| 中文 | |||
| 巴利 | 義註 | 複註 | 藏外典籍 |
| 1101 巴拉基咖(波羅夷) 1102 巴吉帝亞(波逸提) 1103 大品(律藏) 1104 小品 1105 附隨 | 1201 巴拉基咖(波羅夷)義註-1 1202 巴拉基咖(波羅夷)義註-2 1203 巴吉帝亞(波逸提)義註 1204 大品義註(律藏) 1205 小品義註 1206 附隨義註 | 1301 心義燈-1 1302 心義燈-2 1303 心義燈-3 | 1401 疑惑度脫 1402 律攝註釋 1403 金剛智疏 1404 疑難解除疏-1 1405 疑難解除疏-2 1406 律莊嚴疏-1 1407 律莊嚴疏-2 1408 古老解惑疏 1409 律抉擇-上抉擇 1410 律抉擇疏-1 1411 律抉擇疏-2 1412 巴吉帝亞等啟請經 1413 小戒學-根本戒學 8401 清淨道論-1 8402 清淨道論-2 8403 清淨道大複註-1 8404 清淨道大複註-2 8405 清淨道論導論 8406 長部問答 8407 中部問答 8408 相應部問答 8409 增支部問答 8410 律藏問答 8411 論藏問答 8412 義注問答 8413 語言學詮釋手冊 8414 勝義顯揚 8415 隨燈論誦 8416 發趣論燈論 8417 禮敬文 8418 大禮敬文 8419 依相讚佛偈 8420 經讚 8421 蓮花供 8422 勝者莊嚴 8423 語蜜 8424 佛德偈集 8425 小史 8427 佛教史 8426 大史 8429 目犍連文法 8428 迦旃延文法 8430 文法寶鑑(詞幹篇) 8431 文法寶鑑(詞根篇) 8432 詞形成論 8433 目犍連五章 8434 應用成就讀本 8435 音韻論讀本 8436 阿毗曇燈讀本 8437 阿毗曇燈疏 8438 妙莊嚴論讀本 8439 妙莊嚴論疏 8440 初學入門義抉擇精要 8446 詩王智論 8447 智論花鬘 8445 法智論 8444 大羅漢智論 8441 世間智論 8442 經典智論 8443 勇士百智論 8450 考底利耶智論 8448 人眼燈 8449 四護衛燈 8451 妙味之流 8452 界清淨 8453 韋桑達拉頌 8454 目犍連語釋五章 8455 塔史 8456 佛牙史 8457 詞根讀本注釋 8458 舍利史 8459 象頭山寺史 8460 勝者行傳 8461 勝者宗燈 8462 油鍋偈 8463 彌蘭王問疏 8464 詞花鬘 8465 詞成就論 8466 正理滴論 8467 迦旃延詞根注 8468 邊境山注釋 |
| 2101 戒蘊品 2102 大品(長部) 2103 波梨品 | 2201 戒蘊品註義註 2202 大品義註(長部) 2203 波梨品義註 | 2301 戒蘊品疏 2302 大品複註(長部) 2303 波梨品複註 2304 戒蘊品新複註-1 2305 戒蘊品新複註-2 | |
| 3101 根本五十經 3102 中五十經 3103 後五十經 | 3201 根本五十義註-1 3202 根本五十義註-2 3203 中五十義註 3204 後五十義註 | 3301 根本五十經複註 3302 中五十經複註 3303 後五十經複註 | |
| 4101 有偈品 4102 因緣品 4103 蘊品 4104 六處品 4105 大品(相應部) | 4201 有偈品義注 4202 因緣品義注 4203 蘊品義注 4204 六處品義注 4205 大品義注(相應部) | 4301 有偈品複註 4302 因緣品註 4303 蘊品複註 4304 六處品複註 4305 大品複註(相應部) | |
| 5101 一集經 5102 二集經 5103 三集經 5104 四集經 5105 五集經 5106 六集經 5107 七集經 5108 八集等經 5109 九集經 5110 十集經 5111 十一集經 | 5201 一集義註 5202 二、三、四集義註 5203 五、六、七集義註 5204 八、九、十、十一集義註 | 5301 一集複註 5302 二、三、四集複註 5303 五、六、七集複註 5304 八集等複註 | |
| 6101 小誦 6102 法句經 6103 自說 6104 如是語 6105 經集 6106 天宮事 6107 餓鬼事 6108 長老偈 6109 長老尼偈 6110 譬喻-1 6111 譬喻-2 6112 諸佛史 6113 所行藏 6114 本生-1 6115 本生-2 6116 大義釋 6117 小義釋 6118 無礙解道 6119 導論 6120 彌蘭王問 6121 藏釋 | 6201 小誦義注 6202 法句義注-1 6203 法句義注-2 6204 自說義注 6205 如是語義註 6206 經集義注-1 6207 經集義注-2 6208 天宮事義注 6209 餓鬼事義注 6210 長老偈義注-1 6211 長老偈義注-2 6212 長老尼義注 6213 譬喻義注-1 6214 譬喻義注-2 6215 諸佛史義注 6216 所行藏義注 6217 本生義注-1 6218 本生義注-2 6219 本生義注-3 6220 本生義注-4 6221 本生義注-5 6222 本生義注-6 6223 本生義注-7 6224 大義釋義注 6225 小義釋義注 6226 無礙解道義注-1 6227 無礙解道義注-2 6228 導論義注 | 6301 導論複註 6302 導論明解 | |
| 7101 法集論 7102 分別論 7103 界論 7104 人施設論 7105 論事 7106 雙論-1 7107 雙論-2 7108 雙論-3 7109 發趣論-1 7110 發趣論-2 7111 發趣論-3 7112 發趣論-4 7113 發趣論-5 | 7201 法集論義註 7202 分別論義註(迷惑冰消) 7203 五部論義註 | 7301 法集論根本複註 7302 分別論根本複註 7303 五論根本複註 7304 法集論複註 7305 五論複註 7306 阿毘達摩入門 7307 攝阿毘達磨義論 7308 阿毘達摩入門古複註 7309 阿毘達摩論母 | |
| English | |||
| Pali Canon | Commentaries | Sub-commentaries | Other |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| Français | |||
| Canon Pali | Commentaires | Subcommentaires | Autres |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| हिंदी | |||
| पाली कैनन | कमेंट्री | उप-टिप्पणियाँ | अन्य |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| Indonesia | |||
| Kanon Pali | Komentar | Sub-komentar | Lainnya |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| 日文 | |||
| 巴利 | 義註 | 複註 | 藏外典籍 |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
Namo tassa bhagavato arahato sammāsambuddhassa その世尊、供養を受けるにふさわしい方、正しく自ら悟られた方に、礼拝いたします。 Majjhimanikāye 中部(マッジマ・ニカーヤ) Uparipaṇṇāsapāḷi 後分五十経篇(ウパリ・パンナーサ・パーリ) 1. Devadahavaggo 1. デーヴァダハ品(デーヴァダハ・ヴァッガ) 1. Devadahasuttaṃ 1. デーヴァダハ経(デーヴァダハ・スッタ) 1. Evaṃ [Pg.1] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati devadahaṃ nāma sakyānaṃ nigamo. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘santi, bhikkhave, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’ti. Evaṃvādino, bhikkhave, nigaṇṭhā. 1. このように私は聞きました。ある時、世尊はシャカ族の地、デーヴァダハという名のシャカ族の町に滞在しておられました。そこで世尊は比丘たちに、“比丘たちよ”と呼びかけられました。それらの比丘たちは、“尊師よ”と世尊に応答しました。世尊は次のように言われました。“比丘たちよ、このように説き、このような見解を持つ一部の沙門やバラモンたちがいます。‘この人が経験するいかなるものも、楽であれ、苦であれ、不苦不楽であれ、そのすべては過去になされたことを原因とする。このように、苦行によって古い業を滅尽し、新しい業をなさないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がないことから業が尽き、業が尽きることから苦が尽き、苦が尽きることから感受が尽き、感受が尽きることから、すべての苦しみは滅尽するであろう’と。比丘たちよ、ニガンタたちは、このように説く者たちです。” ‘‘Evaṃvādāhaṃ, bhikkhave, nigaṇṭhe upasaṅkamitvā evaṃ vadāmi – ‘saccaṃ kira tumhe, āvuso nigaṇṭhā, evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’ti? Te ca me, bhikkhave, nigaṇṭhā evaṃ puṭṭhā ‘āmā’ti paṭijānanti. “比丘たちよ、私はそのように説くニガンタたちのもとへ行き、次のように言います。‘友なるニガンタたちよ、あなたがたがそのように説き、そのような見解を持っているというのは本当ですか。すなわち、この人が経験するいかなるものも、楽であれ、苦であれ、不苦不楽であれ、そのすべては過去になされたことを原因とする。このように、苦行によって古い業を滅尽し、新しい業をなさないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がないことから業が尽き、業が尽きることから苦が尽き、苦が尽きることから感受が尽き、感受が尽きることから、すべての苦しみは滅尽するであろう、と’。比丘たちよ、私がこのように問うと、それらのニガンタたちは‘その通りです’と認めます。” ‘‘Tyāhaṃ [Pg.2] evaṃ vadāmi – ‘kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe, na nāhuvamhā’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. “私は彼らに次のように言います。‘しかし、友なるニガンタたちよ、あなたがたは知っていますか。“私たちは過去に存在していたのであって、存在していなかったのではない”ということを’。彼らは‘友よ、それは知りません’と答えます。” ‘‘‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ, na nākaramhā’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. “‘しかし、友なるニガンタたちよ、あなたがたは知っていますか。“私たちは過去に悪業をなしたのであって、なさなかったのではない”ということを’。彼らは‘友よ、それは知りません’と答えます。” ‘‘‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhā’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. “‘しかし、友なるニガンタたちよ、あなたがたは知っていますか。“このような、あるいはあのような悪業をなした”ということを’。彼らは‘友よ、それは知りません’と答えます。” ‘‘‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’ti? ‘No hidaṃ, āvuso’. “‘しかし、友なるニガンタたちよ、あなたがたは知っていますか。“これほどの苦しみが滅尽され、これほどの苦しみが滅尽されるべきであり、これほどの苦しみが滅尽されたとき、すべての苦しみが滅尽されるであろう”ということを’。彼らは‘友よ、それは知りません’と答えます。” ‘‘‘Kiṃ pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jānātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ upasampada’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. “‘しかし、友なるニガンタたちよ、あなたがたは知っていますか。現世において、不善なる諸法を捨て去り、善なる諸法を具足することを’。彼らは‘友よ、それは知りません’と答えます。” 2. ‘‘Iti kira tumhe, āvuso nigaṇṭhā, na jānātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe, na nāhuvamhāti, na jānātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ, na nākaramhāti, na jānātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhāti, na jānātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatīti, na jānātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ upasampadaṃ; evaṃ sante āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ na kallamassa veyyākaraṇāya – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’’ti. 2. “‘このように、友なるニガンタたちよ、あなたがたは、“私たちは過去に存在していたのであって、存在していなかったのではない”ということを知らず、“私たちは過去に悪業をなしたのであって、なさなかったのではない”ということを知らず、“このような、あるいはあのような悪業をなした”ということを知らず、“これほどの苦しみが滅尽され、これほどの苦しみが滅尽されるべきであり、これほどの苦しみが滅尽されたとき、すべての苦しみが滅尽されるであろう”ということを知らず、“現世において不善なる諸法を捨て去り、善なる諸法を具足すること”を知りません。そうであるならば、尊者ニガンタたちが次のように言明することは適切ではありません。“この人が経験するいかなるものも、楽であれ、苦であれ、不苦不楽であれ、そのすべては過去になされたことを原因とする。このように、苦行によって古い業を滅尽し、新しい業をなさないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がないことから業が尽き、業が尽きることから苦が尽き、苦が尽きることから感受が尽き、感受が尽きることから、すべての苦しみは滅尽するであろう”と’。” ‘‘Sace pana tumhe, āvuso nigaṇṭhā, jāneyyātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe, na nāhuvamhāti, jāneyyātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ, na nākaramhāti, jāneyyātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhāti, jāneyyātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatīti, jāneyyātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ [Pg.3] upasampadaṃ; evaṃ sante āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ kallamassa veyyākaraṇāya – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’’ti. “‘しかし、友なるニガンタたちよ、もしあなたがたが、“私たちは過去に存在していたのであって、存在していなかったのではない”ということを知り、“私たちは過去に悪業をなしたのであって、なさなかったのではない”ということを知り、“このような、あるいはあのような悪業をなした”ということを知り、“これほどの苦しみが滅尽され、これほどの苦しみが滅尽されるべきであり、これほどの苦しみが滅尽されたとき、すべての苦しみが滅尽されるであろう”ということを知り、“現世において不善なる諸法を捨て去り、善なる諸法を具足すること”を知っているならば、そのように知っている場合にこそ、尊者ニガンタたちが次のように言明することは適切でしょう。“この人が経験するいかなるものも、楽であれ、苦であれ、不苦不楽であれ、そのすべては過去になされたことを原因とする。このように、苦行によって古い業を滅尽し、新しい業をなさないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がないことから業が尽き、業が尽きることから苦が尽き、苦が尽きることから感受が尽き、感受が尽きることから、すべての苦しみは滅尽するであろう”と’。” 3. ‘‘Seyyathāpi, āvuso nigaṇṭhā, puriso sallena viddho assa savisena gāḷhūpalepanena ; so sallassapi vedhanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyeyya. Tassa mittāmaccā ñātisālohitā bhisakkaṃ sallakattaṃ upaṭṭhāpeyyuṃ. Tassa so bhisakko sallakatto satthena vaṇamukhaṃ parikanteyya; so satthenapi vaṇamukhassa parikantanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyeyya. Tassa so bhisakko sallakatto esaniyā sallaṃ eseyya; so esaniyāpi sallassa esanāhetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyeyya. Tassa so bhisakko sallakatto sallaṃ abbuheyya ; so sallassapi abbuhanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyeyya. Tassa so bhisakko sallakatto agadaṅgāraṃ vaṇamukhe odaheyya; so agadaṅgārassapi vaṇamukhe odahanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyeyya. So aparena samayena rūḷhena vaṇena sañchavinā arogo assa sukhī serī sayaṃvasī yena kāmaṅgamo. Tassa evamassa – ahaṃ kho pubbe sallena viddho ahosiṃ savisena gāḷhūpalepanena. Sohaṃ sallassapi vedhanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyiṃ. Tassa me mittāmaccā ñātisālohitā bhisakkaṃ sallakattaṃ upaṭṭhapesuṃ. Tassa me so bhisakko sallakatto satthena vaṇamukhaṃ parikanti; sohaṃ satthenapi vaṇamukhassa parikantanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyiṃ. Tassa me so bhisakko sallakatto esaniyā sallaṃ esi; so ahaṃ esaniyāpi sallassa esanāhetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyiṃ. Tassa me so bhisakko [Pg.4] sallakatto sallaṃ abbuhi ; sohaṃ sallassapi abbuhanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyiṃ. Tassa me so bhisakko sallakatto agadaṅgāraṃ vaṇamukhe odahi; sohaṃ agadaṅgārassapi vaṇamukhe odahanahetu dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyiṃ. Somhi etarahi rūḷhena vaṇena sañchavinā arogo sukhī serī sayaṃvasī yena kāmaṅgamo’’ti. 3. “友なるニガンタたちよ、例えば、ある男が、毒を厚く塗られた矢で射られたとしましょう。彼は矢が刺さったことによって、苦しく、激しく、耐え難い苦痛を感じるでしょう。彼の友人や仲間、親族たちは、外科医である医師を呼ぶでしょう。その外科医は、メスで傷口を切り開くでしょう。彼はメスで傷口を切り開かれたことによっても、苦しく、激しく、耐え難い苦痛を感じるでしょう。その外科医は、探針で矢を探るでしょう。彼は探針で矢を探られたことによっても、苦しく、激しく、耐え難い苦痛を感じるでしょう。その外科医は、矢を抜き取るでしょう。彼は矢を抜き取られたことによっても、苦しく、激しく、耐え難い苦痛を感じるでしょう。その外科医は、傷口に薬粉を置くでしょう。彼は薬粉を置かれたことによっても、苦しく、激しく、耐え難い苦痛を感じるでしょう。その後、彼は傷が癒え、皮膚が再生し、病が治り、幸福で、自由で、自立し、望むところへどこへでも行けるようになるでしょう。その時、彼は次のように思うでしょう。‘私は以前、毒を厚く塗られた矢で射られた。その矢が刺さったことによって、苦しく、激しく、耐え難い苦痛を感じた。私の友人や仲間、親族たちは外科医を呼んでくれた。その外科医はメスで傷口を切り開いた。その時も私は苦痛を感じた。彼は探針で矢を探り、その時も私は苦痛を感じた。彼は矢を抜き取り、その時も私は苦痛を感じた。彼は傷口に薬粉を置き、その時も私は苦痛を感じた。しかし今、私は傷が癒え、皮膚が再生し、病が治り、幸福で、自由で、自立し、望むところへどこへでも行けるようになった’と。” ‘‘Evameva kho, āvuso nigaṇṭhā, sace tumhe jāneyyātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe, na nāhuvamhāti, jāneyyātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ, na nākaramhāti, jāneyyātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhāti, jāneyyātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatīti, jāneyyātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ upasampadaṃ; evaṃ sante āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ kallamassa veyyākaraṇāya – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’’ti. “友なるニガンタたちよ、それと同じように、もしあなた方が次のように知っているならば、‘私たちは過去に存在していたのであり、存在していなかったのではない’と知り、‘私たちは過去に悪業をなしたのであり、なさなかったのではない’と知り、‘このような、あるいはあのような悪業をなした’と知り、‘これほどの苦しみは滅尽し、これほどの苦しみは滅尽されるべきであり、これほどの苦しみが滅尽されたとき、すべての苦しみは滅尽されるであろう’と知り、現世において不善なる諸法の放棄と善なる諸法の成就を知っているならば、その時こそ、尊者であるニガンタたちが次のように説明することは適当でしょう。‘この人が経験するいかなる幸福も、苦痛も、あるいは不苦不楽も、すべては過去になされたことが原因である。このように、苦行によって過去の業を消滅させ、新しい業をなさないことによって、将来において業の流入がなくなる。将来において流入がなくなることで業が尽き、業が尽きることで苦しみが尽き、苦しみが尽きることで感受が尽き、感受が尽きることで、すべての苦しみは滅尽されるであろう’と。” ‘‘Yasmā ca kho tumhe, āvuso nigaṇṭhā, na jānātha – ahuvamheva mayaṃ pubbe, na nāhuvamhāti, na jānātha – akaramheva mayaṃ pubbe pāpakammaṃ, na nākaramhāti, na jānātha – evarūpaṃ vā evarūpaṃ vā pāpakammaṃ akaramhāti, na jānātha – ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ, ettakaṃ vā dukkhaṃ nijjīretabbaṃ, ettakamhi vā dukkhe nijjiṇṇe sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatīti, na jānātha – diṭṭheva dhamme akusalānaṃ dhammānaṃ pahānaṃ, kusalānaṃ dhammānaṃ upasampadaṃ; tasmā āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ na kallamassa veyyākaraṇāya – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’’ti. “しかし、友なるニガンタたちよ、あなた方は、‘私たちは過去に存在していたのであり、存在していなかったのではない’ということを知らず、‘私たちは過去に悪業をなしたのであり、なさなかったのではない’ということも知らず、‘このような、あるいはあのような悪業をなした’ということも知らず、‘これほどの苦しみは滅尽し、これほどの苦しみは滅尽されるべきであり、これほどの苦しみが滅尽されたとき、すべての苦しみは滅尽されるであろう’ということも知らず、現世において不善なる諸法の放棄と善なる諸法の成就を知らないのであるから、尊者であるニガンタたちが次のように説明することは適当ではありません。‘この人が経験するいかなる幸福も、苦痛も、あるいは不苦不楽も、すべては過去になされたことが原因である。このように、苦行によって過去の業を消滅させ、新しい業をなさないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がなくなることで業が尽き、業が尽きることで苦しみが尽き、苦しみが尽きることで感受が尽き、感受が尽きることで、すべての苦しみは滅尽されるであろう’と。” 4. ‘‘Evaṃ [Pg.5] vutte, bhikkhave, te nigaṇṭhā maṃ etadavocuṃ – ‘nigaṇṭho, āvuso, nāṭaputto sabbaññū sabbadassāvī, aparisesaṃ ñāṇadassanaṃ paṭijānāti. Carato ca me tiṭṭhato ca suttassa ca jāgarassa ca satataṃ samitaṃ ñāṇadassanaṃ paccupaṭṭhita’nti. So evamāha – ‘atthi kho vo, āvuso nigaṇṭhā, pubbeva pāpakammaṃ kataṃ, taṃ imāya kaṭukāya dukkarakārikāya nijjīretha, yaṃ panettha etarahi kāyena saṃvutā vācāya saṃvutā manasā saṃvutā taṃ āyatiṃ pāpakammassa akaraṇaṃ. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’ti. Tañca panamhākaṃ ruccati ceva khamati ca, tena camhā attamanā’’ti. 4. “比丘たちよ、このように言ったとき、それらのニガンタたちは私にこう言った。‘友よ、ニガンタ・ナータプッタは一切知者であり、一切見者であり、残りなき智見を公言しています。“歩いているときも、立っているときも、眠っているときも、目覚めているときも、常に絶えず智見が現前している”と。彼はこのように言います。“友なるニガンタたちよ、あなた方には過去に作られた悪業がある。それを、この苦しく困難な苦行によって滅尽しなさい。今ここで、身を慎み、言葉を慎み、意を慎んでいることは、将来において悪業を作らないことである。このように、苦行によって古き業を消滅させ、新しき業を作らないことによって、将来において(煩悩の)流入がなくなる。将来において流入がなくなることによって業が尽き、業が尽きることによって苦が尽き、苦が尽きることによって感受が尽き、感受が尽きることによって、すべての苦しみは滅尽するであろう”と。そして、私たちはそれを好み、受け入れ、それによって満足しています’と。” 5. ‘‘Evaṃ vutte ahaṃ, bhikkhave, te nigaṇṭhe etadavocaṃ – ‘pañca kho ime, āvuso nigaṇṭhā, dhammā diṭṭheva dhamme dvidhāvipākā. Katame pañca? Saddhā, ruci, anussavo, ākāraparivitakko, diṭṭhinijjhānakkhanti – ime kho, āvuso nigaṇṭhā, pañca dhammā diṭṭheva dhamme dvidhāvipākā. Tatrāyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ kā atītaṃse satthari saddhā, kā ruci, ko anussavo, ko ākāraparivitakko, kā diṭṭhinijjhānakkhantī’ti. Evaṃvādī kho ahaṃ, bhikkhave, nigaṇṭhesu na kañci sahadhammikaṃ vādapaṭihāraṃ samanupassāmi. 5. “比丘たちよ、このように言われたとき、私はそれらのニガンタたちにこう言った。‘友なるニガンタたちよ、現世において二通りの結果をもたらす五つの法がある。五つとは何か。信仰、好み、伝承、形態の熟慮、見解の考察への忍容である。友なるニガンタたちよ、これら五つの法は現世において二通りの結果をもたらすものである。そこで、尊者なるニガンタたちよ、過去のことについて、師に対するあなた方の信仰とはどのようなものか。好みとはどのようなものか。伝承とはどのようなものか。形態の熟慮とはどのようなものか。見解の考察への忍容とはどのようなものか’と。比丘たちよ、このように説く私に対し、ニガンタたちの中に、法にかなった反論をなしうる者を私は一人も見いださない。” ‘‘Puna caparāhaṃ, bhikkhave, te nigaṇṭhe evaṃ vadāmi – ‘taṃ kiṃ maññatha, āvuso nigaṇṭhā. Yasmiṃ vo samaye tibbo upakkamo hoti tibbaṃ padhānaṃ, tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha; yasmiṃ pana vo samaye na tibbo upakkamo hoti na tibbaṃ padhānaṃ, na tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyethā’ti? ‘Yasmiṃ no, āvuso gotama, samaye tibbo upakkamo hoti tibbaṃ padhānaṃ, tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyāma; yasmiṃ pana no samaye na tibbo upakkamo hoti na tibbaṃ padhānaṃ, na tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyāmā’’’ti. “比丘たちよ、さらにまた、私はそれらのニガンタたちにこう言った。‘友なるニガンタたちよ、あなた方はどう考えるか。あなた方が激しく努力し、激しく精進しているとき、その時には、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験するのではないか。しかし、あなた方が激しく努力せず、激しく精進していないときには、その時には、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験しないのではないか’と。(彼らは答えた。)‘友なるゴータマよ、私たちが激しく努力し、激しく精進しているときには、その時には、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験します。しかし、私たちが激しく努力せず、激しく精進していないときには、その時には、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験しません’と。” 6. ‘‘Iti [Pg.6] kira, āvuso nigaṇṭhā, yasmiṃ vo samaye tibbo upakkamo hoti tibbaṃ padhānaṃ, tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha; yasmiṃ pana vo samaye na tibbo upakkamo hoti na tibbaṃ padhānaṃ, na tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha. Evaṃ sante āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ na kallamassa veyyākaraṇāya – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatīti. Sace, āvuso nigaṇṭhā, yasmiṃ vo samaye tibbo upakkamo hoti tibbaṃ padhānaṃ, na tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha; yasmiṃ pana vo samaye na tibbo upakkamo hoti na tibbaṃ padhānaṃ, tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha ; evaṃ sante āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ kallamassa veyyākaraṇāya – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’’ti. 6. “‘友なるニガンタたちよ、このように、あなた方が激しく努力し、激しく精進しているときには、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験し、激しく努力せず、激しく精進していないときには、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験しないということである。そうであるならば、尊者なるニガンタたちが次のように説明することは適切ではない。“この人が経験するいかなるものも、楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、すべては過去に作られたことが原因である。このように、苦行によって古き業を消滅させ、新しき業を作らないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がなくなることによって業が尽き、業が尽きることによって苦が尽き、苦が尽きることによって感受が尽き、感受が尽きることによって、すべての苦しみは滅尽するであろう”と。友なるニガンタたちよ、もし、あなた方が激しく努力し、激しく精進しているときに、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験せず、逆に、激しく努力せず、激しく精進していないときに、その努力による激しい苦しみ、激しく痛切な感受を経験するのであれば、その時こそ、尊者なるニガンタたちが次のように説明することは適切であろう。“この人が経験するいかなるものも、楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、すべては過去に作られたことが原因である。このように、苦行によって古き業を消滅させ、新しき業を作らないことによって、将来において流入がなくなる。将来において流入がなくなることによって業が尽き、業が尽きることによって苦が尽き、苦が尽きることによって感受が尽き、感受が尽きることによって、すべての苦しみは滅尽するであろう”と。’” ‘‘‘Yasmā ca kho, āvuso nigaṇṭhā, yasmiṃ vo samaye tibbo upakkamo hoti tibbaṃ padhānaṃ, tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha; yasmiṃ pana vo samaye na tibbo upakkamo hoti na tibbaṃ padhānaṃ, na tibbā tasmiṃ samaye opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyetha; te tumhe sāmaṃyeva opakkamikā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vedayamānā avijjā aññāṇā sammohā vipaccetha – yaṃ kiñcāyaṃ purisapuggalo paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, sabbaṃ taṃ pubbekatahetu. Iti purāṇānaṃ kammānaṃ tapasā byantībhāvā, navānaṃ kammānaṃ akaraṇā, āyatiṃ anavassavo; āyatiṃ anavassavā kammakkhayo; kammakkhayā dukkhakkhayo; dukkhakkhayā vedanākkhayo[Pg.7]; vedanākkhayā sabbaṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ bhavissatī’ti. Evaṃvādīpi kho ahaṃ, bhikkhave, nigaṇṭhesu na kañci sahadhammikaṃ vādapaṭihāraṃ samanupassāmi. “友なるニガンタたちよ、実に、あなたがたが激しい努力、激しい精進をなす時には、その時にその努力に起因する激しい苦しみ、激しい痛烈な感受(受)を経験する。しかし、あなたがたが激しい努力、激しい精進をなさない時には、その時にその努力に起因する激しい苦しみ、激しい痛烈な感受を経験することはない。それなのに、あなたがたは自ら努力に起因する激しい苦しみ、激しい痛烈な感受を経験しながら、無明、無知、混迷ゆえに、‘この人が経験するいかなるものも、楽であれ苦であれ不苦不楽であれ、すべては過去になされたことが原因である。このように、苦行によって過去の業を滅尽し、新しい業をなさないことによって、将来(の漏)が流れ出ることがなくなる。将来に流れ出ることがなくなることによって業が尽き、業が尽きることによって苦が尽き、苦が尽きることによって感受が尽き、感受が尽きることによってすべての苦は消滅するであろう’と信じている。比丘たちよ、このように説くニガンタたちの中に、私は法にかなった反論をなしうる者を一人も見いださない。” 7. ‘‘Puna caparāhaṃ, bhikkhave, te nigaṇṭhe evaṃ vadāmi – ‘taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, yamidaṃ kammaṃ diṭṭhadhammavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā samparāyavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Yaṃ panidaṃ kammaṃ samparāyavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā diṭṭhadhammavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, yamidaṃ kammaṃ sukhavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā dukkhavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Yaṃ panidaṃ kammaṃ dukkhavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā sukhavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, yamidaṃ kammaṃ paripakkavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā aparipakkavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Yaṃ panidaṃ kammaṃ aparipakkavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā paripakkavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, yamidaṃ kammaṃ bahuvedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā appavedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Yaṃ panidaṃ kammaṃ appavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā bahuvedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Taṃ kiṃ maññathāvuso nigaṇṭhā, yamidaṃ kammaṃ savedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā avedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. ‘Yaṃ panidaṃ kammaṃ avedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā savedanīyaṃ hotūti labbhameta’nti? ‘No hidaṃ, āvuso’. 7. “比丘たちよ、さらに私はそれらニガンタたちに次のように言う。‘友なるニガンタたちよ、これをどう思うか。現世で受けるべき業を、努力や精進によって“来世で受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘では、来世で受けるべき業を、努力や精進によって“現世で受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘友なるニガンタたちよ、これをどう思うか。楽として受けるべき業を、努力や精進によって“苦として受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘では、苦として受けるべき業を、努力や精進によって“楽として受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘友なるニガンタたちよ、これをどう思うか。熟して受けるべき業を、努力や精進によって“熟さずに受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘では、熟さずに受けるべき業を、努力や精進によって“熟して受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘友なるニガンタたちよ、これをどう思うか。多く受けるべき業を、努力や精進によって“少なく受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘では、少なく受けるべき業を、努力や精進によって“多く受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘友なるニガンタたちよ、これをどう思うか。受けるべき業を、努力や精進によって“受けないものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。‘では、受けない業を、努力や精進によって“受けるべきものとなれ”と変えることはできるだろうか’。‘友よ、それはできません’。” 8. ‘‘Iti kira, āvuso nigaṇṭhā, yamidaṃ kammaṃ diṭṭhadhammavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā samparāyavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yaṃ panidaṃ kammaṃ samparāyavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā diṭṭhadhammavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ sukhavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā dukkhavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ dukkhavedanīyaṃ [Pg.8] taṃ upakkamena vā padhānena vā sukhavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ paripakkavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā aparipakkavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ aparipakkavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā paripakkavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ bahuvedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā appavedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ appavedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā bahuvedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ savedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā avedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ, yamidaṃ kammaṃ avedanīyaṃ taṃ upakkamena vā padhānena vā savedanīyaṃ hotūti alabbhametaṃ; evaṃ sante āyasmantānaṃ nigaṇṭhānaṃ aphalo upakkamo hoti, aphalaṃ padhānaṃ’’. 8. “友なるニガンタたちよ、このように、現世で受けるべき業を努力や精進によって来世で受けるべきものとすることはできず、来世で受けるべき業を現世で受けるべきものとすることもできず、楽として受けるべき業を苦として受けるべきものとすることもできず、苦として受けるべき業を楽として受けるべきものとすることもできず、熟して受けるべき業を熟さずに受けるべきものとすることもできず、熟さずに受けるべき業を熟して受けるべきものとすることもできず、多く受けるべき業を少なく受けるべきものとすることもできず、少なく受けるべき業を多く受けるべきものとすることもできず、受けるべき業を受けないものとすることもできず、受けない業を受けるべきものとすることもできない。そうであるならば、尊者ニガンタたちの努力は無益であり、精進は無益である。” ‘‘Evaṃvādī, bhikkhave, nigaṇṭhā. Evaṃvādīnaṃ, bhikkhave, nigaṇṭhānaṃ dasa sahadhammikā vādānuvādā gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchanti. “比丘たちよ、ニガンタたちはこのように説く者たちである。比丘たちよ、このように説くニガンタたちの、法にかなった十の主張と反論は、非難されるべき状態に陥っている。” 9. ‘‘Sace, bhikkhave, sattā pubbekatahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, nigaṇṭhā pubbe dukkaṭakammakārino yaṃ etarahi evarūpā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyanti. Sace, bhikkhave, sattā issaranimmānahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, nigaṇṭhā pāpakena issarena nimmitā yaṃ etarahi evarūpā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyanti. Sace, bhikkhave, sattā saṅgatibhāvahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, nigaṇṭhā pāpasaṅgatikā yaṃ etarahi evarūpā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyanti. Sace, bhikkhave, sattā abhijātihetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, nigaṇṭhā pāpābhijātikā yaṃ etarahi evarūpā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyanti. Sace, bhikkhave, sattā diṭṭhadhammūpakkamahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, nigaṇṭhā evarūpā diṭṭhadhammūpakkamā yaṃ etarahi evarūpā dukkhā tibbā kaṭukā vedanā vediyanti. 9. “比丘たちよ、もし衆生が過去になされたこと(宿業)を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、ニガンタたちが今、このような激しく鋭く苦痛に満ちた感受を経験しているのは、彼らが過去に悪業をなした者に違いないからである。比丘たちよ、もし衆生が最高神の創造を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、ニガンタたちが今、このような激しく鋭く苦痛に満ちた感受を経験しているのは、彼らが邪悪な最高神によって創造された者に違いないからである。比丘たちよ、もし衆生が宿命(結合の状態)を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、ニガンタたちが今、このような激しく鋭く苦痛に満ちた感受を経験しているのは、彼らが悪い宿命を持つ者に違いないからである。比丘たちよ、もし衆生が生まれ(階級)を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、ニガンタたちが今、このような激しく鋭く苦痛に満ちた感受を経験しているのは、彼らが悪い生まれの者に違いないからである。比丘たちよ、もし衆生が今世の努力を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、ニガンタたちが今、このような激しく鋭く苦痛に満ちた感受を経験しているのは、彼らが今世においてそのような(誤った)努力をしている者に違いないからである。” ‘‘Sace, bhikkhave, sattā pubbekatahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā; no ce sattā pubbekatahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā. Sace, bhikkhave, sattā issaranimmānahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā; no ce sattā issaranimmānahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā. Sace, bhikkhave, sattā saṅgatibhāvahetu [Pg.9] sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā; no ce sattā saṅgatibhāvahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā. Sace, bhikkhave, sattā abhijātihetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā; no ce sattā abhijātihetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā. Sace, bhikkhave, sattā diṭṭhadhammūpakkamahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā; no ce sattā diṭṭhadhammūpakkamahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, gārayhā nigaṇṭhā. Evaṃvādī, bhikkhave, nigaṇṭhā. Evaṃvādīnaṃ, bhikkhave, nigaṇṭhānaṃ ime dasa sahadhammikā vādānuvādā gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchanti. Evaṃ kho, bhikkhave, aphalo upakkamo hoti, aphalaṃ padhānaṃ. “比丘たちよ、もし衆生が過去になされたことを原因として苦楽を経験するのであれば、ニガンタたちは非難されるべきである。もし衆生が過去になされたことを原因として苦楽を経験しないのであっても、ニガンタたちは非難されるべきである。比丘たちよ、もし衆生が最高神の創造を原因として苦楽を経験するのであれば、ニガンタたちは非難されるべきである。もし衆生が最高神の創造を原因として苦楽を経験しないのであっても、ニガンタたちは非難されるべきである。比丘たちよ、もし衆生が宿命を原因として苦楽を経験するのであれば、ニガンタたちは非難されるべきである。もし衆生が宿命を原因として苦楽を経験しないのであっても、ニガンタたちは非難されるべきである。比丘たちよ、もし衆生が生まれを原因として苦楽を経験するのであれば、ニガンタたちは非難されるべきである。もし衆生が生まれを原因として苦楽を経験しないのであっても、ニガンタたちは非難されるべきである。比丘たちよ、もし衆生が今世の努力を原因として苦楽を経験するのであれば、ニガンタたちは非難されるべきである。もし衆生が今世の努力を原因として苦楽を経験しないのであっても、ニガンタたちは非難されるべきである。比丘たちよ、ニガンタたちはこのように説く者たちである。比丘たちよ、このように説くニガンタたちに対して、これら十の正当な反論が非難の根拠として成り立つのである。比丘たちよ、このように(彼らの説く)努力は無益であり、精進は無益である。” 10. ‘‘Kathañca, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ? Idha, bhikkhave, bhikkhu na heva anaddhabhūtaṃ attānaṃ dukkhena addhabhāveti, dhammikañca sukhaṃ na pariccajati, tasmiñca sukhe anadhimucchito hoti. So evaṃ pajānāti – ‘imassa kho me dukkhanidānassa saṅkhāraṃ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti, imassa pana me dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṃ bhāvayato virāgo hotī’ti. So yassa hi khvāssa dukkhanidānassa saṅkhāraṃ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti, saṅkhāraṃ tattha padahati. Yassa panassa dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṃ bhāvayato virāgo hoti, upekkhaṃ tattha bhāveti. Tassa tassa dukkhanidānassa saṅkhāraṃ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti – evampissa taṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ hoti. Tassa tassa dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṃ bhāvayato virāgo hoti – evampissa taṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ hoti. 10. “比丘たちよ、では、どのようにして努力が有益となり、精進が有益となるのか。比丘たちよ、ここに、ある比丘が、苦しみに圧倒されていない自己を(あえて)苦しみで追い詰めることをせず、かつ法にかなった楽を捨てることもなく、その楽に執着することもない。彼は次のように知る。‘この苦の原因(渇愛)に対して、私が(行を)励み精進するならば、その精進によって離欲が生じる。また、この苦の原因に対して、私が静観し、不干渉(ウペッカー)を修習するならば、それによって離欲が生じる’と。彼は、励み精進することによって離欲が生じるような苦の原因に対しては、そこで精進をなす。また、静観し不干渉を修習することによって離欲が生じるような苦の原因に対しては、そこで不干渉を修習する。その苦の原因に対して励み精進することによって離欲が生じる場合、そのようにして、彼にとってその苦は滅尽される。また、その苦の原因に対して静観し不干渉を修習することによって離欲が生じる場合、そのようにして、彼にとってその苦は滅尽されるのである。” 11. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso itthiyā sāratto paṭibaddhacitto tibbacchando tibbāpekkho. So taṃ itthiṃ passeyya aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ saṃhasantiṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu tassa purisassa amuṃ itthiṃ disvā aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ saṃhasantiṃ uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amu hi, bhante, puriso amussā itthiyā sāratto paṭibaddhacitto tibbacchando tibbāpekkho. Tasmā taṃ itthiṃ disvā aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ [Pg.10] saṃhasantiṃ uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā’’ti. ‘‘Atha kho, bhikkhave, tassa purisassa evamassa – ‘ahaṃ kho amussā itthiyā sāratto paṭibaddhacitto tibbacchando tibbāpekkho. Tassa me amuṃ itthiṃ disvā aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ saṃhasantiṃ uppajjanti sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā. Yaṃnūnāhaṃ yo me amussā itthiyā chandarāgo taṃ pajaheyya’nti. So yo amussā itthiyā chandarāgo taṃ pajaheyya. So taṃ itthiṃ passeyya aparena samayena aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ saṃhasantiṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu tassa purisassa amuṃ itthiṃ disvā aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ saṃhasantiṃ uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amu hi, bhante, puriso amussā itthiyā virāgo. Tasmā taṃ itthiṃ disvā aññena purisena saddhiṃ santiṭṭhantiṃ sallapantiṃ sañjagghantiṃ saṃhasantiṃ na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā’’ti. 11. “比丘たちよ、例えば、ある男が、一人の女に対して情欲を抱き、心を奪われ、激しい欲求を抱き、強い渇望を持っているとする。その男が、その女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見るとしよう。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その男が、その女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見て、愁い、悲しみ、苦しみ、憂い、悩みが生じるだろうか。”“主よ、その通りです。”“それはなぜか。”“主よ、その男はその女に対して情欲を抱き、心を奪われ、激しい欲求を抱き、強い渇望を持っているからです。それゆえ、その女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見て、愁い、悲しみ、苦しみ、憂い、悩みが生じるのです。”“比丘たちよ、その後、その男に次のような思いが生じたとする。‘私はこの女に対して情欲を抱き、心を奪われ、激しい欲求を抱き、強い渇望を持っている。そのために、この女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見て、私に愁い、悲しみ、苦しみ、憂い、悩みが生じている。いっそのこと、私はこの女に対する欲欲と執着を捨てるのがよいのではないか’と。そして、彼はその女に対する欲欲と執着を捨てる。その後、彼は別の時に、その女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見る。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その男が、その女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見て、愁い、悲しみ、苦しみ、憂い、悩みが生じるだろうか。”“主よ、それはありません。”“それはなぜか。”“主よ、その男はその女に対して離欲しているからです。それゆえ、その女が他の男と一緒に立っていたり、語り合っていたり、笑い合っていたり、微笑み合っていたりするのを見ても、愁い、悲しみ、苦しみ、憂い、悩みは生じないのです。” ‘‘Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu na heva anaddhabhūtaṃ attānaṃ dukkhena addhabhāveti, dhammikañca sukhaṃ na pariccajati, tasmiñca sukhe anadhimucchito hoti. So evaṃ pajānāti – ‘imassa kho me dukkhanidānassa saṅkhāraṃ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti, imassa pana me dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṃ bhāvayato virāgo hotī’ti. So yassa hi khvāssa dukkhanidānassa saṅkhāraṃ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti, saṅkhāraṃ tattha padahati; yassa panassa dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṃ bhāvayato virāgo hoti, upekkhaṃ tattha bhāveti. Tassa tassa dukkhanidānassa saṅkhāraṃ padahato saṅkhārappadhānā virāgo hoti – evampissa taṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ hoti. Tassa tassa dukkhanidānassa ajjhupekkhato upekkhaṃ bhāvayato virāgo hoti – evampissa taṃ dukkhaṃ nijjiṇṇaṃ hoti. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. “比丘たちよ、これと同じように、比丘は、苦しんでいない自己をあえて苦しみで苦しめることはせず、法にかなった楽を捨てることもなく、その楽に執着することもない。彼は次のように理解する。‘この苦しみの原因に対して、私が努力を尽くすならば、その努力によって離欲が生じる。また、この苦しみの原因に対して、私が静観し、中捨(ウペッカー)を修習するならば、離欲が生じる’と。彼は、努力を尽くすことによって離欲が生じるような苦しみの原因に対しては、そこで努力を尽くす。また、静観し中捨を修習することによって離欲が生じるような苦しみの原因に対しては、そこで中捨を修習する。彼がそれぞれの苦しみの原因に対して努力を尽くすとき、その努力によって離欲が生じ、このようにして彼のその苦しみは滅尽される。また、彼がそれぞれの苦しみの原因に対して静観し中捨を修習するとき、その修習によって離欲が生じ、このようにして彼のその苦しみは滅尽される。比丘たちよ、このように、精進は実りあるものとなり、努力は実りあるものとなるのである。” 12. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu iti paṭisañcikkhati – ‘yathāsukhaṃ kho me viharato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti; dukkhāya pana me attānaṃ padahato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. Yaṃnūnāhaṃ dukkhāya attānaṃ padaheyya’nti. So dukkhāya attānaṃ padahati. Tassa dukkhāya attānaṃ padahato akusalā [Pg.11] dhammā parihāyanti kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. So na aparena samayena dukkhāya attānaṃ padahati. Taṃ kissa hetu? Yassa hi so, bhikkhave, bhikkhu atthāya dukkhāya attānaṃ padaheyya svāssa attho abhinipphanno hoti. Tasmā na aparena samayena dukkhāya attānaṃ padahati. Seyyathāpi, bhikkhave, usukāro tejanaṃ dvīsu alātesu ātāpeti paritāpeti ujuṃ karoti kammaniyaṃ. Yato kho, bhikkhave, usukārassa tejanaṃ dvīsu alātesu ātāpitaṃ hoti paritāpitaṃ ujuṃ kataṃ kammaniyaṃ, na so taṃ aparena samayena usukāro tejanaṃ dvīsu alātesu ātāpeti paritāpeti ujuṃ karoti kammaniyaṃ. Taṃ kissa hetu? Yassa hi so, bhikkhave, atthāya usukāro tejanaṃ dvīsu alātesu ātāpeyya paritāpeyya ujuṃ kareyya kammaniyaṃ svāssa attho abhinipphanno hoti. Tasmā na aparena samayena usukāro tejanaṃ dvīsu alātesu ātāpeti paritāpeti ujuṃ karoti kammaniyaṃ. Evameva kho, bhikkhave, bhikkhu iti paṭisañcikkhati – ‘yathāsukhaṃ kho me viharato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti; dukkhāya pana me attānaṃ padahato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. Yaṃnūnāhaṃ dukkhāya attānaṃ padaheyya’nti. So dukkhāya attānaṃ padahati. Tassa dukkhāya attānaṃ padahato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. So na aparena samayena dukkhāya attānaṃ padahati. Taṃ kissa hetu? Yassa hi so, bhikkhave, bhikkhu atthāya dukkhāya attānaṃ padaheyya svāssa attho abhinipphanno hoti. Tasmā na aparena samayena dukkhāya attānaṃ padahati. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 12. “比丘たちよ、さらにまた、比丘はこのように熟考します。‘私が楽なように住していると、不善法が増大し、善法が減少する。しかし、私が苦を伴って自己を精進させると、不善法が減少し、善法が増大する。いっそのこと、私は苦を伴って自己を精進させよう’と。彼は苦を伴って自己を精進させます。彼が苦を伴って自己を精進させると、不善法が減少し、善法が増大します。彼は後の時には、もはや苦を伴って自己を精進させることはありません。それはなぜでしょうか。比丘たちよ、その比丘が苦を伴って自己を精進させる目的であったその目的が、彼にとって達成されたからです。それゆえ、後の時には、もはや苦を伴って自己を精進させることはありません。比丘たちよ、例えば、矢作りが二つの火の塊の間で矢をあぶり、熱し、真っ直ぐにし、使いやすくするようなものです。比丘たちよ、矢作りの矢が二つの火の塊の間であぶられ、熱せられ、真っ直ぐにされ、使いやすくされたときには、その矢作りは後の時に、その矢を二つの火の塊の間であぶり、熱し、真っ直ぐにし、使いやすくすることはありません。それはなぜでしょうか。比丘たちよ、その矢作りが矢をあぶり、熱し、真っ直ぐにし、使いやすくする目的であったその目的が、彼にとって達成されたからです。それゆえ、後の時には、矢作りはその矢を二つの火の塊の間であぶり、熱し、真っ直ぐにし、使いやすくすることはありません。比丘たちよ、これと同じように、比丘はこのように熟考します。‘私が楽なように住していると、不善法が増大し、善法が減少する。しかし、私が苦を伴って自己を精進させると、不善法が減少し、善法が増大する。いっそのこと、私は苦を伴って自己を精進させよう’と。彼は苦を伴って自己を精進させます。彼が苦を伴って自己を精進させると、不善法が減少し、善法が増大します。彼は後の時には、もはや苦を伴って自己を精進させることはありません。それはなぜでしょうか。比丘たちよ、その比丘が苦を伴って自己を精進させる目的であったその目的が、彼にとって達成されたからです。それゆえ、後の時には、もはや苦を伴って自己を精進させることはありません。比丘たちよ、このようにして、努力は実りあるものとなり、精進は実りあるものとなるのです。” 13. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, idha tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ, kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ [Pg.12] brahmacariyaṃ pakāseti. Taṃ dhammaṃ suṇāti gahapati vā gahapatiputto vā aññatarasmiṃ vā kule paccājāto. So taṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhati. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhati – ‘sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. So aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya, appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajati. 13. “比丘たちよ、さらにまた、この世に如来が出現します。阿羅漢であり、正等覚者であり、明行具足であり、善逝であり、世間解であり、無上士・調御丈夫であり、天人師であり、仏であり、世尊です。彼は、神々、魔羅、梵天を含むこの世界、沙門、婆羅門、神、人間を含むこの生けるものたちの世界を、自ら高い知恵をもって知り、現証して、宣説します。彼は、初めに善く、中ほどに善く、終わりに善く、意味と表現を具え、完全に円満し、清浄な梵行を説き明かします。その教えを、長者、あるいは長者の息子、あるいは他の家系に生まれた者が聞きます。彼はその教えを聞いて、如来に対して信仰を得ます。彼はその信仰を得たことで、このように熟考します。‘在家の生活は窮屈であり、塵の積もる道である。出家は開かれた空間のようである。家に住みながら、完全に円満し、完全に清浄で、磨かれた貝殻のように輝くこの梵行を実践することは容易ではない。いっそのこと、私は髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を纏って、家から出て、家なき状態へと出家しよう’と。彼は後の時に、少なからぬ財産の蓄えを捨て、あるいは多大な財産の蓄えを捨て、少数の親族の集まりを捨て、あるいは多数の親族の集まりを捨てて、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を纏って、家から出て、家なき状態へと出家するのです。” 14. ‘‘So evaṃ pabbajito samāno bhikkhūnaṃ sikkhāsājīvasamāpanno pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati. Adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti dinnādāyī dinnapāṭikaṅkhī, athenena sucibhūtena attanā viharati. Abrahmacariyaṃ pahāya brahmacārī hoti ārācārī virato methunā gāmadhammā. Musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato hoti saccavādī saccasandho theto paccayiko avisaṃvādako lokassa. Pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti; ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya – iti bhinnānaṃ vā sandhātā sahitānaṃ vā anuppadātā samaggārāmo samaggarato samagganandī samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā hoti. Pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato hoti; yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti. Samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato hoti kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī, nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā kālena sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ. So bījagāmabhūtagāmasamārambhā paṭivirato hoti. Ekabhattiko hoti rattūparato virato vikālabhojanā. Naccagītavāditavisūkadassanā paṭivirato hoti. Mālāgandhavilepanadhāraṇamaṇḍanavibhūsanaṭṭhānā [Pg.13] paṭivirato hoti. Uccāsayanamahāsayanā paṭivirato hoti. Jātarūparajatapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Āmakadhaññapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Āmakamaṃsapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Itthikumārikapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Dāsidāsapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Ajeḷakapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Kukkuṭasūkarapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Hatthigavassavaḷavapaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Khettavatthupaṭiggahaṇā paṭivirato hoti. Dūteyyapahiṇagamanānuyogā paṭivirato hoti. Kayavikkayā paṭivirato hoti. Tulākūṭakaṃsakūṭamānakūṭā paṭivirato hoti. Ukkoṭanavañcananikatisāciyogā paṭivirato hoti. Chedanavadhabandhanaviparāmosaālopasahasākārā paṭivirato hoti. 14. 彼はこのように出家し、比丘の戒律と生活を具え、殺生を捨てて殺生から離れます。棒を置き、武器を置き、恥を知り、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を願って憐れみ深く過ごします。与えられていないものを取ることを捨てて、盗みから離れます。与えられたものを受け取り、与えられたものだけを望み、盗むことなく清らかな自己をもって過ごします。非梵行を捨てて梵行に励み、卑俗な営みである性交から遠ざかり、離れています。虚偽の言葉を捨てて、嘘をつくことから離れます。真実を語り、真実に結ばれ、堅実で、信頼され、世の人を欺くことがありません。中傷する言葉を捨てて、中傷から離れます。あちらで仲違いさせるためにこちらで聞いたことをあちらで語らず、こちらで仲違いさせるためにあちらで聞いたことをこちらで語りません。このように、仲違いした者を和解させ、和合している者をさらに励まし、和合を楽しみ、和合を愛し、和合を喜び、和合をもたらす言葉を語ります。粗暴な言葉を捨てて、粗暴な言葉から離れます。罪がなく、耳に心地よく、愛らしく、心に響き、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人に喜ばれる、そのような言葉を語ります。無益な饒舌を捨てて、無益な饒舌から離れます。適切な時に語り、真実を語り、有益なことを語り、法を語り、律を語ります。適切な時に、根拠があり、節度があり、有益な、心に留めるべき言葉を語ります。彼は、種子や植物の集まりを傷つけることから離れます。一食を常とし、夜食を断ち、正午過ぎの食事から離れます。踊り、歌、奏楽、見世物を見ること(修行の妨げとなるもの)から離れます。花飾り、香料、塗油で身を飾り、整えることから離れます。高く大きな座所や寝所から離れます。金銀を受け取ること、生の穀物、生肉、女性や少女、男女の奴隷、山羊や羊、鶏や豚、象や牛や馬や驢馬、田畑や土地を受け取ること、使者の役目を果たすこと、売買すること、秤や金や枡をごまかすこと、賄賂や欺瞞や詐欺といった不正、切断、殺害、拘束、強奪、略奪、暴行から離れます。 ‘‘So santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamati samādāyeva pakkamati. Seyyathāpi nāma pakkhī sakuṇo yena yeneva ḍeti sapattabhārova ḍeti, evameva bhikkhu santuṭṭho hoti kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena; so yena yeneva pakkamati samādāyeva pakkamati. So iminā ariyena sīlakkhandhena samannāgato ajjhattaṃ anavajjasukhaṃ paṭisaṃvedeti. 彼は、身体を維持するのに十分な衣と、腹を満たすのに十分な托鉢の食糧で満足します。彼はどこへ行くにも、それらだけを携えて行きます。あたかも、翼のある鳥がどこへ飛んで行くにも、自分の翼だけを重荷として飛んで行くようなものです。同じように、比丘は身体を維持する衣と、腹を満たす食糧で満足し、どこへ行くにもそれらだけを携えて行きます。彼はこの聖なる戒律の集まりを具えることで、自らの内面に非難されることのない安楽を感じます。 15. ‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī hoti nānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjati, rakkhati manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjati. So iminā ariyena indriyasaṃvarena samannāgato ajjhattaṃ abyāsekasukhaṃ paṭisaṃvedeti. 15. 彼は、眼で形を見て、その相を捉えず、細部を捉えません。もし眼の器官を制御せずに過ごせば、貪欲や憂いという悪不善の法が彼に流れ込み、彼を苦しめることになるからです。それゆえ、彼は眼の器官を制御するために修行し、眼の器官を守り、眼の器官における制御を達成します。耳で音を聞き……(中略)……鼻で香りを嗅ぎ……舌で味を味わい……身で触覚に触れ……意で法を知って、その相を捉えず、細部を捉えません。もし意の器官を制御せずに過ごせば、貪欲や憂いという悪不善の法が彼に流れ込み、彼を苦しめることになるからです。それゆえ、彼は意の器官を制御するために修行し、意の器官を守り、意の器官における制御を達成します。彼はこの聖なる感官の制御を具えることで、自らの内面に煩悩に汚されない純粋な安楽を感じます。 ‘‘So [Pg.14] abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti. 彼は、進む時も退く時も正知をもって行い、前を見る時も脇を見る時も正知をもって行い、屈伸する時も正知をもって行い、大衣・鉢・衣を身につける時も正知をもって行い、食べ、飲み、噛み、味わう時も正知をもって行い、大小便の用を足す時も正知をもって行い、歩く時、立つ時、座る時、眠る時、目覚める時、語る時、黙っている時も、正知をもって行います。 16. ‘‘So iminā ca ariyena sīlakkhandhena samannāgato, (imāya ca ariyāya santuṭṭhiyā samannāgato,) iminā ca ariyena indriyasaṃvarena samannāgato, iminā ca ariyena satisampajaññena samannāgato vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā, ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya, parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati, abhijjhāya cittaṃ parisodheti. Byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodheti. Thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho viharati ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodheti. Uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati ajjhattaṃ vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti. Vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti. 16. その比丘は、この聖なる戒の集いを具足し、〔この聖なる知足を具足し、〕この聖なる根の守りを具足し、この聖なる正念正知を具足して、人里離れた住処、すなわち森、樹下、山、峡谷、洞窟、墓地、林野、露地、藁束などを求める。彼は食後、托鉢から戻ると、結跏趺坐し、身を真っ直ぐに立て、目前に念を確立して座る。彼は世における貪欲を捨て、貪欲を離れた心で住み、貪欲から心を清める。悪意を捨て、悪意のない心で住み、すべての生きとし生けるものの利益を憐れみ、悪意から心を清める。惛沈睡眠を捨て、惛沈睡眠を離れて住み、光明を想い、正念正知をもって、惛沈睡眠から心を清める。掉挙悪作を捨て、浮つくことなく、内面的に静まり返った心で住み、掉挙悪作から心を清める。疑惑を捨て、疑惑を乗り越え、善き諸法について疑うことなく住み、疑惑から心を清める。 ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 彼は、心の汚れであり、智慧を弱めるこれら五つの蓋を捨てて、諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れ、尋を伴い、伺を伴い、離より生じた喜と楽のある初禅を具足して住む。比丘たちよ、このように、取り組みは実りあるものであり、精進は実りあるものである。 ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 比丘たちよ、さらにまた、比丘は尋と伺が静まることにより、内面の静穏と心の一境性を得て、尋もなく伺もなく、定より生じた喜と楽のある第二禅を具足して住む。比丘たちよ、このように、取り組みは実りあるものであり、精進は実りあるものである。 ‘‘Puna [Pg.15] caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti. Yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 比丘たちよ、さらにまた、比丘は喜が離れることにより、捨を保ち、正念正知をもって住み、身をもって楽を経験する。聖者たちが‘捨を保ち、念があり、楽に住む’と説くところの第三禅を具足して住む。比丘たちよ、このように、取り組みは実りあるものであり、精進は実りあるものである。 ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā, pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā, adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 比丘たちよ、さらにまた、比丘は楽を捨て、苦を捨てることにより、あらかじめ喜悦と憂いが消滅しているがゆえに、不苦不楽であり、捨による念の清浄がある第四禅を具足して住む。比丘たちよ、このように、取り組みは実りあるものであり、精進は実りあるものである。 17. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo tissopi jātiyo catassopi jātiyo pañcapi jātiyo dasapi jātiyo vīsampi jātiyo tiṃsampi jātiyo cattālīsampi jātiyo paññāsampi jātiyo jātisatampi jātisahassampi jātisatasahassampi anekepi saṃvaṭṭakappe anekepi vivaṭṭakappe anekepi saṃvaṭṭavivaṭṭakappe – ‘amutrāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto, so tato cuto amutra udapādiṃ; tatrāpāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto, so tato cuto idhūpapanno’ti. Iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 17. 彼は、このように心が定まり、清浄で、潔白で、汚れがなく、随煩悩を離れ、柔軟で、適応性があり、安定し、不動に達したとき、宿住随念智のために心を向ける。彼は、多種多様な過去の宿住を思い出す。すなわち、一生、二生、三生、四生、五生、十生、二十生、三十生、四十生、五十生、百生、千生、十万生、また多くの壊劫、多くの成劫、多くの壊成劫を思い出す。‘あそこでは、このような名前であり、このような氏族であり、このような容姿であり、このような食物を摂り、このような苦楽を経験し、このような寿命の限りがあった。彼はそこから没して、あそこに生まれた。そこでも、このような名前であり、このような氏族であり、このような容姿であり、このような食物を摂り、このような苦楽を経験し、このような寿命の限りがあった。彼はそこから没して、ここに生まれた’と。このように、形態とともに、詳細とともに、多種多様な過去の宿住を思い出す。比丘たちよ、このように、取り組みは実りあるものであり、精進は実りあるものである。 18. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti [Pg.16] – ‘ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā, te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā, te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā’ti. Iti dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti. Evampi, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. 18. 彼は、このように心が定まり、清浄で、潔白で、汚れがなく、随煩悩を離れ、柔軟で、適応性があり、安定し、不動に達したとき、衆生の死生に関する智慧のために心を向ける。彼は、清浄で超人的な天眼によって、衆生が没し、また生まれるのを見る。卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、幸福な所に赴く者、不幸な所に赴く者、業に従って赴く衆生を如実に知る。‘ああ、これらの衆生は、身の悪行を具足し、口の悪行を具足し、意の悪行を具足し、聖者たちを誹謗し、邪見を抱き、邪見の業を積み上げた。彼らは身が壊れ、死後、失われた所、不幸な所、破滅の所、地獄に生まれた。あるいは、これらの衆生は、身の善行を具足し、口の善行を具足し、意の善行を具足し、聖者たちを誹謗せず、正見を抱き、正見の業を積み上げた。彼らは身が壊れ、死後、幸福な所、天界に生まれた’と。このように、清浄で超人的な天眼によって、衆生が没し、また生まれるのを見る。卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、幸福な所に赴く者、不幸な所に赴く者、業に従って赴く衆生を如実に知る。比丘たちよ、このように、取り組みは実りあるものであり、精進は実りあるものである。 19. ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti; ‘ime āsavā’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Evampi kho, bhikkhave, saphalo upakkamo hoti, saphalaṃ padhānaṃ. Evaṃvādī, bhikkhave, tathāgatā. Evaṃvādīnaṃ, bhikkhave, tathāgatānaṃ dasa sahadhammikā pāsaṃsaṭṭhānā āgacchanti. 19. “比丘は、このように心が定まり、清浄で、汚れなく、垢がなく、随煩悩が去り、柔軟で、適業であり、安定し、不動に達したとき、諸漏の尽知(漏尽智)のために心を向けます。彼は‘これは苦である’とありのままに知ります。‘これは苦の集起である’とありのままに知ります。‘これは苦の滅尽である’とありのままに知ります。‘これは苦の滅尽に至る道である’とありのままに知ります。‘これらは諸漏である’とありのままに知ります。‘これは諸漏の集起である’とありのままに知ります。‘これは諸漏の滅尽である’とありのままに知ります。‘これは諸漏の滅尽に至る道である’とありのままに知ります。このように知り、このように見る彼の心は、欲漏から解脱し、有漏から解脱し、無明漏から解脱します。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じます。‘生は尽きた。梵行は成ぜられた。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはない’と知ります。比丘たちよ、このように、努力は実りあり、精進は実りあるものとなります。比丘たちよ、如来たちはこのように説く者です。比丘たちよ、このように説く如来たちには、十の法にかなった称賛の根拠が訪れるのです。” 20. ‘‘Sace, bhikkhave, sattā pubbekatahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, tathāgato pubbe sukatakammakārī yaṃ etarahi evarūpā anāsavā sukhā vedanā vedeti. Sace, bhikkhave, sattā issaranimmānahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, tathāgato bhaddakena issarena [Pg.17] nimmito yaṃ etarahi evarūpā anāsavā sukhā vedanā vedeti. Sace, bhikkhave, sattā saṅgatibhāvahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, tathāgato kalyāṇasaṅgatiko yaṃ etarahi evarūpā anāsavā sukhā vedanā vedeti. Sace, bhikkhave, sattā abhijātihetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, tathāgato kalyāṇābhijātiko yaṃ etarahi evarūpā anāsavā sukhā vedanā vedeti. Sace, bhikkhave, sattā diṭṭhadhammūpakkamahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti; addhā, bhikkhave, tathāgato kalyāṇadiṭṭhadhammūpakkamo yaṃ etarahi evarūpā anāsavā sukhā vedanā vedeti. 20. “比丘たちよ、もし衆生が過去の行為(宿作)を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、如来が今、このような漏のない幸福な感受を経験しているのは、如来が過去に善い行為をなした者であるからに他なりません。比丘たちよ、もし衆生が自在神の創造を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、如来が今、このような漏のない幸福な感受を経験しているのは、如来が善き自在神によって創造されたからに他なりません。比丘たちよ、もし衆生が運命(結びつき)を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、如来が今、このような漏のない幸福な感受を経験しているのは、如来が善き運命(結びつき)を持っているからに他なりません。比丘たちよ、もし衆生が生まれ(種姓)を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、如来が今、このような漏のない幸福な感受を経験しているのは、如来が善き生まれであるからに他なりません。比丘たちよ、もし衆生が現世の努力を原因として苦楽を経験するのであれば、比丘たちよ、如来が今、このような漏のない幸福な感受を経験しているのは、如来が善き現世の努力をなしているからに他なりません。” ‘‘Sace, bhikkhave, sattā pubbekatahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato; no ce sattā pubbekatahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato. Sace, bhikkhave, sattā issaranimmānahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato; no ce sattā issaranimmānahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato. Sace, bhikkhave, sattā saṅgatibhāvahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato; no ce sattā saṅgatibhāvahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato. Sace, bhikkhave, sattā abhijātihetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato; no ce sattā abhijātihetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato. Sace, bhikkhave, sattā diṭṭhadhammūpakkamahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato; no ce sattā diṭṭhadhammūpakkamahetu sukhadukkhaṃ paṭisaṃvedenti, pāsaṃso tathāgato. Evaṃvādī, bhikkhave, tathāgatā. Evaṃvādīnaṃ, bhikkhave, tathāgatānaṃ ime dasa sahadhammikā pāsaṃsaṭṭhānā āgacchantī’’ti. “比丘たちよ、もし衆生が過去の行為を原因として苦楽を経験するのであれば、如来は称賛されるべきです。もし衆生が過去の行為を原因として苦楽を経験しないのであっても、如来は称賛されるべきです。比丘たちよ、もし衆生が自在神の創造を原因として苦楽を経験するのであれば、如来は称賛されるべきです。もし衆生が自在神の創造を原因として苦楽を経験しないのであっても、如来は称賛されるべきです。比丘たちよ、もし衆生が運命を原因として苦楽を経験するのであれば、如来は称賛されるべきです。もし衆生が運命を原因として苦楽を経験しないのであっても、如来は称賛されるべきです。比丘たちよ、もし衆生が生まれを原因として苦楽を経験するのであれば、如来は称賛されるべきです。もし衆生が生まれを原因として苦楽を経験しないのであっても、如来は称賛されるべきです。比丘たちよ、もし衆生が現世の努力を原因として苦楽を経験するのであれば、如来は称賛されるべきです。もし衆生が現世の努力を原因として苦楽を経験しないのであっても、如来は称賛されるべきです。比丘たちよ、如来たちはこのように説く者です。比丘たちよ、このように説く如来たちには、これら十の法にかなった称賛の根拠が訪れるのです。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。 Devadahasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ. 第一のデーヴァダハ・スッタ(天法経)が終了した。 2. Pañcattayasuttaṃ 2. パンチャッタヤ・スッタ(五三経) 21. Evaṃ [Pg.18] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘santi, bhikkhave, eke samaṇabrāhmaṇā aparantakappikā aparantānudiṭṭhino aparantaṃ ārabbha anekavihitāni adhivuttipadāni abhivadanti. ‘Saññī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti – ittheke abhivadanti; ‘asaññī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti – ittheke abhivadanti; ‘nevasaññīnāsaññī attā hoti arogo paraṃ maraṇā’ti – ittheke abhivadanti; sato vā pana sattassa ucchedaṃ vināsaṃ vibhavaṃ paññapenti, diṭṭhadhammanibbānaṃ vā paneke abhivadanti. Iti santaṃ vā attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, sato vā pana sattassa ucchedaṃ vināsaṃ vibhavaṃ paññapenti, diṭṭhadhammanibbānaṃ vā paneke abhivadanti. Iti imāni pañca hutvā tīṇi honti, tīṇi hutvā pañca honti – ayamuddeso pañcattayassa. 21. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティーのジェータ林にあるアナータピンディカ園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師(大徳)”と世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。“比丘たちよ、ある沙門やバラモンたちは、未来を構想し、未来に関する見解に従い、未来に関して多種多様な主張を述べます。‘我(アートマン)は死後、想(意識)があり、無病(常住)である’と、ある者たちは主張します。‘我は死後、無想であり、無病である’と、ある者たちは主張します。‘我は死後、非想非非想であり、無病である’と、ある者たちは主張します。あるいは、現存する衆生の断滅、消失、非存在を説き、あるいは、現法涅槃(今この生での苦の消滅)を主張する者もいます。このように、死後も無病であるとして(常住の)我を説くか、あるいは、現存する衆生の断滅、消失、非存在を説くか、あるいは現法涅槃を主張します。このように、これら五つが三つになり、三つが五つになります。これが‘五三(パンチャッタヤ)’の要目です。” 22. ‘‘Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, arūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiñca arūpiñca vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nevarūpiṃ nārūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, ekattasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nānattasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, parittasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, appamāṇasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, etaṃ vā panekesaṃ upātivattataṃ viññāṇakasiṇameke abhivadanti appamāṇaṃ āneñjaṃ[Pg.19]. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ye kho te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, arūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiñca arūpiñca vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nevarūpiṃ nārūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, ekattasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nānattasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, parittasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, appamāṇasaññiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, yā vā panetāsaṃ saññānaṃ parisuddhā paramā aggā anuttariyā akkhāyati – yadi rūpasaññānaṃ yadi arūpasaññānaṃ yadi ekattasaññānaṃ yadi nānattasaññānaṃ. ‘Natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanameke abhivadanti appamāṇaṃ āneñjaṃ. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 22. “比丘たちよ、それらのうちで、死後も無病であり、我(アートマン)は有想であると規定する沙門・バラモンたちがいる。彼らは、死後も無病であり、有想である我について、色(形)がある、あるいは色がない、あるいは色がありかつ色がない、あるいは色があるわけでもなく色がないわけでもないと規定する。また、単一の想(一質想)がある、あるいは多様な想(異質想)がある、あるいは限定された想がある、あるいは無量の想があると規定する。あるいは、これら(七つの想)を超越した者たちの中で、ある人々は、無辺の識金剛(識無辺処)を無量の不動(阿練若)であると説く。比丘たちよ、如来はそれを熟知している。死後も無病であり、有想である我を規定する沙門・バラモンたちが、色がある、色がない、色がありかつ色がない、色があるわけでもなく色がないわけでもない、単一の想がある、多様な想がある、限定された想がある、無量の想があると規定すること、あるいは、それらの想の中で、色に関する想、無色に関する想、単一の想、多様な想のいずれであれ、清浄で、最高で、最上であり、無上であると称されるものがあるとしても、‘何ものも存在しない’として無所有処を無量の不動であると説く人々がいる。如来は‘これは有為であり、粗雑である。しかし、諸行の滅尽(涅槃)は存在する’と知って、その(有為からの)脱離を見極め、如来はそれを超越しているのである。” 23. ‘‘Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, arūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiñca arūpiñca vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nevarūpiṃ nārūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā. Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā tesamete paṭikkosanti. Taṃ kissa hetu? Saññā rogo saññā gaṇḍo saññā sallaṃ, etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – ‘asañña’nti. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti ye kho te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiṃ vā te bhonto [Pg.20] samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, arūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiñca arūpiñca vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nevarūpiṃ nārūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā. Yo hi koci, bhikkhave, samaṇo vā brāhmaṇo vā evaṃ vadeyya – ‘ahamaññatra rūpā, aññatra vedanāya, aññatra saññāya, aññatra saṅkhārehi, viññāṇassa āgatiṃ vā gatiṃ vā cutiṃ vā upapattiṃ vā vuddhiṃ vā virūḷhiṃ vā vepullaṃ vā paññapessāmī’ti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 23. “比丘たちよ、それらのうちで、死後も無病であり、我は無想であると規定する沙門・バラモンたちがいる。彼らは、死後も無病であり、無想である我について、色がある、あるいは色がない、あるいは色がありかつ色がない、あるいは色があるわけでもなく色がないわけでもないと規定する。比丘たちよ、死後も無病であり、我は有想であると規定する沙門・バラモンたちに対して、彼ら(無想論者)は反論する。それはなぜか。‘想は病であり、想は腫物であり、想は棘である。この無想こそが寂静であり、殊勝である’と。比丘たちよ、如来はそれを熟知している。死後も無病であり、無想である我を規定する沙門・バラモンたちが、色がある、色がない、色がありかつ色がない、色があるわけでもなく色がないわけでもないと規定することを。比丘たちよ、沙門であれバラモンであれ、誰かが次のように言うならば、‘私は、色を離れ、受を離れ、想を離れ、行を離れて、識の来、去、没、生、増大、成熟、あるいは広大を説き示そう’と、そのようなことはあり得ない。如来は‘これは有為であり、粗雑である。しかし、諸行の滅尽は存在する’と知って、その脱離を見極め、如来はそれを超越しているのである。” 24. ‘‘Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, arūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiñca arūpiñca vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nevarūpiṃ nārūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā. Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā tesamete paṭikkosanti, yepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā tesamete paṭikkosanti. Taṃ kissa hetu? Saññā rogo saññā gaṇḍo saññā sallaṃ, asaññā sammoho, etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – ‘nevasaññānāsañña’nti. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ye kho te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, arūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ [Pg.21] paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, rūpiñca arūpiñca vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā, nevarūpiṃ nārūpiṃ vā te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā. Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā diṭṭhasutamutaviññātabbasaṅkhāramattena etassa āyatanassa upasampadaṃ paññapenti, byasanañhetaṃ, bhikkhave, akkhāyati etassa āyatanassa upasampadāya. Na hetaṃ, bhikkhave, āyatanaṃ saṅkhārasamāpattipattabbamakkhāyati; saṅkhārāvasesasamāpattipattabbametaṃ, bhikkhave, āyatanamakkhāyati. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 24. 比丘たちよ、そこにおいて、死後、我(アートマン)は非想非非想であり、無病であると規定する沙門・バラモンたちがいる。ある沙門・バラモンたちは、死後、我は非想非非想であり、無病であって、色(形)がある、あるいは色がない、あるいは色がありかつない、あるいは色があるわけでもないわけでもないと規定する。比丘たちよ、そこにおいて、死後、我は有想であり、無病であると規定する者たちを、彼らは論駁する。また、死後、我は無想であり、無病であると規定する者たちをも、彼らは論駁する。それはなぜか。‘想(知覚)は病であり、腫物であり、刺である。無想は混迷である。この“非想非非想”こそが静止であり、妙好である’と(考えるからである)。比丘たちよ、如来はこれを熟知している。死後、我は非想非非想であり、無病であると規定する沙門・バラモンたちがおり、彼らは我は色がある、あるいは色がない、あるいは色がありかつない、あるいは色があるわけでもないわけでもないと規定する。比丘たちよ、見・聞・覚・知された諸行のみによって、この境地の達成を規定する沙門・バラモンたちがいるが、比丘たちよ、それはこの境地の達成における破滅であると言われる。比丘たちよ、この境地は(粗雑な)諸行の等至によって到達されるべきものとは言われず、諸行の残余がある等至によって到達されるべきものであると言われる。‘これは作られたものであり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅は存在する。これ(滅)は存在する’とこのように知って、その離脱を見極める如来は、それを超越したのである。 25. ‘‘Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā sato sattassa ucchedaṃ vināsaṃ vibhavaṃ paññapenti, tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā saññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā tesamete paṭikkosanti, yepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā asaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā tesamete paṭikkosanti, yepi te bhonto samaṇabrāhmaṇā nevasaññīnāsaññiṃ attānaṃ paññapenti arogaṃ paraṃ maraṇā tesamete paṭikkosanti. Taṃ kissa hetu? Sabbepime bhonto samaṇabrāhmaṇā uddhaṃ saraṃ āsattiṃyeva abhivadanti – ‘iti pecca bhavissāma, iti pecca bhavissāmā’ti. Seyyathāpi nāma vāṇijassa vāṇijjāya gacchato evaṃ hoti – ‘ito me idaṃ bhavissati, iminā idaṃ lacchāmī’ti, evamevime bhonto samaṇabrāhmaṇā vāṇijūpamā maññe paṭibhanti – ‘iti pecca bhavissāma, iti pecca bhavissāmā’ti. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ye kho te bhonto samaṇabrāhmaṇā sato sattassa ucchedaṃ vināsaṃ vibhavaṃ paññapenti te sakkāyabhayā sakkāyaparijegucchā sakkāyaññeva anuparidhāvanti anuparivattanti. Seyyathāpi nāma sā gaddulabaddho daḷhe thambhe vā khile vā upanibaddho, tameva thambhaṃ vā khilaṃ vā anuparidhāvati anuparivattati[Pg.22]; evamevime bhonto samaṇabrāhmaṇā sakkāyabhayā sakkāyaparijegucchā sakkāyaññeva anuparidhāvanti anuparivattanti. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 25. 比丘たちよ、そこにおいて、現存する衆生の断滅、消失、非存在を規定する沙門・バラモンたちがいる。比丘たちよ、そこにおいて、死後、我は有想である、あるいは無想である、あるいは非想非非想であると規定する者たちを、彼らは論駁する。それはなぜか。これらの沙門・バラモンたちは皆、未来を想起し、執着(渇愛)を語っているからである。‘死後、我々はこのようになるであろう、あのようになるであろう’と。例えば、商売に出かける商人が‘ここから私にこれ(利益)が生じるだろう、これによってこれを得るだろう’と思うように、まさにそのように、これらの沙門・バラモンたちは商人のようであると私には思われる。‘死後、我々はこのようになるであろう、あのようになるであろう’と。比丘たちよ、如来はこれを熟知している。現存する衆生の断滅、消失、非存在を規定する沙門・バラモンたちは、有身(サッカーヤ)を恐れ、有身を忌み嫌いながらも、有身そのものの周りを走り回り、有身を巡っているのである。例えば、鎖に繋がれた犬が、頑丈な柱や杭に縛り付けられ、その柱や杭の周りを走り回り、巡るようなものである。まさにそのように、これらの沙門・バラモンたちは、有身を恐れ、有身を忌み嫌いながらも、有身そのものの周りを走り回り、有身を巡っているのである。‘これは作られたものであり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅は存在する。これ(滅)は存在する’とこのように知って、その離脱を見極める如来は、それを超越したのである。 26. ‘‘Ye hi keci, bhikkhave, samaṇā vā brāhmaṇā vā aparantakappikā aparantānudiṭṭhino aparantaṃ ārabbha anekavihitāni adhivuttipadāni abhivadanti, sabbe te imāneva pañcāyatanāni abhivadanti etesaṃ vā aññataraṃ. 26. 比丘たちよ、未来を推測し、未来に固執し、未来に関して種々の見解を語る沙門・バラモンたちは、すべてこれら五つの根拠、あるいはそのうちのいずれかに基づいて語っているのである。 27. ‘‘Santi, bhikkhave, eke samaṇabrāhmaṇā pubbantakappikā pubbantānudiṭṭhino pubbantaṃ ārabbha anekavihitāni adhivuttipadāni abhivadanti. ‘Sassato attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘asassato attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘sassato ca asassato ca attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘nevasassato nāsassato attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘antavā attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘anantavā attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘antavā ca anantavā ca attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘nevantavā nānantavā attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘ekattasaññī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘nānattasaññī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘parittasaññī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘appamāṇasaññī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘ekantasukhī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘ekantadukkhī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘sukhadukkhī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti, ‘adukkhamasukhī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti – ittheke abhivadanti. 27. “比丘たちよ、過去を憶測し、過去についての見解を持ち、過去に関して多種多様な主張を述べる沙門やバラモンたちがいます。‘我(アートマン)と世界は常住である。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は無常である。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は常住でもあり無常でもある。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は常住でもなく無常でもない。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は有限である。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は無限である。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は有限でもあり無限でもある。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は有限でもなく無限でもない。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は単一の知覚(想)を持つ。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は多様な知覚を持つ。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は限定された知覚を持つ。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は無量の知覚を持つ。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界はひたすら幸福である。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界はひたすら苦痛である。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は幸福でもあり苦痛でもある。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。‘我と世界は苦でもなく楽でもない。これのみが真実であり、他は虚偽である’――このように主張する者たちがいます。” 28. ‘‘Tatra[Pg.23], bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘sassato attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti, tesaṃ vata aññatreva saddhāya aññatra ruciyā aññatra anussavā aññatra ākāraparivitakkā aññatra diṭṭhinijjhānakkhantiyā paccattaṃyeva ñāṇaṃ bhavissati parisuddhaṃ pariyodātanti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Paccattaṃ kho pana, bhikkhave, ñāṇe asati parisuddhe pariyodāte yadapi te bhonto samaṇabrāhmaṇā tattha ñāṇabhāgamattameva pariyodapenti tadapi tesaṃ bhavataṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ upādānamakkhāyati. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 28. “比丘たちよ、それらの中で、‘我と世界は常住である。これのみが真実であり、他は虚偽である’という説をなし、そのような見解を持つ沙門やバラモンたちにとって、信仰によらず、好みによらず、伝承によらず、理詰めの思索によらず、見解を熟考して受け入れることによらず、自らの中に清浄で純潔な知見が生じるということは、あり得ないことです。比丘たちよ、自らの中に清浄で純潔な知見がないとき、それら沙門やバラモンたちが、その見解においてわずかばかりの知見に似たものを清らかに示したとしても、それさえも、それら沙門やバラモンたちの執着(取)であると言われます。‘これは作られたもの(有為)であり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅尽は存在する。これ(滅尽)は存在する’とこのように知って、それからの離脱(出離)を見る者である如来は、それを超越しているのです。” 29. ‘‘Tatra, bhikkhave, ye te samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘asassato attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamañña’nti…pe… sassato ca asassato ca attā ca loko ca… nevasassato nāsassato attā ca loko ca… antavā attā ca loko ca… anantavā attā ca loko ca… antavā ca anantavā ca attā ca loko ca… nevantavā nānantavā attā ca loko ca… ekattasaññī attā ca loko ca… nānattasaññī attā ca loko ca… parittasaññī attā ca loko ca… appamāṇasaññī attā ca loko ca… ekantasukhī attā ca loko ca… ekantadukkhī attā ca loko ca… sukhadukkhī attā ca loko ca… adukkhamasukhī attā ca loko ca, idameva saccaṃ moghamaññanti, tesaṃ vata aññatreva saddhāya aññatra ruciyā aññatra anussavā aññatra ākāraparivitakkā aññatra diṭṭhinijjhānakkhantiyā paccattaṃyeva ñāṇaṃ bhavissati parisuddhaṃ pariyodātanti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Paccattaṃ kho pana, bhikkhave, ñāṇe asati parisuddhe pariyodāte yadapi te bhonto samaṇabrāhmaṇā tattha ñāṇabhāgamattameva pariyodapenti tadapi tesaṃ bhavataṃ samaṇabrāhmaṇānaṃ upādānamakkhāyati. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 29. “比丘たちよ、それらの中で、‘我と世界は無常である。これのみが真実であり、他は虚偽である’という説をなし、そのような見解を持つ沙門やバラモンたち……(中略)……‘我と世界は常住でもあり無常でもある……我と世界は常住でもなく無常でもない……我と世界は有限である……我と世界は無限である……我と世界は有限でもあり無限でもある……我と世界は有限でもなく無限でもない……我と世界は単一の知覚を持つ……我と世界は多様な知覚を持つ……我と世界は限定された知覚を持つ……我と世界は無量の知覚を持つ……我と世界はひたすら幸福である……我と世界はひたすら苦痛である……我と世界は幸福でもあり苦痛でもある……我と世界は苦でもなく楽でもない。これのみが真実であり、他は虚偽である’という説をなし、そのような見解を持つ沙門やバラモンたちにとって、信仰によらず、好みによらず、伝承によらず、理詰めの思索によらず、見解を熟考して受け入れることによらず、自らの中に清浄で純潔な知見が生じるということは、あり得ないことです。比丘たちよ、自らの中に清浄で純潔な知見がないとき、それら沙門やバラモンたちが、その見解においてわずかばかりの知見に似たものを清らかに示したとしても、それさえも、それら沙門やバラモンたちの執着(取)であると言われます。‘これは作られたもの(有為)であり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅尽は存在する。これ(滅尽)は存在する’とこのように知って、それからの離脱(出離)を見る者である如来は、それを超越しているのです。” 30. ‘‘Idha[Pg.24], bhikkhave, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekaṃ pītiṃ upasampajja viharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ pavivekaṃ pītiṃ upasampajja viharāmī’ti. Tassa sā pavivekā pīti nirujjhati. Pavivekāya pītiyā nirodhā uppajjati domanassaṃ, domanassassa nirodhā uppajjati pavivekā pīti. Seyyathāpi, bhikkhave, yaṃ chāyā jahati taṃ ātapo pharati, yaṃ ātapo jahati taṃ chāyā pharati; evameva kho, bhikkhave, pavivekāya pītiyā nirodhā uppajjati domanassaṃ, domanassassa nirodhā uppajjati pavivekā pīti. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ayaṃ kho bhavaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekaṃ pītiṃ upasampajja viharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ pavivekaṃ pītiṃ upasampajja viharāmī’ti. Tassa sā pavivekā pīti nirujjhati. Pavivekāya pītiyā nirodhā uppajjati domanassaṃ, domanassassa nirodhā uppajjati pavivekā pīti. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 30. “比丘たちよ、ここに、ある沙門またはバラモンが、過去に関する見解を捨て、未来に関する見解を捨て、あらゆる面で欲の結縛(欲貪の束縛)に執着しないことにより、遠離から生じた喜(パヴィヴェーカ・ピーティ)を具足して住しています。彼は‘遠離から生じた喜を具足して住すること、これは静寂であり、これは勝妙である’と(作意して)住しています。しかし、彼においてその遠離から生じた喜が滅すると、憂い(ドーマナッサ)が生じます。憂いが滅すると、再び遠離から生じた喜が生じます。比丘たちよ、たとえば、影が去った場所に日光が広がり、日光が去った場所に影が広がるようなものです。比丘たちよ、それと同じように、遠離から生じた喜が滅することによって憂いが生じ、憂いが滅することによって遠離から生じた喜が生じるのです。比丘たちよ、如来はこのことを(次のように)知っています。‘この尊い沙門またはバラモンは、過去の見解を捨て、未来の見解を捨て、欲の結縛に執着せず、遠離から生じた喜を具足して住している。……彼においてその喜が滅すると憂いが生じ、憂いが滅すると喜が生じる’と。如来は‘これは作られたもの(有為)であり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅(涅槃)は存在する’とこのように知って、そこからの脱出(出離)を見る者として、如来はそれを超越しているのです。” 31. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekāya pītiyā samatikkamā nirāmisaṃ sukhaṃ upasampajja viharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ nirāmisaṃ sukhaṃ upasampajja viharāmī’ti. Tassa taṃ nirāmisaṃ sukhaṃ nirujjhati. Nirāmisassa sukhassa nirodhā uppajjati pavivekā pīti, pavivekāya pītiyā nirodhā uppajjati nirāmisaṃ sukhaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, yaṃ chāyā jahati taṃ ātapo pharati, yaṃ ātapo jahati taṃ chāyā pharati; evameva kho, bhikkhave, nirāmisassa sukhassa nirodhā uppajjati pavivekā pīti, pavivekāya pītiyā nirodhā uppajjati nirāmisaṃ sukhaṃ. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ayaṃ kho bhavaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekāya pītiyā samatikkamā, nirāmisaṃ sukhaṃ upasampajja viharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ nirāmisaṃ sukhaṃ upasampajja viharāmī’ti. Tassa [Pg.25] taṃ nirāmisaṃ sukhaṃ nirujjhati. Nirāmisassa sukhassa nirodhā uppajjati pavivekā pīti, pavivekāya pītiyā nirodhā uppajjati nirāmisaṃ sukhaṃ. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 31. “比丘たちよ、またここに、ある沙門またはバラモンが、過去に関する見解を捨て、未来に関する見解を捨て、あらゆる面で欲の結縛に執着せず、遠離から生じた喜を超越したことにより、非肉体的な楽(ニラーミサ・スカ)を具足して住しています。彼は‘非肉体的な楽を具足して住すること、これは静寂であり、これは勝妙である’と(作意して)住しています。しかし、彼においてその非肉体的な楽が滅すると、遠離から生じた喜が生じます。遠離から生じた喜が滅すると、再び非肉体的な楽が生じます。比丘たちよ、たとえば、影が去った場所に日光が広がり、日光が去った場所に影が広がるようなものです。比丘たちよ、それと同じように、非肉体的な楽が滅することによって遠離から生じた喜が生じ、遠離から生じた喜が滅することによって非肉体的な楽が生じるのです。比丘たちよ、如来はこのことを(次のように)知っています。‘この尊い沙門またはバラモンは……遠離から生じた喜を超越して、非肉体的な楽を具足して住している。……彼においてその楽が滅すると喜が生じ、喜が滅すると楽が生じる’と。如来は‘これは作られたものであり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅は存在する’とこのように知って、そこからの脱出を見る者として、如来はそれを超越しているのです。” 32. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekāya pītiyā samatikkamā, nirāmisassa sukhassa samatikkamā, adukkhamasukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharāmī’ti. Tassa sā adukkhamasukhā vedanā nirujjhati. Adukkhamasukhāya vedanāya nirodhā uppajjati nirāmisaṃ sukhaṃ, nirāmisassa sukhassa nirodhā uppajjati adukkhamasukhā vedanā. Seyyathāpi, bhikkhave, yaṃ chāyā jahati taṃ ātapo pharati, yaṃ ātapo jahati taṃ chāyā pharati; evameva kho, bhikkhave, adukkhamasukhāya vedanāya nirodhā uppajjati nirāmisaṃ sukhaṃ, nirāmisassa sukhassa nirodhā uppajjati adukkhamasukhā vedanā. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ayaṃ kho bhavaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekāya pītiyā samatikkamā, nirāmisassa sukhassa samatikkamā, adukkhamasukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharati – ‘etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ adukkhamasukhaṃ vedanaṃ upasampajja viharāmī’ti. Tassa sā adukkhamasukhā vedanā nirujjhati. Adukkhamasukhāya vedanāya nirodhā uppajjati nirāmisaṃ sukhaṃ, nirāmisassa sukhassa nirodhā uppajjati adukkhamasukhā vedanā. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 32. “比丘たちよ、またここに、ある沙門またはバラモンが、過去に関する見解を捨て、未来に関する見解を捨て、あらゆる面で欲の結縛に執着せず、遠離から生じた喜を超越したことにより、また非肉体的な楽を超越したことにより、不苦不楽の感受(アドゥッカマスカー・ヴェーダナー)を具足して住しています。彼は‘不苦不楽の感受を具足して住すること、これは静寂であり、これは勝妙である’と(作意して)住しています。しかし、彼においてその不苦不楽の感受が滅すると、非肉体的な楽が生じます。非肉体的な楽が滅すると、再び不苦不楽の感受が生じます。比丘たちよ、たとえば、影が去った場所に日光が広がり、日光が去った場所に影が広がるようなものです。比丘たちよ、それと同じように、不苦不楽の感受が滅することによって非肉体的な楽が生じ、非肉体的な楽が滅することによって不苦不楽の感受が生じるのです。比丘たちよ、如来はこのことを(次のように)知っています。‘この尊い沙門またはバラモンは……非肉体的な楽を超越して、不苦不楽の感受を具足して住している。……彼においてその感受が滅すると楽が生じ、楽が滅すると感受が生じる’と。如来は‘これは作られたものであり、粗雑なものである。しかし、諸行の滅は存在する’とこのように知って、そこからの脱出を見る者として、如来はそれを超越しているのです。” 33. ‘‘Idha pana, bhikkhave, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekāya pītiyā samatikkamā, nirāmisassa sukhassa samatikkamā, adukkhamasukhāya vedanāya samatikkamā – ‘santohamasmi, nibbutohamasmi, anupādānohamasmī’ti samanupassati. Tayidaṃ, bhikkhave, tathāgato abhijānāti. Ayaṃ kho bhavaṃ samaṇo vā brāhmaṇo [Pg.26] vā pubbantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, aparantānudiṭṭhīnañca paṭinissaggā, sabbaso kāmasaṃyojanānaṃ anadhiṭṭhānā, pavivekāya pītiyā samatikkamā, nirāmisassa sukhassa samatikkamā, adukkhamasukhāya vedanāya samatikkamā – ‘santohamasmi, nibbutohamasmi, anupādānohamasmī’ti samanupassati; addhā ayamāyasmā nibbānasappāyaṃyeva paṭipadaṃ abhivadati. Atha ca panāyaṃ bhavaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā pubbantānudiṭṭhiṃ vā upādiyamāno upādiyati, aparantānudiṭṭhiṃ vā upādiyamāno upādiyati, kāmasaṃyojanaṃ vā upādiyamāno upādiyati, pavivekaṃ vā pītiṃ upādiyamāno upādiyati, nirāmisaṃ vā sukhaṃ upādiyamāno upādiyati, adukkhamasukhaṃ vā vedanaṃ upādiyamāno upādiyati. Yañca kho ayamāyasmā – ‘santohamasmi, nibbutohamasmi, anupādānohamasmī’ti samanupassati tadapi imassa bhoto samaṇassa brāhmaṇassa upādānamakkhāyati. ‘Tayidaṃ saṅkhataṃ oḷārikaṃ atthi kho pana saṅkhārānaṃ nirodho attheta’nti – iti viditvā tassa nissaraṇadassāvī tathāgato tadupātivatto. 33. “比丘たちよ、この世にある沙門や婆羅門は、前際の見(過去に関する見解)を捨て、後際の見(未来に関する見解)を捨て、欲の結縛を完全に離れ、遠離による喜を超え、非阿弥陀の楽(精神的な楽)を超え、不苦不楽の受を超えて、‘私は寂静である、私は寂滅している、私は執着がない’と観察します。比丘たちよ、如来はそれを知っています。この沙門や婆羅門は、前際の見を捨て、後際の見を捨て、欲の結縛を完全に離れ、遠離による喜を超え、非阿弥陀の楽を超え、不苦不楽の受を超えて、‘私は寂静である、私は寂滅している、私は執着がない’と観察しており、確かにこの尊者は涅槃に適う道について語っています。しかしながら、この沙門や婆羅門は、前際の見に執着し、後際の見に執着し、欲の結縛に執着し、遠離による喜に執着し、非阿弥陀の楽に執着し、不苦不楽の受に執着しています。そして、この尊者が‘私は寂静である、私は寂滅している、私は執着がない’と観察することさえも、この沙門や婆羅門の執着(取)であると説かれます。如来は‘これは有為であり、粗雑である。しかし、諸行の滅(涅槃)は存在する’と知って、その出離を見極め、それを超越しているのです。” ‘‘Idaṃ kho pana, bhikkhave, tathāgatena anuttaraṃ santivarapadaṃ abhisambuddhaṃ yadidaṃ – channaṃ phassāyatanānaṃ samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ viditvā anupādāvimokkho’’ti. “比丘たちよ、如来が覚った無上の寂静なる境地とは、すなわち、六つの触処の集起と滅尽、その味(甘美さ)と過患(災い)、そして出離を如実に知って、執着なく解脱することです。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜して受け入れた。 Pañcattayasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ. 五三経(第二) 完。 3. Kintisuttaṃ 3. どのように経(キンティ・スッタ) 34. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā pisinārāyaṃ viharati baliharaṇe vanasaṇḍe. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘kinti vo[Pg.27], bhikkhave, mayi hoti – ‘cīvarahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti, piṇḍapātahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti, senāsanahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti, itibhavābhavahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ desetī’’’ti? ‘‘Na kho no, bhante, bhagavati evaṃ hoti – ‘cīvarahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti, piṇḍapātahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti, senāsanahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti, itibhavābhavahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ desetī’’’ti. 34. このように私は聞いた。ある時、世尊はピシナーラーのバリハラナの森に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師よ”と答えた。世尊は次のように仰せられた。“比丘たちよ、あなた方は私についてどのように思っていますか。‘沙門ゴータマは、衣のために法を説いている。鉢食のために、臥坐所のために、あるいは現世や来世の幸福(諸々の生)のために法を説いている’と思っているのですか?”“尊師よ、私たちは世尊についてそのようには思っていません。‘沙門ゴータマは衣のために、鉢食のために、臥坐所のために、あるいは現世や来世の幸福のために法を説いている’とは思いません。” ‘‘Na ca kira vo, bhikkhave, mayi evaṃ hoti – ‘cīvarahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ deseti…pe… itibhavābhavahetu vā samaṇo gotamo dhammaṃ desetī’ti; atha kinti carahi vo, bhikkhave, mayi hotī’’ti? ‘‘Evaṃ kho no, bhante, bhagavati hoti – ‘anukampako bhagavā hitesī; anukampaṃ upādāya dhammaṃ desetī’’’ti. ‘‘Evañca kira vo, bhikkhave, mayi hoti – ‘anukampako bhagavā hitesī; anukampaṃ upādāya dhammaṃ desetī’’’ti. “比丘たちよ、あなた方が私についてそのように思っていないのであれば、では、あなた方は私についてどのように思っているのですか?”“尊師よ、私たちは世尊についてこのように思っています。‘世尊は憐れみ深く、利益を願い、慈悲をもって法を説いてくださる’と。”“比丘たちよ、あなた方は確かに私についてそのように、‘世尊は憐れみ深く、利益を願い、慈悲をもって法を説いてくださる’と思っているのですね。” 35. ‘‘Tasmātiha, bhikkhave, ye vo mayā dhammā abhiññā desitā, seyyathidaṃ – cattāro satipaṭṭhānā cattāro sammappadhānā cattāro iddhipādā pañcindriyāni pañca balāni satta bojjhaṅgā ariyo aṭṭhaṅgiko maggo, tattha sabbeheva samaggehi sammodamānehi avivadamānehi sikkhitabbaṃ. Tesañca vo, bhikkhave, samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ siyaṃsu dve bhikkhū abhidhamme nānāvādā. Tatra ce tumhākaṃ evamassa – ‘imesaṃ kho āyasmantānaṃ atthato ceva nānaṃ byañjanato ca nāna’nti, tattha yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato ceva nānaṃ, byañjanato ca nānaṃ. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato ceva nānaṃ, byañjanato ca nānaṃ. Māyasmanto vivādaṃ āpajjitthā’ti. Athāparesaṃ ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato ceva nānaṃ, byañjanato ca nānaṃ. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato [Pg.28] ceva nānaṃ, byañjanato ca nānaṃ. Māyasmanto vivādaṃ āpajjitthā’ti. Iti duggahitaṃ duggahitato dhāretabbaṃ, suggahitaṃ suggahitato dhāretabbaṃ. Duggahitaṃ duggahitato dhāretvā suggahitaṃ suggahitato dhāretvā yo dhammo yo vinayo so bhāsitabbo. 35. “比丘たちよ、それゆえに、私が自ら知って説いた諸々の法、すなわち、四念処、四正勤、四神足、五根、五力、七覚支、八聖道において、あなた方全員は和合し、共に喜び、争うことなく修学すべきです。比丘たちよ、そのように和合し、共に喜び、争うことなく修学しているあなた方の間で、二人の比丘が優れた法(三十七道品)について異なる説を立てることがあるかもしれません。もしあなた方が‘これらの尊者たちの説は、意味(義)においても異なり、文言(文)においても異なっている’と思うならば、その中でより話しやすい比丘に近づいて、次のように言うべきです。‘尊者たちの説は、意味においても文言においても異なっています。尊者たちは、意味が異なり文言も異なるということを、この理由によっても理解してください。尊者たちは諍いを起こさないでください’と。また、反対側のグループの比丘たちの中で、より話しやすい比丘に近づいて、同じように言うべきです。このように、誤って把握されたものは誤って把握されたものとして、正しく把握されたものは正しく把握されたものとして保持されるべきです。誤って把握されたものを誤りと、正しく把握されたものを正しいと保持した上で、法であり律であるものが語られるべきです。” 36. ‘‘Tatra ce tumhākaṃ evamassa – ‘imesaṃ kho āyasmantānaṃ atthato hi kho nānaṃ, byañjanato sametī’ti, tattha yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato hi nānaṃ, byañjanato sameti. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato hi kho nānaṃ, byañjanato sameti. Māyasmanto vivādaṃ āpajjitthā’ti. Athāparesaṃ ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato hi kho nānaṃ, byañjanato sameti. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato hi kho nānaṃ, byañjanato sameti. Māyasmanto vivādaṃ āpajjitthā’ti. Iti duggahitaṃ duggahitato dhāretabbaṃ, suggahitaṃ suggahitato dhāretabbaṃ. Duggahitaṃ duggahitato dhāretvā suggahitaṃ suggahitato dhāretvā yo dhammo yo vinayo so bhāsitabbo. 36. “もしあなたたちに、‘これらの尊者たちの間では、意味においては異なっているが、文句(言葉)においては一致している’という考えが生じたならば、その僧たちの中で、より素直で教えを受け入れやすいと思われる僧に近づいて、次のように言うべきである。‘尊者たちの間では、意味においては異なっていますが、文句においては一致しています。尊者たちは、意味において異なり、文句において一致しているということを、この理由によっても理解してください。尊者たちは論争に陥ってはなりません’と。また、他方の側の僧たちの中で、より素直で教えを受け入れやすいと思われる僧に近づいて、次のように言うべきである。‘尊者たちの間では、意味においては異なっていますが、文句においては一致しています。尊者たちは、意味において異なり、文句において一致しているということを、この理由によっても理解してください。尊者たちは論争に陥ってはなりません’と。このように、誤って把握されたものは誤って把握されたものとして保持されるべきであり、正しく把握されたものは正しく把握されたものとして保持されるべきである。誤って把握されたものを誤って把握されたものとして保持し、正しく把握されたものを正しく把握されたものとして保持した上で、正しい法と律が語られるべきである。” 37. ‘‘Tatra ce tumhākaṃ evamassa – ‘imesaṃ kho āyasmantānaṃ atthato hi kho sameti, byañjanato nāna’nti, tattha yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato hi sameti, byañjanato nānaṃ. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato hi kho sameti, byañjanato nānaṃ. Appamattakaṃ kho panetaṃ yadidaṃ – byañjanaṃ. Māyasmanto appamattake vivādaṃ āpajjitthā’ti. Athāparesaṃ ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato hi sameti, byañjanato nānaṃ. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato hi kho sameti, byañjanato nānaṃ. Appamattakaṃ kho panetaṃ yadidaṃ [Pg.29] – byañjanaṃ. Māyasmanto appamattake vivādaṃ āpajjitthā’ti. Iti suggahitaṃ suggahitato dhāretabbaṃ, duggahitaṃ duggahitato dhāretabbaṃ. Suggahitaṃ suggahitato dhāretvā duggahitaṃ duggahitato dhāretvā yo dhammo yo vinayo so bhāsitabbo. 37. “もしあなたたちに、‘これらの尊者たちの間では、意味においては一致しているが、文句においては異なっている’という考えが生じたならば、その僧たちの中で、より素直で教えを受け入れやすいと思われる僧に近づいて、次のように言うべきである。‘尊者たちの間では、意味においては一致していますが、文句においては異なっています。尊者たちは、意味において一致し、文句において異なっているということを、この理由によっても理解してください。この文句(の違い)というものは、些細なことにすぎません。尊者たちは、些細なことにおいて論争に陥ってはなりません’と。また、他方の側の僧たちの中で、より素直で教えを受け入れやすいと思われる僧に近づいて、次のように言うべきである。‘尊者たちの間では、意味においては一致していますが、文句においては異なっています。尊者たちは、意味において一致し、文句において異なっているということを、この理由によっても理解してください。この文句というものは、些細なことにすぎません。尊者たちは、些細なことにおいて論争に陥ってはなりません’と。このように、正しく把握されたものは正しく把握されたものとして保持されるべきであり、誤って把握されたものは誤って把握されたものとして保持されるべきである。正しく把握されたものを正しく把握されたものとして保持し、誤って把握されたものを誤って把握されたものとして保持した上で、正しい法と律が語られるべきである。” 38. ‘‘Tatra ce tumhākaṃ evamassa – ‘imesaṃ kho āyasmantānaṃ atthato ceva sameti byañjanato ca sametī’ti, tattha yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato ceva sameti, byañjanato ca sameti. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato ceva sameti byañjanato ca sameti. Māyasmanto vivādaṃ āpajjitthā’ti. Athāparesaṃ ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘āyasmantānaṃ kho atthato ceva sameti byañjanato ca sameti. Tadamināpetaṃ āyasmanto jānātha – yathā atthato ceva sameti byañjanato ca sameti. Māyasmanto vivādaṃ āpajjitthā’ti. Iti suggahitaṃ suggahitato dhāretabbaṃ. Suggahitaṃ suggahitato dhāretvā yo dhammo yo vinayo so bhāsitabbo. 38. “もしあなたたちに、‘これらの尊者たちの間では、意味においても一致しており、文句においても一致している’という考えが生じたならば、その僧たちの中で、より素直で教えを受け入れやすいと思われる僧に近づいて、次のように言うべきである。‘尊者たちの間では、意味においても一致しており、文句においても一致しています。尊者たちは、意味においても一致し、文句においても一致しているということを、この理由によっても理解してください。尊者たちは論争に陥ってはなりません’と。また、他方の側の僧たちの中で、より素直で教えを受け入れやすいと思われる僧に近づいて、次のように言うべきである。‘尊者たちの間では、意味においても一致しており、文句においても一致しています。尊者たちは、意味においても一致し、文句においても一致しているということを、この理由によっても理解してください。尊者たちは論争に陥ってはなりません’と。このように、正しく把握されたものは正しく把握されたものとして保持されるべきである。正しく把握されたものを正しく把握されたものとして保持した上で、正しい法と律が語られるべきである。” 39. ‘‘Tesañca vo, bhikkhave, samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ siyā aññatarassa bhikkhuno āpatti siyā vītikkamo, tatra, bhikkhave, na codanāya taritabbaṃ. Puggalo upaparikkhitabbo – ‘iti mayhañca avihesā bhavissati parassa ca puggalassa anupaghāto, paro hi puggalo akkodhano anupanāhī adaḷhadiṭṭhī suppaṭinissaggī, sakkomi cāhaṃ etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetu’nti. Sace, bhikkhave, evamassa, kallaṃ vacanāya. 39. “比丘たちよ、和合し、歓喜し、論争することなく修行しているあなたたちの中で、ある比丘に罪(あぱっち)や過失が生じることがあるかもしれない。比丘たちよ、その際、直ちに非難を急いではならない。その人物をよく観察すべきである。‘このようにすれば、私にとっても心身の疲弊はなく、相手の人物にとっても害とはならないだろう。なぜなら、相手の人物は怒りっぽくなく、恨みを抱かず、自説に固執せず、過ちを捨てやすいからである。私はこの人物を不善から立ち上がらせ、善に確立させることができる’と。比丘たちよ、もしそのようであれば、語ることは適切である。” ‘‘Sace pana, bhikkhave, evamassa – ‘mayhaṃ kho avihesā bhavissati parassa ca puggalassa upaghāto, paro hi puggalo kodhano upanāhī adaḷhadiṭṭhī suppaṭinissaggī, sakkomi cāhaṃ etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetuṃ. Appamattakaṃ kho panetaṃ yadidaṃ – parassa puggalassa upaghāto. Atha kho etadeva bahutaraṃ – svāhaṃ sakkomi etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā [Pg.30] kusale patiṭṭhāpetu’nti. Sace, bhikkhave, evamassa, kallaṃ vacanāya. “比丘たちよ、もしまた次のように考えるならば(語ることは適切である)。‘私にとっては心身の疲弊はないが、相手の人物にとっては害(不快)となるだろう。なぜなら、相手の人物は怒りっぽく、恨みを抱きやすいが、自説に固執せず、過ちを捨てやすいからである。しかし、私はこの人物を不善から立ち上がらせ、善に確立させることができる。相手の人物にとっての害というものは、些細なことにすぎない。むしろ、私がこの人物を不善から立ち上がらせ、善に確立させることができるということこそが、より大きな利益である’と。比丘たちよ、もしそのようであれば、語ることは適切である。” ‘‘Sace pana, bhikkhave, evamassa – ‘mayhaṃ kho vihesā bhavissati parassa ca puggalassa anupaghāto. Paro hi puggalo akkodhano anupanāhī daḷhadiṭṭhī duppaṭinissaggī, sakkomi cāhaṃ etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetuṃ. Appamattakaṃ kho panetaṃ yadidaṃ – mayhaṃ vihesā. Atha kho etadeva bahutaraṃ – svāhaṃ sakkomi etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetu’nti. Sace, bhikkhave, evamassa, kallaṃ vacanāya. “比丘たちよ、もしまた次のように考えるならば(語ることは適切である)。‘私にとっては心身の疲弊となるが、相手の人物にとっては害とはならないだろう。なぜなら、相手の人物は怒りっぽくなく、恨みを抱かないが、自説に固執し、過ちを捨てがたいからである。しかし、私はこの人物を不善から立ち上がらせ、善に確立させることができる。私にとっての疲弊というものは、些細なことにすぎない。むしろ、私がこの人物を不善から立ち上がらせ、善に確立させることができるということこそが、より大きな利益である’と。比丘たちよ、もしそのようであれば、語ることは適切である。” ‘‘Sace pana, bhikkhave, evamassa – ‘mayhañca kho vihesā bhavissati parassa ca puggalassa upaghāto. Paro hi puggalo kodhano upanāhī daḷhadiṭṭhī duppaṭinissaggī, sakkomi cāhaṃ etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetuṃ. Appamattakaṃ kho panetaṃ yadidaṃ – mayhañca vihesā bhavissati parassa ca puggalassa upaghāto. Atha kho etadeva bahutaraṃ – svāhaṃ sakkomi etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetu’nti. Sace, bhikkhave, evamassa, kallaṃ vacanāya. “比丘たちよ、もしこのように思うならば――‘私には疲労があり、他者には反感(怨恨)が生じるだろう。その人は怒りっぽく、恨みを抱き、自説に固執し、捨てがたい性格である。しかし、私はその人を不善から離れさせ、善に確立させることができる。私自身の疲労や他者の反感は、わずかなことである。むしろ、その人を不善から離れさせ、善に確立させることができるということ、これこそがより大きな利益である’と。比丘たちよ、もしそのようであるならば、語るにふさわしい。” ‘‘Sace pana, bhikkhave, evamassa – ‘mayhañca kho vihesā bhavissati parassa ca puggalassa upaghāto. Paro hi puggalo kodhano upanāhī daḷhadiṭṭhī duppaṭinissaggī, na cāhaṃ sakkomi etaṃ puggalaṃ akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpetu’nti. Evarūpe, bhikkhave, puggale upekkhā nātimaññitabbā. “比丘たちよ、もしこのように思うならば――‘私には疲労があり、他者には反感が生じるだろう。その人は怒りっぽく、恨みを抱き、自説に固執し、捨てがたい性格である。そして、私はその人を不善から離れさせ、善に確立させることができない’と。比丘たちよ、このような人に対しては、捨(ウペッカー)を軽んじてはならない(捨を保つべきである)。” 40. ‘‘Tesañca vo, bhikkhave, samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ aññamaññassa vacīsaṃhāro uppajjeyya diṭṭhipaḷāso cetaso āghāto appaccayo anabhiraddhi. Tattha ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘yaṃ no, āvuso, amhākaṃ samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ aññamaññassa vacīsaṃhāro uppanno diṭṭhipaḷāso cetaso āghāto appaccayo anabhiraddhi, taṃ jānamāno samaṇo garaheyyā’ti. Sammā byākaramāno, bhikkhave, bhikkhu evaṃ byākareyya – ‘yaṃ no, āvuso, amhākaṃ [Pg.31] samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ aññamaññassa vacīsaṃhāro uppanno diṭṭhipaḷāso cetaso āghāto appaccayo anabhiraddhi, taṃ jānamāno samaṇo garaheyyāti. Etaṃ panāvuso, dhammaṃ appahāya nibbānaṃ sacchikareyyā’ti. Sammā byākaramāno, bhikkhave, bhikkhu evaṃ byākareyya – ‘etaṃ, āvuso, dhammaṃ appahāya na nibbānaṃ sacchikareyyā’ti. 40. “比丘たちよ、和合し、歓喜し、争うことなく修行しているあなた方の間に、互いに言葉の運び(告げ口)、見解の固執、心の恨み、不満、不快が生じることがあるかもしれない。その際、一方の側に属する比丘たちのうち、最も素直(語りやすい)と思われる比丘に近づいて、次のように言うべきである。‘友よ、和合し、歓喜し、争うことなく修行している私たちの間に、互いに言葉の運び、見解の固執、心の恨み、不満、不快が生じているが、それを知ったなら、師(世尊)は私たちを非難されるだろうか’と。比丘たちよ、正しく答える比丘は、次のように答えるであろう。‘友よ、和合し、歓喜し、争うことなく修行している私たちの間に、互いに言葉の運び、見解の固執、心の恨み、不満、不快が生じていることを知ったなら、師は非難されるだろう’と。‘では友よ、この状態を捨てずに、涅槃を現証できるだろうか’と。比丘たちよ、正しく答える比丘は、次のように答えるであろう。‘友よ、この状態を捨てずには、涅槃を現証することはできない’と。” ‘‘Athāparesaṃ ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ yaṃ bhikkhuṃ suvacataraṃ maññeyyātha, so upasaṅkamitvā evamassa vacanīyo – ‘yaṃ no, āvuso, amhākaṃ samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ aññamaññassa vacīsaṃhāro uppanno diṭṭhipaḷāso cetaso āghāto appaccayo anabhiraddhi, taṃ jānamāno samaṇo garaheyyā’ti. Sammā byākaramāno, bhikkhave, bhikkhu evaṃ byākareyya – ‘yaṃ no, āvuso, amhākaṃ samaggānaṃ sammodamānānaṃ avivadamānānaṃ sikkhataṃ aññamaññassa vacīsaṃhāro uppanno diṭṭhipaḷāso cetaso āghāto appaccayo anabhiraddhi taṃ jānamāno samaṇo garaheyyāti. Etaṃ panāvuso, dhammaṃ appahāya nibbānaṃ sacchikareyyā’ti. Sammā byākaramāno, bhikkhave, bhikkhu evaṃ byākareyya – ‘etaṃ kho, āvuso, dhammaṃ appahāya na nibbānaṃ sacchikareyyā’’’ti. “次いで、他方の側に属する比丘たちのうち、最も素直と思われる比丘に近づいて、次のように言うべきである。‘友よ、和合し、歓喜し、争うことなく修行している私たちの間に、互いに言葉の運び、見解の固執、心の恨み、不満、不快が生じているが、それを知ったなら、師は私たちを非難されるだろうか’と。比丘たちよ、正しく答える比丘は、次のように答えるであろう。‘友よ、和合し、歓喜し、争うことなく修行している私たちの間に、互いに言葉の運び、見解の固執、心の恨み、不満、不快が生じていることを知ったなら、師は非難されるだろう’と。‘では友よ、この状態を捨てずに、涅槃を現証できるだろうか’と。比丘たちよ、正しく答える比丘は、次のように答えるであろう。‘友よ、この状態を捨てずには、涅槃を現証することはできない’と。” ‘‘Taṃ ce, bhikkhave, bhikkhuṃ pare evaṃ puccheyyuṃ – ‘āyasmatā no ete bhikkhū akusalā vuṭṭhāpetvā kusale patiṭṭhāpitā’ti? Sammā byākaramāno, bhikkhave, bhikkhu evaṃ byākareyya – ‘idhāhaṃ, āvuso, yena bhagavā tenupasaṅkamiṃ, tassa me bhagavā dhammaṃ desesi, tāhaṃ dhammaṃ sutvā tesaṃ bhikkhūnaṃ abhāsiṃ. Taṃ te bhikkhū dhammaṃ sutvā akusalā vuṭṭhahiṃsu, kusale patiṭṭhahiṃsū’ti. Evaṃ byākaramāno kho, bhikkhave, bhikkhu na ceva attānaṃ ukkaṃseti, na paraṃ vambheti, dhammassa cānudhammaṃ byākaroti, na ca koci sahadhammiko vādānuvādo gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchatī’’ti. “比丘たちよ、もし他の者たちがその比丘に次のように尋ねたなら――‘長老によって、これらの比丘たちは不善から離れさせられ、善に確立させられたのですか’と。比丘たちよ、正しく答える比丘は、次のように答えるであろう。‘友よ、私は世尊のもとへ参りました。世尊は私に法を説かれました。私はその法を聞いて、それらの比丘たちに語りました。それらの比丘たちはその法を聞いて、不善から離れ、善に確立したのです’と。比丘たちよ、このように答える比丘は、自己を称揚せず、他者を蔑まず、法にかなった法を説く者であり、いかなる同法者からの正当な反論も、非難されるべき点に至ることはないのである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Kintisuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ. 第三のキンティ・スッタ(いかように経)が終了した。 4. Sāmagāmasuttaṃ 4. サーマガーマ・スッタ(サーマ村の経) 41. Evaṃ [Pg.32] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati sāmagāme. Tena kho pana samayena nigaṇṭho nāṭaputto pāvāyaṃ adhunākālaṅkato hoti. Tassa kālaṅkiriyāya bhinnā nigaṇṭhā dvedhikajātā bhaṇḍanajātā kalahajātā vivādāpannā aññamaññaṃ mukhasattīhi vitudantā viharanti – ‘‘na tvaṃ imaṃ dhammavinayaṃ ājānāsi, ahaṃ imaṃ dhammavinayaṃ ājānāmi. Kiṃ tvaṃ imaṃ dhammavinayaṃ ājānissasi! Micchāpaṭipanno tvamasi, ahamasmi sammāpaṭipanno. Sahitaṃ me, asahitaṃ te. Purevacanīyaṃ pacchā avaca, pacchāvacanīyaṃ pure avaca. Adhiciṇṇaṃ te viparāvattaṃ. Āropito te vādo. Niggahitosi, cara vādappamokkhāya; nibbeṭhehi vā sace pahosī’’ti. Vadhoyeva kho maññe nigaṇṭhesu nāṭaputtiyesu vattati. Yepi nigaṇṭhassa nāṭaputtassa sāvakā gihī odātavasanā tepi nigaṇṭhesu nāṭaputtiyesu nibbinnarūpā virattarūpā paṭivānarūpā yathā taṃ durakkhāte dhammavinaye duppavedite aniyyānike anupasamasaṃvattanike asammāsambuddhappavedite bhinnathūpe appaṭisaraṇe. 41. このように私は聞いた。ある時、世尊はシャカ国のサーマ村に滞在しておられた。その時、ニガンダ・ナータプッタがパーヴァーにおいて亡くなって間もなかった。彼の死によって、ニガンダたちは分裂し、二派に分かれ、諍い、喧嘩し、論争に陥り、互いに言葉の槍で突き刺し合って過ごしていた。‘お前はこの法と律を知らない。私こそがこの法と律を知っている。お前がどうしてこの法と律を知り得ようか。お前は邪道に陥っており、私は正道にある。私の言葉は有益であり、お前の言葉は無益である。お前は先に言うべきことを後に言い、後に言うべきことを先に言った。お前が長年習得してきたことは覆された。お前の説は論破された。お前は負けたのだ。論争から逃れる道を探すがよい。もしできるなら解決してみせよ’と。ナータプッタの弟子であるニガンダたちの間では、あたかも殺し合いが行われているかのようであった。ニガンダ・ナータプッタの弟子である白衣の在家信者たちもまた、ナータプッタの弟子であるニガンダたちに対して、嫌気がさし、離心し、背を向けていた。それは、説き方が悪く、正しく示されず、解脱に導かず、静止(煩悩の鎮静)に資さず、正等覚者によって説かれたものではなく、拠り所が壊れ、救いのない法と律において、当然起こるべきこと(嫌気がさすこと)であった。” 42. Atha kho cundo samaṇuddeso pāvāyaṃ vassaṃvuṭṭho yena sāmagāmo yenāyasmā ānando tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ ānandaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho cundo samaṇuddeso āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘nigaṇṭho, bhante, nāṭaputto pāvāyaṃ adhunākālaṅkato. Tassa kālaṅkiriyāya bhinnā nigaṇṭhā dvedhikajātā…pe… bhinnathūpe appaṭisaraṇe’’ti. Evaṃ vutte, āyasmā ānando cundaṃ samaṇuddesaṃ etadavoca – ‘‘atthi kho idaṃ, āvuso cunda, kathāpābhataṃ bhagavantaṃ dassanāya. Āyāma, āvuso cunda, yena bhagavā tenupasaṅkamissāma; upasaṅkamitvā etamatthaṃ bhagavato ārocessāmā’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho cundo samaṇuddeso āyasmato ānandassa paccassosi. 42. その時、沙弥チュンダはパーヴァーでの安居を終え、サーマガーマの尊者アーナンダのもとへ赴いた。到着すると、尊者アーナンダに礼拝して一方に座った。一方に座った沙弥チュンダは、尊者アーナンダに次のように言った。“尊者よ、ニガンダ・ナータプッタがパーヴァーで亡くなりました。彼の死によって、ニガンダたちは分裂し、二派に分かれました……(中略)……拠り所を失い、頼るべき者のない状態にあります”。このように言われたとき、尊者アーナンダは沙弥チュンダにこう言った。“友よチュンダ、これは世尊にお目にかかってお話しすべき事柄です。友よチュンダ、共に行きましょう。世尊のもとへ参り、このことを世尊に申し上げましょう”。“承知いたしました、尊者よ”と、沙弥チュンダは尊者アーナンダに答えた。 Atha [Pg.33] kho āyasmā ca ānando cundo ca samaṇuddeso yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ayaṃ, bhante, cundo samaṇuddeso evamāha – ‘nigaṇṭho, bhante, nāṭaputto pāvāyaṃ adhunākālaṅkato. Tassa kālaṅkiriyāya bhinnā nigaṇṭhā dvedhikajātā…pe… bhinnathūpe appaṭisaraṇe’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘māheva bhagavato accayena saṅghe vivādo uppajji; svāssa vivādo bahujanāhitāya bahujanāsukhāya bahuno janassa anatthāya ahitāya dukkhāya devamanussāna’’’nti. そして、尊者アーナンダと沙弥チュンダは世尊のもとへ赴いた。到着すると、世尊に礼拝して一方に座った。一方に座った尊者アーナンダは、世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、この沙弥チュンダがこのように申しております。‘尊者よ、ニガンダ・ナータプッタがパーヴァーで亡くなりました。彼の死によって、ニガンダたちは分裂し、二派に分かれました……(中略)……拠り所を失い、頼るべき者のない状態にあります’と。世尊よ、私はこのように考えます。‘世尊の入滅後、サンガの中に争いが起こりませんように。その争いは、多くの人々の不利益となり、多くの人々の不幸となり、多くの人々の損失となり、神々と人間にとって不利益と苦しみをもたらすからです’”。 43. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, ānanda, ye vo mayā dhammā abhiññā desitā, seyyathidaṃ – cattāro satipaṭṭhānā cattāro sammappadhānā cattāro iddhipādā pañcindriyāni pañca balāni satta bojjhaṅgā ariyo aṭṭhaṅgiko maggo, passasi no tvaṃ, ānanda, imesu dhammesu dvepi bhikkhū nānāvāde’’ti? ‘‘Ye me, bhante, dhammā bhagavatā abhiññā desitā, seyyathidaṃ – cattāro satipaṭṭhānā cattāro sammappadhānā cattāro iddhipādā pañcindriyāni pañca balāni satta bojjhaṅgā ariyo aṭṭhaṅgiko maggo, nāhaṃ passāmi imesu dhammesu dvepi bhikkhū nānāvāde. Ye ca kho, bhante, puggalā bhagavantaṃ patissayamānarūpā viharanti tepi bhagavato accayena saṅghe vivādaṃ janeyyuṃ ajjhājīve vā adhipātimokkhe vā. Svāssa vivādo bahujanāhitāya bahujanāsukhāya bahuno janassa anatthāya ahitāya dukkhāya devamanussāna’’nti. Appamattako so, ānanda, vivādo yadidaṃ – ajjhājīve vā adhipātimokkhe vā. Magge vā hi, ānanda, paṭipadāya vā saṅghe vivādo uppajjamāno uppajjeyya; svāssa vivādo bahujanāhitāya bahujanāsukhāya bahuno janassa anatthāya ahitāya dukkhāya devamanussānaṃ. 43. “アーナンダよ、お前はどう思うか。私が自ら覚り、お前たちに説いた諸々の教え、すなわち、四念処、四正勤、四神足、五根、五力、七覚支、八支聖道について、二人の比丘であっても異なった説を唱えるのを、お前は見たことがあるか”。“世尊よ、世尊が自ら覚り説かれた諸々の教え、すなわち、四念処、四正勤、四神足、五根、五力、七覚支、八支聖道について、二人の比丘であっても異なった説を唱えるのを、私は見たことがありません。しかしながら、世尊よ、世尊を頼りとして生活している人々が、世尊の入滅後、生計に関して、あるいは別解脱律に関して、サンガの中に争いを引き起こすかもしれません。その争いは、多くの人々の不利益となり、多くの人々の不幸となり、多くの人々の損失となり、神々と人間にとって不利益と苦しみをもたらすでしょう”。“アーナンダよ、生計に関して、あるいは別解脱律に関して起こる争いは、些細なものである。しかし、アーナンダよ、道に関して、あるいは実践に関して、サンガの中に争いが起こるとすれば、その争いこそが、多くの人々の不利益となり、多くの人々の不幸となり、多くの人々の損失となり、神々と人間にとって不利益と苦しみをもたらすのである”。 44. ‘‘Chayimāni, ānanda, vivādamūlāni. Katamāni cha? Idhānanda, bhikkhu kodhano hoti upanāhī. Yo so, ānanda, bhikkhu kodhano hoti upanāhī so sattharipi agāravo viharati appatisso, dhammepi [Pg.34] agāravo viharati appatisso, saṅghepi agāravo viharati appatisso, sikkhāyapi na paripūrakārī hoti. Yo so, ānanda, bhikkhu satthari agāravo viharati appatisso, dhamme… saṅghe agāravo viharati appatisso, sikkhāya na paripūrakārī hoti, so saṅghe vivādaṃ janeti; yo hoti vivādo bahujanāhitāya bahujanāsukhāya, bahuno janassa anatthāya ahitāya dukkhāya devamanussānaṃ. Evarūpañce tumhe, ānanda, vivādamūlaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā samanupasseyyātha, tatra tumhe, ānanda, tasseva pāpakassa vivādamūlassa pahānāya vāyameyyātha. Evarūpañce tumhe, ānanda, vivādamūlaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā na samanupasseyyātha. Tatra tumhe, ānanda, tasseva pāpakassa vivādamūlassa āyatiṃ anavassavāya paṭipajjeyyātha. Evametassa pāpakassa vivādamūlassa pahānaṃ hoti, evametassa pāpakassa vivādamūlassa āyatiṃ anavassavo hoti. 44. “アーナンダよ、争いの根源にはこの六つがある。その六つとは何か。アーナンダよ、ここに、ある比丘が怒りっぽく、恨みを抱いているとする。アーナンダよ、その怒りっぽく恨みを抱く比丘は、師に対しても敬意を払わず、従順でなくなり、法に対しても敬意を払わず、従順でなくなり、サンガに対しても敬意を払わず、従順でなくなり、修行においても十分に実践しなくなる。アーナンダよ、師に対して敬意を払わず、従順でなく、法に対して……サンガに対して敬意を払わず、従順でなく、修行においても十分に実践しない比丘は、サンガの中に争いを引き起こす。その争いは、多くの人々の不利益となり、多くの人々の不幸となり、多くの人々の損失となり、神々と人間にとって不利益と苦しみをもたらす。アーナンダよ、もしお前たちが、このような争いの根源を、内にあるいは外に見出したならば、アーナンダよ、お前たちはその悪しき争いの根源を捨断するために努力すべきである。アーナンダよ、もしお前たちが、このような争いの根源を、内にも外にも見出さないならば、アーナンダよ、お前たちはその悪しき争いの根源が将来にわたって生じないように修行すべきである。このようにして、その悪しき争いの根源の捨断がなされ、このようにして、その悪しき争いの根源が将来にわたって生じなくなるのである”。 45. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu makkhī hoti paḷāsī…pe… issukī hoti maccharī…pe… saṭho hoti māyāvī…pe… pāpiccho hoti micchādiṭṭhi …pe… sandiṭṭhiparāmāsī hoti ādhānaggāhī duppaṭinissaggī. Yo so, ānanda, bhikkhu sandiṭṭhiparāmāsī hoti ādhānaggāhī duppaṭinissaggī so sattharipi agāravo viharati appatisso, dhammepi agāravo viharati appatisso, saṅghepi agāravo viharati appatisso, sikkhāyapi na paripūrakārī hoti. Yo so, ānanda, bhikkhu satthari agāravo viharati appatisso, dhamme… saṅghe… sikkhāya na paripūrakārī hoti so saṅghe vivādaṃ janeti; yo hoti vivādo bahujanāhitāya bahujanāsukhāya, bahuno janassa anatthāya ahitāya dukkhāya devamanussānaṃ. Evarūpañce tumhe, ānanda, vivādamūlaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā samanupasseyyātha. Tatra tumhe, ānanda, tasseva pāpakassa vivādamūlassa pahānāya vāyameyyātha. Evarūpañce tumhe, ānanda, vivādamūlaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā na samanupasseyyātha, tatra tumhe, ānanda, tasseva pāpakassa vivādamūlassa āyatiṃ anavassavāya paṭipajjeyyātha. Evametassa pāpakassa vivādamūlassa pahānaṃ hoti, evametassa pāpakassa vivādamūlassa āyatiṃ anavassavo hoti. Imāni kho, ānanda, cha vivādamūlāni. 45. “アーナンダよ、さらにまた、比丘が恩を仇で返し(覆)、対抗意識を燃やし(悩)……嫉妬し(嫉)、物惜しみし(慳)……不誠実で(諂)、欺き(誑)……悪欲を抱き、邪見を持ち……自説に固執し、強く執着して、それを捨てがたい場合がある。アーナンダよ、自説に固執し、強く執着して捨てがたい比丘は、師(仏陀)に対しても敬意を払わず、従順ではなく、法に対しても敬意を払わず、従順ではなく、僧伽に対しても敬意を払わず、従順ではなく、学処(修行)においても満たすことがない。アーナンダよ、師に対して敬意を払わず、従順ではなく、法・僧伽・学処において満たすことがない比丘は、僧伽の中に争いを生じさせる。その争いは、多くの人々の不利益となり、多くの人々の不幸となり、多くの人々の無益と不利益と苦しみとなり、神々と人間たちに災いをもたらす。アーナンダよ、もし汝らが、このような争いの根本が自己の内、あるいは外にあるのを見出したならば、アーナンダよ、汝らはその悪しき争いの根本を捨断するために努力すべきである。アーナンダよ、もし汝らが、このような争いの根本が自己の内、あるいは外にないのを見出したならば、アーナンダよ、汝らはその悪しき争いの根本が将来において生じないように修行すべきである。このようにして、この悪しき争いの根本の捨断がなされ、このようにして、この悪しき争いの根本が将来において生じなくなるのである。アーナンダよ、これら六つの争いの根本がある。” 46. ‘‘Cattārimāni[Pg.35], ānanda, adhikaraṇāni. Katamāni cattāri? Vivādādhikaraṇaṃ, anuvādādhikaraṇaṃ, āpattādhikaraṇaṃ, kiccādhikaraṇaṃ – imāni kho, ānanda, cattāri adhikaraṇāni. Satta kho panime, ānanda, adhikaraṇasamathā – uppannuppannānaṃ adhikaraṇānaṃ samathāya vūpasamāya sammukhāvinayo dātabbo, sativinayo dātabbo, amūḷhavinayo dātabbo, paṭiññāya kāretabbaṃ, yebhuyyasikā, tassapāpiyasikā, tiṇavatthārako. 46. “アーナンダよ、これら四つの諍事(そうじ)がある。いかなる四つか。言争(げんそう)、論争(ろんそう)、犯諍(ぼんそう)、事諍(じそう)である。アーナンダよ、これら四つの諍事がある。アーナンダよ、これら七つの止諍法(しじょうほう)がある。生じた、あるいは生じようとする諍事を鎮め、静めるために、現前律(げんぜんりつ)を与えるべきであり、憶念律(おくねんりつ)を与えるべきであり、不痴律(ふちりつ)を与えるべきであり、自言治(じごんじ)を行わせるべきであり、多人語(たにんご)、罪過律(ざいかりつ)、草覆地(そうふくじ)を行うべきである。” 47. ‘‘Kathañcānanda, sammukhāvinayo hoti? Idhānanda, bhikkhū vivadanti dhammoti vā adhammoti vā vinayoti vā avinayoti vā. Tehānanda, bhikkhūhi sabbeheva samaggehi sannipatitabbaṃ. Sannipatitvā dhammanetti samanumajjitabbā. Dhammanettiṃ samanumajjitvā yathā tattha sameti tathā taṃ adhikaraṇaṃ vūpasametabbaṃ. Evaṃ kho, ānanda, sammukhāvinayo hoti; evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – sammukhāvinayena. 47. “アーナンダよ、どのようにして現前律が行われるのか。アーナンダよ、ここに比丘たちが、法であるとか法ではないとか、律であるとか律ではないとか言って争う。アーナンダよ、それらすべての比丘たちは、和合して集まらなければならない。集まった上で、法の綱領(法規)を検討すべきである。法の綱領を検討し、そこでどのように和合するかに従って、その諍事を静めるべきである。アーナンダよ、このようにして現前律が行われる。そして、このようにして、ここにある種の諍事の静止がなされる。すなわち、現前律によってである。” 48. ‘‘Kathañcānanda, yebhuyyasikā hoti? Te ce, ānanda, bhikkhū na sakkonti taṃ adhikaraṇaṃ tasmiṃ āvāse vūpasametuṃ. Tehānanda, bhikkhūhi yasmiṃ āvāse bahutarā bhikkhū so āvāso gantabbo. Tattha sabbeheva samaggehi sannipatitabbaṃ. Sannipatitvā dhammanetti samanumajjitabbā. Dhammanettiṃ samanumajjitvā yathā tattha sameti tathā taṃ adhikaraṇaṃ vūpasametabbaṃ. Evaṃ kho, ānanda, yebhuyyasikā hoti, evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – yebhuyyasikāya. 48. “アーナンダよ、どのようにして多人語が行われるのか。アーナンダよ、もしそれらの比丘たちが、その住坊においてその諍事を静めることができないならば、アーナンダよ、それらの比丘たちは、より多くの比丘がいる住坊へ行くべきである。そこで、すべての者が和合して集まらなければならない。集まった上で、法の綱領を検討すべきである。法の綱領を検討し、そこでどのように和合するかに従って、その諍事を静めるべきである。アーナンダよ、このようにして多人語が行われる。そして、このようにして、ここにある種の諍事の静止がなされる。すなわち、多人語によってである。” 49. ‘‘Kathañcānanda, sativinayo hoti? Idhānanda, bhikkhū bhikkhuṃ evarūpāya garukāya āpattiyā codenti pārājikena vā pārājikasāmantena vā – ‘saratāyasmā evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti? So evamāha – ‘na kho ahaṃ, āvuso, sarāmi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti. Tassa kho, ānanda, bhikkhuno sativinayo dātabbo. Evaṃ kho, ānanda, sativinayo hoti, evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – sativinayena. 49. “アーナンダよ、どのようにして憶念律が行われるのか。アーナンダよ、ここに比丘たちが、ある比丘を、波羅夷(はらい)あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪によって‘尊者は、波羅夷あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪を犯したことを覚えているか’と告発する。彼はこのように言う。‘友よ、私は、波羅夷あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪を犯したことを覚えていない’と。アーナンダよ、その比丘には憶念律を与えるべきである。アーナンダよ、このようにして憶念律が行われる。そして、このようにして、ここにある種の諍事の静止がなされる。すなわち、憶念律によってである。” 50. ‘‘Kathañcānanda[Pg.36], amūḷhavinayo hoti? Idhānanda, bhikkhū bhikkhuṃ evarūpāya garukāya āpattiyā codenti pārājikena vā pārājikasāmantena vā – ‘saratāyasmā evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti? (So evamāha – ‘na kho ahaṃ, āvuso, sarāmi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti. Tamenaṃ so nibbeṭhentaṃ ativeṭheti – ‘iṅghāyasmā sādhukameva jānāhi yadi sarasi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti.) So evamāha – ‘ahaṃ kho, āvuso, ummādaṃ pāpuṇiṃ cetaso vipariyāsaṃ. Tena me ummattakena bahuṃ assāmaṇakaṃ ajjhāciṇṇaṃ bhāsitaparikkantaṃ. Nāhaṃ taṃ sarāmi. Mūḷhena me etaṃ kata’nti. Tassa kho, ānanda, bhikkhuno amūḷhavinayo dātabbo. Evaṃ kho, ānanda, amūḷhavinayo hoti, evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – amūḷhavinayena. 50. “アーナンダよ、どのようにして不痴律が行われるのか。アーナンダよ、ここに比丘たちが、ある比丘を、波羅夷あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪によって‘尊者は、波羅夷あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪を犯したことを覚えているか’と告発する。(彼はこのように言う。‘友よ、私は、波羅夷あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪を犯したことを覚えていない’と。それに対し、告発者は彼をさらに追及する。‘さあ、尊者よ、もし波羅夷あるいは波羅夷に準ずる罪のような、このような重罪を犯したことを覚えているなら、よく思い出しなさい’と。)彼はこのように言う。‘友よ、私は発狂し、心が錯乱していた。その狂気のために、私は比丘にふさわしくない多くの行為をなし、言葉を発した。私はそれを覚えていない。迷妄の中で私はそれを行ったのだ’と。アーナンダよ、その比丘には不痴律を与えるべきである。アーナンダよ、このようにして不痴律が行われる。そして、このようにして、ここにある種の諍事の静止がなされる。すなわち、不痴律によってである。” 51. ‘‘Kathañcānanda, paṭiññātakaraṇaṃ hoti? Idhānanda, bhikkhu codito vā acodito vā āpattiṃ sarati, vivarati uttānīkaroti. Tena, ānanda, bhikkhunā vuḍḍhataraṃ bhikkhuṃ upasaṅkamitvā ekaṃsaṃ cīvaraṃ katvā pāde vanditvā ukkuṭikaṃ nisīditvā añjaliṃ paggahetvā evamassa vacanīyo – ‘ahaṃ, bhante, itthannāmaṃ āpattiṃ āpanno, taṃ paṭidesemī’ti. So evamāha – ‘passasī’ti? ‘Āma passāmī’ti. ‘Āyatiṃ saṃvareyyāsī’ti. (‘Saṃvarissāmī’ti.) Evaṃ kho, ānanda, paṭiññātakaraṇaṃ hoti, evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – paṭiññātakaraṇena. 51. “アーナンダよ、自白による解決(パティンニャータ・カラナ)とは、どのようになされるのか。アーナンダよ、ここに、比丘が告発されて、あるいは告発されずに、自らの罪(アーパッティ)を思い出し、それを開示し、明らかにすることがある。アーナンダよ、その比丘は、年長の比丘のもとへ行き、片方の肩に衣をかけ、足元に礼拝し、蹲踞(そんきょ)して座り、合掌して、次のように言うべきである。‘大徳よ、私はこれこれの罪を犯しました。その罪を告白いたします’と。相手の比丘は次のように言うべきである。‘その罪が見えますか’。‘はい、見えます’。‘今後は慎みなさい’。(‘慎みます’)。アーナンダよ、このようにして自白による解決がなされる。また、このようにして、この法と律において、ある種の争い(アディカラナ)が、自白による解決によって鎮められるのである。” 52. ‘‘Kathañcānanda, tassapāpiyasikā hoti? Idhānanda, bhikkhu bhikkhuṃ evarūpāya garukāya āpattiyā codeti pārājikena vā pārājikasāmantena vā – ‘saratāyasmā evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti? So evamāha – ‘na kho ahaṃ, āvuso, sarāmi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ [Pg.37] vā’ti. Tamenaṃ so nibbeṭhentaṃ ativeṭheti – ‘iṅghāyasmā sādhukameva jānāhi yadi sarasi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti. So evamāha – ‘na kho ahaṃ, āvuso, sarāmi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā; sarāmi ca kho ahaṃ, āvuso, evarūpiṃ appamattikaṃ āpattiṃ āpajjitā’ti. Tamenaṃ so nibbeṭhentaṃ ativeṭheti – ‘iṅghāyasmā sādhukameva jānāhi yadi sarasi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti? So evamāha – ‘imañhi nāmāhaṃ, āvuso, appamattikaṃ āpattiṃ āpajjitvā apuṭṭho paṭijānissāmi. Kiṃ panāhaṃ evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitvā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā puṭṭho napaṭijānissāmī’ti? So evamāha – ‘imañhi nāma tvaṃ, āvuso, appamattikaṃ āpattiṃ āpajjitvā apuṭṭho napaṭijānissasi, kiṃ pana tvaṃ evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitvā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā puṭṭho paṭijānissasi? Iṅghāyasmā sādhukameva jānāhi yadi sarasi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti. So evamāha – ‘sarāmi kho ahaṃ, āvuso, evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā. Davā me etaṃ vuttaṃ, ravā me etaṃ vuttaṃ – nāhaṃ taṃ sarāmi evarūpiṃ garukaṃ āpattiṃ āpajjitā pārājikaṃ vā pārājikasāmantaṃ vā’ti. Evaṃ kho, ānanda, tassapāpiyasikā hoti, evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – tassapāpiyasikāya. 52. “アーナンダよ、悪行者に対する処置(タッサパーピヤシカー)とは、どのようになされるのか。アーナンダよ、ここに、比丘が別の比丘を、波羅夷(パライジャ)あるいは波羅夷に近い罪といった、このような重罪によって告発することがある。‘尊者は、このような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えていますか’と。彼は次のように言う。‘友よ、私はそのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えていません’と。彼が言い逃れをするので、告発者はさらに追及する。‘尊者よ、よくよく考えなさい。もし、そのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えているならば’と。彼は次のように言う。‘友よ、私はそのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えていません。しかし、友よ、私はこのような些細な罪を犯したことは覚えています’と。彼が言い逃れをするので、告発者はさらに追及する。‘尊者よ、よくよく考えなさい。もし、そのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えているならば’と。彼は次のように言う。‘友よ、私はこのような些細な罪については、問われなくても自白します。それなのに、どうしてこのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯しておきながら、問われて自白しないことがありましょうか’と。告発者は次のように言う。‘友よ、あなたはこのような些細な罪を犯しても、問われなければ自白しません。それなのに、どうして重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯して、問われたからといって自白することがありましょうか。尊者よ、よくよく考えなさい。もし、そのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えているならば’と。彼は次のように言う。‘友よ、私はそのような重罪、すなわち波羅夷あるいは波羅夷に近い罪を犯したことを覚えています。先ほど私が“そのような重罪を犯したことを覚えていない”と言ったのは、うっかり口を滑らせたのであり、言い間違いでした’と。アーナンダよ、このようにして悪行者に対する処置がなされる。また、このようにして、この法と律において、ある種の争いが、悪行者に対する処置によって鎮められるのである。” 53. ‘‘Kathañcānanda, tiṇavatthārako hoti? Idhānanda, bhikkhūnaṃ bhaṇḍanajātānaṃ kalahajātānaṃ vivādāpannānaṃ viharataṃ bahuṃ assāmaṇakaṃ ajjhāciṇṇaṃ hoti bhāsitaparikkantaṃ. Tehānanda, bhikkhūhi sabbeheva samaggehi sannipatitabbaṃ. Sannipatitvā ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ byattena bhikkhunā uṭṭhāyāsanā ekaṃsaṃ cīvaraṃ katvā añjaliṃ paṇāmetvā saṅgho ñāpetabbo – 53. “アーナンダよ、草覆地(そうふくじ:ティナヴァッターラカ)による解決とは、どのようになされるのか。アーナンダよ、ここに、比丘たちが紛争を起こし、論争し、争いに陥って生活しているとき、沙門にふさわしくない多くの言動がなされることがある。アーナンダよ、それらすべての比丘たちは、和合して集まらなければならない。集まった後、一方の側の比丘たちの中で、賢明な比丘が座から立ち上がり、片方の肩に衣をかけ、合掌して、僧伽(サンガ)に次のように告知すべきである。” ‘Suṇātu me, bhante, saṅgho. Idaṃ amhākaṃ bhaṇḍanajātānaṃ kalahajātānaṃ vivādāpannānaṃ viharataṃ bahuṃ assāmaṇakaṃ ajjhāciṇṇaṃ bhāsitaparikkantaṃ[Pg.38]. Yadi saṅghassa pattakallaṃ, ahaṃ yā ceva imesaṃ āyasmantānaṃ āpatti yā ca attano āpatti, imesañceva āyasmantānaṃ atthāya attano ca atthāya, saṅghamajjhe tiṇavatthārakena deseyyaṃ, ṭhapetvā thullavajjaṃ ṭhapetvā gihipaṭisaṃyutta’’’nti. “‘大徳たちよ、僧伽は私の言葉を聞いてください。紛争を起こし、論争し、争いに陥って生活している私たちには、沙門にふさわしくない多くの言動がなされました。もし僧伽にとって時宜にかなうならば、私は、これら尊者たちの罪と自分自身の罪を、これら尊者たちの利益のため、また自分自身の利益のために、僧伽の中において、重大な過失(波羅夷・僧残)と在俗者に関連する罪を除いて、草覆地(ティナヴァッターラカ)の手続きによって告白いたしましょう’と。” ‘‘Athāparesaṃ ekatopakkhikānaṃ bhikkhūnaṃ byattena bhikkhunā uṭṭhāyāsanā ekaṃsaṃ cīvaraṃ katvā añjaliṃ paṇāmetvā saṅgho ñāpetabbo – “次に、他方の側の比丘たちの中で、賢明な比丘が座から立ち上がり、片方の肩に衣をかけ、合掌して、僧伽に次のように告知すべきである。” ‘Suṇātu me, bhante, saṅgho. Idaṃ amhākaṃ bhaṇḍanajātānaṃ kalahajātānaṃ vivādāpannānaṃ viharataṃ bahuṃ assāmaṇakaṃ ajjhāciṇṇaṃ bhāsitaparikkantaṃ. Yadi saṅghassa pattakallaṃ, ahaṃ yā ceva imesaṃ āyasmantānaṃ āpatti yā ca attano āpatti, imesañceva āyasmantānaṃ atthāya attano ca atthāya, saṅghamajjhe tiṇavatthārakena deseyyaṃ, ṭhapetvā thullavajjaṃ ṭhapetvā gihipaṭisaṃyutta’’’nti. “‘大徳たちよ、僧伽は私の言葉を聞いてください。紛争を起こし、論争し、争いに陥って生活している私たちには、沙門にふさわしくない多くの言動がなされました。もし僧伽にとって時宜にかなうならば、私は、これら尊者たちの罪と自分自身の罪を、これら尊者たちの利益のため、また自分自身の利益のために、僧伽の中において、重大な過失と在俗者に関連する罪を除いて、草覆地(ティナヴァッターラカ)の手続きによって告白いたしましょう’と。” ‘‘Evaṃ kho, ānanda, tiṇavatthārako hoti, evañca panidhekaccānaṃ adhikaraṇānaṃ vūpasamo hoti yadidaṃ – tiṇavatthārakena. “アーナンダよ、このようにして草覆地による解決がなされる。また、このようにして、この法と律において、ある種の争いが、草覆地によって鎮められるのである。” 54. ‘‘Chayime, ānanda, dhammā sāraṇīyā piyakaraṇā garukaraṇā saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattanti. Katame cha? Idhānanda, bhikkhuno mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ hoti sabrahmacārīsu āvi ceva raho ca. Ayampi dhammo sāraṇīyo piyakaraṇo garukaraṇo saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattati. 54. “アーナンダよ、これら六つの、互いに記憶すべき法(サーラニーヤ・ダンマ)は、親愛を生み、敬意を生み、包容、不和の解消、和合、団結に資するものである。その六つとは何か。アーナンダよ、ここに、比丘が、同僚の修行者たちに対して、面前でも背後でも、慈しみに満ちた身業(身体による行為)を保つことである。この法もまた、記憶すべきものであり、親愛を生み、敬意を生み、包容、不和の解消、和合、団結に資するものである。” ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ hoti sabrahmacārīsu āvi ceva raho ca. Ayampi dhammo sāraṇīyo piyakaraṇo garukaraṇo saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattati. アーナンダよ、さらにまた、比丘が同修の修行者たちに対して、面前でも不在の時でも、慈しみの言葉の行い(語業)を現前させていること。この法もまた、互いに心に留めさせ、愛敬を生じさせ、尊重を生じさせ、和合のため、争いのないため、一致のため、団結のために資するものである。 ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ hoti sabrahmacārīsu āvi ceva raho ca. Ayampi dhammo sāraṇīyo piyakaraṇo garukaraṇo saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattati. アーナンダよ、さらにまた、比丘が同修の修行者たちに対して、面前でも不在の時でも、慈しみの意の行い(意業)を現前させていること。この法もまた、互いに心に留めさせ、愛敬を生じさせ、尊重を生じさせ、和合のため、争いのないため、一致のため、団結のために資するものである。 ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu – ye te lābhā dhammikā dhammaladdhā antamaso pattapariyāpannamattampi tathārūpehi lābhehi – apaṭivibhattabhogī hoti, sīlavantehi sabrahmacārīhi sādhāraṇabhogī. Ayampi dhammo [Pg.39] sāraṇīyo piyakaraṇo garukaraṇo saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattati. アーナンダよ、さらにまた、比丘が、法にかない法によって得られた利得、たとえ鉢の中にあるわずかな食べ物であっても、そのような利得を自分だけで独占することなく、戒を具えた同修の修行者たちと平等に分かち合って用いること。この法もまた、互いに心に留めさせ、愛敬を生じさせ、尊重を生じさせ、和合のため、争いのないため、一致のため、団結のために資するものである。 ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu – yāni tāni sīlāni akhaṇḍāni acchiddāni asabalāni akammāsāni bhujissāni viññuppasatthāni aparāmaṭṭhāni samādhisaṃvattanikāni tathārūpesu sīlesu – sīlasāmaññagato viharati sabrahmacārīhi āvi ceva raho ca. Ayampi dhammo sāraṇīyo piyakaraṇo garukaraṇo saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattati. アーナンダよ、さらにまた、比丘が、欠けることなく、穴がなく、汚れがなく、斑がなく、自由をもたらし、賢者に称賛され、執着されることなく、三昧(定)に資するような、そのような戒を、同修の修行者たちと共に、面前でも不在の時でも、等しく具えて住すること。この法もまた、互いに心に留めさせ、愛敬を生じさせ、尊重を生じさせ、和合のため、争いのないため、一致のため、団結のために資するものである。 ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu – yāyaṃ diṭṭhi ariyā niyyānikā niyyāti takkarassa sammā dukkhakkhayā tathārūpāya diṭṭhiyā – diṭṭhisāmaññagato viharati sabrahmacārīhi āvi ceva raho ca. Ayampi dhammo sāraṇīyo piyakaraṇo garukaraṇo saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattati. Ime kho, ānanda, cha sāraṇīyā dhammā piyakaraṇā garukaraṇā saṅgahāya avivādāya sāmaggiyā ekībhāvāya saṃvattanti. アーナンダよ、さらにまた、比丘が、聖なる、苦しみから脱出させる、それを実践する者を正しく苦しみの滅尽へと導く見解を、同修の修行者たちと共に、面前でも不在の時でも、等しく具えて住すること。この法もまた、互いに心に留めさせ、愛敬を生じさせ、尊重を生じさせ、和合のため、争いのないため、一致のため、団結のために資するものである。アーナンダよ、これら六つの和敬の法は、互いに心に留めさせ、愛敬を生じさせ、尊重を生じさせ、和合のため、争いのないため、一致のため、団結のために資するものである。 ‘‘Ime ce tumhe, ānanda, cha sāraṇīye dhamme samādāya vatteyyātha, passatha no tumhe, ānanda, taṃ vacanapathaṃ aṇuṃ vā thūlaṃ vā yaṃ tumhe nādhivāseyyāthā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Tasmātihānanda, ime cha sāraṇīye dhamme samādāya vattatha. Taṃ vo bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāyā’’ti. アーナンダよ、もしあなた方がこれら六つの和敬の法を保ち、実践するならば、あなた方が耐え忍ぶことのできないような、些細な、あるいは重大な言葉の非難を見いだすことがあるだろうか。“いいえ、世尊よ、そのようなことはありません。”“それゆえ、アーナンダよ、これら六つの和敬の法を保ち、実践しなさい。それはあなた方にとって、長きにわたって利益と幸福をもたらすであろう。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは歓喜し、世尊の説法を喜んだ。 Sāmagāmasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ. 第四のサーマガマ経、終わる。 5. Sunakkhattasuttaṃ 5. スナッカッタ経 55. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā vesāliyaṃ viharati mahāvane kūṭāgārasālāyaṃ. Tena kho pana samayena sambahulehi bhikkhūhi [Pg.40] bhagavato santike aññā byākatā hoti – ‘‘‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāmā’’ti. Assosi kho sunakkhatto licchaviputto – ‘‘sambahulehi kira bhikkhūhi bhagavato santike aññā byākatā hoti – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāmā’’ti. Atha kho sunakkhatto licchaviputto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho sunakkhatto licchaviputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sutaṃ metaṃ, bhante – ‘sambahulehi kira bhikkhūhi bhagavato santike aññā byākatā – khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāmā’’ti. ‘‘Ye te, bhante, bhikkhū bhagavato santike aññaṃ byākaṃsu – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāmā’’ti, kacci te, bhante, bhikkhū sammadeva aññaṃ byākaṃsu udāhu santetthekacce bhikkhū adhimānena aññaṃ byākaṃsūti? 55. このように私は聞いた。ある時、世尊はヴェーサーリーの、大林にある重閣講堂に住しておられた。その時、多くの比丘たちが世尊の御前で、‘生は尽きた。清浄行は成し遂げられた。なすべきことはなされた。もはやこのような状態に戻ることはないと知る’と、究極の知(阿羅漢果)を宣言した。リッチャヴィ族の息子スナッカッタは、‘多くの比丘たちが世尊の御前で究極の知を宣言した’と聞いた。そこで、リッチャヴィ族の息子スナッカッタは世尊のもとへ赴き、世尊を礼拝して、一方に座った。一方に座ったリッチャヴィ族の息子スナッカッタは、世尊に次のように申し上げた。‘世尊よ、私は“多くの比丘たちが世尊の御前で究極の知を宣言した”と聞きました。世尊よ、世尊の御前で究極の知を宣言した比丘たちは、正しく究極の知を宣言したのでしょうか。それとも、その中には、増上慢によって究極の知を宣言した比丘もいるのでしょうか。’ 56. ‘‘Ye te, sunakkhatta, bhikkhū mama santike aññaṃ byākaṃsu – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāmā’’ti. ‘‘Santetthekacce bhikkhū sammadeva aññaṃ byākaṃsu, santi panidhekacce bhikkhū adhimānenapi aññaṃ byākaṃsu. Tatra, sunakkhatta, ye te bhikkhū sammadeva aññaṃ byākaṃsu tesaṃ taṃ tatheva hoti; ye pana te bhikkhū adhimānena aññaṃ byākaṃsu tatra, sunakkhatta, tathāgatassa evaṃ hoti – ‘dhammaṃ nesaṃ desessa’nti. Evañcettha, sunakkhatta, tathāgatassa hoti – ‘dhammaṃ nesaṃ desessa’nti. Atha ca panidhekacce moghapurisā pañhaṃ abhisaṅkharitvā abhisaṅkharitvā tathāgataṃ upasaṅkamitvā pucchanti. Tatra, sunakkhatta, yampi tathāgatassa evaṃ hoti – ‘dhammaṃ nesaṃ desessa’nti tassapi hoti aññathatta’’nti. ‘‘Etassa bhagavā kālo, etassa sugata kālo, yaṃ bhagavā dhammaṃ deseyya. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti. ‘‘Tena hi, sunakkhatta suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho sunakkhatto licchaviputto bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – 56. スナッカッタよ、私の御前で究極の知を宣言した比丘たちの中には、正しく究極の知を宣言した比丘たちもいれば、増上慢によって究極の知を宣言した比丘たちもいる。スナッカッタよ、そのうち、正しく究極の知を宣言した比丘たちにとっては、その宣言はまさにその通りである。しかし、増上慢によって究極の知を宣言した比丘たちに対しては、如来は‘彼らに法を説こう’と思うのである。スナッカッタよ、如来がこのように‘彼らに法を説こう’と思っている時でも、ある愚かな者たちが、あれこれと問いを捏造して如来のもとにやって来て質問することがある。スナッカッタよ、その時、如来が‘彼らに法を説こう’と思っていたその心に、変化(説くのをやめようという思い)が生じることがあるのだ。“世尊よ、今こそその時です。善逝よ、今こそ世尊が法を説かれるべき時です。世尊から聞いて、比丘たちはそれを保持するでしょう。”“それならば、スナッカッタよ、聞きなさい。よく注意して心に留めなさい。私は語ろう。”“はい、世尊よ”と、リッチャヴィ族の息子スナッカッタは世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。 57. ‘‘Pañca [Pg.41] kho ime, sunakkhatta, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā saddā…pe… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā – ime kho, sunakkhatta, pañca kāmaguṇā. 57. “スナッカッタよ、これら五つの欲の綱(五欲)がある。いかなる五つか。眼によって認識される形(色)であって、望ましく、好ましく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、貪りを生じさせるもの。耳によって認識される音……(中略)……鼻によって認識される香……舌によって認識される味……身によって認識される触(感触)であって、望ましく、好ましく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、貪りを生じさせるものである。スナッカッタよ、これらが五つの欲の綱である。” 58. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekacco purisapuggalo lokāmisādhimutto assa. Lokāmisādhimuttassa kho, sunakkhatta, purisapuggalassa tappatirūpī ceva kathā saṇṭhāti, tadanudhammañca anuvitakketi, anuvicāreti, tañca purisaṃ bhajati, tena ca vittiṃ āpajjati; āneñjapaṭisaṃyuttāya ca pana kathāya kacchamānāya na sussūsati, na sotaṃ odahati, na aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti, na ca taṃ purisaṃ bhajati, na ca tena vittiṃ āpajjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, puriso sakamhā gāmā vā nigamā vā ciravippavuttho assa. So aññataraṃ purisaṃ passeyya tamhā gāmā vā nigamā vā acirapakkantaṃ. So taṃ purisaṃ tassa gāmassa vā nigamassa vā khematañca subhikkhatañca appābādhatañca puccheyya; tassa so puriso tassa gāmassa vā nigamassa vā khematañca subhikkhatañca appābādhatañca saṃseyya. Taṃ kiṃ maññasi, sunakkhatta, api nu so puriso tassa purisassa sussūseyya, sotaṃ odaheyya, aññā cittaṃ upaṭṭhāpeyya, tañca purisaṃ bhajeyya, tena ca vittiṃ āpajjeyyā’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, sunakkhatta, ṭhānametaṃ vijjati yaṃ idhekacco purisapuggalo lokāmisādhimutto assa. Lokāmisādhimuttassa kho, sunakkhatta, purisapuggalassa tappatirūpī ceva kathā saṇṭhāti, tadanudhammañca anuvitakketi, anuvicāreti, tañca purisaṃ bhajati, tena ca vittiṃ āpajjati; āneñjapaṭisaṃyuttāya ca pana kathāya kacchamānāya na sussūsati, na sotaṃ odahati, na aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti, na ca taṃ purisaṃ bhajati, na ca tena vittiṃ āpajjati. So evamassa veditabbo – ‘āneñjasaṃyojanena hi kho visaṃyutto lokāmisādhimutto purisapuggalo’’’ti. 58. “スナッカッタよ、この世にある人が世俗の利欲(世俗の資財)に傾倒しているということは起こり得ることである。スナッカッタよ、世俗の利欲に傾倒している人には、それにふさわしい話が弾み、それに関連することを繰り返し考え、思索し、そのような人を親しみ近づけ、その話によって満足を得るのである。しかし、不動(アネーンジャ)に関する話が語られるときには、聴こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を用いず、そのような人を親しみ近づけず、その話によって満足を得ることもない。スナッカッタよ、例えば、ある人が自分の村や町から長く離れていたとする。その人が、その村や町から来たばかりの別の人に出会ったとする。彼はその人に、その村や町の安穏、豊かさ、無病について尋ねるだろう。すると、その人は彼に、その村や町の安穏、豊かさ、無病について語るだろう。スナッカッタよ、どう思うか。その人は、その人の言葉を聴き、耳を傾け、理解しようと心を用い、その人を親しみ近づけ、その話によって満足を得るのではないか。”“その通りです、世尊。”“スナッカッタよ、それと同じように、この世にある人が世俗の利欲に傾倒しているということは起こり得ることである。世俗の利欲に傾倒している人には、それにふさわしい話が弾み、それに関連することを繰り返し考え、思索し、そのような人を親しみ近づけ、その話によって満足を得るのである。しかし、不動に関する話が語られるときには、聴こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を用いず、そのような人を親しみ近づけず、その話によって満足を得ることもない。その人はこのように知られるべきである。‘不動の結びつき(結)からは離れているが、世俗の利欲に傾倒している人である’と。” 59. ‘‘Ṭhānaṃ [Pg.42] kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekacco purisapuggalo āneñjādhimutto assa. Āneñjādhimuttassa kho, sunakkhatta, purisapuggalassa tappatirūpī ceva kathā saṇṭhāti, tadanudhammañca anuvitakketi, anuvicāreti, tañca purisaṃ bhajati, tena ca vittiṃ āpajjati; lokāmisapaṭisaṃyuttāya ca pana kathāya kacchamānāya na sussūsati, na sotaṃ odahati, na aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti, na ca taṃ purisaṃ bhajati, na ca tena vittiṃ āpajjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, paṇḍupalāso bandhanā pavutto abhabbo haritattāya; evameva kho, sunakkhatta, āneñjādhimuttassa purisapuggalassa ye lokāmisasaṃyojane se pavutte. So evamassa veditabbo – ‘lokāmisasaṃyojanena hi kho visaṃyutto āneñjādhimutto purisapuggalo’’’ti. 59. “スナッカッタよ、この世にある人が不動(アネーンジャ)に傾倒しているということは起こり得ることである。スナッカッタよ、不動に傾倒している人には、それにふさわしい話が弾み、それに関連することを繰り返し考え、思索し、そのような人を親しみ近づけ、その話によって満足を得るのである。しかし、世俗の利欲に関する話が語られるときには、聴こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を用いず、そのような人を親しみ近づけず、その話によって満足を得ることもない。スナッカッタよ、例えば、茎から離れた枯れ葉が、再び青くなることがないように、スナッカッタよ、それと同じように、不動に傾倒している人にとっては、世俗の利欲の結びつき(結)は、すでに切り離されているのである。その人はこのように知られるべきである。‘世俗の利欲の結びつきからは離れており、不動に傾倒している人である’と。” 60. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekacco purisapuggalo ākiñcaññāyatanādhimutto assa. Ākiñcaññāyatanādhimuttassa kho, sunakkhatta, purisapuggalassa tappatirūpī ceva kathā saṇṭhāti, tadanudhammañca anuvitakketi, anuvicāreti, tañca purisaṃ bhajati, tena ca vittiṃ āpajjati; āneñjapaṭisaṃyuttāya ca pana kathāya kacchamānāya na sussūsati, na sotaṃ odahati, na aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti, na ca taṃ purisaṃ bhajati, na ca tena vittiṃ āpajjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, puthusilā dvedhābhinnā appaṭisandhikā hoti; evameva kho, sunakkhatta, ākiñcaññāyatanādhimuttassa purisapuggalassa ye āneñjasaṃyojane se bhinne. So evamassa veditabbo – ‘āneñjasaṃyojanena hi kho visaṃyutto ākiñcaññāyatanādhimutto purisapuggalo’’’ti. 60. “スナッカッタよ、この世にある人が無所有処(アキインチアンニャー・ヤタナ)に傾倒しているということは起こり得ることである。スナッカッタよ、無所有処に傾倒している人には、それにふさわしい話が弾み、それに関連することを繰り返し考え、思索し、そのような人を親しみ近づけ、その話によって満足を得るのである。しかし、不動に関する話が語られるときには、聴こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を用いず、そのような人を親しみ近づけず、その話によって満足を得ることもない。スナッカッタよ、例えば、二つに割れた大きな岩が、再び合わさることがないように、スナッカッタよ、それと同じように、無所有処に傾倒している人にとっては、不動の結びつき(結)は、すでに壊されているのである。その人はこのように知られるべきである。‘不動の結びつきからは離れており、無所有処に傾倒している人である’と。” 61. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekacco purisapuggalo nevasaññānāsaññāyatanādhimutto assa. Nevasaññānāsaññāyatanādhimuttassa kho, sunakkhatta, purisapuggalassa tappatirūpī ceva kathā saṇṭhāti, tadanudhammañca anuvitakketi, anuvicāreti, tañca purisaṃ bhajati, tena ca vittiṃ āpajjati; ākiñcaññāyatanapaṭisaṃyuttāya ca pana kathāya kacchamānāya na sussūsati, na sotaṃ odahati, na aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti, na ca taṃ purisaṃ bhajati, na ca tena vittiṃ āpajjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, puriso manuññabhojanaṃ bhuttāvī chaḍḍeyya. Taṃ kiṃ maññasi, sunakkhatta, api [Pg.43] nu tassa purisassa tasmiṃ bhatte puna bhottukamyatā assā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Aduñhi, bhante, bhattaṃ paṭikūlasammata’’nti. ‘‘Evameva kho, sunakkhatta, nevasaññānāsaññāyatanādhimuttassa purisapuggalassa ye ākiñcaññāyatanasaṃyojane se vante. So evamassa veditabbo – ‘ākiñcaññāyatanasaṃyojanena hi kho visaṃyutto nevasaññānāsaññāyatanādhimutto purisapuggalo’ti. 61. “スナッカッタよ、この世にある人が非想非非想処に傾倒しているということはあり得ることである。スナッカッタよ、非想非非想処に傾倒している人にとっては、それにふさわしい話が定着し、その理法に従って考え、思索し、そのような人に親しみ、それによって満足を得るのである。しかし、無所有処に関連する話が語られるときには、聴こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を通わせず、そのような人に親しまず、それによって満足を得ることもない。スナッカッタよ、例えば、ある人が美味しい食べ物を食べた後に、それを吐き出したとする。スナッカッタよ、お前はどう思うか。その人にとって、その吐き出した食べ物を再び食べたいという欲求が生じるだろうか。”“いいえ、尊師。”“それはなぜか。”“尊師、その食べ物は忌まわしいものと見なされているからです。”“スナッカッタよ、それと同じように、非想非非想処に傾倒している人にとっては、無所有処の結縛は吐き出されたものである。その人は‘無所有処の結縛から離れ、非想非非想処に傾倒している人である’と知られるべきである。” 62. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekacco purisapuggalo sammā nibbānādhimutto assa. Sammā nibbānādhimuttassa kho, sunakkhatta, purisapuggalassa tappatirūpī ceva kathā saṇṭhāti, tadanudhammañca anuvitakketi, anuvicāreti, tañca purisaṃ bhajati, tena ca vittiṃ āpajjati; nevasaññānāsaññāyatanapaṭisaṃyuttāya ca pana kathāya kacchamānāya na sussūsati, na sotaṃ odahati, na aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti, na ca taṃ purisaṃ bhajati, na ca tena vittiṃ āpajjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, tālo matthakacchinno abhabbo puna viruḷhiyā; evameva kho, sunakkhatta, sammā nibbānādhimuttassa purisapuggalassa ye nevasaññānāsaññāyatanasaṃyojane se ucchinnamūle tālāvatthukate anabhāvaṃkate āyatiṃ anuppādadhamme. So evamassa veditabbo – ‘nevasaññānāsaññāyatanasaṃyojanena hi kho visaṃyutto sammā nibbānādhimutto purisapuggalo’’’ti. 62. “スナッカッタよ、この世にある人が正しく涅槃に傾倒しているということはあり得ることである。スナッカッタよ、正しく涅槃に傾倒している人にとっては、それにふさわしい話が定着し、その理法に従って考え、思索し、そのような人に親しみ、それによって満足を得るのである。しかし、非想非非想処に関連する話が語られるときには、聴こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を通わせず、そのような人に親しまず、それによって満足を得ることもない。スナッカッタよ、例えば、頭部を切断された多羅樹が再び成長することができないように、スナッカッタよ、それと同じように、正しく涅槃に傾倒している人にとっては、非想非非想処の結縛は根絶され、多羅樹の切り株のようになり、存在しなくなり、将来二度と生じないものとなっている。その人は‘非想非非想処の結縛から離れ、正しく涅槃に傾倒している人である’と知られるべきである。” 63. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekaccassa bhikkhuno evamassa – ‘taṇhā kho sallaṃ samaṇena vuttaṃ, avijjāvisadoso, chandarāgabyāpādena ruppati. Taṃ me taṇhāsallaṃ pahīnaṃ, apanīto avijjāvisadoso, sammā nibbānādhimuttohamasmī’ti. Evaṃmāni assa atathaṃ samānaṃ. So yāni sammā nibbānādhimuttassa asappāyāni tāni anuyuñjeyya; asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ sotena saddaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ anuyuñjeyya[Pg.44], asappāyaṃ manasā dhammaṃ anuyuñjeyya. Tassa asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ sotena saddaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ manasā dhammaṃ anuyuttassa rāgo cittaṃ anuddhaṃseyya. So rāgānuddhaṃsitena cittena maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. 63. “スナッカッタよ、この世にある比丘が次のように考えるということはあり得ることである。‘沙門(釈尊)によって、渇愛は矢であり、無明は毒の害であると説かれた。それは欲貪と悪意によってかき乱される。私はその渇愛という矢を捨て、無明という毒の害を除去した。私は正しく涅槃に傾倒している’と。しかし、彼は事実ではないのにそのように思い込んでいる可能性がある。彼は、正しく涅槃に傾倒している者にとって不適当な諸々の対象にふけるかもしれない。眼で不適当な形色を見、耳で不適当な声を聞き、鼻で不適当な香を嗅ぎ、舌で不適当な味を味わい、身で不適当な触れを楽しみ、意で不適当な法を思うかもしれない。彼が眼で不適当な形色を見ることにふけ、耳で不適当な声を聞くことにふけ、鼻で不適当な香を嗅ぐことにふけ、舌で不適当な味を味わうことにふけ、身で不適当な触れを楽しむことにふけ、意で不適当な法を思うことにふけるなら、貪欲が彼の心を汚すであろう。彼は貪欲に汚された心によって、死に至るか、あるいは死に等しい苦しみを受けることになるであろう。” ‘‘Seyyathāpi, sunakkhatta, puriso sallena viddho assa savisena gāḷhūpalepanena. Tassa mittāmaccā ñātisālohitā bhisakkaṃ sallakattaṃ upaṭṭhāpeyyuṃ. Tassa so bhisakko sallakatto satthena vaṇamukhaṃ parikanteyya. Satthena vaṇamukhaṃ parikantitvā esaniyā sallaṃ eseyya. Esaniyā sallaṃ esitvā sallaṃ abbuheyya, apaneyya visadosaṃ saupādisesaṃ. Saupādisesoti jānamāno so evaṃ vadeyya – ‘ambho purisa, ubbhataṃ kho te sallaṃ, apanīto visadoso saupādiseso. Analañca te antarāyāya. Sappāyāni ceva bhojanāni bhuñjeyyāsi, mā te asappāyāni bhojanāni bhuñjato vaṇo assāvī assa. Kālena kālañca vaṇaṃ dhoveyyāsi, kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpeyyāsi, mā te na kālena kālaṃ vaṇaṃ dhovato na kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpato pubbalohitaṃ vaṇamukhaṃ pariyonandhi. Mā ca vātātape cārittaṃ anuyuñji, mā te vātātape cārittaṃ anuyuttassa rajosūkaṃ vaṇamukhaṃ anuddhaṃsesi. Vaṇānurakkhī ca, ambho purisa, vihareyyāsi vaṇasāropī’ti. Tassa evamassa – ‘ubbhataṃ kho me sallaṃ, apanīto visadoso anupādiseso. Analañca me antarāyāyā’ti. So asappāyāni ceva bhojanāni bhuñjeyya. Tassa asappāyāni bhojanāni bhuñjato vaṇo assāvī assa. Na ca kālena kālaṃ vaṇaṃ dhoveyya, na ca kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpeyya. Tassa na kālena kālaṃ vaṇaṃ dhovato, na kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpato pubbalohitaṃ vaṇamukhaṃ pariyonandheyya. Vātātape ca cārittaṃ anuyuñjeyya. Tassa vātātape cārittaṃ anuyuttassa rajosūkaṃ vaṇamukhaṃ [Pg.45] anuddhaṃseyya. Na ca vaṇānurakkhī vihareyya na vaṇasāropī. Tassa imissā ca asappāyakiriyāya, asuci visadoso apanīto saupādiseso tadubhayena vaṇo puthuttaṃ gaccheyya. So puthuttaṃ gatena vaṇena maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. “スナッカッタよ、例えば、ある男が毒を厚く塗った矢で射られたとする。彼の友人や同僚、親族たちが、外科医を呼ぶ。その外科医はメスで傷口を切り開き、探針で矢の根を探し、それを取り除き、毒の残りを(完全ではないが)取り除く。彼は毒がまだ残っていることを知りながら、次のように言う。‘男よ、矢は抜かれた。毒も(一部残っているが)取り除かれた。命に別状はない。適切な食事を摂りなさい。不適切な食事を摂って傷口を化膿させてはならない。時々傷を洗い、薬を塗りなさい。洗わなかったり塗らなかったりして、膿や血が傷口を覆わないようにしなさい。風や日光の中を歩き回ってはならない。風や日光の中を歩き回って、塵や埃が傷口を傷めないようにしなさい。男よ、傷を保護し、癒えるようにして過ごしなさい’と。しかし、その男は‘矢は抜かれ、毒は完全になくなった。もう大丈夫だ’と思い込む。彼は不適切な食事を摂り、そのために傷口が化膿する。時々傷を洗わず、薬も塗らない。そのために膿や血が傷口を覆う。風や日光の中を歩き回る。そのために塵や埃が傷口を傷める。彼は傷を保護せず、癒えるように過ごさない。不適切な行いと、残っている毒の両方によって、傷は悪化する。彼は傷が悪化したことで、死に至るか、あるいは死ぬほどの苦しみを受けることになる。” ‘‘Evameva kho, sunakkhatta, ṭhānametaṃ vijjati yaṃ idhekaccassa bhikkhuno evamassa – ‘taṇhā kho sallaṃ samaṇena vuttaṃ, avijjāvisadoso chandarāgabyāpādena ruppati. Taṃ me taṇhāsallaṃ pahīnaṃ, apanīto avijjāvisadoso, sammā nibbānādhimuttohamasmī’ti. Evaṃmāni assa atathaṃ samānaṃ. So yāni sammā nibbānādhimuttassa asappāyāni tāni anuyuñjeyya, asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ sotena saddaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ anuyuñjeyya, asappāyaṃ manasā dhammaṃ anuyuñjeyya. Tassa asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ sotena saddaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ anuyuttassa, asappāyaṃ manasā dhammaṃ anuyuttassa rāgo cittaṃ anuddhaṃseyya. So rāgānuddhaṃsitena cittena maraṇaṃ vā nigaccheyya maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. Maraṇañhetaṃ, sunakkhatta, ariyassa vinaye yo sikkhaṃ paccakkhāya hīnāyāvattati; maraṇamattañhetaṃ, sunakkhatta, dukkhaṃ yaṃ aññataraṃ saṃkiliṭṭhaṃ āpattiṃ āpajjati. “スナッカッタよ、それと同じように、ここにある比丘が次のように考えることがある。‘沙門(世尊)によって、渇愛は矢であると説かれた。無明という毒は、欲欲・貪欲・悪意によってかき乱される。私はその渇愛の矢を捨て、無明の毒を取り除いた。私は正しく涅槃に傾倒している’と。しかし、それは事実ではないのに、そのように自惚れているのである。彼は、正しく涅槃に傾倒している者にとって不適切な対象に耽る。不適切な形色を眼で見、不適切な声を耳で聞き、不適切な香を鼻で嗅ぎ、不適切な味を舌で味わい、不適切な触覚を体で感じ、不適切な法を意で思う。不適切な形色、声、香、味、触覚、法に耽ることで、貪欲が彼の心を破壊する。彼は貪欲に破壊された心によって、死に至るか、あるいは死ぬほどの苦しみを受ける。スナッカッタよ、聖者の規律において、学処を捨てて低俗な生活に戻ることは‘死’と呼ばれる。スナッカッタよ、ある種の汚れた罪を犯すことは‘死ぬほどの苦しみ’と呼ばれる。” 64. ‘‘Ṭhānaṃ kho panetaṃ, sunakkhatta, vijjati yaṃ idhekaccassa bhikkhuno evamassa – ‘taṇhā kho sallaṃ samaṇena vuttaṃ, avijjāvisadoso chandarāgabyāpādena ruppati. Taṃ me taṇhāsallaṃ pahīnaṃ, apanīto avijjāvisadoso, sammā nibbānādhimuttohamasmī’ti. Sammā nibbānādhimuttasseva sato so yāni sammā nibbānādhimuttassa asappāyāni tāni nānuyuñjeyya, asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ sotena saddaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ manasā dhammaṃ nānuyuñjeyya. Tassa asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ sotena saddaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ [Pg.46] kāyena phoṭṭhabbaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ manasā dhammaṃ nānuyuttassa rāgo cittaṃ nānuddhaṃseyya. So na rāgānuddhaṃsitena cittena neva maraṇaṃ vā nigaccheyya na maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. 64. “スナッカッタよ、また、ここにある比丘が次のように考えることがある。‘渇愛は矢であり、無明は毒である。私はそれらを捨て、正しく涅槃に傾倒している’と。彼は実際に正しく涅槃に傾倒しており、不適切な対象に耽ることはない。不適切な形色を見ず、声を聞かず、香を嗅がず、味を味わわず、触れず、法を思わない。不適切な対象に耽らないので、貪欲が彼の心を破壊することはない。彼は貪欲に破壊されない心によって、死に至ることも、死ぬほどの苦しみを受けることもない。” ‘‘Seyyathāpi, sunakkhatta, puriso sallena viddho assa savisena gāḷhūpalepanena. Tassa mittāmaccā ñātisālohitā bhisakkaṃ sallakattaṃ upaṭṭhāpeyyuṃ. Tassa so bhisakko sallakatto satthena vaṇamukhaṃ parikanteyya. Satthena vaṇamukhaṃ parikantitvā esaniyā sallaṃ eseyya. Esaniyā sallaṃ esitvā sallaṃ abbuheyya, apaneyya visadosaṃ anupādisesaṃ. Anupādisesoti jānamāno so evaṃ vadeyya – ‘ambho purisa, ubbhataṃ kho te sallaṃ, apanīto visadoso anupādiseso. Analañca te antarāyāya. Sappāyāni ceva bhojanāni bhuñjeyyāsi, mā te asappāyāni bhojanāni bhuñjato vaṇo assāvī assa. Kālena kālañca vaṇaṃ dhoveyyāsi, kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpeyyāsi. Mā te na kālena kālaṃ vaṇaṃ dhovato na kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpato pubbalohitaṃ vaṇamukhaṃ pariyonandhi. Mā ca vātātape cārittaṃ anuyuñji, mā te vātātape cārittaṃ anuyuttassa rajosūkaṃ vaṇamukhaṃ anuddhaṃsesi. Vaṇānurakkhī ca, ambho purisa, vihareyyāsi vaṇasāropī’ti. Tassa evamassa – ‘ubbhataṃ kho me sallaṃ, apanīto visadoso anupādiseso. Analañca me antarāyāyā’ti. So sappāyāni ceva bhojanāni bhuñjeyya. Tassa sappāyāni bhojanāni bhuñjato vaṇo na assāvī assa. Kālena kālañca vaṇaṃ dhoveyya, kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpeyya. Tassa kālena kālaṃ vaṇaṃ dhovato kālena kālaṃ vaṇamukhaṃ ālimpato na pubbalohitaṃ vaṇamukhaṃ pariyonandheyya. Na ca vātātape cārittaṃ anuyuñjeyya. Tassa vātātape cārittaṃ ananuyuttassa rajosūkaṃ vaṇamukhaṃ nānuddhaṃseyya. Vaṇānurakkhī ca vihareyya vaṇasāropī. Tassa imissā ca sappāyakiriyāya asu ca visadoso apanīto anupādiseso tadubhayena vaṇo viruheyya. So ruḷhena vaṇena sañchavinā neva maraṇaṃ vā nigaccheyya na maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. “スナッカッタよ、例えば、ある男が毒を厚く塗った矢で射られたとしよう。彼の友人や親族が、矢傷を治す外科医を呼ぶ。その外科医はメスで傷口を切り開き、探針で矢を探し、矢を抜き、毒を完全に取り除く。毒が完全に取り除かれたことを確認した医師は、次のように言う。‘これ、お前さん、矢は抜かれ、毒は完全に取り除かれた。もう命に別状はない。これからは適切な食事を摂りなさい。不適切な食事を摂って傷口を膿ませてはならない。定期的に傷を洗い、薬を塗りなさい。洗うことや塗ることを怠って、傷口に膿や血を溜めてはならない。風や日光の中を歩き回ってはならない。歩き回って傷口を塵や埃で汚してはならない。お前さん、傷を保護し、癒えるまで養生しなさい’と。その男は‘矢は抜かれ、毒は完全に取り除かれた。もう命に別状はない’と考える。彼は適切な食事を摂り、傷口が膿むことはない。定期的に傷を洗い、薬を塗る。そうすることで傷口に膿や血が溜まることもない。風や日光の中を歩き回ることもなく、傷口が塵や埃で汚されることもない。彼は傷を保護して養生する。このように適切な処置を行い、毒が完全に取り除かれたことにより、傷は癒える。彼は傷が癒えて皮膚が再生し、死ぬことも、死ぬほどの苦しみを受けることもないのである。” ‘‘Evameva [Pg.47] kho, sunakkhatta, ṭhānametaṃ vijjati yaṃ idhekaccassa bhikkhuno evamassa – ‘taṇhā kho sallaṃ samaṇena vuttaṃ, avijjāvisadoso chandarāgabyāpādena ruppati. Taṃ me taṇhāsallaṃ pahīnaṃ, apanīto avijjāvisadoso, sammā nibbānādhimuttohamasmī’ti. Sammā nibbānādhimuttasseva sato so yāni sammā nibbānādhimuttassa asappāyāni tāni nānuyuñjeyya, asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ sotena saddaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ nānuyuñjeyya, asappāyaṃ manasā dhammaṃ nānuyuñjeyya. Tassa asappāyaṃ cakkhunā rūpadassanaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ sotena saddaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ ghānena gandhaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ jivhāya rasaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ kāyena phoṭṭhabbaṃ nānuyuttassa, asappāyaṃ manasā dhammaṃ nānuyuttassa, rāgo cittaṃ nānuddhaṃseyya. So na rāgānuddhaṃsitena cittena neva maraṇaṃ vā nigaccheyya na maraṇamattaṃ vā dukkhaṃ. “スナッカッタよ、それと同じように、この法において、ある比丘が次のように考えることがある。‘沙門(世尊)は渇愛を矢であると説かれた。無明という毒は、欲欲や怒りによって増悪する。私はその渇愛の矢を捨て、無明の毒を除き、正しく涅槃に心を向けている’と。正しく涅槃に心を向けている者は、涅槃に向かう者にとって不適切な対象に関わってはならない。眼で不適切な形を見ること、耳で不適切な声を聞くこと、鼻で不適切な香を嗅ぐこと、舌で不適切な味を味わうこと、身で不適切な触感に触れること、意で不適切な法を思うことに関わってはならない。眼で不適切な形を見ることに関わらず、耳、鼻、舌、身、意において不適切な対象に関わらなければ、貪欲がその心を壊すことはない。貪欲に壊されない心を持つ者は、死に至ることも、死ぬほどの苦しみを受けることもないのである。このようなことは、現実に起こり得ることなのだ。” 65. ‘‘Upamā kho me ayaṃ, sunakkhatta, katā atthassa viññāpanāya. Ayaṃyevettha attho – vaṇoti kho, sunakkhatta, channetaṃ ajjhattikānaṃ āyatanānaṃ adhivacanaṃ; visadosoti kho, sunakkhatta, avijjāyetaṃ adhivacanaṃ; sallanti kho, sunakkhatta, taṇhāyetaṃ adhivacanaṃ; esanīti kho, sunakkhatta, satiyāyetaṃ adhivacanaṃ; satthanti kho, sunakkhatta, ariyāyetaṃ paññāya adhivacanaṃ; bhisakko sallakattoti kho, sunakkhatta, tathāgatassetaṃ adhivacanaṃ arahato sammāsambuddhassa. 65. “スナッカッタよ、この比喩は、意味を理解させるために私が示したものである。その意味は次の通りである。スナッカッタよ、‘傷’とは六つの内なる感官(六内処)の名称である。スナッカッタよ、‘毒’とは無明の名称である。スナッカッタよ、‘矢’とは渇愛の名称である。スナッカッタよ、‘探針’とは正念(サティ)の名称である。スナッカッタよ、‘メス’とは聖なる智慧の名称である。スナッカッタよ、‘外科医’とは、如来、応供、正等覚者の名称である。” ‘‘So vata, sunakkhatta, bhikkhu chasu phassāyatanesu saṃvutakārī ‘upadhi dukkhassa mūla’nti – iti viditvā nirupadhi upadhisaṅkhaye vimutto upadhismiṃ vā kāyaṃ upasaṃharissati cittaṃ vā uppādessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, āpānīyakaṃso vaṇṇasampanno gandhasampanno rasasampanno; so ca kho visena saṃsaṭṭho. Atha puriso āgaccheyya jīvitukāmo amaritukāmo sukhakāmo dukkhapaṭikūlo. Taṃ kiṃ maññasi, sunakkhatta, api nu so puriso amuṃ āpānīyakaṃsaṃ piveyya yaṃ jaññā – ‘imāhaṃ pivitvā maraṇaṃ vā nigacchāmi maraṇamattaṃ vā dukkha’’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, sunakkhatta, so vata bhikkhu chasu phassāyatanesu saṃvutakārī ‘upadhi dukkhassa mūla’nti – iti viditvā nirupadhi upadhisaṅkhaye vimutto [Pg.48] upadhismiṃ vā kāyaṃ upasaṃharissati cittaṃ vā uppādessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Seyyathāpi, sunakkhatta, āsīviso ghoraviso. Atha puriso āgaccheyya jīvitukāmo amaritukāmo sukhakāmo dukkhapaṭikūlo. Taṃ kiṃ maññasi, sunakkhatta, api nu so puriso amussa āsīvisassa ghoravisassa hatthaṃ vā aṅguṭṭhaṃ vā dajjā yaṃ jaññā – ‘imināhaṃ daṭṭho maraṇaṃ vā nigacchāmi maraṇamattaṃ vā dukkha’’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, sunakkhatta, so vata bhikkhu chasu phassāyatanesu saṃvutakārī ‘upadhi dukkhassa mūla’nti – iti viditvā nirupadhi upadhisaṅkhaye vimutto upadhismiṃ vā kāyaṃ upasaṃharissati cittaṃ vā uppādessatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’’ti. “スナッカッタよ、実に、六つの触処(六処)において守護をなし、‘依拠(ウパディ)は苦の根源である’とこのように知って、依拠なき者となり、依拠の滅尽(涅槃)において解脱した比丘が、依拠(欲)に対して身体を向かわせたり、心を惹き起こしたりするということは、あり得ないことである。スナッカッタよ、例えば、色も香りも味も優れた飲み物の杯があるとする。しかし、それは毒と混ざっている。そこに、生を望み、死を望まず、楽を求め、苦を厭う一人の男がやって来たとしよう。スナッカッタよ、お前はどう思うか。その男は、‘これを飲めば死に至るか、死ぬほどの苦しみを受けるだろう’と知りながら、その飲み物の杯を飲むだろうか。”“いいえ、尊師よ。”“スナッカッタよ、それと同じように、実に、六つの触処において守護をなし、‘依拠は苦の根源である’とこのように知って、依拠なき者となり、依拠の滅尽において解脱した比丘が、依拠に対して身体を向かわせたり、心を惹き起こしたりするということは、あり得ないことである。スナッカッタよ、例えば、猛毒を持つ恐ろしい蛇がいるとする。そこに、生を望み、死を望まず、楽を求め、苦を厭う一人の男がやって来たとしよう。スナッカッタよ、お前はどう思うか。その男は、‘この蛇に噛まれれば死に至るか、死ぬほどの苦しみを受けるだろう’と知りながら、その猛毒の蛇に手や親指を差し出すだろうか。”“いいえ、尊師よ。”“スナッカッタよ、それと同じように、実に、六つの触処において守護をなし、‘依拠は苦の根源である’とこのように知って、依拠なき者となり、依拠の滅尽において解脱した比丘が、依拠に対して身体を向かわせたり、心を惹き起こしたりするということは、あり得ないことである。” Idamavoca bhagavā. Attamano sunakkhatto licchaviputto bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。リッチャヴィ族の子スナッカッタは歓喜し、世尊の説法を喜んだ。 Sunakkhattasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ. 第五のスナッカッタ・スッタ(スナッカッタ経)が終了した。 6. Āneñjasappāyasuttaṃ 6. アーネンジャサッパーヤ・スッタ(不動相応経) 66. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā kurūsu viharati kammāsadhammaṃ nāma kurūnaṃ nigamo. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘aniccā, bhikkhave, kāmā tucchā musā mosadhammā. Māyākatame taṃ, bhikkhave, bālalāpanaṃ. Ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā – ubhayametaṃ māradheyyaṃ, mārassesa visayo, mārassesa nivāpo, mārassesa gocaro. Etthete pāpakā akusalā mānasā abhijjhāpi byāpādāpi sārambhāpi saṃvattanti. Teva ariyasāvakassa idhamanusikkhato antarāyāya sambhavanti. Tatra, bhikkhave, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā – ubhayametaṃ māradheyyaṃ, mārassesa visayo, mārassesa nivāpo, mārassesa gocaro. Etthete [Pg.49] pāpakā akusalā mānasā abhijjhāpi byāpādāpi sārambhāpi saṃvattanti, teva ariyasāvakassa idhamanusikkhato antarāyāya sambhavanti. Yaṃnūnāhaṃ vipulena mahaggatena cetasā vihareyyaṃ abhibhuyya lokaṃ adhiṭṭhāya manasā. Vipulena hi me mahaggatena cetasā viharato abhibhuyya lokaṃ adhiṭṭhāya manasā ye pāpakā akusalā mānasā abhijjhāpi byāpādāpi sārambhāpi te na bhavissanti. Tesaṃ pahānā aparittañca me cittaṃ bhavissati appamāṇaṃ subhāvita’nti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā āneñjaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa āneñjūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, paṭhamā āneñjasappāyā paṭipadā akkhāyati’’. 66. このように私は聞いた。ある時、世尊はクル国のカマサダンマという名のクル人の町に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師よ”と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。“比丘たちよ、諸々の欲(欲の対象・欲の煩悩)は無常であり、虚しく、偽りであり、滅びゆく性質のものである。比丘たちよ、それは手品のようなものであり、愚者をたぶらかすものである。現世の欲も、来世の欲も、現世の欲の想いも、来世の欲の想いも、その両者は魔王の領域であり、魔王の対象であり、魔王の餌食であり、魔王の狩場である。そこには、貪欲、悪意、競い合いといった、悪しき不善の心の状態がつきまとう。それらは、この教えにおいて修行する聖なる弟子にとって、障害となるものである。比丘たちよ、そこで聖なる弟子はこのように思惟する。‘現世の欲も、来世の欲も、現世の欲の想いも、来世の欲の想いも、その両者は魔王の領域であり、魔王の対象であり、魔王の餌食であり、魔王の狩場である。そこには、貪欲、悪意、競い合いといった、悪しき不善の心の状態がつきまとう。それらは、この教えにおいて修行する聖なる弟子にとって、障害となるものである。いっそのこと、私は広大で勝れた心をもって、世界を克服し、心で決意して住むのがよいのではないか。広大で勝れた心をもって、世界を克服し、心で決意して住むならば、貪欲、悪意、競い合いといった悪しき不善の心の状態はなくなるだろう。それらを捨てることによって、私の心は狭小ではなく、無量で、よく修練されたものとなるだろう’と。そのように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その対象において清らかになる。心が清らかであるとき、今この生において不動(第四禅)に入るか、あるいは智慧によって解脱する。身体が崩壊して死んだ後、その転生を司る意識が不動に至るということは、あり得ることである。比丘たちよ、これが第一の不動にふさわしい道であると言われる。” 67. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā; yaṃ kiñci rūpaṃ (sabbaṃ rūpaṃ) cattāri ca mahābhūtāni, catunnañca mahābhūtānaṃ upādāyarūpa’nti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā āneñjaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa āneñjūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, dutiyā āneñjasappāyā paṭipadā akkhāyati. 67. “比丘たちよ、さらにまた、聖なる弟子はこのように思惟する。‘現世の欲も、来世の欲も、現世の欲の想いも、来世の欲の想いも、また、いかなる色(物質)であれ、四大種と四大種から成る色も(すべては無常である)’と。そのように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その対象において清らかになる。心が清らかであるとき、今この生において不動(空無辺処)に入るか、あるいは智慧によって解脱する。身体が崩壊して死んだ後、その転生を司る意識が不動に至るということは、あり得ることである。比丘たちよ、これが第二の不動にふさわしい道であると言われる。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā; ye ca diṭṭhadhammikā rūpā, ye ca samparāyikā rūpā; yā ca diṭṭhadhammikā rūpasaññā, yā ca samparāyikā rūpasaññā – ubhayametaṃ aniccaṃ. Yadaniccaṃ taṃ nālaṃ abhinandituṃ, nālaṃ abhivadituṃ, nālaṃ ajjhositu’nti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā āneñjaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa āneñjūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, tatiyā āneñjasappāyā paṭipadā akkhāyati. 比丘たちよ、さらにまた、聖なる弟子はこのように省察します。“現世の欲、来世の欲、現世の欲想、来世の欲想、現世の色、来世の色、現世の色想、来世の色想、これら両者は無常である。無常であるものは、喜ぶに値せず、称賛するに値せず、執着するに値しない”と。このように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その境地において清浄になります。心が清浄であるとき、現在において不動(の境地)に入るか、あるいは智慧によって解脱します。身が壊れ死んだ後、その転生を導く意識が不動(の境地)に至るということがあり得ます。比丘たちよ、これが第三の不動にふさわしい道であると言われます。 68. ‘‘Puna [Pg.50] caparaṃ, bhikkhave, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā; ye ca diṭṭhadhammikā rūpā, ye ca samparāyikā rūpā; yā ca diṭṭhadhammikā rūpasaññā, yā ca samparāyikā rūpasaññā; yā ca āneñjasaññā – sabbā saññā. Yatthetā aparisesā nirujjhanti etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ – yadidaṃ ākiñcaññāyatana’nti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā ākiñcaññāyatanaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa ākiñcaññāyatanūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, paṭhamā ākiñcaññāyatanasappāyā paṭipadā akkhāyati. 68. 比丘たちよ、さらにまた、聖なる弟子はこのように省察します。“現世の欲、来世の欲、現世の欲想、来世の欲想、現世の色、来世の色、現世の色想、来世の色想、そして不動想、これらすべての想が余すところなく滅尽する場所、それは静寂であり、妙なるものである。すなわち無所有処である”と。このように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その境地において清浄になります。心が清浄であるとき、現在において無所有処に入るか、あるいは智慧によって解脱します。身が壊れ死んだ後、その転生を導く意識が無所有処に至るということがあり得ます。比丘たちよ、これが第一の無所有処にふさわしい道であると言われます。 69. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, ariyasāvako araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā iti paṭisañcikkhati – ‘suññamidaṃ attena vā attaniyena vā’ti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā ākiñcaññāyatanaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa ākiñcaññāyatanūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, dutiyā ākiñcaññāyatanasappāyā paṭipadā akkhāyati. 69. 比丘たちよ、さらにまた、聖なる弟子は、森に行き、あるいは樹下に行き、あるいは空き家に行って、このように省察します。“これは、我(アートマン)あるいは我に属するもの(我所)を欠いている(空である)”と。このように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その境地において清浄になります。心が清浄であるとき、現在において無所有処に入るか、あるいは智慧によって解脱します。身が壊れ死んだ後、その転生を導く意識が無所有処に至るということがあり得ます。比丘たちよ、これが第二の無所有処にふさわしい道であると言われます。 70. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘nāhaṃ kvacani kassaci kiñcanatasmiṃ, na ca mama kvacani kismiñci kiñcanaṃ natthī’ti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā ākiñcaññāyatanaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa ākiñcaññāyatanūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, tatiyā ākiñcaññāyatanasappāyā paṭipadā akkhāyati. 70. 比丘たちよ、さらにまた、聖なる弟子はこのように省察します。“私はどこにおいても、誰にとっても、何ものでもなく、また私のものはどこにおいても、何ものの中にも、何ひとつ存在しない”と。このように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その境地において清浄になります。心が清浄であるとき、現在において無所有処に入るか、あるいは智慧によって解脱します。身が壊れ死んだ後、その転生を導く意識が無所有処に至るということがあり得ます。比丘たちよ、これが第三の無所有処にふさわしい道であると言われます。 ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā; ye ca diṭṭhadhammikā rūpā, ye ca samparāyikā rūpā; yā ca diṭṭhadhammikā rūpasaññā, yā ca samparāyikā rūpasaññā[Pg.51]; yā ca āneñjasaññā, yā ca ākiñcaññāyatanasaññā – sabbā saññā. Yatthetā aparisesā nirujjhanti etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ – yadidaṃ nevasaññānāsaññāyatana’nti. Tassa evaṃpaṭipannassa tabbahulavihārino āyatane cittaṃ pasīdati. Sampasāde sati etarahi vā nevasaññānāsaññāyatanaṃ samāpajjati paññāya vā adhimuccati kāyassa bhedā paraṃ maraṇā. Ṭhānametaṃ vijjati yaṃ taṃsaṃvattanikaṃ viññāṇaṃ assa nevasaññānāsaññāyatanūpagaṃ. Ayaṃ, bhikkhave, nevasaññānāsaññāyatanasappāyā paṭipadā akkhāyatī’’ti. 比丘たちよ、さらにまた、聖なる弟子はこのように省察します。“現世の欲、来世の欲、現世の欲想、来世の欲想、現世の色、来世の色、現世の色想、来世の色想、不動想、そして無所有処想、これらすべての想が余すところなく滅尽する場所、それは静寂であり、妙なるものである。すなわち非想非非想処である”と。このように実践し、それを多く修習して住む者の心は、その境地において清浄になります。心が清浄であるとき、現在において非想非非想処に入るか、あるいは智慧によって解脱します。身が壊れ死んだ後、その転生を導く意識が非想非非想処に至るということがあり得ます。比丘たちよ、これが非想非非想処にふさわしい道であると言われます。 71. Evaṃ vutte, āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idha, bhante, bhikkhu evaṃ paṭipanno hoti – ‘no cassa, no ca me siyā; na bhavissati, na me bhavissati; yadatthi yaṃ, bhūtaṃ – taṃ pajahāmī’ti. Evaṃ upekkhaṃ paṭilabhati. Parinibbāyeyya nu kho so, bhante, bhikkhu na vā parinibbāyeyyā’’ti? ‘‘Apetthekacco, ānanda, bhikkhu parinibbāyeyya, apetthekacco bhikkhu na parinibbāyeyyā’’ti. ‘‘Ko nu kho, bhante, hetu ko paccayo yenapetthekacco bhikkhu parinibbāyeyya, apetthekacco bhikkhu na parinibbāyeyyā’’ti? ‘‘Idhānanda, bhikkhu evaṃ paṭipanno hoti – ‘no cassa, no ca me siyā; na bhavissati, na me bhavissati; yadatthi, yaṃ bhūtaṃ – taṃ pajahāmī’ti. Evaṃ upekkhaṃ paṭilabhati. So taṃ upekkhaṃ abhinandati, abhivadati, ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ upekkhaṃ abhinandato abhivadato ajjhosāya tiṭṭhato tannissitaṃ hoti viññāṇaṃ tadupādānaṃ. Saupādāno, ānanda, bhikkhu na parinibbāyatī’’ti. ‘‘Kahaṃ pana so, bhante, bhikkhu upādiyamāno upādiyatī’’ti? ‘‘Nevasaññānāsaññāyatanaṃ, ānandā’’ti. ‘‘Upādānaseṭṭhaṃ kira so, bhante, bhikkhu upādiyamāno upādiyatī’’ti? ‘‘Upādānaseṭṭhañhi so, ānanda, bhikkhu upādiyamāno upādiyati. Upādānaseṭṭhañhetaṃ, ānanda, yadidaṃ – nevasaññānāsaññāyatanaṃ’’. 71. このように説かれたとき、尊者アーナンダは世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、この法と律において、比丘が次のように実践しています。‘もし(過去の業が)なかったならば、私(の現在の結果)もなかったであろう。もし(現在の業が)ないならば、私(の未来の結果)もないであろう。現に存在するもの、生じたもの、それを私は捨てる’と。このようにして彼は捨(ウペッカー)を得ます。世尊よ、その比丘は般涅槃するのでしょうか、それとも般涅槃しないのでしょうか”。“アーナンダよ、この場合、ある比丘は般涅槃し、ある比丘は般涅槃しない”。“世尊よ、ある比丘は般涅槃し、ある比丘は般涅槃しない、その理由は何でしょうか、その縁は何でしょうか”。“アーナンダよ、ここに比丘が次のように実践している。‘もしなかったならば、私になかったであろう。もしないならば、私にないであろう。現に存在するもの、生じたもの、それを私は捨てる’と。このようにして彼は捨を得る。彼はその捨を喜び、歓迎し、執着してとどまる。その捨を喜び、歓迎し、執着してとどまる者の意識は、それに依存し、それを取(執着)とする。アーナンダよ、取(執着)のある比丘は般涅槃しない”。“世尊よ、その比丘は執着するとすれば、どこに執着するのでしょうか”。“アーナンダよ、非想非非想処にである”。“世尊よ、その比丘は執着するとすれば、最高の執着すべきものに執着するのですね”。“アーナンダよ、その比丘は執着するとすれば、最高の執着すべきものに執着するのである。アーナンダよ、最高の執着すべきものとは、すなわち非想非非想処のことである” 72. ‘‘Idhānanda, bhikkhu evaṃ paṭipanno hoti – ‘no cassa, no ca me siyā; na bhavissati, na me bhavissati; yadatthi, yaṃ bhūtaṃ – taṃ pajahāmī’ti. Evaṃ upekkhaṃ paṭilabhati. So taṃ upekkhaṃ nābhinandati, nābhivadati, na ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ upekkhaṃ anabhinandato anabhivadato anajjhosāya [Pg.52] tiṭṭhato na tannissitaṃ hoti viññāṇaṃ na tadupādānaṃ. Anupādāno, ānanda, bhikkhu parinibbāyatī’’ti. 72. “アーナンダよ、ここに比丘が次のように実践している。‘もしなかったならば、私になかったであろう。もしないならば、私にないであろう。現に存在するもの、生じたもの、それを私は捨てる’と。このようにして彼は捨を得る。彼はその捨を喜ばず、歓迎せず、執着してとどまらない。その捨を喜ばず、歓迎せず、執着してとどまらない者の意識は、それに依存せず、それを取(執着)としない。アーナンダよ、取(執着)のない比丘は般涅槃するのである” 73. ‘‘Acchariyaṃ, bhante, abbhutaṃ, bhante! Nissāya nissāya kira no, bhante, bhagavatā oghassa nittharaṇā akkhātā. Katamo pana, bhante, ariyo vimokkho’’ti? ‘‘Idhānanda, bhikkhu ariyasāvako iti paṭisañcikkhati – ‘ye ca diṭṭhadhammikā kāmā, ye ca samparāyikā kāmā; yā ca diṭṭhadhammikā kāmasaññā, yā ca samparāyikā kāmasaññā; ye ca diṭṭhadhammikā rūpā, ye ca samparāyikā rūpā; yā ca diṭṭhadhammikā rūpasaññā, yā ca samparāyikā rūpasaññā; yā ca āneñjasaññā, yā ca ākiñcaññāyatanasaññā, yā ca nevasaññānāsaññāyatanasaññā – esa sakkāyo yāvatā sakkāyo. Etaṃ amataṃ yadidaṃ anupādā cittassa vimokkho. Iti, kho, ānanda, desitā mayā āneñjasappāyā paṭipadā, desitā ākiñcaññāyatanasappāyā paṭipadā, desitā nevasaññānāsaññāyatanasappāyā paṭipadā, desitā nissāya nissāya oghassa nittharaṇā, desito ariyo vimokkho. Yaṃ kho, ānanda, satthārā karaṇīyaṃ sāvakānaṃ hitesinā anukampakena anukampaṃ upādāya, kataṃ vo taṃ mayā. Etāni, ānanda, rukkhamūlāni, etāni suññāgārāni. Jhāyathānanda, mā pamādattha, mā pacchā vippaṭisārino ahuvattha. Ayaṃ vo amhākaṃ anusāsanī’’’ti. 73. “世尊よ、驚くべきことです、世尊よ、未曾有のことです。世尊によって、次々と(定に)依存することによって、暴流(オガ)を渡ることが説かれました。世尊よ、では、聖なる解脱とは何でしょうか”。“アーナンダよ、ここに聖なる弟子は次のように思惟する。‘現世の諸欲、来世の諸欲、現世の欲想、来世の欲想、現世の諸色、来世の諸色、現世の色想、来世の色想、不動想(無辺虚空処・無辺意識処)、無所有処想、非想非非想処想、これらすべては有身(サッカーヤ)であり、有身の及ぶ限りである。執着なく心が解脱すること、これこそが不死(ニルヴァーナ)である’と。アーナンダよ、このようにして、私によって不動(第四禅)にふさわしい道が説かれ、無所有処にふさわしい道が説かれ、非想非非想処にふさわしい道が説かれ、次々と依存して暴流を渡ることが説かれ、聖なる解脱が説かれたのである。アーナンダよ、弟子たちの利益を願い、憐れみを持つ師が、憐れみをもってなすべきことは、すべて私によってお前たちのために成された。アーナンダよ、あそこに樹下があり、あそこに空き家がある。アーナンダよ、禅定せよ。怠慢であってはならない。後で後悔することのないように。これが、お前たちに対する私たちの教えである” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。 Āneñjasappāyasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ. 不動利益経(アーネンジャサッパーヤ・スッタ)終了。第六。 7. Gaṇakamoggallānasuttaṃ 7. 算数者モッガラーナ経(ガナカモッガラーナ・スッタ) 74. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Atha kho gaṇakamoggallāno brāhmaṇo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ [Pg.53] sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho gaṇakamoggallāno brāhmaṇo bhagavantaṃ etadavoca – 74. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティーの東園にあるミガーラマーター講堂に滞在しておられた。その時、算数者モッガラーナという名のバラモンが世尊のもとへやって来た。やって来ると、世尊と親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えて、一方に座った。一方に座った算数者モッガラーナは、世尊に次のように申し上げた。 ‘‘Seyyathāpi, bho gotama, imassa migāramātupāsādassa dissati anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā yadidaṃ – yāva pacchimasopānakaḷevarāः imesampi hi, bho gotama, brāhmaṇānaṃ dissati anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā yadidaṃ – ajjheneः imesampi hi, bho gotama, issāsānaṃ dissati anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā yadidaṃ – issatthe. Amhākampi hi, bho gotama, gaṇakānaṃ gaṇanājīvānaṃ dissati anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā yadidaṃ – saṅkhāne. Mayañhi, bho gotama, antevāsiṃ labhitvā paṭhamaṃ evaṃ gaṇāpema – ‘ekaṃ ekakaṃ, dve dukā, tīṇi tikā, cattāri catukkā, pañca pañcakā, cha chakkā, satta sattakā, aṭṭha aṭṭhakā, nava navakā, dasa dasakā’ti; satampi mayaṃ, bho gotama, gaṇāpema, bhiyyopi gaṇāpema. Sakkā nu kho, bho gotama, imasmimpi dhammavinaye evameva anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā paññapetu’’nti? “ゴータマ様、例えばこのミガーラマーター講堂において、最後の階段の板に至るまで、漸次の修行、漸次の作業、漸次の道が見て取れます。ゴータマ様、これらのバラモンたちにおいても、聖典の学習において、漸次の修行、漸次の作業、漸次の道が見て取れます。ゴータマ様、これらの弓術師たちにおいても、弓術において、漸次の修行、漸次の作業、漸次の道が見て取れます。ゴータマ様、計算を生業とする私たち算数者においても、計算において、漸次の修行、漸次の作業、漸次の道が見て取れます。ゴータマ様、私たちは弟子を取ると、まず次のように数えさせます。‘一が一つ、二が二つ、三が三つ、四が四つ、五が五つ、六が六つ、七が七つ、八が八つ、九が九つ、十が十つ’と。ゴータマ様、私たちは百までも数えさせ、それ以上も数えさせます。ゴータマ様、それと同じように、この法と律においても、漸次の修行、漸次の作業、漸次の道を指し示すことは可能でしょうか” 75. ‘‘Sakkā, brāhmaṇa, imasmimpi dhammavinaye anupubbasikkhā anupubbakiriyā anupubbapaṭipadā paññapetuṃ. Seyyathāpi, brāhmaṇa, dakkho assadammako bhaddaṃ assājānīyaṃ labhitvā paṭhameneva mukhādhāne kāraṇaṃ kāreti, atha uttariṃ kāraṇaṃ kāreti; evameva kho, brāhmaṇa, tathāgato purisadammaṃ labhitvā paṭhamaṃ evaṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, sīlavā hohi, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharāhi ācāragocarasampanno aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhassu sikkhāpadesū’’’ti. 75. “婆羅門よ、この法と律においても、順次の修行、順次の行、順次の道を示すことが可能である。婆羅門よ、例えば、熟練した調馬師が、優れた良馬を得て、まず最初に口銜(くつわ)をはめる訓練をさせ、その後にさらなる訓練をさせるようなものである。婆羅門よ、それと同じように、如来は、調伏すべき人を得て、まず最初にこのように導くのである。‘来なさい、比丘よ。汝は戒ある者となり、波羅提木叉の律儀によって守られ、行儀と遊行の場を具足し、微細な罪過にも恐れを見て、学処を正しく受持して修行しなさい’と。” ‘‘Yato kho, brāhmaṇa, bhikkhu sīlavā hoti, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharati ācāragocarasampanno aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhati sikkhāpadesu, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, indriyesu guttadvāro hohi, cakkhunā rūpaṃ disvā mā nimittaggāhī hohi mānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjāhi; rakkhāhi cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ [Pg.54] āpajjāhi. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya mā nimittaggāhī hohi mānubyañjanaggāhī. Yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ tassa saṃvarāya paṭipajjāhi; rakkhāhi manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjāhī’’’ti. “婆羅門よ、比丘が戒ある者となり、波羅提木叉の律儀によって守られ、行儀と遊行の場を具足し、微細な罪過にも恐れを見て、学処を正しく受持して修行するようになったとき、如来は彼をさらにこのように導くのである。‘来なさい、比丘よ。汝は諸の感官(根)において門を護る者となりなさい。眼で色を見て、その相(全体像)を掴まず、その小相(細部)を掴んではならない。もし眼根を制御せずに住むならば、貪欲と憂いという悪しく不善な法が流れ込むであろう。その制御のために修行しなさい。眼根を護り、眼根における律儀を成し遂げなさい。耳で声を聞き……(中略)……鼻で香を嗅ぎ……(中略)……舌で味を味わい……(中略)……体で触れ……(中略)……意(こころ)で法を認識して、その相を掴まず、その小相を掴んではならない。もし意根を制御せずに住むならば、貪欲と憂いという悪しく不善な法が流れ込むであろう。その制御のために修行しなさい。意根を護り、意根における律儀を成し遂げなさい’と。” ‘‘Yato kho, brāhmaṇa, bhikkhu indriyesu guttadvāro hoti, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, bhojane mattaññū hohi. Paṭisaṅkhā yoniso āhāraṃ āhāreyyāsi – neva davāya na madāya na maṇḍanāya na vibhūsanāya, yāvadeva imassa kāyassa ṭhitiyā yāpanāya vihiṃsūparatiyā brahmacariyānuggahāya – iti purāṇañca vedanaṃ paṭihaṅkhāmi, navañca vedanaṃ na uppādessāmi, yātrā ca me bhavissati anavajjatā ca phāsuvihāro cā’’’ti. “婆羅門よ、比丘が諸の感官において門を護る者となったとき、如来は彼をさらにこのように導くのである。‘来なさい、比丘よ。汝は食事において適量を知る者となりなさい。如理に思惟して食を摂るべきである。それは、遊びのためではなく、放逸のためでもなく、飾り立てるためでもなく、身を飾るためでもない。ただ、この身体を維持し、存続させ、飢えの苦しみを鎮め、梵行を助けるためである。このようにして、私は古い感受(空腹)を払い、新しい感受(過食による苦しみ)を生じさせない。そうすれば、私にとって命の維持、無過失、そして安らかな住まいがあるだろう’と。” ‘‘Yato kho, brāhmaṇa, bhikkhu bhojane mattaññū hoti, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, jāgariyaṃ anuyutto viharāhi, divasaṃ caṅkamena nisajjāya āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhehi, rattiyā paṭhamaṃ yāmaṃ caṅkamena nisajjāya āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhehi, rattiyā majjhimaṃ yāmaṃ dakkhiṇena passena sīhaseyyaṃ kappeyyāsi pāde pādaṃ accādhāya sato sampajāno uṭṭhānasaññaṃ manasikaritvā, rattiyā pacchimaṃ yāmaṃ paccuṭṭhāya caṅkamena nisajjāya āvaraṇīyehi dhammehi cittaṃ parisodhehī’’’ti. “婆羅門よ、比丘が食事において適量を知る者となったとき、如来は彼をさらにこのように導くのである。‘来なさい、比丘よ。汝は覚醒(不眠不休の精進)に専念して住みなさい。昼の間は、経行と坐禅によって、心を障礙となる諸の法(蓋)から清めなさい。夜の初更には、経行と坐禅によって、心を障礙となる諸の法から清めなさい。夜の中更には、右脇を下にして、足に足を重ね、正念・正知を保ち、起きる時間を心に留めて、獅子の横臥をしなさい。夜の後更には、起きて経行と坐禅によって、心を障礙となる諸の法から清めなさい’と。” ‘‘Yato kho, brāhmaṇa, bhikkhu jāgariyaṃ anuyutto hoti, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, satisampajaññena samannāgato hohi, abhikkante paṭikkante sampajānakārī, ālokite vilokite sampajānakārī, samiñjite pasārite sampajānakārī, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī, uccārapassāvakamme sampajānakārī, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī’’’ti. “婆羅門よ、比丘が覚醒に専念する者となったとき、如来は彼をさらにこのように導くのである。‘来なさい、比丘よ。汝は正念と正知を具えた者となりなさい。進むときも退くときも正知をもって行い、前を見るときも脇を見るときも正知をもって行い、屈伸するときも正知をもって行い、大衣・鉢・衣を保持するときも正知をもって行い、食べるとき、飲むとき、噛むとき、味わうときも正知をもって行い、大小便のときも正知をもって行い、歩くとき、立つとき、座るとき、眠るとき、目覚めているとき、話すとき、沈黙しているときも、正知をもって行う者となりなさい’と。” ‘‘Yato kho, brāhmaṇa, bhikkhu satisampajaññena samannāgato hoti, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, vivittaṃ senāsanaṃ bhajāhi [Pg.55] araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñja’nti. So vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanappatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā, ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya, parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā viharati, abhijjhāya cittaṃ parisodheti; byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto viharati sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodheti; thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho viharati ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodheti; uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato viharati ajjhattaṃ vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodheti; vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho viharati akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodheti. “婆羅門よ、比丘が正念と正知を具えた者となったとき、如来は彼をさらにこのように導くのである。‘来なさい、比丘よ。汝は、離れた静かな住処、すなわち森、樹下、山、峡谷、岩窟、墓地、林野、野外、藁束などを求めなさい’と。彼は、離れた静かな住処、すなわち森、樹下、山、峡谷、岩窟、墓地、林野、野外、藁束を求める。彼は食後、托鉢から戻り、結跏趺坐し、身を真っ直ぐに立て、目前に正念を確立して座る。彼は世における貪欲を捨て、貪欲を離れた心で住み、貪欲から心を清める。悪意(瞋恚)を捨て、悪意のない心で住み、すべての生きとし生けるものの利益を憐れみ、悪意から心を清める。惛沈睡眠(眠気と倦怠)を捨て、惛沈睡眠を離れ、光明を想い、正念・正知をもって住み、惛沈睡眠から心を清める。掉挙悪作(心の浮ついた状態と後悔)を捨て、浮つかずに住み、内面的に静まり返った心で、掉挙悪作から心を清める。疑(疑念)を捨て、疑いを越え、善なる諸法について惑うことなく住み、疑いから心を清めるのである。” 76. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ…pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Pītiyā ca virāgā… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Sukhassa ca pahānā… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. 76. “彼は、心の汚れであり知恵を弱めるこれら五つの蓋(五蓋)を捨てて、諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて、尋(じん)があり伺(し)があり、離生喜楽(りしょうきらく)のある初禅を具足して住します。尋と伺が静まることにより、内なる清浄と……(中略)……第二禅を具足して住します。喜(き)が消えることにより……第三禅を具足して住します。楽(らく)を捨てることにより……第四禅を具足して住します。” ‘‘Ye kho te, brāhmaṇa, bhikkhū sekkhā apattamānasā anuttaraṃ yogakkhemaṃ patthayamānā viharanti tesu me ayaṃ evarūpī anusāsanī hoti. Ye pana te bhikkhū arahanto khīṇāsavā vusitavanto katakaraṇīyā ohitabhārā anuppattasadatthā parikkhīṇabhavasaṃyojanā sammadaññā vimuttā tesaṃ ime dhammā diṭṭhadhammasukhavihārāya ceva saṃvattanti, satisampajaññāya cā’’ti. “バラモンよ、修行中(有学)であり、まだ阿羅漢果に達しておらず、無上のヨガの安穏(涅槃)を希求して住している比丘たちに対しては、私のこのような教誡があります。一方、阿羅漢であり、諸々の漏(ろ)が尽き、修行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、生存の結びつきを滅ぼし、正しい知恵によって解脱した比丘たちにとっては、これらの諸法は、現世での安らかな住(現法楽住)のため、そして正念正知のために資するのです。” Evaṃ vutte, gaṇakamoggallāno brāhmaṇo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kiṃ nu kho bhoto gotamassa sāvakā bhotā gotamena evaṃ ovadīyamānā evaṃ anusāsīyamānā sabbe accantaṃ niṭṭhaṃ nibbānaṃ ārādhenti udāhu ekacce nārādhentī’’ti? ‘‘Appekacce kho, brāhmaṇa, mama sāvakā mayā [Pg.56] evaṃ ovadīyamānā evaṃ anusāsīyamānā accantaṃ niṭṭhaṃ nibbānaṃ ārādhenti, ekacce nārādhentī’’ti. “このように言われたとき、算数者モッガラーナ・バラモンは世尊に次のように申し上げた。‘尊師ゴータマの弟子たちは、尊師ゴータマによってこのように教えられ、このように諭されて、皆が究極の帰着点である涅槃を達成するのでしょうか、それとも達成しない者もいるのでしょうか?’‘バラモンよ、私の弟子たちは、私によってこのように教えられ、このように諭されても、ある者は究極の帰着点である涅槃を達成し、ある者は達成しないのである。’” ‘‘Ko nu kho, bho gotama, hetu ko paccayo yaṃ tiṭṭhateva nibbānaṃ, tiṭṭhati nibbānagāmī maggo, tiṭṭhati bhavaṃ gotamo samādapetā; atha ca pana bhoto gotamassa sāvakā bhotā gotamena evaṃ ovadīyamānā evaṃ anusāsīyamānā appekacce accantaṃ niṭṭhaṃ nibbānaṃ ārādhenti, ekacce nārādhentī’’ti? “尊師ゴータマよ、涅槃は存在し、涅槃に至る道も存在し、勧める者である尊師ゴータマも存在します。それなのに、尊師ゴータマの弟子たちが、尊師ゴータマによってこのように教えられ、このように諭されても、ある者は究極の帰着点である涅槃を達成し、ある者は達成しないのは、一体どのような理由、どのような原因によるのでしょうか?” 77. ‘‘Tena hi, brāhmaṇa, taṃyevettha paṭipucchissāmi. Yathā te khameyya tathā naṃ byākareyyāsi. Taṃ kiṃ maññasi, brāhmaṇa, kusalo tvaṃ rājagahagāmissa maggassā’’ti? ‘‘Evaṃ, bho, kusalo ahaṃ rājagahagāmissa maggassā’’ti. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, brāhmaṇa, idha puriso āgaccheyya rājagahaṃ gantukāmo. So taṃ upasaṅkamitvā evaṃ vadeyya – ‘icchāmahaṃ, bhante, rājagahaṃ gantuṃ; tassa me rājagahassa maggaṃ upadisā’ti. Tamenaṃ tvaṃ evaṃ vadeyyāsi – ‘ehambho purisa, ayaṃ maggo rājagahaṃ gacchati. Tena muhuttaṃ gaccha, tena muhuttaṃ gantvā dakkhissasi amukaṃ nāma gāmaṃ, tena muhuttaṃ gaccha, tena muhuttaṃ gantvā dakkhissasi amukaṃ nāma nigamaṃ; tena muhuttaṃ gaccha, tena muhuttaṃ gantvā dakkhissasi rājagahassa ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. So tayā evaṃ ovadīyamāno evaṃ anusāsīyamāno ummaggaṃ gahetvā pacchāmukho gaccheyya. Atha dutiyo puriso āgaccheyya rājagahaṃ gantukāmo. So taṃ upasaṅkamitvā evaṃ vadeyya – ‘icchāmahaṃ, bhante, rājagahaṃ gantuṃ; tassa me rājagahassa maggaṃ upadisā’ti. Tamenaṃ tvaṃ evaṃ vadeyyāsi – ‘ehambho purisa, ayaṃ maggo rājagahaṃ gacchati. Tena muhuttaṃ gaccha, tena muhuttaṃ gantvā dakkhissasi amukaṃ nāma gāmaṃ; tena muhuttaṃ gaccha, tena muhuttaṃ gantvā dakkhissasi amukaṃ nāma nigamaṃ; tena muhuttaṃ gaccha, tena muhuttaṃ gantvā dakkhissasi rājagahassa ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. So tayā evaṃ ovadīyamāno evaṃ anusāsīyamāno sotthinā rājagahaṃ gaccheyya. Ko nu kho, brāhmaṇa, hetu ko paccayo yaṃ tiṭṭhateva rājagahaṃ[Pg.57], tiṭṭhati rājagahagāmī maggo, tiṭṭhasi tvaṃ samādapetā; atha ca pana tayā evaṃ ovadīyamāno evaṃ anusāsīyamāno eko puriso ummaggaṃ gahetvā pacchāmukho gaccheyya, eko sotthinā rājagahaṃ gaccheyyā’’ti? ‘‘Ettha kyāhaṃ, bho gotama, karomi? Maggakkhāyīhaṃ, bho gotamā’’ti. 77. “バラモンよ、それならば、この点についてあなたに問い返そう。あなたの思う通りに答えなさい。バラモンよ、あなたはどう思いますか。あなたは王舎城(ラージャガハ)へ行く道に精通していますか?”“はい、尊師。私は王舎城へ行く道に精通しています。”“バラモンよ、あなたはどう思いますか。ここに王舎城へ行きたいと望む人が来たとします。その人があなたに近づいて、‘尊師、私は王舎城へ行きたいのです。私に王舎城への道を教えてください’と言ったとします。あなたは彼にこう言うでしょう。‘さあ、人よ、この道が王舎城へ通じています。これに沿ってしばらく行きなさい。しばらく行くと、何々という村が見えるでしょう。さらにしばらく行くと、何々という町が見えるでしょう。さらにしばらく行くと、王舎城の美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池が見えるでしょう’と。しかし、彼はあなたにそのように教えられ、そのように諭されながらも、誤った道をとって、逆の方向へ行ってしまうかもしれません。次に、王舎城へ行きたいと望む二人目の人が来たとします。その人があなたに近づいて、‘尊師、私は王舎城へ行きたいのです。私に王舎城への道を教えてください’と言ったとします。あなたは彼にこう言うでしょう。‘さあ、人よ、この道が王舎城へ通じています。これに沿ってしばらく行きなさい。しばらく行くと、何々という村が見えるでしょう。さらにしばらく行くと、何々という町が見えるでしょう。さらにしばらく行くと、王舎城の美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池が見えるでしょう’と。彼はあなたにそのように教えられ、そのように諭されて、無事に王舎城にたどり着くでしょう。バラモンよ、王舎城は存在し、王舎城へ行く道も存在し、教える者であるあなたも存在します。それなのに、あなたにそのように教えられ、そのように諭されながら、ある人は誤った道をとって逆方向へ行き、ある人は無事に王舎城にたどり着くのは、一体どのような理由、どのような原因によるのでしょうか?”“尊師ゴータマよ、それについて私に何ができるでしょうか。私はただ道を教える者にすぎません。” ‘‘Evameva kho, brāhmaṇa, tiṭṭhateva nibbānaṃ, tiṭṭhati nibbānagāmī maggo, tiṭṭhāmahaṃ samādapetā; atha ca pana mama sāvakā mayā evaṃ ovadīyamānā evaṃ anusāsīyamānā appekacce accantaṃ niṭṭhaṃ nibbānaṃ ārādhenti, ekacce nārādhenti. Ettha kyāhaṃ, brāhmaṇa, karomi? Maggakkhāyīhaṃ, brāhmaṇa, tathāgato’’ti. “バラモンよ、それと全く同じように、涅槃は存在し、涅槃に至る道も存在し、勧める者である私も存在します。それなのに、私の弟子たちは、私によってこのように教えられ、このように諭されても、ある者は究極の帰着点である涅槃を達成し、ある者は達成しないのです。バラモンよ、それについて私に何ができるでしょうか。バラモンよ、如来はただ道を教える者にすぎないのです。” 78. Evaṃ vutte, gaṇakamoggallāno brāhmaṇo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘yeme, bho gotama, puggalā assaddhā jīvikatthā na saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā saṭhā māyāvino ketabino uddhatā unnaḷā capalā mukharā vikiṇṇavācā indriyesu aguttadvārā bhojane amattaññuno jāgariyaṃ ananuyuttā sāmaññe anapekkhavanto sikkhāya na tibbagāravā bāhulikā sāthalikā okkamane pubbaṅgamā paviveke nikkhittadhurā kusītā hīnavīriyā muṭṭhassatino asampajānā asamāhitā vibbhantacittā duppaññā eḷamūgā, na tehi bhavaṃ gotamo saddhiṃ saṃvasati’’. 78. このように言われたとき、ガナカ・モッガラーナ・バラモンは世尊に次のように申し上げた。“尊師ゴータマよ、信仰がなく、ただ生活のために、信仰によらずに家を出て出家した人々がいます。彼らは不誠実で、偽り多く、詐欺的で、浮ついており、傲慢で、軽はずみで、口が軽く、放言し、感官の門を閉ざさず、食事の適量を知らず、目覚めに努めず、沙門の務めに無関心で、修行に対して深い敬意を払わず、贅沢を求め、怠惰で、後退することに先んじ、遠離の責務を捨て、怠け者で、精進を欠き、正念を失い、正知がなく、定まらず、心が散乱し、智慧がなく、愚鈍です。尊師ゴータマは、そのような者たちと共に住まわれることはありません。” ‘‘Ye pana te kulaputtā saddhā agārasmā anagāriyaṃ pabbajitā asaṭhā amāyāvino aketabino anuddhatā anunnaḷā acapalā amukharā avikiṇṇavācā indriyesu guttadvārā bhojane mattaññuno jāgariyaṃ anuyuttā sāmaññe apekkhavanto sikkhāya tibbagāravā nabāhulikā nasāthalikā okkamane nikkhittadhurā paviveke pubbaṅgamā āraddhavīriyā pahitattā upaṭṭhitassatino sampajānā samāhitā ekaggacittā paññavanto aneḷamūgā, tehi bhavaṃ gotamo saddhiṃ saṃvasati. “しかし、信仰によって家を出て出家した良家の息子たちがいます。彼らは不誠実ではなく、偽りなく、詐欺的ではなく、浮ついておらず、傲慢ではなく、軽はずみではなく、口が重く、言葉を選び、感官の門をよく守り、食事の適量を知り、目覚めに努め、沙門の務めを重んじ、修行に対して深い敬意を払い、贅沢を求めず、怠惰ではなく、後退することを捨て、遠離することに先んじ、精進を開始し、自己を捧げ、正念を確立し、正知があり、定まり、心が統一され、智慧があり、愚鈍ではありません。尊師ゴータマは、このような者たちと共に住まわれます。” ‘‘Seyyathāpi, bho gotama, ye keci mūlagandhā, kālānusāri tesaṃ aggamakkhāyati; ye keci sāragandhā, lohitacandanaṃ tesaṃ aggamakkhāyati; ye keci pupphagandhā, vassikaṃ tesaṃ aggamakkhāyati; evameva bhoto gotamassa ovādo paramajjadhammesu. “尊師ゴータマよ、例えば、あらゆる根の香料の中で黒檀(カーラーヌサーリー)が最高であると言われ、あらゆる芯材の香料の中で赤栴檀が最高であると言われ、あらゆる花の香料の中でジャスミン(ヴァッシカ)が最高であると言われるように、そのように、尊師ゴータマの教えは、今日の諸々の教えの中で最高であります。” ‘‘Abhikkantaṃ[Pg.58], bho gotama, abhikkantaṃ, bho gotama! Seyyathāpi, bho gotama, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya – ‘cakkhumanto rūpāni dakkhantī’ti; evamevaṃ bhotā gotamena anekapariyāyena dhammo pakāsito. Esāhaṃ bhavantaṃ gotamaṃ saraṇaṃ gacchāmi dhammañca bhikkhusaṅghañca. Upāsakaṃ maṃ bhavaṃ gotamo dhāretu ajjatagge pāṇupetaṃ saraṇaṃ gata’’nti. “素晴らしいことです、尊師ゴータマよ、素晴らしいことです、尊師ゴータマよ! 尊師ゴータマよ、例えば、倒れたものを起こすように、隠されたものを開くように、道に迷った者に道を教えるように、あるいは暗闇の中で‘目ある者は色(かたち)を見るだろう’と灯火を掲げるように、そのように尊師ゴータマによって、種々の方法で法が明らかにされました。私は尊師ゴータマと、法と、比丘サンガに帰依いたします。尊師ゴータマよ、私を、今日より命ある限り帰依した在家信者(ウパーサカ)として受け入れてください。” Gaṇakamoggallānasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ. 第七のガナカ・モッガラーナ経、終わる。 8. Gopakamoggallānasuttaṃ 8. ゴーパカ・モッガラーナ経 79. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ āyasmā ānando rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe aciraparinibbute bhagavati. Tena kho pana samayena rājā māgadho ajātasattu vedehiputto rājagahaṃ paṭisaṅkhārāpeti rañño pajjotassa āsaṅkamāno. Atha kho āyasmā ānando pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya rājagahaṃ piṇḍāya pāvisi. Atha kho āyasmato ānandassa etadahosi – ‘‘atippago kho tāva rājagahe piṇḍāya carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ yena gopakamoggallānassa brāhmaṇassa kammanto, yena gopakamoggallāno brāhmaṇo tenupasaṅkameyya’’nti. 79. このように私は聞いた。ある時、尊者アーナンダは、世尊が亡くなられて間もない頃、王舎城(ラージャガハ)の竹林(ヴェーฬヴァナ)のリスの餌場(カランダカニヴァーパ)に滞在していた。その時、マガダ国の王、ヴェーデーヒーの子アジャータサットゥは、パッジョータ王を警戒して、王舎城の防備を固めていた。さて、尊者アーナンダは、午前の時間に下衣を整え、鉢と衣を持って、托鉢のために王舎城に入った。その時、尊者アーナンダに次のような思いが浮かんだ。“王舎城で托鉢して回るには、まだ早すぎる。ゴーパカ・モッガラーナ・バラモンの作業場があり、ゴーパカ・モッガラーナ・バラモンがいる所へ立ち寄ってみてはどうだろうか。” Atha kho āyasmā ānando yena gopakamoggallānassa brāhmaṇassa kammanto, yena gopakamoggallāno brāhmaṇo tenupasaṅkami. Addasā kho gopakamoggallāno brāhmaṇo āyasmantaṃ ānandaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘etu kho bhavaṃ ānando. Svāgataṃ bhoto ānandassa. Cirassaṃ kho bhavaṃ ānando imaṃ pariyāyamakāsi yadidaṃ idhāgamanāya. Nisīdatu bhavaṃ ānando, idamāsanaṃ paññatta’’nti. Nisīdi kho āyasmā ānando paññatte āsane. Gopakamoggallānopi kho brāhmaṇo aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho gopakamoggallāno brāhmaṇo āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi tehi [Pg.59] dhammehi sabbenasabbaṃ sabbathāsabbaṃ samannāgato yehi dhammehi samannāgato so bhavaṃ gotamo ahosi arahaṃ sammāsambuddho’’ti? ‘‘Natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi tehi dhammehi sabbenasabbaṃ sabbathāsabbaṃ samannāgato yehi dhammehi samannāgato so bhagavā ahosi arahaṃ sammāsambuddho. So hi, brāhmaṇa, bhagavā anuppannassa maggassa uppādetā, asañjātassa maggassa sañjanetā, anakkhātassa maggassa akkhātā, maggaññū, maggavidū, maggakovido; maggānugā ca pana etarahi sāvakā viharanti pacchā samannāgatā’’ti. Ayañca hidaṃ āyasmato ānandassa gopakamoggallānena brāhmaṇena saddhiṃ antarākathā vippakatā ahosi. そこで、尊者アーナンダは、ゴーパカ・モッガラーナ・バラモンの作業場があり、ゴーパカ・モッガラーナ・バラモンがいる所へ向かった。ゴーパカ・モッガラーナ・バラモンは、遠くから尊者アーナンダが来るのを見た。見て、尊者アーナンダにこう言った。“尊者アーナンダよ、よくお越しくださいました。尊者アーナンダよ、歓迎いたします。尊者アーナンダがここに来られるのは、本当に久しぶりのことです。尊者アーナンダよ、お座りください。この用意された席に。”尊者アーナンダは用意された席に座った。ゴーパカ・モッガラーナ・バラモンもまた、別の低い席を取って、一方に座った。一方に座ったゴーパカ・モッガラーナ・バラモンは、尊者アーナンダにこう尋ねた。“アーナンダ殿、尊師ゴータマ、あの阿羅漢・正自覚者が備えておられた諸々の徳を、あらゆる点において、あらゆる方法において、すべて完全に備えている比丘が、たった一人でもいるでしょうか。”“バラモンよ、世尊、あの阿羅漢・正自覚者が備えておられた諸々の徳を、あらゆる点において、あらゆる方法において、すべて完全に備えている比丘は、一人もいません。バラモンよ、実に世尊は、未だ生じていなかった道を分明に示し、未だ知られていなかった道を知らせ、未だ説かれていなかった道を説かれた方であり、道を知る者(マッガンニュー)、道を理解する者(マッガヴィドゥー)、道に精通する者(マッガコーヴィダ)だからです。そして今、弟子たちはその道に従って歩み、後に(その徳を)備える者として過ごしているのです。”尊者アーナンダとゴーパカ・モッガラーナ・バラモンとの間のこの対話は、まだ終わっていなかった。 Atha kho vassakāro brāhmaṇo magadhamahāmatto rājagahe kammante anusaññāyamāno yena gopakamoggallānassa brāhmaṇassa kammanto, yenāyasmā ānando tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā ānandena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho vassakāro brāhmaṇo magadhamahāmatto āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘kāyanuttha, bho ānanda, etarahi kathāya sannisinnā, kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti? ‘‘Idha maṃ, brāhmaṇa, gopakamoggallāno brāhmaṇo evamāha – ‘atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi tehi dhammehi sabbenasabbaṃ sabbathāsabbaṃ samannāgato yehi dhammehi samannāgato so bhavaṃ gotamo ahosi arahaṃ sammāsambuddho’ti. Evaṃ vutte ahaṃ, brāhmaṇa, gopakamoggallānaṃ brāhmaṇaṃ etadavocaṃ – ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi tehi dhammehi sabbenasabbaṃ sabbathāsabbaṃ samannāgato yehi dhammehi samannāgato so bhagavā ahosi arahaṃ sammāsambuddho. So hi, brāhmaṇa, bhagavā anuppannassa maggassa uppādetā, asañjātassa maggassa sañjanetā, anakkhātassa maggassa akkhātā, maggaññū, maggavidū, maggakovido; maggānugā ca pana etarahi sāvakā viharanti pacchā samannāgatā’ti. Ayaṃ kho no, brāhmaṇa, gopakamoggallānena brāhmaṇena saddhiṃ antarākathā vippakatā. Atha tvaṃ anuppatto’’ti. その時、マガダ国の宰相であるヴァッサカーラ・バラモンは、ラージャガハで工事を巡視していたが、ゴパカ・モッガッラーナ・バラモンの工事現場、すなわちアーナンダ尊者がおられる場所へと赴いた。赴いてから、アーナンダ尊者と共に親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えて、一方に座った。一方に座ったマガダ国の宰相ヴァッサカーラ・バラモンは、アーナンダ尊者に次のように言った。“アーナンダ殿、今、あなた方はどのような話をして集まっておられるのですか。また、あなた方の途切れていた話とはどのようなものですか”。“バラモンよ、ここでゴパカ・モッガッラーナ・バラモンが私に次のように言いました。‘アーナンダ殿、阿羅漢であり正自覚者であるかのゴートマ尊者が備えていた諸々の法を、あらゆる点において、あらゆる方法で完全に備えている比丘が、一人でもいるでしょうか’と。バラモンよ、このように言われた時、私はゴパカ・モッガッラーナ・バラモンに次のように言いました。‘バラモンよ、世尊であり阿羅漢であり正自覚者であるあの方が備えていた諸々の法を、あらゆる点において、あらゆる方法で完全に備えている比丘は、一人もいません。バラモンよ、実に世尊は、未生であった道を起させた方であり、未生であった道を現わさせた方であり、説かれていなかった道を説かれた方であり、道を知る者(マッガンニュ)、道を熟知する者(マッガヴィドゥ)、道に精通する者(マッガコーヴィダ)だからです。そして今、弟子たちはその道に従う者(マッガーヌガー)として過ごし、後に(その道を)成就するのです’と。バラモンよ、これがゴパカ・モッガッラーナ・バラモンとの間で途切れていた話です。そこへあなたが来られたのです”。 80. ‘‘Atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi tena bhotā gotamena ṭhapito – ‘ayaṃ vo mamaccayena paṭisaraṇaṃ bhavissatī’ti, yaṃ tumhe etarahi [Pg.60] paṭipādeyyāthā’’ti ? ‘‘Natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena ṭhapito – ‘ayaṃ vo mamaccayena paṭisaraṇaṃ bhavissatī’ti, yaṃ mayaṃ etarahi paṭipādeyyāmā’’ti. ‘‘Atthi pana, bho ānanda, ekabhikkhupi saṅghena sammato, sambahulehi therehi bhikkhūhi ṭhapito – ‘ayaṃ no bhagavato accayena paṭisaraṇaṃ bhavissatī’ti, yaṃ tumhe etarahi paṭipādeyyāthā’’ti? ‘‘Natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi saṅghena sammato, sambahulehi therehi bhikkhūhi ṭhapito – ‘ayaṃ no bhagavato accayena paṭisaraṇaṃ bhavissatī’ti, yaṃ mayaṃ etarahi paṭipādeyyāmā’’ti. ‘‘Evaṃ appaṭisaraṇe ca pana, bho ānanda, ko hetu sāmaggiyā’’ti? ‘‘Na kho mayaṃ, brāhmaṇa, appaṭisaraṇā; sappaṭisaraṇā mayaṃ, brāhmaṇa; dhammappaṭisaraṇā’’ti. 80. “アーナンダ殿、かのゴートマ尊者によって、‘この者が私の亡き後、あなた方の拠り所(帰依処)となるであろう’と指名され、今あなた方が頼りにしているような比丘が、一人でもいるでしょうか”。“バラモンよ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって、‘この者が私の亡き後、あなた方の拠り所となるであろう’と指名され、今私たちが頼りにしているような比丘は、一人もいません”。“では、アーナンダ殿、僧伽(サンガ)によって承認され、多くの長老比丘たちによって、‘この者が世尊の亡き後、私たちの拠り所となるであろう’と定められ、今あなた方が頼りにしているような比丘は、一人でもいるでしょうか”。“バラモンよ、僧伽によって承認され、多くの長老比丘たちによって、‘この者が世尊の亡き後、私たちの拠り所となるであろう’と定められ、今私たちが頼りにしているような比丘は、一人もいません”。“アーナンダ殿、このように拠り所がないのに、和合の理由は何ですか”。“バラモンよ、私たちは拠り所がないのではありません。バラモンよ、私たちは拠り所を持っています。法を拠り所(法帰依)としているのです”。 ‘‘‘Atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi tena bhotā gotamena ṭhapito – ayaṃ vo mamaccayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti, yaṃ tumhe etarahi paṭipādeyyāthā’ti – iti puṭṭho samāno ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena ṭhapito – ayaṃ vo mamaccayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti, yaṃ mayaṃ etarahi paṭipādeyyāmā’ti vadesi; ‘atthi pana, bho ānanda, ekabhikkhupi saṅghena sammato, sambahulehi therehi bhikkhūhi ṭhapito – ayaṃ no bhagavato accayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti, yaṃ tumhe etarahi paṭipādeyyāthā’ti – iti puṭṭho samāno ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi saṅghena sammato, sambahulehi therehi bhikkhūhi ṭhapito – ayaṃ no bhagavato accayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti, yaṃ mayaṃ etarahi paṭipādeyyāmā’ti – vadesi; ‘evaṃ appaṭisaraṇe ca pana, bho ānanda, ko hetu sāmaggiyā’ti iti puṭṭho samāno ‘na kho mayaṃ, brāhmaṇa, appaṭisaraṇā; sappaṭisaraṇā mayaṃ, brāhmaṇa; dhammappaṭisaraṇā’ti vadesi. Imassa pana, bho ānanda, bhāsitassa kathaṃ attho daṭṭhabbo’’ti? “‘アーナンダ殿、かのゴートマ尊者によって、この者が私の亡き後、あなた方の拠り所となるであろうと指名され、今あなた方が頼りにしているような比丘が、一人でもいるでしょうか’と問われて、‘バラモンよ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって、この者が私の亡き後、あなた方の拠り所となるであろうと指名され、今私たちが頼りにしているような比丘は、一人もいません’とあなたは答えました。‘では、アーナンダ殿、僧伽によって承認され、多くの長老比丘たちによって、この者が世尊の亡き後、私たちの拠り所となるであろうと定められ、今あなた方が頼りにしているような比丘は、一人でもいるでしょうか’と問われて、‘バラモンよ、僧伽によって承認され、多くの長老比丘たちによって、この者が世尊の亡き後、私たちの拠り所となるであろうと定められ、今私たちが頼りにしているような比丘は、一人もいません’とあなたは答えました。‘アーナンダ殿、このように拠り所がないのに、和合の理由は何ですか’と問われて、‘バラモンよ、私たちは拠り所がないのではありません。バラモンよ、私たちは拠り所を持っています。法を拠り所としているのです’とあなたは答えました。アーナンダ殿、では、この言葉の意味をどのように理解すべきでしょうか”。 81. ‘‘Atthi kho, brāhmaṇa, tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena bhikkhūnaṃ sikkhāpadaṃ paññattaṃ, pātimokkhaṃ uddiṭṭhaṃ. Te mayaṃ tadahuposathe yāvatikā ekaṃ gāmakhettaṃ upanissāya viharāma te sabbe [Pg.61] ekajjhaṃ sannipatāma; sannipatitvā yassa taṃ pavattati taṃ ajjhesāma. Tasmiṃ ce bhaññamāne hoti bhikkhussa āpatti hoti vītikkamo taṃ mayaṃ yathādhammaṃ yathānusiṭṭhaṃ kāremāti. 81. “バラモンよ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって、比丘たちのために学処(戒本)が制定され、波羅提木叉(パティモッカ)が示されています。私たちは布薩(ウポーサタ)の日に、一つの村の境界を拠り所として住んでいる者たちが、皆一箇所に集まります。集まってから、それを(暗誦して)行える者に、それを唱えるよう促します。それが唱えられている時に、もし比丘に罪(阿波提)があり、過失があるならば、私たちは法に従い、教えられた通りに、その者に(罪を)償わせます”。 ‘‘Na kira no bhavanto kārenti; dhammo no kāreti’’. ‘‘Atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi yaṃ tumhe etarahi sakkarotha garuṃ karotha mānetha pūjetha; sakkatvā garuṃ katvā upanissāya viharathā’’ti? ‘‘Natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi yaṃ mayaṃ etarahi sakkaroma garuṃ karoma mānema pūjema; sakkatvā garuṃ katvā upanissāya viharāmā’’ti. “尊者たちが(処罰を)行わせるのではなく、法が(処罰を)行わせるのですね。アーナンダ殿、では、今あなた方が敬い、重んじ、尊び、供養し、敬重して頼りとして住んでいるような比丘が、一人でもいるでしょうか”。“バラモンよ、今私たちが敬い、重んじ、尊び、供養し、敬重して頼りとして住んでいるような比丘は、一人もいません”。 ‘‘‘Atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi tena bhotā gotamena ṭhapito – ayaṃ vo mamaccayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti yaṃ tumhe etarahi paṭipādeyyāthā’ti – iti puṭṭho samāno ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena ṭhapito – ayaṃ vo mamaccayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti yaṃ mayaṃ etarahi paṭipādeyyāmā’ti vadesi; ‘atthi pana, bho ānanda, ekabhikkhupi saṅghena sammato, sambahulehi therehi bhikkhūhi ṭhapito – ayaṃ no bhagavato accayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti yaṃ tumhe etarahi paṭipādeyyāthā’ti – iti puṭṭho samāno ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi saṅghena sammato, sambahulehi therehi bhikkhūhi ṭhapito – ayaṃ no bhagavato accayena paṭisaraṇaṃ bhavissatīti yaṃ mayaṃ etarahi paṭipādeyyāmā’ti vadesi; ‘atthi nu kho, bho ānanda, ekabhikkhupi yaṃ tumhe etarahi sakkarotha garuṃ karotha mānetha pūjetha; sakkatvā garuṃ katvā upanissāya viharathā’ti – iti puṭṭho samāno ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi yaṃ mayaṃ etarahi sakkaroma garuṃ karoma mānema pūjema; sakkatvā garuṃ katvā upanissāya viharāmā’ti vadesi. Imassa pana, bho ānanda, bhāsitassa kathaṃ attho daṭṭhabbo’’ti? “アーナンダ尊者よ、‘この比丘が、私の亡き後、汝らの依止処(拠り所)となるであろう’と、あのゴータマ尊者によって指名され、現在汝らが従っているような比丘は、一人でもいるのでしょうか”との問いに対し、あなたは“バラモンよ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるあの世尊によって、‘この比丘が、私の亡き後、汝らの依止処となるであろう’と指名され、現在我らが従っているような比丘は、一人もいません”と答えられました。また、“アーナンダ尊者よ、では、サンガによって承認され、多くの長老比丘たちによって、‘この比丘が、世尊の亡き後、我らの依止処となるであろう’と定められ、現在汝らが従っているような比丘は、一人でもいるのでしょうか”との問いに対し、あなたは“バラモンよ、サンガによって承認され、多くの長老比丘たちによって、‘この比丘が、世尊の亡き後、我らの依止処となるであろう’と定められ、現在我らが従っているような比丘は、一人もいません”と答えられました。さらに、“アーナンダ尊者よ、では、現在汝らが敬い、重んじ、尊び、供養し、敬意と尊重を捧げて依止して住んでいるような比丘は、一人でもいるのでしょうか”との問いに対し、あなたは“バラモンよ、現在我らが敬い、重んじ、尊び、供養し、敬意と尊重を捧げて依止して住んでいるような比丘は、一人もいません”と答えられました。アーナンダ尊者よ、そうであれば、このお言葉の真意はどのように理解すべきなのでしょうか”。 82. ‘‘Atthi kho, brāhmaṇa, tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena dasa pasādanīyā dhammā akkhātā. Yasmiṃ no ime dhammā saṃvijjanti taṃ mayaṃ etarahi sakkaroma garuṃ karoma mānema pūjema; sakkatvā garuṃ katvā upanissāya viharāma. Katame dasa? 82. “バラモンよ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるあの世尊によって、十の‘浄信を起させる法(敬慕すべき徳性)’が説かれています。我らの中に、これらの法を備えている者がいるならば、我らは現在、その人を敬い、重んじ、尊び、供養し、敬意と尊重を捧げて依止して住んでいます。その十とは何でしょうか”。 ‘‘Idha[Pg.62], brāhmaṇa, bhikkhu sīlavā hoti, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharati ācāragocarasampanno, aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhati sikkhāpadesu. “バラモンよ、ここに比丘がいて、戒を具足し、別解脱律儀(パーティモッカ)によって守られて住み、正しい行儀と拠所(アチャーラ・ゴーチャラ)を備え、微細な罪過にも恐れを抱き、学処を正しく受持して修行しています(これが第一の法です)”。 ‘‘Bahussuto hoti sutadharo sutasannicayo. Ye te dhammā ādikalyāṇā, majjhekalyāṇā, pariyosānakalyāṇā, sātthaṃ, sabyañjanaṃ, kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ abhivadanti tathārūpāssa dhammā bahussutā honti dhātā vacasā paricitā manasānupekkhitā diṭṭhiyā suppaṭividdhā. “また、多聞(たもん)であり、聞いたことを保持し、蓄積しています。初めも良く、中ほども良く、終わりも良く、意味と文彩を具え、円満に充足し、清浄な梵行を説き明かす諸々の教法を、彼は多く聞き、保持し、口で唱えて習熟し、心で観察し、見(智慧)によってよく通達しています(これが第二の法です)”。 ‘‘Santuṭṭho hoti ( ) cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārehi. “また、衣、托鉢の食、住居、病人のための薬や必需品といった諸々の供養に対して、知足(満足)しています(これが第三の法です)”。 ‘‘Catunnaṃ jhānānaṃ ābhicetasikānaṃ diṭṭhadhammasukhavihārānaṃ nikāmalābhī hoti akicchalābhī akasiralābhī. “また、高潔な心に属し、現世において安楽に住するための四つの禅定を、望むままに得、困難なく得、苦労することなく得ます(これが第四の法です)”。 ‘‘Anekavihitaṃ iddhividhaṃ paccanubhoti – ekopi hutvā bahudhā hoti, bahudhāpi hutvā eko hoti; āvibhāvaṃ tirobhāvaṃ; tirokuṭṭaṃ tiropākāraṃ tiropabbataṃ asajjamāno gacchati, seyyathāpi ākāse; pathaviyāpi ummujjanimujjaṃ karoti, seyyathāpi udake; udakepi abhijjamāne gacchati, seyyathāpi pathaviyaṃ; ākāsepi pallaṅkena kamati, seyyathāpi pakkhī sakuṇo; imepi candimasūriye evaṃmahiddhike evaṃmahānubhāve pāṇinā parimasati parimajjati, yāva brahmalokāpi kāyena vasaṃ vatteti. “また、多種多様な神変(神通力)を体験します。一人の身でありながら多人数となり、多人数でありながら一人の身となります。現れたり消えたりし、壁や囲いや山を、空を行くが如く、障りなく通り抜けます。地面において、水の中であるかのように浮き沈みをし、水の上において、地面であるかのように割れることなく歩きます。空において、翼のある鳥の如く、結跏趺坐したまま進みます。このように大きな威力と大きな権能を持つ月と太陽を、手で触り、撫でます。また、梵天の世界に至るまで、その身をもって自由自在に操ります(これが第五の法です)”。 ‘‘Dibbāya sotadhātuyā visuddhāya atikkantamānusikāya ubho sadde suṇāti – dibbe ca mānuse ca, ye dūre santike ca. “また、清浄で人間の能力を超えた天耳界(てんにかい)によって、天界と人間界の両方の音、遠くにある音も近くにある音も聞きます(これが第六の法です)”。 ‘‘Parasattānaṃ parapuggalānaṃ cetasā ceto paricca pajānāti. Sarāgaṃ vā cittaṃ ‘sarāgaṃ citta’nti pajānāti, vītarāgaṃ vā cittaṃ ‘vītarāgaṃ citta’nti pajānāti, sadosaṃ vā cittaṃ ‘sadosaṃ citta’nti pajānāti, vītadosaṃ vā cittaṃ ‘vītadosaṃ citta’nti pajānāti, samohaṃ vā cittaṃ ‘samohaṃ citta’nti pajānāti, vītamohaṃ vā cittaṃ ‘vītamohaṃ citta’nti pajānāti, saṃkhittaṃ vā cittaṃ ‘saṃkhittaṃ citta’nti pajānāti, vikkhittaṃ vā cittaṃ ‘vikkhittaṃ citta’nti pajānāti, mahaggataṃ vā cittaṃ ‘mahaggataṃ [Pg.63] citta’nti pajānāti, amahaggataṃ vā cittaṃ ‘amahaggataṃ citta’nti pajānāti, sauttaraṃ vā cittaṃ ‘sauttaraṃ citta’nti pajānāti, anuttaraṃ vā cittaṃ ‘anuttaraṃ citta’nti pajānāti, samāhitaṃ vā cittaṃ ‘samāhitaṃ citta’nti pajānāti, asamāhitaṃ vā cittaṃ ‘asamāhitaṃ citta’nti pajānāti, vimuttaṃ vā cittaṃ ‘vimuttaṃ citta’nti pajānāti, avimuttaṃ vā cittaṃ ‘avimuttaṃ citta’nti pajānāti. “また、他なる衆生、他なる個人の心を、自らの心で推し量って知ります。貪りのある心には‘貪りのある心である’と知り、貪りのない心には‘貪りのない心である’と知ります。怒りのある心には‘怒りのある心である’と知り、怒りのない心には‘怒りのない心である’と知ります。痴(まどい)のある心には‘痴のある心である’と知り、痴のない心には‘痴のない心である’と知ります。萎縮した心には‘萎縮した心である’と知り、散乱した心には‘散乱した心である’と知ります。広大な心には‘広大な心である’と知り、広大でない心には‘広大でない心である’と知ります。有上(さらに上がある)の心には‘有上の心である’と知り、無上(これより上がない)の心には‘無上の心である’と知ります。定まった心には‘定まった心である’と知り、定まっていない心には‘定まっていない心である’と知ります。解脱した心には‘解脱した心である’と知り、解脱していない心には‘解脱していない心である’と知ります(これが第七の法です)”。 ‘‘Anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo tissopi jātiyo catassopi jātiyo pañcapi jātiyo dasapi jātiyo vīsampi jātiyo tiṃsampi jātiyo cattārīsampi jātiyo paññāsampi jātiyo jātisatampi jātisahassampi jātisatasahassampi anekepi saṃvaṭṭakappe anekepi vivaṭṭakappe anekepi saṃvaṭṭavivaṭṭakappe – ‘amutrāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto, so tato cuto amutra udapādiṃ; tatrāpāsiṃ evaṃnāmo evaṃgotto evaṃvaṇṇo evamāhāro evaṃsukhadukkhappaṭisaṃvedī evamāyupariyanto, so tato cuto idhūpapanno’ti. Iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. “(その比丘は)多種多様な過去の生存の跡を想起します。すなわち、一生、二生、三生、四生、五生、十生、二十生、三十生、四十生、五十生、百生、千生、十万生、あるいは多くの壊劫、多くの成劫、多くの壊成劫にわたって、‘あそこでは、私はこのような名であり、このような姓であり、このような容色であり、このような食物を摂り、このような苦楽を経験し、このような寿命の限りであった。その私は、そこから没してあそこに生まれ、そこでもまた、このような名であり、このような姓であり、このような容色であり、このような食物を摂り、このような苦楽を経験し、このような寿命の限りであった。その私は、そこから没してここに生まれた’と。このように、形態(名姓)とともに、詳細(境遇)とともに、多種多様な過去の生存の跡を想起するのです。” ‘‘Dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti. “清浄で超人的な天眼によって、衆生が死に、また生まれるのを見ます。卑しいもの、尊いもの、美しいもの、醜いもの、幸せな所に赴くもの、不幸な所に赴くもの、それら衆生が業に従って転生するのを如実に知ります。” ‘‘Āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. “諸漏の尽滅により、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら知恵をもって悟り、証得して、そこに留まります。” ‘‘Ime kho, brāhmaṇa, tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena dasa pasādanīyā dhammā akkhātā. Yasmiṃ no ime dhammā saṃvijjanti taṃ mayaṃ etarahi sakkaroma garuṃ karoma mānema pūjema; sakkatvā garuṃ katvā upanissāya viharāmā’’ti. “バラモンよ、これら十の浄信を起させる法は、知る者、見る者、阿羅漢、正等覚者であるかの世尊によって説かれたものです。私たちのうちに、これらの法が備わっている人を、私たちは今、恭敬し、尊重し、奉事し、供養しています。恭敬し、尊重して、その人を拠り所として住んでいるのです。” 83. Evaṃ vutte vassakāro brāhmaṇo magadhamahāmatto upanandaṃ senāpatiṃ āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññati bhavaṃ senāpati yadime bhonto sakkātabbaṃ sakkaronti, garuṃ kātabbaṃ garuṃ karonti, mānetabbaṃ mānenti[Pg.64], pūjetabbaṃ pūjenti’’? ‘‘Tagghime bhonto sakkātabbaṃ sakkaronti, garuṃ kātabbaṃ garuṃ karonti, mānetabbaṃ mānenti, pūjetabbaṃ pūjenti. Imañca hi te bhonto na sakkareyyuṃ na garuṃ kareyyuṃ na māneyyuṃ na pūjeyyuṃ; atha kiñcarahi te bhonto sakkareyyuṃ garuṃ kareyyuṃ māneyyuṃ pūjeyyuṃ, sakkatvā garuṃ katvā mānetvā pūjetvā upanissāya vihareyyu’’nti? Atha kho vassakāro brāhmaṇo magadhamahāmatto āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘kahaṃ pana bhavaṃ ānando etarahi viharatī’’ti? ‘‘Veḷuvane khohaṃ, brāhmaṇa, etarahi viharāmī’’ti. ‘‘Kacci pana, bho ānanda, veḷuvanaṃ ramaṇīyañceva appasaddañca appanigghosañca vijanavātaṃ manussarāhasseyyakaṃ paṭisallānasāruppa’’nti? ‘‘Taggha, brāhmaṇa, veḷuvanaṃ ramaṇīyañceva appasaddañca appanigghosañca vijanavātaṃ manussarāhasseyyakaṃ paṭisallānasāruppaṃ, yathā taṃ tumhādisehi rakkhakehi gopakehī’’ti. ‘‘Taggha, bho ānanda, veḷuvanaṃ ramaṇīyañceva appasaddañca appanigghosañca vijanavātaṃ manussarāhasseyyakaṃ paṭisallānasāruppaṃ, yathā taṃ bhavantehi jhāyīhi jhānasīlīhi. Jhāyino ceva bhavanto jhānasīlino ca’’. 83. “このように言われたとき、マガダ国の宰相であるバラモンのヴァッサカーラは、ウパナンダ将軍に呼びかけました。‘将軍よ、あなたはどう思いますか。もし、これらの尊者たちが、恭敬すべき人を恭敬し、尊重すべき人を尊重し、奉事すべき人を奉事し、供養すべき人を供養しているのだとしたら’。‘確かに、これらの尊者たちは、恭敬すべき人を恭敬し、尊重すべき人を尊重し、奉事すべき人を奉事し、供養すべき人を供養しています。もし、これらの尊者たちが、このような人を恭敬せず、尊重せず、奉事せず、供養しないのであれば、いったい誰を、これらの尊者たちは恭敬し、尊重し、奉事し、供養し、拠り所として住むというのでしょうか’。そこで、マガダ国の宰相ヴァッサカーラは、尊者アーナンダにこう言いました。‘アーナンダ尊者よ、今、どこに住んでおられるのですか’。‘バラモンよ、私は今、竹林(ヴェーฬヴァナ)に住んでいます’。‘アーナンダ尊者よ、竹林は、楽しく、物音も少なく、騒音もなく、人影もまばらで、人目を避けるのに適し、静慮(瞑想)にふさわしい場所でしょうか’。‘バラモンよ、確かに竹林は、楽しく、物音も少なく、騒音もなく、人影もまばらで、人目を避けるのに適し、静慮にふさわしい場所です。それは、あなた方のような守護者や管理者が守っているからです’。‘アーナンダ尊者よ、確かに竹林は、楽しく、物音も少なく、騒音もなく、人影もまばらで、人目を避けるのに適し、静慮にふさわしい場所です。それは、禅定を修め、禅定を常とする尊者たちにふさわしいからです。尊者たちは禅定を修める者であり、禅定を常とする者たちです’。” ‘‘Ekamidāhaṃ, bho ānanda, samayaṃ so bhavaṃ gotamo vesāliyaṃ viharati mahāvane kūṭāgārasālāyaṃ. Atha khvāhaṃ, bho ānanda, yena mahāvanaṃ kūṭāgārasālā yena so bhavaṃ gotamo tenupasaṅkamiṃ. Tatra ca pana so bhavaṃ gotamo anekapariyāyena jhānakathaṃ kathesi. Jhāyī ceva so bhavaṃ gotamo ahosi jhānasīlī ca. Sabbañca pana so bhavaṃ gotamo jhānaṃ vaṇṇesī’’ti. “‘アーナンダ尊者よ、かつて、かのゴータマ尊者がヴェーサーリーの、大林(マハーヴァナ)にある重閣講堂に住んでおられたときのことです。アーナンダ尊者よ、そのとき、私は大林の重閣講堂、かのゴータマ尊者がおられる所へ赴きました。そこで、かのゴータマ尊者は、さまざまな方法で禅定についての話をされました。かのゴータマ尊者は禅定を修める者であり、禅定を常とする者でした。そして、かのゴータマ尊者は、あらゆる禅定を称賛されたのでしょうか’。” 84. ‘‘Na ca kho, brāhmaṇa, so bhagavā sabbaṃ jhānaṃ vaṇṇesi, napi so bhagavā sabbaṃ jhānaṃ na vaṇṇesīti. Kathaṃ rūpañca, brāhmaṇa, so bhagavā jhānaṃ na vaṇṇesi? Idha, brāhmaṇa, ekacco kāmarāgapariyuṭṭhitena cetasā viharati kāmarāgaparetena, uppannassa ca kāmarāgassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti; so kāmarāgaṃyeva antaraṃ karitvā jhāyati pajjhāyati nijjhāyati apajjhāyati. Byāpādapariyuṭṭhitena cetasā viharati byāpādaparetena, uppannassa ca byāpādassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti; so byāpādaṃyeva antaraṃ karitvā jhāyati pajjhāyati nijjhāyati apajjhāyati. Thinamiddhapariyuṭṭhitena [Pg.65] cetasā viharati thinamiddhaparetena, uppannassa ca thinamiddhassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti; so thinamiddhaṃyeva antaraṃ karitvā jhāyati pajjhāyati nijjhāyati apajjhāyati. Uddhaccakukkuccapariyuṭṭhitena cetasā viharati uddhaccakukkuccaparetena, uppannassa ca uddhaccakukkuccassa nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti; so uddhaccakukkuccaṃyeva antaraṃ karitvā jhāyati pajjhāyati nijjhāyati apajjhāyati. Vicikicchāpariyuṭṭhitena cetasā viharati vicikicchāparetena, uppannāya ca vicikicchāya nissaraṇaṃ yathābhūtaṃ nappajānāti; so vicikicchaṃyeva antaraṃ karitvā jhāyati pajjhāyati nijjhāyati apajjhāyati. Evarūpaṃ kho, brāhmaṇa, so bhagavā jhānaṃ na vaṇṇesi. 84. “婆羅門よ、あの世尊は、すべての禅定を称賛されたわけではなく、また、あの世尊がすべての禅定を称賛されなかったわけでもありません。婆羅門よ、では、どのような禅定をあの世尊は称賛されなかったのでしょうか。婆羅門よ、ここに、ある者は欲貪に支配された心で、欲貪に圧倒されて住み、生じた欲貪からの離脱を如実に知りません。彼は欲貪を内に抱いて、思い耽り、深く思い耽り、凝視し、沈思します。また、瞋恚に支配された心で、瞋恚に圧倒されて住み、生じた瞋恚からの離脱を如実に知りません。彼は瞋恚を内に抱いて、思い耽り、深く思い耽り、凝視し、沈思します。また、惛沈睡眠に支配された心で、惛沈睡眠に圧倒されて住み、生じた惛沈睡眠からの離脱を如実に知りません。彼は惛沈睡眠を内に抱いて、思い耽り、深く思い耽り、凝視し、沈思します。また、掉挙悪作に支配された心で、掉挙悪作に圧倒されて住み、生じた掉挙悪作からの離脱を如実に知りません。彼は掉挙悪作を内に抱いて、思い耽り、深く思い耽り、凝視し、沈思します。また、疑に支配された心で、疑に圧倒されて住み、生じた疑からの離脱を如実に知りません。彼は疑を内に抱いて、思い耽り、深く思い耽り、凝視し、沈思します。婆羅門よ、あの世尊は、このような種類の禅定を称賛されませんでした。” ‘‘Kathaṃ rūpañca, brāhmaṇa, so bhagavā jhānaṃ vaṇṇesi? Idha, brāhmaṇa, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evarūpaṃ kho, brāhmaṇa, so bhagavā jhānaṃ vaṇṇesī’’ti. “婆羅門よ、では、どのような種類の禅定をあの世尊は称賛されたのでしょうか。婆羅門よ、ここに、比丘が諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて、尋(思考)があり、伺(考察)があり、離生喜楽(離れることから生じた喜と楽)を伴う第一禅を具足して住みます。尋と伺が止滅したことにより、内なる清浄と心の集中があり、尋もなく伺もなく、定生喜楽(三昧から生じた喜と楽)を伴う第二禅を……(中略)……第三禅を……第四禅を具足して住みます。婆羅門よ、あの世尊は、このような種類の禅定を称賛されたのです。” ‘‘Gārayhaṃ kira, bho ānanda, so bhavaṃ gotamo jhānaṃ garahi, pāsaṃsaṃ pasaṃsi. Handa, ca dāni mayaṃ, bho ānanda, gacchāma; bahukiccā mayaṃ bahukaraṇīyā’’ti. ‘‘Yassadāni tvaṃ, brāhmaṇa, kālaṃ maññasī’’ti. Atha kho vassakāro brāhmaṇo magadhamahāmatto āyasmato ānandassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā pakkāmi. “尊者アーナンダよ、かの尊いゴータマ様は、非難すべき禅定を非難され、称賛すべき禅定を称賛されたようですね。尊者アーナンダよ、さて、私たちはもう行きましょう。私たちは多くの用事があり、なすべきことがたくさんありますから。”“婆羅門よ、今は、あなたが適切だと思う時にしなさい。”そこで、マガダ国の執政官である婆羅門のワッサカーラは、尊者アーナンダの説かれたことを喜び、感謝して、座から立って立ち去った。 Atha kho gopakamoggallāno brāhmaṇo acirapakkante vassakāre brāhmaṇe magadhamahāmatte āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘yaṃ no mayaṃ bhavantaṃ ānandaṃ apucchimhā taṃ no bhavaṃ ānando na byākāsī’’ti. ‘‘Nanu te, brāhmaṇa, avocumhā – ‘natthi kho, brāhmaṇa, ekabhikkhupi tehi dhammehi sabbenasabbaṃ sabbathāsabbaṃ samannāgato yehi dhammehi samannāgato so bhagavā ahosi arahaṃ sammāsambuddho. So hi, brāhmaṇa, bhagavā anuppannassa maggassa uppādetā, asañjātassa maggassa sañjanetā, anakkhātassa maggassa akkhātā, maggaññū, maggavidū, maggakovido[Pg.66]. Maggānugā ca pana etarahi sāvakā viharanti pacchā samannāgatā’’’ti. さて、マガダ国の執政官である婆羅門のワッサカーラが去って間もなく、婆羅門のゴーパカ・モッガッラーナが尊者アーナンダにこのように言った。“私たちが尊者アーナンダに尋ねたことについて、尊者アーナンダは答えてくれませんでした。”“婆羅門よ、あなたに言わなかったでしょうか。‘婆羅門よ、あの世尊、阿羅漢、正等覚者が具えておられた諸々の法を、あらゆる点において、あらゆる方法で完全に具えている比丘は、一人もいません’と。婆羅門よ、実にあの世尊は、未生であった道を分明にされた方(道の開拓者)であり、未生であった道を生じさせた方であり、説かれていなかった道を説かれた方であり、道を知る者(道知者)であり、道に精通した者(道暁者)であり、道に熟達した者(道巧者)なのです。そして今、弟子たちはその道に従って歩む者(道随行者)として住み、後に(その道に)具わるようになるのです。” Gopakamoggallānasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ. ゴーパカ・モッガッラーナ経 第八 終わる。 9. Mahāpuṇṇamasuttaṃ 9. 大満月経 85. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Tena kho pana samayena bhagavā tadahuposathe pannarase puṇṇāya puṇṇamāya rattiyā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho aññataro bhikkhu uṭṭhāyāsanā ekaṃsaṃ cīvaraṃ katvā yena bhagavā tenañjaliṃ paṇāmetvā bhagavantaṃ etadavoca – 85. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城の東園、鹿母講堂(ミガーラマートゥ・パーサーダ)に住しておられた。その時、世尊は十五日の布薩の日、満月の夜に、比丘衆に囲まれて野外に座しておられた。その時、ある比丘が座から立ち上がり、上衣を片方の肩にかけ、世尊の方に向かって合掌して、世尊に次のように申し上げた。 ‘‘Puccheyyāhaṃ, bhante, bhagavantaṃ kiñcideva desaṃ, sace me bhagavā okāsaṃ karoti pañhassa veyyākaraṇāyā’’ti. ‘‘Tena hi tvaṃ, bhikkhu, sake āsane nisīditvā puccha yadākaṅkhasī’’ti. “世尊よ、もし世尊が質問に答える機会をお与えくださるなら、私は世尊にある一つの点についてお尋ねしたいのです。”“それならば比丘よ、自分の座に座って、望むことを尋ねなさい。” 86. Atha kho so bhikkhu sake āsane nisīditvā bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ime nu kho, bhante, pañcupādānakkhandhā, seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho’’ti? ‘‘Ime kho, bhikkhu, pañcupādānakkhandhā, seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho’’ti. 86. そこでその比丘は、自分の座に座って、世尊にこのように申し上げた。“世尊よ、これらが五取蘊なのでしょうか。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊のことです。”“比丘よ、その通りである。これらが五取蘊である。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊のことである。” ‘‘Sādhu, bhante’’ti kho so bhikkhu bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā bhagavantaṃ uttariṃ pañhaṃ pucchi – ‘‘ime pana, bhante, pañcupādānakkhandhā kiṃmūlakā’’ti? ‘‘Ime kho, bhikkhu, pañcupādānakkhandhā chandamūlakā’’ti. ‘‘Taṃyeva nu kho, bhante, upādānaṃ te pañcupādānakkhandhā, udāhu aññatra pañcahupādānakkhandhehi upādāna’’nti? ‘‘Na kho, bhikkhu, taṃyeva upādānaṃ te pañcupādānakkhandhā, nāpi aññatra pañcahupādānakkhandhehi upādānaṃ. Yo kho, bhikkhu, pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgo taṃ tattha upādāna’’nti. “尊師よ、素晴らしいことです”とその比丘は世尊の説かれたことを歓喜し、随喜して、さらに世尊に質問した。“尊師よ、これら五つの取蘊(しゅおん)は何を根本としているのでしょうか”。“比丘よ、これら五つの取蘊は欲(欲貪)を根本としている”。“尊師よ、その執着(取)そのものが五取蘊なのですか、それとも執着は五取蘊とは別にあるのですか”。“比丘よ、執着そのものが五取蘊なのではなく、また五取蘊を離れて執着があるわけでもない。比丘よ、五取蘊に対する欲貪(よくとん)、それがそこにおける執着(取)である” ‘‘Siyā pana, bhante, pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgavemattatā’’ti? ‘‘Siyā bhikkhū’’ti bhagavā avoca ‘‘idha, bhikkhu, ekaccassa evaṃ hoti – ‘evaṃrūpo [Pg.67] siyaṃ anāgatamaddhānaṃ, evaṃvedano siyaṃ anāgatamaddhānaṃ, evaṃsañño siyaṃ anāgatamaddhānaṃ, evaṃsaṅkhāro siyaṃ anāgatamaddhānaṃ, evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhāna’nti. Evaṃ kho, bhikkhu, siyā pañcasu upādānakkhandhesu chandarāgavemattatā’’ti. “尊師よ、五取蘊において欲貪の多様性(差異)があり得るのでしょうか”。“比丘よ、あり得る”と世尊は仰せられた。“比丘よ、ここに、ある者に次のような思いが生じることがある。‘未来において、このような色(いろ)をもつ者となろう。未来において、このような受(じゅ)をもつ者となろう。未来において、このような想(そう)をもつ者となろう。未来において、このような行(ぎょう)をもつ者となろう。未来において、このような識(しき)をもつ者となろう’と。比丘よ、このようにして、五取蘊において欲貪の多様性があり得るのである” ‘‘Kittāvatā pana, bhante, khandhānaṃ khandhādhivacanaṃ hotī’’ti? ‘‘Yaṃ kiñci, bhikkhu, rūpaṃ – atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā, oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā, hīnaṃ vā paṇītaṃ vā, yaṃ dūre santike vā – ayaṃ rūpakkhandho. Yā kāci vedanā – atītānāgatapaccuppannā ajjhattaṃ vā bahiddhā vā, oḷārikā vā sukhumā vā, hīnā vā paṇītā vā, yā dūre santike vā – ayaṃ vedanākkhandho. Yā kāci saññā – atītānāgatapaccuppannā…pe… yā dūre santike vā – ayaṃ saññākkhandho. Ye keci saṅkhārā – atītānāgatapaccuppannā ajjhattaṃ vā bahiddhā vā, oḷārikā vā sukhumā vā, hīnā vā paṇītā vā, ye dūre santike vā – ayaṃ saṅkhārakkhandho. Yaṃ kiñci viññāṇaṃ – atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā, oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā, hīnaṃ vā paṇītaṃ vā, yaṃ dūre santike vā – ayaṃ viññāṇakkhandho. Ettāvatā kho, bhikkhu, khandhānaṃ khandhādhivacanaṃ hotī’’ti. “尊師よ、いかほどによって、諸々の蘊(うん)に‘蘊’という名称があるのでしょうか”。“比丘よ、およそどのような色であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、これは色蘊(しきうん)と呼ばれる。どのような受であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、これは受蘊(じゅうん)と呼ばれる。どのような想であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、これは想蘊(そううん)と呼ばれる。どのような行であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、これは行蘊(ぎょううん)と呼ばれる。どのような識であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、これは識蘊(しきうん)と呼ばれる。比丘よ、これほどによって、諸々の蘊に‘蘊’という名称があるのである” ‘‘Ko nu kho, bhante, hetu ko paccayo rūpakkhandhassa paññāpanāya? Ko hetu ko paccayo vedanākkhandhassa paññāpanāya? Ko hetu ko paccayo saññākkhandhassa paññāpanāya? Ko hetu ko paccayo saṅkhārakkhandhassa paññāpanāya? Ko hetu ko paccayo viññāṇakkhandhassa paññāpanāyā’’ti? “尊師よ、色蘊を顕現させるための因は何であり、縁は何でしょうか。受蘊を顕現させるための因は何であり、縁は何でしょうか。想蘊を顕現させるための因は何であり、縁は何でしょうか。行蘊を顕現させるための因は何であり、縁は何でしょうか。識蘊を顕現させるための因は何であり、縁は何でしょうか” ‘‘Cattāro kho, bhikkhu, mahābhūtā hetu, cattāro mahābhūtā paccayo rūpakkhandhassa paññāpanāya. Phasso hetu, phasso paccayo vedanākkhandhassa paññāpanāya. Phasso hetu, phasso paccayo saññākkhandhassa paññāpanāya. Phasso hetu, phasso paccayo saṅkhārakkhandhassa paññāpanāya. Nāmarūpaṃ kho, bhikkhu, hetu, nāmarūpaṃ paccayo viññāṇakkhandhassa paññāpanāyā’’ti. “比丘よ、四大種(しだいしゅ)が色蘊を顕現させるための因であり、四大種が縁である。触(そく)が受蘊を顕現させるための因であり、触が縁である。触が想蘊を顕現させるための因であり、触が縁である。触が行蘊を顕現させるための因であり、触が縁である。比丘よ、名色(みょうしき)が識蘊を顕現させるための因であり、名色が縁である” 87. ‘‘Kathaṃ pana, bhante, sakkāyadiṭṭhi hotī’’ti? ‘‘Idha, bhikkhu, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto [Pg.68] sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto rūpaṃ attato samanupassati rūpavantaṃ vā attānaṃ attani vā rūpaṃ rūpasmiṃ vā attānaṃ; vedanaṃ attato samanupassati vedanāvantaṃ vā attānaṃ attani vā vedanaṃ vedanāya vā attānaṃ; saññaṃ attato samanupassati saññāvantaṃ vā attānaṃ attani vā saññaṃ saññāya vā attānaṃ; saṅkhāre attato samanupassati saṅkhāravantaṃ vā attānaṃ attani vā saṅkhāre saṅkhāresu vā attānaṃ; viññāṇaṃ attato samanupassati viññāṇavantaṃ vā attānaṃ attani vā viññāṇaṃ viññāṇasmiṃ vā attānaṃ. Evaṃ kho, bhikkhu, sakkāyadiṭṭhi hotī’’ti. 87. “尊師よ、どのようにして有身見(うしんけん)が生じるのでしょうか”。“比丘よ、ここに、聖者を見ることがなく、聖なる教えに精通せず、聖なる教えに導かれていない、また善き人々を見ることがなく、善き人々の教えに精通せず、善き人々の教えに導かれていない、教えを聞いたことのない凡夫が、色を我(が)であると見なし、あるいは我は色を有すると見なし、あるいは我の中に色がある、あるいは色の中に我があると見なす。受を我であると見なし、あるいは我は受を有すると見なし、あるいは我の中に受がある、あるいは受の中に我があると見なす。想を我であると見なし、あるいは我は想を有すると見なし、あるいは我の中に想がある、あるいは想の中に我があると見なす。行を我であると見なし、あるいは我は行を有すると見なし、あるいは我の中に行がある、あるいは行の中に我があると見なす。識を我であると見なし、あるいは我は識を有すると見なし、あるいは我の中に識がある、あるいは識の中に我があると見なす。比丘よ、このようにして有身見が生じるのである” ‘‘Kathaṃ pana, bhante, sakkāyadiṭṭhi na hotī’’ti? ‘‘Idha, bhikkhu, sutavā ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme suvinīto sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto na rūpaṃ attato samanupassati na rūpavantaṃ vā attānaṃ na attani vā rūpaṃ na rūpasmiṃ vā attānaṃ; na vedanaṃ attato samanupassati na vedanāvantaṃ vā attānaṃ na attani vā vedanaṃ na vedanāya vā attānaṃ; na saññaṃ attato samanupassati na saññāvantaṃ vā attānaṃ na attani vā saññaṃ na saññāya vā attānaṃ; na saṅkhāre attato samanupassati na saṅkhāravantaṃ vā attānaṃ na attani vā saṅkhāre na saṅkhāresu vā attānaṃ; na viññāṇaṃ attato samanupassati na viññāṇavantaṃ vā attānaṃ na attani vā viññāṇaṃ na viññāṇasmiṃ vā attānaṃ. Evaṃ kho, bhikkhu, sakkāyadiṭṭhi na hotī’’ti. “尊師よ、どのようにして有身見が生じないのでしょうか”。“比丘よ、ここに、聖者を見、聖なる教えに精通し、聖なる教えによく導かれ、また善き人々を見、善き人々の教えに精通し、善き人々の教えによく導かれている、教えを聞いたことのある聖なる弟子は、色を我であると見なさず、あるいは我は色を有するとも見なさず、あるいは我の中に色があるとも、あるいは色の中に我があるとも見なさない。受を我であると見なさず、あるいは我は受を有するとも見なさず、あるいは我の中に受があるとも、あるいは受の中に我があるとも見なさない。想を我であると見なさず、あるいは我は想を有するとも見なさず、あるいは我の中に想があるとも、あるいは想の中に我があるとも見なさない。行を我であると見なさず、あるいは我は行を有するとも見なさず、あるいは我の中に行があるとも、あるいは行の中に我があるとも見なさない。識を我であると見なさず、あるいは我は識を有するとも見なさず、あるいは我の中に識があるとも、あるいは識の中に我があるとも見なさない。比丘よ、このようにして有身見は生じないのである” 88. ‘‘Ko nu kho, bhante, rūpe assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇaṃ? Ko vedanāya assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇaṃ? Ko saññāya assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇaṃ? Ko saṅkhāresu assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇaṃ? Ko viññāṇe assādo, ko ādīnavo, kiṃ nissaraṇa’’nti? ‘‘Yaṃ kho, bhikkhu, rūpaṃ paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ, ayaṃ rūpe assādo. Yaṃ rūpaṃ aniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, ayaṃ rūpe ādīnavo. Yo rūpe chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ, idaṃ rūpe nissaraṇaṃ. Yaṃ kho, bhikkhu, vedanaṃ paṭicca… saññaṃ [Pg.69] paṭicca… saṅkhāre paṭicca… viññāṇaṃ paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ, ayaṃ viññāṇe assādo. Yaṃ viññāṇaṃ aniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, ayaṃ viññāṇe ādīnavo. Yo viññāṇe chandarāgavinayo chandarāgappahānaṃ, idaṃ viññāṇe nissaraṇa’’nti. 88. “世尊よ、色(物質的現象)における味わいとは何でしょうか。災いとは何でしょうか。出離とは何でしょうか。受(感受作用)における……想(表象作用)における……行(形成作用)における……識(識別作用)における味わいとは何でしょうか。災いとは何でしょうか。出離とは何でしょうか”。“比丘よ、色に縁って生じる喜びや楽しみ、これが色における味わいである。色が無常であり、苦であり、変易する性質のものであること、これが色における災いである。色に対する欲貪の制御、欲貪の放棄、これこそが色における出離である。比丘よ、受に縁って……想に縁って……行に縁って……識に縁って生じる喜びや楽しみ、これが識における味わいである。識が無常であり、苦であり、変易する性質のものであること、これが識における災いである。識に対する欲貪の制御、欲貪の放棄、これこそが識における出離である”と(仰せられた)。 89. ‘‘Kathaṃ pana, bhante, jānato kathaṃ passato imasmiñca saviññāṇake kāye bahiddhā ca sabbanimittesu ahaṃkāramamaṃkāramānānusayā na hontī’’ti? ‘‘Yaṃ kiñci, bhikkhu, rūpaṃ – atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā – sabbaṃ rūpaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passati. Yā kāci vedanā… yā kāci saññā… ye keci saṅkhārā… yaṃ kiñci viññāṇaṃ – atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā – sabbaṃ viññāṇaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passati. Evaṃ kho, bhikkhu, jānato evaṃ passato imasmiñca saviññāṇake kāye bahiddhā ca sabbanimittesu ahaṃkāramamaṃkāramānānusayā na hontī’’ti. 89. “世尊よ、どのように知り、どのように見る者において、この意識のある身体、および外部のすべての対象(相)に対して、‘我をなす(我作)’‘我のものをなす(我所作)’という慢の随眠が生じないのでしょうか”。“比丘よ、いかなる色であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、すべての色を‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我(自己)ではない’と、このように如実に正しい智慧をもって見るのである。いかなる受であれ……いかなる想であれ……いかなる行であれ……いかなる識であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、すべての識を‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我(自己)ではない’と、このように如実に正しい智慧をもって見るのである。比丘よ、このように知り、このように見る者において、この意識のある身体、および外部のすべての対象に対して、‘我をなす’‘我のものをなす’という慢の随眠が生じないのである”と(仰せられた)。 90. Atha kho aññatarassa bhikkhuno evaṃ cetaso parivitakko udapādi – ‘‘iti kira, bho, rūpaṃ anattā, vedanā anattā, saññā anattā, saṅkhārā anattā, viññāṇaṃ anattā; anattakatāni kammāni kamattānaṃ phusissantī’’ti? Atha kho bhagavā tassa bhikkhuno cetasā cetoparivitakkamaññāya bhikkhū āmantesi – ‘‘ṭhānaṃ kho panetaṃ, bhikkhave, vijjati yaṃ idhekacco moghapuriso avidvā avijjāgato taṇhādhipateyyena cetasā satthu sāsanaṃ atidhāvitabbaṃ maññeyya – ‘iti kira, bho, rūpaṃ anattā, vedanā anattā, saññā anattā, saṅkhārā anattā, viññāṇaṃ anattā; anattakatāni kammāni kamattānaṃ phusissantī’ti. Paṭivinītā kho me tumhe, bhikkhave, tatra tatra dhammesu’’. 90. その時、ある比丘の心に、次のような考えが生じた。“なるほど、色(物質的現象)は無我であり、受は無我であり、想は無我であり、行は無我であり、識は無我である。では、無我によってなされた業が、どのような我(自己)に触れる(報いをもたらす)というのだろうか”。その時、世尊は、その比丘の心の考えを自らの心で知って、比丘たちに告げられた。“比丘たちよ、この世において、ある愚かな人が、無知であり、無明に陥り、渇愛に支配された心によって、師の教えを超えて進もう(勝手な解釈をしよう)と考えることがあり得る。‘なるほど、色(物質的現象)は無我であり、受は無我であり、想は無我であり、行は無我であり、識は無我である。では、無我によってなされた業が、どのような我(自己)に触れるというのだろうか’と。比丘たちよ、私はあなたたちに、それらそれらの諸法について、すでに導き(教え)を与えてきたではないか”。 ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, rūpaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ[Pg.70], bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, vedanā… saññā… saṅkhārā… viññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Tasmātiha, bhikkhave, yaṃ kiñci rūpaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā sabbaṃ rūpaṃ – ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Yā kāci vedanā… yā kāci saññā… ye keci saṅkhārā… yaṃ kiñci viññāṇaṃ atītānāgatapaccuppannaṃ ajjhattaṃ vā bahiddhā vā oḷārikaṃ vā sukhumaṃ vā hīnaṃ vā paṇītaṃ vā yaṃ dūre santike vā sabbaṃ viññāṇaṃ – ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evaṃ passaṃ, bhikkhave, sutavā ariyasāvako rūpasmimpi nibbindati, vedanāyapi nibbindati, saññāyapi nibbindati, saṅkhāresupi nibbindati, viññāṇasmimpi nibbindati; nibbindaṃ virajjati, virāgā vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānātī’’ti. “比丘たちよ、あなた方はどう思うか。色は常であるか、それとも無常であるか”。“無常です、世尊よ”。“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか”。“苦です、世尊よ”。“では、無常であり、苦であり、変易する性質であるものを、‘これは私のものである、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当だろうか”。“いいえ、そうではありません、世尊よ”。“比丘たちよ、あなた方はどう思うか。受は……想は……行は……識は、常であるか、それとも無常であるか”。“無常です、世尊よ”。“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか”。“苦です、世尊よ”。“では、無常であり、苦であり、変易する性質であるものを、‘これは私のものである、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当だろうか”。“いいえ、そうではありません、世尊よ”。“比丘たちよ、それゆえに、いかなる色であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、すべての色を‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と、このように如実に正しい智慧をもって見るべきである。いかなる受であれ……いかなる想であれ……いかなる行であれ……いかなる識であれ、過去・未来・現在、内・外、粗・細、劣・勝、遠・近のいずれにあっても、すべての識を‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と、このように如実に正しい智慧をもって見るべきである。比丘たちよ、このように見る、聞き及んだ聖なる弟子は、色に対しても厭離し、受に対しても厭離し、想に対しても厭離し、行に対しても厭離し、識に対しても厭離する。厭離すれば離欲し、離欲すれば解脱する。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じる。‘生は尽きた。清浄行は成し遂げられた。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはない’と遍知するのである”。 Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. Imasmiñca pana veyyākaraṇasmiṃ bhaññamāne saṭṭhimattānaṃ bhikkhūnaṃ anupādāya āsavehi cittāni vimucciṃsūti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜し、称賛した。また、この詳細な解説が説かれている間に、六十人ほどの比丘たちの心は、執着することなく、諸々の漏(煩悩)から解脱した。 Mahāpuṇṇamasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ. 大満月経(マハープンナマ・スッタ)第九、完。 10. Cūḷapuṇṇamasuttaṃ 10. 小満月経(チューラプンナマ・スッタ)。 91. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Tena kho pana samayena bhagavā tadahuposathe pannarase puṇṇāya puṇṇamāya rattiyā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho bhagavā tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā bhikkhū āmantesi – ‘‘jāneyya nu kho, bhikkhave, asappuriso asappurisaṃ – ‘asappuriso ayaṃ bhava’’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave; aṭṭhānametaṃ, bhikkhave, anavakāso [Pg.71] yaṃ asappuriso asappurisaṃ jāneyya – ‘asappuriso ayaṃ bhava’nti. Jāneyya pana, bhikkhave, asappuriso sappurisaṃ – ‘sappuriso ayaṃ bhava’’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave; etampi kho, bhikkhave, aṭṭhānaṃ anavakāso yaṃ asappuriso sappurisaṃ jāneyya – ‘sappuriso ayaṃ bhava’nti. Asappuriso, bhikkhave, assaddhammasamannāgato hoti, asappurisabhatti hoti, asappurisacintī hoti, asappurisamantī hoti, asappurisavāco hoti, asappurisakammanto hoti, asappurisadiṭṭhi hoti; asappurisadānaṃ deti’’. 91. このように私は聞いた。ある時、世尊はサヴァッティの東園にあるミガーラマートゥ講堂に滞在しておられた。その時、十五日の布薩の日、満月の夜に、世尊は比丘僧伽に囲まれて屋外に座っておられた。そこで世尊は、静まりかえった比丘僧伽を見渡し、比丘たちに呼びかけられた。“比丘たちよ、非善士は非善士を‘この人は非善士である’と知ることができるだろうか”。“いいえ、世尊よ”。“比丘たちよ、よろしい。比丘たちよ、非善士が非善士を‘この人は非善士である’と知ることは、あり得ないことであり、不可能である。比丘たちよ、では、非善士は善士を‘この人は善士である’と知ることができるだろうか”。“いいえ、世尊よ”。“比丘たちよ、よろしい。比丘たちよ、非善士が善士を‘この人は善士である’と知ることもまた、あり得ないことであり、不可能である。比丘たちよ、非善士は、非善法を具足し、非善士を親近し、非善士のように考え、非善士のように相談し、非善士の言葉を話し、非善士の行いをし、非善士の見解を持ち、非善士の布施を行うのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso assaddhammasamannāgato hoti? Idha, bhikkhave, asappuriso assaddho hoti, ahiriko hoti, anottappī hoti, appassuto hoti, kusīto hoti, muṭṭhassati hoti, duppañño hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso assaddhammasamannāgato hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善法を具足するのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、信がなく、恥じる心がなく、畏れる心がなく、聞くことが少なく、怠惰であり、正念を失い、智慧がない。比丘たちよ、このようにして非善士は非善法を具足するのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisabhatti hoti? Idha, bhikkhave, asappurisassa ye te samaṇabrāhmaṇā assaddhā ahirikā anottappino appassutā kusītā muṭṭhassatino duppaññā tyāssa mittā honti te sahāyā. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisabhatti hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士を親近するのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、信がなく、恥じる心がなく、畏れる心がなく、聞くことが少なく、怠惰であり、正念を失い、智慧がない沙門やバラモンたちが、彼の友人であり、仲間である。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士を親近するのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisacintī hoti? Idha, bhikkhave, asappuriso attabyābādhāyapi ceteti, parabyābādhāyapi ceteti, ubhayabyābādhāyapi ceteti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisacintī hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士のように考えるのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、自分を苦しめることを考え、他者を苦しめることを考え、自他ともに苦しめることを考える。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士のように考えるのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisamantī hoti? Idha, bhikkhave, asappuriso attabyābādhāyapi manteti, parabyābādhāyapi manteti, ubhayabyābādhāyapi manteti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisamantī hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士のように相談するのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、自分を苦しめることを相談し、他者を苦しめることを相談し、自他ともに苦しめることを相談する。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士のように相談するのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisavāco hoti? Idha, bhikkhave, asappuriso musāvādī hoti, pisuṇavāco hoti, pharusavāco hoti[Pg.72], samphappalāpī hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisavāco hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士の言葉を話すのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、嘘をつき、中傷し、粗暴な言葉を吐き、無益な話をする。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士の言葉を話すのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisakammanto hoti? Idha, bhikkhave, asappuriso pāṇātipātī hoti, adinnādāyī hoti, kāmesumicchācārī hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisakammanto hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士の行いをするのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、生き物を殺し、与えられていないものを盗み、邪な性関係を持つ。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士の行いをするのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisadiṭṭhi hoti? Idha, bhikkhave, asappuriso evaṃdiṭṭhi hoti – ‘natthi dinnaṃ, natthi yiṭṭhaṃ, natthi hutaṃ, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, natthi ayaṃ loko, natthi paro loko, natthi mātā, natthi pitā, natthi sattā opapātikā, natthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā, ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisadiṭṭhi hoti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士の見解を持つのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、次のような見解を持っている。‘布施に報いはない。供犠に報いはない。献供に報いはない。善悪の業の果報はない。この世はない。あの世はない。母への尽力に報いはない。父への尽力に報いはない。化生の衆生はいない。この世において、正しく歩み、正しく実践し、自ら高い知恵によってこの世とあの世を悟り、それを説き示す沙門やバラモンはいない’。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士の見解を持つのである” ‘‘Kathañca, bhikkhave, asappuriso asappurisadānaṃ deti? Idha, bhikkhave, asappuriso asakkaccaṃ dānaṃ deti, asahatthā dānaṃ deti, acittīkatvā dānaṃ deti, apaviṭṭhaṃ dānaṃ deti anāgamanadiṭṭhiko dānaṃ deti. Evaṃ kho, bhikkhave, asappuriso asappurisadānaṃ deti. “比丘たちよ、どのようにして非善士は非善士の布施を行うのか。比丘たちよ、ここに非善士がいて、敬意を払わずに布施をし、自らの手で与えず、心を込めずに布施をし、捨てるかのように布施をし、将来の報いを期待せずに布施をする。比丘たちよ、このようにして非善士は非善士の布施を行うのである” ‘‘So, bhikkhave, asappuriso evaṃ assaddhammasamannāgato, evaṃ asappurisabhatti, evaṃ asappurisacintī, evaṃ asappurisamantī, evaṃ asappurisavāco, evaṃ asappurisakammanto, evaṃ asappurisadiṭṭhi; evaṃ asappurisadānaṃ datvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā yā asappurisānaṃ gati tattha upapajjati. Kā ca, bhikkhave, asappurisānaṃ gati? Nirayo vā tiracchānayoni vā. “比丘たちよ、その非善士は、このように非善法を具足し、このように非善士を親近し、このように非善士のように考え、このように非善士のように相談し、このように非善士の言葉を話し、このように非善士の行いをし、このように非善士の見解を持ち、このように非善士の布施を行って、身体が崩壊して死んだ後、非善士たちの行く先に生まれる。比丘たちよ、非善士たちの行く先とは何か。それは地獄、あるいは動物の境涯である” 92. ‘‘Jāneyya nu kho, bhikkhave, sappuriso sappurisaṃ – ‘sappuriso ayaṃ bhava’’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave; ṭhānametaṃ, bhikkhave, vijjati yaṃ sappuriso sappurisaṃ jāneyya – ‘sappuriso ayaṃ bhava’nti. Jāneyya pana, bhikkhave, sappuriso asappurisaṃ – ‘asappuriso ayaṃ bhava’’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Sādhu, bhikkhave; etampi kho, bhikkhave, ṭhānaṃ vijjati yaṃ sappuriso asappurisaṃ jāneyya – ‘asappuriso ayaṃ bhava’nti. Sappuriso, bhikkhave, saddhammasamannāgato hoti, sappurisabhatti hoti, sappurisacintī [Pg.73] hoti, sappurisamantī hoti, sappurisavāco hoti, sappurisakammanto hoti, sappurisadiṭṭhi hoti; sappurisadānaṃ deti’’. 92. “比丘たちよ、善き人(サップリサ)は善き人を‘この御方は善き人である’と知ることができるだろうか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、よろしい。比丘たちよ、善き人が善き人を‘この御方は善き人である’と知ることはあり得ることである。比丘たちよ、では、善き人は善き人でない者(アサップリサ)を‘この御方は善き人でない者である’と知ることができるだろうか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、よろしい。比丘たちよ、善き人が善き人でない者を‘この御方は善き人でない者である’と知ることもまたあり得ることである。比丘たちよ、善き人は、正しい法(正法)を具え、善き人に親しみ、善き人の考えを持ち、善き人の相談をなし、善き人の言葉を語り、善き人の行いをなし、善き人の見解を持ち、善き人の布施を行うのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso saddhammasamannāgato hoti? Idha, bhikkhave, sappuriso saddho hoti, hirimā hoti, ottappī hoti, bahussuto hoti, āraddhavīriyo hoti, upaṭṭhitassati hoti, paññavā hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso saddhammasamannāgato hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は正しい法を具えているのか。比丘たちよ、ここに、善き人は、信(信心)があり、慚(恥じる心)があり、愧(おそれる心)があり、多聞(博識)であり、精進を出し、正念を確立し、智慧があるのである。比丘たちよ、このようにして善き人は正しい法を具えているのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso sappurisabhatti hoti? Idha, bhikkhave, sappurisassa ye te samaṇabrāhmaṇā saddhā hirimanto ottappino bahussutā āraddhavīriyā upaṭṭhitassatino paññavanto tyāssa mittā honti, te sahāyā. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisabhatti hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人に親しむ(善き人への信愛がある)のか。比丘たちよ、ここに、信があり、慚があり、愧があり、多聞であり、精進を出し、正念を確立し、智慧のある沙門やバラモンたちが、その人の友人であり、仲間である。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人に親しむのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso sappurisacintī hoti? Idha, bhikkhave, sappuriso nevattabyābādhāya ceteti, na parabyābādhāya ceteti, na ubhayabyābādhāya ceteti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisacintī hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人の考えを持つのか。比丘たちよ、ここに、善き人は、自分を苦しめることを考えず、他を苦しめることを考えず、自他ともに苦しめることを考えないのである。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人の考えを持つのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso sappurisamantī hoti? Idha, bhikkhave, sappuriso nevattabyābādhāya manteti, na parabyābādhāya manteti, na ubhayabyābādhāya manteti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisamantī hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人の相談をなすのか。比丘たちよ、ここに、善き人は、自分を苦しめるために相談(計画)せず、他を苦しめるために相談せず、自他ともに苦しめるために相談しないのである。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人の相談をなすのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso sappurisavāco hoti? Idha, bhikkhave, sappuriso musāvādā paṭivirato hoti, pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti, pharusāya vācāya paṭivirato hoti, samphappalāpā paṭivirato hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisavāco hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人の言葉を語るのか。比丘たちよ、ここに、善き人は、嘘をつくこと(妄語)を離れ、中傷すること(両舌)を離れ、粗暴な言葉(悪口)を離れ、無益な饒舌(綺語)を離れているのである。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人の言葉を語るのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso sappurisakammanto hoti? Idha, bhikkhave, sappuriso pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti, kāmesumicchācārā paṭivirato hoti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisakammanto hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人の行いをなすのか。比丘たちよ、ここに、善き人は、生き物を殺すこと(殺生)を離れ、与えられていないものを取ること(偸盗)を離れ、性的な不道徳(邪淫)を離れているのである。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人の行いをなすのである”。 ‘‘Kathañca[Pg.74], bhikkhave, sappuriso sappurisadiṭṭhi hoti? Idha, bhikkhave, sappuriso evaṃdiṭṭhi hoti – ‘atthi dinnaṃ, atthi yiṭṭhaṃ, atthi hutaṃ, atthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, atthi ayaṃ loko, atthi paro loko, atthi mātā, atthi pitā, atthi sattā opapātikā, atthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisadiṭṭhi hoti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人の見解を持つのか。比丘たちよ、ここに、善き人は次のような見解を持っている。‘布施には果報がある。供犠には果報がある。献物には果報がある。善悪の行為(業)にはその報い(異熟)がある。この世は存在し、あの世も存在する。母(への恩義)はあり、父(への恩義)はある。化生(けしょう)の生き物たちは存在する。世の中には、正しく歩み、正しく実践し、自ら高い知恵によってこの世とあの世を悟り、それを説き示す沙門やバラモンたちが存在する’と。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人の見解を持つのである”。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, sappuriso sappurisadānaṃ deti? Idha, bhikkhave, sappuriso sakkaccaṃ dānaṃ deti, sahatthā dānaṃ deti, cittīkatvā dānaṃ deti, anapaviṭṭhaṃ dānaṃ deti, āgamanadiṭṭhiko dānaṃ deti. Evaṃ kho, bhikkhave, sappuriso sappurisadānaṃ deti. “比丘たちよ、どのようにして善き人は善き人の布施を行うのか。比丘たちよ、ここに、善き人は、恭しく布施を行い、自らの手で布施を行い、敬意を払って布施を行い、投げ捨てるようではなく布施を行い、果報があるという見解を持って布施を行うのである。比丘たちよ、このようにして善き人は善き人の布施を行うのである”。 ‘‘So, bhikkhave, sappuriso evaṃ saddhammasamannāgato, evaṃ sappurisabhatti, evaṃ sappurisacintī, evaṃ sappurisamantī, evaṃ sappurisavāco, evaṃ sappurisakammanto, evaṃ sappurisadiṭṭhi; evaṃ sappurisadānaṃ datvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā yā sappurisānaṃ gati tattha upapajjati. Kā ca, bhikkhave, sappurisānaṃ gati? Devamahattatā vā manussamahattatā vā’’ti. “比丘たちよ、その善き人は、このように正しい法を具え、このように善き人に親しみ、このように善き人の考えを持ち、このように善き人の相談をなし、このように善き人の言葉を語り、このように善き人の行いをなし、このように善き人の見解を持ち、このように善き人の布施を行って、身体が崩壊し死んだ後、善き人たちの行くべき場所(趣)に生まれ変わる。比丘たちよ、善き人たちの行くべき場所とは何か。それは、神々の中の偉大な状態、あるいは人間の中の偉大な状態である”。 Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは、世尊の説法に歓喜し、大いに喜んだ。 Cūḷapuṇṇamasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ. 小満月経(チューラプンナマ・スッタ)、第十が終了した。 Devadahavaggo niṭṭhito paṭhamo. デーヴァダハ品(デーヴァダハ・ヴァッガ)、第一が終了した。 Tassuddānaṃ – その要旨(ウッダーナ)は以下の通りである。 Devadahaṃ pañcattayaṃ, kinti-sāma-sunakkhattaṃ; Sappāya-gaṇa-gopaka-mahāpuṇṇacūḷapuṇṇañcāti. デーヴァダハ経、パンチャッタヤ経、キンティ経、サーマガーマ経、スナッカッタ経、サッパーヤ経、ガナカ経、ゴーパカ経、マハープンナマ経、そしてチューラプンナマ経である。 2. Anupadavaggo 2. 逐法品(アヌパダ・ヴァッガ) 1. Anupadasuttaṃ 1. 逐法経(アヌパダ・スッタ) 93. Evaṃ [Pg.75] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 93. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城(サーヴァッティー)の祇樹給孤独園(ジェータ・ヴァナ、アナータピンディカ園)に滞在しておられた。そこで世尊は“比丘たちよ”と比丘たちに呼びかけられた。比丘たちは“尊師(バダンテ)よ”と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。 ‘‘Paṇḍito, bhikkhave, sāriputto; mahāpañño, bhikkhave, sāriputto; puthupañño, bhikkhave, sāriputto; hāsapañño, bhikkhave, sāriputto; javanapañño, bhikkhave, sāriputto; tikkhapañño, bhikkhave, sāriputto; nibbedhikapañño, bhikkhave, sāriputto; sāriputto, bhikkhave, aḍḍhamāsaṃ anupadadhammavipassanaṃ vipassati. Tatridaṃ, bhikkhave, sāriputtassa anupadadhammavipassanāya hoti. “比丘たちよ、サーリプッタは賢者である。比丘たちよ、サーリプッタは大いなる智慧があり、広い智慧があり、喜びに満ちた智慧があり、速い智慧があり、鋭い智慧があり、貫く智慧がある。比丘たちよ、サーリプッタは半月の間、逐法(一つ一つの法を順次に)の観法(ヴィパッサナー)を修めた。比丘たちよ、そこにおけるサーリプッタの逐法の観法とは、次のようなものである”。 94. ‘‘Idha, bhikkhave, sāriputto vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca paṭhame jhāne dhammā vitakko ca vicāro ca pīti ca sukhañca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. 94. “比丘たちよ、ここにサーリプッタは、諸々の欲から離れ、諸々の不善の法から離れて、尋(じん)を伴い、伺(し)を伴い、離より生じた喜と楽のある初禅を具足して住む。そして、初禅における諸法、すなわち、尋、伺、喜、楽、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼によって逐次的に確定される。これらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で安住し、知られた状態で滅していく。彼は次のように知る。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、生じた後には滅び去るものである’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解脱し、離れて、境界のない心をもって住む。彼は‘さらに上の出離がある’と知る。それを多修することによって、彼には‘(さらに上の出離が)確かにある’という確信が生じる。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca dutiye jhāne dhammā – ajjhattaṃ sampasādo ca pīti ca sukhañca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā [Pg.76] cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、尋と伺が静止したことにより、内なる清浄と心の一点集中があり、尋もなく伺もなく、定より生じた喜と楽のある第二禅を具足して住む。そして、第二禅における諸法、すなわち、内なる清浄、喜、楽、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼によって逐次的に確定される。これらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で安住し、知られた状態で滅していく。彼は次のように知る。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、生じた後には滅び去るものである’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解脱し、離れて、境界のない心をもって住む。彼は‘さらに上の出離がある’と知る。それを多修することによって、彼には‘(さらに上の出離が)確かにある’という確信が生じる。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno, sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti. Yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca tatiye jhāne dhammā – sukhañca sati ca sampajaññañca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti, tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、喜が色あせたことにより、捨(しゃ)として住み、正念・正知を保ち、身をもって楽を経験する。聖者たちが‘捨にして念あり、楽に住む’と説くところの第三禅を具足して住む。そして、第三禅における諸法、すなわち、楽、念、正知、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼によって逐次的に確定される。これらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で安住し、知られた状態で滅していく。彼は次のように知る。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、生じた後には滅び去るものである’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解脱し、離れて、境界のない心をもって住む。彼は‘さらに上の出離がある’と知る。それを多修することによって、彼には‘(さらに上の出離が)確かにある’という確信が生じる。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Ye ca catutthe jhāne dhammā – upekkhā adukkhamasukhā vedanā passaddhattā cetaso anābhogo satipārisuddhi cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、楽を捨て、苦を捨て、あらかじめ喜悦と憂いが消滅したことにより、不苦不楽であり、捨による念の清浄がある第四禅を具足して住む。そして、第四禅における諸法、すなわち、捨、不苦不楽の受、静止による心の無関心(無作意)、念の清浄、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼によって逐次的に確定される。これらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で安住し、知られた状態で滅していく。彼は次のように知る。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、生じた後には滅び去るものである’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解脱し、離れて、境界のない心をもって住む。彼は‘さらに上の出離がある’と知る。それを多修することによって、彼には‘(さらに上の出離が)確かにある’という確信が生じる。” ‘‘Puna [Pg.77] caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ye ca ākāsānañcāyatane dhammā – ākāsānañcāyatanasaññā ca cittekaggatā ca phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、あらゆる点において色想(しきそう)を超越し、有対想(うたいそう)を消滅させ、種々想(しゅじゅそう)を作意しないことにより、‘虚空は無辺なり’として、空無辺処(くうむへんじょ)を具足して住む。そして、空無辺処における諸法、すなわち、空無辺処想、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼によって逐次的に確定される。これらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で安住し、知られた状態で滅していく。彼は次のように知る。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、生じた後には滅び去るものである’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解脱し、離れて、境界のない心をもって住む。彼は‘さらに上の出離がある’と知る。それを多修することによって、彼には‘(さらに上の出離が)確かにある’という確信が生じる。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. Ye ca viññāṇañcāyatane dhammā – viññāṇañcāyatanasaññā ca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、あらゆる面で空無辺処を完全に越え、‘意識は無辺である’として、識無辺処に達して住します。識無辺処における諸々の法、すなわち、識無辺処想、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼にとって逐次的に確定されたものとなります。それらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で維持され、知られた状態で消滅します。彼は次のように知ります。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、存在したものが消滅する’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解き放たれ、離れて、境界のない心をもって住します。彼は‘さらに上の解脱(出口)がある’と知ります。それを繰り返すことによって、彼にとって‘(さらに上が)ある’ということが確固たるものとなります。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. Ye ca ākiñcaññāyatane dhammā – ākiñcaññāyatanasaññā ca cittekaggatā ca, phasso vedanā saññā cetanā cittaṃ chando adhimokkho vīriyaṃ sati upekkhā manasikāro – tyāssa dhammā anupadavavatthitā honti. Tyāssa dhammā viditā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. So evaṃ pajānāti – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto [Pg.78] visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、あらゆる面で識無辺処を完全に越え、‘何も存在しない’として、無所有処に達して住します。無所有処における諸々の法、すなわち、無所有処想、心一境性、触、受、想、思、心、欲、勝解、精進、念、捨、作意――これらの法は、彼にとって逐次的に確定されたものとなります。それらの法は、彼にとって知られた状態で生じ、知られた状態で維持され、知られた状態で消滅します。彼は次のように知ります。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、存在したものが消滅する’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解き放たれ、離れて、境界のない心をもって住します。彼は‘さらに上の解脱がある’と知ります。それを繰り返すことによって、彼にとって‘ある’ということが確固たるものとなります。” 95. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahati. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahitvā ye dhammā atītā niruddhā vipariṇatā te dhamme samanupassati – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘atthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā atthitvevassa hoti. 95. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、あらゆる面で無所有処を完全に越え、非想非非想処に達して住します。彼はその等至(三昧)から正念をもって出ます。彼はその等至から正念をもって出た後、過去のものとなり、滅し、変じた諸々の法を観察します。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、存在したものが消滅する’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解き放たれ、離れて、境界のない心をもって住します。彼は‘さらに上の解脱がある’と知ります。それを繰り返すことによって、彼にとって‘ある’ということが確固たるものとなります。” 96. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sāriputto sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati. Paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahati. So tāya samāpattiyā sato vuṭṭhahitvā ye dhammā atītā niruddhā vipariṇatā te dhamme samanupassati – ‘evaṃ kirame dhammā ahutvā sambhonti, hutvā paṭiventī’ti. So tesu dhammesu anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharati. So ‘natthi uttari nissaraṇa’nti pajānāti. Tabbahulīkārā natthitvevassa hoti. 96. “比丘たちよ、さらにまた、サーリプッタは、あらゆる面で非想非非想処を完全に越え、想受滅(滅尽定)に達して住します。そして、智慧によって(四聖諦を)見たことで、彼の諸々の漏(煩悩)は尽滅します。彼はその等至から正念をもって出ます。彼はその等至から正念をもって出た後、過去のものとなり、滅し、変じた諸々の法を観察します。‘実に、これらの法は、かつては存在しなかったものが生じ、存在したものが消滅する’と。彼はそれらの法に対して、執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解き放たれ、離れて、境界のない心をもって住します。彼は‘これより上の解脱はない’と知ります。それを繰り返すことによって、彼にとって‘ない’ということが確固たるものとなります。” 97. ‘‘Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ sīlasmiṃ, vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ samādhismiṃ, vasippatto pāramippatto ariyāya paññāya, vasippatto pāramippatto ariyāya vimuttiyā’ti, sāriputtameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ sīlasmiṃ, vasippatto pāramippatto ariyasmiṃ samādhismiṃ, vasippatto pāramippatto ariyāya paññāya, vasippatto pāramippatto ariyāya vimuttiyā’ti. Yaṃ kho taṃ, bhikkhave[Pg.79], sammā vadamāno vadeyya – ‘bhagavato putto oraso mukhato jāto dhammajo dhammanimmito dhammadāyādo no āmisadāyādo’ti, sāriputtameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘bhagavato putto oraso mukhato jāto dhammajo dhammanimmito dhammadāyādo no āmisadāyādo’ti. Sāriputto, bhikkhave, tathāgatena anuttaraṃ dhammacakkaṃ pavattitaṃ sammadeva anuppavattetī’’ti. 97. “比丘たちよ、‘聖なる戒において自在に達し、完成に達した。聖なる定において自在に達し、完成に達した。聖なる慧において自在に達し、完成に達した。聖なる解脱において自在に達し、完成に達した’と正しく語る者が語るならば、まさにサーリプッタについてこそ、‘聖なる戒において自在に達し、完成に達した。聖なる定において自在に達し、完成に達した。聖なる慧において自在に達し、完成に達した。聖なる解脱において自在に達し、完成に達した’と正しく語るべきです。比丘たちよ、‘世尊の息子であり、胸から生まれ、口から生まれ、法から生まれ、法によって造られ、法の相続人であり、財の相続人ではない’と正しく語る者が語るならば、まさにサーリプッタについてこそ、‘世尊の息子であり、胸から生まれ、口から生まれ、法から生まれ、法によって造られ、法の相続人であり、財の相続人ではない’と正しく語るべきです。比丘たちよ、サーリプッタは、如来によって回された無上の法輪を、正しく継承して回すのです。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは歓喜し、世尊の説かれたことを喜びました。 Anupadasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ. 逐次経(アヌパダ・スッタ)、第一が終了した。 2. Chabbisodhanasuttaṃ 2. 六浄経(チャッビソーダナ・スッタ) 98. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 98. このように私は聞きました。ある時、世尊はサバッティー(舎衛城)の、アナータピンディカ園(給孤独園)、ジェータ林(祇園精舎)に住しておられました。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられました。それらの比丘たちは“尊師(大徳)よ”と世尊に応答しました。世尊は次のように仰せられました。 ‘‘Idha, bhikkhave, bhikkhu aññaṃ byākaroti – ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyāti pajānāmī’ti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno bhāsitaṃ neva abhinanditabbaṃ nappaṭikkositabbaṃ. Anabhinanditvā appaṭikkositvā pañho pucchitabbo – ‘cattārome, āvuso, vohārā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Katame cattāro? Diṭṭhe diṭṭhavāditā, sute sutavāditā, mute mutavāditā, viññāte viññātavāditā – ime kho, āvuso, cattāro vohārā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imesu catūsu vohāresu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘diṭṭhe kho ahaṃ, āvuso, anupāyo anapāyo anissito [Pg.80] appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharāmi. Sute kho ahaṃ, āvuso…pe… mute kho ahaṃ, āvuso… viññāte kho ahaṃ, āvuso, anupāyo anapāyo anissito appaṭibaddho vippamutto visaṃyutto vimariyādīkatena cetasā viharāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imesu catūsu vohāresu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo. “比丘たちよ、ここに比丘が究極の智(阿羅漢果)を宣言する。‘生は尽きた。梵行は完成した。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはないと知る’と。比丘たちよ、その比丘の言葉を、喜ぶべきでもなく、拒絶すべきでもない。喜ぶことも拒絶することもなく、問いを尋ねるべきである。‘友よ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって、これら四つの言説が正しく説かれた。いかなる四つか。見られたものについて見られたと言うこと、聞かれたものについて聞かれたと言うこと、覚ぜられたものについて覚ぜられたと言うこと、知られたものについて知られたと言うことである。友よ、これら四つの言説は、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって正しく説かれた。では、尊者はどのように知り、どのように見ることで、これら四つの言説において執着することなく、諸々の漏から心が解脱したのか’と。比丘たちよ、諸漏が尽き、梵行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、生存の結縛を滅尽し、正しい知によって解脱した比丘にとって、このように説明するのが法にかなったあり方である。‘友よ、私は見られたものにおいて、執着(貪欲)せず、反発(瞋恚)せず、依存せず、縛られず、解き放たれ、離れて、境界のない心をもって住している。聞かれたものにおいて……覚ぜられたものにおいて……知られたものにおいて、私は執着せず、反発せず、依存せず、縛られず、解き放たれ、離れて、境界のない心をもって住している。友よ、このように知り、このように見ることで、これら四つの言説において執着することなく、私の心は諸漏から解脱したのである’と。比丘たちよ、その比丘の言葉を‘善哉’と言って喜び、随喜すべきである。‘善哉’と言って喜び、随喜した上で、さらに問いを尋ねるべきである。” 99. ‘‘‘Pañcime, āvuso, upādānakkhandhā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Katame pañca? Seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho – ime kho, āvuso, pañcupādānakkhandhā tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imesu pañcasu upādānakkhandhesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘rūpaṃ kho ahaṃ, āvuso, abalaṃ virāgunaṃ anassāsikanti viditvā ye rūpe upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Vedanaṃ kho ahaṃ, āvuso…pe… saññaṃ kho ahaṃ, āvuso… saṅkhāre kho ahaṃ, āvuso… viññāṇaṃ kho ahaṃ, āvuso, abalaṃ virāgunaṃ anassāsikanti viditvā ye viññāṇe upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imesu pañcasu upādānakkhandhesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ, anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo. 99. “‘友よ、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって、これら五つの取蘊が正しく説かれた。いかなる五つか。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊である。友よ、これら五つの取蘊は、知る者、見る者、阿羅漢、正自覚者であるかの世尊によって正しく説かれた。では、尊者はどのように知り、どのように見ることで、これら五つの取蘊において執着することなく、諸々の漏から心が解脱したのか’と。比丘たちよ、諸漏が尽き、梵行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、生存の結縛を滅尽し、正しい知によって解脱した比丘にとって、このように説明するのが法にかなったあり方である。‘友よ、私は色を“無力であり、色あせるものであり、安らぎのないもの”であると知って、色におけるいかなる執着や取着、心の固執や執着や随眠も、それらの滅尽、離欲、滅止、棄捨、放棄によって、“私の心は解脱した”と知るのである。受において……想において……行において……識を“無力であり、色あせるものであり、安らぎのないもの”であると知って、識におけるいかなる執着や取着、心の固執や執着や随眠も、それらの滅尽、離欲、滅止、棄捨、放棄によって、“私の心は解脱した”と知るのである。友よ、このように知り、このように見ることで、これら五つの取蘊において執着することなく、私の心は諸漏から解脱したのである’と。比丘たちよ、その比丘の言葉を‘善哉’と言って喜び、随喜すべきである。‘善哉’と言って喜び、随喜した上で、さらに問いを尋ねるべきである。” 100. ‘‘‘Chayimā[Pg.81], āvuso, dhātuyo tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Katamā cha? Pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu, ākāsadhātu, viññāṇadhātu – imā kho, āvuso, cha dhātuyo tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātā. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imāsu chasu dhātūsu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘pathavīdhātuṃ kho ahaṃ, āvuso, na attato upagacchiṃ, na ca pathavīdhātunissitaṃ attānaṃ. Ye ca pathavīdhātunissitā upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Āpodhātuṃ kho ahaṃ, āvuso…pe… tejodhātuṃ kho ahaṃ, āvuso… vāyodhātuṃ kho ahaṃ, āvuso… ākāsadhātuṃ kho ahaṃ, āvuso… viññāṇadhātuṃ kho ahaṃ, āvuso, na attato upagacchiṃ, na ca viññāṇadhātunissitaṃ attānaṃ. Ye ca viññāṇadhātunissitā upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato, evaṃ passato imāsu chasu dhātūsu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ, anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo. 100. “友よ、これら六つの界(要素)は、知見ある、阿羅漢であり正自覚者であるかの世尊によって正しく説かれました。六つとは何か。地界、水界、火界、風界、空界、識界です。友よ、これら六つの界は、かの世尊によって正しく説かれました。では、尊者はどのように知り、どのように見ることで、これら六つの界において執着することなく、諸漏から心が解脱したのですか?”比丘たちよ、漏尽し、梵行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、有の結縛を滅尽し、正智によって解脱した比丘にとって、次のように答えるのが法にかなっています。“友よ、私は地界を我(自己)であると見なさず、また地界に依存するものを我であるとも見なしませんでした。地界に依存する心の接近、執着、固執、偏見、随眠が、滅尽し、離欲し、消滅し、棄てられ、放棄されたことによって、私の心は解脱したと私は知っています。水界を……(中略)……火界を……風界を……空界を……友よ、私は識界を我であると見なさず、また識界に依存するものを我であるとも見なしませんでした。識界に依存する心の接近、執着、固執、偏見、随眠が、滅尽し、離欲し、消滅し、棄てられ、放棄されたことによって、私の心は解脱したと私は知っています。友よ、このように知り、このように見ることで、これら六つの界において執着することなく、私の心は諸漏から解脱したのです”と。比丘たちよ、その比丘の言葉を‘善し’と歓喜し、随喜すべきです。その言葉を‘善し’と歓喜し、随喜した上で、さらに質問をすべきです。 101. ‘‘‘Cha kho panimāni, āvuso, ajjhattikabāhirāni āyatanāni tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātāni. Katamāni cha? Cakkhu ceva rūpā ca, sotañca saddā ca, ghānañca gandhā ca, jivhā ca rasā ca, kāyo ca phoṭṭhabbā ca, mano ca dhammā ca – imāni kho, āvuso, cha ajjhattikabāhirāni āyatanāni tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena sammadakkhātāni. Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imesu chasu ajjhattikabāhiresu āyatanesu [Pg.82] anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘cakkhusmiṃ, āvuso, rūpe cakkhuviññāṇe cakkhuviññāṇaviññātabbesu dhammesu yo chando yo rāgo yā nandī yā taṇhā ye ca upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Sotasmiṃ, āvuso, sadde sotaviññāṇe…pe… ghānasmiṃ, āvuso, gandhe ghānaviññāṇe… jivhāya, āvuso, rase jivhāviññāṇe… kāyasmiṃ, āvuso, phoṭṭhabbe kāyaviññāṇe… manasmiṃ, āvuso, dhamme manoviññāṇe manoviññāṇaviññātabbesu dhammesu yo chando yo rāgo yā nandī yā taṇhā ye ca upāyūpādānā cetaso adhiṭṭhānābhinivesānusayā tesaṃ khayā virāgā nirodhā cāgā paṭinissaggā vimuttaṃ me cittanti pajānāmi. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imesu chasu ajjhattikabāhiresu āyatanesu anupādāya āsavehi cittaṃ vimutta’nti. Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uttariṃ pañho pucchitabbo. 101. “友よ、これら六つの内・外の処(入処)は、知見ある、阿羅漢であり正自覚者であるかの世尊によって正しく説かれました。六つとは何か。眼と色、耳と声、鼻と香、舌と味、身と触、意と法です。友よ、これら六つの内・外の処は、かの世尊によって正しく説かれました。では、尊者はどのように知り、どのように見ることで、これら六つの内・外の処において執着することなく、諸漏から心が解脱したのですか?”比丘たちよ、漏尽し、梵行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、有の結縛を滅尽し、正智によって解脱した比丘にとって、次のように答えるのが法にかなっています。“友よ、眼において、色において、眼識において、眼識によって認識されるべき諸法において、いかなる欲、いかなる貪、いかなる喜、いかなる渇愛、また心の接近、執着、固執、偏見、随眠があるにせよ、それらが滅尽し、離欲し、消滅し、棄てられ、放棄されたことによって、私の心は解脱したと私は知っています。耳において、声において、耳識において……(中略)……鼻において、香において、鼻識において……舌において、味において、舌識において……身において、触において、身識において……友よ、意において、法において、意識において、意識によって認識されるべき諸法において、いかなる欲、いかなる貪、いかなる喜、いかなる渇愛、また心の接近、執着、固執、偏見、随眠があるにせよ、それらが滅尽し、離欲し、消滅し、棄てられ、放棄されたことによって、私の心は解脱したと私は知っています。友よ、このように知り、このように見ることで、これら六つの内・外の処において執着することなく、私の心は諸漏から解脱したのです”と。比丘たちよ、その比丘の言葉を‘善し’と歓喜し、随喜すべきです。その言葉を‘善し’と歓喜し、随喜した上で、さらに質問をすべきです。 102. ‘‘‘Kathaṃ jānato panāyasmato, kathaṃ passato imasmiñca saviññāṇake kāye bahiddhā ca sabbanimittesu ahaṃkāramamaṃkāramānānusayā samūhatā’ti ? Khīṇāsavassa, bhikkhave, bhikkhuno vusitavato katakaraṇīyassa ohitabhārassa anuppattasadatthassa parikkhīṇabhavasaṃyojanassa sammadaññāvimuttassa ayamanudhammo hoti veyyākaraṇāya – ‘pubbe kho ahaṃ, āvuso, agāriyabhūto samāno aviddasu ahosiṃ. Tassa me tathāgato vā tathāgatasāvako vā dhammaṃ desesi. Tāhaṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhiṃ. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhiṃ – sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā [Pg.83] anagāriyaṃ pabbajeyya’’’nti. 102. “では、尊者はどのように知り、どのように見ることで、この意識を伴う身体、および外部のすべての相において、我作・我所作・慢の随眠が根絶されたのですか?”比丘たちよ、漏尽し、梵行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、有の結縛を滅尽し、正智によって解脱した比丘にとって、次のように答えるのが法にかなっています。“友よ、私はかつて在家の者であったとき、無知でありました。その私に、如来あるいは如来の弟子が法を説きました。私はその法を聞いて、如来に対して信仰を得ました。私はその信仰を得て、次のように思索しました。‘在家の生活は窮屈で、塵の積もる道である。出家は開かれた空間のようである。家に住みながら、一筋に円満し、一筋に清浄で、磨かれた貝殻のような梵行を実践することは容易ではない。私は髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を纏い、家から家なき状態へと出家しようではないか’と。” ‘‘So kho ahaṃ, āvuso, aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya, appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajiṃ. So evaṃ pabbajito samāno bhikkhūnaṃ sikkhāsājīvasamāpanno pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato ahosiṃ nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī vihāsiṃ. Adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato ahosiṃ dinnādāyī dinnapāṭikaṅkhī, athenena sucibhūtena attanā vihāsiṃ. Abrahmacariyaṃ pahāya brahmacārī ahosiṃ ārācārī virato methunā gāmadhammā. Musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato ahosiṃ saccavādī saccasandho theto paccayiko avisaṃvādako lokassa. Pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato ahosiṃ, ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya; iti bhinnānaṃ vā sandhātā sahitānaṃ vā anuppadātā samaggārāmo samaggarato samagganandī samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā ahosiṃ. Pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato ahosiṃ; yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā ahosiṃ. Samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato ahosiṃ; kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā ahosiṃ kālena sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ. “友よ、私はその後、少なからぬ財産を捨て、あるいは多大な財産を捨て、少なからぬ親族を捨て、あるいは多大な親族を捨てて、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を纏って、家を出て、家なき身(出家)となりました。そのように出家した私は、比丘たちの学処と生活を具足し、殺生を捨てて殺生から離れました。棒を置き、武器を置き、恥を知り、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を願って憐れみ深く過ごしました。与えられていないものを取ることを捨てて、盗みから離れました。与えられたものを受け取り、与えられることを望み、盗むことなく清浄な自己を保って過ごしました。非梵行を捨てて、梵行(清浄な修行)に励み、村の習わしである淫欲から遠ざかり、離れました。嘘を捨てて、偽りを言うことから離れました。真実を語り、真実に結ばれ、誠実で信頼され、世の人を欺くことがありませんでした。中傷を捨てて、中傷から離れました。あちらで聞いたことを、こちらの人々を仲違いさせるためにこちらで語らず、こちらで聞いたことを、あちらの人々を仲違いさせるためにあちらで語りませんでした。このように、仲違いした者たちを和合させ、和合している者たちをさらに助け、和合を楽しみ、和合を喜び、和合を愛し、和合をもたらす言葉を語りました。粗暴な言葉を捨てて、粗暴な言葉から離れました。罪がなく、耳に心地よく、愛らしく、心に響き、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人に喜ばれる、そのような言葉を語りました。無益な話を捨てて、無益な話から離れました。時宜にかない、真実を語り、有益なことを語り、法を語り、律を語りました。適切な時に、根拠があり、節度があり、義(利益)を伴った、心に留めるべき言葉を語りました。” ‘‘So bījagāmabhūtagāmasamārambhā paṭivirato ahosiṃ, ekabhattiko ahosiṃ rattūparato virato vikālabhojanā. Naccagītavāditavisūkadassanā paṭivirato ahosiṃ. Mālāgandhavilepanadhāraṇamaṇḍanavibhūsanaṭṭhānā paṭivirato ahosiṃ. Uccāsayanamahāsayanā paṭivirato ahosiṃ. Jātarūparajatapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, āmakadhaññapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, āmakamaṃsapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ; itthikumārikapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, dāsidāsapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, ajeḷakapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, kukkuṭasūkarapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ[Pg.84], hatthigavassavaḷavapaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ, khettavatthupaṭiggahaṇā paṭivirato ahosiṃ. Dūteyyapahiṇagamanānuyogā paṭivirato ahosiṃ, kayavikkayā paṭivirato ahosiṃ, tulākūṭakaṃsakūṭamānakūṭā paṭivirato ahosiṃ, ukkoṭanavañcananikatisāciyogā paṭivirato ahosiṃ, chedanavadhabandhanaviparāmosaālopasahasākārā paṭivirato ahosiṃ. “私は、種子や植物を傷つけることを離れました。一食を旨とし、夜食を断ち、正午以降の食事を控えました。踊り、歌、奏楽、見世物という(修行の)妨げとなるものを見ることを離れました。華鬘、香料、塗料による装飾や身の飾りを離れました。高く大きな座所に座ることを離れました。金銀を受け取ることを離れました。生の穀物を受け取ることを離れました。生肉を受け取ることを離れました。女性や少女を受け取ることを離れました。男女の奴隷を受け取ることを離れました。羊や山羊を受け取ることを離れました。鶏や豚を受け取ることを離れました。象、牛、馬、驢馬を受け取ることを離れました。田畑や土地を受け取ることを離れました。使い走りや伝言の役を担うことを離れました。売買を離れました。秤の詐欺、偽金による詐欺、計量の詐欺を離れました。収賄、欺瞞、偽造といった不正を離れました。切断、殺害、拘束、強奪、略奪、暴行を離れました。” ‘‘So santuṭṭho ahosiṃ kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamiṃ samādāyeva pakkamiṃ. Seyyathāpi nāma pakkhī sakuṇo yena yeneva ḍeti sapattabhārova ḍeti; evameva kho ahaṃ, āvuso; santuṭṭho ahosiṃ kāyaparihārikena cīvarena, kucchiparihārikena piṇḍapātena. So yena yeneva pakkamiṃ samādāyeva pakkamiṃ. So iminā ariyena sīlakkhandhena samannāgato ajjhattaṃ anavajjasukhaṃ paṭisaṃvedesiṃ. “私は、身を維持するのに十分な衣と、腹を満たすのに十分な施食(托鉢の食)によって満足していました。私はどこへ行くにも、それらだけを携えて行きました。あたかも、翼のある鳥がどこへ飛んで行くにも、自分の翼だけを重荷として飛んで行くようなものです。友よ、そのように私は、身を維持する衣と、腹を満たす施食に満足していました。私はどこへ行くにも、それらだけを携えて行きました。私はこの聖なる戒律の集まり(戒蘊)を具足して、内面に非難されることのない安楽(無罪の楽)を感じました。” 103. ‘‘So cakkhunā rūpaṃ disvā na nimittaggāhī ahosiṃ nānubyañjanaggāhī; yatvādhikaraṇamenaṃ cakkhundriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya paṭipajjiṃ; rakkhiṃ cakkhundriyaṃ, cakkhundriye saṃvaraṃ āpajjiṃ. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…pe… jivhāya rasaṃ sāyitvā…pe… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā…pe… manasā dhammaṃ viññāya na nimittaggāhī ahosiṃ nānubyañjanaggāhī; yatvādhikaraṇamenaṃ manindriyaṃ asaṃvutaṃ viharantaṃ abhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssaveyyuṃ, tassa saṃvarāya paṭipajjiṃ; rakkhiṃ manindriyaṃ, manindriye saṃvaraṃ āpajjiṃ. So iminā ariyena indriyasaṃvarena samannāgato ajjhattaṃ abyāsekasukhaṃ paṭisaṃvedesiṃ. 103. “私は眼で色(形あるもの)を見て、その相(全体像)を掴まず、細部(特徴)に囚われませんでした。もし眼の感官を制御せずに住むならば、貪欲や憂いという悪不善法が流れ込む恐れがあるため、その制御のために修行し、眼の感官を守り、眼の感官における制御を達成しました。耳で音を聞き……(中略)……鼻で香りを嗅ぎ……(中略)……舌で味を味わい……(中略)……体で触れ……(中略)……心で法(対象)を知って、その相を掴まず、細部に囚われませんでした。もし意(こころ)の感官を制御せずに住むならば、貪欲や憂いという悪不善法が流れ込む恐れがあるため、その制御のために修行し、意の感官を守り、意の感官における制御を達成しました。私はこの聖なる感官の制御(根律儀)を具足して、内面に汚れのない安楽(不混濁の楽)を感じました。” ‘‘So abhikkante paṭikkante sampajānakārī ahosiṃ, ālokite vilokite sampajānakārī ahosiṃ, samiñjite pasārite sampajānakārī ahosiṃ, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī ahosiṃ, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī ahosiṃ, uccārapassāvakamme sampajānakārī ahosiṃ, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī ahosiṃ. “私は、進む時も退く時も正知(はっきりと目覚めていること)をもって行い、前を見る時も脇を見る時も正知をもって行い、屈伸する時も正知をもって行い、大衣・鉢・衣を持つ時も正知をもって行い、食べ、飲み、噛み、味わう時も正知をもって行い、大小便をする時も正知をもって行い、歩く時、立つ時、座る時、眠る時、目覚める時、話す時、沈黙する時も、常に正知をもって行いました。” ‘‘So [Pg.85] iminā ca ariyena sīlakkhandhena samannāgato, (imāya ca ariyāya santuṭṭhiyā samannāgato,) iminā ca ariyena indriyasaṃvarena samannāgato, iminā ca ariyena satisampajaññena samannāgato vivittaṃ senāsanaṃ bhajiṃ araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. So pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto nisīdiṃ pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. “私は、この聖なる戒の集い(戒蘊)を具足し、(この聖なる満足を具足し、)この聖なる感官の守護(根律儀)を具足し、この聖なる正念正知を具足して、離れた静かな座所、すなわち、森、樹下、山、峡谷、山窟、墓地、林野、露地、藁塚を求めた。私は、托鉢から帰り、食事を終えた後、結跏趺坐し、身を直く立て、眼前に念(サティ)を確立して座った。” ‘‘So abhijjhaṃ loke pahāya vigatābhijjhena cetasā vihāsiṃ, abhijjhāya cittaṃ parisodhesiṃ. Byāpādapadosaṃ pahāya abyāpannacitto vihāsiṃ sabbapāṇabhūtahitānukampī, byāpādapadosā cittaṃ parisodhesiṃ. Thinamiddhaṃ pahāya vigatathinamiddho vihāsiṃ ālokasaññī sato sampajāno, thinamiddhā cittaṃ parisodhesiṃ. Uddhaccakukkuccaṃ pahāya anuddhato vihāsiṃ ajjhattaṃ, vūpasantacitto, uddhaccakukkuccā cittaṃ parisodhesiṃ. Vicikicchaṃ pahāya tiṇṇavicikiccho vihāsiṃ akathaṃkathī kusalesu dhammesu, vicikicchāya cittaṃ parisodhesiṃ. “私は、世における貪欲を捨て、貪欲を離れた心をもって住し、貪欲から心を清めた。悪意と怒りを捨て、悪意のない心をもって、すべての生きとし生けるものの利益を憐れみつつ住し、悪意と怒りから心を清めた。惛沈睡眠(こんじんすいめん)を捨て、惛沈睡眠を離れ、光明を想い、正念正知をもって住し、惛沈睡眠から心を清めた。掉挙悪作(じょうこおさ)を捨て、内において静まり、心が静止した状態で住し、掉挙悪作から心を清めた。疑惑を捨て、疑惑を乗り越え、善き法について疑うことなく住し、疑惑から心を清めた。” 104. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja vihāsiṃ. 104. “私は、心の汚れであり、智慧を弱めるこれら五つの蓋(五蓋)を捨てて、諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れ、尋(じん)があり、伺(し)があり、離生喜楽のある初禅を具足して住した。尋と伺が静止したことにより、内なる清浄と心の一境性とがあり、尋もなく伺もなく、定生喜楽のある第二禅を……(中略)……第三禅を……第四禅を具足して住した。” ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmesiṃ. So idaṃ dukkhanti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ dukkhasamudayoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ dukkhanirodhoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ; ime āsavāti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ āsavasamudayoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ āsavanirodhoti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ, ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadāti yathābhūtaṃ abbhaññāsiṃ. Tassa me evaṃ jānato evaṃ [Pg.86] passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccittha, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccittha, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccitthaः vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ ahosi. Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyāti abbhaññāsiṃ. Evaṃ kho me, āvuso, jānato evaṃ passato imasmiñca saviññāṇake kāye bahiddhā ca sabbanimittesu ahaṃkāramamaṃkāramānānusayā samūhatā’’ti. ‘‘Tassa, bhikkhave, bhikkhuno ‘sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditabbaṃ anumoditabbaṃ. ‘Sādhū’ti bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā evamassa vacanīyo – ‘lābhā no, āvuso, suladdhaṃ no, āvuso, ye mayaṃ āyasmantaṃ tādisaṃ sabrahmacāriṃ samanupassāmā’’’ti. “このように心が集中し、清浄で、混じりけがなく、汚れを離れ、柔軟で、適応し、安定し、不動に達したとき、私は諸々の漏(ろ)を滅尽させる智慧へと心を向けた。私は、‘これが苦である’とありのままに知った。‘これが苦の集起である’とありのままに知った。‘これが苦の滅尽である’とありのままに知った。‘これが苦の滅尽に導く道である’とありのままに知った。‘これらが漏である’とありのままに知った。‘これが漏の集起である’とありのままに知った。‘これが漏の滅尽である’とありのままに知った。‘これが漏の滅尽に導く道である’とありのままに知った。このように知り、このように見る私の心は、欲漏から解脱し、有漏から解脱し、無明漏から解脱した。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じた。‘生は尽きた。聖行は成し遂げられた。なすべきことはなされた。もはやこのような状態に戻ることはない’と知った。友よ、このように知り、このように見る私にとって、この意識のある身体においても、外なるすべての対象においても、‘我’という思い、‘我のもの’という思い、慢の随眠(ずいめん)は根絶されたのである。”比丘たちよ、その比丘の言葉を“善し”として歓喜し、随喜すべきである。“善し”として歓喜し、随喜した上で、このように言うべきである。“友よ、我らにとって利益である。友よ、我らにとって幸いである。我らが、あなたのような尊い同法者を目の当たりにできることは。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Chabbisodhanasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ. 第二の六浄経(ろくじょうきょう)が終わった。 3. Sappurisasuttaṃ 3. 善士経(ぜんじきょう) 105. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘sappurisadhammañca vo, bhikkhave, desessāmi asappurisadhammañca. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 105. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城(サーヴァッティー)の、アナータピンディカ園(祇樹給孤独園)におられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師(バダンテ)よ”と世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。“比丘たちよ、汝らに善士(ぜんじ)の法と非善士(ひぜんじ)の法を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は説くであろう。”比丘たちは“はい、世尊よ”と世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。 ‘‘Katamo ca, bhikkhave, asappurisadhammo? Idha, bhikkhave, asappuriso uccākulā pabbajito hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi uccākulā pabbajito, ime panaññe bhikkhū na uccākulā pabbajitā’ti. So tāya uccākulīnatāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayaṃ, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho uccākulīnatāya lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti[Pg.87], mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi uccākulā pabbajito hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tāya uccākulīnatāya nevattānukkaṃseti na paraṃ vambheti. Ayaṃ, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、非善士の法とは何か。比丘たちよ、ここに、ある非善士が名門の家柄から出家したとする。彼はこのように考える。‘私は名門の家柄から出家したが、他の比丘たちは名門の家柄から出家したのではない’と。彼はその家柄の高さによって、自らを高め、他人を軽蔑する。比丘たちよ、これが非善士の法である。一方、比丘たちよ、善士はこのように考える。‘家柄の高さによって、貪欲の諸法が滅尽するわけではなく、瞋恚(しんい)の諸法が滅尽するわけでもなく、愚痴(ぐち)の諸法が滅尽するわけでもない。たとえ名門の家柄から出家したのではなくても、その比丘が法に随順して法を実践し、正しく実践し、法に従って歩んでいるならば、彼はその比丘たちの中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼はただ実践のみを重んじて、家柄の高さによって自らを高めることもなく、他人を軽蔑することもない。比丘たちよ、これが善士の法である。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso mahākulā pabbajito hoti…pe… mahābhogakulā pabbajito hoti…pe… uḷārabhogakulā pabbajito hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi uḷārabhogakulā pabbajito, ime panaññe bhikkhū na uḷārabhogakulā pabbajitā’ti. So tāya uḷārabhogatāya attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho uḷārabhogatāya lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi uḷārabhogakulā pabbajito hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tāya uḷārabhogatāya nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらに、非善士は名家から出家し、...大富豪の家から出家し、...優れた富を持つ家から出家します。彼はこのように考えます。‘私は優れた富を持つ家から出家したが、他の比丘たちは優れた富を持つ家から出家したのではない’と。彼はその優れた富によって自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた非善士の法です。比丘たちよ、一方で善士はこのように考えます。‘優れた富によって、貪欲や瞋恚や愚痴が滅尽するわけではない。たとえ優れた富を持つ家から出家した者でなくても、もしその比丘が法にかなった法を実践し、正しく実践し、法に従って歩む者であるならば、その者こそがその中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、その優れた富によって自己を称揚することもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これは善士の法です。” 106. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso ñāto hoti yasassī. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ñāto yasassī, ime panaññe bhikkhū appaññātā appesakkhā’ti. So tena ñattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho ñattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi ñāto hoti yasassī; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena ñattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. 106. “比丘たちよ、さらに、非善士は有名であり、名声があります。彼はこのように考えます。‘私は有名で名声があるが、他の比丘たちは無名で影響力がない’と。彼はその名声によって自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた非善士の法です。比丘たちよ、一方で善士はこのように考えます。‘名声によって、貪欲や瞋恚や愚痴が滅尽するわけではない。たとえ有名で名声がある者でなくても、もしその比丘が法にかなった法を実践し、正しく実践し、法に従って歩む者であるならば、その者こそがその中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、その名声によって自己を称揚することもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これは善士の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso lābhī hoti cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārānaṃ. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi [Pg.88] lābhī cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārānaṃ, ime panaññe bhikkhū na lābhino cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārāna’nti. So tena lābhena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho lābhena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi lābhī hoti cīvarapiṇḍapātasenāsanagilānappaccayabhesajjaparikkhārānaṃ; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena lābhena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらに、非善士は衣・食・住・薬の四資具を得る者となります。彼はこのように考えます。‘私は衣・食・住・薬の四資具を得る者であるが、他の比丘たちはこれらを得る者ではない’と。彼はその利得によって自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた非善士の法です。比丘たちよ、一方で善士はこのように考えます。‘利得によって、貪欲や瞋恚や愚痴が滅尽するわけではない。たとえ四資具を得る者でなくても、もしその比丘が法にかなった法を実践し、正しく実践し、法に従って歩む者であるならば、その者こそがその中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、その利得によって自己を称揚することもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これは善士の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso bahussuto hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi bahussuto, ime panaññe bhikkhū na bahussutā’ti. So tena bāhusaccena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho bāhusaccena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi bahussuto hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena bāhusaccena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらに、非善士は多聞となります。彼はこのように考えます。‘私は多聞であるが、他の比丘たちは多聞ではない’と。彼はその多聞であることによって自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた非善士の法です。比丘たちよ、一方で善士はこのように考えます。‘多聞であることによって、貪欲や瞋恚や愚痴が滅尽するわけではない。たとえ多聞な者でなくても、もしその比丘が法にかなった法を実践し、正しく実践し、法に従って歩む者であるならば、その者こそがその中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、その多聞であることによって自己を称揚することもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これは善士の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso vinayadharo hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi vinayadharo, ime panaññe bhikkhū na vinayadharā’ti. So tena vinayadharattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho vinayadharattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi vinayadharo hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena vinayadharattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらに、非善士は律蔵に精通する者となります。彼はこのように考えます。‘私は持律者であるが、他の比丘たちは持律者ではない’と。彼はその持律者であることによって自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた非善士の法です。比丘たちよ、一方で善士はこのように考えます。‘持律者であることによって、貪欲や瞋恚や愚痴が滅尽するわけではない。たとえ持律者でなくても、もしその比丘が法にかなった法を実践し、正しく実践し、法に従って歩む者であるならば、その者こそがその中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、その持律者であることによって自己を称揚することもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これは善士の法です。” ‘‘Puna [Pg.89] caparaṃ, bhikkhave, asappuriso dhammakathiko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi dhammakathiko, ime panaññe bhikkhū na dhammakathikā’ti. So tena dhammakathikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho dhammakathikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi dhammakathiko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena dhammakathikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は説法者となります。彼は次のように考察します。‘私は説法者であるが、他のこれらの比丘たちは説法者ではない’と。彼はその説法者であることによって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、一方で善き人は次のように考察します。‘説法者であることによって、貪欲の法が滅尽に至るわけではなく、瞋恚の法が滅尽に至るわけでもなく、愚痴の法が滅尽に至るわけでもない。たとえ説法者でなくても、その比丘が法に随った法を実践し、正しく実践し、法に随って歩む者であるならば、その人こそがその(比丘たちの)中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、説法者であることによって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” 107. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso āraññiko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi āraññiko ime panaññe bhikkhū na āraññikā’ti. So tena āraññikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho āraññikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi āraññiko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena āraññikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. 107. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は森林住者(阿蘭若住の沙門)となります。彼は次のように考察します。‘私は森林住者であるが、他のこれらの比丘たちは森林住者ではない’と。彼はその森林住者であることによって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、一方で善き人は次のように考察します。‘森林住者であることによって、貪欲の法が滅尽に至るわけではなく、瞋恚の法が滅尽に至るわけでもなく、愚痴の法が滅尽に至るわけでもない。たとえ森林住者でなくても、その比丘が法に随った法を実践し、正しく実践し、法に随って歩む者であるならば、その人こそがその(比丘たちの)中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、森林住者であることによって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso paṃsukūliko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi paṃsukūliko, ime panaññe bhikkhū na paṃsukūlikā’ti. So tena paṃsukūlikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho paṃsukūlikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi paṃsukūliko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena paṃsukūlikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は糞掃衣者(ぼろ布を綴った衣を着る者)となります。彼は次のように考察します。‘私は糞掃衣者であるが、他のこれらの比丘たちは糞掃衣者ではない’と。彼はその糞掃衣者であることによって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、一方で善き人は次のように考察します。‘糞掃衣者であることによって、貪欲の法が滅尽に至るわけではなく、瞋恚の法が滅尽に至るわけでもなく、愚痴の法が滅尽に至るわけでもない。たとえ糞掃衣者でなくても、その比丘が法に随った法を実践し、正しく実践し、法に随って歩む者であるならば、その人こそがその(比丘たちの)中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、糞掃衣者であることによって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna [Pg.90] caparaṃ, bhikkhave, asappuriso piṇḍapātiko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi piṇḍapātiko, ime panaññe bhikkhū na piṇḍapātikā’ti. So tena piṇḍapātikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho piṇḍapātikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi piṇḍapātiko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena piṇḍapātikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は常乞食者(托鉢のみで食を得る者)となります。彼は次のように考察します。‘私は常乞食者であるが、他のこれらの比丘たちは常乞食者ではない’と。彼はその常乞食者であることによって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、一方で善き人は次のように考察します。‘常乞食者であることによって、貪欲の法が滅尽に至るわけではなく、瞋恚の法が滅尽に至るわけでもなく、愚痴の法が滅尽に至るわけでもない。たとえ常乞食者でなくても、その比丘が法に随った法を実践し、正しく実践し、法に随って歩む者であるならば、その人こそがその(比丘たちの)中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、常乞食者であることによって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso rukkhamūliko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi rukkhamūliko, ime panaññe bhikkhū na rukkhamūlikā’ti. So tena rukkhamūlikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho rukkhamūlikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi rukkhamūliko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā tena rukkhamūlikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は樹下住者(木の下で生活する者)となります。彼は次のように考察します。‘私は樹下住者であるが、他のこれらの比丘たちは樹下住者ではない’と。彼はその樹下住者であることによって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、一方で善き人は次のように考察します。‘樹下住者であることによって、貪欲の法が滅尽に至るわけではなく、瞋恚の法が滅尽に至るわけでもなく、愚痴의 法が滅尽に至るわけでもない。たとえ樹下住者でなくても、その比丘が法に随った法を実践し、正しく実践し、法に随って歩む者であるならば、その人こそがその(比丘たちの)中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践そのものを中心に据えて、樹下住者であることによって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sosāniko hoti…pe… abbhokāsiko hoti… nesajjiko hoti… yathāsanthatiko hoti… ekāsaniko hoti. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ekāsaniko, ime panaññe bhikkhū na ekāsanikā’ti. So tena ekāsanikattena attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘na kho ekāsanikattena lobhadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, dosadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti, mohadhammā vā parikkhayaṃ gacchanti. No cepi ekāsaniko hoti; so ca hoti dhammānudhammappaṭipanno sāmīcippaṭipanno anudhammacārī, so tattha pujjo, so tattha pāsaṃso’ti. So paṭipadaṃyeva antaraṃ karitvā [Pg.91] tena ekāsanikattena nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、墓地に住む者(塚間住)であり、...野外に住む者(露地住)であり、座るだけで横にならない者(常坐不臥)であり、あてがわれた座に住む者(随席住)であり、一食のみを摂る者(一坐食)であります。彼はこのように考えます。‘私は一坐食の者であるが、他のこれらの比丘たちは一坐食の者ではない’と。彼はその一坐食であることによって、自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、しかし、善き人はこのように考えます。‘一坐食であることによって、貪欲の諸法が滅尽するわけではなく、瞋恚の諸法が滅尽するわけでもなく、愚痴の諸法が滅尽するわけでもない。たとえ一坐食の者でなくても、その人が法に随順して法を実践し、正しく実践し、法に従って歩む者であるならば、その人はその(比丘たちの)中で供養されるべきであり、称賛されるべきである’と。彼は実践(行)そのものを主眼とし、その一坐食であることによって、自己を称揚することも、他者を軽蔑することもしません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” 108. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi paṭhamajjhānasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū paṭhamajjhānasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya paṭhamajjhānasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘paṭhamajjhānasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya paṭhamajjhānasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. 108. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて、尋(じん)があり、伺(し)があり、離より生じた喜と楽のある初禅を具足して住します。彼はこのように考えます。‘私は初禅の等至(三昧)を得た者であるが、他のこれらの比丘たちは初禅の等至を得た者ではない’と。彼はその初禅の等至によって、自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、しかし、善き人はこのように考えます。‘初禅の等至においても、世尊によって不執着(渇愛の不在)が説かれている。なぜなら、人は何らかの対象によって(自己を)想定するが、それはその想定とは異なったものになるからである’と。彼は不執着そのものを主眼とし、その初禅の等至によって、自己を称揚することも、他者を軽蔑することもしません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi catutthajjhānasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū catutthajjhānasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya catutthajjhānasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘catutthajjhānasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya catutthajjhānasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、尋と伺が静止したことにより、内なる清浄があり、心の専一性があり、尋もなく伺もなく、定より生じた喜と楽のある第二禅を、...第三禅を、第四禅を具足して住します。彼はこのように考えます。‘私は第四禅の等至を得た者であるが、他のこれらの比丘たちは第四禅の等至を得た者ではない’と。彼はその第四禅の等至によって、自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、しかし、善き人はこのように考えます。‘第四禅の等至においても、世尊によって不執着(渇愛の不在)が説かれている。なぜなら、人は何らかの対象によって(自己を)想定するが、それはその想定とは異なったものになるからである’と。彼は不執着そのものを主眼とし、その第四禅の等至によって、自己を称揚することも、他者を軽蔑することもしません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ākāsānañcāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū ākāsānañcāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya ākāsānañcāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati [Pg.92] – ‘ākāsānañcāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya ākāsānañcāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、あらゆる面で色想を完全に超越したことにより、有対想が消滅したことにより、種々想を意に介さないことにより、‘空は無辺である’として、空無辺処を具足して住します。彼はこのように考えます。‘私は空無辺処の等至を得た者であるが、他のこれらの比丘たちは空無辺処の等至を得た者ではない’と。彼はその空無辺処の等至によって、自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、しかし、善き人はこのように考えます。‘空無辺処の等至においても、世尊によって不執着(渇愛の不在)が説かれている。なぜなら、人は何らかの対象によって(自己を)想定するが、それはその想定とは異なったものになるからである’と。彼は不執着そのものを主眼とし、その空無辺処の等至によって、自己を称揚することも、他者を軽蔑することもしません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi viññāṇañcāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū viññāṇañcāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya viññāṇañcāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘viññāṇañcāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya viññāṇañcāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、あらゆる面で空無辺処を完全に超越して、‘意識は無辺である’として、識無辺処を具足して住します。彼はこのように考えます。‘私は識無辺処の等至を得た者であるが、他のこれらの比丘たちは識無辺処の等至を得た者ではない’と。彼はその識無辺処の等至によって、自己を称揚し、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。比丘たちよ、しかし、善き人はこのように考えます。‘識無辺処の等至においても、世尊によって不執着(渇愛の不在)が説かれている。なぜなら、人は何らかの対象によって(自己を)想定するが、それはその想定とは異なったものになるからである’と。彼は不執着そのものを主眼とし、その識無辺処の等至によって、自己を称揚することも、他者を軽蔑することもしません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi ākiñcaññāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū ākiñcaññāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya ākiñcaññāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti, paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘ākiñcaññāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya ākiñcaññāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、あらゆる点において識無辺処を越え、‘何も存在しない’として無所有処に至って住します。彼は次のように考えます。‘私は無所有処定の獲得者であるが、他の比丘たちは無所有処定の獲得者ではない’と。彼はその無所有処定によって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法(性質)です。しかし比丘たちよ、善き人は次のように考えます。‘無所有処定についても、世尊によって不執着(アタンマヤター)が説かれている。なぜなら、人はそれ(定)をどのように考えても、それはそれとは異なったものになるからである’と。彼は不執着そのものを内面に据えて、その無所有処定によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, asappuriso sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati. So iti paṭisañcikkhati – ‘ahaṃ khomhi nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā lābhī, ime panaññe bhikkhū nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā na lābhino’ti. So tāya nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā attānukkaṃseti[Pg.93], paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, asappurisadhammo. Sappuriso ca kho, bhikkhave, iti paṭisañcikkhati – ‘nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyāpi kho atammayatā vuttā bhagavatā. Yena yena hi maññanti tato taṃ hoti aññathā’ti. So atammayataññeva antaraṃ karitvā tāya nevasaññānāsaññāyatanasamāpattiyā nevattānukkaṃseti, na paraṃ vambheti. Ayampi, bhikkhave, sappurisadhammo. “比丘たちよ、さらにまた、善からぬ人は、あらゆる点において無所有処を越え、非想非非想処に至って住します。彼は次のように考えます。‘私は非想非非想処定の獲得者であるが、他の比丘たちは非想非非想処定の獲得者ではない’と。彼はその非想非非想処定によって、自らを高め、他者を軽蔑します。比丘たちよ、これもまた善からぬ人の法です。しかし比丘たちよ、善き人は次のように考えます。‘非想非非想処定についても、世尊によって不執着が説かれている。なぜなら、人はそれをどのように考えても、それはそれとは異なったものになるからである’と。彼は不執着そのものを内面に据えて、その非想非非想処定によって自らを高めることもなく、他者を軽蔑することもありません。比丘たちよ、これもまた善き人の法です。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, sappuriso sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati. Paññāya cassa disvā āsavā parikkhīṇā honti. Ayaṃ, bhikkhave, bhikkhu na kiñci maññati, na kuhiñci maññati, na kenaci maññatī’’ti. “比丘たちよ、さらにまた、善き人は、あらゆる点において非想非非想処を越え、想受滅(想と受の滅尽)に至って住します。そして、智慧によって(四聖諦を)見たことにより、彼の諸々の漏(煩悩)は尽き果てています。比丘たちよ、この比丘は何ものをも(我や我所と)思わず、どこにおいても思わず、いかなる理由によっても(その人を)思いません。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれました。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだのでした。 Sappurisasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ. 第三の善士経(サップリサ・スッタ)が終わりました。 4. Sevitabbāsevitabbasuttaṃ 4. 親近すべきものと親近すべきでないものに関する経(セーヴィタッバーセーヴィタッバ・スッタ) 109. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘sevitabbāsevitabbaṃ vo, bhikkhave, dhammapariyāyaṃ desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 109. このように私は聞きました。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に住しておられました。そこで世尊は比丘たちに‘比丘たちよ’と呼びかけられました。比丘たちは‘尊師(バダンテ)’と世尊に応答しました。世尊は次のように言われました。‘比丘たちよ、あなた方に、親近すべきものと親近すべきでないものについての法門を説きましょう。それを聞き、よく心に留めなさい。説くことにしましょう’と。比丘たちは‘はい、世尊’と世尊に応答しました。世尊は次のように言われました。 ‘‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāraṃ. Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ vacīsamācāraṃ. Manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ manosamācāraṃ. Cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ cittuppādaṃ. Saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi[Pg.94], asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ saññāpaṭilābhaṃ. Diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ diṭṭhipaṭilābhaṃ. Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’’nti. “比丘たちよ、私は身体的行為(身業)についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの身体的行為は互いに混ざり合うことはありません。比丘たちよ、私は言語的行為(口業)についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの言語的行為は互いに混ざり合うことはありません。比丘たちよ、私は意図的行為(意業)についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの意図的行為は互いに混ざり合うことはありません。比丘たちよ、私は心の生起についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの心の生起は互いに混ざり合うことはありません。比丘たちよ、私は想(知覚)の獲得についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの想の獲得は互いに混ざり合うことはありません。比丘たちよ、私は見解の獲得についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの見解の獲得は互いに混ざり合うことはありません。比丘たちよ、私は個体(自ら)の獲得についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの個体の獲得は互いに混ざり合うことはありません。” Evaṃ vutte āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. このように説かれたとき、尊者サーリプッタは世尊に次のように申し上げました。“世尊、世尊が簡潔に説かれ、詳細に意味を解説されなかったこの法門の意味について、私はこのように詳細に理解しております。” 110. ‘‘‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, evarūpo kāyasamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti, evarūpo kāyasamācāro sevitabbo. 110. “‘比丘たちよ、私は身体的行為についても、親近すべきものと親近すべきでないものの二種類があると言います。そして、それらの身体的行為は互いに混ざり合うことはありません’と、このように世尊によって説かれました。これは何を縁として(どのような理由で)説かれたのでしょうか。世尊、ある種の身体的行為を親近する(行う)者にとって、不善の法が増大し、善の法が減少するなら、そのような身体的行為は親近すべきではありません。しかし世尊、ある種の身体的行為を親近する者にとって、不善の法が減少し、善の法が増大するなら、そのような身体的行為は親近すべきです。” 111. ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco pāṇātipātī hoti luddo lohitapāṇi hatappahate niviṭṭho adayāpanno pāṇabhūtesu; adinnādāyī kho pana hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ adinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācārī kho pana hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. 111. “世尊よ、どのような身体的行為を習行する者に、不善の法が増大し、善の法が衰退するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は生き物を殺す者であり、残忍で、血塗られた手を持ち、殺傷にふけり、生きとし生けるものに対して慈しみがありません。また、与えられていないものを取る者であり、村にあろうと森にあろうと、他人の所有物や資財を、与えられていないのに盗心をもって取る者です。また、諸々の欲において邪な行いをする者であり、母に守られた女、父に守られた女、父母に守られた女、兄弟に守られた女、姉妹に守られた女、親族に守られた女、一族に守られた女、法に守られた女、夫のある女、刑罰を科せられた女、あるいは(婚約の)花輪をかけられた女にさえも、不適切な関係を持つ者です。世尊よ、このような身体的行為を習行する者に、不善の法が増大し、善の法が衰退するのです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati; adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ [Pg.95] gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ nādinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācāraṃ pahāya kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu na cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, bhante, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “世尊よ、どのような身体的行為を習行する者に、不善の法が衰退し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は生き物を殺すことを捨てて、殺生を離れ、棒を置き、武器を置き、恥を知り、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益と憐れみのために住みます。与えられていないものを取ることを捨てて、偸盗を離れ、村にあろうと森にあろうと、他人の所有物や資財を、与えられていないのに盗心をもって取ることをしません。諸々の欲における邪な行いを捨てて、邪淫を離れ、母に守られた女、父に守られた女、父母に守られた女、兄弟に守られた女、姉妹に守られた女、親族に守られた女、一族に守られた女、法に守られた女、夫のある女、刑罰を科せられた女、あるいは花輪をかけられた女にさえも、不適切な関係を持つことがありません。世尊よ、このような身体的行為を習行する者に、不善の法が衰退し、善の法が増大するのです。‘比丘たちよ、私は身体的行為を二種類であると説く。すなわち、習行すべきものと、習行すべきでないものである。そして、それらは互いに異なる身体的行為である’と世尊によって説かれたことは、このことを縁として説かれたのです。” ‘‘‘Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ vacīsamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti, evarūpo vacīsamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo vacīsamācāro sevitabbo. “‘比丘たちよ、私は言語的行為もまた二種類であると説く。すなわち、習行すべきものと、習行すべきでないものである。そして、それらは互いに異なる言語的行為である’と、このように世尊によって説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような言語的行為を習行する者に、不善の法が増大し、善の法が衰退するなら、そのような言語的行為は習行すべきではありません。世尊よ、どのような言語的行為を習行する者に、不善の法が衰退し、善の法が増大するなら、そのような言語的行為は習行すべきです。” 112. ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco musāvādī hoti, sabhāgato vā parisāgato vā ñātimajjhagato vā pūgamajjhagato vā rājakulamajjhagato vā abhinīto sakkhipuṭṭho – ‘ehambho purisa, yaṃ jānāsi taṃ vadehī’ti so ajānaṃ vā āha – ‘jānāmī’ti, jānaṃ vā āha – ‘na jānāmī’ti; apassaṃ vā āha – ‘passāmī’ti, passaṃ vā āha – ‘na passāmī’ti – iti attahetu vā parahetu vā āmisakiñcikkhahetu vā sampajānamusā bhāsitā hoti; pisuṇavāco kho pana hoti, ito sutvā amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya – iti samaggānaṃ vā bhettā, bhinnānaṃ vā anuppadātā, vaggārāmo, vaggarato, vagganandī, vaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā [Pg.96] hoti; pharusavāco kho pana hoti, yā sā vācā kaṇḍakā kakkasā pharusā parakaṭukā parābhisajjanī kodhasāmantā asamādhisaṃvattanikā, tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; samphappalāpī kho pana hoti akālavādī abhūtavādī anatthavādī adhammavādī avinayavādī, anidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā hoti akālena anapadesaṃ apariyantavatiṃ anatthasaṃhitaṃ – evarūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. 112. “世尊よ、どのような言語的行為を習行する者に、不善の法が増大し、善の法が衰退するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は嘘をつく者です。集会や、集団や、親族の中や、ギルドの中や、王宮の中に連れ出され、証人として問われて、‘さあ、君、知っていることを言いなさい’と言われたとき、彼は知らないのに‘知っている’と言い、知っているのに‘知らない’と言い、見ていないのに‘見た’と言い、見ているのに‘見ていない’と言います。このように、自分のため、他人のため、あるいは何らかのわずかな利得のために、知りながら嘘をつきます。また、中傷する者であり、ここから聞いて、彼らを仲違いさせるためにあそこに告げ、あそこから聞いて、彼らを仲違いさせるためにここに告げます。このように、和合している者を分裂させ、分裂している者を助長し、不和を好み、不和を楽しみ、不和を喜び、不和を生じさせる言葉を語ります。また、粗暴な言葉を吐く者であり、その言葉は刺があり、荒々しく、粗野で、他人に苦痛を与え、他人を攻撃し、怒りに近く、三昧に資さないものです。そのような言葉を語ります。また、無益なしゃべりをする者であり、不適切な時に語り、真実でないことを語り、無益なことを語り、法に反することを語り、律に反することを語ります。心に留める価値がなく、時を失し、根拠がなく、際限がなく、利益を伴わない言葉を語ります。世尊よ、このような言語的行為を習行する者に、不善の法が増大し、善の法が衰退するのです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco musāvādaṃ pahāya musāvādā paṭivirato hoti sabhāgato vā parisāgato vā ñātimajjhagato vā pūgamajjhagato vā rājakulamajjhagato vā abhinīto sakkhipuṭṭho – ‘ehambho purisa, yaṃ jānāsi taṃ vadehī’ti so ajānaṃ vā āha – ‘na jānāmī’ti, jānaṃ vā āha – ‘jānāmī’ti, apassaṃ vā āha – ‘na passāmī’ti, passaṃ vā āha – ‘passāmī’ti – iti attahetu vā parahetu vā āmisakiñcikkhahetu vā na sampajānamusā bhāsitā hoti; pisuṇaṃ vācaṃ pahāya pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti, ito sutvā na amutra akkhātā imesaṃ bhedāya, amutra vā sutvā na imesaṃ akkhātā amūsaṃ bhedāya – iti bhinnānaṃ vā sandhātā sahitānaṃ vā anuppadātā samaggārāmo samaggarato samagganandī samaggakaraṇiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; pharusaṃ vācaṃ pahāya pharusāya vācāya paṭivirato hoti, yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpiṃ vācaṃ bhāsitā hoti; samphappalāpaṃ pahāya samphappalāpā paṭivirato hoti kālavādī bhūtavādī atthavādī dhammavādī vinayavādī, nidhānavatiṃ vācaṃ bhāsitā hoti kālena sāpadesaṃ pariyantavatiṃ atthasaṃhitaṃ – evarūpaṃ, bhante, vacīsamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ vacīsamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “世尊よ、どのような言葉の行いを修める者において、不善の法が減少し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は嘘を捨てて、嘘から離れています。集会や、大衆の中や、親族の中や、組合の中や、王宮の中に引き出され、証人として‘さあ、男よ、知っていることを言いなさい’と問われたとき、彼は知らないことは‘知りません’と言い、知っていることは‘知っています’と言い、見ていないことは‘見ていません’と言い、見ていることは‘見ています’と言います。このように、自分のため、他人のため、あるいは何らかのわずかな利得のために、知りながら嘘をつくことはありません。また、中傷する言葉を捨てて、中傷から離れています。ここから聞いて、彼らを仲違いさせるためにあちらに告げることはなく、あちらから聞いて、彼らを仲違いさせるためにこちらに告げることもありません。このように、仲違いしている者たちを和解させ、和合している者たちを助け、和合を楽しみ、和合を喜び、和合を愛し、和合をもたらす言葉を語ります。また、粗暴な言葉を捨てて、粗暴な言葉から離れています。罪がなく、耳に心地よく、愛らしく、心に響き、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人に喜ばれる、そのような言葉を語ります。また、無益な話しを捨てて、無益な話しから離れています。適切な時に語り、真実を語り、有益なことを語り、法を語り、律を語ります。適切な時に、理由があり、節度があり、有益な、心に留めるべき言葉を語ります。世尊よ、このような言葉の行いを修める者において、不善の法が減少し、善の法が増大します。‘比丘たちよ、私は言葉の行いにも、親しむべきものと親しむべからざるものの二種類があると言う。それらは互いに異なるものである’と世尊によって説かれたことは、このことを指して説かれたのです。” ‘‘‘Manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ manosamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā [Pg.97] dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo manosamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo manosamācāro sevitabbo. “‘比丘たちよ、私は意の行いにも、親しむべきものと親しむべからざるものの二種類があると言う。それらは互いに異なるものである’と世尊によって説かれました。これは何を指して説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような意の行いを修める者において、不善の法が増大し、善の法が減少するなら、そのような意の行いは親しむべきではありません。また世尊よ、どのような意の行いを修める者において、不善の法が減少し、善の法が増大するなら、そのような意の行いは親しむべきです。” 113. ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco abhijjhālu hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ taṃ abhijjhātā hoti – ‘aho vata yaṃ parassa taṃ mamassā’ti; byāpannacitto kho pana hoti paduṭṭhamanasaṅkappo – ‘ime sattā haññantu vā vajjhantu vā ucchijjantu vā vinassantu vā mā vā ahesu’nti – evarūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. 113. “世尊よ、どのような意の行いを修める者において、不善の法が増大し、善の法が減少するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は貪欲であり、他人の富や財物に対して、‘ああ、他人のものが自分のものになればよいのに’と貪ります。また、悪意を抱き、害意のある思考を持っています。‘これらの生き物たちが、殺され、縛られ、断絶され、滅び、あるいは存在しなくなればよい’と。世尊よ、このような意の行いを修める者において、不善の法が増大し、善の法が減少します。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco anabhijjhālu hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ taṃ nābhijjhātā hoti – ‘aho vata yaṃ parassa taṃ mamassā’ti; abyāpannacitto kho pana hoti appaduṭṭhamanasaṅkappo – ‘ime sattā averā abyābajjhā anīghā sukhī attānaṃ pariharantū’ti – evarūpaṃ, bhante, manosamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ manosamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “世尊よ、どのような意の行いを修める者において、不善の法が減少し、善の法が増大するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は無貪であり、他人の富や財物に対して、‘ああ、他人のものが自分のものになればよいのに’と貪ることはありません。また、悪意がなく、害意のない思考を持っています。‘これらの生き物たちが、怨みなく、苦しみなく、憂いなく、幸せに自らを保ちますように’と。世尊よ、このような意の行いを修める者において、不善の法が減少し、善の法が増大します。‘比丘たちよ、私は意の行いにも、親しむべきものと親しむべからざるものの二種類があると言う。それらは互いに異なるものである’と世尊によって説かれたことは、このことを指して説かれたのです。” 114. ‘‘‘Cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ cittuppāda’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo cittuppādo na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo cittuppādo sevitabbo. 114. “‘比丘たちよ、私は心の動きにも、親しむべきものと親しむべからざるものの二種類があると言う。それらは互いに異なるものである’と世尊によって説かれました。これは何を指して説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような心の動きを修める者において、不善の法が増大し、善の法が減少するなら、そのような心の動きは親しむべきではありません。また世尊よ、どのような心の動きを修める者において、不善の法が減少し、善の法が増大するなら、そのような心の動きは親しむべきです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco abhijjhālu hoti, abhijjhāsahagatena [Pg.98] cetasā viharati; byāpādavā hoti, byāpādasahagatena cetasā viharati; vihesavā hoti, vihesāsahagatena cetasā viharati – evarūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. “世尊よ、どのような心の動きを修める者において、不善の法が増大し、善の法が減少するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は貪欲であり、貪欲を伴う心で過ごします。悪意があり、悪意を伴う心で過ごします。害意があり、害意を伴う心で過ごします。世尊よ、このような心の動きを修める者において、不善の法が増大し、善の法が減少します。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco anabhijjhālu hoti, anabhijjhāsahagatena cetasā viharati; abyāpādavā hoti, abyāpādasahagatena cetasā viharati; avihesavā hoti, avihesāsahagatena cetasā viharati – evarūpaṃ, bhante, cittuppādaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ cittuppāda’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “世尊よ、どのような心の生起を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は無貪欲であり、無貪欲を伴う心をもって住します。無瞋恚であり、無瞋恚を伴う心をもって住します。無害であり、無害を伴う心をもって住します。世尊よ、このような心の生起を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するのです。‘比丘たちよ、私は心の生起もまた二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして、それら心の生起は互いに異なっている’と、世尊によって説かれたことは、このことを指して説かれたのです。” 115. ‘‘‘Saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ saññāpaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo saññāpaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo saññāpaṭilābho sevitabbo. 115. “‘比丘たちよ、私は想の獲得もまた二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして、それら想の獲得は互いに異なっている’と、世尊によって説かれました。これは何を指して説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような想の獲得を親近する者に、不善法が増大し、善法が減少するなら、そのような想の獲得は親近すべきではありません。世尊よ、どのような想の獲得を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するなら、そのような想の獲得は親近すべきです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco abhijjhālu hoti, abhijjhāsahagatāya saññāya viharati; byāpādavā hoti, byāpādasahagatāya saññāya viharati; vihesavā hoti, vihesāsahagatāya saññāya viharati – evarūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. “世尊よ、どのような想の獲得を親近する者に、不善法が増大し、善法が減少するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は貪欲であり、貪欲を伴う想をもって住します。瞋恚があり、瞋恚を伴う想をもって住します。害心があり、害心を伴う想をもって住します。世尊よ、このような想の獲得を親近する者に、不善法が増大し、善法が減少するのです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco anabhijjhālu hoti, anabhijjhāsahagatāya saññāya viharati; abyāpādavā hoti, abyāpādasahagatāya saññāya viharati; avihesavā hoti, avihesāsahagatāya saññāya viharati – evarūpaṃ, bhante, saññāpaṭilābhaṃ sevato [Pg.99] akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ saññāpaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “世尊よ、どのような想の獲得を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は無貪欲であり、無貪欲を伴う想をもって住します。無瞋恚であり、無瞋恚を伴う想をもって住します。無害であり、無害を伴う想をもって住します。世尊よ、このような想の獲得を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するのです。‘比丘たちよ、私は想の獲得もまた二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして、それら想の獲得は互いに異なっている’と、世尊によって説かれたことは、このことを指して説かれたのです。” 116. ‘‘‘Diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ diṭṭhipaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo diṭṭhipaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo diṭṭhipaṭilābho sevitabbo. 116. “‘比丘たちよ、私は見の獲得もまた二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして、それら見の獲得は互いに異なっている’と、世尊によって説かれました。これは何を指して説かれたのでしょうか。世尊よ、どのような見の獲得を親近する者に、不善法が増大し、善法が減少するなら、そのような見の獲得は親近すべきではありません。世尊よ、どのような見の獲得を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するなら、そのような見の獲得は親近すべきです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, bhante, ekacco evaṃdiṭṭhiko hoti – ‘natthi dinnaṃ, natthi yiṭṭhaṃ, natthi hutaṃ, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, natthi ayaṃ loko, natthi paro loko, natthi mātā, natthi pitā, natthi sattā opapātikā, natthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – evarūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. “世尊よ、どのような見の獲得を親近する者に、不善法が増大し、善法が減少するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は次のような見をもっています。‘布施(の果報)はなく、献身的な供養(の果報)はなく、供物(の果報)はない。善悪の行為の果報や異熟はない。この世はなく、他世はない。母(への奉仕の果報)はなく、父(への奉仕の果報)はない。化生の衆生はいない。この世において、正しく歩み、正しく実践し、自ら高い知恵によってこの世と他世を悟り、それを説き示す沙門やバラモンはいない’と。世尊よ、このような見の獲得を親近する者に、不善法が増大し、善法が減少するのです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, bhante, ekacco evaṃdiṭṭhiko hoti – ‘atthi dinnaṃ, atthi yiṭṭhaṃ, atthi hutaṃ, atthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, atthi ayaṃ loko, atthi paro loko, atthi mātā, atthi pitā, atthi sattā opapātikā, atthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – evarūpaṃ, bhante, diṭṭhipaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ diṭṭhipaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “世尊よ、どのような見の獲得を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するのでしょうか。世尊よ、ここに、ある者は次のような見をもっています。‘布施(の果報)はあり、献身的な供養(の果報)はあり、供物(の果報)はある。善悪の行為の果報や異熟はある。この世はあり、他世はある。母(への奉仕の果報)はあり、父(への奉仕の果報)はある。化生の衆生はいる。この世において、正しく歩み、正しく実践し、自ら高い知恵によってこの世と他世を悟り、それを説き示す沙門やバラモンはいる’と。世尊よ、このような見の獲得を親近する者に、不善法が減少し、善法が増大するのです。‘比丘たちよ、私は見の獲得もまた二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものである。そして、それら見の獲得は互いに異なっている’と、世尊によって説かれたことは、このことを指して説かれたのです。” 117. ‘‘‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ[Pg.100], bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti – evarūpo attabhāvapaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo attabhāvapaṭilābho sevitabbo. 117. “‘比丘たちよ、私は個体(アッタバーヴァ)の獲得についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。そして、それら個体の獲得は互いに異なるものである’と、このように世尊によって説かれました。これは何を理由として説かれたのでしょうか。大徳(世尊)よ、どのような個体の獲得を親しむとき、不善なる法が増大し、善なる法が減少するなら、そのような個体の獲得は親しむべきではありません。大徳よ、どのような個体の獲得を親しむとき、不善なる法が減少し、善なる法が増大するなら、そのような個体の獲得は親しむべきです。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Sabyābajjhaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato apariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti; abyābajjhaṃ, bhante, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato pariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “大徳よ、どのような個体の獲得を親しむとき、不善なる法が増大し、善なる法が減少するのでしょうか。大徳よ、苦しみを伴う個体の獲得を生じさせる者にとっては、(輪廻の)生存が完結しないために、不善なる法が増大し、善なる法が減少します。大徳よ、苦しみのない個体の獲得を生じさせる者にとっては、(輪廻の)生存が完結するために、不善なる法が減少し、善なる法が増大します。‘比丘たちよ、私は個体の獲得についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。そして、それら個体の獲得は互いに異なるものである’と世尊によって説かれた言葉は、このことを理由として説かれたのです。” ‘‘Imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmī’’ti. “大徳よ、世尊が簡略に説かれ、詳細にその意味を分別されなかったこの教えの意味を、私はこのように詳細に理解いたしました。” 118. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Sādhu kho tvaṃ, sāriputta, imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāsi. 118. “善哉、善哉、サーリプッタよ。サーリプッタよ、私が簡略に説き、詳細にその意味を分別しなかったこの教えの意味を、おまえはそのように詳細によく理解している。” ‘‘‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo kāyasamācāro na sevitabbo; yathārūpañca kho, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo kāyasamācāro sevitabbo. “‘比丘たちよ、私は身体的行為(身業)についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。そして、それら身体的行為は互いに異なるものである’と、このように私は説いた。これは何を理由として説いたのか。サーリプッタよ、どのような身体的行為を親しむとき、不善なる法が増大し、善なる法が減少するなら、そのような身体的行為は親しむべきではない。サーリプッタよ、どのような身体的行為を親しむとき、不善なる法が減少し、善なる法が増大するなら、そのような身体的行為は親しむべきである。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Idha, sāriputta, ekacco pāṇātipātī hoti [Pg.101] luddo lohitapāṇi hatappahate niviṭṭho adayāpanno pāṇabhūtesu; adinnādāyī kho pana hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ adinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācārī kho pana hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti. “サーリプッタよ、どのような身体的行為を親しむとき、不善なる法が増大し、善なる法が減少するのか。サーリプッタよ、ここに、ある者は生き物を殺し、残忍で、血塗られた手を持ち、殺傷と打擲にふけり、生きとし生けるものに対して慈しみがない。また、与えられていないものを取る者であり、村にあろうと森にあろうと、他人の所有物や資財を、与えられていないのに盗みの心をもって取る。また、諸々の欲において邪らな行いをする者であり、母に守られた女、父に守られた女、父母に守られた女、兄弟に守られた女、姉妹に守られた女、親族に守られた女、氏族に守られた女、法(あるいは共修者)に守られた女、夫のある女、刑罰を科せられた女、さらには(婚約の印の)花輪をかけられただけの女に対してさえも、不適切な関係を持つ。サーリプッタよ、このような身体的行為を親しむとき、不善なる法が増大し、善なる法が減少するのである。” ‘‘Kathaṃrūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti? Idha, sāriputta, ekacco pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati; adinnādānaṃ pahāya adinnādānā paṭivirato hoti, yaṃ taṃ parassa paravittūpakaraṇaṃ gāmagataṃ vā araññagataṃ vā taṃ nādinnaṃ theyyasaṅkhātaṃ ādātā hoti; kāmesumicchācāraṃ pahāya kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, yā tā māturakkhitā piturakkhitā mātāpiturakkhitā bhāturakkhitā bhaginirakkhitā ñātirakkhitā gottarakkhitā dhammarakkhitā sassāmikā saparidaṇḍā antamaso mālāguḷaparikkhittāpi tathārūpāsu na cārittaṃ āpajjitā hoti – evarūpaṃ, sāriputta, kāyasamācāraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Kāyasamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ kāyasamācāra’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “サーリプッタよ、どのような身体的行為を親しむとき、不善なる法が減少し、善なる法が増大するのか。サーリプッタよ、ここに、ある者は生き物を殺すことを捨てて、生き物を殺すことから離れている。杖を置き、武器を置き、恥を知り、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を憐れんで暮らしている。与えられていないものを取ることを捨てて、与えられていないものを取ることから離れている。村にあろうと森にあろうと、他人の所有物や資財を、与えられていないのに盗みの心をもって取ることはない。諸々の欲における邪らな行いを捨てて、諸々の欲における邪らな行いから離れている。母に守られた女、父に守られた女、父母に守られた女、兄弟に守られた女、姉妹に守られた女、親族に守られた女、氏族に守られた女、法(あるいは共修者)に守られた女、夫のある女、刑罰を科せられた女、さらには花輪をかけられただけの女に対してさえも、不適切な関係を持つことはない。サーリプッタよ、このような身体的行為を親しむとき、不善なる法が減少し、善なる法が増大するのである。‘比丘たちよ、私は身体性行為についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。そして、それら身体的行為は互いに異なるものである’と私が説いた言葉は、このことを理由として説かれたのである。” ‘‘Vacīsamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi …pe… manosamācāraṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe… cittuppādaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe… saññāpaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe… diṭṭhipaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi…pe…. “比丘たちよ、私は言語的行為(口業)についても二種類があると説く……(中略)……比丘たちよ、私は精神的行為(意業)についても二種類があると説く……比丘たちよ、私は心の生起についても二種類があると説く……比丘たちよ、私は知覚(想)の獲得についても二種類があると説く……比丘たちよ、私は見解(見)の獲得についても二種類があると説く……(以下同様に詳述されるべきである)。” ‘‘‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ [Pg.102] paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo attabhāvapaṭilābho na sevitabbo; yathārūpañca kho, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti – evarūpo attabhāvapaṭilābho sevitabbo. “比丘たちよ、私は自己の獲得(個体の獲得)について、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。そして、それら自己の獲得は互いに異なるものである”と、このように私は説いた。これは何を縁として説かれたのか。サーリプッタよ、ある種の自己の獲得を親しむことによって、不善なる法が増大し、善なる法が減少するなら、そのような自己の獲得は親しむべきではない。サーリプッタよ、ある種の自己の獲得を親しむことによって、不善なる法が減少し、善なる法が増大するなら、そのような自己の獲得は親しむべきである。 ‘‘Kathaṃrūpaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti? Sabyābajjhaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato apariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti; abyābajjhaṃ, sāriputta, attabhāvapaṭilābhaṃ abhinibbattayato pariniṭṭhitabhāvāya akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti. ‘Attabhāvapaṭilābhaṃpāhaṃ, bhikkhave, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; tañca aññamaññaṃ attabhāvapaṭilābha’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho, sāriputta, mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena attho daṭṭhabbo. サーリプッタよ、どのような自己の獲得を親しむことによって、不善なる法が増大し、善なる法が減少するのか。サーリプッタよ、苦しみ(害)を伴う自己の獲得を、未完成の状態(輪廻の不終結)のために生じさせる者には、不善なる法が増大し、善なる法が減少する。サーリプッタよ、苦しみ(害)のない自己の獲得を、完成の状態(輪廻の終結)のために生じさせる者には、不善なる法が減少し、善なる法が増大する。“比丘たちよ、私は自己の獲得について、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。そして、それら自己の獲得は互いに異なるものである”と私が説いたのは、このことを縁として説いたのである。サーリプッタよ、私が簡略に説いたこの教えの意味は、このように詳細に理解されるべきである。 119. ‘‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; sotaviññeyyaṃ saddaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi asevitabbampi; ghānaviññeyyaṃ gandhaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; jivhāviññeyyaṃ rasaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; kāyaviññeyyaṃ phoṭṭhabbaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi; manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’’ti. 119. サーリプッタよ、私は眼で認識されるべき色(形あるもの)についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。サーリプッタよ、私は耳で認識されるべき声についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。サーリプッタよ、私は鼻で認識されるべき香についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。サーリプッタよ、私は舌で認識されるべき味についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。サーリプッタよ、私は身で認識されるべき触(触れられるもの)についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。サーリプッタよ、私は意で認識されるべき法(心の対象)についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く。 Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, bhante, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevitabbaṃ. ‘Cakkhuviññeyyaṃ [Pg.103] rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. このように説かれたとき、尊者サーリプッタは世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、世尊が簡略に説かれ、詳細には解説されなかったこの教えの意味を、私はこのように詳細に理解しております。‘サーリプッタよ、私は眼で認識されるべき色についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く’と、このように世尊は説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。世尊よ、ある種の眼で認識されるべき色を親しむことによって、不善なる法が増大し、善なる法が減少するなら、そのような眼で認識されるべき色は親しむべきではありません。世尊よ、ある種の眼で認識されるべき色を親しむことによって、不善なる法が減少し、善なる法が増大するなら、そのような眼で認識されるべき色は親しむべきです。‘サーリプッタよ、私は眼で認識されるべき色についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く’と世尊が説かれたのは、このことを縁として説かれたのです。” ‘‘Sotaviññeyyaṃ saddaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo sotaviññeyyo saddo na sevitabbo… evarūpo sotaviññeyyo saddo sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho na sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso na sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso sevitabbo… kāyaviññeyyaṃ phoṭṭhabbaṃpāhaṃ, sāriputta … evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo na sevitabbo… evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo sevitabbo. “サーリプッタよ、耳で認識されるべき声についても……(中略)……このような耳で認識されるべき声は親しむべきではなく、このような耳で認識されるべき声は親しむべきです。このような鼻で認識されるべき香は親しむべきではなく、このような鼻で認識されるべき香は親しむべきです。このような舌で認識されるべき味は親しむべきではなく、このような舌で認識されるべき味は親しむべきです。サーリプッタよ、身で認識されるべき触についても……このような身で認識されるべき触は親しむべきではなく、このような身で認識されるべき触は親しむべきです。” ‘‘‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, manoviññeyyaṃ dhammaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo manoviññeyyo dhammo na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, manoviññeyyaṃ dhammaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo manoviññeyyo dhammo sevitabbo. ‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmī’’ti. “‘意で認識されるべき法についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く’と、このように世尊は説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。世尊よ、ある種の意で認識されるべき法を親しむことによって、不善なる法が増大し、善なる法が減少するなら、そのような意で認識されるべき法は親しむべきではありません。世尊よ、ある種の意で認識されるべき法を親しむことによって、不善なる法が減少し、善なる法が増大するなら、そのような意で認識されるべき法は親しむべきです。‘サーリプッタよ、私は意で認識されるべき法についても、親しむべきものと親しむべきでないものの二種類があると説く’と世尊が説かれたのは、このことを縁として説かれたのです。世尊よ、世尊が簡略に説かれ、詳細には解説されなかったこの教えの意味を、私はこのように詳細に理解しております”と申し上げた。 120. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Sādhu kho tvaṃ, sāriputta, imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāsi. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, sāriputta, cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃ sevitabbaṃ. ‘Cakkhuviññeyyaṃ rūpaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 120. “善哉、善哉、サーリプッタよ。サーリプッタよ、あなたは、私が簡略に説き、詳細に意味を分説しなかったこの法門の意味を、このように詳細に理解している。サーリプッタよ、‘眼で認識される色を、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである’と、このように私が説いた。これは何を縁として説かれたのか。サーリプッタよ、ある種の眼で認識される色を親近する者に、不善法が増大し、善法が衰退するなら、そのような眼で認識される色は親近すべきではない。サーリプッタよ、ある種の眼で認識される色を親近する者に、不善法が衰退し、善法が増大するなら、そのような眼で認識される色は親近すべきである。サーリプッタよ、‘眼で認識される色を、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである’と、このように私が説いたことは、これを縁として説かれたのである。” ‘‘Sotaviññeyyaṃ [Pg.104] saddaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo sotaviññeyyo saddo na sevitabbo… evarūpo sotaviññeyyo saddo sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho na sevitabbo… evarūpo ghānaviññeyyo gandho sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso na sevitabbo… evarūpo jivhāviññeyyo raso sevitabbo… evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo na sevitabbo… evarūpo kāyaviññeyyo phoṭṭhabbo sevitabbo. “サーリプッタよ、耳で認識される音も、私は(二種類あると説く)……(中略)……このような耳で認識される音は親近すべきではなく、このような耳で認識される音は親近すべきである。このような鼻で認識される香は親近すべきではなく、このような鼻で認識される香は親近すべきである。このような舌で認識される味は親近すべきではなく、このような舌で認識される味は親近すべきである。このような体で認識される触れられるものは親近すべきではなく、このような体で認識される触れられるものは親近すべきである。” ‘‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo manoviññeyyo dhammo na sevitabbo… evarūpo manoviññeyyo dhammo sevitabbo. ‘Manoviññeyyaṃ dhammaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho, sāriputta, mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena attho daṭṭhabbo. “サーリプッタよ、意で認識される法も、私は(二種類あると説く)……(中略)……このような意で認識される法は親近すべきではなく、このような意で認識される法は親近すべきである。‘意で認識される法を、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである’と、このように私が説いたことは、これを縁として説かれたのである。サーリプッタよ、私が簡略に説いたこの法門の意味は、このように詳細に理解されるべきである。” 121. ‘‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampi…pe… piṇḍapātaṃpāhaṃ, sāriputta… senāsanaṃpāhaṃ, sāriputta… gāmaṃpāhaṃ, sāriputta… nigamaṃpāhaṃ, sāriputta… nagaraṃpāhaṃ, sāriputta… janapadaṃpāhaṃ, sāriputta… puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’’ti. 121. “サーリプッタよ、衣も、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである。……(中略)……サーリプッタよ、托鉢の食も。サーリプッタよ、住居も。サーリプッタよ、村も。サーリプッタよ、町も。サーリプッタよ、都市も。サーリプッタよ、地方も。サーリプッタよ、人物も、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである。” Evaṃ vutte, āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa, evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cīvaraṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, bhante, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cīvaraṃ sevitabbaṃ. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. このように説かれたとき、尊者サーリプッタは世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、世尊が簡略に説かれ、詳細に意味を分説されなかったこの法門の意味を、私はこのように詳細に理解いたします。‘サーリプッタよ、衣も、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである’と、このように世尊によって説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。世尊よ、ある種の衣を親近する者に、不善法が増大し、善法が衰退するなら、そのような衣は親近すべきではありません。世尊よ、ある種の衣を親近する者に、不善法が衰退し、善法が増大するなら、そのような衣は親近すべきです。‘サーリプッタよ、衣も、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである’と、このように世尊によって説かれたことは、これを縁として説かれたのです。” ‘‘Piṇḍapātaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpo piṇḍapāto na sevitabbo… evarūpo piṇḍapāto sevitabbo… senāsanaṃpāhaṃ, sāriputta…pe… evarūpaṃ senāsanaṃ na sevitabbaṃ… evarūpaṃ senāsanaṃ sevitabbaṃ… gāmaṃpāhaṃ, sāriputta [Pg.105] …pe… evarūpo gāmo na sevitabbo… evarūpo gāmo sevitabbo… evarūpo nigamo na sevitabbo… evarūpo nigamo sevitabbo… evarūpaṃ nagaraṃ na sevitabbaṃ… evarūpaṃ nagaraṃ sevitabbaṃ… evarūpo janapado na sevitabbo… evarūpo janapado sevitabbo. “‘サーリプッタよ、托鉢の食も……(中略)……このような托鉢の食は親近すべきではなく、このような托鉢の食は親近すべきである。サーリプッタよ、住居も……(中略)……このような住居は親近すべきではなく、このような住居は親近すべきである。サーリプッタよ、村も……(中略)……このような村は親近すべきではなく、このような村は親近すべきである。このような町は親近すべきではなく、このような町は親近すべきである。このような都市は親近すべきではなく、このような都市は親近すべきである。このような地方は親近すべきではなく、このような地方は親近すべきである。’” ‘‘‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ bhagavatā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, bhante, puggalaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo puggalo na sevitabbo; yathārūpañca kho, bhante, puggalaṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo puggalo sevitabbo. ‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ bhagavatā idametaṃ paṭicca vuttanti. Imassa kho ahaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmī’’ti. “‘“サーリプッタよ、人物も、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである”と、このように世尊によって説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。世尊よ、ある種の人物を親近する者に、不善法が増大し、善法が衰退するなら、そのような人物は親近すべきではありません。世尊よ、ある種の人物を親近する者に、不善法が衰退し、善法が増大するなら、そのような人物は親近すべきです。“サーリプッタよ、人物も、私は二種類あると説く。親近すべきものと、親近すべきでないものとである”と、このように世尊によって説かれたことは、これを縁として説かれたのです。世尊よ、世尊が簡略に説かれ、詳細に意味を分説されなかったこの法門の意味を、私はこのように詳細に理解いたします’と(申し上げた)。 122. ‘‘Sādhu sādhu, sāriputta! Sādhu kho tvaṃ, sāriputta, imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa, vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāsi. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpaṃ cīvaraṃ na sevitabbaṃ; yathārūpañca kho, sāriputta, cīvaraṃ sevato akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpaṃ cīvaraṃ sevitabbaṃ. ‘Cīvaraṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. (Yathā paṭhamaṃ tathā vitthāretabbaṃ) evarūpo piṇḍapāto… evarūpaṃ senāsanaṃ… evarūpo gāmo… evarūpo nigamo… evarūpaṃ nagaraṃ… evarūpo janapado. 122. “善いかな、善いかな、サーリプッタよ。サーリプッタよ、あなたは、私が簡略に説き、詳細に意味を説き明かさなかったこの教えの意味を、このように詳細に理解している。サーリプッタよ、私は‘衣もまた二種類ある。親しむべきものと、親しむべきでないものとである’と説いた。これは何を縁として説かれたのか。サーリプッタよ、ある種の衣を親しむ(用いる)ことによって、不善の法が増大し、善の法が衰退するなら、そのような衣は親しむべきではない。サーリプッタよ、ある種の衣を親しむことによって、不善の法が衰退し、善の法が増大するなら、そのような衣は親しむべきである。サーリプッタよ、私が‘衣もまた二種類ある。親しむべきものと、親しむべきでないものとである’と説いたのは、このことを縁として説いたのである。(最初のものと同様に詳細に説かれるべきである)このような托鉢の食、このような住居、このような村、このような町、このような都市、このような地方についても同様である。” ‘‘‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ mayā. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yathārūpaṃ, sāriputta, puggalaṃ sevato akusalā dhammā abhivaḍḍhanti, kusalā dhammā parihāyanti evarūpo puggalo na sevitabbo; yathārūpañca kho, sāriputta, puggalaṃ sevato [Pg.106] akusalā dhammā parihāyanti, kusalā dhammā abhivaḍḍhanti evarūpo puggalo sevitabbo. ‘Puggalaṃpāhaṃ, sāriputta, duvidhena vadāmi – sevitabbampi, asevitabbampī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ mayā idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imassa kho, sāriputta, mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena attho daṭṭhabbo. “サーリプッタよ、私は‘人もまた二種類ある。親しむべき者と、親しむべきでない者とである’と説いた。これは何を縁として説かれたのか。サーリプッタよ、ある種の人と親しむことによって、不善の法が増大し、善の法が衰退するなら、そのような人は親しむべきではない。サーリプッタよ、ある種の人と親しむことによって、不善の法が衰退し、善の法が増大するなら、そのような人は親しむべきである。サーリプッタよ、私が‘人もまた二種類ある。親しむべき者と、親しむべきでない者とである’と説いたのは、このことを縁として説いたのである。サーリプッタよ、私が簡略に説いたこの教えの意味は、このように詳細に理解されるべきである。” 123. ‘‘Sabbepi ce, sāriputta, khattiyā imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājāneyyuṃ, sabbesānampissa khattiyānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sabbepi ce, sāriputta, brāhmaṇā…pe… sabbepi ce, sāriputta, vessā… sabbepi ce, sāriputta, suddā imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājāneyyuṃ, sabbesānampissa suddānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Sadevakopi ce, sāriputta, loko samārako sabrahmako sassamaṇabrāhmaṇī pajā sadevamanussā imassa mayā saṃkhittena bhāsitassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājāneyya, sadevakassapissa lokassa samārakassa sabrahmakassa sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya dīgharattaṃ hitāya sukhāyā’’ti. 123. “サーリプッタよ、もしすべてのクシャトリヤ(王族)たちが、私が簡略に説いたこの教えの意味を、このように詳細に理解したならば、それはすべてのクシャトリヤたちにとって、長きにわたる利益と幸福となるであろう。サーリプッタよ、もしすべてのバラモンたちが……(中略)……サーリプッタよ、もしすべてのヴァイシャ(庶民)たちが……サーリプッタよ、もしすべてのシュードラ(隷属民)たちが、私が簡略に説いたこの教えの意味を、このように詳細に理解したならば、それはすべてのシュードラたちにとって、長きにわたる利益と幸福となるであろう。サーリプッタよ、もし神々、魔羅、梵天を含むこの世界、沙門、バラモン、神々、人間を含むこの生けるものたちが、私が簡略に説いたこの教えの意味を、このように詳細に理解したならば、それは神々、魔羅、梵天を含むこの世界、沙門、バラモン、神々、人間を含むこの生けるものたちにとって、長きにわたる利益と幸福となるであろう。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā sāriputto bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者サーリプッタは歓喜し、世尊の説かれたことを喜んだ。 Sevitabbāsevitabbasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ. 第四の‘親しむべきものと親しむべきでないものに関する経(セーヴィタッバーセーヴィタッバ・スッタ)’が終わった。 5. Bahudhātukasuttaṃ 5. 多界経(バフダートゥカ・スッタ) 124. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 124. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林、アナータピンディカ園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに‘比丘たちよ’と呼びかけられた。比丘たちは‘尊師よ’と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。 ‘‘Yāni kānici, bhikkhave, bhayāni uppajjanti sabbāni tāni bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upaddavā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upasaggā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato. Seyyathāpi, bhikkhave[Pg.107], naḷāgārā vā tiṇāgārā vā aggi mutto kūṭāgārānipi dahati ullittāvalittāni nivātāni phusitaggaḷāni pihitavātapānāni; evameva kho, bhikkhave, yāni kānici bhayāni uppajjanti sabbāni tāni bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upaddavā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato; ye keci upasaggā uppajjanti sabbe te bālato uppajjanti, no paṇḍitato. Iti kho, bhikkhave, sappaṭibhayo bālo, appaṭibhayo paṇḍito; saupaddavo bālo, anupaddavo paṇḍito; saupasaggo bālo, anupasaggo paṇḍito. Natthi, bhikkhave, paṇḍitato bhayaṃ, natthi paṇḍitato upaddavo, natthi paṇḍitato upasaggo. Tasmātiha, bhikkhave, ‘paṇḍitā bhavissāma vīmaṃsakā’ti – evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabba’’nti. “比丘たちよ、どのような恐怖が生じるにせよ、それらはすべて愚者から生じるのであり、賢者から生じるのではない。どのような災難が生じるにせよ、それらはすべて愚者から生じるのであり、賢者から生じるのではない。どのような障害が生じるにせよ、それらはすべて愚者から生じるのであり、賢者から生じるのではない。比丘たちよ、例えば、葦の小屋や草の小屋から放たれた火が、内外を塗り固め、風が入らず、閂(かんぬき)がしっかりとかかり、窓が閉じられた尖塔のある家々をも焼き尽くすようなものである。比丘たちよ、そのように、どのような恐怖が生じるにせよ、それらはすべて愚者から生じるのであり、賢者から生じるのではない。どのような災難が生じるにせよ、それらはすべて愚者から生じるのであり、賢者から生じるのではない。どのような障害が生じるにせよ、それらはすべて愚者から生じるのであり、賢者から生じるのではない。比丘たちよ、このように、愚者は恐怖を伴い、賢者は恐怖を伴わない。愚者は災難を伴い、賢者は災難を伴わない。愚者は障害を伴い、賢者は障害を伴わない。比丘たちよ、賢者から恐怖が生じることはなく、賢者から災難が生じることはなく、賢者から障害が生じることはない。比丘たちよ、それゆえに、このように修行すべきである。‘私たちは賢者となり、思慮深い者となろう’と。比丘たちよ、このように修行すべきである。” Evaṃ vutte, āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘kittāvatā nu kho, bhante, paṇḍito bhikkhu ‘vīmaṃsako’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Yato kho, ānanda, bhikkhu dhātukusalo ca hoti, āyatanakusalo ca hoti, paṭiccasamuppādakusalo ca hoti, ṭhānāṭhānakusalo ca hoti – ettāvatā kho, ānanda, paṇḍito bhikkhu ‘vīmaṃsako’ti alaṃ vacanāyā’’ti. このように説かれたとき、尊者アーナンダは世尊にこのように申し上げた。‘尊師よ、どのような理由によって、比丘は“賢者であり、思慮深い者である”と言われるにふさわしいのでしょうか’。‘アーナンダよ、比丘が界(要素)に熟達し、処(感官と対象)に熟達し、縁起に熟達し、是処非処(道理と非道理)に熟達しているとき、アーナンダよ、そのとき比丘は“賢者であり、思慮深い者である”と言われるにふさわしいのである’。” 125. ‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Aṭṭhārasa kho imā, ānanda, dhātuyo – cakkhudhātu, rūpadhātu, cakkhuviññāṇadhātu; sotadhātu, saddadhātu, sotaviññāṇadhātu; ghānadhātu, gandhadhātu, ghānaviññāṇadhātu; jivhādhātu, rasadhātu, jivhāviññāṇadhātu; kāyadhātu, phoṭṭhabbadhātu, kāyaviññāṇadhātu; manodhātu, dhammadhātu, manoviññāṇadhātu. Imā kho, ānanda, aṭṭhārasa dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. 125. “世尊よ、どれほどのことによって、‘界(要素)に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのでしょうか”。“アーナンダよ、これら十八の界がある。眼界、色界、眼識界;耳界、声界、耳識界;鼻界、香界、鼻識界;舌界、味界、舌識界;身界、触界、身識界;意界、法界、意識界である。アーナンダよ、これら十八の界を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 ‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Chayimā, ānanda, dhātuyo – pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu, ākāsadhātu, viññāṇadhātu. Imā kho, ānanda, cha dhātuyo yato jānāti [Pg.108] passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “世尊よ、さらに別の方法によっても、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいということがあるのでしょうか”。“アーナンダよ、それはある。アーナンダよ、これら六つの界がある。地界、水界、火界、風界、空界、識界である。アーナンダよ、これら六つの界を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 ‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Chayimā, ānanda, dhātuyo – sukhadhātu, dukkhadhātu, somanassadhātu, domanassadhātu, upekkhādhātu, avijjādhātu. Imā kho, ānanda, cha dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “世尊よ、さらに別の方法によっても、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいということがあるのでしょうか”。“アーナンダよ、それはある。アーナンダよ、これら六つの界がある。楽界、苦界、喜界、憂界、捨界、無明界である。アーナンダよ、これら六つの界を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 ‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Chayimā, ānanda, dhātuyo – kāmadhātu, nekkhammadhātu, byāpādadhātu, abyāpādadhātu, vihiṃsādhātu, avihiṃsādhātu. Imā kho, ānanda, cha dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “世尊よ、さらに別の方法によっても、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいということがあるのでしょうか”。“アーナンダよ、それはある。アーナンダよ、これら六つの界がある。欲界、出離界、悪意界、無悪意界、害界、不害界である。アーナンダよ、これら六つの界を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 ‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Tisso imā, ānanda, dhātuyo – kāmadhātu, rūpadhātu, arūpadhātu. Imā kho, ānanda, tisso dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “世尊よ、さらに別の方法によっても、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいということがあるのでしょうか”。“アーナンダよ、それはある。アーナンダよ、これら三つの界がある。欲界、色界、無色界である。アーナンダよ、これら三つの界を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 ‘‘Siyā pana, bhante, aññopi pariyāyo, yathā ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Siyā, ānanda. Dve imā, ānanda, dhātuyo – saṅkhatādhātu, asaṅkhatādhātu. Imā kho, ānanda, dve dhātuyo yato jānāti passati – ettāvatāpi kho, ānanda, ‘dhātukusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “世尊よ、さらに別の方法によっても、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいということがあるのでしょうか”。“アーナンダよ、それはある。アーナンダよ、これら二つの界がある。有為界と無為界である。アーナンダよ、これら二つの界を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘界に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 126. ‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘āyatanakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Cha kho panimāni, ānanda, ajjhattikabāhirāni āyatanāni – cakkhuceva rūpā ca sotañca saddā ca ghānañca gandhā ca jivhā ca rasā ca kāyo ca phoṭṭhabbā ca mano ca dhammā ca. Imāni kho, ānanda, cha ajjhattikabāhirāni āyatanāni yato jānāti passati – ettāvatā kho, ānanda, ‘āyatanakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. 126. “世尊よ、どれほどのことによって、‘処(十二処)に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのでしょうか”。“アーナンダよ、これら六つの内・外の処がある。眼と色、耳と声、鼻と香、舌と味、身と触、意と法である。アーナンダよ、これら六つの内・外の処を、知るべき理由によって知り、見るべき理由によって見るとき、アーナンダよ、これほどのことによって、‘処に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 ‘‘Kittāvatā [Pg.109] pana, bhante, ‘paṭiccasamuppādakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Idhānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘imasmiṃ sati idaṃ hoti, imassuppādā idaṃ uppajjati, imasmiṃ asati idaṃ na hoti, imassa nirodhā idaṃ nirujjhati, yadidaṃ – avijjāpaccayā saṅkhārā, saṅkhārapaccayā viññāṇaṃ, viññāṇapaccayā nāmarūpaṃ, nāmarūpapaccayā saḷāyatanaṃ, saḷāyatanapaccayā phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā, taṇhāpaccayā upādānaṃ, upādānapaccayā bhavo, bhavapaccayā jāti, jātipaccayā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā sambhavanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa samudayo hoti. Avijjāyatveva asesavirāganirodhā saṅkhāranirodho, saṅkhāranirodhā viññāṇanirodho, viññāṇanirodhā nāmarūpanirodho, nāmarūpanirodhā saḷāyatananirodho, saḷāyatananirodhā phassanirodho, phassanirodhā vedanānirodho, vedanānirodhā taṇhānirodho, taṇhānirodhā upādānanirodho, upādānanirodhā bhavanirodho, bhavanirodhā jātinirodho, jātinirodhā jarāmaraṇaṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā nirujjhanti. Evametassa kevalassa dukkhakkhandhassa nirodho hoti’. Ettāvatā kho, ānanda, ‘paṭiccasamuppādakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “世尊よ、どれほどのことによって、‘縁起に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのでしょうか”。“アーナンダよ、ここに比丘が次のように如実に知る。‘これがあるとき、これがある。これが発生することによって、これが発生する。これがないとき、これがない。これが滅することによって、これが滅する。’すなわち、無明を縁として行があり、行を縁として識があり、識を縁として名色があり、名色を縁として六処があり、六処を縁として触があり、触を縁として受があり、受を縁として愛があり、愛を縁として取があり、取を縁として有があり、有を縁として生があり、生を縁として老死・愁・悲・苦・憂・悩が発生する。このようにして、この純粋な苦の集積が成立する。しかし、無明が跡形もなく離欲し滅することによって行が滅し、行が滅することによって識が滅し、識が滅することによって名色が滅し、名色が滅することによって六処が滅し、六処が滅することによって触が滅し、触が滅することによって受が滅し、受が滅することによって愛が滅し、愛が滅することによって取が滅し、取が滅することによって有が滅し、有が滅することによって生が滅し、生が滅することによって老死・愁・悲・苦・憂・悩が滅する。このようにして、この純粋な苦の集積が滅するのである。アーナンダよ、これほどのことによって、‘縁起に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのである”。 127. ‘‘Kittāvatā pana, bhante, ‘ṭhānāṭhānakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti? ‘‘Idhānanda, bhikkhu ‘aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano kañci saṅkhāraṃ niccato upagaccheyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci saṅkhāraṃ sukhato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano kañci saṅkhāraṃ sukhato upagaccheyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo kañci dhammaṃ attato upagaccheyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti, ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano kañci dhammaṃ attato upagaccheyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. 127. “世尊よ、どれほどによって‘道理と非道理に巧みな比丘’と言うにふさわしいのでしょうか。”“アーナンダよ、ここに比丘がいて、‘見に具足した人(預流者)がいかなる諸行をも常であると見なすことは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫がいかなる諸行をも常であると見なすことは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘見に具足した人がいかなる諸行をも楽であると見なすことは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫がいかなる諸行をも楽であると見なすことは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘見に具足した人がいかなる法をも我であると見なすことは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫がいかなる法をも我であると見なすことは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。” 128. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ [Pg.110] anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo mātaraṃ jīvitā voropeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano mātaraṃ jīvitā voropeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo pitaraṃ jīvitā voropeyya…pe… arahantaṃ jīvitā voropeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo duṭṭhacitto tathāgatassa lohitaṃ uppādeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano duṭṭhacitto tathāgatassa lohitaṃ uppādeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo saṅghaṃ bhindeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano saṅghaṃ bhindeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ diṭṭhisampanno puggalo aññaṃ satthāraṃ uddiseyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puthujjano aññaṃ satthāraṃ uddiseyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. 128. “‘見に具足した人が母を殺害することは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫が母を殺害することは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘見に具足した人が父を殺害することは……(中略)……阿羅漢を殺害することは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫が父を殺害することは……阿羅漢を殺害することは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘見に具足した人が悪意を持って如来の身から血を出させることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫が悪意を持って如来の身から血を出させることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘見に具足した人が僧伽を分裂させることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫が僧伽を分裂させることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘見に具足した人が他の師を(自分の師として)指し示すことは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘凡夫が他の師を指し示すことは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。” 129. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ ekissā lokadhātuyā dve arahanto sammāsambuddhā apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ ekissā lokadhātuyā eko arahaṃ sammāsambuddho uppajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ ekissā lokadhātuyā dve rājāno cakkavattino apubbaṃ acarimaṃ uppajjeyyuṃ, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ ekissā lokadhātuyā eko rājā cakkavattī uppajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. 129. “‘一つの世界系において、二人の阿羅漢・正等覚者が、前後することなく出現することは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘一つの世界系において、ただ一人の阿羅漢・正等覚者が出現することは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘一つの世界系において、二人の転輪聖王が、前後することなく出現することは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘一つの世界系において、ただ一人の転輪聖王が出現することは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。” 130. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ itthī arahaṃ assa sammāsambuddho, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puriso arahaṃ assa sammāsambuddho, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ itthī rājā assa cakkavattī, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puriso rājā assa cakkavattī, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ itthī sakkattaṃ kareyya … mārattaṃ kareyya… brahmattaṃ kareyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ puriso sakkattaṃ [Pg.111] kareyya… mārattaṃ kareyya… brahmattaṃ kareyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. 130. “‘女が阿羅漢・正等覚者になることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘男が阿羅漢・正等覚者になることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘女が転輪聖王になることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘男が転輪聖王になることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘女が帝釈天の地位に就くこと……魔王の地位に就くこと……梵天の地位に就くことは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘男が帝釈天の地位に就くこと……魔王の地位に就くこと……梵天の地位に就くことは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。” 131. ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyaduccaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyaduccaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīduccaritassa…pe… yaṃ manoduccaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīduccaritassa…pe… yaṃ manoduccaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatīti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyasucaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyasucaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīsucaritassa…pe… yaṃ manosucaritassa aniṭṭho akanto amanāpo vipāko nibbatteyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīsucaritassa…pe… yaṃ manosucaritassa iṭṭho kanto manāpo vipāko nibbatteyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. 131. “‘身の悪行によって、望ましく、好ましく、喜ばしい果報が生じることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘身の悪行によって、望ましくなく、好ましくなく、喜ばしくない果報が生じることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘口の悪行によって……意の悪行によって、望ましく、好ましく、喜ばしい果報が生じることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘口の悪行によって……意の悪行によって、望ましくなく、好ましくなく、喜ばしくない果報が生じることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘身の善行によって、望ましくなく、好ましくなく、喜ばしくない果報が生じることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘身の善行によって、望ましく、好ましく、喜ばしい果報が生じることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。‘口の善行によって……意の善行によって、望ましくなく、好ましくなく、喜ばしくない果報が生じることは、あり得ないことであり、その機会はない。そのようなことは起こり得ない’と知る。また、‘口の善行によって……意の善行によって、望ましく、好ましく、喜ばしい果報が生じることは、あり得る。そのようなことは起こり得る’と知る。” ‘‘‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyaduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyaduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīduccaritasamaṅgī…pe… yaṃ manoduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīduccaritasamaṅgī…pe… yaṃ manoduccaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ kāyasucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ [Pg.112] vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ kāyasucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. ‘Aṭṭhānametaṃ anavakāso yaṃ vacīsucaritasamaṅgī…pe… yaṃ manosucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjeyya, netaṃ ṭhānaṃ vijjatī’ti pajānāti; ‘ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ vacīsucaritasamaṅgī…pe… yaṃ manosucaritasamaṅgī taṃnidānā tappaccayā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjeyya, ṭhānametaṃ vijjatī’ti pajānāti. Ettāvatā kho, ānanda, ‘ṭhānāṭhānakusalo bhikkhū’ti alaṃ vacanāyā’’ti. “‘身の悪行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、善趣・天界に生まれるということは、あり得ないことであり、不可能です。そのようなことは起こり得ない’と知ります。また、‘身の悪行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、悪趣・堕処・破滅処・地獄に生まれるということは、あり得ることです。そのようなことは起こり得る’と知ります。‘口の悪行を具足する者が……(中略)……意の悪行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、善趣・天界に生まれるということは、あり得ないことであり、不可能です。そのようなことは起こり得ない’と知ります。また、‘口の悪行を具足する者が……(中略)……意の悪行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、悪趣・堕処・破滅処・地獄に生まれるということは、あり得ることです。そのようなことは起こり得る’と知ります。‘身の善行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、悪趣・堕処・破滅処・地獄に生まれるということは、あり得ないことであり、不可能です。そのようなことは起こり得ない’と知ります。また、‘身の善行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、善趣・天界に生まれるということは、あり得ることです。そのようなことは起こり得る’と知ります。‘口の善行を具足する者が……(中略)……意の善行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、悪趣・堕処・破滅処・地獄に生まれるということは、あり得ないことであり、不可能です。そのようなことは起こり得ない’と知ります。また、‘口の善行を具足する者が……(中略)……意の善行を具足する者が、それを原因とし、それを縁として、身体が崩壊して死後、善趣・天界に生まれるということは、あり得ることです。そのようなことは起こり得る’と知ります。アーナンダよ、これだけの理由によって、‘道理と非道理に巧みな比丘’と呼ぶにふさわしいのです” 132. Evaṃ vutte āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘acchariyaṃ, bhante, abbhutaṃ, bhante! Konāmo ayaṃ, bhante, dhammapariyāyo’’ti? ‘‘Tasmātiha tvaṃ, ānanda, imaṃ dhammapariyāyaṃ ‘bahudhātuko’tipi naṃ dhārehi, ‘catuparivaṭṭo’tipi naṃ dhārehi, ‘dhammādāso’tipi naṃ dhārehi, ‘amatadundubhī’tipi naṃ dhārehi, ‘anuttaro saṅgāmavijayo’tipi naṃ dhārehī’’ti. 132. このように説かれたとき、尊者アーナンダは世尊に次のように申し上げた。“驚くべきことです、世尊よ。未曾有のことです、世尊よ。世尊よ、この法門は何という名前でしょうか”。“アーナンダよ、それゆえに、おまえはこの法門を‘多界経’として覚えなさい。また‘四転経’として、また‘法鏡経’として、また‘不死の鼓経’として、また‘無上戦勝経’として覚えなさい” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは歓喜し、世尊の説法を喜んだ。 Bahudhātukasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ. 多界経 第五 完。 6. Isigilisuttaṃ 6. イシギリ経(仙呑経) 133. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati isigilismiṃ pabbate. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 133. このように私は聞いた。ある時、世尊は王舎城のイシギリ山に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師よ”と世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。 ‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ vebhāraṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, vebhārassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’. “比丘たちよ、おまえたちはあのヴェーバーラ山が見えるか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、あのヴェーバーラ山にも、かつては別の名称があり、別の呼称があった” ‘‘Passatha [Pg.113] no tumhe, bhikkhave, etaṃ paṇḍavaṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, paṇḍavassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’. “比丘たちよ、おまえたちはあのパンダヴァ山が見えるか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、あのパンダヴァ山にも、かつては別の名称があり、別の呼称があった” ‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ vepullaṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, vepullassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’. “比丘たちよ、おまえたちはあのヴェープッラ山が見えるか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、あのヴェープッラ山にも、かつては別の名称があり、別の呼称があった” ‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, etaṃ gijjhakūṭaṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Etassapi kho, bhikkhave, gijjhakūṭassa pabbatassa aññāva samaññā ahosi aññā paññatti’’. “比丘たちよ、おまえたちはあのギッジャクータ山が見えるか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、あのギッジャクータ山にも、かつては別の名称があり、別の呼称があった” ‘‘Passatha no tumhe, bhikkhave, imaṃ isigiliṃ pabbata’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Imassa kho pana, bhikkhave, isigilissa pabbatassa esāva samaññā ahosi esā paññatti’’. “比丘たちよ、おまえたちはこのイシギリ山が見えるか”。“はい、世尊よ”。“比丘たちよ、このイシギリ山には、かつてからこの‘イシギリ’という名称があり、この呼称があった” ‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, pañca paccekabuddhasatāni imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsino ahesuṃ. Te imaṃ pabbataṃ pavisantā dissanti, paviṭṭhā na dissanti. Tamenaṃ manussā disvā evamāhaṃsu – ‘ayaṃ pabbato ime isī gilatī’ti; ‘isigili isigili’ tveva samaññā udapādi. Ācikkhissāmi, bhikkhave, paccekabuddhānaṃ nāmāni; kittayissāmi, bhikkhave, paccekabuddhānaṃ nāmāni; desessāmi, bhikkhave, paccekabuddhānaṃ nāmāni. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – “比丘たちよ、昔のこと、五百人の辟支仏たちがこのイシギリ山に長く住んでいた。彼らがこの山に入っていくのは見えたが、入った後は見えなくなった。人々はそれを見て、このように言った。‘この山は、これらの仙人(イシ)たちを飲み込む(ギリ)’と。こうして‘イシギリ(仙呑)’という名称が生じたのである。比丘たちよ、私は辟支仏たちの名前を告げよう。比丘たちよ、私は辟支仏たちの名前を称えよう。比丘たちよ、私は辟支仏たちの名前を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。これから説くであろう”。“はい、世尊よ”と、比丘たちは世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。 134. ‘‘Ariṭṭho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; upariṭṭho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; tagarasikhī nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; yasassī nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; sudassano nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; piyadassī nāma, bhikkhave, paccekasambuddho [Pg.114] imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; gandhāro nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; piṇḍolo nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; upāsabho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; nīto nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; tatho nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi, sutavā nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi; bhāvitatto nāma, bhikkhave, paccekasambuddho imasmiṃ isigilismiṃ pabbate ciranivāsī ahosi. 134. “比丘たちよ、アリッタという名の辟支仏(びゃくしぶつ)が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ウパリッタという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、タガラシキーという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ヤサッシーという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、スダッサナという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ピヤダッシーという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ガンダーラという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ピンドーラという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ウパーサバという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、ニータという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、タタという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、スタヴァーという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。比丘たちよ、バーヴィタッタという名の辟支仏が、かつてこのイシギリ山に長く住んでいた。” 135. 135. ‘‘Ye sattasārā anīghā nirāsā,Paccekamevajjhagamaṃsu bodhiṃ ; Tesaṃ visallāna naruttamānaṃ,Nāmāni me kittayato suṇātha. “衆生の精髄であり、苦しみなく、渇愛のない、個々に悟り(正覚)に達した方々。煩悩の矢を抜き去った、人々のうちで最も優れたそれらの方々の名を、私が唱えるのを聴きなさい。” ‘‘Ariṭṭho upariṭṭho tagarasikhī yasassī,Sudassano piyadassī ca susambuddho ; Gandhāro piṇḍolo upāsabho ca,Nīto tatho sutavā bhāvitatto. “アリッタ、ウパリッタ、タガラシキー、ヤサッシー、スダッサナ、ピヤダッシー、そして正覚者(辟支仏)であるガンダーラ、ピンドーラ、ウパーサバ、ニータ、タタ、スタヴァー、バーヴィタッタ。” ‘‘Sumbho subho matulo aṭṭhamo ca,Athassumegho anīgho sudāṭho; Paccekabuddhā bhavanettikhīṇā,Hiṅgū ca hiṅgo ca mahānubhāvā. “スンバ、スバ、そして八番目のマトゥラ、さらにスメーガ、アニーガ、スダッタ。輪廻の綱(渇愛)を滅ぼし、大いなる威力を持つ辟支仏であるヒングーとヒンガ。” ‘‘Dve jālino munino aṭṭhako ca,Atha kosallo buddho atho subāhu; Upanemiso nemiso santacitto,Sacco tatho virajo paṇḍito ca. “二人のジャーリンという聖者、アッタカ、そしてコーサッラ、ブッダ、さらにスバーフ、ウパネーミサ、ネーミサ、サンタチッタ、サッチャ、タタ、ヴィラジャ、そしてパンディタ。” ‘‘Kāḷūpakāḷā [Pg.115] vijito jito ca,Aṅgo ca paṅgo ca guttijito ca; Passi jahi upadhidukkhamūlaṃ,Aparājito mārabalaṃ ajesi. “カーラ、ウパカーラ、ヴィジタ、ジタ、アンガ、パンガ、グッティジタ。パッシーは苦しみの根源である執着(依)を捨て、アパラージタは魔軍に打ち勝った。” ‘‘Satthā pavattā sarabhaṅgo lomahaṃso,Uccaṅgamāyo asito anāsavo; Manomayo mānacchido ca bandhumā,Tadādhimutto vimalo ca ketumā. “サッター、パヴァッタ、サラバンガ、ローマハンサ、ウッチャンガマーヤ、アシタ、無漏(むろ)なる者、マノーマヤ、慢心を断ったバンドゥマ、タダーディムッタ、ヴィマラ、ケートゥマ。” ‘‘Ketumbharāgo ca mātaṅgo ariyo,Athaccuto accutagāmabyāmako; Sumaṅgalo dabbilo supatiṭṭhito,Asayho khemābhirato ca sorato. “ケートゥムバラガ、マータンガ、アリヤ、さらにアッチュタ、アッチュタガーマ・ビヤーマカ、スマンガラ、ダッビラ、スパティッティタ、アサイハ、ケーマ、アビラタ、ソーラタ。” ‘‘Durannayo saṅgho athopi ujjayo,Aparo muni sayho anomanikkamo; Ānando nando upanando dvādasa,Bhāradvājo antimadehadhārī. “ドゥランナヤ、サンガ、さらにウッジャヤ、別の聖者サイハ、たゆまぬ精進の者。アーナンダ、ナンダ、ウパナンダの十二人、そして最後の体を持つバーラドヴァージャ。” ‘‘Bodhi mahānāmo athopi uttaro,Kesī sikhī sundaro dvārabhājo; Tissūpatissā bhavabandhanacchidā,Upasikhi taṇhacchido ca sikhari. “ボーディ、マハーナーマ、さらにウッタラ、ケーシー、シキー、スンダラ、ドゥヴァーラバージャ。輪廻の絆を断ったティッサとウパティッサ、ウパシキー、そして渇愛を断ったシカリ。” ‘‘Buddho ahu maṅgalo vītarāgo,Usabhacchidā jāliniṃ dukkhamūlaṃ; Santaṃ padaṃ ajjhagamopanīto,Uposatho sundaro saccanāmo. “ブッダ、マンガラ、離欲(りよく)の人、苦しみの根源である渇愛の網を断ったウサバ。静寂なる境地(涅槃)に達したウパニータ、ウポーサタ、スンダラ、サッチャナーマ。” ‘‘Jeto jayanto padumo uppalo ca,Padumuttaro rakkhito pabbato ca; Mānatthaddho sobhito vītarāgo,Kaṇho ca buddho suvimuttacitto. “ジェータ、ジャヤンタ、パドゥマ、ウッパラ、パドゥムッタラ、ラッキタ、パッバタ、慢心なきソービタ、離欲の人、カンハ、そして心がよく解脱したブッダ。” ‘‘Ete [Pg.116] ca aññe ca mahānubhāvā,Paccekabuddhā bhavanettikhīṇā; Te sabbasaṅgātigate mahesī,Parinibbute vandatha appameyye’’ti. “これらの方々や、その他の大いなる威力を持つ、輪廻の綱を滅ぼした辟支仏たちが(かつて)おられた。すべての執着を超え、大いなる徳を求め、完全なる静寂(涅槃)に入られた、計り知れないそれらの方々を礼拝しなさい。” Isigilisuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ. “第六のイシギリ経、終わる。” 7. Mahācattārīsakasuttaṃ 7. “大四十経(だいしじゅうきょう)” 136. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘ariyaṃ vo, bhikkhave, sammāsamādhiṃ desessāmi saupanisaṃ saparikkhāraṃ. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 136. “このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城(しゃえいじょう)の、アナータピンディカ園(祇園精舎)におられた。そこで世尊は比丘たちに‘比丘たちよ’と呼びかけられた。比丘たちは‘尊師(世尊)よ’と答えた。世尊は次のように言われた。‘比丘たちよ、汝らに、助け(因)を伴い、資具(眷属)を伴う、聖なる正しい三昧(正定)を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は語ろう’。比丘たちは‘はい、世尊よ’と答えた。世尊は次のように言われた。” ‘‘Katamo ca, bhikkhave, ariyo sammāsamādhi saupaniso saparikkhāro? Seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāsaṅkappo, sammāvācā, sammākammanto, sammāājīvo, sammāvāyāmo, sammāsati; yā kho, bhikkhave, imehi sattahaṅgehi cittassa ekaggatā parikkhatā – ayaṃ vuccati, bhikkhave, ariyo sammāsamādhi saupaniso itipi, saparikkhāro itipi. Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchādiṭṭhiṃ ‘micchādiṭṭhī’ti pajānāti, sammādiṭṭhiṃ ‘sammādiṭṭhī’ti pajānāti – sāssa hoti sammādiṭṭhi. “比丘たちよ、助けを伴い、資具を伴う、聖なる正しい三昧とは何か。すなわち、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念である。比丘たちよ、これら七つの要素によって心が統一されていること、これを、比丘たちよ、助けを伴う、あるいは資具を伴う、聖なる正しい三昧と呼ぶ。比丘たちよ、そこでは正見が先導となる。比丘たちよ、どのように正見が先導となるのか。邪見を‘邪見である’と知り、正見を‘正見である’と知る。それが彼の正見である。” ‘‘Katamā ca, bhikkhave, micchādiṭṭhi? ‘Natthi dinnaṃ, natthi yiṭṭhaṃ, natthi hutaṃ, natthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, natthi ayaṃ loko, natthi paro loko, natthi mātā, natthi pitā, natthi sattā opapātikā, natthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – ayaṃ, bhikkhave, micchādiṭṭhi. “比丘たちよ、邪見とは何か。‘布施(の報い)はない、供犠(の報い)はない、献物(の報い)はない。善悪の行為の果報(異熟)はない。この世はない、あの世はない。母(への義務の報い)はない、父(への義務の報い)はない。化生(けしょう)の衆生はいない。世の中に、正しく歩み、正しく実践し、自ら高い知恵によってこの世とあの世を知り、覚り、それを説く沙門やバラモンはいない’。比丘たちよ、これが邪見である。” ‘‘Katamā [Pg.117] ca, bhikkhave, sammādiṭṭhi? Sammādiṭṭhiṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammādiṭṭhi sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā; atthi, bhikkhave, sammādiṭṭhi ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. Katamā ca, bhikkhave, sammādiṭṭhi sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā? ‘Atthi dinnaṃ, atthi yiṭṭhaṃ, atthi hutaṃ, atthi sukatadukkaṭānaṃ kammānaṃ phalaṃ vipāko, atthi ayaṃ loko, atthi paro loko, atthi mātā, atthi pitā, atthi sattā opapātikā, atthi loke samaṇabrāhmaṇā sammaggatā sammāpaṭipannā ye imañca lokaṃ parañca lokaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedentī’ti – ayaṃ, bhikkhave, sammādiṭṭhi sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā. “比丘たちよ、正見とは何か。比丘たちよ、私は正見に二種類あると言う。比丘たちよ、有漏(うろ)で福分(ふくぶん)があり、依持(えじ)を熟成させる正見がある。比丘たちよ、聖なる、無漏(むろ)の、出世間の、道支(どうし)である正見がある。比丘たちよ、有漏で福分があり、依持を熟成させる正見とは何か。‘施与には果報がある。供物には果報がある。献物には果報がある。善行と悪行の業には果報があり、その報いがある。この世はある。あの世はある。母(への行い)には果報がある。父(への行い)には果報がある。化生(けしょう)の衆生は存在する。この世において、正しく至り、正しく行じ、この世とあの世を自ら証知し、現証して説く沙門・バラモンたちが存在する’というもの。比丘たちよ、これが有漏で福分があり、依持を熟成させる正見である。” ‘‘Katamā ca, bhikkhave, sammādiṭṭhi ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato paññā paññindriyaṃ paññābalaṃ dhammavicayasambojjhaṅgo sammādiṭṭhi maggaṅgaṃ – ayaṃ vuccati, bhikkhave, sammādiṭṭhi ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. So micchādiṭṭhiyā pahānāya vāyamati, sammādiṭṭhiyā, upasampadāya, svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchādiṭṭhiṃ pajahati, sato sammādiṭṭhiṃ upasampajja viharati, sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammādiṭṭhiṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati. “比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支である正見とは何か。比丘たちよ、聖なる心を持ち、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の、慧(え)、慧根(えこん)、慧力(えりき)、択法覚支(ちゃくほうかくし)、正見、道支であるもの。比丘たちよ、これが聖なる、無漏の、出世間の、道支である正見と呼ばれる。彼は邪見を捨てるために努力し、正見を具足するために努力する。これが彼の正精進である。彼は正念をもって邪見を捨て、正念をもって正見を具足して住む。これが彼の正念である。このように、これら三つの法、すなわち正見、正精進、正念は、正見に随走し、随転するのである。” 137. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchāsaṅkappaṃ ‘micchāsaṅkappo’ti pajānāti, sammāsaṅkappaṃ ‘sammāsaṅkappo’ti pajānāti, sāssa hoti sammādiṭṭhi. 137. “比丘たちよ、そこでは正見が先導となる。比丘たちよ、どのように正見が先導となるのか。邪思惟を‘邪思惟である’と知る。正思惟を‘正思惟である’と知る。これが彼の正見である。” ‘‘Katamo ca, bhikkhave, micchāsaṅkappo? Kāmasaṅkappo, byāpādasaṅkappo, vihiṃsāsaṅkappo – ayaṃ, bhikkhave, micchāsaṅkappo. “比丘たちよ、邪思惟とは何か。欲思惟、瞋思惟、害思惟。比丘たちよ、これが邪思惟である。” ‘‘Katamo ca, bhikkhave, sammāsaṅkappo? Sammāsaṅkappaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammāsaṅkappo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko; atthi, bhikkhave, sammāsaṅkappo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. Katamo ca, bhikkhave, sammāsaṅkappo sāsavo puññabhāgiyo [Pg.118] upadhivepakko? Nekkhammasaṅkappo, abyāpādasaṅkappo, avihiṃsāsaṅkappo – ‘ayaṃ, bhikkhave, sammāsaṅkappo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko’’’. “比丘たちよ、正思惟とは何か。比丘たちよ、私は正思惟に二種類あると言う。比丘たちよ、有漏で福分があり、依持を熟成させる正思惟がある。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支である正思惟がある。比丘たちよ、有漏で福分があり、依持を熟成させる正思惟とは何か。出離思惟、無瞋思惟、不害思惟。比丘たちよ、これが有漏で福分があり、依持を熟成させる正思惟である。” ‘‘Katamo ca, bhikkhave, sammāsaṅkappo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo? Yo kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato takko vitakko saṅkappo appanā byappanā cetaso abhiniropanā vacīsaṅkhāro – ayaṃ, bhikkhave, sammāsaṅkappo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. So micchāsaṅkappassa pahānāya vāyamati, sammāsaṅkappassa upasampadāya, svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchāsaṅkappaṃ pajahati, sato sammāsaṅkappaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammāsaṅkappaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati. “比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支である正思惟とは何か。比丘たちよ、聖なる心を持ち、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の、考(こう)、尋(じん)、思惟、安止(あんし)、全安止、心の安立(あんりゅう)、語行(ごぎょう)であるもの。比丘たちよ、これが聖なる、無漏の、出世間の、道支である正思惟である。彼は邪思惟を捨てるために努力し、正思惟を具足するために努力する。これが彼の正精進である。彼は正念をもって邪思惟を捨て、正念をもって正思惟を具足して住む。これが彼の正念である。このように、これら三つの法、すなわち正見、正精進、正念は、正思惟に随走し、随転するのである。” 138. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchāvācaṃ ‘micchāvācā’ti pajānāti, sammāvācaṃ ‘sammāvācā’ti pajānāti; sāssa hoti sammādiṭṭhi. Katamā ca, bhikkhave, micchāvācā? Musāvādo, pisuṇā vācā, pharusā vācā, samphappalāpo – ayaṃ, bhikkhave, micchāvācā. Katamā ca, bhikkhave, sammāvācā? Sammāvācaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammāvācā sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā; atthi, bhikkhave, sammāvācā ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. Katamā ca, bhikkhave, sammāvācā sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā? Musāvādā veramaṇī, pisuṇāya vācāya veramaṇī, pharusāya vācāya veramaṇī, samphappalāpā veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammāvācā sāsavā puññabhāgiyā upadhivepakkā. Katamā ca, bhikkhave, sammāvācā ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato catūhi vacīduccaritehi ārati virati paṭivirati veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammāvācā ariyā anāsavā lokuttarā maggaṅgā. So micchāvācāya pahānāya vāyamati, sammāvācāya upasampadāya; svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchāvācaṃ pajahati, sato sammāvācaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti [Pg.119] sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammāvācaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati. 138. “比丘たちよ、そこでは正見が先導となる。比丘たちよ、どのように正見が先導となるのか。邪語を‘邪語である’と知る。正語を‘正語である’と知る。これが彼の正見である。比丘たちよ、邪語とは何か。妄語、両舌、悪口、綺語。比丘たちよ、これが邪語である。比丘たちよ、正語とは何か。比丘たちよ、私は正語に二種類あると言う。比丘たちよ、有漏で福分があり、依持を熟成させる正語がある。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支である正語がある。比丘たちよ、有漏で福分があり、依持を熟成させる正語とは何か。妄語を離れること、両舌を離れること、悪口を離れること、綺語を離れること。比丘たちよ、これが有漏で福分があり、依持を熟成させる正語である。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支である正語とは何か。比丘たちよ、聖なる心を持ち、無漏の心を持ち、聖道を具足し、聖道を修習する者の、四つの語の悪行からの離、忌避、遠離、離。比丘たちよ、これが聖なる、無漏の、出世間の、道支である正語である。彼は邪語を捨てるために努力し、正語を具足するために努力する。これが彼の正精進である。彼は正念をもって邪語を捨て、正念をもって正語を具足して住む。これが彼の正念である。このように、これら三つの法、すなわち正見、正精進、正念は、正語に随走し、随転するのである。” 139. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchākammantaṃ ‘micchākammanto’ti pajānāti, sammākammantaṃ ‘sammākammanto’ti pajānāti; sāssa hoti sammādiṭṭhi. Katamo ca, bhikkhave, micchākammanto? Pāṇātipāto, adinnādānaṃ, kāmesumicchācāro – ayaṃ, bhikkhave, micchākammanto. Katamo ca, bhikkhave, sammākammanto? Sammākammantaṃpahaṃ, bhikkhave, dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammākammanto sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko; atthi, bhikkhave, sammākammanto ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. Katamo ca, bhikkhave, sammākammanto sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko? Pāṇātipātā veramaṇī, adinnādānā veramaṇī, kāmesumicchācārā veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammākammanto sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko. Katamo ca, bhikkhave, sammākammanto ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato tīhi kāyaduccaritehi ārati virati paṭivirati veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammākammanto ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. So micchākammantassa pahānāya vāyamati, sammākammantassa upasampadāya; svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchākammantaṃ pajahati, sato sammākammantaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammākammantaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati. 139. “比丘たちよ、そこでは正見が先行する。比丘たちよ、どのように正見が先行するのか。邪業を‘邪業である’と理解し、正業を‘正業である’と理解する。これが彼の正見である。比丘たちよ、邪業とは何か。殺生、偸盗、邪淫。比丘たちよ、これが邪業である。比丘たちよ、正業とは何か。比丘たちよ、私は正業に二種類あると言う。比丘たちよ、有漏で福分があり、生存の根拠を果報とする正業がある。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支としての正業がある。比丘たちよ、有漏で福分があり、生存の根拠を果報とする正業とは何か。殺生からの離脱、偸盗からの離脱、邪淫からの離脱。比丘たちよ、これが有漏で福分があり、生存の根拠を果報とする正業である。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支としての正業とは何か。比丘たちよ、聖なる心を持ち、無漏の心を持ち、聖道を備え、聖道を修習している者の、三つの身の悪行からの遠離、離脱、不作、忌避。比丘たちよ、これが聖なる、無漏の、出世間の、道支としての正業である。彼は邪業を捨てるために努力し、正業を具足するために努力する。これが彼の正精進である。彼は正念をもって邪業を捨て、正念をもって正業を具足して住む。これが彼の正念である。このように、これら三つの法、すなわち正見、正精進、正念は、正業に随伴し、並行するのである。” 140. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Micchāājīvaṃ ‘micchāājīvo’ti pajānāti, sammāājīvaṃ ‘sammāājīvo’ti pajānāti; sāssa hoti sammādiṭṭhi. Katamo ca, bhikkhave, micchāājīvo? Kuhanā, lapanā, nemittikatā, nippesikatā, lābhena lābhaṃ nijigīsanatā – ayaṃ, bhikkhave, micchāājīvo. Katamo ca, bhikkhave, sammāājīvo? Sammāājīvaṃpahaṃ, bhikkhave[Pg.120], dvāyaṃ vadāmi – atthi, bhikkhave, sammāājīvo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko; atthi, bhikkhave, sammāājīvo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. Katamo ca, bhikkhave, sammāājīvo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko? Idha, bhikkhave, ariyasāvako micchāājīvaṃ pahāya sammāājīvena jīvikaṃ kappeti – ayaṃ, bhikkhave, sammāājīvo sāsavo puññabhāgiyo upadhivepakko. Katamo ca, bhikkhave, sammāājīvo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo? Yā kho, bhikkhave, ariyacittassa anāsavacittassa ariyamaggasamaṅgino ariyamaggaṃ bhāvayato micchāājīvā ārati virati paṭivirati veramaṇī – ayaṃ, bhikkhave, sammāājīvo ariyo anāsavo lokuttaro maggaṅgo. So micchāājīvassa pahānāya vāyamati, sammāājīvassa upasampadāya; svāssa hoti sammāvāyāmo. So sato micchāājīvaṃ pajahati, sato sammāājīvaṃ upasampajja viharati; sāssa hoti sammāsati. Itiyime tayo dhammā sammāājīvaṃ anuparidhāvanti anuparivattanti, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāvāyāmo, sammāsati. 140. “比丘たちよ、そこでは正見が先行する。比丘たちよ、どのように正見が先行するのか。邪命を‘邪命である’と理解し、正命を‘正命である’と理解する。これが彼の正見である。比丘たちよ、邪命とは何か。詐称、甘言、徴兆、威嚇、利によって利を求めること。比丘たちよ、これが邪命である。比丘たちよ、正命とは何か。比丘たちよ、私は正命に二種類あると言う。比丘たちよ、有漏で福分があり、生存の根拠を果報とする正命がある。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支としての正命がある。比丘たちよ、有漏で福分があり、生存の根拠を果報とする正命とは何か。比丘たちよ、ここに聖なる弟子がいて、邪命を捨てて正命によって生計を立てる。比丘たちよ、これが有漏で福分があり、生存の根拠を果報とする正命である。比丘たちよ、聖なる、無漏の、出世間の、道支としての正命とは何か。比丘たちよ、聖なる心を持ち、無漏の心を持ち、聖道を備え、聖道を修習している者の、邪命からの遠離、離脱、不作、忌避。比丘たちよ、これが聖なる、無漏の、出世間の、道支としての正命である。彼は邪命を捨てるために努力し、正命を具足するために努力する。これが彼の正精進である。彼は正念をもって邪命を捨て、正念をもって正命を具足して住む。これが彼の正念である。このように、これら三つの法、すなわち正見、正精進、正念は、正命に随伴し、並行するのである。” 141. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Sammādiṭṭhissa, bhikkhave, sammāsaṅkappo pahoti, sammāsaṅkappassa sammāvācā pahoti, sammāvācassa sammākammanto pahoti, sammākammantassa sammāājīvo pahoti, sammāājīvassa sammāvāyāmo pahoti, sammāvāyāmassa sammāsati pahoti, sammāsatissa sammāsamādhi pahoti, sammāsamādhissa sammāñāṇaṃ pahoti, sammāñāṇassa sammāvimutti pahoti. Iti kho, bhikkhave, aṭṭhaṅgasamannāgato sekkho, dasaṅgasamannāgato arahā hoti. (Tatrapi sammāñāṇena aneke pāpakā akusalā dhammā vigatā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti). 141. “比丘たちよ、そこでは正見が先行する。比丘たちよ、どのように正見が先行するのか。比丘たちよ、正見を有する者に正思惟が生じ、正思惟を有する者に正語が生じ、正語を有する者に正業が生じ、正業を有する者に正命が生じ、正命を有する者に正精進が生じ、正精進を有する者に正念が生じ、正念を有する者に正定が生じ、正定を有する者に正智が生じ、正智を有する者に正解脱が生じる。比丘たちよ、このように、有学の者は八支を備え、阿羅漢は十支を備えるのである。そこにおいても、正智によって多くの悪しき不善法が消滅し、修習の完成へと至るのである。” 142. ‘‘Tatra, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti. Kathañca, bhikkhave, sammādiṭṭhi pubbaṅgamā hoti? Sammādiṭṭhissa, bhikkhave, micchādiṭṭhi nijjiṇṇā hoti. Ye ca micchādiṭṭhipaccayā aneke pāpakā akusalā dhammā sambhavanti te [Pg.121] cassa nijjiṇṇā honti. Sammādiṭṭhipaccayā aneke kusalā dhammā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti. Sammāsaṅkappassa, bhikkhave, micchāsaṅkappo nijjiṇṇo hoti…pe… sammāvācassa, bhikkhave, micchāvācā nijjiṇṇā hoti… sammākammantassa, bhikkhave, micchākammanto nijjiṇṇo hoti… sammāājīvassa, bhikkhave, micchāājīvo nijjiṇṇo hoti… sammāvāyāmassa, bhikkhave, micchāvāyāmo nijjiṇṇo hoti… sammāsatissa, bhikkhave, micchāsati nijjiṇṇā hoti… sammāsamādhissa, bhikkhave, micchāsamādhi nijjiṇṇo hoti… sammāñāṇassa, bhikkhave, micchāñāṇaṃ nijjiṇṇaṃ hoti… sammāvimuttassa, bhikkhave, micchāvimutti nijjiṇṇā hoti. Ye ca micchāvimuttipaccayā aneke pāpakā akusalā dhammā sambhavanti te cassa nijjiṇṇā honti. Sammāvimuttipaccayā ca aneke kusalā dhammā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti. 142. “比丘たちよ、そこでは正見が先行する。比丘たちよ、どのように正見が先行するのか。比丘たちよ、正見を有する者には、邪見が滅せられる。また、邪見を縁として生じる多くの悪しき不善の諸法も、その者において滅せられる。正見を縁として、多くの善き諸法が修習の円満へと至る。比丘たちよ、正思惟を有する者には、邪思惟が滅せられる。……(中略)……比丘たちよ、正語を有する者には、邪語が滅せられる。比丘たちよ、正業を有する者には、邪業が滅せられる。比丘たちよ、正命を有する者には、邪命が滅せられる。比丘たちよ、正精進を有する者には、邪精進が滅せられる。比丘たちよ、正念を有する者には、邪念が滅せられる。比丘たちよ、正定を有する者には、邪定が滅せられる。比丘たちよ、正智を有する者には、邪智が滅せられる。比丘たちよ、正解脱を有する者には、邪解脱が滅せられる。また、邪解脱を縁として生じる多くの悪しき不善の諸法も、その者において滅せられる。正解脱を縁として、多くの善き諸法が修習の円満へと至る。” ‘‘Iti kho, bhikkhave, vīsati kusalapakkhā, vīsati akusalapakkhā – mahācattārīsako dhammapariyāyo pavattito appaṭivattiyo samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ. “比丘たちよ、このように、二十の善の側面の諸法と、二十の不善の側面の諸法がある。この‘大四十(マハーチャッターリーサカ)’という法門が説かれたのであり、それは、沙門、婆羅門、天、魔、梵天、あるいは世の中の誰によっても、覆されることはない。” 143. ‘‘Yo hi koci, bhikkhave, samaṇo vā brāhmaṇo vā imaṃ mahācattārīsakaṃ dhammapariyāyaṃ garahitabbaṃ paṭikkositabbaṃ maññeyya tassa diṭṭheva dhamme dasasahadhammikā vādānuvādā gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchanti – sammādiṭṭhiṃ ce bhavaṃ garahati, ye ca micchādiṭṭhī samaṇabrāhmaṇā te bhoto pujjā, te bhoto pāsaṃsā; sammāsaṅkappaṃ ce bhavaṃ garahati, ye ca micchāsaṅkappā samaṇabrāhmaṇā te bhoto pujjā, te bhoto pāsaṃsā; sammāvācaṃ ce bhavaṃ garahati…pe… sammākammantaṃ ce bhavaṃ garahati… sammāājīvaṃ ce bhavaṃ garahati… sammāvāyāmaṃ ce bhavaṃ garahati… sammāsatiṃ ce bhavaṃ garahati… sammāsamādhiṃ ce bhavaṃ garahati… sammāñāṇaṃ ce bhavaṃ garahati … sammāvimuttiṃ ce bhavaṃ garahati, ye ca micchāvimuttī samaṇabrāhmaṇā te bhoto pujjā, te bhoto pāsaṃsā. Yo koci, bhikkhave, samaṇo vā brāhmaṇo vā imaṃ mahācattārīsakaṃ dhammapariyāyaṃ garahitabbaṃ paṭikkositabbaṃ maññeyya tassa diṭṭheva dhamme ime dasasahadhammikā vādānuvādā gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchanti. Yepi te, bhikkhave, ahesuṃ okkalā vassabhaññā ahetuvādā akiriyavādā natthikavādā tepi mahācattārīsakaṃ dhammapariyāyaṃ na garahitabbaṃ [Pg.122] napaṭikkositabbaṃ amaññiṃsu. Taṃ kissa hetu? Nindābyārosaupārambhabhayā’’ti. 143. “比丘たちよ、どのような沙門や婆羅門であれ、この‘大四十’という法門を、非難すべきもの、拒絶すべきものであると考えるならば、その者には、現世において、法にかなった十の反論が非難の根拠として現れる。もし貴殿が正見を非難するならば、邪見を持つ沙門・婆羅門たちが、貴殿によって供養されるべき者、称賛されるべき者となってしまう。もし貴殿が正思惟を非難するならば、邪思惟を持つ沙門・婆羅門たちが、貴殿によって供養されるべき者、称賛されるべき者となってしまう。もし貴殿が正語を非難するならば……(中略)……もし貴殿が正業を非難するならば……もし貴殿が正命を非難するならば……もし貴殿が正精進を非難するならば……もし貴殿が正念を非難するならば……もし貴殿が正定を非難するならば……もし貴殿が正智を非難するならば……もし貴殿が正解脱を非難するならば、邪解脱を持つ沙門・婆羅門たちが、貴殿によって供養されるべき者、称賛されるべき者となってしまう。比丘たちよ、どのような沙門や婆羅門であれ、この‘大四十’という法門を、非難すべきもの、拒絶すべきものであると考えるならば、その者には、現世において、これら法にかなった十の反論が非難の根拠として現れる。比丘たちよ、かつてウッカラ地方の住民であった、無因論者、無作用論者、虚無論者たちでさえ、この‘大四十’という法門を、非難すべきもの、拒絶すべきものであるとは考えなかった。それはなぜか。非難、反感、反論を恐れたからである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Mahācattārīsakasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ. 第七、大四十経(マハーチャッターリーサカ・スッタ)が終わった。 8. Ānāpānassatisuttaṃ 8. 第八、安那般那念経(アーナーパーナサティ・スッタ) 144. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde sambahulehi abhiññātehi abhiññātehi therehi sāvakehi saddhiṃ – āyasmatā ca sāriputtena āyasmatā ca mahāmoggallānena āyasmatā ca mahākassapena āyasmatā ca mahākaccāyanena āyasmatā ca mahākoṭṭhikena āyasmatā ca mahākappinena āyasmatā ca mahācundena āyasmatā ca anuruddhena āyasmatā ca revatena āyasmatā ca ānandena, aññehi ca abhiññātehi abhiññātehi therehi sāvakehi saddhiṃ. 144. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城の東園にあるミガーラマーター講堂(鹿母講堂)に、多くの非常に高名な長老弟子たちと共に滞在しておられた。すなわち、尊者サーリプッタ、尊者マハーモッガラーナ、尊者マハーカーッサパ、尊者マハーカーッチャーヤナ、尊者マハーコーッティタ、尊者マハカッピナ、尊者マハチュンダ、尊者アヌルッダ、尊者レーヴァタ、尊者アーナンダ、および他の非常に高名な長老弟子たちと共に滞在しておられた。 Tena kho pana samayena therā bhikkhū nave bhikkhū ovadanti anusāsanti. Appekacce therā bhikkhū dasapi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū vīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū tiṃsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū cattārīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti. Te ca navā bhikkhū therehi bhikkhūhi ovadiyamānā anusāsiyamānā uḷāraṃ pubbenāparaṃ visesaṃ jānanti. その時、長老の比丘たちは、新入りの比丘たちを教誡し、教導していた。ある長老比丘たちは十人の比丘を教誡し、教導し、ある長老比丘たちは二十人の比丘を、ある長老比丘たちは三十人の比丘を、ある長老比丘たちは四十人の比丘を教誡し、教導していた。それら新入りの比丘たちは、長老比丘たちに教誡され、教導されて、以前よりも優れた、殊勝な境地を体得していった。” 145. Tena kho pana samayena bhagavā tadahuposathe pannarase pavāraṇāya puṇṇāya puṇṇamāya rattiyā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho bhagavā tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā bhikkhū āmantesi – ‘‘āraddhosmi, bhikkhave, imāya paṭipadāya; āraddhacittosmi, bhikkhave, imāya paṭipadāya. Tasmātiha, bhikkhave, bhiyyosomattāya vīriyaṃ ārabhatha appattassa pattiyā, anadhigatassa adhigamāya[Pg.123], asacchikatassa sacchikiriyāya. Idhevāhaṃ sāvatthiyaṃ komudiṃ cātumāsiniṃ āgamessāmī’’ti. Assosuṃ kho jānapadā bhikkhū – ‘‘bhagavā kira tattheva sāvatthiyaṃ komudiṃ cātumāsiniṃ āgamessatī’’ti. Te jānapadā bhikkhū sāvatthiṃ osaranti bhagavantaṃ dassanāya. Te ca kho therā bhikkhū bhiyyosomattāya nave bhikkhū ovadanti anusāsanti. Appekacce therā bhikkhū dasapi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū vīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū tiṃsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti, appekacce therā bhikkhū cattārīsampi bhikkhū ovadanti anusāsanti. Te ca navā bhikkhū therehi bhikkhūhi ovadiyamānā anusāsiyamānā uḷāraṃ pubbenāparaṃ visesaṃ jānanti. 145. その時、世尊は、十五日の布薩の日、自恣(パヴァーラナー)の満月の夜に、比丘僧伽に囲まれて、屋外に座っておられた。そこで世尊は、静まり返った比丘僧伽を見渡し、比丘たちに告げられた。“比丘たちよ、私はこの実践に満足している。比丘たちよ、私はこの実践に心から満足している。それゆえ、比丘たちよ、未だ到達していないものに到達するために、未だ得ていないものを得るために、未だ悟っていないものを悟るために、さらに一層の精進を始めなさい。私はここ舎衛城(サーヴァッティー)に、四ヶ月の雨安居の終わりであるコムディー(月光)の満月の日まで留まるであろう”。地方の比丘たちは、“世尊がここ舎衛城に、四ヶ月の終わりのコムディーの満月の日まで留まられるそうだ”と聞いた。それらの地方の比丘たちは、世尊に拝謁するために舎衛城へと集まってきた。そして長老比丘たちは、新しい比丘たちをさらに一層、教誡し、訓戒した。ある長老比丘たちは十人の比丘を、ある長老たちは二十人の比丘を、ある長老たちは三十人の比丘を、ある長老たちは四十人の比丘を教誡し、訓戒した。それらの新しい比丘たちは、長老比丘たちに教誡され訓戒されて、以前よりも優れた、高い境地を体得した。 146. Tena kho pana samayena bhagavā tadahuposathe pannarase komudiyā cātumāsiniyā puṇṇāya puṇṇamāya rattiyā bhikkhusaṅghaparivuto abbhokāse nisinno hoti. Atha kho bhagavā tuṇhībhūtaṃ tuṇhībhūtaṃ bhikkhusaṅghaṃ anuviloketvā bhikkhū āmantesi – ‘‘apalāpāyaṃ, bhikkhave, parisā; nippalāpāyaṃ, bhikkhave, parisā; suddhā sāre patiṭṭhitā. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpā parisā āhuneyyā pāhuneyyā dakkhiṇeyyā añjalikaraṇīyā anuttaraṃ puññakkhettaṃ lokassa. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpāya parisāya appaṃ dinnaṃ bahu hoti, bahu dinnaṃ bahutaraṃ. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpā parisā dullabhā dassanāya lokassa. Tathārūpo ayaṃ, bhikkhave, bhikkhusaṅgho; tathārūpā ayaṃ, bhikkhave, parisā yathārūpaṃ parisaṃ alaṃ yojanagaṇanāni dassanāya gantuṃ puṭosenāpi’’. 146. その時、世尊は、四ヶ月の雨安居の終わりであるコムディー(月光)の満月の夜、十五日の布薩の日に、比丘僧伽に囲まれて、屋外に座っておられた。そこで世尊は、静まり返った比丘僧伽を見渡し、比丘たちに告げられた。“比丘たちよ、この集いは、もみ殻(無駄なもの)がない。比丘たちよ、この集いは、もみ殻が取り除かれている。清浄であり、真髄に立脚している。比丘たちよ、この比丘僧伽はそのようなものである。比丘たちよ、この集いは、供養されるに値し、もてなされるに値し、布施されるに値し、合掌されるに値し、世の無上の福田であるような集いである。比丘たちよ、この比丘僧伽はそのようなものである。比丘たちよ、この集いは、わずかな施しが大きな果報となり、多くの施しがより大きな果報となるような集いである。比丘たちよ、この比丘僧伽はそのようなものである。比丘たちよ、この集いは、世において拝見することが困難な集いである。比丘たちよ、この比丘僧伽はそのようなものである。比丘たちよ、この集いは、たとえ道中の食糧を携えてでも、何由旬もの道を歩いて拝見しに行くに値する集いである”。 147. ‘‘Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe arahanto khīṇāsavā vusitavanto katakaraṇīyā ohitabhārā anuppattasadatthā parikkhīṇabhavasaṃyojanā sammadaññāvimuttā – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe[Pg.124]. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātikā tattha parinibbāyino anāvattidhammā tasmā lokā – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā rāgadosamohānaṃ tanuttā sakadāgāmino sakideva imaṃ lokaṃ āgantvā dukkhassantaṃ karissanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe tiṇṇaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyanā – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. 147. “比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、諸漏が尽き、梵行を完成し、なすべきことをなし、重荷を下ろし、自らの目的を達成し、生存の結縛を滅尽し、正智によって解脱した阿羅漢たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、そのような比丘たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、五下分結を滅尽したことにより、化生して、そこで般涅槃し、その世界から戻ることのない性質の不還者たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、そのような比丘たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、三結を滅尽し、貪・瞋・癡を薄くしたことにより、一度だけこの世に戻って苦の終焉をもたらす一来者たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、そのような比丘たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、三結を滅尽したことにより、悪道に堕ちることのない性質を持ち、悟りが確定し、正覚へと向かう預流者たちがいる。比丘たちよ、この比丘僧伽の中には、そのような比丘たちがいる”。 ‘‘Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe catunnaṃ satipaṭṭhānānaṃ bhāvanānuyogamanuyuttā viharanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe catunnaṃ sammappadhānānaṃ bhāvanānuyogamanuyuttā viharanti…pe… catunnaṃ iddhipādānaṃ… pañcannaṃ indriyānaṃ… pañcannaṃ balānaṃ… sattannaṃ bojjhaṅgānaṃ… ariyassa aṭṭhaṅgikassa maggassa bhāvanānuyogamanuyuttā viharanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe mettābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… karuṇābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… muditābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… upekkhābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… asubhabhāvanānuyogamanuyuttā viharanti… aniccasaññābhāvanānuyogamanuyuttā viharanti – evarūpāpi, bhikkhave, santi bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe. Santi, bhikkhave, bhikkhū imasmiṃ bhikkhusaṅghe ānāpānassatibhāvanānuyogamanuyuttā viharanti. Ānāpānassati, bhikkhave, bhāvitā bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā. Ānāpānassati, bhikkhave, bhāvitā bahulīkatā cattāro satipaṭṭhāne paripūreti. Cattāro satipaṭṭhānā bhāvitā bahulīkatā satta bojjhaṅge paripūrenti. Satta bojjhaṅgā bhāvitā bahulīkatā vijjāvimuttiṃ paripūrenti. “比丘たちよ、この比丘サンガの中には、四念処(しねんじょ)の修習に専念して住む比丘たちがいる。比丘たちよ、このような比丘たちがこの比丘サンガの中にいる。比丘たちよ、この比丘サンガの中には、四正勤(ししょうごん)の修習に専念して住む比丘たちがいる。……四神足(しじんそく)の……五根(ごこん)の……五力(ごりき)の……七覚支(しちかくし)の……聖なる八支の道の修習に専念して住む比丘たちがいる。比丘たちよ、このような比丘たちがこの比丘サンガの中にいる。比丘たちよ、この比丘サンガの中には、慈(じ)の修習に専念して住む比丘たちがいる。……悲(ひ)の修習に……喜(き)の修習に……捨(しゃ)の修習に……不浄(ふじょう)の修習に……無常想(むじょうそう)の修習に専念して住む比丘たちがいる。比丘たちよ、このような比丘たちがこの比丘サンガの中にいる。比丘たちよ、この比丘サンガの中には、安那般那念(あんなぱんなねん:入出息念)の修習に専念して住む比丘たちがいる。比丘たちよ、安那般那念は、修習され多作(たさく)されるとき、大果(だいか)があり、大功徳(だいくどく)がある。安那般那念は、修習され多作されるとき、四念処を満たす。四念処は、修習され多作されるとき、七覚支を満たす。七覚支は、修習され多作されるとき、明(みょう)と解脱(げだつ)を満たす。” 148. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, ānāpānassati kathaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā? Idha, bhikkhave, bhikkhu araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ [Pg.125] kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So satova assasati satova passasati. 148. “比丘たちよ、安那般那念はどのように修習され、どのように多作されるとき、大果があり、大功徳があるのか。比丘たちよ、ここで比丘は、森に行き、あるいは樹下に行き、あるいは空き家に行き、結跏趺坐(けっかふざ)し、身を直(すぐ)に立て、目前に念(ねん)を確立して座る。彼は、正念(しょうねん)をもって吸い、正念をもって吐く。” ‘‘Dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti; ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati. “長く吸うときには‘長く吸っている’と了知し、長く吐くときには‘長く吐いている’と了知する。短く吸うときには‘短く吸っている’と了知し、短く吐くときには‘短く吐いている’と了知する。‘全身体を経験しながら吸おう’と修習し、‘全身体を経験しながら吐おう’と修習する。‘身行(しんぎょう)を静めながら吸おう’と修習し、‘身行を静めながら吐こう’と修習する。” ‘‘‘Pītipaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘pītipaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘sukhapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sukhapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati. “‘喜(き)を経験しながら吸おう’と修習し、‘喜を経験しながら吐こう’と修習する。‘楽(らく)を経験しながら吸おう’と修習し、‘楽を経験しながら吐こう’と修習する。‘心行(しんぎょう)を経験しながら吸おう’と修習し、‘心行を経験しながら吐こう’と修習する。‘心行を静めながら吸おう’と修習し、‘心行を静めながら吐こう’と修習する。” ‘‘‘Cittapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘abhippamodayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘abhippamodayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘samādahaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘samādahaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘vimocayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘vimocayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati. “‘心を経験しながら吸おう’と修習し、‘心を経験しながら吐こう’と修習する。‘心を喜ばせながら吸おう’と修習し、‘心を喜ばせながら吐こう’と修習する。‘心を集中させながら吸おう’と修習し、‘心を集中させながら吐こう’と修習する。‘心を解き放ちながら吸おう’と修習し、‘心を解き放ちながら吐こう’と修習する。” ‘‘‘Aniccānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘aniccānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘virāgānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘virāgānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘nirodhānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘nirodhānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘paṭinissaggānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘paṭinissaggānupassī passasissāmī’ti sikkhati. Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, ānāpānassati evaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā. “‘無常を随観しながら吸おう’と修習し、‘無常を随観しながら吐こう’と修習する。‘離欲を随観しながら吸おう’と修習し、‘離欲を随観しながら吐こう’と修習する。‘滅を随観しながら吸おう’と修習し、‘滅を随観しながら吐こう’と修習する。‘放棄を随観しながら吸おう’と修習し、‘放棄を随観しながら吐こう’と修習する。比丘たちよ、このように修習され、このように多作された安那般那念は、大果があり、大功徳がある。” 149. ‘‘Kathaṃ [Pg.126] bhāvitā ca, bhikkhave, ānāpānassati kathaṃ bahulīkatā cattāro satipaṭṭhāne paripūreti? Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti; ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati; kāye kāyānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Kāyesu kāyaññatarāhaṃ, bhikkhave, evaṃ vadāmi yadidaṃ – assāsapassāsā. Tasmātiha, bhikkhave, kāye kāyānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. 149. “比丘たちよ、安那般那念はどのように修習され、どのように多作されるとき、四念処を満たすのか。比丘たちよ、比丘が長く吸うときには‘長く吸っている’と了知し、長く吐くときには‘長く吐いている’と了知し、短く吸うときには‘短く吸っている’と了知し、短く吐くときには‘短く吐いている’と了知し、‘全身体を経験しながら吸おう’と修習し、‘全身体を経験しながら吐こう’と修習し、‘身行を静めながら吸おう’と修習し、‘身行を静めながら吐こう’と修習するとき、比丘たちよ、その時、比丘は身において身を随観し、熱心に、正知し、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて住んでいる。比丘たちよ、入息と出息は、諸々の身の中のある一つの身であると、私は言う。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は身において身を随観し、熱心に、正知し、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて住んでいるのである。” ‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu ‘pītipaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘pītipaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘sukhapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sukhapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittasaṅkhārapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ cittasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati; vedanāsu vedanānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Vedanāsu vedanāññatarāhaṃ, bhikkhave, evaṃ vadāmi yadidaṃ – assāsapassāsānaṃ sādhukaṃ manasikāraṃ. Tasmātiha, bhikkhave, vedanāsu vedanānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. “比丘たちよ、比丘が‘喜(喜び)を経験しながら息を吐こう’と修習し、‘喜を経験しながら息を吸おう’と修習するとき、また‘楽(安楽)を経験しながら息を吐こう’と修習し、‘楽を経験しながら息を吸おう’と修習するとき、また‘心行(心の形成作用)を経験しながら息を吐こう’と修習し、‘心行を経験しながら息を吸おう’と修習するとき、また‘心行を静めながら息を吐こう’と修習し、‘心行を静めながら息を吸おう’と修習するとき、比丘たちよ、その時、比丘は、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて、受(感受作用)において受を観じながら過ごしているのである。比丘たちよ、私は、この出入息への入念な注意(作意)を、受の中の特定の受であると言う。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて、受において受を観じながら過ごしているのである。” ‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu ‘cittapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘cittapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘abhippamodayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘abhippamodayaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘samādahaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘samādahaṃ cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; ‘vimocayaṃ cittaṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘vimocayaṃ [Pg.127] cittaṃ passasissāmī’ti sikkhati; citte cittānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Nāhaṃ, bhikkhave, muṭṭhassatissa asampajānassa ānāpānassatiṃ vadāmi. Tasmātiha, bhikkhave, citte cittānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. “比丘たちよ、比丘が‘心を経験しながら息を吐こう’と修習し、‘心を経験しながら息を吸おう’と修習するとき、また‘心を歓喜させながら息を吐こう’と修習し、‘心を歓喜させながら息を吸おう’と修習するとき、また‘心を集中させながら息を吐こう’と修習し、‘心を集中させながら息を吸おう’と修習するとき、また‘心を解放させながら息を吐こう’と修習し、‘心を解放させながら息を吸おう’と修習するとき、比丘たちよ、その時、比丘は、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて、心において心を観じながら過ごしているのである。比丘たちよ、私は、正念を失い、正知のない者に、安般念(入出息念)を説くことはない。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて、心において心を観じながら過ごしているのである。” ‘‘Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu ‘aniccānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘aniccānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘virāgānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘virāgānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘nirodhānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘nirodhānupassī passasissāmī’ti sikkhati; ‘paṭinissaggānupassī assasissāmī’ti sikkhati, ‘paṭinissaggānupassī passasissāmī’ti sikkhati; dhammesu dhammānupassī, bhikkhave, tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. So yaṃ taṃ abhijjhādomanassānaṃ pahānaṃ taṃ paññāya disvā sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti. Tasmātiha, bhikkhave, dhammesu dhammānupassī tasmiṃ samaye bhikkhu viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. “比丘たちよ、比丘が‘無常を観じながら息を吐こう’と修習し、‘無常を観じながら息を吸おう’と修習するとき、また‘離欲を観じながら息を吐こう’と修習し、‘離欲を観じながら息を吸おう’と修習するとき、また‘滅尽を観じながら息を吐こう’と修習し、‘滅尽を観じながら息を吸おう’と修習するとき、また‘棄捨を観じながら息を吐こう’と修習し、‘棄捨を観じながら息を吸おう’と修習するとき、比丘たちよ、その時、比丘は、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて、諸法において法を観じながら過ごしているのである。彼は、貪欲と憂いを捨てることを智慧によって見て、それを入念に(善く)見守る(捨観する)のである。それゆえ、比丘たちよ、その時、比丘は、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて、諸法において法を観じながら過ごしているのである。” ‘‘Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, ānāpānassati evaṃ bahulīkatā cattāro satipaṭṭhāne paripūreti. “比丘たちよ、このように開発され、このように多修された安般念(入出息念)は、四念処を完成させるのである。” 150. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, cattāro satipaṭṭhānā kathaṃ bahulīkatā satta bojjhaṅge paripūrenti? Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu kāye kāyānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ, upaṭṭhitāssa tasmiṃ samaye sati hoti asammuṭṭhā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno upaṭṭhitā sati hoti asammuṭṭhā, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti. Satisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. 150. “比丘たちよ、では、どのように開発され、どのように多修された四念処が、七覚支を完成させるのか。比丘たちよ、比丘が身において身を観じ、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて過ごしている時、その時、彼の念(マインドフルネス)は確立されており、忘失されることがない。比丘たちよ、比丘の念が確立され、忘失されない時、その時、比丘には念覚支が開始されている。その時、比丘は念覚支を開発し、比丘の念覚支は開発の完成へと至るのである。” ‘‘So tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsato viharanto [Pg.128] taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, dhammavicayasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “彼はそのように正念をもって住しながら、その法を智慧によって選び分け、精査し、吟味に及ぶ。比丘たちよ、比丘がそのように正念をもって住しながら、その法を智慧によって選び分け、精査し、吟味に及ぶ時、その時、比丘には択法覚支が開始されている。その時、比丘は択法覚支を開発し、比丘の択法覚支は開発の完成へと至るのである。” ‘‘Tassa taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, vīriyasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “その法を智慧によって選び分け、精査し、吟味に及んでいる彼には、たゆみのない精進が開始されている。比丘たちよ、比丘がその法を智慧によって選び分け、精査し、吟味に及んで、たゆみのない精進が開始されている時、その時、比丘には精進覚支が開始されている。その時、比丘は精進覚支を開発し、比丘の精進覚支は開発の完成へと至るのである。” ‘‘Āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, pītisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “精進を開始した者には、世俗を超越した(離垢の)喜(喜び)が生じる。比丘たちよ、精進を開始した比丘に世俗を超越した喜が生じる時、その時、比丘には喜覚支が開始されている。その時、比丘は喜覚支を開発し、比丘の喜覚支は開発の完成へと至るのである。” ‘‘Pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, passaddhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “喜悦ある心の者の身体は軽安となり、心も軽安となる。比丘たちよ、比丘の喜悦ある心の身体が軽安となり、心が軽安となる時、その時、比丘には軽安覚支が開始されており、その時、比丘は軽安覚支を修習し、その時、比丘の軽安覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘Passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, samādhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “身体が軽安となり、幸福な者の心は三昧に入る。比丘たちよ、比丘の身体が軽安となり、幸福な者の心が三昧に入る時、その時、比丘には定覚支が開始されており、その時、比丘は定覚支を修習し、その時、比丘の定覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘So tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, upekkhāsambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “彼は、そのように三昧に入った心を、よく中立に見守る。比丘たちよ、比丘がそのように三昧に入った心を、よく中立に見守る時、その時、比丘には捨覚支が開始されており、その時、比丘は捨覚支を修習し、その時、比丘の捨覚支は修習の完成へと至る。” 151. ‘‘Yasmiṃ [Pg.129] samaye, bhikkhave, bhikkhu vedanāsu…pe… citte… dhammesu dhammānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ, upaṭṭhitāssa tasmiṃ samaye sati hoti asammuṭṭhā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno upaṭṭhitā sati hoti asammuṭṭhā, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, satisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, satisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. 151. “比丘たちよ、比丘が受において……心において……法において、法を随観し、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて住む時、その時、彼には忘失することのない確立した正念がある。比丘たちよ、比丘に忘失することのない確立した正念がある時、その時、比丘には念覚支が開始されており、その時、比丘は念覚支を修習し、その時、比丘の念覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘So tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsato viharanto taṃ dhammaṃ paññāya pavicinati pavicayati parivīmaṃsaṃ āpajjati, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, dhammavicayasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, dhammavicayasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “彼はそのように正念をもって住み、その法を智慧によって選び分け、精査し、考察に至る。比丘たちよ、比丘がそのように正念をもって住み、その法を智慧によって選び分け、精査し、考察に至る時、その時、比丘には択法覚支が開始されており、その時、比丘は択法覚支を修習し、その時、比丘の択法覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘Tassa taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno taṃ dhammaṃ paññāya pavicinato pavicayato parivīmaṃsaṃ āpajjato āraddhaṃ hoti vīriyaṃ asallīnaṃ, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, vīriyasambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, vīriyasambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “その法を智慧によって選び分け、精査し、考察に至る彼には、たゆみのない精進が開始される。比丘たちよ、比丘がその法を智慧によって選び分け、精査し、考察に至り、たゆみのない精進が開始される時、その時、比丘には精進覚支が開始されており、その時、比丘は精進覚支を修習し、その時、比丘の精進覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘Āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno āraddhavīriyassa uppajjati pīti nirāmisā, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, pītisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, pītisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “精進を開始した者には、世俗を超越した喜悦が生じる。比丘たちよ、比丘が精進を開始し、世俗を超越した喜悦が生じる時、その時、比丘には喜覚支が開始されており、その時、比丘は喜覚支を修習し、その時、比丘の喜覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘Pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno pītimanassa kāyopi passambhati, cittampi passambhati, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, passaddhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, passaddhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “喜悦ある心の者の身体は軽安となり、心も軽安となる。比丘たちよ、比丘の喜悦ある心の身体が軽安となり、心が軽安となる時、その時、比丘には軽安覚支が開始されており、その時、比丘は軽安覚支を修習し、その時、比丘の軽安覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘Passaddhakāyassa [Pg.130] sukhino cittaṃ samādhiyati. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhuno passaddhakāyassa sukhino cittaṃ samādhiyati, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, samādhisambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, samādhisambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. “身体が軽安となり、幸福な者の心は三昧に入る。比丘たちよ、比丘の身体が軽安となり、幸福な者の心が三昧に入る時、その時、比丘には定覚支が開始されており、その時、比丘は定覚支を修習し、その時、比丘の定覚支は修習の完成へと至る。” ‘‘So tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti. Yasmiṃ samaye, bhikkhave, bhikkhu tathāsamāhitaṃ cittaṃ sādhukaṃ ajjhupekkhitā hoti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno āraddho hoti, upekkhāsambojjhaṅgaṃ tasmiṃ samaye bhikkhu bhāveti, upekkhāsambojjhaṅgo tasmiṃ samaye bhikkhuno bhāvanāpāripūriṃ gacchati. Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, cattāro satipaṭṭhānā evaṃ bahulīkatā satta sambojjhaṅge paripūrenti. “彼は、そのように三昧に入った心を、よく中立に見守る。比丘たちよ、比丘がそのように三昧に入った心を、よく中立に見守る時、その時、比丘には捨覚支が開始されており、その時、比丘は捨覚支を修習し、その時、比丘の捨覚支は修習の完成へと至る。比丘たちよ、このように修習され、このように多作された四念処は、七覚支を完成させるのである。” 152. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, satta bojjhaṅgā kathaṃ bahulīkatā vijjāvimuttiṃ paripūrenti? Idha, bhikkhave, bhikkhu satisambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Dhammavicayasambojjhaṅgaṃ bhāveti…pe… vīriyasambojjhaṅgaṃ bhāveti… pītisambojjhaṅgaṃ bhāveti… passaddhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… samādhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… upekkhāsambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Evaṃ bhāvitā kho, bhikkhave, satta bojjhaṅgā evaṃ bahulīkatā vijjāvimuttiṃ paripūrentī’’ti. 152. “比丘たちよ、七つの覚支(七覚支)は、どのように修習され、どのように多作されるとき、明と解脱を成就させるのか。比丘たちよ、ここに比丘は、遠離に依り、離欲に依り、滅尽に依り、譲渡(捨離)へと向かう念覚支を修習する。択法覚支を修習し、……精進覚支を修習し、喜覚支を修習し、軽安覚支を修習し、定覚支を修習し、遠離に依り、離欲に依り、滅尽に依り、譲渡へと向かう捨覚支を修習する。比丘たちよ、このように修習され、このように多作された七覚支は、明と解脱を成就させるのである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは、世尊の説法を歓喜し、称賛した。 Ānāpānassatisuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ. 第八、入出息念経(アーナーパーナサティ・スッタ)終わる。 9. Kāyagatāsatisuttaṃ 9. 身至念経(カーヤガターサティ・スッタ) 153. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho sambahulānaṃ bhikkhūnaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā [Pg.131] udapādi – ‘‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso! Yāvañcidaṃ tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā mahapphalā vuttā mahānisaṃsā’’ti. Ayañca hidaṃ tesaṃ bhikkhūnaṃ antarākathā vippakatā hoti, atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena upaṭṭhānasālā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘kāya nuttha, bhikkhave, etarahi kathāya sannisinnā, kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso! Yāvañcidaṃ tena bhagavatā jānatā passatā arahatā sammāsambuddhena kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā mahapphalā vuttā mahānisaṃsā’ti. Ayaṃ kho no, bhante, antarākathā vippakatā, atha bhagavā anuppatto’’ti. 153. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城(サーヴァッティー)の、アナータピンディカ園(給孤独園)、祇園精舎(ジェータ林)に滞在しておられた。その時、多くの比丘たちが、食後に托鉢から戻り、集会堂に集まって座っていたが、その間にこのような話が起こった。“諸友よ、驚くべきことです、諸友よ、未曾有のことです。すべてを知り、すべてを見る、供養を受けるに値する正自覚者であるかの世尊によって、身至念(身体に対する気づき)を修習し多作することは、大きな果報があり、大きな功徳があると説かれました。”比丘たちのこの話が途中のままであった時、世尊は夕刻に瞑想から立ち上がり、集会堂へと赴かれた。赴いて、用意された座に座られた。座られた世尊は、比丘たちに呼びかけられた。“比丘たちよ、今、あなた方はどのような話をして集まっていたのか。また、あなた方のどのような話が途中のままであったのか。”“尊師、ここで私たちは食後に托鉢から戻り、集会堂に集まって座っておりましたが、その間にこのような話が起こりました。‘諸友よ、驚くべきことです、諸友よ、未曾有のことです。すべてを知り、すべてを見る、供養を受けるに値する正自覚者であるかの世尊によって、身至念を修習し多作することは、大きな果報があり、大きな功徳があると説かれました。’尊師、私たちのこの話が途中のままであった時に、世尊が来られたのです。” 154. ‘‘Kathaṃ bhāvitā ca, bhikkhave, kāyagatāsati kathaṃ bahulīkatā mahapphalā hoti mahānisaṃsā? Idha, bhikkhave, bhikkhu araññagato vā rukkhamūlagato vā suññāgāragato vā nisīdati pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. So satova assasati satova passasati; dīghaṃ vā assasanto ‘dīghaṃ assasāmī’ti pajānāti, dīghaṃ vā passasanto ‘dīghaṃ passasāmī’ti pajānāti; rassaṃ vā assasanto ‘rassaṃ assasāmī’ti pajānāti, rassaṃ vā passasanto ‘rassaṃ passasāmī’ti pajānāti; ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī assasissāmī’ti sikkhati, ‘sabbakāyapaṭisaṃvedī passasissāmī’ti sikkhati; ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ assasissāmī’ti sikkhati, ‘passambhayaṃ kāyasaṅkhāraṃ passasissāmī’ti sikkhati. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evaṃ, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. 154. “比丘たちよ、身至念はどのように修習され、どのように多作されるとき、大きな果報があり、大きな功徳があるのか。比丘たちよ、ここに比丘は、森に行き、あるいは樹下に行き、あるいは空家に行き、結跏趺坐して、身を直く立て、目前に念(サティ)を確立して座る。彼は、正念をもって息を吸い、正念をもって息を吐く。長く吸うときは‘長く吸っている’と知る。長く吐くときは‘長く吐いている’と知る。短く吸うときは‘短く吸っている’と知る。短く吐くときは‘短く吐いている’と知る。‘全身を感じながら吸おう’と修行し、‘全身を感じながら吐こう’と修行する。‘身行(身体の形成)を静めながら吸おう’と修行し、‘身行を静めながら吐こう’と修行する。このように不放逸に、熱心に、専心して住む彼には、世俗に執着した諸々の思惟が消滅する。それらが消滅することによって、心は内においてのみ定まり、静まり、統一され、集中する。比丘たちよ、このように比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna [Pg.132] caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu gacchanto vā ‘gacchāmī’ti pajānāti, ṭhito vā ‘ṭhitomhī’ti pajānāti, nisinno vā ‘nisinnomhī’ti pajānāti, sayāno vā ‘sayānomhī’ti pajānāti. Yathā yathā vā panassa kāyo paṇihito hoti, tathā tathā naṃ pajānāti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は歩くときには‘歩いている’と知り、立っているときには‘立っている’と知り、座っているときには‘座っている’と知り、横になっているときには‘横になっている’と知る。あるいは、その身体がどのような状態に置かれていても、その通りにそれを知る。このように不放逸に、熱心に、専心して住む彼には、世俗に執着した諸々の思惟が消滅する。それらが消滅することによって、心は内においてのみ定まり、静まり、統一され、集中する。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu abhikkante paṭikkante sampajānakārī hoti, ālokite vilokite sampajānakārī hoti, samiñjite pasārite sampajānakārī hoti, saṅghāṭipattacīvaradhāraṇe sampajānakārī hoti, asite pīte khāyite sāyite sampajānakārī hoti, uccārapassāvakamme sampajānakārī hoti, gate ṭhite nisinne sutte jāgarite bhāsite tuṇhībhāve sampajānakārī hoti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は進むときも退くときも正知をもって行い、見るときも顧みるときも正知をもって行い、屈するときも伸ばすときも正知をもって行い、大衣・鉢・衣を保持するときも正知をもって行い、食べるとき、飲むとき、噛むとき、味わうときも正知をもって行い、大小便の用を足すときも正知をもって行い、歩くとき、立つとき、座るとき、眠るとき、目覚めているとき、話すとき、黙っているときも正知をもって行う。このように不放逸に、熱心に、専心して住む彼には、世俗に執着した諸々の思惟が消滅する。それらが消滅することによって、心は内においてのみ定まり、静まり、統一され、集中する。比丘たちよ、このようにしても比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ uddhaṃ pādatalā adho kesamatthakā tacapariyantaṃ pūraṃ nānappakārassa asucino paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā mutta’nti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は、足の裏から上へ、髪の毛の先から下へ、皮で包まれ、種々の不浄なもので満たされているこの身体そのものを次のように観察する。‘この身体には、髪、毛、爪、歯、皮、肉、腱、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、大腸、小腸、胃の中の物、糞、胆汁、痰、膿、血、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節液、尿がある’と。” ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, ubhatomukhā putoḷi pūrā nānāvihitassa dhaññassa, seyyathidaṃ – sālīnaṃ vīhīnaṃ muggānaṃ māsānaṃ tilānaṃ taṇḍulānaṃ, tamenaṃ cakkhumā puriso muñcitvā paccavekkheyya – ‘ime sālī ime vīhī ime muggā ime māsā ime tilā ime taṇḍulā’ti; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ uddhaṃ pādatalā adho kesamatthakā tacapariyantaṃ pūraṃ [Pg.133] nānappakārassa asucino paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā mutta’nti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、例えば、両口の袋に種々の穀物、すなわち、稲、籾、緑豆、小豆、胡麻、米が満たされており、眼のある人がそれを解いて、‘これは稲、これは籾、これは緑豆、これは小豆、これは胡麻、これは米である’と観察するようなものである。比丘たちよ、それと同じように、比丘は、足の裏から上へ、髪の毛の先から下へ、皮で包まれ、種々の不浄なもので満たされているこの身体そのものを次のように観察する。‘この身体には、髪、毛、爪、歯、皮、肉、腱、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、大腸、小腸、胃の中の物、糞、胆汁、痰、膿、血、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節液、尿がある’と。このように不放逸に、精進し、身を捧げて住む彼において、世俗的な妄想(家を拠点とする思考)は消滅する。それらが消滅することによって、心は内において安定し、静まり、統一され、集中する。比丘たちよ、このようにして比丘は身至念(身体に関する気づき)を修習するのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ yathāṭhitaṃ yathāpaṇihitaṃ dhātuso paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye pathavīdhātu āpodhātu tejodhātu vāyodhātū’ti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は、この身体そのものを、置かれている通りに、配置されている通りに、界(要素)によって次のように観察する。‘この身体には、地界、水界、火界、風界がある’と。” ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṃ vadhitvā catumahāpathe bilaso vibhajitvā nisinno assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ yathāṭhitaṃ yathāpaṇihitaṃ dhātuso paccavekkhati – ‘atthi imasmiṃ kāye pathavīdhātu āpodhātu tejodhātu vāyodhātū’ti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、例えば、熟練した屠牛者、あるいはその弟子が、牛を屠り、四つ辻に座って、それを部位ごとに切り分けているようなものである。比丘たちよ、それと同じように、比丘は、この身体そのものを、置かれている通りに、配置されている通りに、界によって次のように観察する。‘この身体には、地界、水界、火界、風界がある’と。このように不放逸に、精進し、身を捧げて住む彼において、世俗的な妄想は消滅する。それらが消滅することによって、心は内において安定し、静まり、統一され、集中する。比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ ekāhamataṃ vā dvīhamataṃ vā tīhamataṃ vā uddhumātakaṃ vinīlakaṃ vipubbakajātaṃ. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は、墓場に捨てられた、死後一日、あるいは二日、あるいは三日が経過し、膨張し、変色し、膿の流れ出している死体を見る。彼は、この身体をそれになぞらえて次のように観察する。‘この身体もまた、このような性質であり、このような状態になり、これを免れることはできない’と。このように不放逸に、精進し、身を捧げて住む彼において、世俗的な妄想は消滅する。それらが消滅することによって、心は内において安定し、静まり、統一され、集中する。比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna [Pg.134] caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ kākehi vā khajjamānaṃ kulalehi vā khajjamānaṃ gijjhehi vā khajjamānaṃ kaṅkehi vā khajjamānaṃ sunakhehi vā khajjamānaṃ byagghehi vā khajjamānaṃ dīpīhi vā khajjamānaṃ siṅgālehi vā khajjamānaṃ vividhehi vā pāṇakajātehi khajjamānaṃ. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は、墓場に捨てられ、カラスに啄まれ、鷹に啄まれ、禿鷹に啄まれ、鷺に啄まれ、野犬に食われ、虎に食われ、豹に食われ、ジャッカルに食われ、あるいは種々の虫に食われている死体を見る。彼は、この身体をそれになぞらえて次のように観察する。‘この身体もまた、このような性質であり、このような状態になり、これを免れることはできない’と。このように不放逸に……(中略)……比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ aṭṭhikasaṅkhalikaṃ samaṃsalohitaṃ nhārusambandhaṃ…pe… aṭṭhikasaṅkhalikaṃ nimmaṃsalohitamakkhitaṃ nhārusambandhaṃ…pe… aṭṭhikasaṅkhalikaṃ apagatamaṃsalohitaṃ nhārusambandhaṃ…pe… aṭṭhikāni apagatasambandhāni disāvidisāvikkhittāni aññena hatthaṭṭhikaṃ aññena pādaṭṭhikaṃ aññena gopphakaṭṭhikaṃ aññena jaṅghaṭṭhikaṃ aññena ūruṭṭhikaṃ aññena kaṭiṭṭhikaṃ aññena phāsukaṭṭhikaṃ aññena piṭṭhiṭṭhikaṃ aññena khandhaṭṭhikaṃ aññena gīvaṭṭhikaṃ aññena hanukaṭṭhikaṃ aññena dantaṭṭhikaṃ aññena sīsakaṭāhaṃ. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は、墓場に捨てられた、肉と血が付着し、腱でつながった骸骨を見る。……(中略)……肉はなく血だけが付着し、腱でつながった骸骨を見る。……(中略)……肉も血もなくなり、腱だけでつながった骸骨を見る。……(中略)……関節が外れ、あちこちに散乱した骨を見る。ある所には手の骨、ある所には足の骨、ある所には踝の骨、ある所には脛の骨、ある所には腿の骨、ある所には腰の骨、ある所には肋骨、ある所には背骨、ある所には肩の骨、ある所には首の骨、ある所には顎の骨、ある所には歯の骨、ある所には頭蓋骨がある。彼は、この身体をそれになぞらえて次のように観察する。‘この身体もまた、このような性質であり、このような状態になり、これを免れることはできない’と。このように不放逸に……(中略)……比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu seyyathāpi passeyya sarīraṃ sivathikāya chaḍḍitaṃ – aṭṭhikāni setāni saṅkhavaṇṇapaṭibhāgāni …pe… aṭṭhikāni puñjakitāni terovassikāni…pe… aṭṭhikāni pūtīni cuṇṇakajātāni. So imameva kāyaṃ upasaṃharati – ‘ayampi kho kāyo evaṃdhammo evaṃbhāvī evaṃanatīto’ti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は、墓場に捨てられた、貝殻のように白くなった骨を見る。……(中略)……山積みになった、一年以上経過した骨を見る。……(中略)……朽ち果てて粉々になった骨を見る。彼は、この身体をそれになぞらえて次のように観察する。‘この身体もまた、このような性質であり、このような状態になり、これを免れることはできない’と。このように不放逸に……(中略)……比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのである。” 155. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti [Pg.135] parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, dakkho nhāpako vā nhāpakantevāsī vā kaṃsathāle nhānīyacuṇṇāni ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ sanneyya, sāyaṃ nhānīyapiṇḍi snehānugatā snehaparetā santarabāhirā phuṭā snehena na ca pagghariṇī; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ vivekajena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa vivekajena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. 155. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は諸々の欲から離れ……初禅に入って留まります。彼は、離より生じた喜と楽によって、この体そのものを潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。彼の全身のどこであっても、離より生じた喜と楽が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、例えば、熟練した入浴師やその弟子が、銅の器に浴粉をまき、水を注いで、何度もかき混ぜて練り合わせるようなものです。その浴粉の塊は、水分を含み、水分に満たされ、内も外も水分が行き渡っていますが、滴り落ちることはありません。比丘たちよ、それと同じように、比丘はこの体そのものを、離より生じた喜と楽によって潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。彼の全身のどこであっても、離より生じた喜と楽が行き渡らないところはありません。このように不放逸に……比丘たちよ、このようにして比丘は身至念(カ―ヤガターサティ)を修習するのです。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā…pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, udakarahado gambhīro ubbhidodako. Tassa nevassa puratthimāya disāya udakassa āyamukhaṃ na pacchimāya disāya udakassa āyamukhaṃ na uttarāya disāya udakassa āyamukhaṃ na dakkhiṇāya disāya udakassa āyamukhaṃ; devo ca na kālena kālaṃ sammā dhāraṃ anuppaveccheyya; atha kho tamhāva udakarahadā sītā vāridhārā ubbhijjitvā tameva udakarahadaṃ sītena vārinā abhisandeyya parisandeyya paripūreyya paripphareyya, nāssa kiñci sabbāvato udakarahadassa sītena vārinā apphuṭaṃ assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ samādhijena pītisukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa samādhijena pītisukhena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は尋と伺が静まることにより……第二禅に入って留まります。彼は、定より生じた喜と楽によって、この体そのものを潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。彼の全身のどこであっても、定より生じた喜と楽が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、例えば、底が深く、底から水が湧き出る湖があるようなものです。その湖には、東の方角からも、西からも、北からも、南からも、水の入り口がありません。また、天(雨)も時々に激しく降ることがありません。しかし、その湖から冷たい水の流れが湧き出て、その湖そのものを冷たい水で潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。その湖のどこであっても、冷たい水が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、それと同じように、比丘はこの体そのものを、定より生じた喜と楽によって潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。彼の全身のどこであっても、定より生じた喜と楽が行き渡らないところはありません。このように不放逸に……比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのです。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu pītiyā ca virāgā…pe… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, uppaliniyaṃ vā paduminiyaṃ vā puṇḍarīkiniyaṃ vā appekaccāni uppalāni vā padumāni vā puṇḍarīkāni vā [Pg.136] udake jātāni udake saṃvaḍḍhāni udakānuggatāni antonimuggaposīni, tāni yāva caggā yāva ca mūlā sītena vārinā abhisannāni parisannāni paripūrāni paripphuṭāni, nāssa kiñci sabbāvataṃ uppalānaṃ vā padumānaṃ vā puṇḍarīkānaṃ vā sītena vārinā apphuṭaṃ assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ nippītikena sukhena abhisandeti parisandeti paripūreti parippharati, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa nippītikena sukhena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa…pe… evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は喜が消えることにより……第三禅に入って留まります。彼は、喜のない楽によって、この体そのものを潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。彼の全身のどこであっても、喜のない楽が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、例えば、青蓮華や紅蓮華や白蓮華の池において、ある蓮華は水中に生じ、水中で育ち、水面に現れず、水中に沈んだまま養われています。それらは、先端から根元まで、冷たい水によって潤され、浸され、満たされ、隅々まで行き渡っています。それら青蓮華や紅蓮華や白蓮華のどこであっても、冷たい水が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、それと同じように、比丘はこの体そのものを、喜のない楽によって潤し、浸し、満たし、隅々まで行き渡らせます。彼の全身のどこであっても、喜のない楽が行き渡らないところはありません。このように不放逸に……比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのです。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu sukhassa ca pahānā…pe… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti; nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso odātena vatthena sasīsaṃ pārupitvā nisinno assa, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa odātena vatthena apphuṭaṃ assa; evameva kho, bhikkhave, bhikkhu imameva kāyaṃ parisuddhena cetasā pariyodātena pharitvā nisinno hoti, nāssa kiñci sabbāvato kāyassa parisuddhena cetasā pariyodātena apphuṭaṃ hoti. Tassa evaṃ appamattassa ātāpino pahitattassa viharato ye gehasitā sarasaṅkappā te pahīyanti. Tesaṃ pahānā ajjhattameva cittaṃ santiṭṭhati, sannisīdati ekodi hoti samādhiyati. Evampi, bhikkhave, bhikkhu kāyagatāsatiṃ bhāveti. “比丘たちよ、さらにまた、比丘は楽を捨てることにより……第四禅に入って留まります。彼は、清浄で輝かしい心によって、この体そのものを遍満して座ります。彼の全身のどこであっても、清浄で輝かしい心が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、例えば、人が白い布を頭まで被って座っているようなものです。彼の全身のどこであっても、白い布が行き渡らないところはありません。比丘たちよ、それと同じように、比丘は清浄で輝かしい心によって、この体そのものを遍満して座ります。彼の全身のどこであっても、清浄で輝かしい心が行き渡らないところはありません。このように不放逸に、熱心に、精進して留まる比丘には、世俗に執着した諸々の思考が消滅します。それらが消滅することにより、心は内において安定し、静まり、統一され、集中します。比丘たちよ、このようにして比丘は身至念を修習するのです。” 156. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, antogadhāvāssa kusalā dhammā ye keci vijjābhāgiyā. Seyyathāpi, bhikkhave, yassa kassaci mahāsamuddo cetasā phuṭo, antogadhāvāssa kunnadiyo yā kāci samuddaṅgamā; evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, antogadhāvāssa kusalā dhammā ye keci vijjābhāgiyā. 156. “比丘たちよ、誰であれ、身至念を修習し、多作するならば、智の分(明の一部)であるあらゆる有益な諸法は、その内に含まれます。比丘たちよ、例えば、誰であれ、大海を心で捉えたならば、海に流れ込むあらゆる小川もまた、その内に含まれるようなものです。比丘たちよ、それと同じように、誰であれ、身至念を修習し、多作するならば、智の分であるあらゆる有益な諸法は、その内に含まれるのです。” ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi[Pg.137], bhikkhave, puriso garukaṃ silāguḷaṃ allamattikāpuñje pakkhipeyya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu taṃ garukaṃ silāguḷaṃ allamattikāpuñje labhetha otāra’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ ; atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso amuṃ sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya, tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, udakamaṇiko ritto tuccho ādhāre ṭhapito; atha puriso āgaccheyya udakabhāraṃ ādāya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso labhetha udakassa nikkhepana’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati abhāvitā abahulīkatā, labhati tassa māro otāraṃ, labhati tassa māro ārammaṇaṃ’’. “比丘たちよ、誰であれ、身至念が修習されず、多作されていない者には、魔はその隙(侵入の機会)を伺い、魔はその(煩悩を生じさせる)対象を得る。比丘たちよ、例えば、ある人が重い石の塊を湿った泥の山の中に投げ入れたとする。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その重い石の塊は、湿った泥の山の中に、入り込む隙を得るだろうか”。“その通りです、世尊”。“比丘たちよ、これと同じように、誰であれ、身至念が修習されず、多作されていない者には、魔はその隙を伺い、魔はその対象を得るのである。比丘たちよ、例えば、樹液のない乾燥した薪があるとする。そこに、ある人が火きり具を持ってやって来て、‘火を出し、熱を生じさせよう’と言ったとする。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その人は、その樹液のない乾燥した薪を火きり具でこすって、火を出し、熱を生じさせることができるだろうか”。“その通りです、世尊”。“比丘たちよ、これと同じように、誰であれ、身至念が修習されず、多作されていない者には、魔はその隙を伺い、魔はその対象を得るのである。比丘たちよ、例えば、台座の上に置かれた、空で何もない水瓶があるとする。そこに、ある人が水桶を持ってやって来たとする。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その人は、水を注ぎ入れる場所を得るだろうか”。“その通りです、世尊”。“比丘たちよ、これと同じように、誰であれ、身至念が修習されず、多作されていない者には、魔はその隙を伺い、魔はその対象を得るのである” 157. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, puriso lahukaṃ suttaguḷaṃ sabbasāramaye aggaḷaphalake pakkhipeyya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso taṃ lahukaṃ suttaguḷaṃ sabbasāramaye aggaḷaphalake labhetha otāra’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ ; atha puriso āgaccheyya uttarāraṇiṃ ādāya – ‘aggiṃ abhinibbattessāmi, tejo pātukarissāmī’ti. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso amuṃ allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimanthento aggiṃ abhinibbatteyya, tejo pātukareyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave[Pg.138], yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, udakamaṇiko pūro udakassa samatittiko kākapeyyo ādhāre ṭhapito; atha puriso āgaccheyya udakabhāraṃ ādāya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso labhetha udakassa nikkhepana’’nti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, na tassa labhati māro otāraṃ, na tassa labhati māro ārammaṇaṃ’’. 157. “比丘たちよ、誰であれ、身至念が修習され、多作されている者には、魔はその隙(侵入の機会)を伺うことができず、魔はその(煩悩を生じさせる)対象を得ることもできない。比丘たちよ、例えば、ある人が軽い糸の玉を、すべてが芯材でできた扉の板に投げつけたとする。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その人は、その軽い糸の玉を、すべてが芯材でできた扉の板の中に、入り込む隙を得させることができるだろうか”。“いいえ、そうではありません、世尊”。“比丘たちよ、これと同じように、誰であれ、身至念が修習され、多作されている者には、魔はその隙を伺うことができず、魔はその対象を得ることもできないのである。比丘たちよ、例えば、樹液を含んだ湿った薪があるとする。そこに、ある人が火きり具を持ってやって来て、‘火を出し、熱を生じさせよう’と言ったとする。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その人は、その樹液を含んだ湿った薪を火きり具でこすって、火を出し、熱を生じさせることができるだろうか”。“いいえ、そうではありません、世尊”。“比丘たちよ、これと同じように、誰であれ、身至念が修習され、多作されている者には、魔はその隙を伺うことができず、魔はその対象を得ることもできないのである。比丘たちよ、例えば、台座の上に置かれた、縁まで水が満ちていて、カラスが(縁に止まって)飲めるほどいっぱいの水瓶があるとする。そこに、ある人が水桶を持ってやって来たとする。比丘たちよ、あなた方はどう思うか。その人は、水を注ぎ入れる場所を得るだろうか”。“いいえ、そうではありません、世尊”。“比丘たちよ、これと同じように、誰であれ、身至念が修習され、多作されている者には、魔はその隙を伺うことができず、魔はその対象を得ることもできないのである” 158. ‘‘Yassa kassaci, bhikkhave, kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, so yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane. Seyyathāpi, bhikkhave, udakamaṇiko pūro udakassa samatittiko kākapeyyo ādhāre ṭhapito. Tamenaṃ balavā puriso yato yato āviñcheyya, āgaccheyya udaka’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā so, yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane. Seyyathāpi, bhikkhave, same bhūmibhāge caturassā pokkharaṇī assa āḷibandhā pūrā udakassa samatittikā kākapeyyā. Tamenaṃ balavā puriso yato yato āḷiṃ muñceyya āgaccheyya udaka’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, so yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane. Seyyathāpi, bhikkhave, subhūmiyaṃ catumahāpathe ājaññaratho yutto assa ṭhito odhastapatodo ; tamenaṃ dakkho yoggācariyo assadammasārathi abhiruhitvā vāmena hatthena rasmiyo gahetvā dakkhiṇena hatthena patodaṃ gahetvā yenicchakaṃ yadicchakaṃ sāreyyāpi [Pg.139] paccāsāreyyāpi; evameva kho, bhikkhave, yassa kassaci kāyagatāsati bhāvitā bahulīkatā, so yassa yassa abhiññāsacchikaraṇīyassa dhammassa cittaṃ abhininnāmeti abhiññāsacchikiriyāya, tatra tatreva sakkhibhabbataṃ pāpuṇāti sati satiāyatane’’. 158. “比丘たちよ、誰であれ、身至念(身に対する気づき)を修習し、多作した者は、直知によって現証すべきいかなる法に対しても、現証のために心を向ければ、適切な条件(念の依処)がある限り、そこにおいて現証を達成する。比丘たちよ、例えば、水が満ち、縁まで並々とあり、烏が飲めるほどであり、台座に置かれた水瓶があるとする。力のある男がそれをどこからでも傾ければ、水は流れ出るであろうか?”“はい、世尊よ。”“比丘たちよ、それと同じように、誰であれ、身至念を修習し、多作した者は、直知によって現証すべきいかなる法に対しても、現証のために心を向ければ、適切な条件がある限り、そこにおいて現証を達成する。比丘たちよ、例えば、平らな土地に、四角い池があり、堤防で囲まれ、水が満ち、縁まで並々とあり、烏が飲めるほどであるとする。力のある男がその堤防をどこからでも壊せば、水は流れ出るであろうか?”“はい、世尊よ。”“比丘たちよ、それと同じように、誰であれ、身至念を修習し、多作した者は、直知によって現証すべきいかなる法に対しても、現証のために心を向ければ、適切な条件がある限り、そこにおいて現証を達成する。比丘たちよ、例えば、良い土地の十字路に、名馬を繋いだ馬車が、鞭を置いて止まっているとする。熟練した御者がそれに乗り、左手で手綱を取り、右手で鞭を取って、望むところへ、望むままに、進ませたり退かせたりするようなものである。比丘たちよ、それと同じように、誰であれ、身至念を修習し、多作した者は、直知によって現証すべきいかなる法に対しても、現証のために心を向ければ、適切な条件がある限り、そこにおいて現証を達成するのである。” 159. ‘‘Kāyagatāya, bhikkhave, satiyā āsevitāya bhāvitāya bahulīkatāya yānīkatāya vatthukatāya anuṭṭhitāya paricitāya susamāraddhāya dasānisaṃsā pāṭikaṅkhā. Aratiratisaho hoti, na ca taṃ arati sahati, uppannaṃ aratiṃ abhibhuyya viharati. 159. “比丘たちよ、身至念を親しみ、修習し、多作し、乗り物とし、基礎とし、確立し、習熟し、よく励むとき、十の功徳が期待できる。不快と快に打ち勝ち、不快に支配されることなく、生じた不快を克服して住む。” ‘‘Bhayabheravasaho hoti, na ca taṃ bhayabheravaṃ sahati, uppannaṃ bhayabheravaṃ abhibhuyya viharati. “恐怖と戦慄に打ち勝ち、恐怖と戦慄に支配されることなく、生じた恐怖と戦慄を克服して住む。” ‘‘Khamo hoti sītassa uṇhassa jighacchāya pipāsāya ḍaṃsamakasavātātapasarīsapasamphassānaṃ duruttānaṃ durāgatānaṃ vacanapathānaṃ, uppannānaṃ sārīrikānaṃ vedanānaṃ dukkhānaṃ tibbānaṃ kharānaṃ kaṭukānaṃ asātānaṃ amanāpānaṃ pāṇaharānaṃ adhivāsakajātiko hoti. “寒さ、暑さ、飢え、渇き、虻、蚊、風、日差し、這う虫の接触、悪口や不快な言葉に耐える者となる。生じた身体的な苦痛、激しく、鋭く、辛く、不快で、好ましくなく、命を奪うような感受(受)を忍受する性質の者となる。” ‘‘Catunnaṃ jhānānaṃ ābhicetasikānaṃ diṭṭhadhammasukhavihārānaṃ nikāmalābhī hoti akicchalābhī akasiralābhī. “高潔な心をもたらし、現法楽住(今ここでの幸せな住まい)である四つの禅定を、望むままに、苦労なく、困難なく得ることができる。” ‘‘So anekavihitaṃ iddhividhaṃ paccānubhoti. Ekopi hutvā bahudhā hoti, bahudhāpi hutvā eko hoti, āvibhāvaṃ…pe… yāva brahmalokāpi kāyena vasaṃ vatteti. “その者は、多種多様な神変(神通力)を経験する。一人であって多人数となり、多人数であって一人となる。現れたり……(中略)……梵天の世界に至るまで、身体をもって自由自在に操る。” ‘‘Dibbāya sotadhātuyā visuddhāya atikkantamānusikāya ubho sadde suṇāti dibbe ca mānuse ca, ye dūre santike ca…pe…. “清浄で、人間の能力を超えた天耳界(天耳通)によって、天界と人間界の両方の音、遠くにあるものも近くにあるものも、その両方の音を聞く。……(中略)……” ‘‘Parasattānaṃ parapuggalānaṃ cetasā ceto paricca pajānāti. Sarāgaṃ vā cittaṃ ‘sarāgaṃ citta’nti pajānāti, vītarāgaṃ vā cittaṃ…pe… sadosaṃ vā cittaṃ… vītadosaṃ vā cittaṃ… samohaṃ vā cittaṃ… vītamohaṃ vā cittaṃ… saṃkhittaṃ vā cittaṃ… vikkhittaṃ vā cittaṃ… mahaggataṃ vā cittaṃ… amahaggataṃ vā cittaṃ… sauttaraṃ vā cittaṃ… anuttaraṃ vā cittaṃ… samāhitaṃ vā cittaṃ… asamāhitaṃ vā cittaṃ… vimuttaṃ vā cittaṃ… avimuttaṃ vā cittaṃ ‘avimuttaṃ citta’nti pajānāti. “他の衆生、他の個人の心を、自らの心で判別して知る。貪りのある心を‘貪りのある心’と知り、貪りのない心を……(中略)……怒りのある心を、怒りのない心を、惑いのある心を、惑いのない心を、縮こまった心を、散乱した心を、広大な心を、広大でない心を、有上(さらに上がある)心を、無上(これより上がない)心を、定まった心を、定まっていない心を、解脱した心を、解脱していない心を‘解脱していない心’であると知る。” ‘‘So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. “その者は、多種多様な過去の生存の跡を思い出す。すなわち、一生、二生……(中略)……このように、様相とともに、詳細とともに、多種多様な過去の生存の跡を思い出す。” ‘‘Dibbena [Pg.140] cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāti. “清浄で、人間の能力を超えた天眼(天眼通)によって、衆生が死に、また生まれるのを見る。卑しい者、高貴な者、美しい者、醜い者、幸せな所に赴く者、不幸な所に赴く者、業に従って赴く衆生を知る。” ‘‘Āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. “諸々の漏(煩悩)が尽きることにより、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら直知し、現証し、具足して住む。” ‘‘Kāyagatāya, bhikkhave, satiyā āsevitāya bhāvitāya bahulīkatāya yānīkatāya vatthukatāya anuṭṭhitāya paricitāya susamāraddhāya ime dasānisaṃsā pāṭikaṅkhā’’ti. “比丘たちよ、身至念を親しみ、修習し、多作し、乗り物とし、基礎とし、確立し、習熟し、よく励むとき、これら十の功徳が期待できるのである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Kāyagatāsatisuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ. 第九、身至念経(身に対する気づきの経)が終わった。 10. Saṅkhārupapattisuttaṃ 10. 行生経(サンカーラ・ウパパッティ・スッタ) 160. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘saṅkhārupapattiṃ vo, bhikkhave, desessāmi, taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 160. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師よ”と世尊に応答した。世尊は次のように言われた。“比丘たちよ、汝らに行(サンカーラ)による転生について説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は語るであろう”。“はい、尊師”と比丘たちは世尊に応答した。世尊は次のように言われた。 161. ‘‘Idha, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā khattiyamahāsālānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā [Pg.141] tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 161. “比丘たちよ、ここに、ある比丘が信(サッダー)を備え、戒(シーラ)を備え、聞(スタ)を備え、捨(チャーガ)を備え、慧(パンニャー)を備えている。彼に次のような思いが生じる。‘ああ、願わくは、私は身が壊れ死んだ後、大富豪の刹帝利(クシャトリヤ)たちの仲間に生まれ変わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習する。このように修習され、多作された彼のそれらの行(サンカーラ)と住(ヴィハーラ)は、その場所への転生に資する。比丘たちよ、これがその場所への転生に資する道であり、実践である。” 162. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā brāhmaṇamahāsālānaṃ…pe… gahapatimahāsālānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 162. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒を備え、聞を備え、捨を備え、慧を備えている。彼に次のような思いが生じる。‘ああ、願わくは、私は身が壊れ死んだ後、大富豪の婆羅門(バラモン)たちの……(中略)……大富豪の居士(ガハパティ)たちの仲間に生まれ変わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習する。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、その場所への転生に資する。比丘たちよ、これがその場所への転生に資する道であり、実践である。” 163. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘cātumahārājikā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulā’ti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā cātumahārājikānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 163. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒を備え、聞を備え、捨を備え、慧を備えている。彼は‘四大王衆天の神々は長寿であり、容色端厳であり、楽が多い’と聞いている。彼に次のような思いが生じる。‘ああ、願わくは、私は身が壊れ死んだ後、四大王衆天の神々の仲間に生まれ変わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習する。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、その場所への転生に資する。比丘たちよ、これがその場所への転生に資する道であり、実践である。” 164. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – tāvatiṃsā devā…pe… yāmā devā… tusitā devā… nimmānaratī devā… paranimmitavasavattī devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā paranimmitavasavattīnaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ [Pg.142] bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 164. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒を備え、聞を備え、捨を備え、慧を備えている。彼は‘三十三天の神々は……(中略)……夜摩天の神々、兜率天の神々、化楽天の神々、他化自在天の神々は長寿であり、容色端厳であり、楽が多い’と聞いている。彼に次のような思いが生じる。‘ああ、願わくは、私は身が壊れ死んだ後、他化自在天の神々の仲間に生まれ変わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習する。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、その場所への転生に資する。比丘たちよ、これがその場所への転生に資する道であり、実践である。” 165. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena samannāgato hoti, cāgena samannāgato hoti, paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘sahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahulo’ti. Sahasso, bhikkhave, brahmā sahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, cakkhumā puriso ekaṃ āmaṇḍaṃ hatthe karitvā paccavekkheyya; evameva kho, bhikkhave, sahasso brahmā sahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 165. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒を備え、聞を備え、捨を備え、慧を備えている。彼は‘千の世界を統べる梵天は長寿であり、容色端厳であり、楽が多い’と聞いている。比丘たちよ、千の世界を統べる梵天は、千の小世界を遍く満たし、それに専念して住んでいる。そこに生まれた生き物たちをも遍く満たし、専念して住んでいる。比丘たちよ、例えば、眼のある人が一つの余甘子(アムラ果)を手に取って観察するようなものである。比丘たちよ、ちょうどそのように、千の世界を統べる梵天は、千の世界を遍く満たし、それに専念して住んでいる。そこに生まれた生き物たちをも遍く満たし、専念して住んでいる。彼に次のような思いが生じる。‘ああ、願わくは、私は身が壊れ死んだ後、千の世界を統べる梵天の仲間に生まれ変わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習する。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、その場所への転生に資する。比丘たちよ、これがその場所への転生に資する道であり、実践である。” 166. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – dvisahasso brahmā…pe… tisahasso brahmā… catusahasso brahmā… pañcasahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahuloti. Pañcasahasso, bhikkhave, brahmā pañcasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, cakkhumā puriso pañca āmaṇḍāni hatthe karitvā paccavekkheyya; evameva kho, bhikkhave, pañcasahasso brahmā pañcasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pañcasahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa [Pg.143] te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 166. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信仰を具足し、戒を具足し、聞を具足し、施を具足し、智慧を具足しています。彼はこのように聞いています。‘二千の世界を統べる梵天、……三千の世界を統べる梵天、四千の世界を統べる梵天、五千の世界を統べる梵天は長寿であり、容色美しく、幸福に満ちている’と。比丘たちよ、五千の世界を統べる梵天は、五千の銀河系(小千世界などの単位)を遍く照らし、決意して住んでいます。そこに生まれた生き物たちをも遍く照らし、決意して住んでいます。比丘たちよ、例えば、眼のある人が五つのアマカ果を手に取って観察するようなものです。比丘たちよ、それと同じように、五千の世界を統べる梵天は五千の銀河系を遍く照らし、決意して住んでいます。そこに生まれた生き物たちをも遍く照らし、決意して住んでいます。彼にこのような思いが生じます。‘ああ、願わくば私は、身壊れて死後、五千の世界を統べる梵天の仲間に加わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習します。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住(心のあり方)は、そこへの転生に資するようになります。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道なのです。” 167. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena samannāgato hoti, sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘dasasahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahulo’ti. Dasasahasso, bhikkhave, brahmā dasasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato paṇḍukambale nikkhitto bhāsate ca tapate ca virocati ca; evameva kho, bhikkhave, dasasahasso brahmā dasasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā dasasahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 167. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信仰を具足し、戒を具足し、聞を具足し、施を具足し、智慧を具足しています。彼はこのように聞いています。‘一万の世界を統べる梵天は長寿であり、容色美しく、幸福に満ちている’と。比丘たちよ、一万の世界を統べる梵天は、一万の銀河系を遍く照らし、決意して住んでいます。そこに生まれた生き物たちをも遍く照らし、決意して住んでいます。比丘たちよ、例えば、美しく、質の良い、八角に磨かれ、見事に細工された、赤い毛織物の上に置かれた瑠璃の宝玉が、輝き、光を放ち、光彩を放つようなものです。比丘たちよ、それと同じように、一万の世界を統べる梵天は一万の銀河系を遍く照らし、決意して住んでいます。そこに生まれた生き物たちをも遍く照らし、決意して住んでいます。彼にこのような思いが生じます。‘ああ、願わくば私は、身壊れて死後、一万の世界を統べる梵天の仲間に加わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習します。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、そこへの転生に資するようになります。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道なのです。” 168. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘satasahasso brahmā dīghāyuko vaṇṇavā sukhabahulo’ti. Satasahasso, bhikkhave, brahmā satasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Seyyathāpi, bhikkhave, nikkhaṃ jambonadaṃ dakkhakammāraputtaukkāmukhasukusalasampahaṭṭhaṃ paṇḍukambale nikkhittaṃ bhāsate ca tapate ca virocati ca; evameva kho, bhikkhave, satasahasso brahmā satasahassilokadhātuṃ pharitvā adhimuccitvā viharati. Yepi tattha sattā upapannā tepi pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā satasahassassa brahmuno sahabyataṃ upapajjeyya’nti[Pg.144]. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 168. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信仰を具足し、戒を具足し、聞を具足し、施を具足し、智慧を具足しています。彼はこのように聞いています。‘十万の世界を統べる梵天は長寿であり、容色美しく、幸福に満ちている’と。比丘たちよ、十万の世界を統べる梵天は、十万の銀河系を遍く照らし、決意して住んでいます。そこに生まれた生き物たちをも遍く照らし、決意して住んでいます。比丘たちよ、例えば、熟練した金細工師の息子によって炉の中で見事に精錬され、よく叩かれ、磨き上げられた、赤い毛織物の上に置かれたジャンブーナダ黄金の装飾品が、輝き、光を放ち、光彩を放つようなものです。比丘たちよ、それと同じように、十万の世界を統べる梵天は十万の銀河系を遍く照らし、決意して住んでいます。そこに生まれた生き物たちをも遍く照らし、決意して住んでいます。彼にこのような思いが生じます。‘ああ、願わくば私は、身壊れて死後、十万の世界を統べる梵天の仲間に加わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習します。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、そこへの転生に資するようになります。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道なのです。” 169. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ābhā devā…pe… parittābhā devā… appamāṇābhā devā… ābhassarā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā ābhassarānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 169. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信仰を具足し、戒を具足し、聞を具足し、施を具足し、智慧を具足しています。彼はこのように聞いています。‘光天、……少光天、無量光天、極光浄天の神々は長寿であり、容色美しく、幸福に満ちている’と。彼にこのような思いが生じます。‘ああ、願わくば私は、身壊れて死後、極光浄天の神々の仲間に加わらんことを’と。彼はその心を保ち、その心を定め、その心を修習します。このように修習され、多作された彼のそれらの行と住は、そこへの転生に資するようになります。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道なのです。” 170. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena … sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – parittasubhā devā…pe… appamāṇasubhā devā… subhakiṇhā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā subhakiṇhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 170. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒……聞……施……慧を備えている。彼は、‘少浄天(パリッタスバ)の神々……無量浄天(アップマナースバ)の神々……遍浄天(スバキンハ)の神々は長寿であり、容色美しく、楽が多い’と聞く。彼は次のように思う。‘ああ、私は身体が壊れ死んだ後、遍浄天の神々の仲間に生まれ変わることができればよいのだが’と。彼はその心を保ち、その心を決意し、その心を修習する。彼のそれらの行(ぎょう)と住(じゅう)は、そのように修習され、そのように多作されることで、そこへの転生に資する。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道である。” 171. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – vehapphalā devā…pe… avihā devā… atappā devā… sudassā devā… sudassī devā… akaniṭṭhā devā dīghāyukā vaṇṇavanto sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā akaniṭṭhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā [Pg.145] ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 171. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒……聞……施……慧を備えている。彼は、‘広果天(ヴェーハッパラ)の神々……無益天(アヴィハ)の神々……無熱天(アタッパ)の神々……善現天(スダッサ)の神々……善見天(スダッシ)の神々……色究竟天(アカニッタ)の神々は長寿であり、容色美しく、楽が多い’と聞く。彼は次のように思う。‘ああ、私は身体が壊れ死んだ後、色究竟天の神々の仲間に生まれ変わることができればよいのだが’と。彼はその心を保ち、その心を決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、そのように修習され、そのように多作されることで、そこへの転生に資する。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道である。” 172. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘ākāsānañcāyatanūpagā devā dīghāyukā ciraṭṭhitikā sukhabahulā’ti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā ākāsānañcāyatanūpagānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 172. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒……聞……施……慧を備えている。彼は、‘空無辺処(アーカーサーナンチャーヤタナ)に至った神々は長寿であり、長く存続し、楽が多い’と聞く。彼は次のように思う。‘ああ、私は身体が壊れ死んだ後、空無辺処に至った神々の仲間に生まれ変わることができればよいのだが’と。彼はその心を保ち、その心を決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、そのように修習され、そのように多作されることで、そこへの転生に資する。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道である。” 173. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ‘viññāṇañcāyatanūpagā devā dīghāyukā ciraṭṭhitikā sukhabahulā’ti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā viññāṇañcāyatanūpagānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 173. “比丘たちよ、さらにまた、比丘가信を備え、戒……聞……施……慧を備えている。彼は、‘識無辺処(ヴィンニャーナンチャーヤタナ)に至った神々は長寿であり、長く存続し、楽が多い’と聞く。彼は次のように思う。‘ああ、私は身体が壊れ死んだ後、識無辺処に至った神々の仲間に生まれ変わることができればよいのだが’と。彼はその心を保ち、その心を決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、そのように修習され、そのように多作されることで、そこへの転生に資する。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道である。” 174. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa sutaṃ hoti – ākiñcaññāyatanūpagā devā…pe… nevasaññānāsaññāyatanūpagā devā dīghāyukā ciraṭṭhitikā sukhabahulāti. Tassa evaṃ hoti – ‘aho vatāhaṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā nevasaññānāsaññāyatanūpagānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjeyya’nti. So taṃ cittaṃ dahati, taṃ cittaṃ adhiṭṭhāti, taṃ cittaṃ bhāveti. Tassa te saṅkhārā ca vihārā ca evaṃ bhāvitā evaṃ bahulīkatā tatrupapattiyā saṃvattanti. Ayaṃ, bhikkhave, maggo ayaṃ paṭipadā tatrupapattiyā saṃvattati. 174. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒……聞……施……慧を備えている。彼は、‘無所有処(アーキンチャンニャーヤタナ)に至った神々……非想非非想処(ネーヴァサンニャーナーサンニャーヤタナ)に至った神々は長寿であり、長く存続し、楽が多い’と聞く。彼は次のように思う。‘ああ、私は身体が壊れ死んだ後、非想非非想処に至った神々の仲間に生まれ変わることができればよいのだが’と。彼はその心を保ち、その心を決意し、その心を修習する。彼のそれらの行と住は、そのように修習され、そのように多作されることで、そこへの転生に資する。比丘たちよ、これがそこへの転生に資する道であり、行道である。” 175. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bhikkhu saddhāya samannāgato hoti, sīlena… sutena… cāgena… paññāya samannāgato hoti. Tassa evaṃ hoti [Pg.146] – ‘aho vatāhaṃ āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihareyya’nti. So āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Ayaṃ, bhikkhave, bhikkhu na katthaci upapajjatī’’ti. 175. “比丘たちよ、さらにまた、比丘が信を備え、戒……聞……施……慧を備えている。彼は次のように思う。‘ああ、私は諸々の漏(ろ)が尽きることにより、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら直知し、現証し、具足して住むことができればよいのだが’と。彼は、諸々の漏が尽きることにより、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら直知し、現証し、具足して住む。比丘たちよ、この比丘はどこにも転生することはない。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜し、世尊の説かれたことを喜んだ。 Saṅkhārupapattisuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ. 第十の行生経(サンカールーパパッティ・スッタ)が終わった。 Anupadavaggo niṭṭhito dutiyo. 第二の逐節品(アヌパダ・ヴァッガ)が終わった。 Tassuddānaṃ – その要旨(摂頌)は以下の通りである。 Anupāda-sodhana-porisadhammo, sevitabba-bahudhātu-vibhatti; Buddhassa kittināma-cattārīsena, ānāpāno kāyagato upapatti. 逐節経、六浄経、善士法経、親近経、多界経、仏の名称(イシギリ)、四十経、安那般那経、身至念経、転生経である。 3. Suññatavaggo 3. 空品(スンニャタ・ヴァッガ) 1. Cūḷasuññatasuttaṃ 1. 小空経(チューラスンニャタ・スッタ) 176. Evaṃ [Pg.147] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Atha kho āyasmā ānando sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ekamidaṃ, bhante, samayaṃ bhagavā sakkesu viharati nagarakaṃ nāma sakyānaṃ nigamo. Tattha me, bhante, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘suññatāvihārenāhaṃ, ānanda, etarahi bahulaṃ viharāmī’ti. Kacci metaṃ, bhante, sussutaṃ suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhārita’’nti? ‘‘Taggha te etaṃ, ānanda, sussutaṃ suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhāritaṃ. Pubbepāhaṃ, ānanda, etarahipi suññatāvihārena bahulaṃ viharāmi. Seyyathāpi, ānanda, ayaṃ migāramātupāsādo suñño hatthigavassavaḷavena, suñño jātarūparajatena, suñño itthipurisasannipātena atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – bhikkhusaṅghaṃ paṭicca ekattaṃ; evameva kho, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā gāmasaññaṃ, amanasikaritvā manussasaññaṃ, araññasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa araññasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā gāmasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā manussasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – araññasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ gāmasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ manussasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – araññasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’’’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 176. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城の東園にあるミガーラマーター(鹿母)の講堂に滞在しておられた。その時、尊者アーナンダは夕刻に独居(瞑想)から立ち上がり、世尊のおられる所へ赴いた。赴いて世尊に礼拝し、一方に座った。一方に座った尊者アーナンダは世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、かつて世尊がシャカ族のナガラカという名の町に滞在しておられた時のことです。世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接このように受け取りました。‘アーナンダよ、私は今、空(くう)の住(空性に住すること)によって多くを過ごしている’と。世尊よ、これは正しく聞かれ、正しく受け取られ、正しく作意され、正しく保持されたものでしょうか”。“アーナンダよ、確かにそれは正しく聞かれ、正しく受け取られ、正しく作意され、正しく保持されたものである。アーナンダよ、私は以前も、また今も、空の住によって多くを過ごしている。アーナンダよ、例えば、このミガーラマーターの講堂が、象、牛、馬、牝馬(ひんば)を欠いて空であり、金銀を欠いて空であり、男女の集まりを欠いて空であるが、ただ比丘サンガに依る一性(単一性)という、この‘不空(空でない状態)’だけが存在するようなものである。アーナンダよ、そのように比丘は、村の想を作意せず、人の想を作意せず、森の想に依る一性を作意する。その比丘の心は、森の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘村の想に依って生じるはずの煩悶(苦悩)はここには存在しない。人の想に依って生じるはずの煩悶はここには存在しない。ただ森の想に依る一性という、この煩悶のわずかな残りだけが存在する’と。彼は‘この想の状態は、村の想を欠いて空である’と知り、‘この想の状態は、人の想を欠いて空である’と知る。そして‘ただ森の想に依る一性という、この不空だけが存在する’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と正しく観察し、そこに残っているものについては、‘これが存在している’と知るのである。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空性への参入が成されるのである”。 177. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā manussasaññaṃ, amanasikaritvā araññasaññaṃ, pathavīsaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa pathavīsaññāya [Pg.148] cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. Seyyathāpi, ānanda, āsabhacammaṃ saṅkusatena suvihataṃ vigatavalikaṃ; evameva kho, ānanda, bhikkhu yaṃ imissā pathaviyā ukkūlavikkūlaṃ nadīviduggaṃ khāṇukaṇṭakaṭṭhānaṃ pabbatavisamaṃ taṃ sabbaṃ amanasikaritvā pathavīsaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa pathavīsaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā manussasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā araññasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – pathavīsaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ manussasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ araññasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – pathavīsaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 177. “アーナンダよ、さらにまた、比丘は人の想を作意せず、森の想を作意せず、地の想(大地の認識)に依る一性を作意する。その比丘の心は、地の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。アーナンダよ、例えば、百の杭でよく引き伸ばされた雄牛の皮にしわがなくなるように、アーナンダよ、そのように比丘は、この大地における起伏、川の難所、切り株や棘のある場所、山々の険しさ、それらすべてを作意せず、地の想に依る一性を作意する。その比丘の心は、地の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘人の想に依って生じるはずの煩悶はここには存在しない。森の想に依って生じるはずの煩悶はここには存在しない。ただ地の想に依る一性という、この煩悶のわずかな残りだけが存在する’と。彼は‘この想の状態は、人の想を欠いて空である’と知り、‘この想の状態は、森の想を欠いて空である’と知る。そして‘ただ地の想に依る一性という、この不空だけが存在する’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と正しく観察し、そこに残っているものについては、‘これが存在している’と知るのである。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空性への参入が成されるのである”。 178. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā araññasaññaṃ, amanasikaritvā pathavīsaññaṃ, ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa ākāsānañcāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā araññasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā pathavīsaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ araññasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ pathavīsaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 178. “アーナンダよ、さらにまた、比丘は森の想を作意せず、地の想を作意せず、空無辺処(くうむへんじょ)の想に依る一性を作意する。その比丘の心は、空無辺処の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘森の想に依って生じるはずের煩悶はここには存在しない。地の想に依って生じるはずの煩悶はここには存在しない。ただ空無辺処の想に依る一性という、この煩悶のわずかな残りだけが存在する’と。彼は‘この想の状態は、森の想を欠いて空である’と知り、‘この想の状態は、地の想を欠いて空である’と知る。そして‘ただ空無辺処の想に依る一性という、この不空だけが存在する’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と正しく観察し、そこに残っているものについては、‘これが存在している’と知るのである。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空性への参入が成されるのである”。 179. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā pathavīsaññaṃ, amanasikaritvā ākāsānañcāyatanasaññaṃ, viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa viññāṇañcāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā pathavīsaññaṃ [Pg.149] paṭicca tedha na santi, ye assu darathā ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ pathavīsaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākāsānañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 179. “さらにまた、アーナンダよ、比丘は地の想を意に介さず、空無辺処の想を意に介さず、識無辺処の想に縁った単一性を心に作意する。彼の心は識無辺処の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘地の想に縁って生じるはずの苦悩はここにはなく、空無辺処の想に縁って生じるはずの苦悩もここにはない。ただ、識無辺処の想に縁った単一性という、この程度の苦悩だけがある’と。彼は‘この想の境地は地の想を欠いている(空である)’と知り、‘この想の境地は空無辺処の想を欠いている’と知る。そして‘識無辺処の想に縁った単一性という、この不空(空でないもの)だけがある’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と観察し、そこに残っているものについては、‘これは現に存在する’と知る。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空への参入が成されるのである。” 180. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā ākāsānañcāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā viññāṇañcāyatanasaññaṃ, ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa ākiñcaññāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā ākāsānañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākāsānañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ viññāṇañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 180. “さらにまた、アーナンダよ、比丘は空無辺処の想を意に介さず、識無辺処の想を意に介さず、無所有処の想に縁った単一性を心に作意する。彼の心は無所有処の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘空無辺処の想に縁って生じるはずの苦悩はここにはなく、識無辺処の想に縁って生じるはずの苦悩もここにはない。ただ、無所有処の想に縁った単一性という、この程度の苦悩だけがある’と。彼は‘この想の境地は空無辺処の想を欠いている’と知り、‘この想の境地は識無辺処の想を欠いている’と知る。そして‘無所有処の想に縁った単一性という、この不空だけがある’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と観察し、そこに残っているものについては、‘これは現に存在する’と知る。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空への参入が成されるのである。” 181. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda bhikkhu amanasikaritvā viññāṇañcāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā ākiñcaññāyatanasaññaṃ, nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa nevasaññānāsaññāyatanasaññāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā viññāṇañcāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ viññāṇañcāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākiñcaññāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ [Pg.150] yadidaṃ – nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca ekatta’nti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 181. “さらにまた、アーナンダよ、比丘は識無辺処の想を意に介さず、無所有処の想を意に介さず、非想非非想処の想に縁った単一性を心に作意する。彼の心は非想非非想処の想において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘識無辺処の想に縁って生じるはずの苦悩はここにはなく、無所有処の想に縁って生じるはずの苦悩もここにはない。ただ、非想非非想処の想に縁った単一性という、この程度の苦悩だけがある’と。彼は‘この想の境地は識無辺処の想を欠いている’と知り、‘この想の境地は無所有処の想を欠いている’と知る。そして‘非想非非想処の想に縁った単一性という、この不空だけがある’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と観察し、そこに残っているものについては、‘これは現に存在する’と知る。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空への参入が成されるのである。” 182. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā ākiñcaññāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ, animittaṃ cetosamādhiṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa animitte cetosamādhimhi cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā ākiñcaññāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ ākiñcaññāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ nevasaññānāsaññāyatanasaññāyā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā suññatāvakkanti bhavati. 182. “さらにまた、アーナンダよ、比丘は無所有処の想を意に介さず、非想非非想処の想を意に介さず、無相の心三昧に縁った単一性を心に作意する。彼の心は無相の心三昧において躍動し、清明になり、安定し、確信する。彼は次のように知る。‘無所有処の想に縁って生じるはずの苦悩はここにはなく、非想非非想処の想に縁って生じるはずの苦悩もここにはない。ただ、この身体に縁り、六処を伴い、命を条件として生じる、この程度の苦悩だけがある’と。彼は‘この想の境地は無所有処の想を欠いている’と知り、‘この想の境地は非想非非想処の想を欠いている’と知る。そして‘この身体に縁り、六処を伴い、命を条件として生じる、この不空だけがある’と知る。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と観察し、そこに残っているものについては、‘これは現に存在する’と知る。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって如実で、転倒がなく、清浄な空への参入が成されるのである。” 183. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhu amanasikaritvā ākiñcaññāyatanasaññaṃ, amanasikaritvā nevasaññānāsaññāyatanasaññaṃ, animittaṃ cetosamādhiṃ paṭicca manasi karoti ekattaṃ. Tassa animitte cetosamādhimhi cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati adhimuccati. So evaṃ pajānāti – ‘ayampi kho animitto cetosamādhi abhisaṅkhato abhisañcetayito’. ‘Yaṃ kho pana kiñci abhisaṅkhataṃ abhisañcetayitaṃ tadaniccaṃ nirodhadhamma’nti pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. So evaṃ pajānāti – ‘ye assu darathā kāmāsavaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā bhavāsavaṃ paṭicca tedha na santi, ye assu darathā avijjāsavaṃ paṭicca tedha na santi, atthi cevāyaṃ darathamattā yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ [Pg.151] jīvitapaccayā’ti. So ‘suññamidaṃ saññāgataṃ kāmāsavenā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ bhavāsavenā’ti pajānāti, ‘suññamidaṃ saññāgataṃ avijjāsavenā’ti pajānāti, ‘atthi cevidaṃ asuññataṃ yadidaṃ – imameva kāyaṃ paṭicca saḷāyatanikaṃ jīvitapaccayā’ti. Iti yañhi kho tattha na hoti tena taṃ suññaṃ samanupassati, yaṃ pana tattha avasiṭṭhaṃ hoti taṃ ‘santamidaṃ atthī’ti pajānāti. Evampissa esā, ānanda, yathābhuccā avipallatthā parisuddhā paramānuttarā suññatāvakkanti bhavati. 183. “さらにまた、アーナンダよ、比丘は無所有処想を意にかけず、非想非非想処想を意にかけず、無相の心三昧(むそうのしんざんまい)に依って生じる一境性を意にかけます。その比丘の心は、無相の心三昧において躍動し、清明になり、安定し、確信します。彼は次のように知ります。‘この無相の心三昧もまた、作られたものであり、思慮されたものである’と。そして、‘およそ作られたもの、思慮されたものは、無常であり、滅びゆく性質のものである’と知ります。このように知り、このように見る彼の心は、欲漏(よくろ)からも解脱し、有漏(うろ)からも解脱し、無明漏(むみょうろ)からも解脱します。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じます。‘生は尽きた。梵行(ぼんぎょう)は成し遂げられた。なすべきことはなされた。もはやこのような状態に戻ることはない’と知ります。彼は次のように知ります。‘欲漏に縁って生じるはずの苦悩は、ここには存在しない。有漏に縁って生じるはずの苦悩は、ここには存在しない。無明漏に縁って生じるはずの苦悩は、ここには存在しない。ただ、この六処を伴う、命を縁としたこの身体に由来する苦悩のわずかな残りだけが存在する’と。彼は‘この想の状態は欲漏から空である’と知り、‘有漏から空である’と知り、‘無明漏から空である’と知ります。‘ただ、この六処を伴う、命を縁としたこの身体に由来する不空(ふくう)だけが存在する’と知ります。このように、そこに存在しないものについては、それによって‘空である’と正しく観察し、そこに残っているものについては、‘これは存在している’と知ります。アーナンダよ、このようにして、比丘にとって、ありのままの、転倒のない、清浄で、至高にして無上の空性への参入が成されるのです。” 184. ‘‘Yepi hi keci, ānanda, atītamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja vihariṃsu, sabbe te imaṃyeva parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja vihariṃsu. Yepi hi keci, ānanda, anāgatamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharissanti, sabbe te imaṃyeva parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharissanti. Yepi hi keci, ānanda, etarahi samaṇā vā brāhmaṇā vā parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharanti, sabbe te imaṃyeva parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharanti. Tasmātiha, ānanda, ‘parisuddhaṃ paramānuttaraṃ suññataṃ upasampajja viharissāmā’ti – evañhi vo, ānanda, sikkhitabba’’nti. 184. “アーナンダよ、過去の時代において、清浄で至高にして無上の空性に到達して住したどのような沙門やバラモンも、すべてはこの清浄で至高にして無上の空性に到達して住したのです。アーナンダよ、未来の時代において、清浄で至高にして無上の空性に到達して住するであろうどのような沙門やバラモンも、すべてはこの清浄で至高にして無上の空性に到達して住するでしょう。アーナンダよ、現在の時代において、清浄で至高にして無上の空性に到達して住しているどのような沙門やバラモンも、すべてはこの清浄で至高にして無上の空性に到達して住しているのです。それゆえ、アーナンダよ、‘我々は清浄で至高にして無上の空性に到達して住そう’と、このようにあなたたちは修習すべきです。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれました。尊者アーナンダは歓喜して、世尊の説法を喜ばれました。 Cūḷasuññatasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ. 小空性経(第一) 完。 2. Mahāsuññatasuttaṃ 2. 大空性経 185. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya kapilavatthuṃ piṇḍāya pāvisi. Kapilavatthusmiṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena kāḷakhemakassa sakkassa vihāro tenupasaṅkami divāvihārāya. Tena kho pana samayena kāḷakhemakassa [Pg.152] sakkassa vihāre sambahulāni senāsanāni paññattāni honti. Addasā kho bhagavā kāḷakhemakassa sakkassa vihāre sambahulāni senāsanāni paññattāni. Disvāna bhagavato etadahosi – ‘‘sambahulāni kho kāḷakhemakassa sakkassa vihāre senāsanāni paññattāni. Sambahulā nu kho idha bhikkhū viharantī’’ti. 185. このように私は聞きました。ある時、世尊はシャカ国のカピラヴァットゥにあるニグローダ園に住しておられました。さて、世尊は朝、下衣を整え、鉢と衣を持ってカピラヴァットゥへ托鉢に入られました。カピラヴァットゥで托鉢をして歩き、食後、托鉢から戻られると、昼の休息のために、シャカ族のカーラケーマカの精舎へ赴かれました。その時、カーラケーマカの精舎には、多くの座席が用意されていました。世尊は、カーラケーマカの精舎に多くの座席が用意されているのをご覧になりました。ご覧になって、世尊に次のような思いが浮かびました。‘カーラケーマカの精舎には多くの座席が用意されている。ここには多くの比丘たちが住んでいるのだろうか’と。 186. Tena kho pana samayena āyasmā ānando sambahulehi bhikkhūhi saddhiṃ ghaṭāya sakkassa vihāre cīvarakammaṃ karoti. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena ghaṭāya sakkassa vihāro tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘sambahulāni kho, ānanda, kāḷakhemakassa sakkassa vihāre senāsanāni paññattāni. Sambahulā nu kho ettha bhikkhū viharantī’’ti? ‘‘Sambahulāni, bhante, kāḷakhemakassa sakkassa vihāre senāsanāni paññattāni. Sambahulā bhikkhū ettha viharanti. Cīvarakārasamayo no, bhante, vattatī’’ti. 186. その時、尊者アーナンダは、多くの比丘たちと共に、シャカ族のガターの精舎で衣の製作をしていました。さて、世尊は夕刻、瞑想から立ち上がり、ガターの精舎へ赴かれました。赴いて、用意された座席に座られました。座られると、世尊は尊者アーナンダに呼びかけられました。“アーナンダよ、カーラケーマカの精舎には多くの座席が用意されている。ここには多くの比丘たちが住んでいるのか?”“世尊よ、カーラケーマカの精舎には多くの座席が用意されています。ここには多くの比丘たちが住んでいます。世尊よ、今は我々の衣を製作する時期なのです。” ‘‘Na kho, ānanda, bhikkhu sobhati saṅgaṇikārāmo saṅgaṇikarato saṅgaṇikārāmataṃ anuyutto gaṇārāmo gaṇarato gaṇasammudito. So vatānanda, bhikkhu saṅgaṇikārāmo saṅgaṇikarato saṅgaṇikārāmataṃ anuyutto gaṇārāmo gaṇarato gaṇasammudito yaṃ taṃ nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhisukhaṃ tassa sukhassa nikāmalābhī bhavissati akicchalābhī akasiralābhīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Yo ca kho so, ānanda, bhikkhu eko gaṇasmā vūpakaṭṭho viharati tassetaṃ bhikkhuno pāṭikaṅkhaṃ yaṃ taṃ nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhisukhaṃ tassa sukhassa nikāmalābhī bhavissati akicchalābhī akasiralābhīti – ṭhānametaṃ vijjati. “アーナンダよ、比丘が歓談を好み、歓談を楽しみ、歓談に耽り、群れを好み、群れを楽しみ、群れを喜ぶことは、ふさわしくない。アーナンダよ、歓談を好み、歓談を楽しみ、歓談に耽り、群れを好み、群れを楽しみ、群れを喜ぶ比丘が、出離の楽、遠離の楽、寂静の楽、等覚の楽を、望むままに、苦労なく、困難なく得られるということは、あり得ない。しかし、アーナンダよ、独り群れを離れて住む比丘であれば、出離の楽、遠離の楽、寂静の楽、等覚の楽を、望むままに、苦労なく、困難なく得られるということは、あり得ることである。” ‘‘So vatānanda, bhikkhu saṅgaṇikārāmo saṅgaṇikarato saṅgaṇikārāmataṃ anuyutto gaṇārāmo gaṇarato gaṇasammudito sāmāyikaṃ vā kantaṃ cetovimuttiṃ upasampajja viharissati asāmāyikaṃ vā akuppanti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Yo ca kho so, ānanda, bhikkhu eko gaṇasmā vūpakaṭṭho [Pg.153] viharati tassetaṃ bhikkhuno pāṭikaṅkhaṃ sāmāyikaṃ vā kantaṃ cetovimuttiṃ upasampajja viharissati asāmāyikaṃ vā akuppanti – ṭhānametaṃ vijjati. “アーナンダよ、歓談を好み、歓談を楽しみ、歓談に耽り、群れを好み、群れを楽しみ、群れを喜ぶ比丘が、一時的で好ましい心解脱(色界・無色界の禅定)を具足して住み、あるいは非一時的で不動の心解脱(出世間の解脱)を具足して住むということは、あり得ない。しかし、アーナンダよ、独り群れを離れて住む比丘であれば、一時的で好ましい心解脱を具足して住み、あるいは非一時的で不動の心解脱を具足して住むということは、あり得ることである。” ‘‘Nāhaṃ, ānanda, ekaṃ rūpampi samanupassāmi yattha rattassa yathābhiratassa rūpassa vipariṇāmaññathābhāvā na uppajjeyyuṃ sokaparidevadukkhadomanassūpāyāsā. “アーナンダよ、私は、それに執着し、それを楽しんでいる者にとって、その色が変異し、変りゆくことによって、愁い、悲しみ、苦しみ、憂い、悩みが生じないような、そのような一つの色(形あるもの)さえも見当たらない。” 187. ‘‘Ayaṃ kho panānanda, vihāro tathāgatena abhisambuddho yadidaṃ – sabbanimittānaṃ amanasikārā ajjhattaṃ suññataṃ upasampajja viharituṃ. Tatra ce, ānanda, tathāgataṃ iminā vihārena viharantaṃ bhavanti upasaṅkamitāro bhikkhū bhikkhuniyo upāsakā upāsikāyo rājāno rājamahāmattā titthiyā titthiyasāvakā. Tatrānanda, tathāgato vivekaninneneva cittena vivekapoṇena vivekapabbhārena vūpakaṭṭhena nekkhammābhiratena byantībhūtena sabbaso āsavaṭṭhānīyehi dhammehi aññadatthu uyyojanikapaṭisaṃyuttaṃyeva kathaṃ kattā hoti. Tasmātihānanda, bhikkhu cepi ākaṅkheyya – ‘ajjhattaṃ suññataṃ upasampajja vihareyya’nti, tenānanda, bhikkhunā ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapetabbaṃ sannisādetabbaṃ ekodi kātabbaṃ samādahātabbaṃ. 187. “アーナンダよ、この住処は如来によって悟られたものである。すなわち、一切の相を念じないことによって、内なる空を具足して住むことである。アーナンダよ、如来がこの住処をもって住んでいるとき、比丘、比丘尼、優婆塞、優婆夷、王、大臣、外道、外道の弟子たちが如来のもとを訪れることがある。そのとき、アーナンダよ、如来は遠離に傾き、遠離に向かい、遠離に臨み、独り離れ、出離を楽しみ、あらゆる点において漏(煩悩)の原因となる法から離れた心をもって、ひたすら彼らを送り出すことに関連した話のみをする。それゆえ、アーナンダよ、もし比丘が‘内なる空を具足して住みたい’と望むなら、その比丘は、内においてのみ心を安定させ、静め、統一し、集中させるべきである。” 188. ‘‘Kathañcānanda, bhikkhu ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapeti sannisādeti ekodiṃ karoti samādahati? Idhānanda, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati…pe… dutiyaṃ jhānaṃ… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Evaṃ kho, ānanda, bhikkhu ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapeti sannisādeti ekodiṃ karoti samādahati. So ajjhattaṃ suññataṃ manasi karoti. Tassa ajjhattaṃ suññataṃ manasikaroto suññatāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘ajjhattaṃ suññataṃ kho me manasikaroto ajjhattaṃ suññatāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. So bahiddhā suññataṃ manasi karoti…pe… so ajjhattabahiddhā suññataṃ manasi karoti [Pg.154] …pe… so āneñjaṃ manasi karoti. Tassa āneñjaṃ manasikaroto āneñjāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘āneñjaṃ kho me manasikaroto āneñjāya cittaṃ na pakkhandati nappasīdati na santiṭṭhati na vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. 188. “アーナンダよ、比丘はどのようにして内においてのみ心を安定させ、静め、統一し、集中させるのか。アーナンダよ、ここに比丘が、諸々の欲から離れ、不善の法から離れて、第一禅を具足して住み、第二禅、第三禅、第四禅を具足して住む。このようにして、比丘は内においてのみ心を安定させ、静め、統一し、集中させる。彼は内なる空を心に念じる。彼が内なる空を心に念じるとき、その心は内なる空へと躍入せず、清信せず、安定せず、解脱しない。そのとき、アーナンダよ、比丘はこのように知る。‘私が内なる空を心に念じても、私の心は内なる空へと躍入せず、清信せず、安定せず、解脱しない’と。そのことについて、彼は正知がある。彼は外なる空を心に念じ、内外の空を心に念じ、不動(無色界定)を心に念じる。彼が不動を心に念じるとき、その心は不動へと躍入せず、清信せず、安定せず、解脱しない。そのとき、比丘はこのように知る。‘私が不動を心に念じても、私の心は不動へと躍入せず、清信せず、安定せず、解脱しない’と。そのことについて、彼は正知がある。” ‘‘Tenānanda, bhikkhunā tasmiṃyeva purimasmiṃ samādhinimitte ajjhattameva cittaṃ saṇṭhapetabbaṃ sannisādetabbaṃ ekodi kātabbaṃ samādahātabbaṃ. So ajjhattaṃ suññataṃ manasi karoti. Tassa ajjhattaṃ suññataṃ manasikaroto ajjhattaṃ suññatāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘ajjhattaṃ suññataṃ kho me manasikaroto ajjhattaṃ suññatāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. So bahiddhā suññataṃ manasi karoti…pe… so ajjhattabahiddhā suññataṃ manasi karoti…pe… so āneñjaṃ manasi karoti. Tassa āneñjaṃ manasikaroto āneñjāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘āneñjaṃ kho me manasikaroto āneñjāya cittaṃ pakkhandati pasīdati santiṭṭhati vimuccatī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. “アーナンダよ、その比丘は、まさに先の三昧の相(基礎となる禅定)において、内においてのみ心を安定させ、静め、統一し、集中させるべきである。彼は内なる空を心に念じる。彼が内なる空を心に念じるとき、その心は内なる空へと躍入し、清信し、安定し、解脱する。そのとき、アーナンダよ、比丘はこのように知る。‘私が内なる空を心に念じると、私の心は内なる空へと躍入し、清信し、安定し、解脱する’と。そのことについて、彼は正知がある。彼は外なる空を心に念じ、内外の空を心に念じ、不動を心に念じる。彼が不動を心に念じるとき、その心は不動へと躍入し、清信し、安定し、解脱する。そのとき、比丘はこのように知る。‘私が不動を心に念じると、私の心は不動へと躍入し、清信し、安定し、解脱する’と。そのことについて、彼は正知がある。” 189. ‘‘Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato caṅkamāya cittaṃ namati, so caṅkamati – ‘evaṃ maṃ caṅkamantaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato ṭhānāya cittaṃ namati, so tiṭṭhati – ‘evaṃ maṃ ṭhitaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato nisajjāya cittaṃ namati, so nisīdati – ‘evaṃ maṃ nisinnaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato sayanāya cittaṃ namati, so sayati – ‘evaṃ maṃ sayantaṃ nābhijjhādomanassā pāpakā akusalā dhammā anvāssavissantī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. 189. “アーナンダよ、もしその比丘がこの住(止観の修行)によって住しており、経行(歩行)へと心が向かうならば、彼は経行する。‘このように経行している私に、貪欲と憂いという悪しき不善の諸法がつきまとうことはないだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知(sampajāna)がある。アーナンダよ、もしその比丘がこの住によって住しており、立つことへと心が向かうならば、彼は立つ。‘このように立っている私に、貪欲と憂いという悪しき不善の諸法がつきまとうことはないだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。アーナンダよ、もしその比丘がこの住によって住しており、座ることへと心が向かうならば、彼は座る。‘このように座っている私に、貪欲と憂いという悪しき不善の諸法がつきまとうことはないだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。アーナンダよ、もしその比丘がこの住によって住しており、横たわることへと心が向かうならば、彼は横たわる。‘このように横たわっている私に、貪欲と憂いという悪しき不善の諸法がつきまとうことはないだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。” ‘‘Tassa [Pg.155] ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato kathāya cittaṃ namati, so – ‘yāyaṃ kathā hīnā gammā pothujjanikā anariyā anatthasaṃhitā na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattati, seyyathidaṃ – rājakathā corakathā mahāmattakathā senākathā bhayakathā yuddhakathā annakathā pānakathā vatthakathā sayanakathā mālākathā gandhakathā ñātikathā yānakathā gāmakathā nigamakathā nagarakathā janapadakathā itthikathā surākathā visikhākathā kumbhaṭṭhānakathā pubbapetakathā nānattakathā lokakkhāyikā samuddakkhāyikā itibhavābhavakathā iti vā iti – evarūpiṃ kathaṃ na kathessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Yā ca kho ayaṃ, ānanda, kathā abhisallekhikā cetovinīvaraṇasappāyā ekantanibbidāya virāgāya nirodhāya upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati, seyyathidaṃ – appicchakathā santuṭṭhikathā pavivekakathā asaṃsaggakathā vīriyārambhakathā sīlakathā samādhikathā paññākathā vimuttikathā vimuttiñāṇadassanakathā iti – ‘evarūpiṃ kathaṃ kathessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. “アーナンダよ、もしその比丘がこの住によって住しており、会話へと心が向かうならば、彼は次のように考える。‘卑しく、世俗的で、凡夫の類であり、聖なるものではなく、無益であり、厭離のため、離欲のため、滅尽のため、静止のため、直知のため、等覚のため、涅槃のために資することのない会話、すなわち、王の話、盗賊の話、大臣の話、軍隊の話、恐怖の話、戦争の話、食べ物の話、飲み物の話、衣服の話、寝具の話、花飾りの話、香料の話、親族の話、乗り物の話、村の話、町の話、都市の話、地方の話、女の話、酒の話、路地の話、水汲み場の話、亡くなった親族の話、雑多な話、世間話、海の話、存在と非存在(損得)の話、このような類の話を私はしないだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。しかし、アーナンダよ、削ぎ落とす(少欲などの)話であり、心の障壁を除くのに適し、決定的な厭離、離欲、滅尽、静止、直知、等覚、涅槃のために資する会話、すなわち、少欲の話、知足の話、遠離の話、不交際の話、精進の話、戒の話、定の話、慧の話、解脱の話、解脱知見の話、このような類の話を私はするだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。” ‘‘Tassa ce, ānanda, bhikkhuno iminā vihārena viharato vitakkāya cittaṃ namati, so – ‘ye te vitakkā hīnā gammā pothujjanikā anariyā anatthasaṃhitā na nibbidāya na virāgāya na nirodhāya na upasamāya na abhiññāya na sambodhāya na nibbānāya saṃvattanti, seyyathidaṃ – kāmavitakko byāpādavitakko vihiṃsāvitakko iti evarūpe vitakke na vitakkessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Ye ca kho ime, ānanda, vitakkā ariyā niyyānikā niyyanti takkarassa sammādukkhakkhayāya, seyyathidaṃ – nekkhammavitakko abyāpādavitakko avihiṃsāvitakko iti – ‘evarūpe vitakke vitakkessāmī’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. “アーナンダよ、もしその比丘がこの住によって住しており、思考へと心が向かうならば、彼は次のように考える。‘卑しく、世俗的で、凡夫の類であり、聖なるものではなく、無益であり、厭離のため、離欲のため、滅尽のため、静止のため、直知のため、等覚のため、涅槃のために資することのない思考、すなわち、欲の思考(欲尋)、害意の思考(恚尋)、加害の思考(害尋)、このような類の思考を私はしないだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。しかし、アーナンダよ、聖なるものであり、出離に導き、それを行う者を正しく苦の滅尽へと導く思考、すなわち、出離の思考(出離尋)、無害意の思考(無恚尋)、無加害の思考(無害尋)、このような類の思考を私はするだろう’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。” 190. ‘‘Pañca kho ime, ānanda, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā [Pg.156] saddā… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā – ime kho, ānanda, pañca kāmaguṇā yattha bhikkhunā abhikkhaṇaṃ sakaṃ cittaṃ paccavekkhitabbaṃ – ‘atthi nu kho me imesu pañcasu kāmaguṇesu aññatarasmiṃ vā aññatarasmiṃ vā āyatane uppajjati cetaso samudācāro’ti? Sace, ānanda, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ pajānāti – ‘atthi kho me imesu pañcasu kāmaguṇesu aññatarasmiṃ vā aññatarasmiṃ vā āyatane uppajjati cetaso samudācāro’ti, evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘yo kho imesu pañcasu kāmaguṇesu chandarāgo so me nappahīno’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Sace panānanda, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ pajānāti – ‘natthi kho me imesu pañcasu kāmaguṇesu aññatarasmiṃ vā aññatarasmiṃ vā āyatane uppajjati cetaso samudācāro’ti, evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘yo kho imesu pañcasu kāmaguṇesu chandarāgo so me pahīno’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. 190. “アーナンダよ、これら五つの欲の綱(五欲)がある。五つとは何か。眼で認識されるべき、好ましく、喜ばしく、愛らしく、魅力的で、欲を伴い、情欲を誘う色(形あるもの)。耳で認識されるべき声、鼻で認識されるべき香、舌で認識されるべき味、身で認識されるべき触、これら好ましく、喜ばしく、愛らしく、魅力的で、欲を伴い、情欲を誘う触。アーナンダよ、これら五つの欲の綱において、比丘は絶えず自らの心を省察すべきである。‘これら五つの欲の綱のいずれかの対象において、私の心に(煩悩の)働きが生じているだろうか’と。アーナンダよ、もし比丘が省察して次のように知るならば、‘これら五つの欲の綱のいずれかの対象において、私の心に働きが生じている’と。アーナンダよ、その場合、比丘は次のように知る。‘これら五つの欲の綱に対する欲貪(欲と貪り)が、私においてまだ捨てられていない’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。しかし、アーナンダよ、もし比丘が省察して次のように知るならば、‘これら五つの欲の綱のいずれかの対象において、私の心に働きが生じていない’と。アーナンダよ、その場合、比丘は次のように知る。‘これら五つの欲の綱に対する欲貪が、私において捨てられた’と。このようにして、彼はそのことについて正知がある。” 191. ‘‘Pañca kho ime, ānanda, upādānakkhandhā yattha bhikkhunā udayabbayānupassinā vihātabbaṃ – ‘iti rūpaṃ iti rūpassa samudayo iti rūpassa atthaṅgamo, iti vedanā… iti saññā… iti saṅkhārā… iti viññāṇaṃ iti viññāṇassa samudayo iti viññāṇassa atthaṅgamo’ti. Tassa imesu pañcasu upādānakkhandhesu udayabbayānupassino viharato yo pañcasu upādānakkhandhesu asmimāno so pahīyati. Evaṃ santametaṃ, ānanda, bhikkhu evaṃ pajānāti – ‘yo kho imesu pañcasu upādānakkhandhesu asmimāno so me pahīno’ti. Itiha tattha sampajāno hoti. Ime kho te, ānanda, dhammā ekantakusalā kusalāyātikā ariyā lokuttarā anavakkantā pāpimatā. Taṃ kiṃ maññasi, ānanda, kaṃ atthavasaṃ sampassamāno arahati sāvako satthāraṃ anubandhituṃ api paṇujjamāno’’ti ? ‘‘Bhagavaṃmūlakā no, bhante, dhammā bhagavaṃnettikā bhagavaṃpaṭisaraṇā[Pg.157]. Sādhu vata, bhante, bhagavantaṃyeva paṭibhātu etassa bhāsitassa attho. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti. 191. “アーナンダよ、これら五つの取蘊(しゅおん)がある。比丘はそれらにおいて、生滅を随観して住むべきである。‘これが色(しき)であり、これが色の生起であり、これが色の滅尽である。これが受であり……想であり……行であり……識であり、これが識の生起であり、これが識の滅尽である’と。これら五つの取蘊において生滅を随観して住むその比丘には、五取蘊における‘我慢(がまん)’が捨てられる。アーナンダよ、このようにあるとき、比丘はこのように知る。‘これら五つの取蘊においてあった我慢は、私において捨てられた’と。このようにして、そこにおいて正知(しょうち)がある。アーナンダよ、これらの法は、ひたすら善であり、善へと至るものであり、聖なるものであり、出世間のものであり、悪魔(マーラ)も踏み込むことができないものである。アーナンダよ、あなたはどう思うか。弟子はどのような利得を見て、たとえ退けられても師に付き従うべきであるか”。“世尊よ、私たちの法は世尊を根本とし、世尊を導き手とし、世尊を拠り所としています。願わくは世尊よ、この説かれたことの意味を世尊自ら明らかにしてください。世尊から聞いて、比丘たちはそれを保持するでしょう”。 192. ‘‘Na kho, ānanda, arahati sāvako satthāraṃ anubandhituṃ, yadidaṃ suttaṃ geyyaṃ veyyākaraṇaṃ tassa hetu. Taṃ kissa hetu? Dīgharattassa hi te, ānanda, dhammā sutā dhātā vacasā paricitā manasānupekkhitā diṭṭhiyā suppaṭividdhā. Yā ca kho ayaṃ, ānanda, kathā abhisallekhikā cetovinīvaraṇasappāyā ekantanibbidāya virāgāya nirodhāya upasamā abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati, seyyathidaṃ – appicchakathā santuṭṭhikathā pavivekakathā asaṃsaggakathā vīriyārambhakathā sīlakathā samādhikathā paññākathā vimuttikathā vimuttiñāṇadassanakathā – evarūpiyā kho, ānanda, kathāya hetu arahati sāvako satthāraṃ anubandhituṃ api paṇujjamāno. 192. “アーナンダよ、弟子が師に付き従うべきなのは、いわゆる経(スッタ)、応頌(ゲイヤ)、記説(ヴェイヤカラナ)のためではない。それはなぜか。アーナンダよ、あなたたちは長きにわたってそれらの法を聞き、保持し、口で唱えて親しみ、心で観察し、見解によってよく貫通しているからである。アーナンダよ、しかし、削落(さくらく)に資し、心の障壁を除くのに適し、ひたすら厭離(えんり)、離欲、滅尽、寂静、直知、等覚、涅槃へと導く話、すなわち、少欲に関する話、知足に関する話、遠離に関する話、非交際に関する話、精進の開始に関する話、戒に関する話、定に関する話、慧に関する話、解脱に関する話、解脱知見に関する話――アーナンダよ、このような話のためにこそ、弟子はたとえ退けられても師に付き従うべきである”。 ‘‘Evaṃ sante kho, ānanda, ācariyūpaddavo hoti, evaṃ sante antevāsūpaddavo hoti, evaṃ sante brahmacārūpaddavo hoti. “アーナンダよ、このようにあるとき、師の災患(さいかん)があり、弟子の災患があり、梵行(ぼんぎょう)の災患がある”。 193. ‘‘Kathañcānanda, ācariyūpaddavo hoti? Idhānanda, ekacco satthā vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca mucchaṃ nikāmayati, gedhaṃ āpajjati, āvattati bāhullāya. Ayaṃ vuccatānanda, upaddavo ācariyo. Ācariyūpaddavena avadhiṃsu naṃ pāpakā akusalā dhammā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, ānanda, ācariyūpaddavo hoti. 193. “アーナンダよ、どのようにして師の災患があるのか。アーナンダよ、ここに、ある師が遠離した臥処、すなわち森、樹下、山、峡谷、山洞、墓地、林野、露地、藁束を求める。そのように遠離して住む彼のもとに、町や村のバラモンや長者たちがやって来る。彼は、やって来るバラモンや長者たちに対して、執着を抱き、貪欲に陥り、多欲(利養の多さ)へと戻ってしまう。アーナンダよ、これが師の災患と呼ばれる。師の災患によって、汚れをもたらし、再会を生じさせ、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、将来の生・老・死の原因となる悪不善法が、彼を滅ぼすのである。アーナンダよ、このようにして師の災患がある”。 194. ‘‘Kathañcānanda, antevāsūpaddavo hoti? Tasseva kho panānanda, satthu sāvako tassa satthu vivekamanubrūhayamāno vivittaṃ senāsanaṃ bhajati [Pg.158] araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca mucchaṃ nikāmayati, gedhaṃ āpajjati, āvattati bāhullāya. Ayaṃ vuccatānanda, upaddavo antevāsī. Antevāsūpaddavena avadhiṃsu naṃ pāpakā akusalā dhammā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, ānanda, antevāsūpaddavo hoti. 194. “アーナンダよ、どのようにして弟子の災患があるのか。アーナンダよ、まさにその師の弟子が、その師の遠離を模倣して、遠離した臥処、すなわち森、樹下、山、峡谷、山洞、墓地、林野、露地、藁束を求める。そのように遠離して住む彼のもとに、町や村のバラモンや長者たちがやって来る。彼は、やって来るバラモンや長者たちに対して、執着を抱き、貪欲に陥り、多欲へと戻ってしまう。アーナンダよ、これが弟子の災患と呼ばれる。弟子の災患によって、汚れをもたらし、再会を生じさせ、苦悩を伴い、苦の報いをもたらし、将来の生・老・死の原因となる悪不善法が、彼を滅ぼすのである。アーナンダよ、このようにして弟子の災患がある”。 195. ‘‘Kathañcānanda, brahmacārūpaddavo hoti? Idhānanda, tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca na mucchaṃ nikāmayati, na gedhaṃ āpajjati, na āvattati bāhullāya. Tasseva kho panānanda, satthu sāvako tassa satthu vivekamanubrūhayamāno vivittaṃ senāsanaṃ bhajati araññaṃ rukkhamūlaṃ pabbataṃ kandaraṃ giriguhaṃ susānaṃ vanapatthaṃ abbhokāsaṃ palālapuñjaṃ. Tassa tathāvūpakaṭṭhassa viharato anvāvattanti brāhmaṇagahapatikā negamā ceva jānapadā ca. So anvāvattantesu brāhmaṇagahapatikesu negamesu ceva jānapadesu ca mucchaṃ nikāmayati, gedhaṃ āpajjati, āvattati bāhullāya. Ayaṃ vuccatānanda, upaddavo brahmacārī. Brahmacārūpaddavena avadhiṃsu naṃ pāpakā akusalā dhammā saṃkilesikā ponobbhavikā sadarā dukkhavipākā āyatiṃ jātijarāmaraṇiyā. Evaṃ kho, ānanda, brahmacārūpaddavo hoti. 195. “アーナンダよ、どのようにして梵行の災厄(梵行の障り)が生じるのか。アーナンダよ、この世に如来、応供、正等覚者、明行足、善逝、世間解、無上士調御丈夫、天人師、仏、世尊が出現する。彼は、林野、樹下、山、峡谷、山窟、墓地、森、野外、藁束といった、人里離れた静かな住処を求める。そのように遠離して住む彼(如来)のもとに、町や村の婆羅門や居士たちがやって来る。彼は、それらやって来る婆羅門や居士たちに対して、執着を抱かず、貪欲に陥らず、利養の多さに心を向けない。アーナンダよ、まさにその師の弟子が、師の遠離(静寂)に倣って、林野、樹下、山、峡谷、山窟、墓地、森、野外、藁束といった、人里離れた静かな住処を求める。そのように遠離して住む彼(弟子)のもとに、町や村の婆羅門や居士たちがやって来る。彼は、それらやって来る婆羅門や居士たちに対して、執着を抱き、貪欲に陥り、利養の多さに心を向ける。アーナンダよ、これが梵行を修める者における災厄と呼ばれる。梵行の災厄によって、汚れをもたらし、再会(後有)を招き、苦悩を伴い、苦の報いがあり、将来の生・老・死をもたらす悪しき不善の諸法が、彼を滅ぼすのである。アーナンダよ、このようにして梵行の災厄が生じるのである。” ‘‘Tatrānanda, yo cevāyaṃ ācariyūpaddavo, yo ca antevāsūpaddavo ayaṃ tehi brahmacārūpaddavo dukkhavipākataro ceva kaṭukavipākataro ca, api ca vinipātāya saṃvattati. “アーナンダよ、そこにある師の災厄、弟子の災厄に比べても、この梵行の災厄こそが、より苦い報いをもたらし、より過酷な報いをもたらすものであり、さらには(地獄などの)破滅へと導くものである。” 196. ‘‘Tasmātiha maṃ, ānanda, mittavatāya samudācaratha, mā sapattavatāya. Taṃ vo bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāya. 196. “それゆえ、アーナンダよ、私に対して友愛(親愛)をもって接しなさい。敵意をもって接してはならない。それは、あなた方にとって長きにわたる利益と幸福となるであろう。” ‘‘Kathañcānanda[Pg.159], satthāraṃ sāvakā sapattavatāya samudācaranti, no mittavatāya? Idhānanda, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa sāvakā na sussūsanti, na sotaṃ odahanti, na aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, vokkamma ca satthusāsanā vattanti. Evaṃ kho, ānanda, satthāraṃ sāvakā sapattavatāya samudācaranti, no mittavatāya. “アーナンダよ、どのようにして弟子たちは師に対して敵意をもって接し、友愛をもって接しないのか。アーナンダよ、この聖教において、師は弟子たちを憐れみ、利益を願い、慈しみをもって‘これはあなた方の利益のため、これはあなた方の幸福のためである’と説法する。しかし、その弟子たちは、熱心に聞こうとせず、耳を傾けず、理解しようと心を用いず、師の教えに背いて歩む。アーナンダよ、このようにして弟子たちは師に対して敵意をもって接し、友愛をもって接しないのである。” ‘‘Kathañcānanda, satthāraṃ sāvakā mittavatāya samudācaranti, no sapattavatāya? Idhānanda, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa sāvakā sussūsanti, sotaṃ odahanti, aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, na ca vokkama satthusāsanā vattanti. Evaṃ kho, ānanda, satthāraṃ sāvakā mittavatāya samudācaranti, no sapattavatāya. “アーナンダよ、どのようにして弟子たちは師に対して友愛をもって接し、敵意をもって接しないのか。アーナンダよ、師は弟子たちを憐れみ、利益を願い、慈しみをもって‘これはあなた方の利益のため、これはあなた方の幸福のためである’と説法する。その弟子たちは、熱心に聞き、耳を傾け、理解しようと心を用い、師の教えに背くことなく歩む。アーナンダよ、このようにして弟子たちは師に対して友愛をもって接し、敵意をもって接しないのである。” ‘‘Tasmātiha maṃ, ānanda, mittavatāya samudācaratha, mā sapattavatāya. Taṃ vo bhavissati dīgharattaṃ hitāya sukhāya. Na vo ahaṃ, ānanda, tathā parakkamissāmi yathā kumbhakāro āmake āmakamatte. Niggayha niggayhāhaṃ, ānanda, vakkhāmi; pavayha pavayha, ānanda, vakkhāmi. Yo sāro so ṭhassatī’’ti. “それゆえ、アーナンダよ、私に対して友愛をもって接しなさい。敵意をもって接してはならない。それは、あなた方にとって長きにわたる利益と幸福となるであろう。アーナンダよ、私は、陶工がまだ焼き固まっていない生の粘土を扱うようには、あなた方を扱わない。アーナンダよ、私は(過ちを)厳しく責め、厳しく責めて説き諭すであろう。アーナンダよ、私は(不純なものを)取り除き、取り除いて説き諭すであろう。そうして残る真実の核心(聖なる道と果)こそが、とどまるのである。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。長老アーナンダは歓喜し、世尊の説かれたことを喜んだ。 Mahāsuññatasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ. 第二の‘大空性経(マハースンニャタ・スッタ)’、終わる。 3. Acchariyaabbhutasuttaṃ 3. 希有未曾有法経(アッチャリヤ・アッブータ・スッタ) 197. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho sambahulānaṃ bhikkhūnaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso, tathāgatassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, yatra hi nāma tathāgato [Pg.160] atīte buddhe parinibbute chinnapapañce chinnavaṭume pariyādinnavaṭṭe sabbadukkhavītivatte jānissati – ‘evaṃjaccā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃnāmā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃgottā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃsīlā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃdhammā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃpaññā te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃvihārī te bhagavanto ahesuṃ’ itipi, ‘evaṃvimuttā te bhagavanto ahesuṃ’ itipī’’ti! Evaṃ vutte, āyasmā ānando te bhikkhū etadavoca – ‘‘acchariyā ceva, āvuso, tathāgatā acchariyadhammasamannāgatā ca; abbhutā ceva, āvuso, tathāgatā abbhutadhammasamannāgatā cā’’ti. Ayañca hidaṃ tesaṃ bhikkhūnaṃ antarākathā vippakatā hoti. 197. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に滞在しておられた。その時、多くの比丘たちが托鉢から戻り、食事を終えた後、講堂に集まって座っていたところ、次のような話が持ち上がった。‘諸友よ、驚くべきことです、諸友よ、未曾有のことです。如来の偉大な神通力、偉大な威力というものは。如来は、過去に滅度し、戯論を断ち、道を断ち、輪廻を尽くし、あらゆる苦を乗り越えた諸仏について、“それらの世尊は、このような生まれ(種姓)であった”“それらの世尊は、このような名であった”“このような姓であった”“このような戒であった”“このような法(定)であった”“このような慧であった”“このような住(止)であった”“このような解脱を具えておられた”と知ることができるのですから’。このように語られた時、長老アーナンダは比丘たちにこう言った。‘諸友よ、如来は実に驚くべき存在であり、驚くべき法を具えておられます。諸友よ、如来は実に未曾有の存在であり、未曾有の法を具えておられます’。比丘たちのこの話は、まだ終わっていなかった。 198. Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenupaṭṭhānasālā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘kāya nuttha, bhikkhave, etarahi kathāya sannisinnā, kā ca pana vo antarākathā vippakatā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkantānaṃ upaṭṭhānasālāyaṃ sannisinnānaṃ sannipatitānaṃ ayamantarākathā udapādi – ‘acchariyaṃ, āvuso, abbhutaṃ, āvuso, tathāgatassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, yatra hi nāma tathāgato atīte buddhe parinibbute chinnapapañce chinnavaṭume pariyādinnavaṭṭe sabbadukkhavītivatte jānissati – evaṃjaccā te bhagavanto ahesuṃ itipi, evaṃnāmā… evaṃgottā… evaṃsīlā… evaṃdhammā.. evaṃpaññā… evaṃvihārī… evaṃvimuttā te bhagavanto ahesuṃ itipī’ti! Evaṃ vutte, bhante, āyasmā ānando amhe etadavoca – ‘acchariyā ceva, āvuso, tathāgatā acchariyadhammasamannāgatā ca, abbhutā ceva, āvuso, tathāgatā abbhutadhammasamannāgatā cā’ti. Ayaṃ kho no, bhante, antarākathā vippakatā; atha bhagavā anuppatto’’ti. 198. その時、世尊は夕暮れ時に独居(瞑想)から立ち上がり、講堂のある所へ赴かれた。赴いて、用意された座に座られた。座られた世尊は、比丘たちに呼びかけられた。“比丘たちよ、今、あなた方はどのような話をして集まっていたのか。また、あなた方の途中で中断された話は何であったのか”。“世尊よ、ここで私たちは、托鉢から戻り、食事を終えた後、講堂に集まって座っていたところ、次のような話が起こりました。‘友よ、不思議なことです、未曾有のことです、如来の大きな威力、大きな神通力というものは。如来は、過去に滅度し、戯論を断ち、路を断ち、輪廻を尽くし、あらゆる苦しみを乗り越えた諸仏について、その出自、名、姓、戒、法、慧、住、解脱までも知っておられるのですから’。世尊よ、このように言われた時、尊者アーナンダは私たちにこう言いました。‘友よ、如来は不思議であり、不思議な性質を備えておられる。如来は未曾有であり、未曾有の性質を備えておられる’と。世尊よ、これが私たちの途中で中断された話です。そこへ世尊が到着されました”。 199. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘tasmātiha taṃ, ānanda, bhiyyosomattāya paṭibhantu tathāgatassa acchariyā abbhutadhammā’’ti. 199. その時、世尊は尊者アーナンダに呼びかけられた。“それゆえ、アーナンダよ、如来の不思議で未曾有の性質について、さらにいっそう(あなたの智慧に)現れるように語るがよい”。 ‘‘Sammukhā [Pg.161] metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sato sampajāno, ānanda, bodhisatto tusitaṃ kāyaṃ upapajjī’ti. Yampi, bhante, sato sampajāno bodhisatto tusitaṃ kāyaṃ upapajji idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩は正念・正知をもって、トゥシタ(兜率)の天衆の中に生まれた’と。世尊よ、菩薩が正念・正知をもってトゥシタの天衆の中に生まれたということ、これもまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sato sampajāno, ānanda, bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsī’ti. Yampi, bhante, sato sampajāno bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsi idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩は正念・正知をもって、トゥシタの天衆の中に留まった’と。世尊よ、菩薩が正念・正知をもってトゥシタの天衆の中に留まったということ、これもまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 200. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yāvatāyukaṃ, ānanda, bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsī’ti. Yampi, bhante, yāvatāyukaṃ bodhisatto tusite kāye aṭṭhāsi idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 200. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩は寿命の限り、トゥシタの天衆の中に留まった’と。世尊よ、菩薩が寿命の限りトゥシタの天衆の中に留まったということ、これもまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sato sampajāno, ānanda, bodhisatto tusitā, kāyā cavitvā mātukucchiṃ okkamī’ti. Yampi, bhante, sato sampajāno bodhisatto tusitā kāyā cavitvā mātukucchiṃ okkami idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩は正念・正知をもって、トゥシタの天衆から没して母の胎内に宿った’と。世尊よ、菩薩が正念・正知をもってトゥシタの天衆から没して母の胎内に宿ったということ、これもまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 201. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto tusitā kāyā cavitvā mātukucchiṃ okkamati, atha sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yāpi tā lokantarikā aghā asaṃvutā andhakārā andhakāratimisā, yatthapime candimasūriyā evaṃmahiddhikā evaṃmahānubhāvā ābhāya nānubhonti tatthapi appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yepi tattha sattā upapannā tepi tenobhāsena aññamaññaṃ sañjānanti – aññepi kira, bho, santi sattā idhūpapannāti. Ayañca dasasahassī lokadhātu saṅkampati sampakampati sampavedhati [Pg.162] appamāṇo ca uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāva’nti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 201. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩がトゥシタの天衆から没して母の胎内に宿った時、神々、マーラ、ブラフマーを含むこの世界において、沙門・バラモン、神々と人間を含む生きとし生けるものの中に、神々の威光をも超える、無量で広大な光明が世界に現れた。あの世界の境界にある、常に空虚で、遮るものもなく、暗黒で、漆黒の闇に包まれた、あの大きな威力と大きな神通力を持つ月や太陽でさえその光が届かないロカンタリカ(世界間)地獄においてさえ、神々の威光をも超える、無量で広大な光明が世界に現れた。そこに生まれた生き物たちも、その光によって互いを認識し、“友よ、ここには私たち以外にも生き物が生まれているのだな”と知った。そして、この一万の境界からなる世界系は激しく揺れ動き、震動し、無量で広大な光明が神々の威光を超えて世界に現れた’と。世尊よ、このこともまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 202. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, cattāro devaputtā catuddisaṃ ārakkhāya upagacchanti – mā naṃ bodhisattaṃ vā bodhisattamātaraṃ vā manusso vā amanusso vā koci vā viheṭhesī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 202. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内に宿った時、四人の天子が“この菩薩や菩薩の母を、人間や非人、あるいは何者も害することがないように”と、四方を守護するために近づいた’と。世尊よ、このこともまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 203. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, pakatiyā sīlavatī bodhisattamātā hoti viratā pāṇātipātā viratā adinnādānā viratā kāmesumicchācārā viratā musāvādā viratā surāmerayamajjapamādaṭṭhānā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 203. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内に宿った時、菩薩の母は生まれつき戒を具え、殺生を離れ、盗みを離れ、邪淫を離れ、嘘を離れ、放逸の原因となる酒類を飲むことを離れていた’と。世尊よ、このこともまた、私は世尊の不思議で未曾有の性質であると受け止めております”。 ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, na bodhisattamātu purisesu mānasaṃ uppajjati kāmaguṇūpasaṃhitaṃ, anatikkamanīyā ca bodhisattamātā hoti kenaci purisena rattacittenā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内に宿ったとき、菩薩の母には、諸々の男たちに対して五欲の快楽を伴う心が生じることはない。また、菩薩の母は、いかなる男からも、情欲を抱いた心によって侵されることはない’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, lābhinī bodhisattamātā hoti pañcannaṃ kāmaguṇānaṃ. Sā pañcahi kāmaguṇehi samappitā samaṅgībhūtā paricāretī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内に宿ったとき、菩薩の母は五欲の快楽を得るようになる。彼女は五欲の快楽を十分に備え、満たされて、それを享受する’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” 204. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, na bodhisattamātu kocideva ābādho uppajjati; sukhinī bodhisattamātā hoti akilantakāyā; bodhisattañca bodhisattamātā tirokucchigataṃ [Pg.163] passati sabbaṅgapaccaṅgaṃ ahīnindriyaṃ. Seyyathāpi, ānanda, maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato. Tatrāssa suttaṃ āvutaṃ nīlaṃ vā pītaṃ vā lohitaṃ vā odātaṃ vā paṇḍusuttaṃ vā. Tamenaṃ cakkhumā puriso hatthe karitvā paccavekkheyya – ayaṃ kho maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato, tatridaṃ suttaṃ āvutaṃ nīlaṃ vā pītaṃ vā lohitaṃ vā odātaṃ vā paṇḍusuttaṃ vāti. Evameva kho, ānanda, yadā bodhisatto mātukucchiṃ okkanto hoti, na bodhisattamātu kocideva ābādho uppajjati; sukhinī bodhisattamātā hoti akilantakāyā; bodhisattañca bodhisattamātā tirokucchigataṃ passati sabbaṅgapaccaṅgaṃ ahīnindriya’nti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 204. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内に宿ったとき、菩薩の母にはいかなる病も生じない。菩薩の母は身体に疲れがなく、安らかである。そして菩薩の母は、胎内にいる菩薩が、あらゆる手足や器官を備え、諸根に欠損がないのをはっきりと見るのである。アーナンダよ、例えば、美しく、質の良い、八角に磨き上げられた見事な瑠璃の宝石があるとする。そこに、青、黄、赤、白、あるいは淡黄色の糸が通されているとする。目のある人がそれを手に取って観察すれば、“これは美しく、質の良い、八角に磨き上げられた見事な瑠璃の宝石である。そこに、この青、黄、赤、白、あるいは淡黄色の糸が通されている”と認識するであろう。アーナンダよ、それと同じように、菩薩が母の胎内に宿ったとき、菩薩の母にはいかなる病も生じず、身体に疲れがなく安らかであり、胎内にいる菩薩が、あらゆる手足や器官を備え、諸根に欠損がないのをはっきりと見るのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” 205. ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sattāhajāte, ānanda, bodhisatte bodhisattamātā kālaṃ karoti, tusitaṃ kāyaṃ upapajjatī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 205. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が生まれて七日目に、菩薩の母は亡くなり、トゥシタ(兜率天)の神々の世界に生まれる’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yathā kho panānanda, aññā itthikā nava vā dasa vā māse gabbhaṃ kucchinā pariharitvā vijāyanti, na hevaṃ bodhisattaṃ bodhisattamātā vijāyati. Daseva māsāni bodhisattaṃ bodhisattamātā kucchinā pariharitvā vijāyatī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、他の女たちは九ヶ月、あるいは十ヶ月の間、胎内に子を宿して出産するが、菩薩の母はそうではない。菩薩の母は、ちょうど十ヶ月の間、菩薩を胎内に宿して出産するのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yathā kho panānanda, aññā itthikā nisinnā vā nipannā vā vijāyanti, na hevaṃ bodhisattaṃ bodhisattamātā vijāyati. Ṭhitāva bodhisattaṃ bodhisattamātā vijāyatī’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、他の女たちは座った状態、あるいは横になった状態で出産するが、菩薩の母はそうではない。菩薩の母は、立ったままで菩薩を出産するのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, devā naṃ paṭhamaṃ paṭiggaṇhanti pacchā manussā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、まず神々が彼を受け取り、その後に人間たちが受け取るのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” 206. ‘‘Sammukhā [Pg.164] metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, appattova bodhisatto pathaviṃ hoti, cattāro naṃ devaputtā paṭiggahetvā mātu purato ṭhapenti – attamanā, devi, hohi; mahesakkho te putto uppanno’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 206. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、菩薩がまだ地面に届かないうちに、四人の神の子たちが彼を受け取り、母の前に置いてこう言う。“お妃様、お喜びください。あなたに、大いなる威力を持つ息子が生まれました”と’。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, visadova nikkhamati amakkhito udena amakkhito semhena amakkhito ruhirena amakkhito kenaci asucinā suddho visado. Seyyathāpi, ānanda, maṇiratanaṃ kāsike vatthe nikkhittaṃ neva maṇiratanaṃ kāsikaṃ vatthaṃ makkheti nāpi kāsikaṃ vatthaṃ maṇiratanaṃ makkheti. Taṃ kissa hetu? Ubhinnaṃ suddhattā. Evameva kho, ānanda, yadā bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, visadova nikkhamati amakkhito udena amakkhito semhena amakkhito ruhirena amakkhito kenaci asucinā suddho visado’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接受け賜わりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、極めて清浄な状態で現れる。水に汚されることもなく、粘液や血、あるいはいかなる不浄なものにも汚されることなく、清らかで、極めて清浄である。アーナンダよ、例えば、カシ地方産の布の上に宝玉が置かれたとき、その宝玉がカシの布を汚すこともなければ、カシの布が宝玉を汚すこともない。それはなぜか。両方が清浄だからである。アーナンダよ、それと同じように、菩薩が母の胎内から出るとき、極めて清浄な状態で現れる。水に汚されることもなく、粘液や血、あるいはいかなる不浄なものにも汚されることなく、清らかで、極めて清浄なのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, dve udakassa dhārā antalikkhā pātubhavanti – ekā sītassa, ekā uṇhassa; yena bodhisattassa udakakiccaṃ karonti mātu cā’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接このように受けたまわりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、空から二つの水流が現れる。一つは冷たく、一つは温かい。それらの水によって、菩薩と母の沐浴が行われるのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” 207. ‘‘Sammukhā [Pg.165] metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘sampatijāto, ānanda, bodhisatto samehi pādehi pathaviyaṃ patiṭṭhahitvā uttarābhimukho sattapadavītihārena gacchati, setamhi chatte anudhāriyamāne, sabbā ca disā viloketi, āsabhiñca vācaṃ bhāsati – aggohamasmi lokassa, jeṭṭhohamasmi lokassa, seṭṭhohamasmi lokassa. Ayamantimā jāti, natthi dāni punabbhavo’ti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremi. 207. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接このように受けたまわりました。‘アーナンダよ、生まれたばかりの菩薩は、揃った両足で大地に立ち、北を向いて七歩あゆみ、白い傘が差し掛けられる中、すべての方向を見渡し、獅子吼のごとき言葉を発する。“私は世界の最高者である。私は世界の最年長者である。私は世界の最勝者である。これが最後の生であり、もはや再び生まれることはない”と’。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” ‘‘Sammukhā metaṃ, bhante, bhagavato sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘yadā, ānanda, bodhisatto mātukucchimhā nikkhamati, atha sadevake loke samārake sabrahmake sassamaṇabrāhmaṇiyā pajāya sadevamanussāya appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yāpi tā lokantarikā aghā asaṃvutā andhakārā andhakāratimisā yatthapime candimasūriyā evaṃmahiddhikā evaṃmahānubhāvā ābhāya nānubhonti tatthapi appamāṇo uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāvaṃ. Yepi tattha sattā upapannā tepi tenobhāsena aññamaññaṃ sañjānanti – aññepi kira, bho, santi sattā idhūpapannāti. Ayañca dasasahassī lokadhātu saṅkampati sampakampati sampavedhati, appamāṇo ca uḷāro obhāso loke pātubhavati atikkammeva devānaṃ devānubhāva’nti. Yampi, bhante…pe… idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremī’’ti. “世尊よ、私は世尊の御前から直接このように聞き、直接このように受けたまわりました。‘アーナンダよ、菩薩が母の胎内から出るとき、神々、魔、梵天を含むこの世界において、また沙門、婆羅門、神々、人間を含む生きとし生けるものの中で、神々の威光をも超える、計り知れない広大な光が世界に現れる。常に開かれ、遮るものもなく、暗黒に包まれ、盲目となるほどの闇に満ちた、あの世界の間の地獄(ロカンタリカ)においてさえ、あれほど大きな威力と威光を持つ日月でさえその光が届かない場所であっても、神々の威光をも超える、計り知れない広大な光が世界に現れる。そこに生まれた生き物たちも、その光によって互いを認識し、“友よ、ここには他にも生き物が生まれているのだな”と知るのである。そして、この一万の境界(世界系)は激しく揺れ動き、震え、神々の威光をも超える、計り知れない広大な光が世界に現れるのである’と。世尊よ、これもまた世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると私は記憶しております。” 208. ‘‘Tasmātiha tvaṃ, ānanda, idampi tathāgatassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārehi. Idhānanda, tathāgatassa viditā vedanā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti; viditā saññā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti; viditā vitakkā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. Idampi kho, tvaṃ, ānanda, tathāgatassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārehī’’ti. ‘‘Yampi, bhante, bhagavato viditā vedanā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti; viditā saññā… viditā vitakkā uppajjanti, viditā upaṭṭhahanti, viditā abbhatthaṃ gacchanti. Idaṃpāhaṃ, bhante, bhagavato acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremī’’ti. 208. “‘それゆえ、アーナンダよ、如来のこの驚くべき、かつ未曾有の性質をも記憶しておくがよい。アーナンダよ、如来においては、受(感受作用)がはっきりと知られた状態で生じ、はっきりと知られた状態で留まり、はっきりと知られた状態で滅していく。想(表象作用)が……尋(思考作用)がはっきりと知られた状態で生じ、はっきりと知られた状態で留まり、はっきりと知られた状態で滅していくのである。アーナンダよ、如来のこの驚くべき、かつ未曾有の性質をも記憶しておくがよい’。世尊よ、世尊において受がはっきりと知られた状態で生じ、はっきりと知られた状態で留まり、はっきりと知られた状態で滅していくこと、想が……尋がはっきりと知られた状態で生じ、はっきりと知られた状態で留まり、はっきりと知られた状態で滅していくことを、私は世尊の驚くべき、かつ未曾有の性質であると記憶いたします。” Idamavoca āyasmā ānando. Samanuñño satthā ahosi; attamanā ca te bhikkhū āyasmato ānandassa bhāsitaṃ abhinandunti. 尊者アーナンダはこのように語った。師(世尊)はそれを承認された。それらの比丘たちは歓喜し、尊者アーナンダの言葉を喜んだ。 Acchariyaabbhutasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ. 第三、驚くべき未曾有の法経(アッチャリヤ・アッブータ・スッタ)終わる。 4. Bākulasuttaṃ 4. バークラ経(バークラ・スッタ) 209. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ āyasmā bākulo rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Atha kho acelakassapo āyasmato [Pg.166] bākulassa purāṇagihisahāyo yenāyasmā bākulo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā bākulena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho acelakassapo āyasmantaṃ bākulaṃ etadavoca – 209. このように私は聞きました。ある時、尊者バークラは王舎城(ラージャガハ)の竹林(ヴェーฬゥヴァナ)、栗鼠の飼育所(カランダカニヴァーパ)に滞在していました。その時、尊者バークラの俗家時代の旧友であった裸形行者カッサパが、尊者バークラのもとへやって来ました。やって来て、尊者バークラと親しく挨拶を交わしました。喜ばしく記憶に留まるべき挨拶を終えて、一方に座りました。一方に座った裸形行者カッサパは、尊者バークラに次のように言いました。 ‘‘Kīvaciraṃ pabbajitosi, āvuso bākulā’’ti? ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassā’’ti. ‘‘Imehi pana te, āvuso bākula, asītiyā vassehi katikkhattuṃ methuno dhammo paṭisevito’’ti? ‘‘Na kho maṃ, āvuso kassapa, evaṃ pucchitabbaṃ – ‘imehi pana te, āvuso bākula, asītiyā vassehi katikkhattuṃ methuno dhammo paṭisevito’ti. Evañca kho maṃ, āvuso kassapa, pucchitabbaṃ – ‘imehi pana te, āvuso bākula, asītiyā vassehi katikkhattuṃ kāmasaññā uppannapubbā’’’ti? ( ) ““友バークラよ、出家してどのくらいになりますか”。“友よ、私が出家してから八十年になります”。“友バークラよ、この八十年の間に、あなたは何回、淫欲の法(性交)を行いましたか”。“友カッサパよ、私にそのような問いをすべきではありません。‘友バークラよ、この八十年の間に、あなたは何回、淫欲の法を行いましたか’と。友カッサパよ、私にはこのように問うべきです。‘友バークラよ、この八十年の間に、あなたに欲の想(欲の認識)が生じたことがありますか’と”。” 210. ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi kāmasaññaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti kāmasaññaṃ uppannapubbaṃ idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. 210. ““友よ、私が出家してからの八十年間、欲の想が生じたことを記憶しておりません”。尊者バークラが八十年の間、欲の想が生じたことを記憶していないということ、これもまた、私たちは尊者バークラの驚くべき、かつ未曾有の性質であると記憶します。” ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi byāpādasaññaṃ…pe… vihiṃsāsaññaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti vihiṃsāsaññaṃ uppannapubbaṃ, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. ““友よ、私が出家してからの八十年間、害意の想が……害心の想が生じたことを記憶しておりません”。尊者バークラが八十年の間、害心の想が生じたことを記憶していないということ、これもまた、私たちは尊者バークラの驚くべき、かつ未曾有の性質であると記憶します。” ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi kāmavitakkaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti kāmavitakkaṃ uppannapubbaṃ, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. ““友よ、私が出家してからの八十年間、欲の尋(欲の思考)が生じたことを記憶しておりません”。尊者バークラが八十年の間、欲の尋が生じたことを記憶していないということ、これもまた、私たちは尊者バークラの驚くべき、かつ未曾有の性質であると記憶します。” ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi byāpādavitakkaṃ…pe… vihiṃsāvitakkaṃ uppannapubbaṃ. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi [Pg.167] nābhijānāti vihiṃsāvitakkaṃ uppannapubbaṃ, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. “友よ、私が出家してから八十年になりますが、悪意ある思考(害意)や……(中略)……他人を傷つけようとする思考(殺意)が生じたことを記憶していません。バークラ尊者が八十年の間、他人を傷つけようとする思考が生じたことを記憶していないという、このこともまた、私たちはバークラ尊者の驚くべき、かつ未曾有の特質であると受け止めています。” 211. ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi gahapaticīvaraṃ sāditā. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti gahapaticīvaraṃ sāditā, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. 211. “友よ、私が出家してから八十年になりますが、在家の信者が布施した衣を喜んで受け入れたことを記憶していません。バークラ尊者が八十年の間、在家の信者が布施した衣を喜んで受け入れたことを記憶していないという、このこともまた、私たちはバークラ尊者の驚くべき、かつ未曾有の特質であると受け止めています。” ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi satthena cīvaraṃ chinditā. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi nābhijānāti satthena cīvaraṃ chinditā…pe… dhārema. “友よ、私が出家してから八十年になりますが、刃物で衣を裁断したことを記憶していません。バークラ尊者が八十年の間、刃物で衣を裁断したことを記憶していないという、このこともまた……(中略)……受け止めています。” ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi sūciyā cīvaraṃ sibbitā…pe… nābhijānāmi rajanena cīvaraṃ rajitā… nābhijānāmi kathine cīvaraṃ sibbitā… nābhijānāmi sabrahmacārīnaṃ cīvarakamme vicāritā … nābhijānāmi nimantanaṃ sāditā… nābhijānāmi evarūpaṃ cittaṃ uppannapubbaṃ – ‘aho vata maṃ koci nimanteyyā’ti… nābhijānāmi antaraghare nisīditā… nābhijānāmi antaraghare bhuñjitā… nābhijānāmi mātugāmassa anubyañjanaso nimittaṃ gahetā… nābhijānāmi mātugāmassa dhammaṃ desitā antamaso catuppadampi gāthaṃ… nābhijānāmi bhikkhunupassayaṃ upasaṅkamitā… nābhijānāmi bhikkhuniyā dhammaṃ desitā… nābhijānāmi sikkhamānāya dhammaṃ desitā… nābhijānāmi sāmaṇeriyā dhammaṃ desitā… nābhijānāmi pabbājetā… nābhijānāmi upasampādetā… nābhijānāmi nissayaṃ dātā… nābhijānāmi sāmaṇeraṃ upaṭṭhāpetā… nābhijānāmi jantāghare nhāyitā… nābhijānāmi cuṇṇena nhāyitā… nābhijānāmi sabrahmacārīgattaparikamme vicāritā … nābhijānāmi ābādhaṃ uppannapubbaṃ, antamaso gaddūhanamattampi… nābhijānāmi bhesajjaṃ upaharitā, antamaso haritakikhaṇḍampi… nābhijānāmi apassenakaṃ apassayitā… nābhijānāmi seyyaṃ kappetā. Yaṃpāyasmā…pe… dhārema. “友よ、私が出家してから八十年になりますが、針で衣を縫ったことを記憶していません。……(中略)……染料で衣を染めたことを記憶していません。……カティナ衣を縫ったことを記憶していません。……修行仲間たちの衣を作る作業を差配したことを記憶していません。……招待された食事を喜んで受け入れたことを記憶していません。……‘誰か私を招待してくれないだろうか’というような心が一度でも生じたことを記憶していません。……村の中の家で座ったことを記憶していません。……村の中の家で食事をしたことを記憶していません。……女性の姿かたちを細部まで注視したことを記憶していません。……女性に対して、たとえ四句からなる一偈であっても、法を説いたことを記憶していません。……比丘尼の住居を訪れたことを記憶していません。……比丘尼に法を説いたことを記憶していません。……式叉摩那(正学女)に法を説いたことを記憶していません。……沙弥尼に法を説いたことを記憶していません。……出家(沙弥)させたことを記憶していません。……具足戒を授けたことを記憶していません。……依止(ニッサヤ)を与えたことを記憶していません。……沙弥に身の回りの世話をさせたことを記憶していません。……蒸し風呂屋(温室)で入浴したことを記憶していません。……(香りのある)粉末を用いて入浴したことを記憶していません。……修行仲間たちの体をマッサージするなどの世話を差配したことを記憶していません。……たとえ牛の乳を一度搾るほどのごく短い時間であっても、病が生じたことを記憶していません。……たとえ一欠片のミロバラン(訶梨勒)であっても、薬を服用したことを記憶していません。……背もたれに寄りかかったことを記憶していません。……寝床を設けて横になったことを記憶していません。バークラ尊者が……(中略)……受け止めています。” ‘‘Asīti me, āvuso, vassāni pabbajitassa nābhijānāmi gāmantasenāsane vassaṃ upagantā. Yaṃpāyasmā bākulo asītiyā vassehi [Pg.168] nābhijānāti gāmantasenāsane vassaṃ upagantā, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. “友よ、私が出家してから八十年になりますが、村に近い精舎で安居に入ったことを記憶していません。バークラ尊者が八十年の間、村に近い精舎で安居に入ったことを記憶していないという、このこともまた、私たちはバークラ尊者の驚くべき、かつ未曾有の特質であると受け止めています。” ‘‘Sattāhameva kho ahaṃ, āvuso, saraṇo raṭṭhapiṇḍaṃ bhuñjiṃ; atha aṭṭhamiyaṃ aññā udapādi. Yaṃpāyasmā bākulo sattāhameva saraṇo raṭṭhapiṇḍaṃ bhuñji; atha aṭṭhamiyaṃ aññā udapādi idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema. “友よ、私はわずか七日間だけ、煩悩のある凡夫として国の人々の施した食を食しました。そして八日目に、阿羅漢の智(究極の悟り)が生じました。バークラ尊者がわずか七日間だけ煩悩のある凡夫として国の人々の施した食を食し、八日目に阿羅漢の智が生じたという、このこともまた、私たちはバークラ尊者の驚くべき、かつ未曾有の特質であると受け止めています。” 212. ‘‘Labheyyāhaṃ, āvuso bākula, imasmiṃ dhammavinaye pabbajjaṃ, labheyyaṃ upasampada’’nti. Alattha kho acelakassapo imasmiṃ dhammavinaye pabbajjaṃ, alattha upasampadaṃ. Acirūpasampanno panāyasmā kassapo eko vūpakaṭṭho appamatto ātāpī pahitatto viharanto nacirasseva – yassatthāya kulaputtā sammadeva agārasmā anagāriyaṃ pabbajanti tadanuttaraṃ – brahmacariyapariyosānaṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja vihāsi. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti abbhaññāsi. Aññataro kho panāyasmā kassapo arahataṃ ahosi. 212. “バークラ友よ、私はこの法と律において出家(沙弥)を得たい、具足戒(比丘)を得たいのです”と(アチェーラ・カッサパは)言った。アチェーラ・カッサパは、この法と律において出家を得、具足戒を得た。具足戒を受けて間もなく、カッサパ尊者は独り離れ、放逸にならず、熱心に、精進して住んでいたが、ほどなくして、良家の息子たちがそのために正しく家を出て非家へと出家する目的である、梵行の完成という無上の境地を、現世において自ら卓越した知恵によって知り、体得し、具現して住した。“生は尽きた。梵行は完成した。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはない”と悟ったのである。こうして、カッサパ尊者は阿羅漢の一人となった。 Atha kho āyasmā bākulo aparena samayena avāpuraṇaṃ ādāya vihārena vihāraṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto. Ajja me parinibbānaṃ bhavissatī’’ti. ‘‘Yaṃpāyasmā bākulo avāpuraṇaṃ ādāya vihārena vihāraṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto; ajja me parinibbānaṃ bhavissatī’ti, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhārema’’. その後、バークラ尊者はある時、鍵を手に取り、精舎から精舎へと巡って、このように言った。“尊者たちよ、お集まりください。尊者たちよ、お集まりください。今日、私はパリニッバーナ(入滅)するでしょう”。バークラ尊者が鍵を手に取り、精舎から精舎へと巡って、“尊者たちよ、お集まりください。尊者たちよ、お集まりください。今日、私はパリニッバーナするでしょう”と言ったという、このこともまた、私たちはバークラ尊者の驚くべき、かつ未曾有の特質であると受け止めています。 Āyasmā bākulo majjhe bhikkhusaṅghassa nisinnakova parinibbāyi. ‘‘Yaṃpāyasmā bākulo majjhe bhikkhusaṅghassa nisinnakova parinibbāyi, idampi mayaṃ āyasmato bākulassa acchariyaṃ abbhutadhammaṃ dhāremā’’ti. バークラ尊者は、比丘サンガの中央に座ったままパリニッバーナした。バークラ尊者が比丘サンガの中央に座ったままパリニッバーナしたという、このこともまた、私たちはバークラ尊者の驚くべき、かつ未曾有の特質であると受け止めています。 Bākulasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ. 第四のバークラ経、終わる。 5. Dantabhūmisuttaṃ 5. ダンダブーミ経(調御地経) 213. Evaṃ [Pg.169] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Tena kho pana samayena aciravato samaṇuddeso araññakuṭikāyaṃ viharati. Atha kho jayaseno rājakumāro jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yena aciravato samaṇuddeso tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā aciravatena samaṇuddesena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho jayaseno rājakumāro aciravataṃ samaṇuddesaṃ etadavoca – 213. このように私は聞きました。ある時、世尊は王舎城の竹林(ヴェーヌヴァナ)、カランダカニヴァーパ(栗鼠の餌場)に住しておられました。その時、アシラヴァタという名の沙弥が、森の中の小屋に住んでいました。すると、ジャヤセーナ王子が散策し、歩き回っているうちに、アシラヴァタ沙弥のいる場所にやって来ました。近づいて、アシラヴァタ沙弥と親しく挨拶を交わしました。喜ばしく、記憶に留めるべき挨拶の言葉を交わした後、一方に座りました。一方に座ったジャヤセーナ王子は、アシラヴァタ沙弥にこのように言いました。 ‘‘Sutaṃ metaṃ, bho aggivessana – ‘idha bhikkhu appamatto ātāpī pahitatto viharanto phuseyya cittassa ekaggata’nti. ‘Evametaṃ, rājakumāra, evametaṃ, rājakumāra. Idha bhikkhu appamatto ātāpī pahitatto viharanto phuseyya cittassa ekaggata’nti. ‘Sādhu me bhavaṃ aggivessano yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ desetū’ti. ‘Na kho te ahaṃ, rājakumāra, sakkomi yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ desetuṃ. Ahañca hi te, rājakumāra, yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ deseyyaṃ, tvañca me bhāsitassa atthaṃ na ājāneyyāsi; so mamassa kilamatho, sā mamassa vihesā’ti. ‘Desetu me bhavaṃ aggivessano yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ. Appevanāmāhaṃ bhoto aggivessanassa bhāsitassa atthaṃ ājāneyya’nti. ‘Deseyyaṃ kho te ahaṃ, rājakumāra, yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ. Sace me tvaṃ bhāsitassa atthaṃ ājāneyyāsi, iccetaṃ kusalaṃ; no ce me tvaṃ bhāsitassa atthaṃ ājāneyyāsi, yathāsake tiṭṭheyyāsi, na maṃ tattha uttariṃ paṭipuccheyyāsī’ti. ‘Desetu me bhavaṃ aggivessano yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ. Sace ahaṃ bhoto aggivessanassa bhāsitassa atthaṃ ājānissāmi, iccetaṃ kusalaṃ; no ce ahaṃ bhoto aggivessanassa bhāsitassa atthaṃ ājānissāmi, yathāsake tiṭṭhissāmi, nāhaṃ tattha bhavantaṃ aggivessanaṃ uttariṃ paṭipucchissāmī’’’ti. “アッギヴェッサナ殿、私はこのように聞いております。‘この教えにおいて、不放逸で、精進し、専念して住む比丘は、心の統一(定)を得るであろう’と。”“王子よ、その通りです。王子よ、その通りです。この教えにおいて、不放逸で、精進し、専念して住む比丘は、心の統一を得るでしょう。”“アッギヴェッサナ殿、どうか私に、あなたが聞き、学んだ通りに法を説いてください。”“王子よ、私はあなたが聞き、学んだ通りに法を説くことはできません。もし私が、聞き、学んだ通りに法を説いたとしても、あなたが私の語る言葉の意味を理解できないならば、それは私にとって身体の疲労となり、心の困憊となるでしょう。”“アッギヴェッサナ殿、どうか私に、あなたが聞き、学んだ通りに法を説いてください。おそらく私は、アッギヴェッサナ殿の語る言葉の意味を理解できるでしょう。”“王子よ、では私は、聞き、学んだ通りに法を説きましょう。もしあなたが私の語る言葉の意味を理解したなら、それは素晴らしいことです。もしあなたが私の語る言葉の意味を理解できないなら、理解できないままにしておき、その点についてそれ以上に私を問い詰めないでください。”“アッギヴェッサナ殿、どうか私に、あなたが聞き、学んだ通りに法を説いてください。もし私がアッギヴェッサナ殿の語る言葉の意味を理解したなら、それは素晴らしいことです。もし私がアッギヴェッサナ殿の語る言葉の意味を理解できないなら、理解できないままにしておき、その点についてそれ以上にアッギヴェッサナ殿を問い詰めることはいたしません。” 214. Atha [Pg.170] kho aciravato samaṇuddeso jayasenassa rājakumārassa yathāsutaṃ yathāpariyattaṃ dhammaṃ desesi. Evaṃ vutte, jayaseno rājakumāro aciravataṃ samaṇuddesaṃ etadavoca – ‘‘aṭṭhānametaṃ, bho aggivessana, anavakāso yaṃ bhikkhu appamatto ātāpī pahitatto viharanto phuseyya cittassa ekaggata’’nti. Atha kho jayaseno rājakumāro aciravatassa samaṇuddesassa aṭṭhānatañca anavakāsatañca pavedetvā uṭṭhāyāsanā pakkāmi. 214. そこで、沙弥アシラヴァタは、ジャヤセーナ王子に、聞き、学んだ通りに法を説いた。このように説かれたとき、ジャヤセーナ王子は沙弥アシラヴァタにこう言った。“アッギヴェッサナよ、比丘が不放逸で、精進し、専念して住むことで、心の統一を得るなどということは、あり得ないことであり、不可能なことです。”そこで、ジャヤセーナ王子は沙弥アシラヴァタに、それが道理に合わず、不可能であることを告げて、座から立ち上がって去って行った。 Atha kho aciravato samaṇuddeso acirapakkante jayasene rājakumāre yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho aciravato samaṇuddeso yāvatako ahosi jayasenena rājakumārena saddhiṃ kathāsallāpo taṃ sabbaṃ bhagavato ārocesi. そこで、沙弥アシラヴァタは、ジャヤセーナ王子が去って間もなく、世尊のもとへ向かった。近づいて世尊を礼拝し、一方に座った。一方に座った沙弥アシラヴァタは、ジャヤセーナ王子との対話のすべてを世尊に報告した。 Evaṃ vutte, bhagavā aciravataṃ samaṇuddesaṃ etadavoca – ‘‘taṃ kutettha, aggivessana, labbhā. Yaṃ taṃ nekkhammena ñātabbaṃ nekkhammena daṭṭhabbaṃ nekkhammena pattabbaṃ nekkhammena sacchikātabbaṃ taṃ vata jayaseno rājakumāro kāmamajjhe vasanto kāme paribhuñjanto kāmavitakkehi khajjamāno kāmapariḷāhena pariḍayhamāno kāmapariyesanāya ussuko ñassati vā dakkhati vā sacchi vā karissatī’’ti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. このように報告されたとき、世尊は沙弥アシラヴァタにこう言われた。“アッギヴェッサナよ、どうしてそのようなことがあり得ようか。出離(欲を離れること)によって知られるべきもの、出離によって見られるべきもの、出離によって到達されるべきもの、出離によって実現されるべきものを、欲楽の中に住み、欲楽を享受し、欲の思考に苛まれ、欲の熱悩に焼かれ、欲の追求に熱中しているジャヤセーナ王子が、知ることも、見ることも、実現することも、決してあり得ないことである。” 215. ‘‘Seyyathāpissu, aggivessana, dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā sudantā suvinītā, dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā adantā avinītā. Taṃ kiṃ maññasi, aggivessana, ye te dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā sudantā suvinītā, api nu te dantāva dantakāraṇaṃ gaccheyyuṃ, dantāva dantabhūmiṃ sampāpuṇeyyu’’nti? ‘‘Evaṃ, bhante’’. ‘‘Ye pana te dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā adantā avinītā, api nu te adantāva dantakāraṇaṃ gaccheyyuṃ, adantāva dantabhūmiṃ sampāpuṇeyyuṃ, seyyathāpi te dve hatthidammā vā assadammā vā godammā vā sudantā suvinītā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Evameva kho, aggivessana, yaṃ taṃ nekkhammena ñātabbaṃ nekkhammena daṭṭhabbaṃ nekkhammena pattabbaṃ nekkhammena sacchikātabbaṃ taṃ vata jayaseno rājakumāro kāmamajjhe vasanto kāme [Pg.171] paribhuñjanto kāmavitakkehi khajjamāno kāmapariḷāhena pariḍayhamāno kāmapariyesanāya ussuko ñassati vā dakkhati vā sacchi vā karissatī’’ti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. 215. “アッギヴェッサナよ、例えば、よく調教され、よく訓練された二頭の象、あるいは馬、あるいは牛がいるとしよう。一方で、調教されず、訓練されていない二頭の象、あるいは馬、あるいは牛がいるとしよう。アッギヴェッサナよ、あなたはどう思うか。よく調教され、よく訓練された二頭の象、あるいは馬、あるいは牛は、調教されたものとして、調教の段階に進み、調教されたものの境地に到達するだろうか。”“はい、世尊よ。”“では、調教されず、訓練されていない二頭の象、あるいは馬、あるいは牛は、調教されていないままで、あのよく調教され、よく訓練された象や馬や牛のように、調教の段階に進み、調教されたものの境地に到達するだろうか。”“いいえ、世尊よ、それは不可能です。”“アッギヴェッサナよ、それと同じように、出離によって知られるべきもの、出離によって見られるべきもの、出離によって到達されるべきもの、出離によって実現されるべきものを、欲楽の中に住み、欲楽を享受し、欲の思考に苛まれ、欲の熱悩に焼かれ、欲の追求に熱中しているジャヤセーナ王子が、知ることも、見ることも、実現することも、決してあり得ないことである。” 216. ‘‘Seyyathāpi, aggivessana, gāmassa vā nigamassa vā avidūre mahāpabbato. Tamenaṃ dve sahāyakā tamhā gāmā vā nigamā vā nikkhamitvā hatthavilaṅghakena yena so pabbato tenupasaṅkameyyuṃ; upasaṅkamitvā eko sahāyako heṭṭhā pabbatapāde tiṭṭheyya, eko sahāyako uparipabbataṃ āroheyya. Tamenaṃ heṭṭhā pabbatapāde ṭhito sahāyako uparipabbate ṭhitaṃ sahāyakaṃ evaṃ vedayya – ‘yaṃ, samma, kiṃ tvaṃ passasi uparipabbate ṭhito’ti? So evaṃ vadeyya – ‘passāmi kho ahaṃ, samma, uparipabbate ṭhito ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’’’nti. 216. “アッギヴェッサナよ、例えば、村や町の近くに大きな山があるとしよう。二人の友人がその村や町から出て、手を取り合ってその山へ向かった。到着すると、一人の友人は山の麓に留まり、もう一人の友人は山の上に登った。山の麓に留まっている友人が、山の上にいる友人にこう尋ねたとしよう。‘友よ、山の上に立っているあなたには、何が見えますか’と。すると彼はこう答えるだろう。‘友よ、山の上に立っている私には、美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池が見えます’と。” ‘‘So evaṃ vadeyya – ‘aṭṭhānaṃ kho etaṃ, samma, anavakāso yaṃ tvaṃ uparipabbate ṭhito passeyyāsi ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. Tamenaṃ uparipabbate ṭhito sahāyako heṭṭhimapabbatapādaṃ orohitvā taṃ sahāyakaṃ bāhāyaṃ gahetvā uparipabbataṃ āropetvā muhuttaṃ assāsetvā evaṃ vadeyya – ‘yaṃ, samma, kiṃ tvaṃ passasi uparipabbate ṭhito’ti? So evaṃ vadeyya – ‘passāmi kho ahaṃ, samma, uparipabbate ṭhito ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’’’nti. “彼はこのように言うでしょう。‘友よ、山の上に立っているあなたが、美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池を見るということは、あり得ないことであり、不可能なことだ’と。すると、山の上に立っていた友人は、山の下まで下りて行き、その友人の腕を掴んで山の上へと連れて行き、しばらく休息させた後、このように言うでしょう。‘友よ、山の上に立っているあなたには、何が見えますか’と。彼はこのように言うでしょう。‘友よ、山の上に立っている私には、美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池が見えます’と。” ‘‘So evaṃ vadeyya – ‘idāneva kho te, samma, bhāsitaṃ – mayaṃ evaṃ ājānāma – aṭṭhānaṃ kho etaṃ samma, anavakāso yaṃ tvaṃ uparipabbate ṭhito passeyyāsi ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. Idāneva ca pana te bhāsitaṃ mayaṃ evaṃ ājānāma – ‘passāmi kho ahaṃ, samma, uparipabbate ṭhito ārāmarāmaṇeyyakaṃ vanarāmaṇeyyakaṃ bhūmirāmaṇeyyakaṃ pokkharaṇīrāmaṇeyyaka’nti. So evaṃ vadeyya – ‘tathā hi panāhaṃ, samma, iminā mahatā pabbatena āvuto daṭṭheyyaṃ nāddasa’’’nti. “彼はこのように言うでしょう。‘友よ、たった今、あなたは“山の上に立っているあなたが、美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池を見るということは、あり得ないことであり、不可能なことだ”と言いました。私たちはそのように理解しました。しかし、また今、あなたは“山の上に立っている私には、美しい園林、美しい森、美しい大地、美しい池が見えます”と言いました。私たちはそのように理解しました’と。彼はこのように言うでしょう。‘友よ、その通りです。私はこの巨大な山に遮られていたために、見えるはずのものが見えなかったのです’と。” ‘‘Ato [Pg.172] mahantatarena, aggivessana, avijjākhandhena jayaseno rājakumāro āvuto nivuto ophuṭo pariyonaddho. So vata yaṃ taṃ nekkhammena ñātabbaṃ nekkhammena daṭṭhabbaṃ nekkhammena pattabbaṃ nekkhammena sacchikātabbaṃ taṃ vata jayaseno rājakumāro kāmamajjhe vasanto kāme paribhuñjanto kāmavitakkehi khajjamāno kāmapariḷāhena pariḍayhamāno kāmapariyesanāya ussuko ñassati vā dakkhati vā sacchi vā karissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. Sace kho taṃ, aggivessana, jayasenassa rājakumārassa imā dve upamā paṭibhāyeyyuṃ, anacchariyaṃ te jayaseno rājakumāro pasīdeyya, pasanno ca te pasannākāraṃ kareyyā’’ti. ‘‘Kuto pana maṃ, bhante, jayasenassa rājakumārassa imā dve upamā paṭibhāyissanti anacchariyā pubbe assutapubbā, seyyathāpi bhagavanta’’nti? “アッギヴェッサナよ、それよりもさらに巨大な無明の塊によって、ジャヤセーナ王子は遮られ、閉ざされ、覆われ、包み込まれている。出離によって知られるべきこと、出離によって見られるべきこと、出離によって到達されるべきこと、出離によって現証されるべきことを、欲の中に住み、欲を享受し、欲の思惟に苛まれ、欲の燃え盛る熱に焼かれ、欲の追求に熱中しているジャヤセーナ王子が、知り、見、あるいは現証するということは、あり得ないことである。アッギヴェッサナよ、もしジャヤセーナ王子に対して、これら二つの比喩があなたの心に浮かんでいたならば、ジャヤセーナ王子があなたに信伏し、信伏した上であなたに敬意を表したであろうことは、驚くべきことではない。”“世尊よ、ジャヤセーナ王子に対して、これら二つの驚くべき、かつて聞いたこともない比喩が、世尊の智慧において浮かぶようには、どうして私の智慧において浮かぶことがあり得たでしょうか。” 217. ‘‘Seyyathāpi, aggivessana, rājā khattiyo muddhāvasitto nāgavanikaṃ āmanteti – ‘ehi tvaṃ, samma nāgavanika, rañño nāgaṃ abhiruhitvā nāgavanaṃ pavisitvā āraññakaṃ nāgaṃ atipassitvā rañño nāgassa gīvāyaṃ upanibandhāhī’ti. ‘Evaṃ, devā’ti kho, aggivessana, nāgavaniko rañño khattiyassa muddhāvasittassa paṭissutvā rañño nāgaṃ abhiruhitvā nāgavanaṃ pavisitvā āraññakaṃ nāgaṃ atipassitvā rañño nāgassa gīvāyaṃ upanibandhati. Tamenaṃ rañño nāgo abbhokāsaṃ nīharati. Ettāvatā kho, aggivessana, āraññako nāgo abbhokāsaṃ gato hoti. Etthagedhā hi, aggivessana, āraññakā nāgā yadidaṃ – nāgavanaṃ. Tamenaṃ nāgavaniko rañño khattiyassa muddhāvasittassa ārocesi – ‘abbhokāsagato kho, deva, āraññako nāgo’ti. Atha kho aggivessana, tamenaṃ rājā khattiyo muddhāvasitto hatthidamakaṃ āmantesi – ‘ehi tvaṃ, samma hatthidamaka, āraññakaṃ nāgaṃ damayāhi āraññakānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya gāmante abhiramāpanāya manussakantesu sīlesu samādapanāyā’’’ti. 217. “アッギヴェッサナよ、例えば、灌頂を授かった刹帝利の王が、象を捕らえる者にこう命じたとする。‘友よ、象を捕らえる者よ、来なさい。あなたは王の象に乗り、象の森に入り、森に住む野生の象を見つけたら、王の象の首に繋ぎなさい’と。アッギヴェッサナよ、象を捕らえる者は‘承知いたしました、王よ’と灌頂を授かった刹帝利の王に応え、王の象に乗って象の森に入り、野生の象を見つけると、それを王の象の首に繋ぐ。王の象は、その野生の象を広場へと連れ出す。アッギヴェッサナよ、これによって野生の象は広場に出たことになる。アッギヴェッサナよ、野生の象たちが執着しているのは、まさにこの象の森である。象を捕らえる者は、灌頂を授かった刹帝利の王にこう報告する。‘王よ、野生の象は広場に到着いたしました’と。アッギヴェッサナよ、そこで灌頂を授かった刹帝利の王は、象を調教する者にこう命じる。‘友よ、象を調教する者よ、来なさい。あなたは野生の象を調教しなさい。森での習性を打ち負かすために、森での荒々しい思惑を打ち負かすために、森での苦悩・疲労・熱悩を打ち負かすために、人里の近くで楽しませ、人々に好まれる習性を身につけさせるために’と。” ‘‘‘Evaṃ[Pg.173], devā’ti kho, aggivessana, hatthidamako rañño khattiyassa muddhāvasittassa paṭissutvā mahantaṃ thambhaṃ pathaviyaṃ nikhaṇitvā āraññakassa nāgassa gīvāyaṃ upanibandhati āraññakānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya gāmante abhiramāpanāya manussakantesu sīlesu samādapanāya. Tamenaṃ hatthidamako yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpāhi vācāhi samudācarati. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa yā sā vācā nelā kaṇṇasukhā pemanīyā hadayaṅgamā porī bahujanakantā bahujanamanāpā tathārūpāhi vācāhi samudācariyamāno sussūsati, sotaṃ odahati, aññā cittaṃ upaṭṭhāpeti; tamenaṃ hatthidamako uttari tiṇaghāsodakaṃ anuppavecchati. “象を調教する者は‘承知いたしました、王よ’と灌頂を授かった刹帝利の王に応え、大きな柱を地面に深く埋め、野生の象の首をそこに繋ぐ。それは、森での習性を打ち負かすため、森での荒々しい思惑を打ち負かすため、森での苦悩・疲労・熱悩を打ち負かすため、人里の近くで楽しませ、人々に好まれる習性を身につけさせるためである。そして、象を調教する者は、欠点がなく、耳に心地よく、愛情深く、心に響き、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人を喜ばせるような、そのような言葉で象に語りかける。アッギヴェッサナよ、野生の象が、象を調教する者の、欠点がなく、耳に心地よく、愛情深く、心に響き、礼儀正しく、多くの人に好まれ、多くの人を喜ばせるような言葉で語りかけられるとき、耳を傾け、注意を払い、理解しようと心を用いるようになる。その時、象を調教する者は、さらに草や餌や水を与えるのである。” ‘‘Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa tiṇaghāsodakaṃ paṭiggaṇhāti, tatra hatthidamakassa evaṃ hoti – ‘jīvissati kho dāni āraññako nāgo’ti. Tamenaṃ hatthidamako uttari kāraṇaṃ kāreti – ‘ādiya, bho, nikkhipa, bho’ti. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa ādānanikkhepe vacanakaro hoti ovādappaṭikaro, tamenaṃ hatthidamako uttari kāraṇaṃ kāreti – ‘abhikkama, bho, paṭikkama, bho’ti. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa abhikkamapaṭikkamavacanakaro hoti ovādappaṭikaro, tamenaṃ hatthidamako uttari kāraṇaṃ kāreti – ‘uṭṭhaha, bho, nisīda, bho’ti. Yato kho, aggivessana, āraññako nāgo hatthidamakassa uṭṭhānanisajjāya vacanakaro hoti ovādappaṭikaro, tamenaṃ hatthidamako uttari āneñjaṃ nāma kāraṇaṃ kāreti, mahantassa phalakaṃ soṇḍāya upanibandhati, tomarahattho ca puriso uparigīvāya nisinno hoti, samantato ca tomarahatthā purisā parivāretvā ṭhitā honti, hatthidamako ca dīghatomarayaṭṭhiṃ gahetvā purato ṭhito hoti. So āneñjaṃ kāraṇaṃ kāriyamāno neva purime pāde copeti na pacchime pāde copeti, na purimakāyaṃ copeti na pacchimakāyaṃ copeti, na sīsaṃ copeti, na kaṇṇe copeti, na dante copeti[Pg.174], na naṅguṭṭhaṃ copeti, na soṇḍaṃ copeti. So hoti āraññako nāgo khamo sattippahārānaṃ asippahārānaṃ usuppahārānaṃ sarapattappahārānaṃ bheripaṇavavaṃsasaṅkhaḍiṇḍimaninnādasaddānaṃ sabbavaṅkadosanihitaninnītakasāvo rājāraho rājabhoggo rañño aṅganteva saṅkhaṃ gacchati. “アッジヴェッサナよ、森の象が象使いから草の餌と水を受け取るようになるとき、その時、象使いにはこのように思われます。‘今や、この森の象は生き長らえるだろう’と。次に、象使いはその象にさらなる訓練を課します。‘これを持て、象よ。これを置け、象よ’と。アッジヴェッサナよ、森の象が象使いの‘持つこと’と‘置くこと’の言葉に従い、教えに従うようになるとき、象使いはさらに訓練を課します。‘進め、象よ。退け、象よ’と。アッジヴェッサナよ、森の象が象使いの‘進むこと’と‘退くこと’の言葉に従い、教えに従うようになるとき、象使いはさらに訓練を課します。‘立て、象よ。座れ、象よ’と。アッジヴェッサナよ、森の象が象使いの‘立つこと’と‘座ること’の言葉に従い、教えに従うようになるとき、象使いはさらに‘不動(アーネーンジャ)’と呼ばれる訓練を課します。その鼻に大きな板を縛り付け、刺股(さすまた)を手にした男が首の上に乗ります。また、周囲には刺股を手にした男たちが囲んで立ち、象使いは長い刺股の棒を持って象の前に立ちます。その象は、不動の訓練を課されている間、前足も動かさず、後ろ足も動かさず、体の前部も動かさず、体の後部も動かさず、頭も動かさず、耳も動かさず、牙も動かさず、尾も動かさず、鼻も動かしません。その森の象は、槍の打撃、剣の打撃、矢の打撃、投げ矢の打撃に耐え、大太鼓、小太鼓、笛、法螺貝、打楽器の轟音に耐える者となります。すべての狡猾な欠陥を除き、汚れを去ったその象は、王にふさわしく、王に供され、王の象(象の王の肢体)と呼ばれるようになるのです。” 218. ‘‘Evameva kho, aggivessana, idha tathāgato loke uppajjati arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā. So imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ, kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāseti. Taṃ dhammaṃ suṇāti gahapati vā gahapatiputto vā aññatarasmiṃ vā kule paccājāto. So taṃ dhammaṃ sutvā tathāgate saddhaṃ paṭilabhati. So tena saddhāpaṭilābhena samannāgato iti paṭisañcikkhati – ‘sambādho gharāvāso rajāpatho, abbhokāso pabbajjā. Nayidaṃ sukaraṃ agāraṃ ajjhāvasatā ekantaparipuṇṇaṃ ekantaparisuddhaṃ saṅkhalikhitaṃ brahmacariyaṃ carituṃ. Yaṃnūnāhaṃ kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajeyya’nti. 218. “アッジヴェッサナよ、これと同じように、この世に如来が現れます。彼は、供養を受けるにふさわしい方(阿羅漢)、正しく自ら悟った方(正等覚者)、明知と行足を備えた方(明行足)、善く去った方(善逝)、世間を知る方(世間解)、無上の、調御されるべき人の導き手(無上士調御丈夫)、天界と人間の師(天人師)、目覚めた方(仏陀)、尊き方(世尊)です。彼は、神々、魔羅、梵天を含むこの世界を、沙門、婆羅門、神々と人間を含む衆生とともに、自ら卓越した知恵で知り、現証して宣言します。彼は、初めに良く、中ほどに良く、終わりに良い、意味と文句を具えた法を説き、全く円満で清浄な聖なる実践(梵行)を明らかにします。家主、あるいは家主の息子、あるいは他の家系に生まれた者が、その法を聴きます。彼はその法を聴いて、如来に対して信心を得ます。彼はその信心を具えて、このように深く考察します。‘家での生活は窮屈で、塵の積もる道である。出家は広々とした場所のようである。家に住みながら、この全く円満で全く清浄な、磨かれた貝殻のように純白な聖なる実践を、完全に行うことは容易ではない。いざ、私は髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を身にまとい、家を出て、家なき身となって出家しよう’と。” ‘‘So aparena samayena appaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya mahantaṃ vā bhogakkhandhaṃ pahāya appaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya mahantaṃ vā ñātiparivaṭṭaṃ pahāya kesamassuṃ ohāretvā kāsāyāni vatthāni acchādetvā agārasmā anagāriyaṃ pabbajati. Ettāvatā kho, aggivessana, ariyasāvako abbhokāsagato hoti. Etthagedhā hi, aggivessana, devamanussā yadidaṃ – pañca kāmaguṇā. Tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, sīlavā hohi, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharāhi ācāragocarasampanno, aṇumattesu vajjesu bhayadassāvī, samādāya sikkhassu sikkhāpadesū’’’ti. “彼は後の時に、わずかな財産の集積を捨て、あるいは多大な財産の集積を捨て、わずかな親族の集まりを捨て、あるいは多大な親族の集まりを捨てて、髪と髭を剃り落とし、黄褐色の衣を身にまとい、家を出て、家なき身となって出家します。アッジヴェッサナよ、これによって、聖なる弟子は広々とした(開かれた)場所に至ったことになります。アッジヴェッサナよ、神々と人間は、いわゆる五つの欲の対象(五欲功徳)に執着しているのです。如来はさらにその比丘を次のように導きます。‘比丘よ、来なさい。あなたは戒ある者となりなさい。別解脱律儀(パーティモッカ)によって守られ、正しい行儀と赴くべき場所を具え、微細な過ちにも恐れを見、学習項目(学処)を正しく受けて修行しなさい’と。” ‘‘Yato kho, aggivessana, ariyasāvako sīlavā hoti, pātimokkhasaṃvarasaṃvuto viharati ācāragocarasampanno aṇumattesu vajjesu [Pg.175] bhayadassāvī, samādāya sikkhati sikkhāpadesu, tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, indriyesu guttadvāro hohi, cakkhunā rūpaṃ disvā mā nimittaggāhī…pe… (yathā gaṇakamoggallānasuttante, evaṃ vitthāretabbāni.) “アッジヴェッサナよ、聖なる弟子が戒ある者となり、別解脱律儀によって守られて住み、正しい行儀と赴くべき場所を具え、微細な過ちにも恐れを見、学習項目を正しく受けて修行するようになるとき、如来はさらに彼を次のように導きます。‘比丘よ、来なさい。あなたは感官の門をガードする者となりなさい。眼で色(形あるもの)を見て、その相(全体像)を掴まず……(中略)……(ガナカ・モッガラーナ経にあるように詳しく説かれるべきです)’” 219. ‘‘So ime pañca nīvaraṇe pahāya cetaso upakkilese paññāya dubbalīkaraṇe kāye kāyānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Vedanāsu…pe… citte…pe… dhammesu dhammānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Seyyathāpi, aggivessana, hatthidamako mahantaṃ thambhaṃ pathaviyaṃ nikhaṇitvā āraññakassa nāgassa gīvāyaṃ upanibandhati āraññakānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya āraññakānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya gāmante abhiramāpanāya manussakantesu sīlesu samādapanāya; evameva kho, aggivessana, ariyasāvakassa ime cattāro satipaṭṭhānā cetaso upanibandhanā honti gehasitānañceva sīlānaṃ abhinimmadanāya gehasitānañceva sarasaṅkappānaṃ abhinimmadanāya gehasitānañceva darathakilamathapariḷāhānaṃ abhinimmadanāya ñāyassa adhigamāya nibbānassa sacchikiriyāya. 219. “その比丘は、心の汚れであり智慧を弱めるこれら五つの蓋(五蓋)を捨てて、身において身を観じ、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて住む。受において…(中略)…心において…(中略)…法において法を観じ、熱心に、正知をもち、正念をもって、世における貪欲と憂いを除いて住む。アッギヴェッサナよ、例えば、象の調教師が大きな柱を地面に打ち込み、森の野生の象の首に縛り付けるのは、森の習性を抑え、森の思考を抑え、森の苦悩・疲労・熱悩を抑え、村の近くで楽しませ、人間に好まれる習性を習得させるためである。アッギヴェッサナよ、それと同じように、聖なる弟子のこれら四つの念処は、在家に執着する習性を抑え、在家に執着する思考を抑え、在家に執着する苦悩・疲労・熱悩を抑え、正しい道の獲得のため、涅槃の実現のために、心を繋ぎ止めるものとなるのである。” 220. ‘‘Tamenaṃ tathāgato uttariṃ vineti – ‘ehi tvaṃ, bhikkhu, kāye kāyānupassī viharāhi, mā ca kāmūpasaṃhitaṃ vitakkaṃ vitakkesi. Vedanāsu… citte… dhammesu dhammānupassī viharāhi, mā ca kāmūpasaṃhitaṃ vitakkaṃ vitakkesī’’’ti. 220. “如来は彼をさらに次のように導く。‘来なさい、比丘よ。身において身を観じて住みなさい。しかし、欲に関わる思考(尋)をめぐらせてはならない。受において…心において…法において法を観じて住みなさい。しかし、欲に関わる思考をめぐらせてはならない’と。” ‘‘So vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte pubbenivāsānussatiñāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati, seyyathidaṃ – ekampi jātiṃ dvepi jātiyo…pe… iti sākāraṃ sauddesaṃ anekavihitaṃ pubbenivāsaṃ anussarati. “彼は尋と伺が静まることにより、内なる清浄と心の統一があり、尋もなく伺もない、定から生じた喜と楽のある第二禅を…(中略)…第三禅を…第四禅を具足して住む。彼は、このように心が定まり、清浄で、潔白で、汚れがなく、随眠煩悩が去り、柔軟で、適応性があり、確立し、不動に達したとき、宿住随念智へと心を向ける。彼は、多種多様な過去の生涯を思い出す。すなわち、一生、二生…(中略)…このように、形態とともに、詳細とともに、多種多様な過去の生涯を思い出すのである。” 221. ‘‘So [Pg.176] evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte sattānaṃ cutūpapātañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passati cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate…pe… yathākammūpage satte pajānāti. 221. “彼は、このように心が定まり、清浄で、潔白で、汚れがなく、随眠煩悩が去り、柔軟で、適応性があり、確立し、不動に達したとき、衆生の死生智へと心を向ける。彼は、清浄で超人的な天眼によって、衆生が死に、また生まれるのを見る。卑しいもの、高貴なもの、美しいもの、醜いもの、幸福な所に赴くもの、不幸な所に赴くもの…(中略)…衆生が業に従って赴くのを如実に知る。” ‘‘So evaṃ samāhite citte parisuddhe pariyodāte anaṅgaṇe vigatūpakkilese mudubhūte kammaniye ṭhite āneñjappatte āsavānaṃ khayañāṇāya cittaṃ abhininnāmeti. So ‘idaṃ dukkha’nti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ dukkhanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti; ‘ime āsavā’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavasamudayo’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodho’ti yathābhūtaṃ pajānāti, ‘ayaṃ āsavanirodhagāminī paṭipadā’ti yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa evaṃ jānato evaṃ passato kāmāsavāpi cittaṃ vimuccati, bhavāsavāpi cittaṃ vimuccati, avijjāsavāpi cittaṃ vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. “彼は、このように心が定まり、清浄で、潔白で、汚れがなく、随眠煩悩が去り、柔軟で、適応性があり、確立し、不動に達したとき、漏尽智へと心を向ける。彼は‘これは苦である’と如実に知り、‘これは苦の集起である’と如実に知り、‘これは苦の滅尽である’と如実に知り、‘これは苦の滅尽に導く道である’と如実に知る。‘これらは漏(煩悩)である’と如実に知り、‘これは漏の集起である’と如実に知り、‘これは漏の滅尽である’と如実に知り、‘これは漏の滅尽に導く道である’と如実に知る。このように知り、このように見るとき、彼の心は欲漏から解脱し、有漏から解脱し、無明漏から解脱する。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じる。‘生は尽きた。聖なる修行は完成した。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはない’と知るのである。” ‘‘So hoti bhikkhu khamo sītassa uṇhassa jighacchāya pipāsāya ḍaṃsamakasavātātapasarīsapasamphassānaṃ duruttānaṃ durāgatānaṃ vacanapathānaṃ, uppannānaṃ sārīrikānaṃ vedanānaṃ dukkhānaṃ tibbānaṃ kharānaṃ kaṭukānaṃ asātānaṃ amanāpānaṃ pāṇaharānaṃ adhivāsakajātiko hoti sabbarāgadosamohanihitaninnītakasāvo āhuneyyo pāhuneyyo dakkhiṇeyyo añjalikaraṇīyo anuttaraṃ puññakkhettaṃ lokassa. “その比丘は、寒さ、暑さ、飢え、渇き、虻、蚊、風、日差し、這うものとの接触に耐え、悪く言われた言葉や不快な言葉の道に耐え、生じた身体的な苦痛、激しく、鋭く、過酷で、不快で、好ましくなく、命を奪うような感受を忍受する性質をもつ者となる。すべての貪・瞋・癡を滅ぼし、汚れを除き去った彼は、供養を受けるに値し、もてなしを受けるに値し、布施を受けるに値し、合掌されるに値する、世の無上の福田となる。” 222. ‘‘Mahallako cepi, aggivessana, rañño nāgo adanto avinīto kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ mahallako rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, rañño nāgo. Daharo cepi, aggivessana, rañño nāgo adanto avinīto kālaṅkaroti[Pg.177], ‘adantamaraṇaṃ daharo rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; evameva kho, aggivessana, thero cepi bhikkhu akhīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ thero bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, bhikkhu. Navo cepi, aggivessana, bhikkhu akhīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘adantamaraṇaṃ navo bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati. 222. “アッギヴェッサナよ、もし王の大きな象が、調教されず、訓練されないまま死ぬならば、‘王の大きな象は、未調教の死を遂げた’と数えられる。中くらいの象であっても、若い象であっても、調教されず訓練されないまま死ぬならば、‘王の若い象は、未調教の死を遂げた’と数えられる。アッギヴェッサナよ、それと同じように、長老の比丘であっても、まだ漏が尽きていないまま死ぬならば、‘長老の比丘は、未調教の死を遂げた’と数えられる。中座の比丘であっても、新参の比丘であっても、漏が尽きていないまま死ぬならば、‘新参の比丘は、未調教の死を遂げた’と数えられるのである。” ‘‘Mahallako cepi, aggivessana, rañño nāgo sudanto suvinīto kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ mahallako rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, rañño nāgo… daharo cepi, aggivessana, rañño nāgo sudanto suvinīto kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ daharo rañño nāgo kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; evameva kho, aggivessana, thero cepi bhikkhu khīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ thero bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchati; majjhimo cepi, aggivessana, bhikkhu. Navo cepi, aggivessana, bhikkhu khīṇāsavo kālaṅkaroti, ‘dantamaraṇaṃ navo bhikkhu kālaṅkato’tveva saṅkhaṃ gacchatī’’ti. “アッギヴェッサナよ、もし王の老いた象が、よく調教され、よく訓練されて命を終えるなら、‘王の老いた象は調教された死を遂げた’と見なされる。アッギヴェッサナよ、もし王の中くらいの象が……アッギヴェッサナよ、もし王の若い象が、よく調教され、よく訓練されて命を終えるなら、‘王の若い象は調教された死を遂げた’と見なされる。アッギヴェッサナよ、それと同じように、もし長老の比丘が、諸々の漏(けがれ)を滅尽して命を終えるなら、‘長老の比丘は調教された死を遂げた’と見なされる。アッギヴェッサナよ、中くらいの比丘も……アッギヴェッサナよ、もし新参の比丘が、諸々の漏を滅尽して命を終えるなら、‘新参の比丘は調教された死を遂げた’と見なされる。” Idamavoca bhagavā. Attamano aciravato samaṇuddeso bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。アチラヴァタ沙弥は歓喜し、世尊の説かれたことを喜んだ。 Dantabhūmisuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ. 第五の調御地経(ダンダブーミ・スッタ)が完結した。 6. Bhūmijasuttaṃ 6. ブーミジャ経 223. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Atha kho āyasmā bhūmijo pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena jayasenassa rājakumārassa nivesanaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Atha kho jayaseno rājakumāro yenāyasmā bhūmijo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā bhūmijena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho jayaseno rājakumāro āyasmantaṃ bhūmijaṃ etadavoca – ‘‘santi, bho bhūmija, eke samaṇabrāhmaṇā [Pg.178] evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – ‘āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāyā’ti. Idha bhoto bhūmijassa satthā kiṃvādī kimakkhāyī’’ti? ‘‘Na kho metaṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyya – ‘āsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Āsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāyā’ti. Na kho me taṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyyā’’ti. ‘‘Sace kho bhoto bhūmijassa satthā evaṃvādī evamakkhāyī, addhā bhoto bhūmijassa satthā sabbesaṃyeva puthusamaṇabrāhmaṇānaṃ muddhānaṃ maññe āhacca tiṭṭhatī’’ti. Atha kho jayaseno rājakumāro āyasmantaṃ bhūmijaṃ sakeneva thālipākena parivisi. 223. このように私は聞いた。ある時、世尊は王舎城(ラージャガハ)の竹林(ヴェーฬヴァナ)、栗鼠(りす)の飼育所に滞在しておられた。その時、尊者ブーミジャは、午前の時間に、下衣を整え、鉢と衣を持って、ジャヤセーナ王子の邸宅へと赴いた。赴いて、用意された座に座った。すると、ジャヤセーナ王子は尊者ブーミジャのところへやって来た。やって来て、尊者ブーミジャと親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶の言葉を交わした後、一方に座った。一方に座ったジャヤセーナ王子は、尊者ブーミジャに次のように言った。‘尊者ブーミジャよ、ある沙門やバラモンたちは、次のような説を持ち、次のような見解を持っています。“願いを持って清浄行(ブラフマチャリヤ)を励んでも、果報を得ることはできない。願いを持たずに清浄行を励んでも、果報を得ることはできない。願いを持ち、かつ願いを持たずに清浄行を励んでも、果報を得ることはできない。願いを持つのでもなく、願いを持たないのでもなく清浄行を励んでも、果報を得ることはできない”と。ここで、尊者ブーミジャの師(世尊)は何と説かれ、何を教示されているのですか?”‘王子よ、私はそれを世尊の御前から直接聞いたわけでも、直接受けたわけでもありません。しかし、世尊が次のように答えられるということはあり得ることです。“もし願いを持って、理にかなわない方法で清浄行を励むなら、果報を得ることはできない。もし願いを持たずに、理にかなわない方法で清浄行を励むなら、果報を得ることはできない。もし願いを持ち、かつ願いを持たずに、理にかなわない方法で清浄行を励むなら、果報を得ることはできない。もし願いを持つのでもなく、願いを持たないのでもなく、理にかなわない方法で清浄行を励むなら、果報を得ることはできない。しかし、もし願いを持って、理にかなった方法で清浄行を励むなら、果報を得ることができる。もし願いを持たずに、理にかなった方法で清浄行を励むなら、果報を得ることができる。もし願いを持ち、かつ願いを持たずに、理にかなった方法で清浄行を励むなら、果報を得ることができる。もし願いを持つのでもなく、願いを持たないのでもなく、理にかなった方法で清浄行を励むなら、果報を得ることができる”と。王子よ、私はそれを世尊の御前から直接聞いたわけでも、直接受けたわけでもありません。しかし、世尊がそのように答えられるということはあり得ることです。”‘もし尊者ブーミジャの師がそのように説き、そのように教示されるのであれば、確かに尊者ブーミジャの師は、あらゆる多くの沙門やバラモンたちの頭を打ち砕いて立っておられると私は思います。”そこで、ジャヤセーナ王子は、尊者ブーミジャを自分自身の食事でもてなした。 224. Atha kho āyasmā bhūmijo pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā bhūmijo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idhāhaṃ, bhante, pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena jayasenassa rājakumārassa nivesanaṃ tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā paññatte [Pg.179] āsane nisīdiṃ. Atha kho, bhante, jayaseno rājakumāro yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā mayā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho, bhante, jayaseno rājakumāro maṃ etadavoca – ‘santi, bho bhūmija, eke samaṇabrāhmaṇā evaṃvādino evaṃdiṭṭhino – āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāyā’ti. ‘Idha bhoto bhūmijassa satthā kiṃvādī kimakkhāyī’ti? Evaṃ vutte ahaṃ, bhante, jayasenaṃ rājakumāraṃ etadavocaṃ – ‘na kho me taṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyya – āsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā ayoniso brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Āsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā yoniso brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāyāti. Na kho me taṃ, rājakumāra, bhagavato sammukhā sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ. Ṭhānañca kho etaṃ vijjati yaṃ bhagavā evaṃ byākareyyā’ti. ‘Sace bhoto bhūmijassa satthā evaṃvādī evamakkhāyī, addhā bhoto bhūmijassa satthā sabbesaṃyeva puthusamaṇabrāhmaṇānaṃ muddhānaṃ maññe āhacca tiṭṭhatī’ti. ‘Kaccāhaṃ, bhante, evaṃ puṭṭho evaṃ byākaramāno vuttavādī ceva bhagavato homi, na ca bhagavantaṃ abhūtena abbhācikkhāmi, dhammassa cānudhammaṃ byākaromi, na ca koci sahadhammiko vādānuvādo gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchatī’’’ti? 224. その時、尊者ブーミジャは、食後、托鉢から戻ると、世尊のおられるところへ近づいた。近づいて、世尊を礼拝し、一方に座った。一方に座った尊者ブーミジャは、世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、私は今日、午前中に、下衣を整え、鉢と衣を持って、ジャヤセーナ王子の邸宅へと赴きました。赴いて、用意された座に座りました。世尊よ、すると、ジャヤセーナ王子が私のところへ近づいてきました。近づいて、私と親しく挨拶を交わしました。喜ばしく、心に留めるべき挨拶の言葉を交わし終えて、一方に座りました。一方に座ったジャヤセーナ王子は、私に次のように言いました。‘ブーミジャ殿、ある沙門やバラモンたちは、このように説き、このような見解を持っています。“願いを持って清浄行を修めても、果(悟り)を得ることはできない。願いを持たずに清浄行を修めても……(中略)……願いを持っても持たなくても清浄行を修めても、果を得ることはできない。願いを持つのでもなく持たないのでもなく清浄行を修めても、果を得ることはできない”と。ここで、ブーミジャ殿の師(世尊)は、どのように説き、何を教示されているのですか?’世尊よ、このように言われたので、私はジャヤセーナ王子に次のように答えました。‘王子よ、私はそれを世尊から直接聞いたことも、直接受けたこともありません。しかし、世尊が次のように答えられるということはあり得ることです。“願いを持っていても、理にかなわない方法(如理ならざる作意)で清浄行を修めるなら、果を得ることはできない。願いを持たなくても、理にかなわない方法で清浄行を修めるなら、果を得ることはできない。願いを持っても持たなくても、理にかなわない方法で清浄行を修めるなら、果を得ることはできない。願いを持つのでもなく持たないのでもなく、理にかなわない方法で清浄行を修めるなら、果を得ることはできない。願いを持っていても、理にかなった方法(如理作意)で清浄行を修めるなら、果を得ることができる。願いを持たなくても……(中略)……願いを持っても持たなくても……(中略)……願いを持つのでもなく持たないのでもなく、理にかなった方法で清浄行を修めるなら、果を得ることができる”と。王子よ、私はそれを世尊から直接聞いたことも、直接受けたこともありません。しかし、世尊がそのように答えられるということはあり得ることです’と。すると王子は言いました。‘もしブーミジャ殿の師がそのように説き、そのように教示されているのであれば、確かにブーミジャ殿の師は、あまたの沙門やバラモンたちの頭を打ち砕いて(凌駕して)立っておられるように思われます’と。世尊よ、このように問われて、このように答えた私は、世尊の説かれた通りに語る者であり、事実でないことで世尊を誹謗することなく、法にかなった法を説き、法にかなったいかなる反論も非難されるべき点に至ることはないでしょうか?” ‘‘Taggha tvaṃ, bhūmija, evaṃ puṭṭho evaṃ byākaramāno vuttavādī ceva me hosi, na ca maṃ abhūtena abbhācikkhasi, dhammassa cānudhammaṃ byākarosi, na ca koci sahadhammiko vādānuvādo gārayhaṃ ṭhānaṃ āgacchati. Ye hi keci, bhūmija, samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino micchāsaṅkappā micchāvācā [Pg.180] micchākammantā micchāājīvā micchāvāyāmā micchāsatī micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. “ブーミジャよ、確かに、そのように問われて、そのように答えるあなたは、私の説いた通りに語る者であり、事実でないことで私を誹謗することなく、法にかなった法を説いており、法にかなったいかなる反論も非難されるべき点に至ることはない。ブーミジャよ、およそどのような沙門やバラモンであれ、邪見、邪思惟、邪語、邪業、邪命、邪精進、邪念、邪定(八邪道)を持つ者たちが、願いを持って清浄行を修めても、果を得ることはできない。願いを持たずに清浄行を修めても、果を得ることはできない。願いを持っても持たなくても清浄行を修めても、果を得ることはできない。願いを持つのでもなく持たないのでもなく清浄行を修めても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しくない方法(如理ならざる道)だからである。” 225. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso telatthiko telagavesī telapariyesanaṃ caramāno vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya. Āsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā vālikaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, abhabbo telassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, telassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino micchāsaṅkappā micchāvācā micchākammantā micchāājīvā micchāvāyāmā micchāsatī micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. 225. “たとえば、ブーミジャよ、ある人が油を欲し、油を求め、油を探し求めて歩き回り、砂を器に盛り、水を何度も何度も振りかけて絞るとしよう。彼が願い(期待)を抱いて、砂を器に盛り、水を何度も何度も振りかけて絞ったとしても、油を得ることはできない。願いを抱かずに絞ったとしても、油を得ることはできない。願いを抱き、かつ抱かずに絞ったとしても、油を得ることはできない。願いを抱くのでもなく、抱かないのでもなく絞ったとしても、油を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが油を得るための理にかなわない方法(あやまった方法)だからである。ブーミジャよ、それと同じように、およそ沙門やバラモンであって、邪見、邪思惟、邪語、邪業、邪命、邪精進、邪念、邪定を有する者たちが、願いを抱いて梵行(清らかな修行)に励んだとしても、彼らが果(修行の果報)を得ることはできない。願いを抱かずに梵行に励んだとしても、果を得ることはできない。願いを抱き、かつ抱かずに梵行に励んだとしても、果を得ることはできない。願いを抱くのでもなく、抱かないのでもなく梵行に励んだとしても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための理にかなわない方法だからである。” ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso khīratthiko khīragavesī khīrapariyesanaṃ caramāno gāviṃ taruṇavacchaṃ visāṇato āviñcheyya. Āsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ visāṇato āviñcheyya, abhabbo khīrassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ [Pg.181] nānāsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ visāṇato āviñcheyya, abhabbo khīrassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, khīrassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino…pe… micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. “たとえば、ブーミジャよ、ある人が乳を欲し、乳を求め、乳を探し求めて歩き回り、子牛のいる雌牛の角から(乳を)絞り出そうとするとしよう。彼が願いを抱いて、子牛のいる雌牛の角から絞り出したとしても、乳を得ることはできない。願いを抱かずに……(中略)……願いを抱き、かつ抱かずに……(中略)……願いを抱くのでもなく、抱かないのでもなく、子牛のいる雌牛の角から絞り出したとしても、乳を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが乳を得るための理にかなわない方法だからである。ブーミジャよ、それと同じように、およそ沙門やバラモンであって、邪見……(中略)……邪定を有する者たちが、願いを抱いて梵行に励んだとしても、彼らが果を得ることはできない。願いを抱かずに……(中略)……願いを抱き、かつ抱かずに……(中略)……願いを抱くのでもなく、抱かないのでもなく梵行に励んだとしても、彼らが果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための理にかなわない方法だからである。” 226. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso navanītatthiko navanītagavesī navanītapariyesanaṃ caramāno udakaṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya. Āsañcepi karitvā udakaṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, abhabbo navanītassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā udakaṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, abhabbo navanītassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, navanītassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā micchādiṭṭhino…pe… micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. 226. “たとえば、ブーミジャよ、ある人が生酥(バター)を欲し、生酥を求め、生酥を探し求めて歩き回り、瓶の中に水を注ぎ、攪拌棒でかき回すとしよう。彼が願いを抱いて、瓶の中に水を注ぎ、攪拌棒でかき回したとしても、生酥を得ることはできない。願いを抱かずに……(中略)……願いを抱き、かつ抱かずに……(中略)……願いを抱くのでもなく、抱かないのでもなく、瓶の中に水を注ぎ、攪拌棒でかき回したとしても、生酥を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが生酥を得るための理にかなわない方法だからである。ブーミジャよ、それと同じように、およそ沙門やバラモンであって、邪見……(中略)……邪定を有する者たちが、願いを抱いて梵行に励んだとしても、彼らが果を得ることはできない。願いを抱かずに……(中略)……願いを抱き、かつ抱かずに……(中略)……願いを抱くのでもなく、抱かないのでもなく梵行に励んだとしても、彼らが果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための理にかなわない方法だからである。” ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso aggitthiko aggigavesī aggipariyesanaṃ caramāno allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya. Āsañcepi karitvā allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya, abhabbo aggissa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā allaṃ kaṭṭhaṃ sasnehaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya, abhabbo aggissa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, aggissa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā [Pg.182] micchādiṭṭhino…pe… micchāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe…āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, abhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Ayoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. Ye hi keci, bhūmija, samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino sammāsaṅkappā sammāvācā sammākammantā sammāājīvā sammāvāyāmā sammāsatī sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. “ブーミジャよ、例えば、火を求め、火を探し、火を求めて歩き回っている男が、樹液を含んだ生木を火きり臼として取り、火をきりだそうと擦るとしよう。彼が、火を得たいという願いを持って、樹液を含んだ生木を火きり臼として擦ったとしても、火を得ることはできない。願いを持たずに擦ったとしても……願いを持ったり持たなかったりして擦ったとしても……願いを持つのでもなく持たないのでもなく、樹液を含んだ生木を火きり臼として擦ったとしても、火を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが火を得るための正しい方法ではないからだ。ブーミジャよ、これと同じように、邪見……邪定を持つ沙門やバラモンたちが、願いを持って梵行に励んだとしても、果を得ることはできない。願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく梵行に励んだとしても、果を得ることはできない。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しい方法ではないからだ。ブーミジャよ、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定を持つ沙門やバラモンたちが、願いを持って梵行に励むなら、果を得ることができる。願いを持たずに梵行に励むなら、果を得ることができる。願いを持ったり持たなかったりして梵行に励むなら、果を得ることができる。願いを持つのでもなく持たないのでもなく梵行に励むなら、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しい方法だからだ。” 227. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso telatthiko telagavesī telapariyesanaṃ caramāno tilapiṭṭhaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya. Āsañcepi karitvā tilapiṭṭhaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, bhabbo telassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā tilapiṭṭhaṃ doṇiyā ākiritvā udakena paripphosakaṃ paripphosakaṃ pīḷeyya, bhabbo telassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, telassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. 227. “ブーミジャよ、例えば、油を求め、油を探し、油を求めて歩き回っている男が、胡麻の粉を器に入れ、水を何度も振りかけながら絞るとしよう。彼が、油を得たいという願いを持って、胡麻の粉を器に入れ、水を何度も振りかけながら絞るなら、油を得ることができる。願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく、胡麻の粉を器に入れ、水を何度も振りかけながら絞るなら、油を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが油を得るための正しい方法だからだ。ブーミジャよ、これと同じように、正見……正定を持つ沙門やバラモンたちが、願いを持って梵行に励むなら、果を得ることができる。願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく梵行に励むなら、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しい方法だからだ。” ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso khīratthiko khīragavesī khīrapariyesanaṃ caramāno gāviṃ taruṇavacchaṃ thanato āviñcheyya. Āsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ thanato āviñcheyya, bhabbo khīrassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā gāviṃ taruṇavacchaṃ thanato āviñcheyya, bhabbo khīrassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, khīrassa adhigamāya. Evameva [Pg.183] kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā…pe… anāsañcepi karitvā…pe… āsañca anāsañcepi karitvā…pe… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. “ブーミジャよ、例えば、乳を求め、乳を探し、乳を求めて歩き回っている男が、若い子牛のいる雌牛の乳房を絞るとしよう。彼が、乳を得たいという願いを持って、若い子牛のいる雌牛の乳房を絞るなら、乳を得ることができる。願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく、若い子牛のいる雌牛の乳房を絞るなら、乳を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが乳を得るための正しい方法だからだ。ブーミジャよ、これと同じように、正見……正定を持つ沙門やバラモンたちが、願いを持って……願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく梵行に励むなら、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しい方法だからだ。” 228. ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso navanītatthiko navanītagavesī navanītapariyesanaṃ caramāno dadhiṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya. Āsañcepi karitvā dadhiṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, bhabbo navanītassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā… āsañca anāsañcepi karitvā… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā dadhiṃ kalase āsiñcitvā matthena āviñcheyya, bhabbo navanītassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, navanītassa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā… āsañca anāsañcepi karitvā … nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. 228. “ブーミジャよ、例えば、生酥を求め、生酥を探し、生酥を求めて歩き回っている男が、凝乳を瓶に入れ、攪拌棒でかき回すとしよう。彼が、生酥を得たいという願いを持って、凝乳を瓶に入れ、攪拌棒でかき回すなら、生酥を得ることができる。願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく、凝乳を瓶に入れ、攪拌棒でかき回すなら、生酥を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが生酥を得るための正しい方法だからだ。ブーミジャよ、これと同じように、正見……正定を持つ沙門やバラモンたちが、願いを持って梵行に励むなら、果を得ることができる。願いを持たずに……願いを持ったり持たなかったり……願いを持つのでもなく持たないのでもなく梵行に励むなら、果を得ることができる。それはなぜか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しい方法だからだ。” ‘‘Seyyathāpi, bhūmija, puriso aggitthiko aggigavesī aggipariyesanaṃ caramāno sukkhaṃ kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya; ( ) āsañcepi karitvā… anāsañcepi karitvā.. āsañca anāsañcepi karitvā… nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā sukkha kaṭṭhaṃ koḷāpaṃ uttarāraṇiṃ ādāya abhimantheyya, bhabbo aggissa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, aggissa adhigamāya. Evameva kho, bhūmija, ye hi keci samaṇā vā brāhmaṇā vā sammādiṭṭhino…pe… sammāsamādhino te āsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; āsañca anāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya; nevāsaṃ nānāsañcepi karitvā brahmacariyaṃ caranti, bhabbā phalassa adhigamāya. Taṃ kissa hetu? Yoni hesā, bhūmija, phalassa adhigamāya. “譬えば、ブーミジャよ、火を必要とし、火を探し、火を求めて歩き回る者が、乾燥した、汁のない木と火きり臼を手に取ってこすり合わせるとしましょう。彼が願いを持ってこすり合わせても……願いを持たずにこすり合わせても……願いを持ち、かつ持たずにこすり合わせても……あるいは願いを持つのでもなく、持たないのでもなく、乾燥した、汁のない木と火きり臼を手に取ってこすり合わせるなら、彼は火を得ることができるでしょう。それはなぜでしょうか。ブーミジャよ、それが火を得るための正しい方法だからです。ブーミジャよ、それと同じように、どのような沙門やバラモンであっても、正見を持ち……(中略)……正定を持つ者たちが、願いを持って梵行に励むなら、彼らは果(悟り)を得ることができるでしょう。願いを持たずに梵行に励むなら、彼らは果を得ることができるでしょう。願いを持ち、かつ持たずに梵行に励むなら、彼らは果を得ることができるでしょう。願いを持つのでもなく、持たないのでもなく梵行に励むなら、彼らは果を得ることができるでしょう。それはなぜでしょうか。ブーミジャよ、それが果を得るための正しい方法だからです。” ‘‘Sace [Pg.184] kho taṃ, bhūmija, jayasenassa rājakumārassa imā catasso upamā paṭibhāyeyyuṃ anacchariyaṃ te jayaseno rājakumāro pasīdeyya, pasanno ca te pasannākāraṃ kareyyā’’ti. ‘‘Kuto pana maṃ, bhante, jayasenassa rājakumārassa imā catasso upamā paṭibhāyissanti anacchariyā pubbe assutapubbā, seyyathāpi bhagavanta’’nti? “ブーミジャよ、もしこれら四つの譬えがジャヤセーナ王子の心に浮かんでいたならば、ジャヤセーナ王子があなたに清らかな信を寄せ、信を寄せた王子があなたに対して相応の礼を尽くしたであろうことは、驚くべきことではありません。”“尊師、世尊の智慧において浮かぶように、これら四つの驚くべき、かつて聞いたこともない譬えが、どうして私の智慧に浮かび得たでしょうか。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā bhūmijo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者ブーミジャは歓喜し、世尊の説かれたことを喜んだ。 Bhūmijasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ. ブーミジャ・スッタ(ブーミジャ経)第六、完。 7. Anuruddhasuttaṃ 7. アヌルッダ・スッタ(アヌルッダ経) 229. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho pañcakaṅgo thapati aññataraṃ purisaṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, ambho purisa, yenāyasmā anuruddho tenupasaṅkama; upasaṅkamitvā mama vacanena āyasmato anuruddhassa pāde sirasā vandāhi – ‘pañcakaṅgo, bhante, thapati āyasmato anuruddhassa pāde sirasā vandatī’ti; evañca vadehi – ‘adhivāsetu kira, bhante, āyasmā anuruddho pañcakaṅgassa thapatissa svātanāya attacatuttho bhattaṃ; yena ca kira, bhante, āyasmā anuruddho pagevataraṃ āgaccheyya; pañcakaṅgo, bhante, thapati bahukicco bahukaraṇīyo rājakaraṇīyenā’’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so puriso pañcakaṅgassa thapatissa paṭissutvā yenāyasmā anuruddho tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ anuruddhaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho so puriso āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘pañcakaṅgo, bhante, thapati āyasmato anuruddhassa pāde sirasā vandati, evañca vadeti – ‘adhivāsetu kira, bhante, āyasmā anuruddho pañcakaṅgassa thapatissa svātanāya attacatuttho bhattaṃ; yena ca kira, bhante, āyasmā anuruddho pagevataraṃ āgaccheyya; pañcakaṅgo, bhante, thapati bahukicco bahukaraṇīyo rājakaraṇīyenā’’’ti. Adhivāsesi kho āyasmā anuruddho tuṇhībhāvena. 229. このように私は聞いた。ある時、世尊はサッヴァッティーのジェータ林、アナータピンディカ園に滞在しておられた。その時、大工のパンチャカンガがある男を呼んで言った。“これへ来なさい、お前。尊者アヌルッダのおられる所へ行き、私の言葉として尊者アヌルッダの足もとに頭を下げて礼拝しなさい。‘尊師、大工のパンチャカンガが尊者アヌルッダの足もとに頭を下げて礼拝しております’と。そして、このように伝えなさい。‘尊師、尊者アヌルッダは、明日の食事のために、ご自身を含めて四名で、大工のパンチャカンガの供養をお受けください。また尊師、尊者アヌルッダには、できるだけ早くお越しいただきたいとのことです。尊師、大工のパンチャカンガは、王の務めにより多くの用事があり、なすべきことが多いのです’と。”“承知いたしました、尊師”とその男は大工のパンチャカンガに答え、尊者アヌルッダのおられる所へ行った。行って尊者アヌルッダに礼拝し、一方に座った。一方に座ったその男は、尊者アヌルッダにこう言った。“尊師、大工のパンチャカンガが尊者アヌルッダの足もとに頭を下げて礼拝しております。そして、このように伝えております。‘尊師、尊者アヌルッダは、明日の食事のために、ご自身を含めて四名で、大工のパンチャカンガの供養をお受けください。また尊師、尊者アヌルッダには、できるだけ早くお越しいただきたいとのことです。尊師、大工のパンチャカンガは、王の務めにより多くの用事があり、なすべきことが多いのです’と。”尊者アヌルッダは沈黙によってこれを受諾された。 230. Atha [Pg.185] kho āyasmā anuruddho tassā rattiyā accayena pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya yena pañcakaṅgassa thapatissa nivesanaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Atha kho pañcakaṅgo thapati āyasmantaṃ anuruddhaṃ paṇītena khādanīyena bhojanīyena sahatthā santappesi sampavāresi. Atha kho pañcakaṅgo thapati āyasmantaṃ anuruddhaṃ bhuttāviṃ onītapattapāṇiṃ aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho pañcakaṅgo thapati āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – 230. そして尊者アヌルッダは、その夜が明けると、午前中に身を整え、鉢と衣を持って大工のパンチャカンガの家へ行った。行って、用意された座に座った。すると大工のパンチャカンガは、尊者アヌルッダを優れた硬い食べ物や柔らかい食べ物で、自らの手でもてなし、満足させた。そして大工のパンチャカンガは、尊者アヌルッダが食事を終え、鉢から手を離したのを知ると、一つの低い座を取って一方に座った。一方に座った大工のパンチャカンガは、尊者アヌルッダにこう言った。 ‘‘Idha maṃ, bhante, therā bhikkhū upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘appamāṇaṃ, gahapati, cetovimuttiṃ bhāvehī’ti. Ekacce therā evamāhaṃsu – ‘mahaggataṃ, gahapati, cetovimuttiṃ bhāvehī’ti. Yā cāyaṃ, bhante, appamāṇā cetovimutti yā ca mahaggatā cetovimutti – ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca, udāhu ekatthā byañjanameva nāna’’nti? ‘‘Tena hi, gahapati, taṃ yevettha paṭibhātu. Apaṇṇakante ito bhavissatī’’ti. ‘‘Mayhaṃ kho, bhante, evaṃ hoti – ‘yā cāyaṃ appamāṇā cetovimutti yā ca mahaggatā cetovimutti ime dhammā ekatthā byañjanameva nāna’’’nti. ‘‘Yā cāyaṃ, gahapati, appamāṇā cetovimutti yā ca mahaggatā cetovimutti ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca. Tadamināpetaṃ, gahapati, pariyāyena veditabbaṃ yathā ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca’’. “尊師、ここで長老の比丘たちが私のところへ来て、このように言われました。‘長者よ、無量の心解脱を修習しなさい’と。また、ある長老たちはこのように言われました。‘長者よ、広大な心解脱を修習しなさい’と。尊師、この無量の心解脱と広大な心解脱というものは、意味が異なり名称も異なるのでしょうか、それとも意味は同じで名称だけが異なるのでしょうか。”“長者よ、それでは、このことについてあなた自身がどう思うか述べてみなさい。そうすれば、あなたにとって決定的な答えが出るでしょう。”“尊師、私にはこのように思われます。‘無量の心解脱と広大な心解脱、これらの法は意味は同じであり、名称だけが異なるのである’と。”“長者よ、この無量の心解脱と広大な心解脱というものは、意味も異なり、名称も異なるのである。長者よ、これらの法がいかにして意味も異なり名称も異なるのか、その理由は以下の方法によって知られるべきである。” ‘‘Katamā ca, gahapati, appamāṇā cetovimutti? Idha, gahapati, bhikkhu mettāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ tathā tatiyaṃ tathā catutthaṃ; iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ mettāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharati. Karuṇāsahagatena cetasā… muditāsahagatena cetasā… upekkhāsahagatena cetasā ekaṃ disaṃ pharitvā viharati, tathā dutiyaṃ tathā tatiyaṃ tathā catutthaṃ; iti uddhamadho tiriyaṃ sabbadhi sabbattatāya sabbāvantaṃ lokaṃ upekkhāsahagatena cetasā vipulena mahaggatena appamāṇena averena abyābajjhena pharitvā viharati. Ayaṃ vuccati, gahapati, appamāṇā cetovimutti. “居士よ、無量心解脱とはどのようなものか。居士よ、ここに比丘が、慈しみと共にある心をもって、一つの方向を遍満して住し、同様に第二、同様に第三、同様に第四の方向を(遍満して住す)。このように、上、下、横、すべての場所において、すべてを自分と等しいものとして、全世界を、広大で、勝妙で、無量で、怨みなく、害意なき、慈しみと共にある心をもって遍満して住す。悲しみと共にある心をもって……、喜びと共にある心をもって……、平静と共にある心をもって、一つの方向を遍満して住し、同様に第二、同様に第三、同様に第四の方向を(遍満して住す)。このように、上、下、横、すべての場所において、すべてを自分と等しいものとして、全世界を、広大で、勝妙で、無量で、怨みなく、害意なき、平静と共にある心をもって遍満して住す。居士よ、これが無量心解脱と呼ばれるものである。” 231. ‘‘Katamā [Pg.186] ca, gahapati, mahaggatā cetovimutti? Idha, gahapati, bhikkhu yāvatā ekaṃ rukkhamūlaṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayaṃ vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Idha pana, gahapati, bhikkhu yāvatā samuddapariyantaṃ pathaviṃ mahaggatanti pharitvā adhimuccitvā viharati. Ayampi vuccati, gahapati, mahaggatā cetovimutti. Iminā kho etaṃ, gahapati, pariyāyena veditabbaṃ yathā ime dhammā nānatthā ceva nānābyañjanā ca. 231. “居士よ、大成る心解脱とはどのようなものか。居士よ、ここに比丘が、一つの樹の下ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。居士よ、これが大成る心解脱と呼ばれる。また、居士よ、ここに比丘が、二つあるいは三つの樹の下ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。これもまた大成る心解脱と呼ばれる。また、居士よ、ここに比丘が、一つの村の耕作地ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。これもまた大成る心解脱と呼ばれる。また、居士よ、ここに比丘が、二つあるいは三つの村の耕作地ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。これもまた大成る心解脱と呼ばれる。また、居士よ、ここに比丘が、一つの大王国ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。これもまた大成る心解脱と呼ばれる。また、居士よ、ここに比丘が、二つあるいは三つの大王国ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。これもまた大成る心解脱と呼ばれる。また、居士よ、ここに比丘が、海を境界とする大地ほどの範囲を‘大成るもの’として遍満し、意解して住す。これもまた大成る心解脱と呼ばれる。居士よ、この方法によって、これらの法が、意味も異なり、文句も異なるものであることが知られるべきである。” 232. ‘‘Catasso kho imā gahapati, bhavūpapattiyo. Katamā catasso? Idha, gahapati, ekacco ‘parittābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā parittābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Idha pana, gahapati, ekacco ‘appamāṇābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā appamāṇābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Idha pana, gahapati, ekacco ‘saṃkiliṭṭhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā saṃkiliṭṭhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Idha pana, gahapati, ekacco ‘parisuddhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā parisuddhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Imā kho, gahapati, catasso bhavūpapattiyo. 232. “居士よ、これら四つの生存への転生がある。どのような四つか。居士よ、ここに、ある者は‘少光’として遍満し、意解して住す。彼は身体が崩壊して死後、少光天の神々の仲間に加わる。また、居士よ、ここに、ある者は‘無量光’として遍満し、意解して住す。彼は身体が崩壊して死後、無量光天の神々の仲間に加わる。また、居士よ、ここに、ある者は‘汚れた光’として遍満し、意解して住す。彼は身体が崩壊して死後、汚れた光を持つ神々の仲間に加わる。また、居士よ、ここに、ある者は‘清浄な光’として遍満し、意解して住す。彼は身体が崩壊して死後、清浄な光を持つ神々の仲間に加わる。居士よ、これらが四つの生存への転生である。” ‘‘Hoti kho so, gahapati, samayo, yā tā devatā ekajjhaṃ sannipatanti, tāsaṃ ekajjhaṃ sannipatitānaṃ vaṇṇanānattañhi kho paññāyati no ca ābhānānattaṃ[Pg.187]. Seyyathāpi, gahapati, puriso sambahulāni telappadīpāni ekaṃ gharaṃ paveseyya. Tesaṃ ekaṃ gharaṃ pavesitānaṃ accinānattañhi kho paññāyetha, no ca ābhānānattaṃ; evameva kho, gahapati, hoti kho so samayo, yā tā devatā ekajjhaṃ sannipatanti tāsaṃ ekajjhaṃ sannipatitānaṃ vaṇṇanānattañhi kho paññāyati, no ca ābhānānattaṃ. “居士よ、そのような時がある。それらの神々が一堂に会する時、一堂に会した彼らの姿の差異は認められるが、光輝の差異は認められない。居士よ、例えば、ある人が多くの油灯を一つの家の中に持ち込んだとする。一つの家に持ち込まれたそれらの油灯の炎の差異は認められるが、光輝の差異は認められない。居士よ、それと同じように、それらの神々が一堂に会する時、一堂に会した彼らの姿の差異は認められるが、光輝の差異は認められないという時がある。” ‘‘Hoti kho so, gahapati, samayo, yā tā devatā tato vipakkamanti, tāsaṃ tato vipakkamantīnaṃ vaṇṇanānattañceva paññāyati ābhānānattañca. Seyyathāpi, gahapati, puriso tāni sambahulāni telappadīpāni tamhā gharā nīhareyya. Tesaṃ tato nīhatānaṃ accinānattañceva paññāyetha ābhānānattañca; evameva kho, gahapati, hoti kho so samayo, yā tā devatā tato vipakkamanti, tāsaṃ tato vipakkamantīnaṃ vaṇṇanānattañceva paññāyati ābhānānattañca. “居士よ、そのような時がある。それらの神々がそこから立ち去る時、そこから立ち去る彼らの姿の差異も認められ、光輝の差異も認められる。居士よ、例えば、ある人がそれら多くの油灯をその家から外へ出すとする。そこから出されたそれらの油灯の炎の差異も認められ、光輝の差異も認められる。居士よ、それと同じように、それらの神々がそこから立ち去る時、そこから立ち去る彼らの姿の差異も認められ、光輝の差異も認められるという時がある。” ‘‘Na kho, gahapati, tāsaṃ devatānaṃ evaṃ hoti – ‘idaṃ amhākaṃ niccanti vā dhuvanti vā sassata’nti vā, api ca yattha yattheva tā devatā abhinivisanti tattha tattheva tā devatā abhiramanti. Seyyathāpi, gahapati, makkhikānaṃ kājena vā piṭakena vā harīyamānānaṃ na evaṃ hoti – ‘idaṃ amhākaṃ niccanti vā dhuvanti vā sassata’nti vā, api ca yattha yattheva tā makkhikā abhinivisanti tattha tattheva tā makkhikā abhiramanti; evameva kho, gahapati, tāsaṃ devatānaṃ na evaṃ hoti – ‘idaṃ amhākaṃ niccanti vā dhuvanti vā sassata’nti vā, api ca yattha yattheva tā devatā abhinivisanti tattha tattheva tā devatā abhiramantī’’ti. “長者よ、それらの神々には、‘これは我々にとって常住である’とか、‘不変である’とか、‘永遠である’というような思いはありません。しかし、それらの神々が留まるその時々の場所において、それらの神々は楽しむのです。長者よ、例えば、天秤棒や籠で運ばれている蝿たちに、‘これは我々にとって常住である’とか、‘不変である’とか、‘永遠である’というような思いがないのと同じです。しかし、それらの蝿が留まるその時々の場所において、それらの蝿は楽しむのです。長者よ、それと同じように、それらの神々には、‘これは我々にとって常住である’とか、‘不変である’とか、‘永遠である’というような思いはありません。しかし、それらの神々が留まるその時々の場所において、それらの神々は楽しむのです。” 233. Evaṃ vutte, āyasmā sabhiyo kaccāno āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘sādhu, bhante anuruddha! Atthi ca me ettha uttariṃ paṭipucchitabbaṃ. Yā tā, bhante, devatā ābhā sabbā tā parittābhā udāhu santettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti? ‘‘Tadaṅgena kho, āvuso kaccāna, santettha ekaccā devatā parittābhā, santi panettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti. ‘‘Ko nu kho, bhante anuruddha, hetu ko paccayo yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ [Pg.188] santettha ekaccā devatā parittābhā, santi panettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti? 233. このように言われたとき、尊者サビヤ・カッチャーナは尊者アヌルッダに次のように言った。“アヌルッダ尊者よ、素晴らしいことです。私には、この点についてさらに問うべきことがあります。尊者よ、光り輝くそれらの神々は、すべてが限定された光を持つのでしょうか、それとも、この神々の集まりの中に、無量の光を持つ神々もいるのでしょうか。”“友よカッチャーナよ、その要因によって、この中に限定された光を持つ神々もいれば、無量の光を持つ神々もいます。”“アヌルッダ尊者よ、一つの神々の集団に生まれたそれらの神々の中で、ある神々は限定された光を持ち、ある神々は無量の光を持つという、その理由は何でしょうか、その縁は何でしょうか。” ‘‘Tena hāvuso kaccāna, taṃyevettha paṭipucchissāmi. Yathā te khameyya tathā naṃ byākareyyāsi. Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ rukkhamūlaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti. “それでは、友よカッチャーナよ、あなたにこの点について問い返しましょう。あなたが納得するように答えなさい。友よカッチャーナよ、あなたはどう思いますか。ある比丘が一つの樹の下の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでおり、別の比丘が二つまたは三つの樹の下の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいるとします。これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大でしょうか。”“尊者よ、二つまたは三つの樹の下の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいる比丘、この比丘の心の修習の方が、これら二つのうちでより広大です。” ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā rukkhamūlāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti. “友よカッチャーナよ、あなたはどう思いますか。ある比丘が二つまたは三つの樹の下の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでおり、別の比丘が一つの村の耕作地の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいるとします。これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大でしょうか。”“尊者よ、一つの村の耕作地の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいる比丘、この比丘の心の修習の方が、これら二つのうちでより広大です。” ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ gāmakkhettaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti. “友よカッチャーナよ、あなたはどう思いますか。ある比丘が一つの村の耕作地の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでおり、別の比丘が二つまたは三つの村の耕作地の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいるとします。これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大でしょうか。”“尊者よ、二つまたは三つの村の耕作地の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいる比丘、この比丘の心の修習の方が、これら二つのうちでより広大です。” ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā gāmakkhettāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā [Pg.189] mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti. “友よカッチャーナよ、あなたはどう思いますか。ある比丘が二つまたは三つの村の耕作地の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでおり、別の比丘が一つの大王国の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいるとします。これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大でしょうか。”“尊者よ、一つの大王国の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいる比丘、この比丘の心の修習の方が、これら二つのうちでより広大です。” ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā ekaṃ mahārajjaṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti. “友よカッチャーナよ、あなたはどう思いますか。ある比丘が一つの大王国の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでおり、別の比丘が二つまたは三つの大王国の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいるとします。これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大でしょうか。”“尊者よ、二つまたは三つの大王国の範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住んでいる比丘、この比丘の心の修習の方が、これら二つのうちでより広大です。” ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, āvuso kaccāna, yvāyaṃ bhikkhu yāvatā dve vā tīṇi vā mahārajjāni ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati, yocāyaṃ bhikkhu yāvatā samuddapariyantaṃ pathaviṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ katamā cittabhāvanā mahaggatatarā’’ti? ‘‘Yvāyaṃ, bhante, bhikkhu yāvatā samuddapariyantaṃ pathaviṃ ‘mahaggata’nti pharitvā adhimuccitvā viharati – ayaṃ imāsaṃ ubhinnaṃ cittabhāvanānaṃ mahaggatatarā’’ti? ‘‘Ayaṃ kho, āvuso kaccāna, hetu ayaṃ paccayo, yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā parittābhā, santi panettha ekaccā devatā appamāṇābhā’’ti. “友カッチャーナよ、あなたはどう思いますか。ある比丘が、二つあるいは三つの大国ほどの範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住しており、また別の比丘が、海を境界とする大地ほどの範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住しているとします。これら二つの心の修習のうち、どちらの心の修習がより広大でしょうか。”“尊者よ、海を境界とする大地ほどの範囲を‘広大である’と遍満し、確信して住している比丘、これら二つの心の修習のうち、こちらの方がより広大です。”“友カッチャーナよ、これが原因であり、これが縁となって、一つの神々の集団に生まれた神々の中に、ある神々は少光であり、またある神々は無量光であるのです。” 234. ‘‘Sādhu, bhante anuruddha! Atthi ca me ettha uttariṃ paṭipucchitabbaṃ. Yāvatā, bhante, devatā ābhā sabbā tā saṃkiliṭṭhābhā udāhu santettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti? ‘‘Tadaṅgena kho, āvuso kaccāna, santettha ekaccā devatā saṃkiliṭṭhābhā, santi panettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti. ‘‘Ko nu kho, bhante, anuruddha, hetu ko paccayo, yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā saṃkiliṭṭhābhā, santi panettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti? 234. “善きかな、尊者アヌルッダよ。しかし、私にはここでさらに問うべきことがあります。尊者よ、光り輝く神々はすべて汚れた光なのでしょうか、それとも、ある神々は清浄な光なのでしょうか。”“友カッチャーナよ、その修習のあり方によって、ある神々は汚れた光であり、またある神々は清浄な光であるのです。”“尊者アヌルッダよ、一つの神々の集団に生まれた神々の中に、ある神々は汚れた光であり、またある神々は清浄な光であるという、その原因は何であり、その縁は何でしょうか。” ‘‘Tena[Pg.190], hāvuso kaccāna, upamaṃ te karissāmi. Upamāyapidhekacce viññū purisā bhāsitassa atthaṃ ājānanti. Seyyathāpi, āvuso kaccāna, telappadīpassa jhāyato telampi aparisuddhaṃ vaṭṭipi aparisuddhā. So telassapi aparisuddhattā vaṭṭiyāpi aparisuddhattā andhandhaṃ viya jhāyati; evameva kho, āvuso kaccāna, idhekacco bhikkhu ‘saṃkiliṭṭhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati, tassa kāyaduṭṭhullampi na suppaṭippassaddhaṃ hoti, thinamiddhampi na susamūhataṃ hoti, uddhaccakukkuccampi na suppaṭivinītaṃ hoti. So kāyaduṭṭhullassapi na suppaṭippassaddhattā thinamiddhassapi na susamūhatattā uddhaccakukkuccassapi na suppaṭivinītattā andhandhaṃ viya jhāyati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā saṃkiliṭṭhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Seyyathāpi, āvuso kaccāna, telappadīpassa jhāyato telampi parisuddhaṃ vaṭṭipi parisuddhā. So telassapi parisuddhattā vaṭṭiyāpi parisuddhattā na andhandhaṃ viya jhāyati; evameva kho, āvuso kaccāna, idhekacco bhikkhu ‘parisuddhābhā’ti pharitvā adhimuccitvā viharati. Tassa kāyaduṭṭhullampi suppaṭippassaddhaṃ hoti, thinamiddhampi susamūhataṃ hoti, uddhaccakukkuccampi suppaṭivinītaṃ hoti. So kāyaduṭṭhullassapi suppaṭippassaddhattā thinamiddhassapi susamūhatattā uddhaccakukkuccassapi suppaṭivinītattā na andhandhaṃ viya jhāyati. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā parisuddhābhānaṃ devānaṃ sahabyataṃ upapajjati. Ayaṃ kho, āvuso kaccāna, hetu ayaṃ paccayo yena tāsaṃ devatānaṃ ekaṃ devanikāyaṃ upapannānaṃ santettha ekaccā devatā saṃkiliṭṭhābhā, santi panettha ekaccā devatā parisuddhābhā’’ti. “それでは、友カッチャーナよ、あなたに譬喩を示しましょう。この世では、譬喩によって賢明な人々は説かれたことの意味を理解するものです。友カッチャーナよ、例えば、燃えている油灯において、油が不純であり、芯も不純であるとします。その油の不純さと芯の不純さのために、その灯火は鈍く燃えます。友カッチャーナよ、それと同じように、この世にある比丘が‘汚れた光’として遍満し、確信して住しているとします。彼の身体の粗重性が十分に静まっておらず、惛沈睡眠が十分に除去されておらず、掉挙悪作が十分に調伏されていません。彼は、身体の粗重性が静まっていないために、惛沈睡眠が除去されていないために、掉挙悪作が調伏されていないために、鈍く燃えるように瞑想が行われます。彼は身壊命終の後、汚れた光を持つ神々の仲間に生まれます。友カッチャーナよ、例えば、燃えている油灯において、油が清浄であり、芯も清浄であるとします。その油の清浄さと芯の清浄さのために、その灯火は鈍く燃えることはありません。友カッチャーナよ、それと同じように、この世にある比丘が‘清浄な光’として遍満し、確信して住しているとします。彼の身体の粗重性が十分に静まっており、惛沈睡眠が十分に除去されており、掉挙悪作が十分に調伏されています。彼は、身体の粗重性が静まっているために、惛沈睡眠が除去されているために、掉挙悪作が調伏されているために、鈍く燃えるようではなく明るく瞑想が行われます。彼は身壊命終の後、清浄な光を持つ神々の仲間に生まれます。友カッチャーナよ、これが原因であり、これが縁となって、一つの神々の集団に生まれた神々の中に、ある神々は汚れた光であり、またある神々は清浄な光であるのです。” 235. Evaṃ vutte, āyasmā sabhiyo kaccāno āyasmantaṃ anuruddhaṃ etadavoca – ‘‘sādhu, bhante anuruddha! Na, bhante, āyasmā anuruddho evamāha – ‘evaṃ me suta’nti vā ‘evaṃ arahati bhavitu’nti vā; atha ca pana, bhante, āyasmā anuruddho ‘evampi tā devatā, itipi tā devatā’tveva bhāsati. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘addhā āyasmatā anuruddhena tāhi devatāhi saddhiṃ sannivutthapubbañceva sallapitapubbañca sākacchā ca samāpajjitapubbā’’’ti. ‘‘Addhā kho ayaṃ, āvuso kaccāna, āsajja upanīya vācā bhāsitā, api ca te ahaṃ byākarissāmi – ‘dīgharattaṃ kho me, āvuso [Pg.191] kaccāna, tāhi devatāhi saddhiṃ sannivutthapubbañceva sallapitapubbañca sākacchā ca samāpajjitapubbā’’’ti. 235. このように説かれたとき、尊者サビヤ・カッチャーナは尊者アヌルッダに次のように言った。“善きかな、尊者アヌルッダよ。尊者アヌルッダは、‘このように私は聞いた’とか‘このようであるはずだ’とはおっしゃいません。むしろ、尊者アヌルッダは‘あの神々はこのようであり、あの神々はそのようである’とだけ語られます。尊者よ、私にはこのように思われます。‘間違いなく、尊者アヌルッダはかつてそれらの神々と共に住し、共に語り、共に議論し、共に定に入られたことがあるに違いない’と。”“友カッチャーナよ、確かにあなたは核心を突いた言葉を述べました。しかし、あなたに答えましょう。友カッチャーナよ、私は長い間、それらの神々と共に住し、共に語り、共に議論し、共に定に入ったことがあるのです。” Evaṃ vutte, āyasmā sabhiyo kaccāno pañcakaṅgaṃ thapatiṃ etadavoca – ‘‘lābhā te, gahapati, suladdhaṃ te, gahapati, yaṃ tvañceva taṃ kaṅkhādhammaṃ pahāsi, mayañcimaṃ dhammapariyāyaṃ alatthamhā savanāyā’’ti. このように説かれたとき、尊者サビヤ・カッチャーナは大工パンチャカンガに次のように言った。“家主よ、あなたにとって利益であり、家主よ、あなたは善きものを得ました。あなたがその疑念の法を捨て去り、私たちがこの法門を聞く機会を得たことは。” Anuruddhasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ. アヌルッダ経、第七、終了。 8. Upakkilesasuttaṃ 8. 随煩悩経 236. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā kosambiyaṃ viharati ghositārāme. Tena kho pana samayena kosambiyaṃ bhikkhū bhaṇḍanajātā kalahajātā vivādāpannā aññamaññaṃ mukhasattīhi vitudantā viharanti. Atha kho aññataro bhikkhu yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idha, bhante, kosambiyaṃ bhikkhū bhaṇḍanajātā kalahajātā vivādāpannā aññamaññaṃ mukhasattīhi vitudantā viharanti. Sādhu, bhante, bhagavā yena te bhikkhū tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’ti. Adhivāsesi bhagavā tuṇhībhāvena. Atha kho bhagavā yena te bhikkhū tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā te bhikkhū etadavoca – ‘‘alaṃ, bhikkhave, mā bhaṇḍanaṃ, mā kalahaṃ, mā viggahaṃ, mā vivāda’’nti. 236. このように私は聞いた。ある時、世尊はコーサンビーのゴーシタ園に滞在しておられた。その時、コーサンビーの比丘たちは、争い、喧嘩し、論争に陥り、互いに言葉の槍で突き刺し合って過ごしていた。すると、ある比丘が世尊のもとへ行き、礼拝して傍らに立った。その比丘は世尊にこう申し上げた。“世尊よ、ここコーサンビーで比丘たちが争い、喧嘩し、論争に陥り、互いに言葉の槍で突き刺し合っております。世尊よ、願わくは、世尊が慈悲をもって、それら比丘たちのもとへ赴いてくださいますように”。世尊は沈黙によって承諾された。そして世尊はそれら比丘たちのもとへ行き、比丘たちにこう言われた。“比丘たちよ、もうよい。争うな、喧嘩するな、対立するな、論争するな”。 Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āgametu, bhante! Bhagavā dhammassāmī; appossukko, bhante, bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharatu; mayametena bhaṇḍanena kalahena viggahena vivādena paññāyissāmā’’ti. Dutiyampi kho bhagavā te bhikkhū etadavoca – ‘‘alaṃ, bhikkhave, mā bhaṇḍanaṃ, mā kalahaṃ, mā viggahaṃ, mā vivāda’’nti. Dutiyampi kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āgametu, bhante! Bhagavā dhammassāmī; appossukko, bhante, bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharatu; mayametena bhaṇḍanena kalahena viggahena vivādena paññāyissāmā’’ti. Tatiyampi [Pg.192] kho bhagavā te bhikkhū etadavoca – ‘‘alaṃ, bhikkhave, mā bhaṇḍanaṃ, mā kalahaṃ, mā viggahaṃ, mā vivāda’’nti. Tatiyampi kho so bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āgametu, bhante, bhagavā dhammassāmī; appossukko, bhante, bhagavā diṭṭhadhammasukhavihāraṃ anuyutto viharatu; mayametena bhaṇḍanena kalahena viggahena vivādena paññāyissāmā’’ti. そう言われると、ある比丘が世尊にこう申し上げた。“法のあるじである世尊よ、お待ちください。世尊は、現世の安楽な境地に専念して、煩いなく過ごしてください。私たちは、この争い、喧嘩、対立、論争によって(自分たちの正しさを)明らかにするでしょう”。二度目も、世尊は比丘たちに言われた。“比丘たちよ、もうよい。争うな、喧嘩するな、対立するな、論争するな”。二度目も、その比丘は世尊に申し上げた。“法のあるじである世尊よ、お待ちください。世尊は、現世の安楽な境地に専念して、煩いなく過ごしてください。私たちは、この争い、喧嘩、対立、論争によって明らかにするでしょう”。三度目も、世尊は比丘たちに言われた。“比丘たちよ、もうよい。争うな、喧嘩するな、対立するな、論争するな”。三度目も、その比丘は世尊に申し上げた。“法のあるじである世尊よ、お待ちください。世尊は、現世の安楽な境地に専念して、煩いなく過ごしてください。私たちは、この争い、喧嘩、対立、論争によって明らかにするでしょう”。 Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya kosambiṃ piṇḍāya pāvisi. Kosambiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya ṭhitakova imā gāthā abhāsi – その後、世尊は午前に身なりを整え、鉢と衣を持ってコーサンビーへ托鉢に入られた。コーサンビーで托鉢をして歩き、食後に托鉢から戻ると、座所を片付け、鉢と衣を持って、立ったままこれらの詩を唱えられた。 237. 237. ‘‘Puthusaddo samajano, na bālo koci maññatha; Saṅghasmiṃ bhijjamānasmiṃ, nāññaṃ bhiyyo amaññaruṃ. “多くの声が上がり、皆が同じように振る舞うが、自分を愚か者だと思う者は一人もいない。僧伽が分裂している時でも、それ以上の(自分の非という)原因を認めようとはしない。” ‘‘Parimuṭṭhā paṇḍitābhāsā, vācāgocarabhāṇino; Yāvicchanti mukhāyāmaṃ, yena nītā na taṃ vidū. “正念を失い、賢者のように振る舞い、言葉を弄して語る者たちは、口を大きく開けて望むままに語る。自分たちが何によって(恥知らずな状態へ)導かれたのか、彼らはそれを知らない。” ‘‘Akkocchi maṃ avadhi maṃ, ajini maṃ ahāsi me; Ye ca taṃ upanayhanti, veraṃ tesaṃ na sammati. “‘彼は私を罵った、彼は私を打った、彼は私に勝った、彼は私のものを奪った’と、このような恨みを抱き続ける者には、恨みが鎮まることはない。” ‘‘Akkocchi maṃ avadhi maṃ, ajini maṃ ahāsi me; Ye ca taṃ nupanayhanti, veraṃ tesūpasammati. “‘彼は私を罵った、彼は私を打った、彼は私に勝った、彼は私のものを奪った’と、このような恨みを抱かない者には、恨みは鎮まる。” ‘‘Na hi verena verāni, sammantīdha kudācanaṃ; Averena ca sammanti, esa dhammo sanantano. “実に、この世において、恨みが恨みによって鎮まることは、いついかなる時もない。恨みを手放すことによってのみ、恨みは鎮まる。これは永遠の真理である。” ‘‘Pare ca na vijānanti, mayamettha yamāmase; Ye ca tattha vijānanti, tato sammanti medhagā. “(愚かな)他者たちは、‘私たちはここで死にゆくものである’ということを自覚していない。しかし、そこで自覚する者たちがいれば、それによって争いは鎮まる。” ‘‘Aṭṭhicchinnā pāṇaharā, gavassadhanahārino; Raṭṭhaṃ vilumpamānānaṃ, tesampi hoti saṅgati; Kasmā tumhākaṃ no siyā. “骨を砕き、命を奪い、牛や馬や財宝を奪い去り、国を略奪する者たちでさえ、和合することがある。それなのに、どうしてあなたたちに和合がないことがあろうか。” ‘‘Sace labhetha nipakaṃ sahāyaṃ,Saddhiṃ caraṃ sādhuvihāri dhīraṃ; Abhibhuyya sabbāni parissayāni,Careyya tenattamano satīmā. “もしも、賢明で、共に行歩し、善き生活を送り、思慮深い友を得たならば、あらゆる困難に打ち勝ち、喜び、正念をもって、その友と共に歩むがよい。” ‘‘No [Pg.193] ce labhetha nipakaṃ sahāyaṃ,Saddhiṃ caraṃ sādhuvihāri dhīraṃ; Rājāva raṭṭhaṃ vijitaṃ pahāya,Eko care mātaṅgaraññeva nāgo. “もしも、賢明で、共に行歩し、善き生活を送り、思慮深い友を得られないならば、あたかも王が征服した国を捨てて去るように、あるいは象が森の中で独り歩むように、独りで歩むがよい。” ‘‘Ekassa caritaṃ seyyo, natthi bāle sahāyatā; Eko care na ca pāpāni kayirā,Appossukko mātaṅgaraññeva nāgo’’ti. “独りで歩むことは優れている。愚かな者との友情はない。悪をなさず、独りで歩むがよい。森の中の象が煩いなく過ごすように。” 238. Atha kho bhagavā ṭhitakova imā gāthā bhāsitvā yena bālakaloṇakāragāmo tenupasaṅkami. Tena kho pana samayena āyasmā bhagu bālakaloṇakāragāme viharati. Addasā kho āyasmā bhagu bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna āsanaṃ paññapesi udakañca pādānaṃ dhovanaṃ. Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Āyasmāpi kho bhagu bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ bhaguṃ bhagavā etadavoca – ‘‘kacci, bhikkhu, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ, kacci piṇḍakena na kilamasī’’ti? ‘‘Khamanīyaṃ bhagavā, yāpanīyaṃ bhagavā, na cāhaṃ, bhante, piṇḍakena kilamāmī’’ti. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ bhaguṃ dhammiyā kathāya sandassetvā samādapetvā samuttejetvā sampahaṃsetvā uṭṭhāyāsanā yena pācīnavaṃsadāyo tenupasaṅkami. 238. その後、世尊は立ったままこれらの詩を唱え終えると、バーラカローナカーラ村へと向かわれた。その時、尊者バグがバーラカローナカーラ村に滞在していた。尊者バグは、遠くから世尊が来られるのを見た。見て、座席を用意し、足を洗うための水も準備した。世尊は用意された座席に座られた。座って足を洗われた。尊者バグも世尊を礼拝して傍らに座った。傍らに座った尊者バグに、世尊はこう言われた。“比丘よ、健やかに過ごしているか。元気にやっているか。托鉢で苦労していないか”。“世尊よ、健やかです。世尊よ、元気です。世尊よ、私は托鉢で苦労しておりません”。その後、世尊は尊者バグに法の話をして、教示し、勧発し、奮起させ、喜ばせると、座から立ち上がって、パーチーナヴァンサダーヤへと向かわれた。 Tena kho pana samayena āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo pācīnavaṃsadāye viharanti. Addasā kho dāyapālo bhagavantaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mā, mahāsamaṇa, etaṃ dāyaṃ pāvisi. Santettha tayo kulaputtā attakāmarūpā viharanti. Mā tesaṃ aphāsumakāsī’’ti. Assosi kho āyasmā anuruddho dāyapālassa bhagavatā saddhiṃ mantayamānassa. Sutvāna dāyapālaṃ etadavoca – ‘‘mā, āvuso dāyapāla, bhagavantaṃ vāresi. Satthā no bhagavā anuppatto’’ti. その時、尊者アヌルッダ、尊者ナンディヤ、尊者キミラはパーチーナヴァンサの林に住んでいました。森の番人は、世尊が遠くから来られるのを見ました。見て、世尊にこう言いました。“大沙門よ、この林に入ってはなりません。ここには三人の良家の息子たちが、自らの修行の利益を求めて住んでいます。彼らを不快にさせてはなりません。”尊者アヌルッダは、森の番人が世尊と話しているのを聞きました。聞いて、森の番人にこう言いました。“友よ、森の番人よ、世尊を妨げてはならない。私たちの師である世尊が到着されたのだ。” 239. Atha [Pg.194] kho āyasmā anuruddho yenāyasmā ca nandiyo yenāyasmā ca kimilo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantañca nandiyaṃ āyasmantañca kimilaṃ etadavoca – ‘‘abhikkamathāyasmanto, abhikkamathāyasmanto, satthā no bhagavā anuppatto’’ti. Atha kho āyasmā ca anuruddho āyasmā ca nandiyo āyasmā ca kimilo bhagavantaṃ paccuggantvā eko bhagavato pattacīvaraṃ paṭiggahesi, eko āsanaṃ paññapesi, eko pādodakaṃ upaṭṭhapesi. Nisīdi bhagavā paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Tepi kho āyasmanto bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ anuruddhaṃ bhagavā etadavoca – ‘‘kacci vo, anuruddhā, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ, kacci piṇḍakena na kilamathā’’ti? ‘‘Khamanīyaṃ bhagavā, yāpanīyaṃ bhagavā, na ca mayaṃ, bhante, piṇḍakena kilamāmā’’ti. ‘‘Kacci pana vo, anuruddhā, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharathā’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharāmā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tumhe, anuruddhā, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharathā’’ti? ‘‘Idha mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘lābhā vata me, suladdhaṃ vata me yohaṃ evarūpehi sabrahmacārīhi saddhiṃ viharāmī’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, imesu āyasmantesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca. Tassa, mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vatteyya’nti. So kho ahaṃ, bhante, sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vattāmi. Nānā hi kho no, bhante, kāyā, ekañca pana maññe citta’’nti. 239. そこで尊者アヌルッダは、尊者ナンディヤと尊者キミラがいる所へ行き、彼らにこう言いました。“尊者たちよ、来てください。尊者たちよ、来てください。私たちの師である世尊が到着されました。”そこで尊者アヌルッダ、尊者ナンディヤ、尊者キミラは世尊を迎えに行き、一人は世尊の鉢と衣を受け取り、一人は座を設け、一人は足を洗う水を用意しました。世尊は用意された座に座られました。座ってから足を洗われました。その尊者たちも世尊を礼拝し、一方に座りました。一方に座っている尊者アヌルッダに、世尊はこう言われました。“アヌルッダたちよ、健勝か。無事か。托鉢で苦労していないか。”“世尊よ、健勝です。世尊よ、無事です。私たちは托鉢で苦労しておりません。”“アヌルッダたちよ、汝らは和合し、喜び合い、争うことなく、乳と水が混じり合うように、互いに慈しみの眼差しで見つめ合って住んでいるか。”“世尊よ、確かに私たちは和合し、喜び合い、争うことなく、乳と水が混じり合うように、互いに慈しみの眼差しで見つめ合って住んでいます。”“アヌルッダたちよ、汝らはどのようにして、和合し、喜び合い、争うことなく、乳と水が混じり合うように、互いに慈しみの眼差しで見つめ合って住んでいるのか。”“世尊よ、私にはこのように思われます。‘このような清浄行の仲間たちと共に住めることは、私にとって利益であり、誠に幸いなことである’と。世尊よ、私には、これらの尊者たちに対して、面前でも背後でも、慈しみの身業が確立しており、慈しみの語業が確立しており、慈しみの意業が確立しています。世尊よ、私にはこのように思われます。‘私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心に従って行動しよう’と。世尊よ、私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心に従って行動しています。世尊よ、私たちの体は別々ですが、心は一つであるかのようです。” Āyasmāpi kho nandiyo…pe… āyasmāpi kho kimilo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘mayhampi kho, bhante, evaṃ hoti – ‘lābhā vata me, suladdhaṃ vata me yohaṃ evarūpehi sabrahmacārīhi saddhiṃ viharāmī’ti. Tassa mayhaṃ, bhante, imesu āyasmantesu mettaṃ kāyakammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ vacīkammaṃ paccupaṭṭhitaṃ āvi ceva raho ca, mettaṃ manokammaṃ paccupaṭṭhitaṃ [Pg.195] āvi ceva raho ca. Tassa mayhaṃ, bhante, evaṃ hoti – ‘yaṃnūnāhaṃ sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vatteyya’nti. So kho ahaṃ, bhante, sakaṃ cittaṃ nikkhipitvā imesaṃyeva āyasmantānaṃ cittassa vasena vattāmi. Nānā hi kho no, bhante, kāyā, ekañca pana maññe cittanti. Evaṃ kho mayaṃ, bhante, samaggā sammodamānā avivadamānā khīrodakībhūtā aññamaññaṃ piyacakkhūhi sampassantā viharāmā’’ti. 尊者ナンディヤも……(中略)……尊者キミラも世尊にこう言いました。“世尊よ、私にもこのように思われます。‘このような清浄行の仲間たちと共に住めることは、私にとって利益であり、誠に幸いなことである’と。世尊よ、私には、これらの尊者たちに対して、面前でも背後でも、慈しみの身業が確立しており、慈しみの語業が確立しており、慈しみの意業が確立しています。世尊よ、私にはこのように思われます。‘私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心に従って行動しよう’と。世尊よ、私は自らの心を捨てて、ただこれらの尊者たちの心に従って行動しています。世尊よ、私たちの体は別々ですが、心は一つであるかのようです。世尊よ、このようにして私たちは和合し、喜び合い、争うことなく、乳と水が混じり合うように、互いに慈しみの眼差しで見つめ合って住んでいます。” 240. ‘‘Sādhu, sādhu, anuruddhā! Kacci pana vo, anuruddhā, appamattā ātāpino pahitattā viharathā’’ti? ‘‘Taggha mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharāmā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tumhe, anuruddhā, appamattā ātāpino pahitattā viharathā’’ti? ‘‘Idha, bhante, amhākaṃ yo paṭhamaṃ gāmato piṇḍāya paṭikkamati, so āsanāni paññapeti, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ upaṭṭhāpeti, avakkārapātiṃ upaṭṭhāpeti. Yo pacchā gāmato piṇḍāya paṭikkamati – sace hoti bhuttāvaseso, sace ākaṅkhati, bhuñjati; no ce ākaṅkhati, appaharite vā chaḍḍeti apāṇake vā udake opilāpeti – so āsanāni paṭisāmeti, pānīyaṃ paribhojanīyaṃ paṭisāmeti, avakkārapātiṃ dhovitvā paṭisāmeti, bhattaggaṃ sammajjati. Yo passati pānīyaghaṭaṃ vā paribhojanīyaghaṭaṃ vā vaccaghaṭaṃ vā rittaṃ tucchaṃ so upaṭṭhāpeti. Sacassa hoti avisayhaṃ, hatthavikārena dutiyaṃ āmantetvā hatthavilaṅghakena upaṭṭhāpema, na tveva mayaṃ, bhante, tappaccayā vācaṃ bhindāma. Pañcāhikaṃ kho pana mayaṃ, bhante, sabbarattiṃ dhammiyā kathāya sannisīdāma. Evaṃ kho mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharāmā’’ti. 240. “善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ。アヌルッダたちよ、汝らは不放逸に、精進し、身を捧げて(涅槃に向けて心を向けて)住しているか。”“尊師よ、実に私たちは不放逸に、精進し、身を捧げて住しております。”“アヌルッダたちよ、汝らはどのように不放逸に、精進し、身を捧げて住しているのか。”“尊師よ、ここにおきまして、私たちの中で最初に村から托鉢より戻った者が、座席を整え、飲み水や使い水を準備し、残飯受けの器を置きます。村から最後に托鉢より戻った者は、もし食事が残っており、それを望むなら食べ、望まないなら、草の生えていない場所に捨てるか、生き物のいない水の中に沈めます。そして、その者が座席を片付け、飲み水や使い水を片付け、残飯受けの器を洗って片付け、食堂を掃除します。飲み水の瓶や使い水の瓶、あるいは便所の水瓶が空であるのを見た者は、それを満たして置きます。もしそれが一人では手に負えない(重すぎる)場合は、手招きで仲間を呼び、手助けし合って運び置きます。しかし尊師よ、私たちはそのことのために言葉を発することはありません。また尊師よ、私たちは五日ごとに、夜通し法話のために集まります。尊師よ、このようにして私たちは不放逸に、精進し、身を捧げて住しております。” 241. ‘‘Sādhu, sādhu, anuruddhā! Atthi pana vo, anuruddhā, evaṃ appamattānaṃ ātāpīnaṃ pahitattānaṃ viharataṃ uttarimanussadhammā alamariyañāṇadassanaviseso adhigato phāsuvihāro’’ti? ‘‘Idha mayaṃ, bhante, appamattā ātāpino pahitattā viharantā obhāsañceva sañjānāma dassanañca rūpānaṃ. So kho pana no obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ; tañca nimittaṃ nappaṭivijjhāmā’’ti. 241. “善いかな、善いかな、アヌルッダたちよ。アヌルッダたちよ、そのように不放逸に、精進し、身を捧げて住している汝らに、人法を超えた、聖なる者にふさわしい知見の卓越した境地が得られ、安楽な住まいがあるか。”“尊師よ、ここにおきまして、私たちは不放逸に、精進し、身を捧げて住しているとき、光を感知し、また諸々の形を見ることを感知します。しかし尊師よ、その私たちの光と諸々の形を見ることは、まもなく消え去ってしまいます。私たちはその原因をまだ十分に理解しておりません。” ‘‘Taṃ [Pg.196] kho pana vo, anuruddhā, nimittaṃ paṭivijjhitabbaṃ. Ahampi sudaṃ, anuruddhā, pubbeva sambodhā anabhisambuddho bodhisattova samāno obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṃ. So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpāna’nti? Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘vicikicchā kho me udapādi, vicikicchādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissatī’’’ti. “アヌルッダたちよ、汝らはその原因を貫通して知るべきである。アヌルッダたちよ、私もまた、正覚を得る前、まだ悟りを開いていない菩薩であったとき、光を感知し、諸々の形を見ることを感知していた。しかし、その光と諸々の形を見ることは、まもなく消え去ってしまった。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。‘私の光が消え、諸々の形を見ることも消えてしまうのは、いかなる理由、いかなる原因によるものだろうか’と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。‘私に疑念が生じた。疑念を原因として、私の三昧が失われた。三昧が失われたとき、光は消え、諸々の形を見ることも消えてしまった。私は、二度と疑念が生じないように、そのように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṃ. So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpāna’nti? Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘amanasikāro kho me udapādi, amanasikārādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati na amanasikāro’’’ti. “アヌルッダたちよ、その私は不放逸に、精進し、身を捧げて住しているとき、光を感知し、諸々の形を見ることを感知していた。しかし、その光と諸々の形を見ることは、まもなく消え去ってしまった。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。‘私の光が消え、諸々の形を見ることも消えてしまうのは、いかなる理由、いかなる原因によるものだろうか’と。アヌルッダたちよ、その私にこのような思いが生じた。‘私に不注意が生じた。不注意を原因として、私の三昧が失われた。三昧が失われたとき、光は消え、諸々の形を見ることも消えてしまった。私は、二度と疑念が生じず、不注意も生じないように、そのように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘thinamiddhaṃ kho me udapādi, thinamiddhādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati na amanasikāro na thinamiddha’’’nti. “アヌルッダたちよ、その私は……(中略)……その私にこのような思いが生じた。‘私に惛沈睡眠が生じた。惛沈睡眠を原因として、私の三昧が失われた。三昧が失われたとき、光は消え、諸々の形を見ることも消えてしまった。私は、二度と疑念が生じず、不注意も生じず、惛沈睡眠も生じないように、そのように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘chambhitattaṃ kho me udapādi, chambhitattādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso addhānamaggappaṭipanno, tassa ubhatopasse vaṭṭakā uppateyyuṃ, tassa tatonidānaṃ chambhitattaṃ uppajjeyya; evameva kho me, anuruddhā, chambhitattaṃ udapādi, chambhitattādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi [Pg.197] cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati na amanasikāro na thinamiddhaṃ na chambhitatta’’’nti. “アヌルッダたちよ、その私は……(中略)……その私にこのような思いが生じた。‘私に戦慄が生じた。戦慄を原因として、私の三昧が失われた。三昧が失われたとき、光は消え、諸々の形を見ることも消えてしまった。アヌルッダたちよ、例えば、長い道のりを行く男がいて、その両脇からウズラたちが飛び立ったとき、それを原因としてその男に戦慄が生じるようなものである。アヌルッダたちよ、そのように私に戦慄が生じた。戦慄を原因として、私の三昧が失われた。三昧が失われたとき、光は消え、諸々の形を見ることも消えてしまった。私は、二度と疑念が生じず、不注意も生じず、惛沈睡眠も生じず、戦慄も生じないように、そのように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘uppilaṃ kho me udapādi, uppilādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso ekaṃ nidhimukhaṃ gavesanto sakideva pañcanidhimukhāni adhigaccheyya, tassa tatonidānaṃ uppilaṃ uppajjeyya; evameva kho me, anuruddhā, uppilaṃ udapādi, uppilādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppila’’’nti. “アヌルッダよ、その私は……(中略)……アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に高揚が生じた。その高揚を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去る。アヌルッダよ、例えば、一つの宝の入り口を探している男が、一度に五つの宝の入り口を見つけたならば、それを原因として彼に高揚が生じるようなものである。アヌルッダよ、そのように私に高揚が生じた。その高揚を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去った。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じないように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘duṭṭhullaṃ kho me udapādi, duṭṭhullādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhulla’’’nti. “アヌルッダよ、その私は……(中略)……アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に不快感が生じた。その不快感を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去る。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じず、不快感が生じないように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘accāraddhavīriyaṃ kho me udapādi, accāraddhavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso ubhohi hatthehi vaṭṭakaṃ gāḷhaṃ gaṇheyya, so tattheva patameyya ; evameva kho me, anuruddhā, accāraddhavīriyaṃ udapādi, accāraddhavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriya’’’nti. “アヌルッダよ、その私は……(中略)……アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に過度の精進が生じた。その過度の精進を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去る。アヌルッダよ、例えば、男が両手でウズラを強く掴みすぎると、その場で死んでしまうようなものである。アヌルッダよ、そのように私に過度の精進が生じた。その過度の精進を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去った。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じず、不快感が生じず、過度の精進が生じないように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘atilīnavīriyaṃ kho me udapādi, atilīnavīriyādhikaraṇañca pana me [Pg.198] samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Seyyathāpi, anuruddhā, puriso vaṭṭakaṃ sithilaṃ gaṇheyya, so tassa hatthato uppateyya; evameva kho me, anuruddhā, atilīnavīriyaṃ udapādi, atilīnavīriyādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriya’’’nti. “アヌルッダよ、その私は……(中略)……アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に弛緩した精進が生じた。その弛緩した精進を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去る。アヌルッダよ、例えば、男がウズラを緩く掴むと、彼の手から飛び去ってしまうようなものである。アヌルッダよ、そのように私に弛緩した精進が生じた。その弛緩した精進を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去った。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じず、不快感が生じず、過度の精進が生じず、弛緩した精進が生じないように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘abhijappā kho me udapādi, abhijappādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriyaṃ, na abhijappā’’’ti. “アヌルッダよ、その私は……(中略)……アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に渇望が生じた。その渇望を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去る。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じず、不快感が生じず、過度の精進が生じず、弛緩した精進が生じず、渇望が生じないように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā…pe… tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘nānattasaññā kho me udapādi, nānattasaññādhikaraṇañca pana me samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriyaṃ, na abhijappā, na nānattasaññā’’’ti. “アヌルッダよ、その私は……(中略)……アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に種々の想が生じた。その種々の想を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去る。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じず、不快感が生じず、過度の精進が生じず、弛緩した精進が生じず、渇望が生じず、種々の想が生じないように努めよう’と。” ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañceva sañjānāmi dassanañca rūpānaṃ. So kho pana me obhāso nacirasseva antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Tassa mayhaṃ anuruddhā etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yena me obhāso antaradhāyati dassanañca rūpāna’nti. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘atinijjhāyitattaṃ kho me rūpānaṃ udapādi, atinijjhāyitattādhikaraṇañca pana me rūpānaṃ samādhi cavi. Samādhimhi cute obhāso antaradhāyati dassanañca rūpānaṃ. Sohaṃ tathā karissāmi yathā me puna na vicikicchā uppajjissati, na amanasikāro, na thinamiddhaṃ, na chambhitattaṃ, na uppilaṃ, na duṭṭhullaṃ, na accāraddhavīriyaṃ, na atilīnavīriyaṃ, na abhijappā, na nānattasaññā, na atinijjhāyitattaṃ rūpāna’’’nti. “アヌルッダよ、その私は、放逸にならず、熱心に、専心して住んでいるとき、光明を認識し、色相を見ることも認識しました。しかし、その光明と色相を見ることは、まもなく消え去りました。アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘どのような原因、どのような縁によって、私の光明と色相を見ることは消え去るのか’と。アヌルッダよ、その私に次のような思いが生じました。‘私に色相に対する過度の凝視が生じた。その過度の凝視を原因として、私の三昧は失われた。三昧が失われると、光明は消え去り、色相を見ることも消え去った。私は、再び疑念が生じず、不作意が生じず、惛沈睡眠が生じず、戦慄が生じず、高揚が生じず、不快感が生じず、過度の精進が生じず、弛緩した精進が生じず、渇望が生じず、種々の想が生じず、色相に対する過度の凝視が生じないように努めよう’と。” 242. ‘‘So [Pg.199] kho ahaṃ, anuruddhā, ‘vicikicchā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā vicikicchaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘amanasikāro cittassa upakkileso’ti – iti viditvā amanasikāraṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘thinamiddhaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā thinamiddhaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘chambhitattaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā chambhitattaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘uppilaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā uppilaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘duṭṭhullaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā duṭṭhullaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘atilīnavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atilīnavīriyaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘abhijappā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā abhijappaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘nānattasaññā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā nānattasaññaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ, ‘atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkilesaṃ pajahiṃ. 242. “アヌルッダたちよ、私は‘疑は心の汚れである’と知って、心の汚れである疑を捨てた。‘不作意は心の汚れである’と知って、心の汚れである不作意を捨てた。‘惛沈睡眠は心の汚れである’と知って、心の汚れである惛沈睡眠を捨てた。‘驚愕は心の汚れである’と知って、心の汚れである驚愕を捨てた。‘昂揚は心の汚れである’と知って、心の汚れである昂揚を捨てた。‘粗悪は心の汚れである’と知って、心の汚れである粗悪を捨てた。‘過剰な精進は心の汚れである’と知って、心の汚れである過剰な精進を捨てた。‘過度の弛緩は心の汚れである’と知って、心の汚れである過度の弛緩を捨てた。‘渇愛は心の汚れである’と知って、心の汚れである渇愛を捨てた。‘種々想は心の汚れである’と知って、心の汚れである種々想を捨てた。‘色(形)への過度の凝視は心の汚れである’と知って、心の汚れである色(形)への過度の凝視を捨てた。” 243. ‘‘So kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto obhāsañhi kho sañjānāmi, na ca rūpāni passāmi; rūpāni hi kho passāmi, na ca obhāsaṃ sañjānāmi – ‘kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindivaṃ’. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yvāhaṃ obhāsañhi kho sañjānāmi na ca rūpāni passāmi; rūpāni hi kho passāmi na ca obhāsaṃ sañjānāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’nti. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘yasmiñhi kho ahaṃ samaye rūpanimittaṃ amanasikaritvā obhāsanimittaṃ manasi karomi, obhāsañhi kho tasmiṃ samaye sañjānāmi, na ca rūpāni passāmi. Yasmiṃ panāhaṃ samaye obhāsanimittaṃ amanasikaritvā rūpanimittaṃ manasi karomi, rūpāni hi kho tasmiṃ samaye passāmi na ca obhāsaṃ sañjānāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’’’nti. 243. “アヌルッダたちよ、私は不放逸に、熱心に、専念して住んでいるとき、光明を感知するが、色(形)を見ることはなかった。また、色(形)を見るが、光明を感知することはなかった。それは夜通し、あるいは昼通し、あるいは昼夜通しであった。アヌルッダたちよ、私にこのような考えが浮かんだ。‘私が光明を感知しながら色(形)を見ず、また色(形)を見ながら光明を感知しないのは、一体どのような原因、どのような縁によるのだろうか。それは夜通し、あるいは昼通し、あるいは昼夜通しである。’アヌルッダたちよ、私にこのような考えが浮かんだ。‘私が色の相を作意せず、光明の相を作意しているときには、その時には光明を感知するが、色(形)を見ることはない。一方、私が光明の相を作意せず、色の相を作意しているときには、その時には色(形)を見るが、光明を感知することはない。それは夜通し、あるいは昼通し、あるいは昼夜通しである。’” ‘‘So [Pg.200] kho ahaṃ, anuruddhā, appamatto ātāpī pahitatto viharanto parittañceva obhāsaṃ sañjānāmi, parittāni ca rūpāni passāmi; appamāṇañceva obhāsaṃ sañjānāmi, appamāṇāni ca rūpāni passāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindivaṃ. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ko nu kho hetu ko paccayo yvāhaṃ parittañceva obhāsaṃ sañjānāmi, parittāni ca rūpāni passāmi; appamāṇañceva obhāsaṃ sañjānāmi, appamāṇāni ca rūpāni passāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’nti. Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘yasmiṃ kho me samaye paritto samādhi hoti, parittaṃ me tasmiṃ samaye cakkhu hoti. Sohaṃ parittena cakkhunā parittañceva obhāsaṃ sañjānāmi, parittāni ca rūpāni passāmi. Yasmiṃ pana me samaye appamāṇo samādhi hoti, appamāṇaṃ me tasmiṃ samaye cakkhu hoti. Sohaṃ appamāṇena cakkhunā appamāṇañceva obhāsaṃ sañjānāmi, appamāṇāni ca rūpāni passāmi – kevalampi rattiṃ, kevalampi divaṃ, kevalampi rattindiva’’’nti. “アヌルッダたちよ、私は不放逸に、熱心に、専念して住んでいるとき、わずかな光明を感知し、わずかな色(形)を見ていた。また、無量の光明を感知し、無量の色(形)を見ていた。それは夜通し、あるいは昼通し、あるいは昼夜通しであった。アヌルッダたちよ、私にこのような考えが浮かんだ。‘私がわずかな光明を感知し、わずかな色(形)を見、また無量の光明を感知し、無量の色(形)を見るのは、一体どのような原因、どのような縁によるのだろうか。それは夜通し、あるいは昼通し、あるいは昼夜通しである。’アヌルッダたちよ、私にこのような考えが浮かんだ。‘私にわずかな三昧があるときには、その時、私にはわずかな眼がある。私はそのわずかな眼によって、わずかな光明を感知し、わずかな色(形)を見る。一方、私に無量の三昧があるときには、その時、私には無量の眼がある。私はその無量の眼によって、無量の光明を感知し、無量の色(形)を見る。それは夜通し、あるいは昼通し、あるいは昼夜通しである。’” 244. Yato kho me, anuruddhā, ‘vicikicchā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā vicikicchā cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘amanasikāro cittassa upakkileso’ti – iti viditvā amanasikāro cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘thinamiddhaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā thinamiddhaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘chambhitattaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā chambhitattaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘uppilaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā uppilaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘duṭṭhullaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā duṭṭhullaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā accāraddhavīriyaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘atilīnavīriyaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā atilīnavīriyaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘abhijappā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā abhijappā cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘nānattasaññā cittassa upakkileso’ti – iti viditvā nānattasaññā cittassa upakkileso pahīno ahosi, ‘atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkileso’ti – iti viditvā [Pg.201] atinijjhāyitattaṃ rūpānaṃ cittassa upakkileso pahīno ahosi. 244. “アヌルッダたちよ、私が‘疑は心の汚れである’と知って、心の汚れである疑が捨てられたとき、‘不作意は心の汚れである’と知って、心の汚れである不作意が捨てられたとき、‘惛沈睡眠は心の汚れである’と知って、心の汚れである惛沈睡眠が捨てられたとき、‘驚愕は心の汚れである’と知って、心の汚れである驚愕が捨てられたとき、‘昂揚は心の汚れである’と知って、心の汚れである昂揚が捨てられたとき、‘粗悪は心の汚れである’と知って、心の汚れである粗悪が捨てられたとき、‘過剰な精進は心の汚れである’と知って、心の汚れである過剰な精進が捨てられたとき、‘過度の弛緩は心の汚れである’と知って、心の汚れである過度の弛緩が捨てられたとき、‘渇愛は心の汚れである’と知って、心の汚れである渇愛が捨てられたとき、‘種々想は心の汚れである’と知って、心の汚れである種々想が捨てられたとき、‘色(形)への過度の凝視は心の汚れである’と知って、心の汚れである色(形)への過度の凝視が捨てられたとき(に、私は三昧を成就した)。” 245. ‘‘Tassa mayhaṃ, anuruddhā, etadahosi – ‘ye kho me cittassa upakkilesā te me pahīnā. Handa, dānāhaṃ tividhena samādhiṃ bhāvemī’ti. So kho ahaṃ, anuruddhā, savitakkampi savicāraṃ samādhiṃ bhāvesiṃ, avitakkampi vicāramattaṃ samādhiṃ bhāvesiṃ, avitakkampi avicāraṃ samādhiṃ bhāvesiṃ, sappītikampi samādhiṃ bhāvesiṃ, nippītikampi samādhiṃ bhāvesiṃ, sātasahagatampi samādhiṃ bhāvesiṃ, upekkhāsahagatampi samādhiṃ bhāvesiṃ. Yato kho me, anuruddhā, savitakkopi savicāro samādhi bhāvito ahosi, avitakkopi vicāramatto samādhi bhāvito ahosi, avitakkopi avicāro samādhi bhāvito ahosi, sappītikopi samādhi bhāvito ahosi, nippītikopi samādhi bhāvito ahosi, sātasahagatopi samādhi bhāvito ahosi, upekkhāsahagatopi samādhi bhāvito ahosi. Ñāṇañca pana me dassanaṃ udapādi, akuppā me cetovimutti. Ayamantimā jāti, natthi dāni punabbhavo’’ti. 245. “アヌルッダたちよ、私にこのような思いが生じた。‘私の心の随煩悩(汚れ)は捨て去られた。さあ、今、私は三種の三昧を修習しよう’と。アヌルッダたちよ、その私は、尋(じん)もあり伺(し)もある三昧を修習し、尋はなく伺のみがある三昧を修習し、尋もなく伺もない三昧を修習した。また、喜(き)を伴う三昧を修習し、喜のない三昧を修習し、楽(らく)を伴う三昧を修習し、捨(しゃ)を伴う三昧を修習した。アヌルッダたちよ、私が尋もあり伺もある三昧を修習し、尋はなく伺のみがある三昧を修習し、尋もなく伺もない三昧を修習し、喜を伴う三昧を修習し、喜のない三昧を修習し、楽を伴う三昧を修習し、捨を伴う三昧を修習したとき、私に知と見が生じた。‘私の心の解放(心解脱)は揺るぎない。これが最後の生であり、もはや再誕生することはない’と。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā anuruddho bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者アヌルッダは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Upakkilesasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ. 第八の随煩悩経(ウパッキレサ・スッタ)が終わった。 9. Bālapaṇḍitasuttaṃ 9. 愚者賢者経(バーラパンディタ・スッタ) 246. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 246. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城(サーヴァッティー)のジェータ林、給孤独園(アナータピンディカ園)に滞在しておられた。そこで世尊は“比丘たちよ”と比丘たちに呼びかけられた。比丘たちは“尊師(バダンテ)よ”と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。 ‘‘Tīṇimāni, bhikkhave, bālassa bālalakkhaṇāni bālanimittāni bālāpadānāni. Katamāni tīṇi? Idha, bhikkhave, bālo duccintitacintī ca hoti dubbhāsitabhāsī ca dukkaṭakammakārī ca. No cetaṃ, bhikkhave, bālo [Pg.202] duccintitacintī ca abhavissa dubbhāsitabhāsī ca dukkaṭakammakārī ca kena naṃ paṇḍitā jāneyyuṃ – ‘bālo ayaṃ bhavaṃ asappuriso’ti? Yasmā ca kho, bhikkhave, bālo duccintitacintī ca hoti dubbhāsitabhāsī ca dukkaṭakammakārī ca tasmā naṃ paṇḍitā jānanti – ‘bālo ayaṃ bhavaṃ asappuriso’ti. Sa kho so, bhikkhave, bālo tividhaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti. Sace, bhikkhave, bālo sabhāyaṃ vā nisinno hoti, rathikāya vā nisinno hoti, siṅghāṭake vā nisinno hoti; tatra ce jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti. Sace, bhikkhave, bālo pāṇātipātī hoti, adinnādāyī hoti, kāmesumicchācārī hoti, musāvādī hoti, surāmerayamajjapamādaṭṭhāyī hoti, tatra, bhikkhave, bālassa evaṃ hoti – ‘yaṃ kho jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti, saṃvijjanteva te dhammā mayi, ahañca tesu dhammesu sandissāmī’ti. Idaṃ, bhikkhave, bālo paṭhamaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti. “比丘たちよ、これら三つの愚者の特徴、愚者の兆候、愚者の行いがある。いかなる三つか。比丘たちよ、ここに愚者は、悪く考えられたことを考える者(悪思惟者)であり、悪く語られたことを語る者(悪語者)であり、悪く行われたことを行う者(悪行者)である。比丘たちよ、もし愚者が悪く考えられたことを考えず、悪く語られたことを語らず、悪く行われたことを行わないのであれば、賢者たちはどうして彼を‘この御仁は愚者であり、善人ではない’と知ることができようか。比丘たちよ、愚者は悪く考えられたことを考え、悪く語られたことを語り、悪く行われたことを行うがゆえに、賢者たちは彼を‘この御仁は愚者であり、善人ではない’と知るのである。比丘たちよ、その愚者は、現世において三種類の苦しみと憂いを経験する。比丘たちよ、もし愚者が集会場や、通りや、四つ辻に座っているとき、人々がそれ(愚者の行い)にふさわしく、適した話をするとしよう。比丘たちよ、もしその愚者が、生き物を殺し、与えられていないものを盗み、邪らな性交を行い、嘘をつき、放逸の原因となる酒類を飲む者であるならば、そこで愚者はこのように思う。‘人々がそれにふさわしく、適した話をしているが、それらの法(行為)はまさに私の中に存在し、私はそれらの法において見いだされる’と。比丘たちよ、これが愚者が現世において経験する第一の苦しみと憂いである。” 247. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bālo passati rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārente – kasāhipi tāḷente vettehipi tāḷente addhadaṇḍakehipi tāḷente hatthampi chindante pādampi chindante hatthapādampi chindante kaṇṇampi chindante nāsampi chindante kaṇṇanāsampi chindante bilaṅgathālikampi karonte saṅkhamuṇḍikampi karonte rāhumukhampi karonte jotimālikampi karonte hatthapajjotikampi karonte erakavattikampi karonte cīrakavāsikampi karonte eṇeyyakampi karonte baḷisamaṃsikampi karonte kahāpaṇikampi karonte khārāpatacchikampi karonte palighaparivattikampi karonte palālapīṭhakampi karonte tattenapi telena osiñcante sunakhehipi khādāpente jīvantampi sūle uttāsente asināpi sīsaṃ chindante. Tatra, bhikkhave, bālassa evaṃ hoti – ‘yathārūpānaṃ kho pāpakānaṃ kammānaṃ hetu rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārenti – kasāhipi tāḷenti…pe… asināpi sīsaṃ chindanti; saṃvijjanteva te dhammā mayi, ahañca tesu dhammesu sandissāmi. Maṃ cepi rājāno jāneyyuṃ, mampi rājāno gahetvā [Pg.203] vividhā kammakāraṇā kāreyyuṃ – kasāhipi tāḷeyyuṃ…pe… jīvantampi sūle uttāseyyuṃ, asināpi sīsaṃ chindeyyu’nti. Idampi, bhikkhave, bālo dutiyaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti. 247. “比丘たちよ、さらにまた、愚者は王たちが罪を犯した泥棒を捕らえて、種々の刑罰を科しているのを目にする。鞭で打ち、杖で打ち、棒で打ち、手を除去し、足を除去し、手足を除去し、耳を除去し、鼻を除去し、耳鼻を除去し、あるいは‘粥の鉢’とし、‘貝殻剃り’とし、‘ラーフの口’とし、‘火の首飾り’とし、‘火のたいまつ’とし、‘草の衣’とし、‘樹皮の衣’とし、‘鹿の立ち姿’とし、‘肉吊り鉤’とし、‘貨幣刻み’とし、‘アルカリ液漬け’とし、‘閂(かんぬき)回し’とし、‘藁の座’とし、熱した油を注ぎ、犬に食わせ、生きたまま串刺しにし、剣で首をはねるのを見る。比丘たちよ、そこで愚者はこのように思う。‘あのような悪業を原因として、王たちは罪を犯した泥棒を捕らえて、種々の刑罰を科している。鞭で打ち……(中略)……剣で首をはねている。それらの法はまさに私の中に存在し、私はそれらの法において見いだされる。もし王たちが私のことを知ったなら、私をも捕らえて、種々の刑罰を科すだろう。鞭で打ち……(中略)……生きたまま串刺しにし、剣で首をはねるだろう’と。比丘たちよ、これもまた、愚者が現世において経験する第二の苦しみと憂いである。” 248. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, bālaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ, yānissa pubbe pāpakāni kammāni katāni kāyena duccaritāni vācāya duccaritāni manasā duccaritāni tānissa tamhi samaye olambanti ajjholambanti abhippalambanti. Seyyathāpi, bhikkhave, mahataṃ pabbatakūṭānaṃ chāyā sāyanhasamayaṃ pathaviyā olambanti ajjholambanti abhippalambanti; evameva kho, bhikkhave, bālaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ, yānissa pubbe pāpakāni kammāni katāni kāyena duccaritāni vācāya duccaritāni manasā duccaritāni tānissa tamhi samaye olambanti ajjholambanti abhippalambanti. Tatra, bhikkhave, bālassa evaṃ hoti – ‘akataṃ vata me kalyāṇaṃ, akataṃ kusalaṃ, akataṃ bhīruttāṇaṃ; kataṃ pāpaṃ, kataṃ luddaṃ, kataṃ kibbisaṃ. Yāvatā, bho, akatakalyāṇānaṃ akatakusalānaṃ akatabhīruttāṇānaṃ katapāpānaṃ kataluddānaṃ katakibbisānaṃ gati taṃ gatiṃ pecca gacchāmī’ti. So socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati. Idampi, bhikkhave, bālo tatiyaṃ diṭṭheva dhamme dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti. 248. “比丘たちよ、さらにまた、愚かな者が椅子の上、あるいは寝台の上、あるいは地面の上に横たわっているとき、彼が以前に行った身体による悪行、言葉による悪行、心による悪行という悪しき業が、その(死の)時に、彼にのしかかり、覆いかぶさり、圧倒する。比丘たちよ、例えば、夕暮れ時に巨大な山々の影が大地にのしかかり、覆いかぶさり、圧倒するようなものである。比丘たちよ、それと同じように、愚かな者が椅子の上、あるいは寝台の上、あるいは地面の上に横たわっているとき、彼が以前に行った身体による悪行、言葉による悪行、心による悪行という悪しき業が、その時に、彼にのしかかり、覆いかぶさり、圧倒するのである。比丘たちよ、その時、愚かな者は次のように思う。‘ああ、私は善いことをせず、功徳を積まず、恐怖からの救いを作らなかった。一方で、悪を行い、残忍なことを行い、罪を犯した。善をなさず、功徳を積まず、恐怖からの救いを作らず、悪を行い、残忍なことを行い、罪を犯した者たちの行く末に、私は死後に行くだろう’と。彼は嘆き、疲れ果て、泣き叫び、胸を叩いて号泣し、困惑に陥る。比丘たちよ、これもまた、愚かな者が現世において経験する第三の苦しみ、憂いである。” ‘‘Sa kho so, bhikkhave, bālo kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ aniṭṭhaṃ ekantaṃ akantaṃ ekantaṃ amanāpa’nti, nirayameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ aniṭṭhaṃ ekantaṃ akantaṃ ekantaṃ amanāpa’nti. Yāvañcidaṃ, bhikkhave, upamāpi na sukarā yāva dukkhā nirayā’’ti. “比丘たちよ、その愚かな者は、身体で悪行をなし、言葉で悪行をなし、心で悪行をなして、身体が崩壊して死んだ後、不幸な所、悪い場所、破滅、地獄に生まれる。比丘たちよ、‘完全に望ましくなく、完全に好ましくなく、完全に不快なもの’と正しく言う者がいるならば、地獄こそがまさにそのように正しく言われるべきものである。比丘たちよ、地獄がいかに苦しいものであるか、比丘たちよ、それを比喩で示すことさえ容易ではない。” 249. Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sakkā pana, bhante, upamaṃ kātu’’nti? ‘‘Sakkā bhikkhū’’ti bhagavā avoca. Seyyathāpi, bhikkhu, coraṃ āgucāriṃ gahetvā rañño dasseyyuṃ – ‘ayaṃ kho, deva, coro āgucārī, imassa yaṃ icchasi taṃ daṇḍaṃ paṇehī’ti. Tamenaṃ rājā evaṃ vadeyya – ‘gacchatha, bho, imaṃ purisaṃ pubbaṇhasamayaṃ sattisatena hanathā’ti[Pg.204]. Tamenaṃ pubbaṇhasamayaṃ sattisatena haneyyuṃ. Atha rājā majjhanhikasamayaṃ evaṃ vadeyya – ‘ambho, kathaṃ so puriso’ti? ‘‘‘Tatheva, deva, jīvatī’ti. Tamenaṃ rājā evaṃ vadeyya – ‘gacchatha, bho, taṃ purisaṃ majjhanhikasamayaṃ sattisatena hanathā’ti. Tamenaṃ majjhanhikasamayaṃ sattisatena haneyyuṃ. Atha rājā sāyanhasamayaṃ evaṃ vadeyya – ‘ambho, kathaṃ so puriso’ti? ‘Tatheva, deva, jīvatī’ti. Tamenaṃ rājā evaṃ vadeyya – ‘gacchatha, bho, taṃ purisaṃ sāyanhasamayaṃ sattisatena hanathā’ti. Tamenaṃ sāyanhasamayaṃ sattisatena haneyyuṃ. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so puriso tīhi sattisatehi haññamāno tatonidānaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvediyethā’’ti? ‘‘Ekissāpi, bhante, sattiyā haññamāno so puriso tatonidānaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvediyetha, ko pana vādo tīhi sattisatehī’’ti? 249. “このように言われたとき、ある比丘が世尊に次のように申し上げた。‘世尊よ、比喩を示すことは可能でしょうか’。世尊は仰せられた。‘比丘よ、可能である。比丘よ、例えば、罪を犯した泥棒を捕らえて王に見せ、‘王よ、これは罪を犯した泥棒です。この者に、お望みの罰を与えてください’と言ったとする。王はその者について次のように命じる。‘者共よ、行け。この男を朝に百本の槍で突け’と。彼らは朝に彼を百本の槍で突く。その後、王は正午に尋ねる。‘者共よ、あの男はどうなったか’。‘王よ、彼はまだ生きております’。王は次のように命じる。‘者共よ、行け。その男を正午に百本の槍で突け’と。彼らは正午に彼を百本の槍で突く。その後、王は夕方に尋ねる。‘者共よ、あの男はどうなったか’。‘王よ、彼はまだ生きております’。王は次のように命じる。‘者共よ、行け。その男を夕方に百本の槍で突け’と。彼らは夕方に彼を百本の槍で突く。比丘たちよ、お前たちはどう思うか。その男は三百本の槍で突かれることによって、それによる苦しみや憂いを経験するだろうか’。‘世尊よ、たった一本の槍で突かれるだけでも、その男はそれによる苦しみや憂いを経験するでしょう。ましてや三百本の槍であれば、言うまでもありません’。” 250. Atha kho bhagavā parittaṃ pāṇimattaṃ pāsāṇaṃ gahetvā bhikkhū āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, katamo nu kho mahantataro – yo cāyaṃ mayā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito, yo ca himavā pabbatarājā’’ti? ‘‘Appamattako ayaṃ, bhante, bhagavatā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito, himavantaṃ pabbatarājānaṃ upanidhāya saṅkhampi na upeti, kalabhāgampi na upeti, upanidhampi na upeti’’. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yaṃ so puriso tīhi sattisatehi haññamāno tatonidānaṃ dukkhaṃ domanassaṃ paṭisaṃvedeti taṃ nirayakassa dukkhassa upanidhāya saṅkhampi na upeti, kalabhāgampi na upeti, upanidhampi na upeti’’. 250. “そこで世尊は、手のひらに乗るほどの小さな石を手に取り、比丘たちに問いかけられた。‘比丘たちよ、お前たちはどう思うか。私が手に持っているこの小さな石と、雪山(ヒマラヤ)の王とでは、どちらがより大きいか’。‘世尊よ、世尊が手に持っておられるその小さな石は、ごくわずかなものです。雪山の王に比べれば、数にも入らず、その一部分にも及ばず、比較にさえなりません’。‘比丘たちよ、それと同じように、その男が三百本の槍で突かれることによって経験する苦しみや憂いは、地獄の苦しみに比べれば、数にも入らず、その一部分にも及ばず、比較にさえならないのである’。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā pañcavidhabandhanaṃ nāma kammakāraṇaṃ karonti – tattaṃ ayokhilaṃ hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ majjhe urasmiṃ gamenti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṃ karoti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā saṃvesetvā kuṭhārīhi tacchanti. So tattha dukkhā tibbā…pe… byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā vāsīhi tacchanti. So [Pg.205] tattha dukkhā tibbā…pe… byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā rathe yojetvā ādittāya pathaviyā sampajjalitāya sajotibhūtāya sārentipi paccāsārentipi. So tattha dukkhā tibbā…pe… byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahantaṃ aṅgārapabbataṃ ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ āropentipi oropentipi. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṃ karoti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā tattāya lohakumbhiyā pakkhipanti ādittāya sampajjalitāya sajotibhūtāya. So tattha pheṇuddehakaṃ paccati. So tattha pheṇuddehakaṃ paccamāno sakimpi uddhaṃ gacchati, sakimpi adho gacchati, sakimpi tiriyaṃ gacchati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahāniraye pakkhipanti. So kho pana, bhikkhave, mahānirayo – “比丘たちよ、地獄の獄卒たちは、その者に‘五種縛’という名の拷問を加える。すなわち、真っ赤に焼けた鉄の杭を片方の手に打ち込み、真っ赤に焼けた鉄の杭をもう片方の手に打ち込み、真っ赤に焼けた鉄の杭を片方の足に打ち込み、真っ赤に焼けた鉄の杭をもう片方の足に打ち込み、真っ赤に焼けた鉄の杭を胸の真ん中に打ち込むのである。その者はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、痛切な苦受を味わうが、その悪業が滅尽しない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、次に獄卒たちは、その者を横たえて、斧で削り刻む。その者はそこで、苦しく、激しく……(中略)……悪業が滅尽するまで死ぬことはない。比丘たちよ、次に獄卒たちは、その者の足を上、頭を下にして吊るし上げ、手斧で削り刻む。その者はそこで、苦しく、激しく……(中略)……悪業が滅尽するまで死ぬことはない。比丘たちよ、次に獄卒たちは、その者を車に繋ぎ、燃え盛り、炎を上げ、煙を吐く灼熱の地面の上を、行かせたり戻らせたりする。その者はそこで、苦しく、激しく……(中略)……悪業が滅尽するまで死ぬことはない。比丘たちよ、次に獄卒たちは、その者を、燃え盛り、炎を上げ、煙を吐く巨大な炭の山に登らせたり、突き落としたりする。その者はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、痛切な苦受を味わうが、その悪業が滅尽しない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、次に獄卒たちは、その者の足を上、頭を下にして吊るし上げ、燃え盛り、炎を上げ、煙を吐く真っ赤に焼けた銅釜(ローハクンビー)の中に投げ入れる。その者はそこで、煮え立つ泡とともに煮られる。その者はそこで、煮え立つ泡とともに煮られながら、ある時は上へ行き、ある時は下へ行き、ある時は横へと漂う。その者はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、痛切な苦受を味わうが、その悪業が滅尽しない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、そして獄卒たちは、その者を大地獄へと投げ入れる。比丘たちよ、その大地獄とは――” ‘‘Catukkaṇṇo catudvāro, vibhatto bhāgaso mito; Ayopākārapariyanto, ayasā paṭikujjito. “四つの隅と四つの門があり、各部分は等しく区画されている。鉄の垣に囲まれ、鉄の蓋で覆われている。” ‘‘Tassa ayomayā bhūmi, jalitā tejasā yutā; Samantā yojanasataṃ, pharitvā tiṭṭhati sabbadā’’. “その地獄の地面は鉄でできており、燃え盛り、熱気に満ちている。周囲百由旬にわたって常に火が広がり、立ち込めている。” ‘‘Anekapariyāyenapi kho ahaṃ, bhikkhave, nirayakathaṃ katheyyaṃ; yāvañcidaṃ, bhikkhave, na sukarā akkhānena pāpuṇituṃ yāva dukkhā nirayā. “比丘たちよ、私は種々の方法で地獄について語ることができるが、地獄がいかに苦しいものであるか、言葉で説き尽くすことは容易ではない。” 251. ‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā tiṇabhakkhā. Te allānipi tiṇāni sukkhānipi tiṇāni dantullehakaṃ khādanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā tiṇabhakkhā? Hatthī assā goṇā gadrabhā ajā migā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā tiṇabhakkhā. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā tiṇabhakkhā. 251. “比丘たちよ、草を食べる畜生たちがいる。彼らは生の草や枯れた草を歯で噛み切って食べる。比丘たちよ、草を食べる畜生とはどのようなものか。象、馬、牛、驢馬、山羊、鹿、あるいはその他、草を食べるあらゆる畜生たちのことである。比丘たちよ、かの愚者は、かつてこの世で味に執着し、悪業を積み、身体が崩壊して死んだ後、これら草を食べる生き物たちの仲間に生まれるのである。” ‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā. Te dūratova gūthagandhaṃ ghāyitvā dhāvanti – ‘ettha bhuñjissāma, ettha bhuñjissāmā’ti. Seyyathāpi [Pg.206] nāma brāhmaṇā āhutigandhena dhāvanti – ‘ettha bhuñjissāma, ettha bhuñjissāmā’ti; evameva kho, bhikkhave, santi tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā, te dūratova gūthagandhaṃ ghāyitvā dhāvanti – ‘ettha bhuñjissāma, ettha bhuñjissāmā’ti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā? Kukkuṭā sūkarā soṇā siṅgālā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā gūthabhakkhā. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā gūthabhakkhā. “比丘たちよ、糞を食べる畜生たちがいる。彼らは遠くから糞の臭いを嗅ぎつけると、‘ここで食べよう、ここで食べよう’と言って駆け寄る。それはあたかも、婆羅門たちが供物の香りを嗅いで‘ここで食べよう、ここで食べよう’と言って駆け寄るようなものである。比丘たちよ、それと同じように、糞を食べる畜生たちがいる。彼らは遠くから糞の臭いを嗅ぎつけると、‘ここで食べよう、ここで食べよう’と言って駆け寄るのである。比丘たちよ、糞を食べる畜生とはどのようなものか。鶏、豚、犬、野犬、あるいはその他、糞を食べるあらゆる畜生たちのことである。比丘たちよ、かの愚者は、かつてこの世で味に執着し、悪業を積み、身体が崩壊して死んだ後、これら糞を食べる生き物たちの仲間に生まれるのである。” ‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti? Kīṭā puḷavā gaṇḍuppādā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo, idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā andhakāre jāyanti andhakāre jīyanti andhakāre mīyanti. “比丘たちよ、暗黒の中で生まれ、暗黒の中で老い、暗黒の中で死ぬ畜生たちがいる。比丘たちよ、暗黒の中で生まれ、老い、死ぬ畜生とはどのようなものか。虫、蛆、ミミズ、あるいはその他、暗黒の中で生まれ、老い、死ぬあらゆる畜生たちのことである。比丘たちよ、かの愚者は、かつてこの世で味に執着し、悪業を積み、身体が崩壊して死んだ後、これら暗黒の中で生まれ、老い、死ぬ生き物たちの仲間に生まれるのである。” ‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti? Macchā kacchapā susumārā, ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti. Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā udakasmiṃ jāyanti udakasmiṃ jīyanti udakasmiṃ mīyanti. “比丘たちよ、水の中で生まれ、水の中で老い、水の中で死ぬ畜生たちがいる。比丘たちよ、水の中で生まれ、老い、死ぬ畜生とはどのようなものか。魚、亀、鰐、あるいはその他、水の中で生まれ、老い、死ぬあらゆる畜生たちのことである。比丘たちよ、かの愚者は、かつてこの世で味に執着し、悪業を積み、身体が崩壊して死んだ後、これら水の中で生まれ、老い、死ぬ生き物たちの仲間に生まれるのである。” ‘‘Santi, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti. Katame ca, bhikkhave, tiracchānagatā pāṇā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti? Ye te, bhikkhave, sattā pūtimacche vā jāyanti pūtimacche vā jīyanti pūtimacche vā mīyanti pūtikuṇape vā…pe… pūtikummāse vā… candanikāya vā… oligalle [Pg.207] vā jāyanti, (ye vā panaññepi keci tiracchānagatā pāṇā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti.) Sa kho so, bhikkhave, bālo idha pubbe rasādo idha pāpāni kammāni karitvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tesaṃ sattānaṃ sahabyataṃ upapajjati ye te sattā asucismiṃ jāyanti asucismiṃ jīyanti asucismiṃ mīyanti. “比丘たちよ、不浄なものの中に生まれ、不浄なものの中に老い、不浄なものの中に死ぬ畜生たちがいる。比丘たちよ、どのような畜生たちが不浄なものの中に生まれ、不浄なものの中に老い、不浄なものの中に死ぬのか。比丘たちよ、腐った魚の中に生まれ、腐った魚の中に老い、腐った魚の中に死ぬ生き物たち、あるいは腐った死体の中に……(中略)……あるいは腐った粥の中に、あるいは汚水溜めの中に、あるいは泥沼の中に生まれる生き物たち、あるいはまた、その他の不浄なものの中に生まれ、不浄なものの中に老い、不浄なものの中に死ぬどのような畜生たちもそうである。比丘たちよ、その愚者は、かつてこの世で味に耽溺し、この世で悪業をなして、身が壊れ死んだ後、不浄なものの中に生まれ、不浄なものの中に老い、不浄なものの中に死ぬそれらの生き物たちの仲間に加わるのである。” ‘‘Anekapariyāyenapi kho ahaṃ, bhikkhave, tiracchānayonikathaṃ katheyyaṃ; yāvañcidaṃ, bhikkhave, na sukaraṃ akkhānena pāpuṇituṃ yāva dukkhā tiracchānayoni. “比丘たちよ、私はまた、さまざまな方法で畜生界についての話を説くこともできる。比丘たちよ、畜生界がいかに苦しいものであるかは、言葉で説き尽くすことが容易ではないほどである。” 252. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, puriso ekacchiggalaṃ yugaṃ mahāsamudde pakkhipeyya. Tamenaṃ puratthimo vāto pacchimena saṃhareyya, pacchimo vāto puratthimena saṃhareyya, uttaro vāto dakkhiṇena saṃhareyya, dakkhiṇo vāto uttarena saṃhareyya. Tatrāssa kāṇo kacchapo, so vassasatassa vassasatassa accayena sakiṃ ummujjeyya. Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu so kāṇo kacchapo amusmiṃ ekacchiggale yuge gīvaṃ paveseyyā’’ti? (‘‘No hetaṃ, bhante’’.) ‘‘Yadi pana, bhante, kadāci karahaci dīghassa addhuno accayenā’’ti. ‘‘Khippataraṃ kho so, bhikkhave, kāṇo kacchapo amusmiṃ ekacchiggale yuge gīvaṃ paveseyya, ato dullabhatarāhaṃ, bhikkhave, manussattaṃ vadāmi sakiṃ vinipātagatena bālena. Taṃ kissa hetu? Na hettha, bhikkhave, atthi dhammacariyā samacariyā kusalakiriyā puññakiriyā. Aññamaññakhādikā ettha, bhikkhave, vattati dubbalakhādikā’’. 252. “比丘たちよ、たとえば、ある男がただ一つの穴がある軛(くびき)を大海原に投げ入れたとする。それを東風が西へ運び、西風が東へ運び、北風が南へ運び、南風が北へ運ぶ。そこに一匹の盲目の亀がいて、その亀が百年に一度、海面に浮上するとする。比丘たちよ、汝らはどう思うか。その盲目の亀は、そのただ一つの穴がある軛に首を入れることができるだろうか。”(“いいえ、尊師よ、それはあり得ません。”)“しかし、尊師よ、長い年月の果てには、あるいはいつの日か、首を入れることもあるかもしれません。”“比丘たちよ、その盲目の亀がそのただ一つの穴がある軛に首を入れることの方が、一度、破滅(悪趣)に落ちた愚者が人間としての生を得ることよりも、まだ早い(容易である)と私は説く。それはなぜか。比丘たちよ、そこ(悪趣)には法を実践すること、正しく実践すること、善をなすこと、功徳を積むことがないからである。比丘たちよ、そこでは互いに食らい合い、弱肉強食が横行しているのである。” ‘‘Sa kho so, bhikkhave, bālo sace kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena manussattaṃ āgacchati, yāni tāni nīcakulāni – caṇḍālakulaṃ vā nesādakulaṃ vā venakulaṃ vā rathakārakulaṃ vā pukkusakulaṃ vā. Tathārūpe kule paccājāyati dalidde appannapānabhojane kasiravuttike, yattha kasirena ghāsacchādo labbhati. So ca hoti dubbaṇṇo duddasiko [Pg.208] okoṭimako bavhābādho kāṇo vā kuṇī vā khujjo vā pakkhahato vā na lābhī annassa pānassa vatthassa yānassa mālāgandhavilepanassa seyyāvasathapadīpeyyassa. So kāyena duccaritaṃ carati vācāya duccaritaṃ carati manasā duccaritaṃ carati. So kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. “比丘たちよ、その愚者が、もし長い年月の果てにいつの日か人間としての生を得たとしても、チャンダーラ(不可触民)の家、猟師の家、竹細工師の家、車大工の家、あるいは掃除人の家といった、そのような卑しい家に生まれることになる。貧しく、飲食物が乏しく、生活が困窮し、かろうじて衣食を得るような家に生まれるのである。そして彼は、醜く、見栄えが悪く、背が低く、病がちで、あるいは片目、あるいは手が不自由、あるいは背が曲がり、あるいは体が麻痺しており、食べ物、飲み物、衣服、乗り物、花鬘、香料、塗香、寝具、住居、灯火などを得ることができない。彼は身で悪行をなし、口で悪行をなし、意で悪行をなす。彼は身と口と意で悪行をなして、身が壊れ死んだ後、破滅、悪趣、墜落の境地である地獄に落ちるのである。” ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, akkhadhutto paṭhameneva kaliggahena puttampi jīyetha, dārampi jīyetha, sabbaṃ sāpateyyampi jīyetha, uttaripi adhibandhaṃ nigaccheyya. Appamattako so, bhikkhave, kaliggaho yaṃ so akkhadhutto paṭhameneva kaliggahena puttampi jīyetha, dārampi jīyetha, sabbaṃ sāpateyyampi jīyetha, uttaripi adhibandhaṃ nigaccheyya. Atha kho ayameva tato mahantataro kaliggaho yaṃ so bālo kāyena duccaritaṃ caritvā vācāya duccaritaṃ caritvā manasā duccaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Ayaṃ, bhikkhave, kevalā paripūrā bālabhūmī’’ti. “比丘たちよ、たとえば、博打打ちが最初の負けによって、息子を失い、妻を失い、全財産を失い、さらには拘束されるようなことになったとする。比丘たちよ、その博打打ちが最初の負けによって息子を失い、妻を失い、全財産を失い、さらには拘束されるようなことになったとしても、その負けはわずかなものである。しかし、その愚者が身と口と意で悪行をなして、身が壊れ死んだ後、破滅、悪趣、墜落の境地である地獄に落ちること、これこそがそれよりもはるかに大きな負け(損失)なのである。比丘たちよ、これこそが、完全に満たされた‘愚者の境地’である。” 253. ‘‘Tīṇimāni, bhikkhave, paṇḍitassa paṇḍitalakkhaṇāni paṇḍitanimittāni paṇḍitāpadānāni. Katamāni tīṇi? Idha, bhikkhave, paṇḍito sucintitacintī ca hoti subhāsitabhāsī ca sukatakammakārī ca. No cetaṃ, bhikkhave, paṇḍito sucintitacintī ca abhavissa subhāsitabhāsī ca sukatakammakārī ca, kena naṃ paṇḍitā jāneyyuṃ – ‘paṇḍito ayaṃ bhavaṃ sappuriso’ti? Yasmā ca kho, bhikkhave, paṇḍito sucintitacintī ca hoti subhāsitabhāsī ca sukatakammakārī ca tasmā naṃ paṇḍitā jānanti – ‘paṇḍito ayaṃ bhavaṃ sappuriso’ti. Sa kho so, bhikkhave, paṇḍito tividhaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. Sace, bhikkhave, paṇḍito sabhāyaṃ vā nisinno hoti, rathikāya vā nisinno hoti, siṅghāṭake vā nisinno hoti; tatra ce jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti[Pg.209]. Sace, bhikkhave, paṇḍito pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti, kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, musāvādā paṭivirato hoti, surāmerayamajjappamādaṭṭhānā paṭivirato hoti; tatra, bhikkhave, paṇḍitassa evaṃ hoti – ‘yaṃ kho jano tajjaṃ tassāruppaṃ kathaṃ manteti; saṃvijjanteva te dhammā mayi, ahañca tesu dhammesu sandissāmī’ti. Idaṃ, bhikkhave, paṇḍito paṭhamaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. 253. “比丘たちよ、賢者にはこれら三つの賢者の特徴、賢者の標識、賢者の行いがある。その三つとは何か。比丘たちよ、ここに賢者は、善く考えられたことを考える者であり、善く語られたことを語る者であり、善く行われたことを行う者である。比丘たちよ、もし賢者が、善く考えられたことを考える者、善く語られたことを語る者、善く行われたことを行う者でなかったならば、どうして賢者たちが‘この御方は賢者であり、善人である’と知ることができようか。比丘たちよ、賢者は、善く考えられたことを考え、善く語られたことを語り、善く行われたことを行うがゆえに、賢者たちは‘この御方は賢者であり、善人である’と知るのである。比丘たちよ、その賢者は、現世において三種類の幸福と喜悦を経験する。比丘たちよ、もし賢者が集会場や、通りや、四つ辻に座っているとき、人々がそれ(戒)にふさわしい話をしていたとする。比丘たちよ、もし賢者が、殺生を離れ、盗みを離れ、邪淫を離れ、嘘を離れ、酒類などの放逸の原因となる飲酒を離れているならば、比丘たちよ、その賢者はこのように思う。‘人々がそれ(戒)にふさわしい話を語っているが、まさにそれらの徳は私の中に存在し、私はそれらの徳において見出される’と。比丘たちよ、これが賢者が現世において経験する第一の幸福と喜悦である。” 254. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, paṇḍito passati rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārente – kasāhipi tāḷente vettehipi tāḷente addhadaṇḍakehipi tāḷente hatthampi chindante pādampi chindante hatthapādampi chindante kaṇṇampi chindante nāsampi chindante kaṇṇanāsampi chindante bilaṅgathālikampi karonte saṅkhamuṇḍikampi karonte rāhumukhampi karonte jotimālikampi karonte hatthapajjotikampi karonte erakavattikampi karonte cīrakavāsikampi karonte eṇeyyakampi karonte balisamaṃsikampi karonte kahāpaṇikampi karonte khārāpatacchikampi karonte palighaparivattikampi karonte palālapīṭhakampi karonte tattenapi telena osiñcante sunakhehipi khādāpente jīvantampi sūle uttāsente asināpi sīsaṃ chindante. Tatra, bhikkhave, paṇḍitassa evaṃ hoti – ‘yathārūpānaṃ kho pāpakānaṃ kammānaṃ hetu rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārenti kasāhipi tāḷenti, vettehipi tāḷenti, addhadaṇḍakehipi tāḷenti, hatthampi chindanti, pādampi chindanti, hatthapādampi chindanti, kaṇṇampi chindanti, nāsampi chindanti, kaṇṇanāsampi chindanti, bilaṅgathālikampi karonti, saṅkhamuṇḍikampi karonti, rāhumukhampi karonti, jotimālikampi karonti, hatthapajjotikampi karonti, erakavattikampi karonti, cīrakavāsikampi karonti, eṇeyyakampi karonti, balisamaṃsikampi karonti, kahāpaṇikampi karonti, khārāpatacchikampi karonti, palighaparivattikampi karonti, palālapīṭhakampi karonti, tattenapi telena osiñcanti, sunakhehipi khādāpenti, jīvantampi sūle uttāsenti, asināpi sīsaṃ chindanti, na te dhammā mayi saṃvijjanti, ahañca na tesu dhammesu sandissāmī’ti. Idampi, bhikkhave, paṇḍito dutiyaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. 254. “比丘たちよ、さらにまた、賢者は、王たちが悪事を働いた泥棒を捕らえて、様々な刑罰を科しているのを目にする。すなわち、鞭で打ち、杖で打ち、短い棒で打ち、手を切り、足を切り、手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切り、頭蓋骨を剥いで熱した鉄球を置く刑を行い、頭皮を剥いで法螺貝のように白くする刑を行い、口をこじ開けて火を灯す刑を行い、体に油を浸した布を巻いて火をつける刑を行い、手に油を浸した布を巻いて松明とする刑を行い、首から下を剥ぐ刑を行い、首から上を剥ぐ刑を行い、肘と膝を地面に固定する刑を行い、肉刺しで肉を裂く刑を行い、貨幣の大きさの肉を切り取る刑を行い、傷口に酸を注ぐ刑を行い、耳に鉄串を刺して回転させる刑を行い、骨を砕いて藁の座布団のようにする刑を行い、熱した油を注ぎ、犬に食らわせ、生きたまま串刺しにし、剣で首をはねるのを見る。比丘たちよ、そのとき賢者はこのように思う。‘あのような悪業を原因として、王たちは悪事を働いた泥棒を捕らえて、様々な刑罰を科している。すなわち、鞭で打ち、杖で打ち、短い棒で打ち、手を切り、足を切り、手足を切り、耳を切り、鼻を切り、耳と鼻を切り、頭蓋骨を剥いで熱した鉄球を置き、頭皮を剥いで法螺貝のように白くし、口をこじ開けて火を灯し、体に油を浸した布を巻いて火をつけ、手に油を浸した布を巻いて松明とし、首から下を剥ぎ、首から上を剥ぎ、肘と膝を地面に固定し、肉刺しで肉を裂き、貨幣の大きさの肉を切り取り、傷口に酸を注ぎ、耳に鉄串を刺して回転させ、骨を砕いて藁の座布団のようにし、熱した油を注ぎ、犬に食らわせ、生きたまま串刺しにし、剣で首をはねている。しかし、それらの悪徳は私の中には存在せず、私はそれらの悪徳において見出されることはない’と。比丘たちよ、これが賢者が現世において経験する第二の幸福と喜悦である。” 255. ‘‘Puna [Pg.210] caparaṃ, bhikkhave, paṇḍitaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ, yānissa pubbe kalyāṇāni kammāni katāni kāyena sucaritāni vācāya sucaritāni manasā sucaritāni tānissa tamhi samaye olambanti…pe… seyyathāpi, bhikkhave, mahataṃ pabbatakūṭānaṃ chāyā sāyanhasamayaṃ pathaviyā olambanti ajjholambanti abhippalambanti; evameva kho, bhikkhave, paṇḍitaṃ pīṭhasamārūḷhaṃ vā mañcasamārūḷhaṃ vā chamāyaṃ vā semānaṃ yānissa pubbe kalyāṇāni kammāni katāni kāyena sucaritāni vācāya sucaritāni manasā sucaritāni tānissa tamhi samaye olambanti ajjholambanti abhippalambanti. Tatra, bhikkhave, paṇḍitassa evaṃ hoti – ‘akataṃ vata me pāpaṃ, akataṃ luddaṃ, akataṃ kibbisaṃ; kataṃ kalyāṇaṃ, kataṃ kusalaṃ, kataṃ bhīruttāṇaṃ. Yāvatā, bho, akatapāpānaṃ akataluddānaṃ akatakibbisānaṃ katakalyāṇānaṃ katakusalānaṃ katabhīruttāṇānaṃ gati taṃ gatiṃ pecca gacchāmī’ti. So na socati, na kilamati, na paridevati, na urattāḷiṃ kandati, na sammohaṃ āpajjati. Idampi, bhikkhave, paṇḍito tatiyaṃ diṭṭheva dhamme sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. 255. “比丘たちよ、さらにまた、賢者が椅子に横たわり、あるいは寝台に横たわり、あるいは地面に伏して死に臨んでいるとき、かつて自らが行った身・口・意による善い行い、功徳ある業が、その時に現れ、覆い、重なり合う。比丘たちよ、例えば、夕暮れ時に巨大な山々の影が大地に現れ、覆い、重なり合うように、比丘たちよ、そのように、賢者が椅子や寝台や地面に横たわっているとき、かつて行った身・口・意による善い行い、功徳ある業が、その時に現れ、覆い、重なり合うのである。比丘たちよ、そのとき賢者はこのように思う。‘私は決して悪を行わず、残酷なことをせず、罪を犯さなかった。善を行い、功徳を積み、恐怖から守るものを作った。ああ、悪を行わず、残酷なことをせず、罪を犯さず、善を行い、功徳を積み、恐怖から守るものを作った人々の行くべき場所へ、私は死後に行くであろう’と。彼は悲しまず、疲れず、嘆かず、胸を叩いて泣き叫ぶこともなく、混乱に陥ることもない。比丘たちよ、これが賢者が現世において経験する第三の幸福と喜悦である。” ‘‘Sa kho so, bhikkhave, paṇḍito kāyena sucaritaṃ caritvā vācāya sucaritaṃ caritvā manasā sucaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Yaṃ kho taṃ, bhikkhave, sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ iṭṭhaṃ ekantaṃ kantaṃ ekantaṃ manāpa’nti, saggameva taṃ sammā vadamāno vadeyya – ‘ekantaṃ iṭṭhaṃ ekantaṃ kantaṃ ekantaṃ manāpa’nti. Yāvañcidaṃ, bhikkhave, upamāpi na sukarā yāva sukhā saggā’’ti. “比丘たちよ、その賢者は、身で善行を修め、口で善行を修め、意で善行を修めて、身が崩壊して死んだ後、善趣である天界に生まれます。比丘たちよ、正しく語る者が‘ひたすら望ましく、ひたすら愛らしく、ひたすら心にかなうもの’と言うならば、まさに天界こそを、正しく語る者は‘ひたすら望ましく、ひたすら愛らしく、ひたすら心にかなうもの’と言うべきです。比丘たちよ、天界がどれほど幸福であるかは、たとえを用いることさえ容易ではないほどです。” 256. Evaṃ vutte, aññataro bhikkhu bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sakkā pana, bhante, upamaṃ kātu’’nti? ‘‘Sakkā bhikkhū’’ti bhagavā avoca. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, rājā cakkavattī sattahi ratanehi samannāgato catūhi ca iddhīhi tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti. Katamehi sattahi? Idha, bhikkhave, rañño khattiyassa muddhāvasittassa tadahuposathe pannarase sīsaṃnhātassa uposathikassa uparipāsādavaragatassa dibbaṃ cakkaratanaṃ pātubhavati sahassāraṃ sanemikaṃ sanābhikaṃ sabbākāraparipūraṃ. Taṃ disvāna rañño khattiyassa muddhāvasittassa evaṃ hoti – ‘sutaṃ kho pana metaṃ [Pg.211] yassa rañño khattiyassa muddhāvasittassa tadahuposathe pannarase sīsaṃnhātassa uposathikassa uparipāsādavaragatassa dibbaṃ cakkaratanaṃ pātubhavati sahassāraṃ sanemikaṃ sanābhikaṃ sabbākāraparipūraṃ, so hoti rājā cakkavattīti. Assaṃ nu kho ahaṃ rājā cakkavattī’’’ti? 256. “このように言われたとき、ある比丘が世尊に次のように申し上げました。‘世尊よ、たとえを引くことは可能でしょうか。’世尊は仰せられました。‘比丘よ、可能である。比丘たちよ、例えば、転輪聖王は七つの宝と四つの神変を具足しており、それによって幸福と喜びを享受します。どのような七つでしょうか。比丘たちよ、ここに、灌頂を授かった刹帝利の王が、十五日の布薩の日に、頭を洗い清めて布薩の誓いを守り、立派な宮殿の最上階に昇っているとき、千の輻があり、輪縁と轂を備え、あらゆる様相が整った、天の輪宝が現れます。それを見て、灌頂を授かった刹帝利の王は次のように思います。“灌頂を授かった刹帝利の王が、十五日の布薩の日に、頭を洗い清めて布薩の誓いを守り、立派な宮殿の最上階に昇っているとき、千の輻があり、輪縁と轂を備え、あらゆる様相が整った、天の輪宝が現れるなら、その者は転輪聖王となる、と私は聞いている。私は果たして転輪聖王なのだろうか”と。’ ‘‘Atha kho, bhikkhave, rājā khattiyo muddhāvasitto vāmena hatthena bhiṅkāraṃ gahetvā dakkhiṇena hatthena cakkaratanaṃ abbhukkirati – ‘pavattatu bhavaṃ cakkaratanaṃ, abhivijinātu bhavaṃ cakkaratana’nti. Atha kho taṃ, bhikkhave, cakkaratanaṃ puratthimaṃ disaṃ pavattati. Anvadeva rājā cakkavattī saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. Yasmiṃ kho pana, bhikkhave, padese cakkaratanaṃ patiṭṭhāti tattha rājā cakkavattī vāsaṃ upeti saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. Ye kho pana, bhikkhave, puratthimāya disāya paṭirājāno te rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘ehi kho, mahārāja! Svāgataṃ te, mahārāja ! Sakaṃ te, mahārāja! Anusāsa, mahārājā’ti. Rājā cakkavattī evamāha – ‘pāṇo na hantabbo, adinnaṃ nādātabbaṃ, kāmesumicchā na caritabbā, musā na bhāsitabbā, majjaṃ na pātabbaṃ, yathābhuttañca bhuñjathā’ti. Ye kho pana, bhikkhave, puratthimāya disāya paṭirājāno te rañño cakkavattissa anuyantā bhavanti. “‘そこで、比丘たちよ、灌頂を授かった刹帝利の王は、左手で水瓶を持ち、右手で輪宝に水を注いで言います。“尊い輪宝よ、進み行け。尊い輪宝よ、勝利せよ”と。比丘たちよ、するとその輪宝は東の方角へと進んで行きます。転輪聖王は四種の軍勢とともに、その後を追います。比丘たちよ、そして輪宝が止まった場所に、転輪聖王は四種の軍勢とともに宿営します。比丘たちよ、東の方角にいる敵対する王たちは、転輪聖王のもとに歩み寄って、次のように言います。“大王よ、お越しください。大王よ、あなたの来訪を歓迎いたします。大王よ、ここはあなたのものです。大王よ、統治してください”と。転輪聖王は次のように言います。“殺生をしてはならない。与えられていないものを取ってはならない。邪らな性愛の行いをしてはならない。嘘をついてはならない。酒を飲んではならない。これまで通りの租税を享受しなさい”と。比丘たちよ、東の方角にいる敵対する王たちは、転輪聖王に従う者となります。’” 257. ‘‘Atha kho taṃ, bhikkhave, cakkaratanaṃ puratthimaṃ samuddaṃ ajjhogāhetvā paccuttaritvā dakkhiṇaṃ disaṃ pavattati…pe… dakkhiṇaṃ samuddaṃ ajjhogāhetvā paccuttaritvā pacchimaṃ disaṃ pavattati… pacchimaṃ samuddaṃ ajjhogāhetvā paccuttaritvā uttaraṃ disaṃ pavattati anvadeva rājā cakkavattī saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. Yasmiṃ kho pana, bhikkhave, padese cakkaratanaṃ patiṭṭhāti tattha rājā cakkavattī vāsaṃ upeti saddhiṃ caturaṅginiyā senāya. 257. “‘比丘たちよ、その後、その輪宝は東の海に入り、再び上がって南の方角へと進みます。……(中略)……南の海に入り、再び上がって西の方角へと進みます。……西の海に入り、再び上がって北の方角へと進みます。転輪聖王は四種の軍勢とともに、その後を追います。比丘たちよ、そして輪宝が止まった場所に、転輪聖王は四種の軍勢とともに宿営します。’” ‘‘Ye kho pana, bhikkhave, uttarāya disāya paṭirājāno te rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘ehi kho, mahārāja! Svāgataṃ te, mahārāja! Sakaṃ te, mahārāja! Anusāsa, mahārājā’ti. Rājā cakkavattī evamāha – ‘pāṇo na hantabbo, adinnaṃ nādātabbaṃ, kāmesumicchā na [Pg.212] caritabbā, musā na bhāsitabbā, majjaṃ na pātabbaṃ; yathābhuttañca bhuñjathā’ti. Ye kho pana, bhikkhave, uttarāya disāya paṭirājāno te rañño cakkavattissa anuyantā bhavanti. “‘比丘たちよ、北の方角にいる敵対する王たちは、転輪聖王のもとに歩み寄って、次のように言います。“大王よ、お越しください。大王よ、あなたの来訪を歓迎いたします。大王よ、ここはあなたのものです。大王よ、統治してください”と。転輪聖王は次のように言います。“殺生をしてはならない。与えられていないものを取ってはならない。邪らな性愛の行いをしてはならない。嘘をついてはならない。酒を飲んではならない。これまで通りの租税を享受しなさい”と。比丘たちよ、北の方角にいる敵対する王たちは、転輪聖王に従う者となります。’” ‘‘Atha kho taṃ, bhikkhave, cakkaratanaṃ samuddapariyantaṃ pathaviṃ abhivijinitvā tameva rājadhāniṃ paccāgantvā rañño cakkavattissa antepuradvāre akkhāhataṃ maññe tiṭṭhati rañño cakkavattissa antepuradvāraṃ upasobhayamānaṃ. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ cakkaratanaṃ pātubhavati. “‘比丘たちよ、こうしてその輪宝は、海に至るまでの大地を征服し、その王都へと戻って、転輪聖王の宮殿の門に、あたかも車軸に固定されたかのように留まり、転輪聖王の宮殿の門を輝かせます。比丘たちよ、転輪聖王には、このような輪宝が現れるのです。’” 258. ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa hatthiratanaṃ pātubhavati – sabbaseto sattappatiṭṭho iddhimā vehāsaṅgamo uposatho nāma nāgarājā. Taṃ disvāna rañño cakkavattissa cittaṃ pasīdati – ‘bhaddakaṃ vata, bho, hatthiyānaṃ, sace damathaṃ upeyyā’ti. Atha kho taṃ, bhikkhave, hatthiratanaṃ seyyathāpi nāma bhaddo hatthājānīyo dīgharattaṃ suparidanto evameva damathaṃ upeti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva hatthiratanaṃ vīmaṃsamāno pubbaṇhasamayaṃ abhiruhitvā samuddapariyantaṃ pathaviṃ anusaṃyāyitvā tameva rājadhāniṃ paccāgantvā pātarāsamakāsi. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ hatthiratanaṃ pātubhavati. 258. “‘比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には象宝が現れます。それは全身が白く、七箇所で地に接し、神変を持ち、空を飛ぶことができ、ウポーサタという名の象王です。それを見て、転輪聖王の心は歓喜します。“もしこの象が調伏されるなら、なんと素晴らしい乗り物になることか”と。比丘たちよ、するとその象宝は、あたかも長年よく訓練された名象のように、速やかに調伏されます。比丘たちよ、かつて転輪聖王がその象宝を試そうとして、午前のうちにそれに乗り、海に至るまでの大地を巡って、王都に戻り朝食を摂ったということがありました。比丘たちよ、転輪聖王には、このような象宝が現れるのです。’” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa assaratanaṃ pātubhavati – sabbaseto kāḷasīso muñjakeso iddhimā vehāsaṅgamo valāhako nāma assarājā. Taṃ disvāna rañño cakkavattissa cittaṃ pasīdati – ‘bhaddakaṃ vata, bho, assayānaṃ, sace damathaṃ upeyyā’ti. Atha kho taṃ, bhikkhave, assaratanaṃ seyyathāpi nāma bhaddo assājānīyo dīgharattaṃ suparidanto evameva damathaṃ upeti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva assaratanaṃ vīmaṃsamāno pubbaṇhasamayaṃ abhiruhitvā samuddapariyantaṃ pathaviṃ anusaṃyāyitvā tameva rājadhāniṃ paccāgantvā pātarāsamakāsi. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ assaratanaṃ pātubhavati. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には馬宝が現れる。全身が白く、頭部は黒く、ムンジャ草のようなたてがみを持ち、神通力を備え、空中を飛行する、ヴァラーハカという名の馬王である。それを見て、転輪聖王の心は清らかに澄み渡り、‘友よ、この馬の乗り物は実に素晴らしい。もし調教を受け入れるならば’と思う。比丘たちよ、するとその馬宝は、あたかも長い間よく調教された良き名馬のように、そのままで調教を受け入れる。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその馬宝を試そうとして、午前の時間にそれに乗り、海に至るまでの大地を巡り歩き、同じ王都に戻ってきて朝食をとった。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような馬宝が現れるのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa maṇiratanaṃ pātubhavati. So hoti maṇi veḷuriyo subho jātimā aṭṭhaṃso suparikammakato. Tassa kho pana, bhikkhave, maṇiratanassa ābhā samantā yojanaṃ phuṭā hoti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva maṇiratanaṃ vīmaṃsamāno caturaṅginiṃ [Pg.213] senaṃ sannayhitvā maṇiṃ dhajaggaṃ āropetvā rattandhakāratimisāya pāyāsi. Ye kho pana, bhikkhave, samantā gāmā ahesuṃ te tenobhāsena kammante payojesuṃ ‘divā’ti maññamānā. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ maṇiratanaṃ pātubhavati. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には摩尼宝が現れる。それは、美しく、純粋な種をもち、八角に削られ、見事に細工された瑠璃の宝玉である。比丘たちよ、その摩尼宝の輝きは、周囲一由旬(ヨージャナ)にわたって広がる。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその摩尼宝を試そうとして、四種の軍勢を整え、宝玉を旗印の先に掲げて、夜の深い闇の中を進軍した。比丘たちよ、周囲の村々にいた人々は、その輝きによって‘昼だ’と思い、諸々の仕事に従事した。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような摩尼宝が現れるのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa itthiratanaṃ pātubhavati. Sā abhirūpā dassanīyā pāsādikā paramāya vaṇṇapokkharatāya samannāgatā nātidīghā nātirassā nātikisā nātithūlā nātikāḷikā nāccodātā, atikkantā mānusaṃ vaṇṇaṃ, appattā dibbaṃ vaṇṇaṃ. Tassa kho pana, bhikkhave, itthiratanassa evarūpo kāyasamphasso hoti seyyathāpi nāma tūlapicuno vā kappāsapicuno vā. Tassa kho pana, bhikkhave, itthiratanassa sīte uṇhāni gattāni honti, uṇhe sītāni gattāni honti. Tassa kho pana, bhikkhave, itthiratanassa kāyato candanagandho vāyati, mukhato uppalagandho vāyati. Taṃ kho pana, bhikkhave, itthiratanaṃ rañño cakkavattissa pubbuṭṭhāyinī hoti pacchānipātinī kiṃkārapaṭissāvinī manāpacārinī piyavādinī. Taṃ kho pana, bhikkhave, itthiratanaṃ rājānaṃ cakkavattiṃ manasāpi no aticarati, kuto pana kāyena? Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ itthiratanaṃ pātubhavati. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には女宝が現れる。彼女は容姿端正で、見る者に喜びを与え、人の心を清らかにし、最高の美しさを備えている。背が高すぎず、低すぎず、痩せすぎず、太りすぎず、色が黒すぎず、白すぎない。人間の容色を超え、神々の容色には及ばない。比丘たちよ、その女宝の身体の感触は、あたかもキワタのようであり、あるいは綿のようである。比丘たちよ、その女宝の身体は、寒い時には温かく、暑い時には涼しい。比丘たちよ、その女宝の身体からは栴檀の香りが漂い、口からは青蓮華の香りが漂う。比丘たちよ、その女宝は転輪聖王よりも先に起き、後に寝て、何をなすべきかを問い、王の心にかなうように振る舞い、愛語を述べる。比丘たちよ、その女宝は転輪聖王に対して、心においてさえ不貞を働くことはない。ましてや身体においておや。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような女宝が現れるのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa gahapatiratanaṃ pātubhavati. Tassa kammavipākajaṃ dibbacakkhu pātubhavati, yena nidhiṃ passati sassāmikampi assāmikampi. So rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘appossukko tvaṃ, deva, hohi. Ahaṃ te dhanena dhanakaraṇīyaṃ karissāmī’ti. Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī tameva gahapatiratanaṃ vīmaṃsamāno nāvaṃ abhiruhitvā majjhe gaṅgāya nadiyā sotaṃ ogāhitvā gahapatiratanaṃ etadavoca – ‘attho me, gahapati, hiraññasuvaṇṇenā’ti. ‘Tena hi, mahārāja, ekaṃ tīraṃ nāvā upetū’ti. ‘Idheva me, gahapati, attho hiraññasuvaṇṇenā’ti. Atha kho taṃ, bhikkhave, gahapatiratanaṃ ubhohi hatthehi udake omasitvā pūraṃ hiraññasuvaṇṇassa kumbhiṃ uddharitvā rājānaṃ cakkavattiṃ etadavoca – ‘alamettāvatā, mahārāja! Katamettāvatā, mahārāja! Pūjitamettāvatā, mahārājā’ti. Rājā cakkavattī evamāha – ‘alamettāvatā, gahapati! Katamettāvatā, gahapati! Pūjitamettāvatā, gahapatī’ti[Pg.214]. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ gahapatiratanaṃ pātubhavati. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には居士宝が現れる。彼には業の報いとして生じた天眼が現れ、それによって、持ち主のあるものも、持ち主のないものも、あらゆる伏蔵を見ることができる。彼は転輪聖王のもとに近づいて、このように言った。‘大王よ、あなたはご心配なさいますな。私があなたの財を必要とする務めを、財宝をもって果たしましょう’と。比丘たちよ、かつて転輪聖王はその居士宝を試そうとして、船に乗り、ガンジス川の流れの中ほどに入って、居士宝にこう言った。‘居士よ、私は金銀を必要としている’と。‘大王よ、それでは船をどちらかの岸に寄せましょう’。‘居士よ、私はまさにここで金銀が必要なのだ’。比丘たちよ、するとその居士宝は、両手で水の中を探り、金銀で満たされた瓶を引き上げて、転輪聖王にこう言った。‘大王よ、これだけで十分でしょうか。大王よ、これだけでなされたでしょうか。大王よ、これだけで供養されたでしょうか’と。転輪聖王はこう言った。‘居士よ、これだけで十分だ。居士よ、これだけでなされた。居士よ、これだけで供養された’と。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような居士宝が現れるのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rañño cakkavattissa pariṇāyakaratanaṃ pātubhavati – paṇḍito byatto medhāvī paṭibalo rājānaṃ cakkavattiṃ upayāpetabbaṃ upayāpetuṃ apayāpetabbaṃ apayāpetuṃ ṭhapetabbaṃ ṭhapetuṃ. So rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāha – ‘appossukko tvaṃ, deva, hohi. Ahamanusāsissāmī’ti. Rañño, bhikkhave, cakkavattissa evarūpaṃ pariṇāyakaratanaṃ pātubhavati. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imehi sattahi ratanehi samannāgato hoti. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王には主兵臣宝が現れる。彼は賢明で、熟達し、聡明で、能力があり、転輪聖王に近づけるべき者を近づけ、遠ざけるべき者を遠ざけ、留めるべき者を留めることができる。彼は転輪聖王のもとに近づいて、このように言った。‘大王よ、あなたはご心配なさいますな。私が統治・指導いたしましょう’と。比丘たちよ、転輪聖王にはこのような主兵臣宝が現れるのである。比丘たちよ、転輪聖王はこれら七つの宝を備えているのである。” 259. ‘‘Katamāhi catūhi iddhīhi? Idha, bhikkhave, rājā cakkavattī abhirūpo hoti dassanīyo pāsādiko paramāya vaṇṇapokkharatāya samannāgato ativiya aññehi manussehi. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya paṭhamāya iddhiyā samannāgato hoti. 259. “いかなる四つの神変を備えているのか。比丘たちよ、ここに転輪聖王は、容姿端正で、見る者に喜びを与え、人の心を清らかにし、最高の美しさを備え、他の人々よりもはるかに優れている。比丘たちよ、転輪聖王はこの第一の神変を備えているのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī dīghāyuko hoti ciraṭṭhitiko ativiya aññehi manussehi. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya dutiyāya iddhiyā samannāgato hoti. “さらにまた、比丘たちよ、転輪聖王は長寿であり、他の人々よりもはるかに長く存続する。比丘たちよ、転輪聖王はこの第二の神変を備えているのである。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī appābādho hoti appātaṅko samavepākiniyā gahaṇiyā samannāgato nātisītāya nāccuṇhāya ativiya aññehi manussehi. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya tatiyāya iddhiyā samannāgato hoti. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王は病がなく、苦悩がなく、他の人々よりもはるかに、冷たすぎず熱すぎない、消化のバランスがとれた消化力(胃の熱)を備えています。比丘たちよ、転輪聖王はこの第三の不思議な力(神力)を備えています。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, rājā cakkavattī brāhmaṇagahapatikānaṃ piyo hoti manāpo. Seyyathāpi, bhikkhave, pitā puttānaṃ piyo hoti manāpo, evameva kho, bhikkhave, rājā cakkavattī brāhmaṇagahapatikānaṃ piyo hoti manāpo. Raññopi, bhikkhave, cakkavattissa brāhmaṇagahapatikā piyā honti manāpā. Seyyathāpi, bhikkhave, pitu puttā piyā honti manāpā, evameva kho, bhikkhave, raññopi cakkavattissa brāhmaṇagahapatikā piyā honti manāpā. “比丘たちよ、さらにまた、転輪聖王はバラモンや資産家たちに愛され、好まれます。比丘たちよ、あたかも父が子らに愛され、好まれるように、比丘たちよ、そのように転輪聖王はバラモンや資産家たちに愛され、好まれます。比丘たちよ、転輪聖王にとってもまた、バラモンや資産家たちは愛しく、好ましい存在です。比丘たちよ、あたかも父にとって子らが愛しく、好ましいように、比丘たちよ、そのように転輪聖王にとってもまた、バラモンや資産家たちは愛しく、好ましい存在なのです。” ‘‘Bhūtapubbaṃ[Pg.215], bhikkhave, rājā cakkavattī caturaṅginiyā senāya uyyānabhūmiṃ niyyāsi. Atha kho, bhikkhave, brāhmaṇagahapatikā rājānaṃ cakkavattiṃ upasaṅkamitvā evamāhaṃsu – ‘ataramāno, deva, yāhi yathā taṃ mayaṃ cirataraṃ passeyyāmā’ti. Rājāpi, bhikkhave, cakkavattī sārathiṃ āmantesi – ‘ataramāno, sārathi, pesehi yathā maṃ brāhmaṇagahapatikā cirataraṃ passeyyu’nti. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāya catutthāya iddhiyā samannāgato hoti. Rājā, bhikkhave, cakkavattī imāhi catūhi iddhīhi samannāgato hoti. “比丘たちよ、かつて、転輪聖王は四種から成る軍勢(象軍・馬軍・車軍・歩兵軍)を伴って、公園へと出かけました。比丘たちよ、その時、バラモンや資産家たちは転輪聖王のもとに歩み寄り、次のように申し上げました。‘王よ、私たちがあなた様をより長く拝見できるよう、急がずにゆっくりとお進みください’と。比丘たちよ、転輪聖王もまた御者に命じました。‘御者よ、バラモンや資産家たちが私をより長く見ることができるよう、急がずにゆっくりと進めなさい’と。比丘たちよ、転輪聖王はこの第四の不思議な力を備えています。比丘たちよ、転輪聖王はこれら四つの不思議な力を備えているのです。” ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, api nu kho rājā cakkavattī imehi sattahi ratanehi samannāgato imāhi catūhi ca iddhīhi tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvediyethā’’ti? ‘‘Ekamekenapi, bhante, ratanena samannāgato rājā cakkavattī tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvediyetha, ko pana vādo sattahi ratanehi catūhi ca iddhīhī’’ti? “比丘たちよ、あなた方はどう思いますか。転輪聖王はこれら七つの宝と四つの不思議な力を備えていることにより、幸福と喜びを感じるでしょうか。”“世尊よ、たった一つの宝を備えているだけでも、転輪聖王はそれによって幸福と喜びを感じるでしょう。ましてや、七つの宝と四つの不思議な力をすべて備えているのであれば、言うまでもありません。” 260. Atha kho bhagavā parittaṃ pāṇimattaṃ pāsāṇaṃ gahetvā bhikkhū āmantesi – ‘‘taṃ kiṃ maññatha, bhikkhave, katamo nu kho mahantataro – yo cāyaṃ mayā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito yo ca himavā pabbatarājā’’ti? ‘‘Appamattako ayaṃ, bhante, bhagavatā paritto pāṇimatto pāsāṇo gahito; himavantaṃ pabbatarājānaṃ upanidhāya saṅkhampi na upeti; kalabhāgampi na upeti; upanidhampi na upetī’’ti. ‘‘Evameva kho, bhikkhave, yaṃ rājā cakkavattī sattahi ratanehi samannāgato catūhi ca iddhīhi tatonidānaṃ sukhaṃ somanassaṃ paṭisaṃvedeti taṃ dibbassa sukhassa upanidhāya saṅkhampi na upeti; kalabhāgampi na upeti; upanidhampi na upeti’’. 260. そこで世尊は、手のひらほどの小さな石を手に取り、比丘たちに問いかけられました。“比丘たちよ、あなた方はどう思いますか。私が手に持っているこの小さな石と、雪山(ヒマラヤ)という山々の王とでは、どちらがより大きいでしょうか。”“世尊よ、世尊が手に持っておられるその小さな石は、ごくわずかなものです。山々の王である雪山に比べれば、数にも入らず、その一部分にも及ばず、比較にすらなりません。”“比丘たちよ、それと同じように、転輪聖王が七つの宝と四つの不思議な力を備えていることによって感じる幸福と喜びは、天界の幸福に比べれば、数にも入らず、その一部分にも及ばず、比較にすらならないのです。” ‘‘Sa kho so, bhikkhave, paṇḍito sace kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena manussattaṃ āgacchati, yāni tāni uccākulāni – khattiyamahāsālakulaṃ vā brāhmaṇamahāsālakulaṃ vā gahapatimahāsālakulaṃ vā tathārūpe kule paccājāyati aḍḍhe mahaddhane mahābhoge pahūtajātarūparajate pahūtavittūpakaraṇe pahūtadhanadhaññe. So ca hoti abhirūpo dassanīyo pāsādiko paramāya [Pg.216] vaṇṇapokkharatāya samannāgato, lābhī annassa pānassa vatthassa yānassa mālāgandhavilepanassa seyyāvasathapadīpeyyassa. So kāyena sucaritaṃ carati, vācāya sucaritaṃ carati, manasā sucaritaṃ carati. So kāyena sucaritaṃ caritvā, vācāya sucaritaṃ caritvā, manasā sucaritaṃ caritvā, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Seyyathāpi, bhikkhave, akkhadhutto paṭhameneva kaṭaggahena mahantaṃ bhogakkhandhaṃ adhigaccheyya; appamattako so, bhikkhave, kaṭaggaho yaṃ so akkhadhutto paṭhameneva kaṭaggahena mahantaṃ bhogakkhandhaṃ adhigaccheyya. Atha kho ayameva tato mahantataro kaṭaggaho yaṃ so paṇḍito kāyena sucaritaṃ caritvā, vācāya sucaritaṃ caritvā, manasā sucaritaṃ caritvā kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Ayaṃ, bhikkhave, kevalā paripūrā paṇḍitabhūmī’’ti. “比丘たちよ、その賢者が、もし長い年月の果てに、いつの日か人間界に来ることがあれば、王族の大富豪の家、バラモンの大富豪の家、あるいは資産家の大富豪の家といった、富裕で、財産が多く、享楽の品々が豊かで、金銀が溢れ、生活用具が充実し、穀物や財宝が豊かな、そのような高貴な家に生まれます。そして彼は容姿端麗で、見る者に喜びを与え、優雅であり、最高の美しさを備えています。食べ物、飲み物、衣服、乗り物、花飾り、香料、塗香、寝具、住居、灯火を容易に得ることができます。彼は身で善行を積み、口で善行を積み、意で善行を積みます。彼は身・口・意で善行を積んだことにより、身体が崩壊して死んだ後、幸福な境遇である天界に生まれます。比丘たちよ、あたかも、ある博打打ちが、最初の一投げで大きな財宝を手に入れるようなものです。比丘たちよ、博打打ちが最初の一投げで得るその大きな財宝は、ごくわずかなものです。それよりもはるかに大きな勝利(獲得)とは、賢者が身・口・意で善行を積み、死後に幸福な境遇である天界に生まれることなのです。比丘たちよ、これが、完全に円満な‘賢者の境地’なのです。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれました。比丘たちは歓喜して、世尊の説法を喜んで受け入れました。 Bālapaṇḍitasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ. 第九 賢愚経(バーラパンディタ・スッタ) 完。 10. Devadūtasuttaṃ 10. 天使経(デーヴァドゥータ・スッタ) 261. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 261. このように私は聞きました。ある時、世尊は舎衛城(サーヴァッティー)の、ジェータ太子が寄進した給孤独長者(アナータピンディカ)の園(祇園精舎)に滞在しておられました。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられました。比丘たちは“世尊よ”と答えました。世尊は次のように説かれました。 ‘‘Seyyathāpi, bhikkhave, dve agārā sadvārā, tattha cakkhumā puriso majjhe ṭhito passeyya manusse gehaṃ pavisantepi nikkhamantepi anucaṅkamantepi anuvicarantepi; evameva kho ahaṃ, bhikkhave, dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena satte passāmi cavamāne upapajjamāne hīne paṇīte suvaṇṇe dubbaṇṇe, sugate duggate yathākammūpage satte pajānāmi – ‘ime vata bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā [Pg.217] sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyasucaritena samannāgatā vacīsucaritena samannāgatā manosucaritena samannāgatā ariyānaṃ anupavādakā sammādiṭṭhikā sammādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā manussesu upapannā. Ime vata bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā pettivisayaṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā tiracchānayoniṃ upapannā. Ime vā pana bhonto sattā kāyaduccaritena samannāgatā vacīduccaritena samannāgatā manoduccaritena samannāgatā ariyānaṃ upavādakā micchādiṭṭhikā micchādiṭṭhikammasamādānā; te kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannā’’’ti. “比丘たちよ、例えば、向かい合った門のある二つの家があり、そこに眼のある人が真ん中に立って、家に入り、あるいは出て、あるいは行き来し、あるいは歩き回る人々を見るようなものである。比丘たちよ、それと同じように、私は清浄で超人的な天眼(てんげん)によって、死にゆく衆生、生まれゆく衆生、卑しい者、尊い者、美しい者、醜い者、幸福な境遇にある者、不幸な境遇にある者を見、衆生が業に従って(それぞれの境遇に)赴くのを知るのである。‘ああ、この衆生たちは、身の善行、口の善行、意の善行を具え、聖者たちを誹謗せず、正しい見解を持ち、正しい見解に基づく業を積み上げた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、幸福な境遇、天界に生まれた。あるいは、この衆生たちは、身の善行、口の善行、意の善行を具え、聖者たちを誹謗せず、正しい見解を持ち、正しい見解に基づく業を積み上げた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、人間界に生まれた。一方、ああ、この衆生たちは、身の悪行、口の悪行、意の悪行を具え、聖者たちを誹謗し、誤った見解を持ち、誤った見解に基づく業を積み上げた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、餓鬼の世界に生まれた。あるいは、この衆生たちは、身の悪行、口の悪行、意の悪行を具え、聖者たちを誹謗し、誤った見解を持ち、誤った見解に基づく業を積み上げた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、畜生の生に生まれた。あるいは、この衆生たちは、身の悪行、口の悪行、意の悪行を具え、聖者たちを誹謗し、誤った見解を持ち、誤った見解に基づく業を積み上げた。彼らは身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、奈落、地獄に生まれた’と。” 262. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā nānābāhāsu gahetvā yamassa rañño dassenti – ‘ayaṃ, deva, puriso amatteyyo apetteyyo asāmañño abrāhmañño, na kule jeṭṭhāpacāyī. Imassa devo daṇḍaṃ paṇetū’ti. Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā paṭhamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu paṭhamaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’ti. 262. “比丘たちよ、地獄の番人たちは、その者の両腕を掴んで閻魔王(えんまおう)の前に差し出し、こう言う。‘王よ、この者は母を敬わず、父を敬わず、沙門を敬わず、婆羅門を敬わず、一族の長老を敬いませんでした。王よ、この者に罰を下してください’と。比丘たちよ、すると閻魔王は、その者に対して、第一の天の使い(天使)について問い詰め、追及し、尋ねる。‘おい、お前は人間界において、第一の天の使いが現れたのを見なかったのか?’と。その者はこう答える。‘主よ、見ませんでした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu daharaṃ kumāraṃ mandaṃ uttānaseyyakaṃ sake muttakarīse palipannaṃ semāna’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、すると閻魔王はこう言う。‘おい、お前は人間界において、幼い子供が、弱々しく仰向けに寝て、自分の排泄物の中にまみれて横たわっているのを見なかったのか?’と。その者はこう答える。‘主よ、見ました’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi jātidhammo, jātiṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、すると閻魔王はこう言う。‘おい、お前は、分別のある大人でありながら、それを見てこう思わなかったのか。“私もまた生まれる性質(生法)であり、誕生を免れることはできない。さあ、私は身と口と意によって善をなそう”と。’その者はこう答える。‘主よ、できませんでした。主よ、私は放逸(怠慢)でした’と。” ‘‘Tamenaṃ[Pg.218], bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti. “比丘たちよ、すると閻魔王はこう言う。‘おい、お前は放逸であったために、身と口と意によって善をなさなかった。おい、お前よ、お前が放逸であったその通りに、彼ら(地獄の番人)はお前を扱うだろう。お前のその悪業は、母によってなされたのでもなく、父によってなされたのでもなく、兄弟によってでも、姉妹によってでも、友人や同僚によってでも、親族によってでも、沙門や婆羅門によってでも、神々によってなされたのでもない。お前自身によってその悪業はなされたのであり、お前自身がその報いを受けるのである’と。” 263. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā paṭhamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā dutiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu dutiyaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti. 263. “比丘たちよ、閻魔王は第一の天の使いについて問い詰め、追及し、尋ねた後、第二の天の使いについて問い詰め、追及し、尋ねる。‘おい、お前は人間界において、第二の天の使いが現れたのを見なかったのか?’と。その者はこう答える。‘主よ、見ませんでした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu itthiṃ vā purisaṃ vā ( ) jiṇṇaṃ gopānasivaṅkaṃ bhoggaṃ daṇḍaparāyanaṃ pavedhamānaṃ gacchantaṃ āturaṃ gatayobbanaṃ khaṇḍadantaṃ palitakesaṃ vilūnaṃ khalitasiraṃ valinaṃ tilakāhatagatta’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、すると閻魔王はこう言う。‘おい、お前は人間界において、老いさらばえ、垂木の形のように腰が曲がり、折れ曲がり、杖を頼りに震えながら歩き、病に冒され、若さを失い、歯は欠け、髪は白く、薄くなり、頭は禿げ、皮膚は弛み、体に斑点のできた女、あるいは男を見なかったのか?’と。その者はこう答える。‘主よ、見ました’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi jarādhammo, jaraṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、すると閻魔王はこう言う。‘おい、お前は、分別のある大人でありながら、それを見てこう思わなかったのか。“私もまた老いる性質(老法)であり、老いを免れることはできない。さあ、私は身と口と意によって善をなそう”と。’その者はこう答える。‘主よ、できませんでした。主よ、私は放逸でした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na [Pg.219] samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はその者に対してこのように言った。‘これ、男よ。お前は放逸であったために、身と口と意によって善い行いをしなかった。これ、男よ。お前が放逸であった相応に、彼ら(獄卒)はお前を扱うであろう。お前のその悪業は、母によってなされたのでもなく、父によってなされたのでもなく、兄弟によってなされたのでもなく、姉妹によってなされたのでもなく、友人や同僚によってなされたのでもなく、親族や血縁によってなされたのでもなく、沙門やバラモンによってなされたのでもなく、神々によってなされたのでもない。その悪業はお前自身によってなされたのであり、お前自身がその報いを受けるのである’と。” 264. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā dutiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā tatiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu tatiyaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti. 264. “比丘たちよ、閻魔王はその者に対して、第二の天使について尋ね、問い詰め、問い質した後、第三の天使について尋ね、問い詰め、問い質した。‘これ、男よ。お前は人間界において、現れた第三の天使を見なかったのか’と。その者はこのように言った。‘主(閻魔王)よ、見ませんでした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu itthiṃ vā purisaṃ vā ābādhikaṃ dukkhitaṃ bāḷhagilānaṃ sake muttakarīse palipannaṃ semānaṃ aññehi vuṭṭhāpiyamānaṃ aññehi saṃvesiyamāna’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はこのように言った。‘これ、男よ。お前は人間界において、病に冒され、苦しみ、重病で、自らの大小便の中に横たわり、他人に抱き起こされ、他人に寝かされている女、あるいは男を見なかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、見ました’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi byādhidhammo, byādhiṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はこのように言った。‘これ、男よ。分別があり、成人していたお前に、‘私もまた病を免れない性質であり、病を越えてはいない。さあ、私は身と口と意によって善い行いをしよう’という思いは生じなかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、私にはできませんでした。主よ、私は放逸でした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はその者に対してこのように言った。‘これ、男よ。お前は放逸であったために、身と口と意によって善い行いをしなかった。これ、男よ。お前が放逸であった相応に、彼らはお前を扱うであろう。お前のその悪業は、母によってなされたのでもなく、父によってなされたのでもなく、兄弟によってなされたのでもなく、姉妹によってなされたのでもなく、友人や同僚によってなされたのでもなく、親族や血縁によってなされたのでもなく、沙門やバラモンによってなされたのでもなく、神々によってなされたのでもない。その悪業はお前自身によってなされたのであり、お前自身がその報いを受けるのである’と。” 265. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā tatiyaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā catutthaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu catutthaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti. 265. “比丘たちよ、閻魔王はその者に対して、第三の天使について尋ね、問い詰め、問い質した後、第四の天使について尋ね、問い詰め、問い質した。‘これ、男よ。お前は人間界において、現れた第四の天使を見なかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、見ませんでした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu rājāno coraṃ āgucāriṃ gahetvā vividhā kammakāraṇā kārente – kasāhipi tāḷente vettehipi tāḷente addhadaṇḍakehipi tāḷente hatthampi chindante pādampi chindante hatthapādampi chindante kaṇṇampi chindante [Pg.220] nāsampi chindante kaṇṇanāsampi chindante bilaṅgathālikampi karonte saṅkhamuṇḍikampi karonte rāhumukhampi karonte jotimālikampi karonte hatthapajjotikampi karonte erakavattikampi karonte cīrakavāsikampi karonte eṇeyyakampi karonte baḷisamaṃsikampi karonte kahāpaṇikampi karonte khārāpatacchikampi karonte palighaparivattikampi karonte palālapīṭhakampi karonte tattenapi telena osiñcante sunakhehipi khādāpente jīvantampi sūle uttāsente asināpi sīsaṃ chindante’ti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はこのように言った。‘これ、男よ。お前は人間界において、王たちが罪を犯した泥棒を捕らえ、様々な刑罰を科しているのを見なかったのか。鞭で打ち、杖で打ち、棒で打ち、手や足を切り、あるいは手足の両方を切り、耳や鼻を切り、あるいは耳鼻の両方を切り、頭蓋を剥いで熱い液体を注ぎ(粥鍋刑)、頭皮を削り取って白くし(法螺貝刑)、口を鉤で開けさせ(羅睺の口刑)、油を浸した布を全身に巻いて火をつけ(火鬘刑)、手に火を灯し(手灯明刑)、皮を剥いで引きずり(草纏刑)、皮を衣のように剥ぎ(樹皮衣刑)、四肢を串刺しにして火をつけ(羚羊刑)、肉を鉤で削ぎ(肉鉤刑)、肉を小銭のように切り刻み(貨幣刑)、傷口に塩水を注ぎ(塩水刑)、体を軸にして回転させ(閂回転刑)、藁を編むように骨を砕き(藁座刑)、煮えたぎる油を注ぎ、犬に食らわせ、生きたまま串刺しにし、あるいは剣で首をはねるのを、お前は見なかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、見ました’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ye kira, bho, pāpakāni kammāni karonti te diṭṭheva dhamme evarūpā vividhā kammakāraṇā karīyanti, kimaṅgaṃ pana parattha! Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はこのように言った。‘これ、男よ。分別があり、成人していたお前に、‘悪業をなす者たちは、現世においてさえこのような様々な刑罰を受けるのだ。ましてや来世においては言うまでもない。さあ、私は身と口と意によって善い行いをしよう’という思いは生じなかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、私にはできませんでした。主よ、私は放逸でした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はその者に対してこのように言った。‘これ、男よ。お前は放逸であったために、身と口と意によって善い行いをしなかった。これ、男よ。お前が放逸であった相応に、彼らはお前を扱うであろう。お前のその悪業は、母によってなされたのでもなく、父によってなされたのでもなく、兄弟によってなされたのでもなく、姉妹によってなされたのでもなく、友人や同僚によってなされたのでもなく、親族や血縁によってなされたのでもなく、沙門やバラモンによってなされたのでもなく、神々によってなされたのでもない。その悪業はお前自身によってなされたのであり、お前自身がその報いを受けるのである’と。” 266. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā catutthaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā pañcamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjati samanugāhati samanubhāsati – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu pañcamaṃ devadūtaṃ pātubhūta’nti? So evamāha – ‘nāddasaṃ, bhante’’’ti. 266. “比丘たちよ、閻魔王はその者に対して、第四の天使について尋ね、問い詰め、問い質した後、第五の天使について尋ね、問い詰め、問い質した。‘これ、男よ。お前は人間界において、現れた第五の天使を見なかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、見ませんでした’と。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, na tvaṃ addasa manussesu itthiṃ vā purisaṃ vā ekāhamataṃ vā dvīhamataṃ vā tīhamataṃ vā uddhumātakaṃ vinīlakaṃ vipubbakajāta’nti? So evamāha – ‘addasaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はこのように言った。‘これ、男よ。お前は人間界において、死後一日、あるいは二日、あるいは三日が経過し、膨張し、変色し、膿が流れ出している女、あるいは男の死体を見なかったのか’と。その者はこのように言った。‘主よ、見ました’と。”}]```Of course! Here's the translation of the Pali text into Modern Japanese, presented as a single parseable JSON array: [ { ‘‘Tamenaṃ[Pg.221], bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, tassa te viññussa sato mahallakassa na etadahosi – ahampi khomhi maraṇadhammo, maraṇaṃ anatīto. Handāhaṃ kalyāṇaṃ karomi kāyena vācāya manasā’ti? So evamāha – ‘nāsakkhissaṃ, bhante, pamādassaṃ, bhante’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はその者にこう言った。‘これ、男よ。分別があり、年を重ねた者でありながら、おまえには“私もまた死ぬべき運命にあり、死を免れることはできない。さあ、今こそ身と口と意によって善い行いをしよう”という思いが起こらなかったのか’。その者はこう答えた。‘尊師よ、私はできませんでした。尊師よ、私は怠慢でありました’” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā evamāha – ‘ambho purisa, pamādavatāya na kalyāṇamakāsi kāyena vācāya manasā. Taggha tvaṃ, ambho purisa, tathā karissanti yathā taṃ pamattaṃ. Taṃ kho pana te etaṃ pāpakammaṃ neva mātarā kataṃ na pitarā kataṃ na bhātarā kataṃ na bhaginiyā kataṃ na mittāmaccehi kataṃ na ñātisālohitehi kataṃ na samaṇabrāhmaṇehi kataṃ na devatāhi kataṃ, tayāvetaṃ pāpakammaṃ kataṃ, tvaññevetassa vipākaṃ paṭisaṃvedissasī’’’ti. “比丘たちよ、閻魔王はその者にこう言った。‘これ、男よ。おまえは怠慢であったために、身と口と意によって善い行いをしなかった。これ、男よ。おまえが怠慢であった相応の報いを、彼らは必ず与えるであろう。おまえのその悪業は、母がなしたものでもなく、父がなしたものでもなく、兄弟がなしたものでもなく、姉妹がなしたものでもなく、友人や同僚がなしたものでもなく、親族や血縁がなしたものでもなく、沙門やバラモンがなしたものでもなく、神々がなしたものでもない。その悪業はおまえ自身によってなされたものであり、おまえ自身がその報いを受けるのである’” 267. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, yamo rājā pañcamaṃ devadūtaṃ samanuyuñjitvā samanugāhitvā samanubhāsitvā tuṇhī hoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā pañcavidhabandhanaṃ nāma kammakāraṇaṃ karonti – tattaṃ ayokhilaṃ hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye hatthe gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ dutiye pāde gamenti, tattaṃ ayokhilaṃ majjheurasmiṃ gamenti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṃ karoti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā saṃvesetvā kuṭhārīhi tacchanti…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā vāsīhi tacchanti…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā rathe yojetvā ādittāya pathaviyā sampajjalitāya sajotibhūtāya sārentipi, paccāsārentipi…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahantaṃ aṅgārapabbataṃ ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ āropentipi oropentipi…pe… tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā uddhaṃpādaṃ adhosiraṃ gahetvā tattāya lohakumbhiyā pakkhipanti ādittāya sampajjalitāya sajotibhūtāya. So tattha pheṇuddehakaṃ paccati. So tattha pheṇuddehakaṃ paccamāno sakimpi uddhaṃ gacchati, sakimpi adho gacchati, sakimpi tiriyaṃ gacchati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā mahāniraye pakkhipanti. So kho pana, bhikkhave, mahānirayo – 267. “比丘たちよ、閻魔王は第五の天使について問い詰め、糾明し、尋問したのち、沈黙した。比丘たちよ、すると地獄の番人たちは、その者に対して五種縛という拷問を行う。熱く焼けた鉄の杭を片方の手に打ち込み、もう片方の手にも打ち込み、片方の足に打ち込み、もう片方の足にも打ち込み、胸の真ん中にも打ち込む。その者はそこで、苦しく、激しく、鋭く、過酷な苦痛を味わうが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、さらに地獄の番人たちは、その者を横たえて手斧で削り……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、その者の足を上に、頭を下にして逆さまに掴み、釿で削り……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、その者を車に繋ぎ、燃え盛り、炎を上げ、火の粉を散らす地面の上を走らせ、また引き戻し……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、燃え盛り、炎を上げ、火の粉を散らす巨大な炭の山へ、その者を登らせ、また突き落とし……(中略)……比丘たちよ、地獄の番人たちは、その者の足を上に、頭を下にして逆さまに掴み、燃え盛り、炎を上げ、火の粉を散らす、熱く焼けた銅釜の中に投げ入れる。その者はそこで、泡を吹きながら煮られる。その者はそこで泡を吹きながら煮られつつ、ある時は上へ浮き上がり、ある時は下へ沈み、ある時は横へと流される。その者はそこで、苦しく、激しく、鋭く、過酷な苦痛を味わうが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。比丘たちよ、地獄の番人たちは、その者を大地獄へと投げ入れる。比丘たちよ、その大地獄とは――” ‘‘Catukkaṇṇo [Pg.222] catudvāro, vibhatto bhāgaso mito; Ayopākārapariyanto, ayasā paṭikujjito. “四つの角があり、四つの門があり、整然と区画され、鉄の垣根に囲まれ、鉄の蓋で覆われている。” ‘‘Tassa ayomayā bhūmi, jalitā tejasāyutā; Samantā yojanasataṃ, pharitvā tiṭṭhati sabbadā’’. “その床は鉄でできており、燃え盛り、火光を放ち、周囲百由旬にわたって常に広がっている。” 268. ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, mahānirayassa puratthimāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā pacchimāya bhittiyā paṭihaññati, pacchimāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā puratthimāya bhittiyā paṭihaññati, uttarāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā dakkhiṇāya bhittiyā paṭihaññati, dakkhiṇāya bhittiyā acci uṭṭhahitvā uttarāya bhittiyā paṭihaññati, heṭṭhā acci uṭṭhahitvā upari paṭihaññati, uparito acci uṭṭhahitvā heṭṭhā paṭihaññati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. 268. “比丘たちよ、その大地獄の東の壁から炎が立ち上がり、西の壁を打つ。西の壁から炎が立ち上がり、東の壁を打つ。北の壁から炎が立ち上がり、南の壁を打つ。南の壁から炎が立ち上がり、北の壁を打つ。下から炎が立ち上がり、上を打ち、上から炎が立ち上がり、下を打つ。その者はそこで、苦しく、激しく、鋭く、過酷な苦痛を味わうが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。” ‘‘Hoti kho so, bhikkhave, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa puratthimaṃ dvāraṃ apāpurīyati. So tattha sīghena javena dhāvati. Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṃsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṃ tādisameva hoti. Yato ca kho so, bhikkhave, bahusampatto hoti, atha taṃ dvāraṃ pidhīyati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. “比丘たちよ、長い年月ののち、いつの日にか、その大地獄の東の門が開く時が来る。その者はそこへ向かって、凄まじい速さで駆け出す。凄まじい速さで駆けるその者の、表皮は焼け、真皮も焼け、肉も焼け、腱も焼け、骨からは煙が立ち昇る。足を上げた時も同様である。比丘たちよ、その者がたどり着くまでに多くの年月が過ぎ、その時、東の門は閉ざされる。その者はそこで、苦しく、激しく、鋭く、過酷な苦痛を味わうが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。” ‘‘Hoti kho so, bhikkhave, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa pacchimaṃ dvāraṃ apāpurīyati…pe… uttaraṃ dvāraṃ apāpurīyati…pe… dakkhiṇaṃ dvāraṃ apāpurīyati. So tattha sīghena javena dhāvati. Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṃsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṃ tādisameva hoti. Yato ca kho so, bhikkhave, bahusampatto hoti, atha taṃ dvāraṃ pidhīyati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. “比丘たちよ、長い年月ののち、いつの日にか、その大地獄の西の門が開く時が来る……(中略)……北の門が開く時が来る……(中略)……南の門が開く時が来る。その者はそこへ向かって、凄まじい速さで駆け出す。凄まじい速さで駆けるその者の、表皮は焼け、真皮も焼け、肉も焼け、腱も焼け、骨からは煙が立ち昇る。足を上げた時も同様である。比丘たちよ、その者がたどり着くまでに多くの年月が過ぎ、その時、その門は閉ざされる。その者はそこで、苦しく、激しく、鋭く、過酷な苦痛を味わうが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはない。” ‘‘Hoti [Pg.223] kho so, bhikkhave, samayo yaṃ kadāci karahaci dīghassa addhuno accayena tassa mahānirayassa puratthimaṃ dvāraṃ apāpurīyati. So tattha sīghena javena dhāvati. Tassa sīghena javena dhāvato chavimpi ḍayhati, cammampi ḍayhati, maṃsampi ḍayhati, nhārumpi ḍayhati, aṭṭhīnipi sampadhūpāyanti, ubbhataṃ tādisameva hoti. So tena dvārena nikkhamati. “比丘たちよ、長い年月の経過の後、いつの日にか、その大地獄の東門が開く時があります。彼はそこへ向かって猛スピードで走ります。猛スピードで走る彼の、表皮も焼け、真皮も焼け、肉も焼け、腱も焼け、骨までもが煙を上げます。足を上げた時も、同様の状態です。彼はその門から外へ出ます。” 269. ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, mahānirayassa samanantarā sahitameva mahanto gūthanirayo. So tattha patati. Tasmiṃ kho pana, bhikkhave, gūthaniraye sūcimukhā pāṇā chaviṃ chindanti, chaviṃ chetvā cammaṃ chindanti, cammaṃ chetvā maṃsaṃ chindanti, maṃsaṃ chetvā nhāruṃ chindanti, nhāruṃ chetvā aṭṭhiṃ chindanti, aṭṭhiṃ chetvā aṭṭhimiñjaṃ khādanti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. 269. “比丘たちよ、しかしながら、その大地獄のすぐ隣には、それに接して大きな糞尿地獄があります。彼はそこに落ちます。比丘たちよ、その糞尿地獄には、針のような口を持つ生き物たちがいて、表皮を切り裂き、表皮を切り裂いて真皮を切り裂き、真皮を切り裂いて肉を切り裂き、肉を切り裂いて腱を切り裂き、腱を切り裂いて骨を切り裂き、骨を切り裂いて骨髄を食らいます。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。” ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, gūthanirayassa samanantarā sahitameva mahanto kukkulanirayo. So tattha patati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. “比丘たちよ、しかしながら、その糞尿地獄のすぐ隣には、それに接して大きな熱灰地獄があります。彼はそこに落ちます。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。” ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, kukkulanirayassa samanantarā sahitameva mahantaṃ simbalivanaṃ uddhaṃ yojanamuggataṃ soḷasaṅgulakaṇṭakaṃ ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ. Tattha āropentipi oropentipi. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. “比丘たちよ、しかしながら、その熱灰地獄のすぐ隣には、それに接して大きな棘の林(シンバリ林)があります。それは一由旬の高さに達し、十六指の長さの棘があり、燃え盛り、炎を上げ、光り輝いています。そこで彼を登らせたり、降ろしたりします。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。” ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, simbalivanassa samanantarā sahitameva mahantaṃ asipattavanaṃ. So tattha pavisati. Tassa vāteritāni pattāni patitāni hatthampi chindanti, pādampi chindanti, hatthapādampi chindanti, kaṇṇampi chindanti, nāsampi chindanti, kaṇṇanāsampi chindanti. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. “比丘たちよ、しかしながら、その棘の林のすぐ隣には、それに接して大きな剣葉林があります。彼はそこに入ります。風に揺られて落ちてくる葉が、彼の、手をも切り、足をも切り、手足をも切り、耳をも切り、鼻をも切り、耳と鼻をも切ります。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。” ‘‘Tassa kho pana, bhikkhave, asipattavanassa samanantarā sahitameva mahatī khārodakā nadī. So tattha patati. So tattha anusotampi vuyhati[Pg.224], paṭisotampi vuyhati, anusotapaṭisotampi vuyhati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. “比丘たちよ、しかしながら、その剣葉林のすぐ隣には、それに接して大きな塩水の川があります。彼はそこに落ちます。彼はそこで、流れに従って流され、流れに逆らって流され、流れに従いまた逆らって流されます。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。” 270. ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā balisena uddharitvā thale patiṭṭhāpetvā evamāhaṃsu – ‘ambho purisa, kiṃ icchasī’ti? So evamāha – ‘jighacchitosmi, bhante’ti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā tattena ayosaṅkunā mukhaṃ vivaritvā ādittena sampajjalitena sajotibhūtena tattaṃ lohaguḷaṃ mukhe pakkhipanti ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ. So tassa oṭṭhampi dahati, mukhampi dahati, kaṇṭhampi dahati, urampi dahati, antampi antaguṇampi ādāya adhobhāgā nikkhamati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. 270. “比丘たちよ、地獄の番人たちは、彼を釣り針で引き上げ、陸地に置いてこう言います。‘おい、お前は何を望むのか’と。彼はこう言います。‘旦那様、私はお腹が空きました’と。比丘たちよ、地獄の番人たちは、熱く燃え盛り、炎を上げ、光り輝く鉄の杭で彼の口をこじ開け、熱く燃え盛り、炎を上げ、光り輝く鉄の塊を口の中に投げ入れます。それは彼の、唇を焼き、口を焼き、喉を焼き、胸を焼き、大腸や小腸を巻き込んで下部から流れ出ます。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。” ‘‘Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā evamāhaṃsu – ‘ambho purisa, kiṃ icchasī’ti? So evamāha – ‘pipāsitosmi, bhante’ti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā tattena ayosaṅkunā mukhaṃ vivaritvā ādittena sampajjalitena sajotibhūtena tattaṃ tambalohaṃ mukhe āsiñcanti ādittaṃ sampajjalitaṃ sajotibhūtaṃ. Taṃ tassa oṭṭhampi dahati, mukhampi dahati, kaṇṭhampi dahati, urampi dahati, antampi antaguṇampi ādāya adhobhāgā nikkhamati. So tattha dukkhā tibbā kharā kaṭukā vedanā vedeti, na ca tāva kālaṅkaroti, yāva na taṃ pāpakammaṃ byantīhoti. Tamenaṃ, bhikkhave, nirayapālā puna mahāniraye pakkhipanti. “比丘たちよ、地獄の番人たちはこう言います。‘おい、お前は何を望むのか’と。彼はこう言います。‘旦那様、私は喉が渇きました’と。比丘たちよ、地獄の番人たちは、熱く燃え盛り、炎を上げ、光り輝く鉄の杭で彼の口をこじ開け、熱く燃え盛り、炎を上げ、光り輝く溶けた銅を口の中に注ぎ入れます。それは彼の、唇を焼き、口を焼き、喉を焼き、胸を焼き、大腸や小腸を巻き込んで下部から流れ出ます。彼はそこで、苦しく、激しく、荒々しく、辛い苦受を味わいますが、その悪業が尽きない限り、死ぬことはありません。比丘たちよ、地獄の番人たちは、彼を再び大地獄へと投げ入れます。” ‘‘Bhūtapubbaṃ, bhikkhave, yamassa rañño etadahosi – ‘ye kira, bho, loke pāpakāni akusalāni kammāni karonti te evarūpā vividhā kammakāraṇā karīyanti. Aho vatāhaṃ manussattaṃ labheyyaṃ. Tathāgato ca loke uppajjeyya arahaṃ sammāsambuddho. Tañcāhaṃ bhagavantaṃ payirupāseyyaṃ. So ca me bhagavā dhammaṃ deseyya. Tassa cāhaṃ bhagavato dhammaṃ ājāneyya’nti. Taṃ kho panāhaṃ, bhikkhave, nāññassa samaṇassa vā brāhmaṇassa vā sutvā vadāmi, api ca yadeva sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadevāhaṃ vadāmī’’ti. “比丘たちよ、かつて閻魔王にこのような思いが生じました。‘世において、悪しき不善の業をなす者たちは、実にこのような様々な刑罰を受ける。ああ、願わくは私が人間としての生を得て、世に阿羅漢であり正等覚者である如来が現れんことを。そして、私がその世尊に仕え、その世尊が私に法を説き、私がその世尊の法を理解できんことを’と。比丘たちよ、私はそのことを、他の修行者やバラモンから聞いて言っているのではありません。ただ、自分自身で知り、自分自身で見て、自分自身で覚ったことだけを、私は言っているのです。” 271. Idamavoca [Pg.225] bhagavā. Idaṃ vatvāna sugato athāparaṃ etadavoca satthā – 271. “世尊はこのように説かれました。善逝である師は、このように説かれた後、さらに続けてこう言われました。” ‘‘Coditā devadūtehi, ye pamajjanti māṇavā; Te dīgharattaṃ socanti, hīnakāyūpagā narā. “天の使いに促されながらも、放逸にふける人々は、劣った身に堕ちて、長い夜の間、嘆き悲しむことになる。” ‘‘Ye ca kho devadūtehi, santo sappurisā idha; Coditā nappamajjanti, ariyadhamme kudācanaṃ. “しかし、この世において、天の使いに促された静かなる善き人々は、聖なる教えにおいて、決して放逸にふけることはない。” ‘‘Upādāne bhayaṃ disvā, jātimaraṇasambhave; Anupādā vimuccanti, jātimaraṇasaṅkhaye. “生と死の原因となる執着に恐怖を見て、執着することなく、生と死の滅尽において解脱する。” ‘‘Te khemappattā sukhino, diṭṭhadhammābhinibbutā; Sabbaverabhayātītā, sabbadukkhaṃ upaccagu’’nti. “彼らは安穏に達し、幸福であり、現世において寂静に達し、あらゆる怨敵と恐怖を越え、あらゆる苦しみを乗り越えたのである”と。 Devadūtasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ. 第十の天使経(デーヴァドゥータ・スッタ)が終わった。 Suññatavaggo niṭṭhito tatiyo. 第三の空性品(スンニャター・ヴァッガ)が終わった。 Tassuddānaṃ –Dvidhāva suññatā hoti, abbhutadhammabākulaṃ; Aciravatabhūmijanāmo, anuruddhupakkilesaṃ; Bālapaṇḍito devadūtañca te dasāti. その要録(ウッダーナ)は次の通りである。二つの空性経、希有未曾有法経、バークラ経、アチラヴァタ経、ブーミジャ経、アヌルッダ経、随煩悩経、愚者賢者経、そして天使経。これら十篇である。 4. Vibhaṅgavaggo 4. 分別品(ヴィバンガ・ヴァッガ) 1. Bhaddekarattasuttaṃ 1. 一夜賢者経(バッデーカラッタ・スッタ) 272. Evaṃ [Pg.226] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘bhaddekarattassa vo, bhikkhave, uddesañca vibhaṅgañca desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 272. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師(バダンテ)”と世尊に応答した。世尊は次のように言われた。“比丘たちよ、汝らに一夜賢者の要綱(ウッデーサ)と分別(ヴィバンガ)を説こう。それを聞き、よく心に留めるがよい。私は語ろう。”比丘たちは“はい、尊師”と世尊に応答した。世尊は次のように言われた。 ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はいまだ至っていないからである。 ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. そして、現在の諸法を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることなく、賢者はそれを修習すべきである。 ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. 今日こそ励むべきである。明日、死があることを誰が知ろうか。大軍を率いる死神との間に、猶予の約束などないのだから。 ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate muni’’. このように熱心に、昼夜たゆまず住む者、彼こそが‘一夜賢者’であると、静寂なる聖者(ムニ)は説かれる。” 273. ‘‘Kathañca, bhikkhave, atītaṃ anvāgameti? ‘Evaṃrūpo ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ samanvāneti, ‘evaṃvedano ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ samanvāneti, ‘evaṃsañño ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ samanvāneti, ‘evaṃsaṅkhāro ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ samanvāneti, ‘evaṃviññāṇo ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ samanvāneti – evaṃ kho, bhikkhave, atītaṃ anvāgameti. 273. “比丘たちよ、どのように過去を追うのか。‘過去において、私はこのような色(しき)であった’と考え、そこに喜びを見出す。‘過去において、私はこのような受(じゅ)であった’と考え、そこに喜びを見出す。‘過去において、私はこのような想(そう)であった’と考え、そこに喜びを見出す。‘過去において、私はこのような行(ぎょう)であった’と考え、そこに喜びを見出す。‘過去において、私はこのような識(しき)であった’と考え、そこに喜びを見出す。比丘たちよ、このようにして過去を追うのである。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, atītaṃ nānvāgameti? ‘Evaṃrūpo ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ na samanvāneti, ‘evaṃvedano ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ na samanvāneti, ‘evaṃsañño ahosiṃ atītamaddhāna’nti [Pg.227] tattha nandiṃ na samanvāneti, ‘evaṃsaṅkhāro ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ na samanvāneti, ‘evaṃviññāṇo ahosiṃ atītamaddhāna’nti tattha nandiṃ na samanvāneti – evaṃ kho, bhikkhave, atītaṃ nānvāgameti. 比丘たちよ、どのように過去を追わないのか。‘過去において、私はこのような色であった’と考えても、そこに喜びを見出さない。‘過去において、私はこのような受であった’と考えても、そこに喜びを見出さない。‘過去において、私はこのような想であった’と考えても、そこに喜びを見出さない。‘過去において、私はこのような行であった’と考えても、そこに喜びを見出さない。‘過去において、私はこのような識であった’と考えても、そこに喜びを見出さない。比丘たちよ、このようにして過去を追わないのである。 274. ‘‘Kathañca, bhikkhave, anāgataṃ paṭikaṅkhati? ‘Evaṃrūpo siyaṃ anāgatamaddhāna’nti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃvedano siyaṃ…pe… evaṃsañño siyaṃ… evaṃsaṅkhāro siyaṃ… evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti – evaṃ kho, bhikkhave, anāgataṃ paṭikaṅkhati. 274. 比丘たちよ、どのように未来を願うのか。‘未来において、私はこのような色になろう’と考え、そこに喜びを見出す。受になろう……想になろう……行になろう……‘未来において、私はこのような識になろう’と考え、そこに喜びを見出す。比丘たちよ、このようにして未来を願うのである。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati? ‘Evaṃrūpo siyaṃ anāgatamaddhāna’nti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃvedano siyaṃ … evaṃsañño siyaṃ… evaṃsaṅkhāro siyaṃ… ‘evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhāna’nti tattha nandiṃ na samanvāneti – evaṃ kho, bhikkhave, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. 比丘たちよ、どのように未来を願わないのか。‘未来において、私はこのような色になろう’と考えても、そこに喜びを見出さない。受になろう……想になろう……行になろう……‘未来において、私はこのような識になろう’と考えても、そこに喜びを見出さない。比丘たちよ、このようにして未来を願わないのである。 275. ‘‘Kathañca, bhikkhave, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati? Idha, bhikkhave, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto rūpaṃ attato samanupassati, rūpavantaṃ vā attānaṃ, attani vā rūpaṃ, rūpasmiṃ vā attānaṃ; vedanaṃ…pe… saññaṃ… saṅkhāre… viññāṇaṃ attato samanupassati, viññāṇavantaṃ vā attānaṃ attani vā viññāṇaṃ, viññāṇasmiṃ vā attānaṃ – evaṃ kho, bhikkhave, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. 275. 比丘たちよ、どのように現在の諸法に引きずられるのか。比丘たちよ、ここに、聖者を見ず、聖なる教えに精通せず、聖なる教えに導かれていない、教えを聞いていない凡夫がいる。彼は、色を自己であると見なし、あるいは自己が色を持つと見なし、あるいは自己の中に色があると見なし、あるいは色の中に自己があると見なす。受……想……行……識を自己であると見なし、あるいは自己が識を持つと見なし、あるいは自己の中に識があると見なし、あるいは識の中に自己があると見なす。比丘たちよ、このようにして現在の諸法に引きずられるのである。 ‘‘Kathañca, bhikkhave, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati? Idha, bhikkhave, sutavā ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme suvinīto sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto na rūpaṃ attato samanupassati, na rūpavantaṃ vā attānaṃ, na attani vā rūpaṃ, na rūpasmiṃ vā attānaṃ; na vedanaṃ… na saññaṃ… na saṅkhāre… na viññāṇaṃ attato samanupassati, na viññāṇavantaṃ vā attānaṃ, na attani vā viññāṇaṃ, na viññāṇasmiṃ vā attānaṃ – evaṃ kho, bhikkhave, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. 比丘たちよ、どのように現在の諸法に引きずられないのか。比丘たちよ、ここに、聖者を見、聖なる教えに精通し、聖なる教えに導かれている、教えを聞いた聖なる弟子がいる。彼は、色を自己であると見なさず、あるいは自己が色を持つと見なさず、あるいは自己の中に色があると見なさず、あるいは色の中に自己があると見なさない。受……想……行……識を自己であると見なさず、あるいは自己が識を持つと見なさず、あるいは自己の中に識があると見なさず、あるいは識の中に自己があると見なさない。比丘たちよ、このようにして現在の諸法に引きずられないのである。 ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. 過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はいまだ至っていないからである。 ‘‘Paccuppannañca [Pg.228] yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. そして、現在の諸法を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることなく、賢者はそれを修習すべきである。 ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. 今日こそ励むべきである。明日、死があることを誰が知ろうか。大軍を率いる死神との間に、猶予の約束などないのだから。 ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. このように熱心に、昼夜たゆまず住む者、彼こそが‘一夜賢者’であると、静寂なる聖者(ムニ)は説かれる。” ‘‘‘Bhaddekarattassa vo, bhikkhave, uddesañca vibhaṅgañca desessāmī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vutta’’nti. “比丘たちよ、汝らに‘一夜賢者の概説と解説を説こう’と言ったのは、このことを指して言ったのである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは世尊の説法を歓喜して受け入れた。 Bhaddekarattasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ. 第一の‘一夜賢者経’が終了した。 2. Ānandabhaddekarattasuttaṃ 2. ‘アーナンダ一夜賢者経’ 276. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena āyasmā ānando upaṭṭhānasālāyaṃ bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandasseti samādapeti samuttejeti sampahaṃseti, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca bhāsati. 276. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に滞在しておられた。その時、尊者アーナンダは講堂において、比丘たちに法話をもって示し、教え、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の概説と解説を語っていた。 Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenupaṭṭhānasālā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘ko nu kho, bhikkhave, upaṭṭhānasālāyaṃ bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsī’’ti? ‘‘Āyasmā, bhante, ānando upaṭṭhānasālāyaṃ bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsī’’ti. そして世尊は、夕刻に瞑想から立ち上がり、講堂のある場所へと赴かれた。赴いて、用意された座に座られた。座られた世尊は、比丘たちに呼びかけられた。“比丘たちよ、一体誰が講堂において、比丘たちに法話をもって示し、教え、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の概説と解説を語っていたのか。”“願わくは世尊よ、尊者アーナンダが講堂において、比丘たちに法話をもって示し、教え、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の概説と解説を語っておりました。” Atha kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘yathā kathaṃ pana tvaṃ, ānanda, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi[Pg.229], bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsī’’ti? ‘‘Evaṃ kho ahaṃ, bhante, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesiṃ samādapesiṃ samuttejesiṃ sampahaṃsesiṃ, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsiṃ – そこで世尊は尊者アーナンダに呼びかけられた。“アーナンダよ、汝はどのように比丘たちに法話をもって示し、教え、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の概説と解説を語ったのか。”“願わくは世尊よ、私はこのように比丘たちに法話をもって示し、教え、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の概説と解説を語りました。——” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はまだやって来ないからである。” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “そして、現在の諸々の法を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることのない、それを知る賢者は、その(智慧を)増進させるべきである。” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “今日こそ熱意をもってなすべきことをせよ。明日、死があることを誰が知ろうか。実に、大軍を率いるあの死神との約束(猶予)は、我々にはないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate muni’’. “このように住み、熱意をもって、昼夜たゆまず励む者、彼こそが‘一夜賢者’であると、静まりし聖者は説かれる。” 277. ‘‘Kathañca, āvuso, atītaṃ anvāgameti? Evaṃrūpo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃvedano ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃsañño ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃsaṅkhāro ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃviññāṇo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti – evaṃ kho, āvuso, atītaṃ anvāgameti. 277. “友らよ、どのように過去を追うのか。‘過去の長い年月において、私はこのような色(体)であった’と、そこに喜び(執着)を随わせる。‘私はこのような受(感受)であった’……‘私はこのような想(表象)であった’……‘私はこのような行(形成)であった’……‘私はこのような識(認識)であった’と、そこに喜びを随わせる。友らよ、このようにして過去を追うのである。” ‘‘Kathañca, āvuso, atītaṃ nānvāgameti? Evaṃrūpo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃvedano ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃsañño ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃsaṅkhāro ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃviññāṇo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti – evaṃ kho, āvuso, atītaṃ nānvāgameti. “友らよ、どのように過去を追わないのか。‘過去の長い年月において、私はこのような色であった’と、そこに喜びを随わせない。‘私はこのような受であった’……‘私はこのような想であった’……‘私はこのような行であった’……‘私はこのような識であった’と、そこに喜びを随わせない。友らよ、このようにして過去を追わないのである。” ‘‘Kathañca, āvuso, anāgataṃ paṭikaṅkhati? Evaṃrūpo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃvedano siyaṃ…pe… evaṃsañño siyaṃ… evaṃsaṅkhāro [Pg.230] siyaṃ… evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti – evaṃ kho, āvuso, anāgataṃ paṭikaṅkhati. “友らよ、どのように未来を願うのか。‘未来の長い年月において、私はこのような色になるであろう’と、そこに喜びを随わせる。‘私はこのような受になるであろう’……(中略)……‘私はこのような想になるであろう’……‘私はこのような行になるであろう’……‘私はこのような識になるであろう’と、そこに喜びを随わせる。友らよ、このようにして未来を願うのである。” ‘‘Kathañca, āvuso, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati? Evaṃrūpo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃvedano siyaṃ…pe… evaṃsañño siyaṃ… evaṃsaṅkhāro siyaṃ… evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti – evaṃ kho, āvuso, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. “友らよ、どのように未来を願わないのか。‘未来の長い年月において、私はこのような色になるであろう’と、そこに喜びを随わせない。‘私はこのような受になるであろう’……(中略)……‘私はこのような想になるであろう’……‘私はこのような行になるであろう’……‘私はこのような識になるであろう’と、そこに喜びを随わせない。友らよ、このようにして未来を願わないのである。” ‘‘Kathañca, āvuso, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati? Idha, āvuso, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto rūpaṃ attato samanupassati, rūpavantaṃ vā attānaṃ, attani vā rūpaṃ, rūpasmiṃ vā attānaṃ; vedanaṃ… saññaṃ… saṅkhāre… viññāṇaṃ attato samanupassati, viññāṇavantaṃ vā attānaṃ, attani vā viññāṇaṃ, viññāṇasmiṃ vā attānaṃ – evaṃ kho, āvuso, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. “友らよ、どのように現在の諸法において揺らぐのか。ここに、聖者たちを見ることなく、聖なる法に熟達せず、聖なる法に導かれず、善き人々を見ることなく、善き人々の法に熟達せず、善き人々の法に導かれない、聞くことなき凡夫がいる。彼は、色を我(アートマン)であると見なし、あるいは我を色あるものと見なし、あるいは我の中に色がある、あるいは色の中に我があると見なす。受を……想を……行を……識を我であると見なし、あるいは我を識あるものと見なし、あるいは我の中に識がある、あるいは識の中に我があると見なす。友らよ、このようにして現在の諸法において揺らぐのである。” ‘‘Kathañca, āvuso, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati? Idha, āvuso, sutavā ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme suvinīto sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto na rūpaṃ attato samanupassati, na rūpavantaṃ vā attānaṃ, na attani vā rūpaṃ, na rūpasmiṃ vā attānaṃ; na vedanaṃ… na saññaṃ… na saṅkhāre… na viññāṇaṃ attato samanupassati, na viññāṇavantaṃ vā attānaṃ, na attani vā viññāṇaṃ, na viññāṇasmiṃ vā attānaṃ – evaṃ kho, āvuso, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. “友よ、どのようにして、現在生じている諸法に動揺しないのでしょうか。友よ、ここに、聖者たちにまみえ、聖なる教えに通じ、聖なる教えによく導かれ、善き人々にまみえ、善き人々の教えに通じ、善き人々の教えによく導かれた、よく教えを聞いた聖なる弟子は、色(物質的現象)を自己であると見なすことはなく、色を持つものが自己であるとも見なさず、自己の中に色があるとも見なさず、色の中に自己があるとも見なしません。受・想・行・識についても同様に、識を自己であると見なさず、識を持つものが自己であるとも見なさず、自己の中に識があるとも見なさず、識の中に自己があるとも見なしません。友よ、このようにして、現在生じている諸法に動揺しないのです。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過ぎ去ったことを追ってはならない。いまだ来らぬことを願ってはならない。過ぎ去ったものはすでに捨てられ、いまだ来らぬものは到達していないからである。” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “ただ、現在生じている法を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることのないその境地を、知者は修めるべきである。” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “今日こそ励むべきである。明日、死があることを誰が知ろうか。かの大軍を率いる死神と、我らとの間に交渉の余地はないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず励む者、彼こそを‘一夜賢者’であると、静寂なる聖者は説かれるのである。” ‘‘Evaṃ [Pg.231] kho ahaṃ, bhante, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesiṃ samādapesiṃ samuttejesiṃ sampahaṃsesiṃ, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsi’’nti. “世尊よ、このように私は比丘たちに、法話によって示し、勧め、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を説きました。” 278. ‘‘Sādhu, sādhu, ānanda! Sādhu kho tvaṃ, ānanda, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsi – 278. “善いかな、善いかな、アーナンダよ。アーナンダよ、汝は比丘たちに、法話によってよく示し、勧め、励まし、喜ばせ、‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を説いた。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe…Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過ぎ去ったことを追ってはならない……(中略)……彼こそを一夜賢者であると、静寂なる聖者は説かれる’と。” ‘‘Kathañca, ānanda, atītaṃ anvāgameti…pe… evaṃ kho, ānanda, atītaṃ anvāgameti. Kathañca, ānanda, atītaṃ nānvāgameti…pe… evaṃ kho, ānanda, atītaṃ nānvāgameti. Kathañca, ānanda, anāgataṃ paṭikaṅkhati…pe… evaṃ kho, ānanda, anāgataṃ paṭikaṅkhati. Kathañca, ānanda, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati…pe… evaṃ kho, ānanda, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. Kathañca, ānanda, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati…pe… evaṃ kho, ānanda, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. Kathañca, ānanda, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati…pe… evaṃ kho, ānanda, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. “アーナンダよ、どのようにして過去を追うのでしょうか……(中略)……アーナンダよ、このようにして過去を追うのです。アーナンダよ、どのようにして過去を追わないのでしょうか……(中略)……アーナンダよ、このようにして過去を追わないのです。アーナンダよ、どのようにして未来を願うのでしょうか……(中略)……アーナンダよ、このようにして未来を願うのです。アーナンダよ、どのようにして未来を願わないのでしょうか……(中略)……アーナンダよ、このようにして未来を願わないのです。アーナンダよ、どのようにして現在生じている諸法に動揺するのでしょうか……(中略)……アーナンダよ、このようにして現在生じている諸法に動揺するのです。アーナンダよ、どのようにして現在生じている諸法に動揺しないのでしょうか……(中略)……アーナンダよ、このようにして現在生じている諸法に動揺しないのです。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe… Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過ぎ去ったことを追ってはならない……(中略)……彼こそを一夜賢者であると、静寂なる聖者は説かれる’と。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは世尊の説法を歓喜し、喜んだ。 Ānandabhaddekarattasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ. アーナンダ一夜賢者経(第二) 完。 3. Mahākaccānabhaddekarattasuttaṃ 3. マハーカッチャーナ一夜賢者経 279. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati tapodārāme. Atha kho āyasmā samiddhi rattiyā paccūsasamayaṃ paccuṭṭhāya yena tapodo tenupasaṅkami gattāni parisiñcituṃ. Tapode gattāni [Pg.232] parisiñcitvā paccuttaritvā ekacīvaro aṭṭhāsi gattāni pubbāpayamāno. Atha kho aññatarā devatā abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇā kevalakappaṃ tapodaṃ obhāsetvā yenāyasmā samiddhi tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhitā kho sā devatā āyasmantaṃ samiddhiṃ etadavoca – ‘‘dhāresi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’’ti? ‘‘Na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’’ti? ‘‘Ahampi kho, bhikkhu, na dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Dhāresi pana tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattiyo gāthā’’ti? ‘‘Na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattiyo gāthāti. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattiyo gāthā’’ti? ‘‘Ahampi kho, bhikkhu na dhāremi bhaddekarattiyo gāthāti. Uggaṇhāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; pariyāpuṇāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; dhārehi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Atthasaṃhito, bhikkhu, bhaddekarattassa uddeso ca vibhaṅgo ca ādibrahmacariyako’’ti. Idamavoca sā devatā; idaṃ vatvā tatthevantaradhāyi. 279. このように私は聞いた。ある時、世尊は王舎城のタポーダー園に住しておられた。その時、尊者サミッディは夜明けに起き、体を洗うためにタポーダー川へと赴いた。タポーダー川で体を洗い、岸に上がると、衣を一枚まとって体を乾かしながら立っていた。その時、ある神子が、夜が更けた頃、類まれな輝きを放ち、タポーダー園全体を照らしながら、尊者サミッディのもとへ近づいた。近づいて傍らに立つと、その神子は尊者サミッディにこう言った。“比丘よ、あなたは‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を覚えていますか”。“友よ、私は‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を覚えていません。友よ、それではあなたは‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を覚えていますか”。“比丘よ、私もまた‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を覚えていません。比丘よ、ではあなたは‘一夜賢者経’の偈を覚えていますか”。“友よ、私は‘一夜賢者経’の偈を覚えていません。友よ、それではあなたは‘一夜賢者経’の偈を覚えていますか”。“比丘よ、私もまた‘一夜賢者経’の偈を覚えていません。比丘よ、あなたは‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を学びなさい。比丘よ、あなたは‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を習得しなさい。比丘よ、あなたは‘一夜賢者経’の要約と詳細な解説を保持しなさい。比丘よ、‘一夜賢者経’の要約と解説は、利益をもたらし、清浄な修行の基礎となるものです”。その神子はこのように言い、その場で姿を消した。 280. Atha kho āyasmā samiddhi tassā rattiyā accayena yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā samiddhi bhagavantaṃ etadavoca – 280. そして尊者サミッディは、その夜が明けると、世尊のもとへ赴いた。近づいて世尊を礼拝し、傍らに座った。傍らに座った尊者サミッディは、世尊にこう申し上げた。 ‘‘Idhāhaṃ, bhante, rattiyā paccūsasamayaṃ paccuṭṭhāya yena tapodo tenupasaṅkamiṃ gattāni parisiñcituṃ. Tapode gattāni parisiñcitvā paccuttaritvā ekacīvaro aṭṭhāsiṃ gattāni pubbāpayamāno. Atha kho bhante, aññatarā devatā abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇā kevalakappaṃ tapodaṃ obhāsetvā yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhitā kho sā devatā maṃ etadavoca – ‘dhāresi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’’’ti? “世尊よ、私は夜明けに起き、体を洗うためにタポーダ川へ行きました。タポーダ川で体を洗い、上がってから、一枚の衣をまとい、体を乾かしながら立っていました。世尊よ、その時、夜が更けた頃、一人の神が、この上なく美しい姿でタポーダ川全体を照らしながら、私のところにやって来ました。やって来て、傍らに立ちました。傍らに立ったその神は、私にこう言いました。‘比丘よ、あなたは“一夜賢者の経(バッデーカラッタ)”の要旨(ウッデーサ)と解説(ヴィバンガ)を覚えていますか’と。” ‘‘Evaṃ vutte ahaṃ, bhante, taṃ devataṃ etadavocaṃ – ‘na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Tvaṃ panāvuso, dhāresi [Pg.233] bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’ti? ‘Ahampi kho, bhikkhu, na dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Dhāresi pana tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattiyo gāthā’ti? ‘Na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattiyo gāthāti. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattiyo gāthā’ti? ‘Ahampi kho, bhikkhu, na dhāremi bhaddekarattiyo gāthāti. Uggaṇhāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; pariyāpuṇāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; dhārehi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Atthasaṃhito, bhikkhu, bhaddekarattassa uddeso ca vibhaṅgo ca ādibrahmacariyako’ti. Idamavoca, bhante, sā devatā; idaṃ vatvā tatthevantaradhāyi. Sādhu me, bhante, bhagavā bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca desetū’’ti. ‘‘Tena hi, bhikkhu, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā samiddhi bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – “世尊よ、そう言われたとき、私はその神にこう言いました。‘友よ、私は“一夜賢者の経”の要旨と解説を覚えていません。友よ、あなたは“一夜賢者の経”の要旨と解説を覚えていますか’と。(神は答えました)‘比丘よ、私も“一夜賢者の経”の要旨と解説を覚えていません。では比丘よ、あなたは“一夜賢者の経”の偈(ガーター)を覚えていますか’と。(私は答えました)‘友よ、私は“一夜賢者の経”の偈を覚えていません。友よ、あなたは“一夜賢者の経”の偈を覚えていますか’と。(神は答えました)‘比丘よ、私も“一夜賢者の経”の偈を覚えていません。比丘よ、あなたは“一夜賢者の経”の要旨と解説を学びなさい。比丘よ、あなたは“一夜賢者の経”の要旨と解説を習得しなさい。比丘よ、あなたは“一夜賢者の経”の要旨と解説を保持しなさい。比丘よ、“一夜賢者の経”の要旨と解説は、利益を伴い、清浄行(梵行)の根本となるものです’と。世尊よ、その神はこのように言い、そう言ってから、その場で姿を消しました。世尊よ、願わくは、世尊が私に“一夜賢者の経”の要旨と解説を説いてくださいますように”。(世尊は言われました)“それならば比丘よ、聞きなさい。よく注意して心に留めなさい。説くことにしよう”。“はい、世尊よ”と、尊者サミッディは世尊に応答した。世尊は次のように言われた。 ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はまだやって来ないからである。” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “そして、現在の諸現象を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることのない、それを知る賢者は、それを修習すべきである。” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “今日こそ、なすべき努力をせよ。明日、死があることを誰が知ろうか。まことに、大軍を率いる死神との間に、猶予の約束などないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず励む者こそが、‘一夜賢者’であると、静寂なる聖者(牟尼)は説かれるのである。” Idamavoca bhagavā; idaṃ vatvāna sugato uṭṭhāyāsanā vihāraṃ pāvisi. Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ, acirapakkantassa bhagavato, etadahosi – ‘‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – 世尊はこのように言われた。善逝(世尊)はこのように説いてから、座から立ち、精舎に入られた。すると、世尊が去られて間もなく、それらの比丘たちに次のような思いが生じた。“友よ、世尊は私たちに、この要旨を簡略に示され、詳細に意味を解説することなく、座から立って精舎に入られた。すなわち、” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はまだやって来ないからである。” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “そして、現在の諸現象を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることのない、それを知る賢者は、それを修習すべきである。” ‘‘Ajjeva [Pg.234] kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “今日こそ、なすべき努力をせよ。明日、死があることを誰が知ろうか。まことに、大軍を率いる死神との間に、猶予の約束などないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず励む者こそが、‘一夜賢者’であると、静寂なる聖者(牟尼)は説かれるのである。” ‘‘Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’’ti? “世尊が簡略に示され、詳細に意味を解説されなかったこの要旨の意味を、いったい誰が詳細に解説してくれるだろうか。” Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ etadahosi – ‘‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ; pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’’ti. そこで、それらの比丘たちに次のような思いが生じた。“この尊者マハーカッチャーナは、師(世尊)からも称賛され、智慧ある修行仲間たちからも尊敬されている。尊者マハーカッチャーナであれば、世尊が簡略に示され、詳細に意味を解説されなかったこの要旨の意味を、詳細に解説することができるだろう。いざ、私たちは尊者マハーカッチャーナのところへ行こう。行ってから、尊者マハーカッチャーナにこの意味を尋ねよう”と。 281. Atha kho te bhikkhū yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā āyasmatā mahākaccānena saddhiṃ sammodiṃsu. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etadavocuṃ – ‘‘idaṃ kho no, āvuso kaccāna, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – 281. そこで、それらの比丘たちは尊者マハーカッチャーナのところへ行った。行ってから、尊者マハーカッチャーナと親しく挨拶を交わした。喜ばしく、心に留めるべき挨拶の言葉を交わした後、傍らに座った。傍らに座った比丘たちは、尊者マハーカッチャーナにこう言った。“友よカッチャーナ、世尊は私たちに、要旨を簡略に示され、詳細に意味を解説することなく、座から立って精舎に入られました。すなわち、” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe…Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過去を追ってはならない……(中略)……昼夜たゆまず励む者こそが“一夜賢者”であると、静寂なる聖者は説かれるのである’というものです。” ‘‘Tesaṃ no, āvuso kaccāna, amhākaṃ, acirapakkantassa bhagavato, etadahosi – idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – “友よカッチャーナ、世尊が去られて間もなく、私たちに次のような思いが生じました。‘友よ、世尊は私たちに、要旨を簡略に示され、詳細に意味を解説することなく、座から立って精舎に入られた。すなわち、’” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe…Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過去を追ってはならない……(中略)……昼夜たゆまず励む者こそが“一夜賢者”であると、静寂なる聖者は説かれるのである’というものです。” ‘‘Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyāti? Tesaṃ no[Pg.235], āvuso kaccāna, amhākaṃ etadahosi – ‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ. Pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’ti. Vibhajatāyasmā mahākaccāno’’ti. “世尊が簡潔に要旨を示され、詳細にその意味を解説されなかったことについて、一体誰が詳細にその意味を解説できるだろうか”と。友カッチャーナよ、私たちにこのような思いが生じました。“このマハーカッチャーナ長老は、師(世尊)からも称賛され、智者である同修行者たちからも尊敬されている。マハーカッチャーナ長老は、世尊が簡潔に示され、詳細にその意味を説かれなかったこの要旨について、詳細にその意味を解説することができる。いざ、私たちはマハーカッチャーナ長老のところへ行き、この意味を問い尋ねよう”と。マハーカッチャーナ長老よ、どうか解説してください。 ‘‘Seyyathāpi, āvuso, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva mūlaṃ atikkamma khandhaṃ sākhāpalāse sāraṃ pariyesitabbaṃ maññeyya; evaṃ sampadamidaṃ āyasmantānaṃ satthari sammukhībhūte taṃ bhagavantaṃ atisitvā amhe etamatthaṃ paṭipucchitabbaṃ maññatha. So hāvuso, bhagavā jānaṃ jānāti, passaṃ passati, cakkhubhūto ñāṇabhūto dhammabhūto brahmabhūto vattā pavattā atthassa ninnetā amatassa dātā dhammassāmī tathāgato. So ceva panetassa kālo ahosi yaṃ bhagavantaṃyeva etamatthaṃ paṭipuccheyyātha, yathā vo bhagavā byākareyya tathā naṃ dhāreyyāthā’’ti. “友よ、例えば、芯材を必要とし、芯材を探し求め、芯材を求めて歩き回っている人が、立派な芯材のある大樹が立っているのに、その根や幹を通り過ぎて、枝葉の中に芯材を探すべきだと思うようなものです。そのように、諸長老方は、師(世尊)が目の前におられるのに、その世尊を差し置いて、私たちにこの意味を問うべきだと考えておられます。友よ、実にその世尊こそが、知るべきことを知り、見るべきことを見、眼となり、知となり、法となり、梵となり、説き手であり、広め手であり、意味を導き出す方であり、不死を与える方であり、法の主であり、如来なのです。ですから、まさにその時こそ、世尊にこの意味を問うべき時だったのです。世尊があなた方に説明される通りに、その意味を保持すべきでした。” ‘‘Addhāvuso kaccāna, bhagavā jānaṃ jānāti, passaṃ passati, cakkhubhūto ñāṇabhūto dhammabhūto brahmabhūto vattā pavattā atthassa ninnetā amatassa dātā dhammassāmī tathāgato. So ceva panetassa kālo ahosi yaṃ bhagavantaṃyeva etamatthaṃ paṭipuccheyyāma; yathā no bhagavā byākareyya tathā naṃ dhāreyyāma. Api cāyasmā mahākaccāno satthuceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ; pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Vibhajatāyasmā mahākaccāno agaruṃ karitvā’’ti. “友カッチャーナよ、確かに世尊は、知るべきことを知り、見るべきことを見、眼となり、知となり、法となり、梵となり、説き手であり、広め手であり、意味を導き出す方であり、不死を与える方であり、法の主であり、如来です。確かに、世尊にこの意味を問うべき時でしたし、世尊が私たちに説明される通りに、その意味を保持すべきでしょう。しかしながら、マハーカッチャーナ長老は、師からも称賛され、智者である同修行者たちからも尊敬されています。マハーカッチャーナ長老は、世尊が簡潔に示され、詳細にその意味を説かれなかったこの要旨について、詳細にその意味を解説することができます。マハーカッチャーナ長老よ、どうか負担に思わず、解説してください。” ‘‘Tena hāvuso, suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho te bhikkhū āyasmato mahākaccānassa paccassosuṃ. Āyasmā mahākaccāno etadavoca – “友よ、それならば聞きなさい。よく注意して心に留めなさい。説きましょう”と。“友よ、承知しました”と、それらの比丘たちはマハーカッチャーナ長老に応答した。マハーカッチャーナ長老は次のように言った。 ‘‘Yaṃ [Pg.236] kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – “友よ、世尊が私たちに簡潔な要旨を示し、詳細にその意味を解説せずに、座から立って精舎へ入られたのは、次のようなものです。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe…Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過去を追ってはならない。……(中略)……。彼こそが、真に“一夜賢者”であると、静まりし聖者は説かれる’と。” Imassa kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi – “友よ、世尊が簡潔に示され、詳細にその意味を説かれなかったこの要旨について、私はこのように詳細にその意味を理解しています。” 282. ‘‘Kathañca, āvuso, atītaṃ anvāgameti? Iti me cakkhu ahosi atītamaddhānaṃ iti rūpāti – tattha chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa tadabhinandati, tadabhinandanto atītaṃ anvāgameti. Iti me sotaṃ ahosi atītamaddhānaṃ iti saddāti…pe… iti me ghānaṃ ahosi atītamaddhānaṃ iti gandhāti… iti me jivhā ahosi atītamaddhānaṃ iti rasāti… iti me kāyo ahosi atītamaddhānaṃ iti phoṭṭhabbāti… iti me mano ahosi atītamaddhānaṃ iti dhammāti – tattha chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa tadabhinandati, tadabhinandanto atītaṃ anvāgameti – evaṃ kho, āvuso, atītaṃ anvāgameti. 282. “友よ、どのようにして過去を追うのでしょうか。過去において‘私の眼はこのようであった、色はこのようであった’と考え、それらに対して欲貪に縛られた意識が生じます。意識が欲貪に縛られているために、それを喜び楽しみます。それを喜び楽しむ者は、過去を追うのです。‘私の耳はこのようであった、声はこのようであった’……(中略)……‘私の鼻はこのようであった、香はこのようであった’……‘私の舌はこのようであった、味はこのようであった’……‘私の身はこのようであった、触はこのようであった’……‘私の意はこのようであった、法はこのようであった’と考え、それらに対して欲貪に縛られた意識が生じます。意識が欲貪に縛られているために、それを喜び楽しみます。それを喜び楽しむ者は、過去を追うのです。友よ、このようにして過去を追うのです。” ‘‘Kathañca, āvuso, atītaṃ nānvāgameti? Iti me cakkhu ahosi atītamaddhānaṃ iti rūpāti – tattha na chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, na chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa na tadabhinandati, na tadabhinandanto atītaṃ nānvāgameti. Iti me sotaṃ ahosi atītamaddhānaṃ iti saddāti…pe… iti me ghānaṃ ahosi atītamaddhānaṃ iti gandhāti… iti me jivhā ahosi atītamaddhānaṃ iti rasāti… iti me kāyo ahosi atītamaddhānaṃ iti phoṭṭhabbāti… iti me mano ahosi atītamaddhānaṃ iti dhammāti – tattha na chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, na chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa, na tadabhinandati, na tadabhinandanto atītaṃ nānvāgameti – evaṃ kho, āvuso, atītaṃ nānvāgameti. “友よ、どのようにして過去を追わないのでしょうか。過去において‘私の眼はこのようであった、色はこのようであった’と考えても、それらに対して欲貪に縛られた意識が生じません。意識が欲貪に縛られていないために、それを喜び楽しみません。それを喜び楽しまない者は、過去を追わないのです。‘私の耳はこのようであった、声はこのようであった’……(中略)……‘私の鼻はこのようであった、香はこのようであった’……‘私の舌はこのようであった、味はこのようであった’……‘私の身はこのようであった、触はこのようであった’……‘私の意はこのようであった、法はこのようであった’と考えても、それらに対して欲貪に縛られた意識が生じません。意識が欲貪に縛られていないために、それを喜び楽しみません。それを喜び楽しまない者は、過去を追わないのです。友よ、このようにして過去を追わないのです。” 283. ‘‘Kathañca[Pg.237], āvuso, anāgataṃ paṭikaṅkhati? Iti me cakkhu siyā anāgatamaddhānaṃ iti rūpāti – appaṭiladdhassa paṭilābhāya cittaṃ paṇidahati, cetaso paṇidhānapaccayā tadabhinandati, tadabhinandanto anāgataṃ paṭikaṅkhati. Iti me sotaṃ siyā anāgatamaddhānaṃ iti saddāti…pe… iti me ghānaṃ siyā anāgatamaddhānaṃ iti gandhāti… iti me jivhā siyā anāgatamaddhānaṃ iti rasāti… iti me kāyo siyā anāgatamaddhānaṃ iti phoṭṭhabbāti… iti me mano siyā anāgatamaddhānaṃ iti dhammāti – appaṭiladdhassa paṭilābhāya cittaṃ paṇidahati, cetaso paṇidhānapaccayā tadabhinandati, tadabhinandanto anāgataṃ paṭikaṅkhati – evaṃ kho, āvuso, anāgataṃ paṭikaṅkhati. 283. “友よ、どのようにして未来を待ち望むのでしょうか。未来において‘私の眼はこのようであれ、色(形あるもの)はこのようであれ’と、未だ得ていないものを得ようとして心を向け、その心の専念を縁としてそれを喜び、それを喜ぶことによって未来を待ち望むのです。‘私の耳はこのようであれ、声はこのようであれ’……(中略)……‘私の鼻はこのようであれ、香はこのようであれ’……‘私の舌はこのようであれ、味はこのようであれ’……‘私の体はこのようであれ、触れられるものはこのようであれ’……‘私の意(こころ)はこのようであれ、法(心の対象)はこのようであれ’と、未だ得ていないものを得ようとして心を向け、その心の専念を縁としてそれを喜び、それを喜ぶことによって未来を待ち望むのです。友よ、このようにして未来を待ち望むのです。” ‘‘Kathañca, āvuso, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati? Iti me cakkhu siyā anāgatamaddhānaṃ iti rūpāti – appaṭiladdhassa paṭilābhāya cittaṃ nappaṇidahati, cetaso appaṇidhānapaccayā na tadabhinandati, na tadabhinandanto anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. Iti me sotaṃ siyā anāgatamaddhānaṃ iti saddāti…pe… iti me ghānaṃ siyā anāgatamaddhānaṃ iti gandhāti… iti me jivhā siyā anāgatamaddhānaṃ iti rasāti… iti me kāyo siyā anāgatamaddhānaṃ iti phoṭṭhabbāti… iti me mano siyā anāgatamaddhānaṃ iti dhammāti – appaṭiladdhassa paṭilābhāya cittaṃ nappaṇidahati, cetaso appaṇidhānapaccayā na tadabhinandati, na tadabhinandanto anāgataṃ nappaṭikaṅkhati – evaṃ kho, āvuso, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. “友よ、どのようにして未来を待ち望まないのでしょうか。未来において‘私の眼はこのようであれ、色はこのようであれ’と、未だ得ていないものを得ようとして心を向けず、その心の専念がないことを縁としてそれを喜ばず、それを喜ばないことによって未来を待ち望まないのです。‘私の耳はこのようであれ、声はこのようであれ’……(中略)……‘私の鼻はこのようであれ、香はこのようであれ’……‘私の舌はこのようであれ、味はこのようであれ’……‘私の体はこのようであれ、触れられるものはこのようであれ’……‘私の意はこのようであれ、法はこのようであれ’と、未だ得ていないものを得ようとして心を向けず、その心の専念がないことを縁としてそれを喜ばず、それを喜ばないことによって未来を待ち望まないのです。友よ、このようにして未来を待ち望まないのです。” 284. ‘‘Kathañca, āvuso, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati? Yañcāvuso, cakkhu ye ca rūpā – ubhayametaṃ paccuppannaṃ. Tasmiṃ ce paccuppanne chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa tadabhinandati, tadabhinandanto paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. Yañcāvuso, sotaṃ ye ca saddā…pe… yañcāvuso, ghānaṃ ye ca gandhā… yā cāvuso, jivhā ye ca rasā… yo cāvuso, kāyo ye ca phoṭṭhabbā… yo cāvuso, mano ye ca dhammā – ubhayametaṃ paccuppannaṃ. Tasmiṃ ce paccuppanne chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa tadabhinandati, tadabhinandanto paccuppannesu dhammesu saṃhīrati – evaṃ kho, āvuso, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. 284. “友よ、どのようにして現在の諸法に押し流されるのでしょうか。友よ、眼と色、これら両者は現在(のもの)です。もしその現在のものに対して、識が欲貪に縛られているならば、識が欲貪に縛られているがゆえに、それを喜びます。それを喜ぶことによって、現在の諸法に押し流されるのです。友よ、耳と声……(中略)……友よ、鼻と香……、舌と味……、体と触れられるもの……、意と法、これら両者は現在(のもの)です。もしその現在のものに対して、識が欲貪に縛られているならば、識が欲貪に縛られているがゆえに、それを喜びます。それを喜ぶことによって、現在の諸法に押し流されるのです。友よ、このようにして現在の諸法に押し流されるのです。” ‘‘Kathañca[Pg.238], āvuso, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati? Yañcāvuso, cakkhu ye ca rūpā – ubhayametaṃ paccuppannaṃ. Tasmiṃ ce paccuppanne na chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, na chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa na tadabhinandati, na tadabhinandanto paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. Yañcāvuso, sotaṃ ye ca saddā…pe… yañcāvuso, ghānaṃ ye ca gandhā… yā cāvuso, jivhā ye ca rasā… yo cāvuso, kāyo ye ca phoṭṭhabbā… yo cāvuso, mano ye ca dhammā – ubhayametaṃ paccuppannaṃ. Tasmiṃ ce paccuppanne na chandarāgappaṭibaddhaṃ hoti viññāṇaṃ, na chandarāgappaṭibaddhattā viññāṇassa na tadabhinandati, na tadabhinandanto paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati – evaṃ kho, āvuso, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. “友よ、どのようにして現在の諸法に押し流されないのでしょうか。友よ、眼と色、これら両者は現在(のもの)です。もしその現在のものに対して、識が欲貪に縛られていないならば、識が欲貪に縛られていないがゆえに、それを喜びません。それを喜ばないことによって、現在の諸法に押し流されないのです。友よ、耳と声……(中略)……友よ、鼻と香……、舌と味……、体と触れられるもの……、意と法、これら両者は現在(のもの)です。もしその現在のものに対して、識が欲貪に縛られていないならば、識が欲貪に縛られていないがゆえに、それを喜びません。それを喜ばないことによって、現在の諸法に押し流されないのです。友よ、このようにして現在の諸法に押し流されないのです。” 285. ‘‘Yaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – 285. “友よ、世尊は私たちに、要約した教示を説かれ、その詳細な意味を解説されることなく、座から立って精舎へ入られました。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe… Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過去を追ってはならない……(中略)……彼こそは、真に一夜賢者であると、寂静なる聖者は説かれる’と。” ‘‘Imassa kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. Ākaṅkhamānā ca pana tumhe āyasmanto bhagavantaṃyeva upasaṅkamitvā etamatthaṃ paṭipuccheyyātha, yathā vo bhagavā byākaroti tathā naṃ dhāreyyāthā’’ti. “友よ、世尊が要約して説かれ、詳細に解説されなかったこの教示の意味を、私はこのように詳細に理解しています。しかし、尊者たちが望むのであれば、世尊のもとへ参じてこの意味を問い尋ねるのがよいでしょう。世尊があなた方に説明される通りに、その意味を記憶しなさい。” Atha kho te bhikkhū āyasmato mahākaccānassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘yaṃ kho no, bhante, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – “そこで、それらの比丘たちは尊者マハーカッチャーナの説法を歓喜し、随喜して、座から立ち、世尊のおられるところへ参じました。参じて世尊を礼拝し、一方に座りました。一方に座った比丘たちは、世尊にこのように申し上げました。‘世尊よ、世尊は私たちに、要約した教示を説かれ、その詳細な意味を解説されることなく、座から立って精舎へ入られました。’” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe…Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過去を追ってはならない……(中略)……彼こそは、真に一夜賢者であると、寂静なる聖者は説かれる’と。” Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ, acirapakkantassa bhagavato, etadahosi – ‘‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – “‘世尊よ、世尊が去られて間もなく、私たちにこのような思いが生じました。“友よ、世尊は私たちに、要約した教示を説かれ、その詳細な意味を解説されることなく、座から立って精舎へ入られました。”’” ‘‘Atītaṃ [Pg.239] nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “‘過去を追ってはならない。未来を待ち望んではならない。過去はすでに捨て去られ、未来はまだやって来ない。’” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “‘そして、現在の諸法を、その場その場で観照する。揺らぐことなく、動じることのないその境地を、智者は修習すべきである。’” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “なすべき努力は今日なされるべきである。明日、死があることを誰が知ろうか。大軍を率いるあの死神と、我々との間に猶予の約束はないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず努力する者こそが、‘一夜賢者(一晩の幸運な者)’であると、寂静なる聖者(仏陀)は説かれる。” ‘‘‘Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’ti? Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ etadahosi – ‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ. Pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’ti. Atha kho mayaṃ, bhante, yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipucchimha. Tesaṃ no, bhante, āyasmatā mahākaccānena imehi ākārehi imehi padehi imehi byañjanehi attho vibhatto’’ti. “‘世尊が簡略に説かれ、詳細に解説されなかったこの要旨の意味を、誰が詳細に解説してくれるだろうか’という思いが、私たちに生じました。世尊よ、私たちにこのような思いが浮かびました。‘この尊者マハーカッチャーナは、師(世尊)からも称賛され、智慧ある同僚の修行者たちからも尊敬されている。尊者マハーカッチャーナであれば、世尊が簡略に説かれ、詳細に解説されなかったこの要旨の意味を、詳細に解説することができるだろう。いざ、私たちは尊者マハーカッチャーナのところへ行き、この意味を問い尋ねよう’と。そこで世尊よ、私たちは尊者マハーカッチャーナのところへ行き、この意味を問い尋ねました。世尊よ、尊者マハーカッチャーナは、これらの様態、これらの句、これらの文言をもって、その意味を解説してくれました。” ‘‘Paṇḍito, bhikkhave, mahākaccāno; mahāpañño, bhikkhave mahākaccāno. Maṃ cepi tumhe, bhikkhave, etamatthaṃ paṭipuccheyyātha, ahampi taṃ evamevaṃ byākareyyaṃ yathā taṃ mahākaccānena byākataṃ. Eso, cevetassa attho. Evañca naṃ dhārethā’’ti. “比丘たちよ、マハーカッチャーナは賢者である。比丘たちよ、マハーカッチャーナは大いなる智慧の持ち主である。比丘たちよ、もしお前たちが私にこの意味を問うたとしても、私もまた、マハーカッチャーナが解説したのと全く同じように解説したであろう。これこそがその意味である。このように、その意味を保持しなさい。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。 Mahākaccānabhaddekarattasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ. マハーカッチャーナ・バッデーカラッタ・スッタ(大カッチャーナ一夜賢者経)第三、完。 4. Lomasakaṅgiyabhaddekarattasuttaṃ 4. ロマサカンギヤ・バッデーカラッタ・スッタ(ロマサカンギヤ一夜賢者経) 286. Evaṃ [Pg.240] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena āyasmā lomasakaṅgiyo sakkesu viharati kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho candano devaputto abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇo kevalakappaṃ nigrodhārāmaṃ obhāsetvā yenāyasmā lomasakaṅgiyo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho candano devaputto āyasmantaṃ lomasakaṅgiyaṃ etadavoca – ‘‘dhāresi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’’ti? ‘‘Na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’’ti? ‘‘Ahampi kho, bhikkhu, na dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Dhāresi pana tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattiyo gāthā’’ti? ‘‘Na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattiyo gāthā. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattiyo gāthā’’ti? ‘‘Dhāremi kho ahaṃ, bhikkhu, bhaddekarattiyo gāthā’’ti. ‘‘Yathā kathaṃ pana tvaṃ, āvuso, dhāresi bhaddekarattiyo gāthā’’ti? ‘‘Ekamidaṃ, bhikkhu, samayaṃ bhagavā devesu tāvatiṃsesu viharati pāricchattakamūle paṇḍukambalasilāyaṃ. Tatra bhagavā devānaṃ tāvatiṃsānaṃ bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsi – 286. このように私は聞いた。ある時、世尊はサッวัตティー(舎衛城)のジェータ林、アナータピンディカ園に住しておられた。その時、尊者ロマサカンギヤは、サッカ(釈迦)国のカピラヴァットゥ(カピラ城)にあるニグローダ園に住していた。すると、夜が更けた頃、容色端厳なチャンダナ天子が、ニグローダ園全体を照らし出し、尊者ロマサカンギヤのところへやって来た。近づいてから、傍らに立った。傍らに立ったチャンダナ天子は、尊者ロマサカンギヤにこう言った。‘比丘よ、あなたは“一夜賢者”の要旨(ウッデーサ)と解説(ヴィバンガ)を覚えていますか?’‘友よ、私は“一夜賢者”の要旨と解説を覚えていません。ところで友よ、あなたは“一夜賢者”の要旨と解説を覚えていますか?’‘比丘よ、私もまた“一夜賢者”の要旨と解説を覚えていません。では比丘よ、あなたは“一夜賢者”の偈を覚えていますか?’‘友よ、私は“一夜賢者”の偈を覚えていません。ところで友よ、あなたは“一夜賢者”の偈を覚えていますか?’‘比丘よ、私は“一夜賢者”の偈を覚えています。’‘友よ、どのようにして、あなたは“一夜賢者”の偈を覚えているのですか?’‘比丘よ、かつてある時、世尊は三十三天(タワーティンサ)のパーリッチャッタカの根元にあるパンドゥカンバラ(紅色の石の座)に住しておられました。そこで世尊は、三十三天の神々に“一夜賢者”の要旨と解説を説かれました。’ ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追うな。未来を願うな。過去はすでに捨てられ、未来はまだやって来ない。” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “ただ、現在ある法を、その場その場で観察せよ。揺らぐことなく、動じることなく、それを知る賢者は(修行を)増進させるべきである。” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “なすべき努力は今日なされるべきである。明日、死があることを誰が知ろうか。大軍を率いるあの死神と、我々との間に猶予の約束はないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず努力する者こそが、‘一夜賢者’であると、寂静なる聖者は説かれる。” ‘‘Evaṃ kho ahaṃ, bhikkhu, dhāremi bhaddekarattiyo gāthā. Uggaṇhāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; pariyāpuṇāhi tvaṃ[Pg.241], bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; dhārehi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Atthasaṃhito, bhikkhu, bhaddekarattassa uddeso ca vibhaṅgo ca ādibrahmacariyako’’ti. Idamavoca candano devaputto. Idaṃ vatvā tatthevantaradhāyi. “比丘よ、このように私は‘一夜賢者’の偈を覚えています。比丘よ、あなたは‘一夜賢者’の要旨と解説を学びなさい。比丘よ、あなたは‘一夜賢者’の要旨と解説を習得しなさい。比丘よ、あなたは‘一夜賢者’の要旨と解説を保持しなさい。比丘よ、‘一夜賢者’の要旨と解説は、利益を伴い、清浄行(梵行)の端緒となるものである。”チャンダナ天子はこのように言った。これを語ると、その場で姿を消した。 287. Atha kho āyasmā lomasakaṅgiyo tassā rattiyā accayena senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya yena sāvatthi tena cārikaṃ pakkāmi. Anupubbena cārikaṃ caramāno yena sāvatthi jetavanaṃ anāthapiṇḍikassa ārāmo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā lomasakaṅgiyo bhagavantaṃ etadavoca – 287. そこで尊者ロマサカンギヤは、その夜が明けると、寝所を片付け、鉢と衣を持って、サッวัตティー(舎衛城)へと旅立った。順次旅を続けて、サッวัตティーのジェータ林、アナータピンディカ園にある世尊のところへ辿り着いた。近づいてから、世尊を礼拝し、傍らに座った。傍らに座った尊者ロマサカンギヤは、世尊にこう申し上げた。 ‘‘Ekamidāhaṃ, bhante, samayaṃ sakkesu viharāmi kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho, bhante, aññataro devaputto abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇo kevalakappaṃ nigrodhārāmaṃ obhāsetvā yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho, bhante, so devaputto maṃ etadavoca – ‘dhāresi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’ti? Evaṃ vutte ahaṃ, bhante, taṃ devaputtaṃ etadavocaṃ – ‘na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañcā’ti? ‘Ahampi kho, bhikkhu, na dhāremi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Dhāresi pana tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattiyo gāthā’ti? ‘Na kho ahaṃ, āvuso, dhāremi bhaddekarattiyo gāthā. Tvaṃ panāvuso, dhāresi bhaddekarattiyo gāthā’ti? ‘Dhāremi kho ahaṃ, bhikkhu, bhaddekarattiyo gāthā’ti. ‘Yathā kathaṃ pana tvaṃ, āvuso, dhāresi bhaddekarattiyo gāthā’ti? Ekamidaṃ, bhikkhu, samayaṃ bhagavā devesu tāvatiṃsesu viharati pāricchattakamūle paṇḍukambalasilāyaṃ. Tatra kho bhagavā devānaṃ tāvatiṃsānaṃ bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsi – “世尊よ、かつて私はシャカ族の国のカピラヴァットゥにあるニグローダ園に住んでおりました。その時、世尊よ、夜が更けた頃、一人の天子が、この上なく美しい輝きを放ち、ニグローダ園全体を照らしながら、私のところにやって来ました。やって来て、傍らに立ちました。傍らに立ったその天子は、私にこう言いました。‘比丘よ、あなたは“一夜賢者(バッデーカラッタ)”の要約と解説を保持していますか’と。世尊よ、そう言われたとき、私はその天子にこう言いました。‘友よ、私は“一夜賢者”の要約と解説を保持していません。しかし友よ、あなたは“一夜賢者”の要約と解説を保持していますか’と。‘比丘よ、私もまた“一夜賢者”の要約と解説を保持していません。しかし比丘よ、あなたは“一夜賢者”の偈(詩句)を保持していますか’と。‘友よ、私は“一夜賢者”の偈を保持していません。しかし友よ、あなたは“一夜賢者”の偈を保持していますか’と。‘比丘よ、私は“一夜賢者”の偈を保持しています’と。‘友よ、それでは、あなたはどのようにして“一夜賢者”の偈を保持しているのですか’と。‘比丘よ、かつて世尊が三十三天(タワーティンサ)の、パーリッチャッタカの樹の下にあるパンドゥカンバラの石座に住んでおられたときのことです。そこで世尊は、三十三天の神々に“一夜賢者”の要約と解説を説かれました。’ ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya…pe…Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “‘過去を追ってはならない。……(中略)……彼こそは真に“一夜賢者”であると、寂静なる聖者(ムニ)は説かれる’と(説かれました)。” ‘‘Evaṃ kho ahaṃ, bhikkhu, dhāremi bhaddekarattiyo gāthā. Uggaṇhāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca; pariyāpuṇāhi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa [Pg.242] uddesañca vibhaṅgañca; dhārehi tvaṃ, bhikkhu, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca. Atthasaṃhito, bhikkhu, bhaddekarattassa uddeso ca vibhaṅgo ca ādibrahmacariyako’ti. Idamavoca, bhante, so devaputto; idaṃ vatvā tatthevantaradhāyi. Sādhu me, bhante, bhagavā bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca desetū’’ti. “‘比丘よ、このようにして私は“一夜賢者”の偈を保持しているのです。比丘よ、あなたは“一夜賢者”の要約と解説を学びなさい。比丘よ、あなたは“一夜賢者” of 要約と解説を習得しなさい。比丘よ、あなたは“一夜賢者”の要約と解説を保持しなさい。比丘よ、“一夜賢者”の要約と解説は、利益を伴い、清浄行(ブラフマチャリヤ)の端緒となるものです’と。世尊よ、その天子はこのように言い、これを語り終えると、その場で姿を消しました。世尊よ、願わくは、世尊が私に“一夜賢者”の要約と解説を説いてくださいますように。” 288. ‘‘Jānāsi pana tvaṃ, bhikkhu, taṃ devaputta’’nti? ‘‘Na kho ahaṃ, bhante, jānāmi taṃ devaputta’’nti. ‘‘Candano nāma so, bhikkhu, devaputto. Candano, bhikkhu, devaputto aṭṭhiṃ katvā manasikatvā sabbacetasā samannāharitvā ohitasoto dhammaṃ suṇāti. Tena hi, bhikkhu, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā lomasakaṅgiyo bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – 288. “‘比丘よ、あなたはあの天子を知っているか。’‘世尊よ、私はあの天子を知りません。’‘比丘よ、あの天子はチャンダナという名である。比丘よ、チャンダナ天子は、敬意を払い、注意を向け、全精神を集中し、耳を傾けて法を聞いたのである。それゆえ、比丘よ、聞きなさい。よく注意しなさい。私は説くであろう。’‘はい、世尊よ’と、尊者ローマサカンギヤは世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はまだ到達していないからである。” ‘‘Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “そして、現在生じている法を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることのない境地を知る賢者は、それを修習すべきである。” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā; “今日こそ、なすべき努力をせよ。明日、死があることを誰が知ろうか。大軍を率いる死神(マチュ)との間に、猶予の約束などないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate muni’’. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず励む者、彼こそは真に‘一夜賢者’であると、寂静なる聖者は説かれる。” ‘‘Kathañca, bhikkhu, atītaṃ anvāgameti…pe… evaṃ kho, bhikkhu, atītaṃ anvāgameti. Kathañca, bhikkhu, atītaṃ nānvāgameti…pe… evaṃ kho, bhikkhu, atītaṃ nānvāgameti. Kathañca, bhikkhu, anāgataṃ paṭikaṅkhati…pe… evaṃ kho, bhikkhu, anāgataṃ paṭikaṅkhati. Kathañca, bhikkhu, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati…pe… evaṃ kho, bhikkhu, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. Kathañca, bhikkhu, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati…pe… evaṃ kho, bhikkhu, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. Kathañca, bhikkhu, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati…pe… evaṃ kho, bhikkhu, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. “比丘よ、どのようにして過去を追うのか。……(中略)……比丘よ、このようにして過去を追うのである。比丘よ、どのようにして過去を追わないのか。……(中略)……比丘よ、このようにして過去を追わないのである。比丘よ、どのようにして未来を願うのか。……(中略)……比丘よ、このようにして未来を願うのである。比丘よ、どのようにして未来を願わないのか。……(中略)……比丘よ、このようにして未来を願わないのである。比丘よ、どのようにして現在生じている諸法において揺らぐのか。……(中略)……比丘よ、このようにして現在生じている諸法において揺らぐのである。比丘よ、どのようにして現在生じている諸法において揺らがないのか。……(中略)……比丘よ、このようにして現在生じている諸法において揺らがないのである。” ‘‘Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. “過去を追ってはならない。未来を願ってはならない。過去はすでに捨てられ、未来はまだ到達していないからである。” ‘‘Paccuppannañca [Pg.243] yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. “そして、現在生じている法を、その場その場で観察し、揺らぐことなく、動じることのない境地を知る賢者は、それを修習すべきである。” ‘‘Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. “今日こそ、なすべき努力をせよ。明日、死があることを誰が知ろうか。大軍を率いる死神との間に、猶予の約束などないのだから。” ‘‘Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī’’ti. “このように住み、熱心に、昼夜たゆまず励む者、彼こそは真に‘一夜賢者’であると、寂静なる聖者は説かれる。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā lomasakaṅgiyo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. “世尊はこのように説かれた。尊者ローマサカンギヤは歓喜し、世尊の説かれたことを喜んだ。” Lomasakaṅgiyabhaddekarattasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ. “第四、ローマサカンギヤ・バッデーカラッタ経が終了した。” 5. Cūḷakammavibhaṅgasuttaṃ 5. “小業分別経(チューラカンマ・ヴィバンガ・スッタ)” 289. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane, anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho subho māṇavo todeyyaputto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho subho māṇavo todeyyaputto bhagavantaṃ etadavoca – 289. “このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林、アナータピンディカ園に住んでおられた。その時、トデーヤ・ブラーマナの息子である青年スバが、世尊のところへやって来た。やって来て、世尊と親しく挨拶を交わした。喜ばしく心に留まるべき挨拶を終えて、傍らに座った。傍らに座った青年スバは、世尊にこう言った。” ‘‘Ko nu kho, bho gotama, hetu ko paccayo yena manussānaṃyeva sataṃ manussabhūtānaṃ dissanti hīnappaṇītatā? Dissanti hi, bho gotama, manussā appāyukā, dissanti dīghāyukā; dissanti bavhābādhā, dissanti appābādhā; dissanti dubbaṇṇā, dissanti vaṇṇavanto; dissanti appesakkhā, dissanti mahesakkhā; dissanti appabhogā, dissanti mahābhogā; dissanti nīcakulīnā, dissanti uccākulīnā; dissanti duppaññā, dissanti paññavanto. Ko nu kho, bho gotama, hetu ko paccayo yena manussānaṃyeva sataṃ manussabhūtānaṃ dissanti hīnappaṇītatā’’ti? “尊師ゴータマよ、人間として生まれてきた人々の間に、卑しい者や尊い者が見られるのは、どのような理由、どのような原因によるのでしょうか。尊師ゴータマよ、短命な人も見られれば、長命な人も見られます。病気がちな人も見られれば、健康な人も見られます。醜い人も見られれば、美しい人も見られます。権力のない人も見られれば、権力のある人も見られます。貧しい人も見られれば、富める人も見られます。卑しい家柄の人も見られれば、高貴な家柄の人も見られます。愚かな人も見られれば、賢い人も見られます。尊師ゴータマよ、人間として生まれてきた人々の間に、卑しい者や尊い者が見られるのは、どのような理由、どのような原因によるのでしょうか。” ‘‘Kammassakā[Pg.244], māṇava, sattā kammadāyādā kammayonī kammabandhū kammappaṭisaraṇā. Kammaṃ satte vibhajati yadidaṃ – hīnappaṇītatāyāti. Na kho ahaṃ imassa bhoto gotamassa saṃkhittena bhāsitassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ ājānāmi. Sādhu me bhavaṃ gotamo tathā dhammaṃ desetu yathā ahaṃ imassa bhoto gotamassa saṃkhittena bhāsitassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ ājāneyya’’nti. “青年よ、生きとし生けるものは、自らの業を所有し、業を相続し、業を母胎とし、業を親族とし、業を拠り所とする。業が、生きとし生けるものを卑しい者や尊い者へと分けるのである。”“尊師ゴータマが簡潔に説かれ、詳細に解説されなかったこの教えの意味を、私は詳しく理解することができません。尊師ゴータマが簡潔に説かれたこの教えの意味を、私が詳しく理解できるように、どうか尊師ゴータマは法を説いてください。” 290. ‘‘Tena hi, māṇava, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bho’’ti kho subho māṇavo todeyyaputto bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – 290. “それならば、青年よ、聞きなさい。よく注意して心に留めるがよい。私は説こう。”“承知いたしました、尊師”と、トデーヤの子である青年スバは世尊に応答した。世尊は次のように仰せられた。 ‘‘Idha, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā pāṇātipātī hoti luddo lohitapāṇi hatapahate niviṭṭho adayāpanno pāṇabhūtesu. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati appāyuko hoti. Appāyukasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – pāṇātipātī hoti luddo lohitapāṇi hatapahate niviṭṭho adayāpanno pāṇabhūtesu. “青年よ、ここに、ある女あるいは男がいて、生きものを殺し、残忍で、その手は血に染まり、殺戮と打擲にふけり、生きとし生けるものに対して慈しみのない者であるとする。その者は、そのように完成され、そのように引き受けられた業によって、身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、地獄に生まれる。もし身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、地獄に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても短命となる。青年よ、生きものを殺し、残忍で、その手は血に染まり、殺戮と打擲にふけり、生きとし生けるものに対して慈しみのない者であること、これが短命をもたらす道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati dīghāyuko hoti. Dīghāyukasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – pāṇātipātaṃ pahāya pāṇātipātā paṭivirato hoti nihitadaṇḍo nihitasattho, lajjī dayāpanno sabbapāṇabhūtahitānukampī viharati. “しかし青年よ、ここに、ある女あるいは男がいて、生きものを殺すことを捨て、生きものを殺すことから離れ、杖を置き、武器を置き、恥を知り、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を願って憐れみ深く暮らしているとする。その者は、そのように完成され、そのように引き受けられた業によって、身体が崩壊して死んだ後、幸福な境遇、天界に生まれる。もし身体が崩壊して死んだ後、幸福な境遇、天界に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても長命となる。青年よ、生きものを殺すことを捨て、生きものを殺すことから離れ、杖を置き、武器を置き、恥を知り、慈しみ深く、すべての生きとし生けるものの利益を願って憐れみ深く暮らしていること、これが長命をもたらす道である。” 291. ‘‘Idha[Pg.245], māṇava, ekacco itthī vā puriso vā sattānaṃ viheṭhakajātiko hoti, pāṇinā vā leḍḍunā vā daṇḍena vā satthena vā. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati bavhābādho hoti. Bavhābādhasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – sattānaṃ viheṭhakajātiko hoti pāṇinā vā leḍḍunā vā daṇḍena vā satthena vā. 291. “青年よ、ここに、ある女あるいは男がいて、手や、石つぶてや、杖や、武器によって、生きものを痛めつける性質の者であるとする。その者は、そのように完成され、そのように引き受けられた業によって、身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、地獄に生まれる。もし身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、地獄に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても病気がちとなる。青年よ、手や、石つぶてや、杖や、武器によって、生きものを痛めつける性質の者であること、これが病気がちとなることをもたらす道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā sattānaṃ aviheṭhakajātiko hoti pāṇinā vā leḍḍunā vā daṇḍena vā satthena vā. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati appābādho hoti. Appābādhasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – sattānaṃ aviheṭhakajātiko hoti pāṇinā vā leḍḍunā vā daṇḍena vā satthena vā. “しかし青年よ、ここに、ある女あるいは男がいて、手や、石つぶてや、杖や、武器によって、生きものを痛めつける性質のない者であるとする。その者は、そのように完成され、そのように引き受けられた業によって、身体が崩壊して死んだ後、幸福な境遇、天界に生まれる。もし身体が崩壊して死んだ後、幸福な境遇、天界に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても健康となる。青年よ、手や、石つぶてや、杖や、武器によって、生きものを痛めつける性質のない者であること、これが健康をもたらす道である。” 292. ‘‘Idha, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā kodhano hoti upāyāsabahulo. Appampi vutto samāno abhisajjati kuppati byāpajjati patiṭṭhīyati kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati dubbaṇṇo hoti. Dubbaṇṇasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – kodhano hoti upāyāsabahulo; appampi vutto samāno abhisajjati kuppati byāpajjati patiṭṭhīyati kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti. 292. “青年よ、ここに、ある女あるいは男がいて、怒りっぽく、悩みが多い者であるとする。わずかなことを言われただけでも、腹を立て、怒り、憤り、反抗し、怒りと憎しみと不満をあらわにする。その者は、そのように完成され、そのように引き受けられた業によって、身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、地獄に生まれる。もし身体が崩壊して死んだ後、不幸な境遇、破滅、地獄に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても醜い姿となる。青年よ、怒りっぽく、悩みが多いこと、わずかなことを言われただけでも、腹を立て、怒り、憤り、反抗し、怒りと憎しみと不満をあらわにすること、これが醜い姿をもたらす道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā akkodhano hoti anupāyāsabahulo; bahumpi vutto samāno nābhisajjati na kuppati na byāpajjati na patiṭṭhīyati na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā [Pg.246] sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati pāsādiko hoti. Pāsādikasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – akkodhano hoti anupāyāsabahulo; bahumpi vutto samāno nābhisajjati na kuppati na byāpajjati na patiṭṭhīyati na kopañca dosañca appaccayañca pātukaroti. “青年よ、しかしながら、この世にある女、あるいは男が、怒りっぽくなく、悩み(苦悩)が多くない。多くの不快な言葉を言われても、執着せず、怒らず、害意を抱かず、反抗せず、怒りや憎しみや不満をあらわにしない。その人は、そのように完成され、そのように受持された業によって、身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、端正である。青年よ、怒りっぽくなく、悩みが多くないこと、多くの不快な言葉を言われても、執着せず、怒らず、害意を抱かず、反抗せず、怒りや憎しみや不満をあらわにしないこと、これが端正をもたらす道である。” 293. ‘‘Idha, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā issāmanako hoti; paralābhasakkāragarukāramānanavandanapūjanāsu issati upadussati issaṃ bandhati. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati appesakkho hoti. Appesakkhasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – issāmanako hoti; paralābhasakkāragarukāramānanavandanapūjanāsu issati upadussati issaṃ bandhati. 293. “青年よ、この世にある女、あるいは男が、嫉妬深く、他人の利得、敬意、尊重、尊敬、挨拶、供養に対して、嫉妬し、腹を立て、嫉妬心を抱く。その人は、そのように完成され、そのように受持された業によって、身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、権威が少ない。青年よ、嫉妬深く、他人の利得、敬意、尊重、尊敬、挨拶、供養に対して、嫉妬し、腹を立て、嫉妬心を抱くこと、これが権威の少なさをもたらす道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā anissāmanako hoti; paralābhasakkāragarukāramānanavandanapūjanāsu na issati na upadussati na issaṃ bandhati. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati mahesakkho hoti. Mahesakkhasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – anissāmanako hoti; paralābhasakkāragarukāramānanavandanapūjanāsu na issati na upadussati na issaṃ bandhati. “青年よ、しかしながら、この世にある女、あるいは男が、嫉妬深くなく、他人の利得、敬意、尊重、尊敬、挨拶、供養に対して、嫉妬せず、腹を立てず、嫉妬心を抱かない。その人は、そのように完成され、そのように受持された業によって、身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、権威がある。青年よ、嫉妬深くなく、他人の利得、敬意、尊重、尊敬、挨拶、供養に対して、嫉妬せず、腹を立てず、嫉妬心を抱かないこと、これが権威の大きさをもたらす道である。” 294. ‘‘Idha, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā na dātā hoti samaṇassa vā brāhmaṇassa vā annaṃ pānaṃ vatthaṃ yānaṃ mālāgandhavilepanaṃ seyyāvasathapadīpeyyaṃ. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati appabhogo hoti. Appabhogasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ [Pg.247] – na dātā hoti samaṇassa vā brāhmaṇassa vā annaṃ pānaṃ vatthaṃ yānaṃ mālāgandhavilepanaṃ seyyāvasathapadīpeyyaṃ. 294. “青年よ、この世にある女、あるいは男が、沙門やバラモンに対して、食物、飲料、衣服、乗り物、花鬘、香、塗香、寝具、住居、灯火を施さない。その人は、そのように完成され、そのように受持された業によって、身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、財産が少ない。青年よ、沙門やバラモンに対して、食物、飲料、衣服、乗り物、花鬘、香、塗香、寝具、住居、灯火を施さないこと、これが財産の少なさをもたらす道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā dātā hoti samaṇassa vā brāhmaṇassa vā annaṃ pānaṃ vatthaṃ yānaṃ mālāgandhavilepanaṃ seyyāvasathapadīpeyyaṃ. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati mahābhogo hoti. Mahābhogasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – dātā hoti samaṇassa vā brāhmaṇassa vā annaṃ pānaṃ vatthaṃ yānaṃ mālāgandhavilepanaṃ seyyāvasathapadīpeyyaṃ. “青年よ、しかしながら、この世にある女、あるいは男が、沙門やバラモンに対して、食物、飲料、衣服、乗り物、花鬘、香、塗香、寝具、住居、灯火を施す。その人は、そのように完成され、そのように受持された業によって、身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、財産が豊かである。青年よ、沙門やバラモンに対して、食物、飲料、衣服、乗り物、花鬘、香、塗香、寝具、住居、灯火を施すこと、これが財産の豊かさをもたらす道である。” 295. ‘‘Idha, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā thaddho hoti atimānī – abhivādetabbaṃ na abhivādeti, paccuṭṭhātabbaṃ na paccuṭṭheti, āsanārahassa na āsanaṃ deti, maggārahassa na maggaṃ deti, sakkātabbaṃ na sakkaroti, garukātabbaṃ na garukaroti, mānetabbaṃ na māneti, pūjetabbaṃ na pūjeti. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati nīcakulīno hoti. Nīcakulīnasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – thaddho hoti atimānī; abhivādetabbaṃ na abhivādeti, paccuṭṭhātabbaṃ na paccuṭṭheti, āsanārahassa na āsanaṃ deti, maggārahassa na maggaṃ deti, sakkātabbaṃ na sakkaroti, garukātabbaṃ na garukaroti, mānetabbaṃ na māneti, pūjetabbaṃ na pūjeti. 295. “青年よ、この世にある女、あるいは男が、傲慢で、高慢である。礼拝すべき者に礼拝せず、立ち上がって迎えるべき者に立ち上がらず、座席を譲るべき者に座席を譲らず、道を譲るべき者に道を譲らず、敬うべき者を敬わず、尊ぶべき者を尊ばず、重んじるべき者を重んじず、供養すべき者を供養しない。その人は、そのように完成され、そのように受持された業によって、身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれず、人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、卑しい家柄に生まれる。青年よ、傲慢で、高慢であること、礼拝すべき者に礼拝せず、立ち上がって迎えるべき者に立ち上がらず、座席を譲るべき者に座席を譲らず、道を譲るべき者に道を譲らず、敬うべき者を敬わず、尊ぶべき者を尊ばず、重んじるべき者を重んじず、供養すべき者を供養しないこと、これが卑しい家柄をもたらす道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā atthaddho hoti anatimānī; abhivādetabbaṃ abhivādeti, paccuṭṭhātabbaṃ paccuṭṭheti, āsanārahassa āsanaṃ deti, maggārahassa maggaṃ deti, sakkātabbaṃ sakkaroti, garukātabbaṃ garukaroti, mānetabbaṃ māneti, pūjetabbaṃ pūjeti. So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ [Pg.248] āgacchati yattha yattha paccājāyati uccākulīno hoti. Uccākulīnasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – atthaddho hoti anatimānī; abhivādetabbaṃ abhivādeti, paccuṭṭhātabbaṃ paccuṭṭheti, āsanārahassa āsanaṃ deti, maggārahassa maggaṃ deti, sakkātabbaṃ sakkaroti, garukātabbaṃ garukaroti, mānetabbaṃ māneti, pūjetabbaṃ pūjeti. “青年よ、また、この世において、ある女あるいは男が、頑固ではなく、高慢でもない。礼拝すべき者に礼拝し、立ち上がって迎えるべき者に立ち上がって迎え、席を譲るべき者に席を譲り、道を譲るべき者に道を譲り、尊ぶべき者を尊び、敬うべき者を敬い、重んずべき者を重んじ、供養すべき者を供養する。その者は、このように完成され、このように受持されたその業によって、身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれず、もし人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、名門の家に生まれる。青年よ、頑固ではなく、高慢ではなく、礼拝すべき者に礼拝し、立ち上がって迎えるべき者に立ち上がって迎え、席を譲るべき者に席を譲り、道を譲るべき者に道を譲り、尊ぶべき者を尊び、敬うべき者を敬い、重んずべき者を重んじ、供養すべき者を供養すること、すなわちこれが、名門の家に導く道である。” 296. ‘‘Idha, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā upasaṅkamitvā na paripucchitā hoti – ‘kiṃ, bhante, kusalaṃ, kiṃ akusalaṃ; kiṃ sāvajjaṃ, kiṃ anavajjaṃ; kiṃ sevitabbaṃ, kiṃ na sevitabbaṃ; kiṃ me karīyamānaṃ dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya hoti, kiṃ vā pana me karīyamānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya hotī’ti? So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati duppañño hoti. Duppaññasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā upasaṅkamitvā na paripucchitā hoti – ‘kiṃ, bhante, kusalaṃ, kiṃ akusalaṃ; kiṃ sāvajjaṃ, kiṃ anavajjaṃ; kiṃ sevitabbaṃ, kiṃ na sevitabbaṃ; kiṃ me karīyamānaṃ dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya hoti, kiṃ vā pana me karīyamānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya hotī’’’ti? 296. “青年よ、この世において、ある女あるいは男が、沙門あるいはバラモンのもとに赴いて、‘尊師よ、何が善であり、何が不善であるか。何が罪あり、何が罪なしか。何が修習すべきであり、何が修習すべきでないか。何をなすことが、私のために長きにわたって不利益と苦しみとなるのか。あるいはまた、何をなすことが、私のために長きにわたって利益と幸せとなるのか’と問うことをしない。その者は、このように完成され、このように受持されたその業によって、身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、険難、地獄に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、悪趣、堕処、険難、地獄に生まれず、もし人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、智慧のない者となる。青年よ、沙門あるいはバラモンのもとに赴いて、‘尊師よ、何が善であり、何が不善であるか。何が罪あり、何が罪なしか。何が修習すべきであり、何が修習すべきでないか。何をなすことが、私のために長きにわたって不利益と苦しみとなるのか。あるいはまた、何をなすことが、私のために長きにわたって利益と幸せとなるのか’と問うことをしないこと、すなわちこれが、無知に導く道である。” ‘‘Idha pana, māṇava, ekacco itthī vā puriso vā samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā upasaṅkamitvā paripucchitā hoti – ‘kiṃ, bhante, kusalaṃ, kiṃ akusalaṃ; kiṃ sāvajjaṃ, kiṃ anavajjaṃ; kiṃ sevitabbaṃ, kiṃ na sevitabbaṃ; kiṃ me karīyamānaṃ dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya hoti, kiṃ vā pana me karīyamānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya hotī’ti? So tena kammena evaṃ samattena evaṃ samādinnena kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. No ce kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, sace manussattaṃ āgacchati yattha yattha paccājāyati mahāpañño hoti. Mahāpaññasaṃvattanikā esā, māṇava, paṭipadā yadidaṃ – samaṇaṃ vā brāhmaṇaṃ vā upasaṅkamitvā paripucchitā hoti – ‘kiṃ, bhante, kusalaṃ, kiṃ akusalaṃ; kiṃ sāvajjaṃ, kiṃ anavajjaṃ; kiṃ sevitabbaṃ[Pg.249], kiṃ na sevitabbaṃ; kiṃ me karīyamānaṃ dīgharattaṃ ahitāya dukkhāya hoti, kiṃ vā pana me karīyamānaṃ dīgharattaṃ hitāya sukhāya hotī’’’ti? “青年よ、また、この世において、ある女あるいは男が、沙門あるいはバラモンのもとに赴いて、‘尊師よ、何が善であり、何が不善であるか。何が罪あり、何が罪なしか。何が修習すべきであり、何が修習すべきでないか。何をなすことが、私のために長きにわたって不利益と苦しみとなるのか。あるいはまた、何をなすことが、私のために長きにわたって利益と幸せとなるのか’と問う。その者は、このように完成され、このように受持されたその業によって、身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれる。もし身が壊れ死んだ後、善趣、天界に生まれず、もし人間の状態に来るならば、どこに生まれ変わっても、大いなる智慧のある者となる。青年よ、沙門あるいはバラモンのもとに赴いて、‘尊師よ、何が善であり、何が不善であるか。何が罪あり、何が罪なしか。何が修習すべきであり、何が修習すべきでないか。何をなすことが、私のために長きにわたって不利益と苦しみとなるのか。あるいはまた、何をなすことが、私のために長きにわたって利益と幸せとなるのか’と問うこと、すなわちこれが、大いなる智慧に導く道である。” 297. ‘‘Iti kho, māṇava, appāyukasaṃvattanikā paṭipadā appāyukattaṃ upaneti, dīghāyukasaṃvattanikā paṭipadā dīghāyukattaṃ upaneti; bavhābādhasaṃvattanikā paṭipadā bavhābādhattaṃ upaneti, appābādhasaṃvattanikā paṭipadā appābādhattaṃ upaneti; dubbaṇṇasaṃvattanikā paṭipadā dubbaṇṇattaṃ upaneti, pāsādikasaṃvattanikā paṭipadā pāsādikattaṃ upaneti; appesakkhasaṃvattanikā paṭipadā appesakkhattaṃ upaneti, mahesakkhasaṃvattanikā paṭipadā mahesakkhattaṃ upaneti; appabhogasaṃvattanikā paṭipadā appabhogattaṃ upaneti, mahābhogasaṃvattanikā paṭipadā mahābhogattaṃ upaneti; nīcakulīnasaṃvattanikā paṭipadā nīcakulīnattaṃ upaneti, uccākulīnasaṃvattanikā paṭipadā uccākulīnattaṃ upaneti; duppaññasaṃvattanikā paṭipadā duppaññattaṃ upaneti, mahāpaññasaṃvattanikā paṭipadā mahāpaññattaṃ upaneti. Kammassakā, māṇava, sattā kammadāyādā kammayonī kammabandhū kammappaṭisaraṇā. Kammaṃ satte vibhajati yadidaṃ – hīnappaṇītatāyā’’ti. 297. “青年よ、このように、短命に導く道は短命をもたらし、長命に導く道は長命をもたらす。多病に導く道は多病をもたらし、少病に導く道は少病をもたらす。醜い容貌に導く道は醜い容貌をもたらし、端正な容貌に導く道は端正な容貌をもたらす。少なき権勢に導く道は少なき権勢をもたらし、大いなる権勢に導く道は大いなる権勢をもたらす。少なき財産に導く道は少なき財産をもたらし、大いなる財産に導く道は大いなる財産をもたらす。卑賤な家に導く道は卑賤な家をもたらし、名門の家に導く道は名門の家をもたらす。無知に導く道は無知をもたらし、大いなる智慧に導く道は大いなる智慧をもたらす。青年よ、生きとし生けるものは、業を自らの所有とし、業を相続し、業を起源とし、業を親族とし、業を拠り所とする。業こそが、生きとし生けるものを、卑賤と高貴というように分かつのである。” Evaṃ vutte, subho māṇavo todeyyaputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘abhikkantaṃ, bho gotama, abhikkantaṃ, bho gotama! Seyyathāpi, bho gotama, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya – ‘cakkhumanto rūpāni dakkhantī’ti; evamevaṃ bhotā gotamena anekapariyāyena dhammo pakāsito. Esāhaṃ bhavantaṃ gotamaṃ saraṇaṃ gacchāmi dhammañca bhikkhusaṅghañca. Upāsakaṃ maṃ bhavaṃ gotamo dhāretu ajjatagge pāṇupetaṃ saraṇaṃ gata’’nti. このように言われたとき、トデーヤ・ブラフミンの息子である青年スバは、世尊に次のように申し上げた。“素晴らしいことです、尊師ゴータマよ、素晴らしいことです、尊師ゴータマよ。尊師ゴータマ、例えば、倒れたものを起こすように、隠されたものを開示するように、道に迷った者に道を教えるように、あるいは‘眼ある者は色(形あるもの)を見るであろう’と暗闇の中で灯火を掲げるように、尊師ゴータマによって、さまざまな方法で法が明らかにされました。私は尊師ゴータマと法と比丘サンガに帰依いたします。尊師ゴータマは、私を今日より命ある限り帰依した在家信者(ウパーサカ)として受け入れてください。” Cūḷakammavibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ. 第五の小業分別経(チューラカンマ・ヴィバンガ・スッタ)が終わった。 6. Mahākammavibhaṅgasuttaṃ 6. 大業分別経(マハーカンマ・ヴィバンガ・スッタ) 298. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Tena kho pana samayena āyasmā samiddhi araññakuṭikāyaṃ [Pg.250] viharati. Atha kho potaliputto paribbājako jaṅghāvihāraṃ anucaṅkamamāno anuvicaramāno yenāyasmā samiddhi tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā samiddhinā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho potaliputto paribbājako āyasmantaṃ samiddhiṃ etadavoca – ‘‘sammukhā metaṃ, āvuso samiddhi, samaṇassa gotamassa sutaṃ, sammukhā paṭiggahitaṃ – ‘moghaṃ kāyakammaṃ moghaṃ vacīkammaṃ, manokammameva sacca’nti. Atthi ca sā samāpatti yaṃ samāpattiṃ samāpanno na kiñci vediyatī’’ti? ‘‘Mā hevaṃ, āvuso potaliputta, avaca; (mā hevaṃ, āvuso potaliputta, avaca;) mā bhagavantaṃ abbhācikkhi. Na hi sādhu bhagavato abbhakkhānaṃ. Na hi bhagavā evaṃ vadeyya – ‘moghaṃ kāyakammaṃ moghaṃ vacīkammaṃ, manokammameva sacca’nti. Atthi ca kho sā, āvuso, samāpatti yaṃ samāpattiṃ samāpanno na kiñci vediyatī’’ti. ‘‘Kīvaciraṃ pabbajitosi, āvuso samiddhī’’ti? ‘‘Na ciraṃ, āvuso! Tīṇi vassānī’’ti. ‘‘Ettha dāni mayaṃ there bhikkhū kiṃ vakkhāma, yatra hi nāma evaṃnavo bhikkhu satthāraṃ parirakkhitabbaṃ maññissati. Sañcetanikaṃ, āvuso samiddhi, kammaṃ katvā kāyena vācāya manasā kiṃ so vediyatī’’ti? ‘‘Sañcetanikaṃ, āvuso potaliputta, kammaṃ katvā kāyena vācāya manasā dukkhaṃ so vediyatī’’ti. Atha kho potaliputto paribbājako āyasmato samiddhissa bhāsitaṃ neva abhinandi nappaṭikkosi; anabhinanditvā appaṭikkositvā uṭṭhāyāsanā pakkāmi. 298. このように私は聞いた。ある時、世尊は王舎城(ラージャガハ)の竹林(ヴェーฬヴァナ)、カランダカニヴァーパに滞在しておられた。その時、尊者サミッディは森の小屋に住んでいた。さて、遍歴行者ポータリプッタは、散歩しながら歩き回り、尊者サミッディのところへやって来た。やって来て、尊者サミッディと親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えて、一方に座った。一方に座った遍歴行者ポータリプッタは、尊者サミッディに次のように言った。“友サミッディよ、私は沙門ゴータマの面前でこのように聞き、面前で受け取りました。‘身業は虚しく、口業は虚しく、意業のみが真実である’と。また、それに入定した者が何も感じないという等至(サマーパッティ)があるのでしょうか?” “友ポータリプッタよ、そのように言ってはなりません。世尊を誹謗してはなりません。世尊を誹謗することは良くないことです。世尊はそのように‘身業は虚しく、口業は虚しく、意業のみが真実である’とは仰らないでしょう。しかし、友よ、それに入定した者が何も感じないという等至は確かに存在します。” “友サミッディよ、あなたは出家してどのくらいになりますか?” “友よ、長くはありません。三歳(三夏)です。” “ここで、このように若い比丘が師を守るべきだと思っているのなら、我ら長老の比丘たちは何を言うべきだろうか。友サミッディよ、身・口・意によって意図的な業をなしたとき、その人は何を感じるのでしょうか?” “友ポータリプッタよ、身・口・意によって意図的な業をなしたとき、その人は苦しみを感じます。” さて、遍歴行者ポータリプッタは、尊者サミッディの言葉を喜ぶことも拒むこともせず、喜ぶことも拒むこともせずに、座から立ち上がって去って行った。 299. Atha kho āyasmā samiddhi acirapakkante potaliputte paribbājake yenāyasmā ānando tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmatā ānandena saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā samiddhi yāvatako ahosi potaliputtena paribbājakena saddhiṃ kathāsallāpo taṃ sabbaṃ āyasmato ānandassa ārocesi. 299. さて、尊者サミッディは、遍歴行者ポータリプッタが去って間もなく、尊者アーナンダのところへ行った。行って、尊者アーナンダと親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えて、一方に座った。一方に座った尊者サミッディは、遍歴行者ポータリプッタとの間に交わされた会話のすべてを尊者アーナンダに告げた。 Evaṃ vutte, āyasmā ānando āyasmantaṃ samiddhiṃ etadavoca – ‘‘atthi kho idaṃ, āvuso samiddhi, kathāpābhataṃ bhagavantaṃ dassanāya. Āyāmāvuso [Pg.251] samiddhi, yena bhagavā tenupasaṅkamissāma; upasaṅkamitvā etamatthaṃ bhagavato ārocessāma. Yathā no bhagavā byākarissati tathā naṃ dhāressāmā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā samiddhi āyasmato ānandassa paccassosi. このように言われたとき、尊者アーナンダは尊者サミッディに次のように言った。“友サミッディよ、この会話は世尊にお目にかかるための手土産となります。友サミッディよ、行きましょう。世尊のところへ行き、この件を世尊に申し上げましょう。世尊が私たちに答えられる通りに、それを記憶しましょう。” “友よ、承知しました”と、尊者サミッディは尊者アーナンダに応答した。 Atha kho āyasmā ca ānando āyasmā ca samiddhi yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā ānando yāvatako ahosi āyasmato samiddhissa potaliputtena paribbājakena saddhiṃ kathāsallāpo taṃ sabbaṃ bhagavato ārocesi. Evaṃ vutte, bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ etadavoca – ‘‘dassanampi kho ahaṃ, ānanda, potaliputtassa paribbājakassa nābhijānāmi, kuto panevarūpaṃ kathāsallāpaṃ? Iminā ca, ānanda, samiddhinā moghapurisena potaliputtassa paribbājakassa vibhajjabyākaraṇīyo pañho ekaṃsena byākato’’ti. Evaṃ vutte, āyasmā udāyī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sace pana, bhante, āyasmatā samiddhinā idaṃ sandhāya bhāsitaṃ – yaṃ kiñci vedayitaṃ taṃ dukkhasmi’’nti. さて、尊者アーナンダと尊者サミッディは世尊のところへ行った。行って、世尊を礼拝して一方に座った。一方に座った尊者アーナンダは、尊者サミッディと遍歴行者ポータリプッタとの間に交わされた会話のすべてを世尊に申し上げた。このように申し上げたとき、世尊は尊者アーナンダに次のように仰った。“アーナンダよ、私は遍歴行者ポータリプッタに会ったことさえ記憶にない。ましてや、このような会話をどうして知っていようか。アーナンダよ、この愚か者サミッディは、遍歴行者ポータリプッタに対して、分析して答えるべき問いを、一面的に答えてしまった。” このように言われたとき、尊者ウダーイーは世尊に次のように申し上げた。“しかし、願わくは世尊よ、尊者サミッディは‘いかなる感じも、それは苦である’ということを指して言ったのではないでしょうか。” 300. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘passasi no tvaṃ, ānanda, imassa udāyissa moghapurisassa ummaṅgaṃ ? Aññāsiṃ kho ahaṃ, ānanda – ‘idānevāyaṃ udāyī moghapuriso ummujjamāno ayoniso ummujjissatī’ti. Ādiṃyeva, ānanda, potaliputtena paribbājakena tisso vedanā pucchitā. Sacāyaṃ, ānanda, samiddhi moghapuriso potaliputtassa paribbājakassa evaṃ puṭṭho evaṃ byākareyya – ‘sañcetanikaṃ, āvuso potaliputta, kammaṃ katvā kāyena vācāya manasā sukhavedanīyaṃ sukhaṃ so vedayati; sañcetanikaṃ, āvuso potaliputta, kammaṃ katvā kāyena vācāya manasā dukkhavedanīyaṃ dukkhaṃ so vedayati; sañcetanikaṃ, āvuso potaliputta, kammaṃ katvā kāyena vācāya manasā adukkhamasukhavedanīyaṃ adukkhamasukhaṃ so vedayatī’ti. Evaṃ byākaramāno kho, ānanda, samiddhi moghapuriso potaliputtassa paribbājakassa sammā (byākaramāno) byākareyya. Api [Pg.252] ca, ānanda, ke ca aññatitthiyā paribbājakā bālā abyattā ke ca tathāgatassa mahākammavibhaṅgaṃ jānissanti? Sace tumhe, ānanda, suṇeyyātha tathāgatassa mahākammavibhaṅgaṃ vibhajantassā’’ti. 300. その時、世尊は尊者アーナンダに仰せられた。“アーナンダよ、お前はこの愚人ウダーイの混乱(見解の迷走)を見たか。アーナンダよ、私は今まさに、この愚人ウダーイが理にかなわないやり方で頭をもたげ、さらに頭をもたげようとしているのを知った。アーナンダよ、そもそも遊行者ポータリプッタは三つの受(感覚)について問うたのだ。アーナンダよ、もしこの愚人サミッディが、遊行者ポータリプッタにこのように問われた時、次のように答えていたならば(正しかったであろう)。‘友ポータリプッタよ、身・口・意によって、楽受をもたらすべき意図的な業をなして、その人は楽を受用する。友ポータリプッタよ、身・口・意によって、苦受をもたらすべき意図的な業をなして、その人は苦を受用する。友ポータリプッタよ、身・口・意によって、不苦不楽受をもたらすべき意図的な業をなして、その人は不苦不楽を受用する’と。アーナンダよ、このように答えるならば、愚人サミッディは遊行者ポータリプッタに対して正しく答えたことになる。しかしながら、アーナンダよ、愚かで未熟な諸々の外道の遊行者たちが、どうして如来の大業分別(業の大きな分類)を知ることができようか。アーナンダよ、もしお前たちが、如来が大業分別を説き分けるのを聞きたいと望むのであれば(説くことにしよう)。” ‘‘Etassa, bhagavā, kālo, etassa, sugata, kālo yaṃ bhagavā mahākammavibhaṅgaṃ vibhajeyya. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti. ‘‘Tena hānanda, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā ānando bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – “世尊、今こそその時です。善逝、今こそ世尊が大業分別を説き分けられるべき時です。世尊から聞いて、比丘たちはそれを保持するでしょう。”“アーナンダよ、それならば聞きなさい。よく注意して心に留めるがよい。私は説こう。”“はい、世尊”と、尊者アーナンダは世尊に応答した。世尊は次のように仰せられた。 ‘‘Cattārome, ānanda, puggalā santo saṃvijjamānā lokasmiṃ. Katame cattāro? Idhānanda, ekacco puggalo idha pāṇātipātī hoti, adinnādāyī hoti, kāmesumicchācārī hoti, musāvādī hoti, pisuṇavāco hoti, pharusavāco hoti, samphappalāpī hoti, abhijjhālu hoti, byāpannacitto hoti, micchādiṭṭhi hoti. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. “アーナンダよ、世の中にはこれら四種の人間が存在している。どのような四種か。アーナンダよ、ここに、ある人はこの世において殺生をし、偸盗をし、邪淫をし、妄語をし、両舌をし、悪口をし、綺語をし、貪欲であり、瞋恚の心を持ち、邪見を持っている。その人は、身体が崩壊して死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれる。” ‘‘Idha panānanda, ekacco puggalo idha pāṇātipātī hoti, adinnādāyī hoti, kāmesumicchācārī hoti, musāvādī hoti, pisuṇavāco hoti, pharusavāco hoti, samphappalāpī hoti, abhijjhālu hoti, byāpannacitto hoti, micchādiṭṭhi hoti. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. “アーナンダよ、またここに、ある人はこの世において殺生をし、偸盗をし、邪淫をし、妄語をし、両舌をし、悪口をし、綺語をし、貪欲であり、瞋恚の心を持ち、邪見を持っている。しかし、その人は、身体が崩壊して死んだ後、善趣、天界に生まれる。” ‘‘Idhānanda, ekacco puggalo idha pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti, kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, musāvādā paṭivirato hoti, pisuṇāya vācāya paṭivirato hoti, pharusāya vācāya paṭivirato hoti, samphappalāpā paṭivirato hoti, anabhijjhālu hoti, abyāpannacitto hoti, sammādiṭṭhi hoti. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. “アーナンダよ、ここに、ある人はこの世において殺生を離れ、偸盗を離れ、邪淫を離れ、妄語を離れ、両舌を離れ、悪口を離れ、綺語を離れ、貪欲でなく、瞋恚の心を持たず、正見を持っている。その人は、身体が崩壊して死んだ後、善趣、天界に生まれる。” ‘‘Idha panānanda, ekacco puggalo idha pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti, kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, musāvādā paṭivirato hoti, pisuṇāya vācāya [Pg.253] paṭivirato hoti, pharusāya vācāya paṭivirato hoti, samphappalāpā paṭivirato hoti, anabhijjhālu hoti, abyāpannacitto hoti, sammādiṭṭhi hoti. So kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. “アーナンダよ、またここに、ある人はこの世において殺生を離れ、偸盗を離れ、邪淫を離れ、妄語を離れ、両舌を離れ、悪口を離れ、綺語を離れ、貪欲でなく、瞋恚の心を持たず、正見を持っている。しかし、その人は、身体が崩壊して死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれる。” 301. ‘‘Idhānanda, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā ātappamanvāya padhānamanvāya anuyogamanvāya appamādamanvāya sammāmanasikāramanvāya tathārūpaṃ cetosamādhiṃ phusati yathāsamāhite citte dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena amuṃ puggalaṃ passati – idha pāṇātipātiṃ adinnādāyiṃ kāmesumicchācāriṃ musāvādiṃ pisuṇavācaṃ pharusavācaṃ samphappalāpiṃ abhijjhāluṃ byāpannacittaṃ micchādiṭṭhiṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passati apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannaṃ. So evamāha – ‘atthi kira, bho, pāpakāni kammāni, atthi duccaritassa vipāko. Amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ idha pāṇātipātiṃ adinnādāyiṃ…pe… micchādiṭṭhiṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapanna’nti. So evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātī adinnādāyī…pe… micchādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Ye evaṃ jānanti, te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti. Iti so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’’’nti. 301. “アーナンダよ、ここに、ある沙門またはバラモンが、熱意、精進、専念、不放逸、正しい作意によって、心が定まった時に、清浄で人間の眼を超えた天眼をもって、ある人がこの世で殺生をし、偸盗をし、邪淫をし、妄語をし、両舌をし、悪口をし、綺語をし、貪欲であり、瞋恚の心を持ち、邪見を持っていて、身体が崩壊して死んだ後、悪趣、堕処、地獄に生まれているのを見る。彼はこのように言う。‘諸君、実に悪業は存在し、悪行の報いは存在する。私は、この世で殺生をし、偸盗をし、...(中略)...邪見を持っていたあの人が、死後に悪趣、堕処、地獄に生まれているのを見たからだ’と。彼はさらにこのように言う。‘諸君、殺生をし、偸盗をし、...(中略)...邪見を持つ者は、誰もが死後に悪趣、堕処、地獄に生まれる。このように知る者は正しく知っており、これと異なるように知る者は誤って知っているのだ’と。このように、彼は自分自身で知り、見、理解したことだけを、その見解に固執し、執着して断言する。‘これのみが真実であり、他は虚偽である’と。” ‘‘Idha panānanda, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā ātappamanvāya padhānamanvāya anuyogamanvāya appamādamanvāya sammāmanasikāramanvāya tathārūpaṃ cetosamādhiṃ phusati yathāsamāhite citte dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena amuṃ puggalaṃ passati – idha pāṇātipātiṃ adinnādāyiṃ…pe… micchādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passati sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannaṃ. So evamāha – ‘natthi kira, bho, pāpakāni kammāni, natthi duccaritassa vipāko. Amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātiṃ adinnādāyiṃ…pe… micchādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapanna’nti. So evamāha – ‘yo [Pg.254] kira, bho, pāṇātipātī adinnādāyī…pe… micchādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Ye evaṃ jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti. Iti so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’’’nti. “さらに、アーナンダよ、この世にある沙門またはバラモンは、熱祷、励み、専念、不放逸、そして正しい作意によって、そのような心の集中(三昧)を得る。心が定まったとき、清浄で人間の眼を超えた天眼によって、ある人物を見る。すなわち、ここで殺生をし、盗みを働き、……邪見を持っていた者が、身壊れて死後、善趣、天界に生まれているのを見る。彼はこう言う。‘友よ、悪業というものは存在せず、悪行の報いもない。私は、ここで殺生をし、盗みを働き、……邪見を持っていたあの者が、身壊れて死後、善趣、天界に生まれているのを見たからだ’と。彼はまたこう言う。‘友よ、殺生をし、盗みを働き、……邪見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、善趣、天界に生まれるのだ。このように知る者が正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知識は誤りである’と。このように、彼は自ら知り、自ら見、自ら覚ったことだけを、その場で強く執着し、固執して、‘これのみが真実であり、他は虚偽である’と主張するのである。” ‘‘Idhānanda, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā ātappamanvāya padhānamanvāya anuyogamanvāya appamādamanvāya sammāmanasikāramanvāya tathārūpaṃ cetosamādhiṃ phusati yathāsamāhite citte dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena amuṃ puggalaṃ passati – idha pāṇātipātā paṭivirataṃ adinnādānā paṭivirataṃ kāmesumicchācārā paṭivirataṃ musāvādā paṭivirataṃ pisuṇāya vācāya paṭivirataṃ pharusāya vācāya paṭivirataṃ samphappalāpā paṭivirataṃ anabhijjhāluṃ abyāpannacittaṃ sammādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passati sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapannaṃ. So evamāha – ‘atthi kira, bho, kalyāṇāni kammāni, atthi sucaritassa vipāko. Amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātā paṭivirataṃ adinnādānā paṭivirataṃ…pe… sammādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapanna’nti. So evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātā paṭivirato adinnādānā paṭivirato…pe… sammādiṭṭhi sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Ye evaṃ jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti. Iti so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’’’nti. “アーナンダよ、この世にある沙門またはバラモンは、熱祷、励み、専念、不放逸、そして正しい作意によって、そのような心の集中を得る。心が定まったとき、清浄で人間の眼を超えた天眼によって、ある人物を見る。すなわち、ここで殺生を離れ、盗みを離れ、邪淫を離れ、嘘を離れ、離間語を離れ、粗悪語を離れ、戯論を離れ、貪欲なく、害意なく、正見を持っていた者が、身壊れて死後、善趣、天界に生まれているのを見る。彼はこう言う。‘友よ、善業は存在し、善行の報いはある。私は、ここで殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持っていたあの者が、身壊れて死後、善趣、天界に生まれているのを見たからだ’と。彼はまたこう言う。‘友よ、殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、善趣、天界に生まれるのだ。このように知る者が正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知識は誤りである’と。このように、彼は自ら知り、自ら見、自ら覚ったことだけを、その場で強く執着し、固執して、‘これのみが真実であり、他は虚偽である’と主張するのである。” ‘‘Idha panānanda, ekacco samaṇo vā brāhmaṇo vā ātappamanvāya padhānamanvāya anuyogamanvāya appamādamanvāya sammāmanasikāramanvāya tathārūpaṃ cetosamādhiṃ phusati yathāsamāhite citte dibbena cakkhunā visuddhena atikkantamānusakena amuṃ puggalaṃ passati – idha pāṇātipātā paṭivirataṃ…pe… sammādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passati apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapannaṃ. So evamāha – ‘natthi kira, bho kalyāṇāni kammāni, natthi sucaritassa vipāko. Amāhaṃ [Pg.255] puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātā paṭivirataṃ adinnādānā paṭivirataṃ…pe… sammādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapanna’nti. So evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātā paṭivirato adinnādānā paṭivirato…pe… sammādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Ye evaṃ jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti. Iti so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’’’nti. “さらに、アーナンダよ、この世にある沙門またはバラモンは、熱祷、励み、専念、不放逸、そして正しい作意によって、そのような心の集中を得る。心が定まったとき、清浄で人間の眼を超えた天眼によって、ある人物を見る。すなわち、ここで殺生を離れ、……正見を持っていた者が、身壊れて死後、欠潰、悪趣、堕処、地獄に生まれているのを見る。彼はこう言う。‘友よ、善業というものは存在せず、善行の報いもない。私は、ここで殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持っていたあの者が、身壊れて死後、欠潰、悪趣、堕処、地獄に生まれているのを見たからだ’と。彼はまたこう言う。‘友よ、殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、欠潰、悪趣、堕処、地獄に生まれるのだ。このように知る者が正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知識は誤りである’と。このように、彼は自ら知り、自ら見、自ら覚ったことだけを、その場で強く執着し、固執して、‘これのみが真実であり、他は虚偽である’と主張するのである。” 302. ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā evamāha – ‘atthi kira, bho, pāpakāni kammāni, atthi duccaritassa vipāko’ti idamassa anujānāmi; yampi so evamāha – ‘amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātiṃ adinnādāyiṃ…pe… micchādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapanna’nti idampissa anujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātī adinnādāyī…pe… micchādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjatī’ti idamassa nānujānāmi; yampi so evamāha – ‘ye evaṃ jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti idampissa nānujānāmi; yampi so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’nti idampissa nānujānāmi. Taṃ kissa hetu? Aññathā hi, ānanda, tathāgatassa mahākammavibhaṅge ñāṇaṃ hoti. 302. “アーナンダよ、それら(四種の人間)のうち、ある沙門やバラモンがこのように言うとする。‘友よ、悪しき業は実在し、悪行の報いは実在する’と。私は彼のこの言葉を認める。また、彼がこのように言うとする。‘私はここで、生き物を殺し、与えられていないものを盗み、……(中略)……邪見を持つある者を見た。そして、その者が身壊れて死後、不幸せな所、悪い場所、破滅の場所、地獄に生まれたのを見た’と。私は彼のこの言葉も認める。しかし、彼がこのように言うならば、‘友よ、生き物を殺し、与えられていないものを盗み、……(中略)……邪見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、不幸せな所、悪い場所、破滅の場所、地獄に生まれるのである’と。私は彼のこの言葉は認めない。また、彼がこのように言うならば、‘このように知る者こそが正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知見は誤りである’と。私は彼のこの言葉も認めない。また、彼が自分自身で知り、自分自身で見て、自分自身で覚ったことだけを、そのことにおいて固執し、執着して、‘これのみが真実であり、他は虚妄である’と断言するならば、私は彼のこの言葉も認めない。それはなぜか。アーナンダよ、如来の‘大いなる業の分別’における知見は、それ(彼らの独断)とは異なるからである。” ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā evamāha – ‘natthi kira, bho, pāpakāni kammāni, natthi duccaritassa vipāko’ti idamassa nānujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātiṃ adinnādāyiṃ…pe… micchādiṭṭhiṃ kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapanna’nti idamassa anujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātī adinnādāyī…pe… micchādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjatī’ti idamassa nānujānāmi; yampi so evamāha – ‘ye evaṃ [Pg.256] jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti idampissa nānujānāmi; yampi so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’nti idampissa nānujānāmi. Taṃ kissa hetu? Aññathā hi, ānanda, tathāgatassa mahākammavibhaṅge ñāṇaṃ hoti. “アーナンダよ、それらのうち、ある沙門やバラモンがこのように言うとする。‘友よ、悪しき業は存在せず、悪行の報いは存在しない’と。私は彼のこの言葉を認めない。しかし、彼がこのように言うならば、‘私はここで、生き物を殺し、与えられていないものを盗み、……(中略)……邪見を持つある者を見た。そして、その者が身壊れて死後、幸せな所、天界に生まれたのを見た’と。私は彼のこの言葉を認める。しかし、彼がこのように言うならば、‘友よ、生き物を殺し、与えられていないものを盗み、……(中略)……邪見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、幸せな所、天界に生まれるのである’と。私は彼のこの言葉は認めない。また、彼がこのように言うならば、‘このように知る者こそが正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知見は誤りである’と。私は彼のこの言葉も認めない。また、彼が自分自身で知り、自分自身で見て、自分自身で覚ったことだけを、そのことにおいて固執し、執着して、‘これのみが真実であり、他は虚妄である’と断言するならば、私は彼のこの言葉も認めない。それはなぜか。アーナンダよ、如来の‘大いなる業の分別’における知見は、それとは異なるからである。” ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā evamāha – ‘atthi kira, bho, kalyāṇāni kammāni, atthi sucaritassa vipāko’ti idamassa anujānāmi; yampi so evamāha – ‘amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātā paṭivirataṃ adinnādānā paṭivirataṃ…pe… sammādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapanna’nti idampissa anujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātā paṭivirato adinnādānā paṭivirato…pe… sammādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjatī’ti idamassa nānujānāmi; yampi so evamāha – ‘ye evaṃ jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti idampissa nānujānāmi; yampi so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’nti idampissa nānujānāmi. Taṃ kissa hetu? Aññathā hi, ānanda, tathāgatassa mahākammavibhaṅge ñāṇaṃ hoti. “アーナンダよ、それらのうち、ある沙門やバラモンがこのように言うとする。‘友よ、善き業は実在し、善行の報いは実在する’と。私は彼のこの言葉を認める。また、彼がこのように言うとする。‘私はここで、生き物を殺すことを離れ、与えられていないものを盗むことを離れ、……(中略)……正見を持つある者を見た。そして、その者が身壊れて死後、幸せな所、天界に生まれたのを見た’と。私は彼のこの言葉も認める。しかし、彼がこのように言うならば、‘友よ、生き物を殺すことを離れ、与えられていないものを盗むことを離れ、……(中略)……正見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、幸せな所、天界に生まれるのである’と。私は彼のこの言葉は認めない。また、彼がこのように言うならば、‘このように知る者こそが正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知見は誤りである’と。私は彼のこの言葉も認めない。また、彼が自分自身で知り、自分自身で見て、自分自身で覚ったことだけを、そのことにおいて固執し、執着して、‘これのみが真実であり、他は虚妄である’と断言するならば、私は彼のこの言葉も認めない。それはなぜか。アーナンダよ、如来の‘大いなる業の分別’における知見は、それとは異なるからである。” ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ samaṇo vā brāhmaṇo vā evamāha – ‘natthi kira, bho, kalyāṇāni kammāni, natthi sucaritassa vipāko’ti idamassa nānujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘amāhaṃ puggalaṃ addasaṃ – idha pāṇātipātā paṭivirataṃ adinnādānā paṭivirataṃ…pe… sammādiṭṭhiṃ, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā passāmi apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapanna’nti idamassa anujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘yo kira, bho, pāṇātipātā paṭivirato adinnādānā paṭivirato…pe… sammādiṭṭhi, sabbo so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjatī’ti idamassa nānujānāmi; yañca kho so evamāha – ‘ye evaṃ jānanti te sammā jānanti; ye aññathā jānanti, micchā tesaṃ ñāṇa’nti idampissa nānujānāmi; yampi so yadeva tassa sāmaṃ ñātaṃ [Pg.257] sāmaṃ diṭṭhaṃ sāmaṃ viditaṃ tadeva tattha thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’nti idampissa nānujānāmi. Taṃ kissa hetu? Aññathā hi, ānanda, tathāgatassa mahākammavibhaṅge ñāṇaṃ hoti. “アーナンダよ、それらのうち、ある沙門やバラモンがこのように言うとする。‘友よ、善き業は存在せず、善行の報いは存在しない’と。私は彼のこの言葉を認めない。しかし、彼がこのように言うならば、‘私はここで、生き物を殺すことを離れ、与えられていないものを盗むことを離れ、……(中略)……正見を持つある者を見た。そして、その者が身壊れて死後、不幸せな所、悪い場所、破滅の場所、地獄に生まれたのを見た’と。私は彼のこの言葉を認める。しかし、彼がこのように言うならば、‘友よ、生き物を殺すことを離れ、与えられていないものを盗むことを離れ、……(中略)……正見を持つ者は、誰もが皆、身壊れて死後、不幸せな所、悪い場所、破滅の場所、地獄に生まれるのである’と。私は彼のこの言葉は認めない。また、彼がこのように言うならば、‘このように知る者こそが正しく知る者であり、これと異なるように知る者の知見は誤りである’と。私は彼のこの言葉も認めない。また、彼が自分自身で知り、自分自身で見て、自分自身で覚ったことだけを、そのことにおいて固執し、執着して、‘これのみが真実であり、他は虚妄である’と断言するならば、私は彼のこの言葉も認めない。それはなぜか。アーナンダよ、如来の‘大いなる業の分別’における知見は、それとは異なるからである。” 303. ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ puggalo idha pāṇātipātī adinnādāyī…pe… micchādiṭṭhi, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, pubbe vāssa taṃ kataṃ hoti pāpakammaṃ dukkhavedanīyaṃ, pacchā vāssa taṃ kataṃ hoti pāpakammaṃ dukkhavedanīyaṃ, maraṇakāle vāssa hoti micchādiṭṭhi samattā samādinnā. Tena so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Yañca kho so idha pāṇātipātī hoti adinnādāyī hoti…pe… micchādiṭṭhi hoti tassa diṭṭheva dhamme vipākaṃ paṭisaṃvedeti upapajja vā apare vā pariyāye. 303. “アーナンダよ、それらの中で、ある者はこの世で殺生を行い、盗みを行い、……邪見を持ち、身体が崩壊して死後、不幸な境遇、悪趣、破滅、地獄に生まれる。彼には、以前になされた苦しみをもたらす悪業があるか、あるいは後になされた苦しみをもたらす悪業があるか、あるいは臨終の時に完全に受け入れられた邪見がある。それによって、彼は身体が崩壊して死後、不幸な境遇、悪趣、破滅、地獄に生まれるのである。しかし、彼がこの世で殺生を行い、盗みを行い、……邪見を持ったというその業もまた存在し、その業の報いを現世において、あるいは次生において、あるいはその後の生涯において経験するのである。” ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ puggalo idha pāṇātipātī adinnādāyī…pe… micchādiṭṭhi kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, pubbe vāssa taṃ kataṃ hoti kalyāṇakammaṃ sukhavedanīyaṃ, pacchā vāssa taṃ kataṃ hoti kalyāṇakammaṃ sukhavedanīyaṃ, maraṇakāle vāssa hoti sammādiṭṭhi samattā samādinnā. Tena so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Yañca kho so idha pāṇātipātī hoti adinnādāyī hoti…pe… micchādiṭṭhi hoti tassa diṭṭheva dhamme vipākaṃ paṭisaṃvedeti upapajja vā apare vā pariyāye. “アーナンダよ、それらの中で、ある者はこの世で殺生を行い、盗みを行い、……邪見を持ちながらも、身体が崩壊して死後、善趣、天界に生まれる。彼には、以前になされた楽しみをもたらす善業があるか、あるいは後になされた楽しみをもたらす善業があるか、あるいは臨終の時に完全に受け入れられた正見がある。それによって、彼は身体が崩壊して死後、善趣、天界に生まれるのである。しかし、彼がこの世で殺生を行い、盗みを行い、……邪見を持ったというその業もまた存在し、その業の報いを現世において、あるいは次生において、あるいはその後の生涯において経験するのである。” ‘‘Tatrānanda, yvāyaṃ puggalo idha pāṇātipātā paṭivirato adinnādānā paṭivirato…pe… sammādiṭṭhi, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati, pubbe vāssa taṃ kataṃ hoti kalyāṇakammaṃ sukhavedanīyaṃ, pacchā vāssa taṃ kataṃ hoti kalyāṇakammaṃ sukhavedanīyaṃ, maraṇakāle vāssa hoti sammādiṭṭhi samattā samādinnā. Tena so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā sugatiṃ saggaṃ lokaṃ upapajjati. Yañca kho so idha pāṇātipātā paṭivirato hoti adinnādānā paṭivirato hoti…pe… sammādiṭṭhi hoti, tassa diṭṭheva dhamme vipākaṃ paṭisaṃvedeti upapajja vā apare vā pariyāye. “アーナンダよ、それらの中で、ある者はこの世で殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持ち、身体が崩壊して死後、善趣、天界に生まれる。彼には、以前になされた楽しみをもたらす善業があるか、あるいは後になされた楽しみをもたらす善業があるか、あるいは臨終の時に完全に受け入れられた正見がある。それによって、彼は身体が崩壊して死後、善趣、天界に生まれるのである。しかし、彼がこの世で殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持ったというその業もまた存在し、その業の報いを現世において、あるいは次生において、あるいはその後の生涯において経験するのである。” ‘‘Tatrānanda[Pg.258], yvāyaṃ puggalo idha pāṇātipātā paṭivirato adinnādānā paṭivirato…pe… sammādiṭṭhi, kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati, pubbe vāssa taṃ kataṃ hoti pāpakammaṃ dukkhavedanīyaṃ, pacchā vāssa taṃ kataṃ hoti pāpakammaṃ dukkhavedanīyaṃ, maraṇakāle vāssa hoti micchādiṭṭhi samattā samādinnā. Tena so kāyassa bhedā paraṃ maraṇā apāyaṃ duggatiṃ vinipātaṃ nirayaṃ upapajjati. Yañca kho so idha pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti…pe… sammādiṭṭhi hoti, tassa diṭṭheva dhamme vipākaṃ paṭisaṃvedeti upapajja vā apare vā pariyāye. “アーナンダよ、それらの中で、ある者はこの世で殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持ちながらも、身体が崩壊して死後、不幸な境遇、悪趣、破滅、地獄に生まれる。彼には、以前になされた苦しみをもたらす悪業があるか、あるいは後になされた苦しみをもたらす悪業があるか、あるいは臨終の時に完全に受け入れられた邪見がある。それによって、彼は身体が崩壊して死後、不幸な境遇、悪趣、破滅、地獄に生まれるのである。しかし、彼がこの世で殺生を離れ、盗みを離れ、……正見を持ったというその業もまた存在し、その業の報いを現世において、あるいは次生において、あるいはその後の生涯において経験するのである。” ‘‘Iti kho, ānanda, atthi kammaṃ abhabbaṃ abhabbābhāsaṃ, atthi kammaṃ abhabbaṃ bhabbābhāsaṃ, atthi kammaṃ bhabbañceva bhabbābhāsañca, atthi kammaṃ bhabbaṃ abhabbābhāsa’’nti. “アーナンダよ、このように、真実ならず真実ならざる相を示す業があり、真実ならず真実の相を示す業があり、真実にして真実の相を示す業があり、真実にして真実ならざる相を示す業があるのだ。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。長老アーナンダは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。 Mahākammavibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ. 大業分別経、第六、完。 7. Saḷāyatanavibhaṅgasuttaṃ 7. 六処分別経 304. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘saḷāyatanavibhaṅgaṃ vo, bhikkhave, desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 304. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師よ”と答えた。世尊は次のように言われた。“比丘たちよ、汝らに六処分別を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は説くであろう”。“はい、尊師”と比丘たちは世尊に答えた。世尊は次のように言われた。 ‘‘‘Cha ajjhattikāni āyatanāni veditabbāni, cha bāhirāni āyatanāni veditabbāni, cha viññāṇakāyā veditabbā, cha phassakāyā veditabbā, aṭṭhārasa manopavicārā veditabbā, chattiṃsa sattapadā veditabbā, tatra idaṃ nissāya idaṃ pajahatha, tayo satipaṭṭhānā yadariyo sevati yadariyo [Pg.259] sevamāno satthā gaṇamanusāsitumarahati, so vuccati yoggācariyānaṃ anuttaro purisadammasārathī’ti – ayamuddeso saḷāyatanavibhaṅgassa. “‘六つの内なる処が知られるべきであり、六つの外なる処が知られるべきであり、六つの識身が知られるべきであり、六つの触身が知られるべきであり、十八の意近行が知られるべきであり、三十六の衆生句が知られるべきである。そこにおいて、これに依ってこれを捨てなさい。三つの念処があり、聖者がそれを修め、それを修める師は衆生を教導するにふさわしく、調御されるべき人々を調御する無上の御者と呼ばれる’。これが六処分別の要綱である。” 305. ‘‘‘Cha ajjhattikāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? ‘Cakkhāyatanaṃ sotāyatanaṃ ghānāyatanaṃ jivhāyatanaṃ kāyāyatanaṃ manāyatanaṃ – cha ajjhattikāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 305. “‘六つの内なる処が知られるべきである’と、このように説かれた。これは何を縁として説かれたのか。眼処、耳処、鼻処、舌処、身処、意処である。‘六つの内なる処が知られるべきである’と説かれたのは、これらを縁として説かれたのである。” ‘‘‘Cha bāhirāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? ‘Rūpāyatanaṃ saddāyatanaṃ gandhāyatanaṃ rasāyatanaṃ phoṭṭhabbāyatanaṃ dhammāyatanaṃ – cha bāhirāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “‘六つの外なる処が知られるべきである’と、このように説かれた。これは何を縁として説かれたのか。色処、声処、香処、味処、触処、法処である。‘六つの外なる処が知られるべきである’と説かれたのは、これらを縁として説かれたのである。” ‘‘‘Cha viññāṇakāyā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? ‘Cakkhuviññāṇaṃ sotaviññāṇaṃ ghānaviññāṇaṃ jivhāviññāṇaṃ kāyaviññāṇaṃ manoviññāṇaṃ – cha viññāṇakāyā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “六つの識の集まり(六識身)を知るべきである”と、このように説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。眼識、耳識、鼻識、舌識、身識、意識です。“六つの識の集まりを知るべきである”という言葉は、これら六つを縁として説かれたのです。 ‘‘‘Cha phassakāyā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? ‘Cakkhusamphasso sotasamphasso ghānasamphasso jivhāsamphasso kāyasamphasso manosamphasso – cha phassakāyā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “六つの触の集まり(六触身)を知るべきである”と、このように説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。眼触、耳触、鼻触、舌触、身触、意触です。“六つの触の集まりを知るべきである”という言葉は、これら六つを縁として説かれたのです。 ‘‘‘Aṭṭhārasa manopavicārā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? ‘Cakkhunā rūpaṃ disvā somanassaṭṭhānīyaṃ rūpaṃ upavicarati, domanassaṭṭhānīyaṃ rūpaṃ upavicarati, upekkhāṭṭhānīyaṃ rūpaṃ upavicarati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya somanassaṭṭhānīyaṃ dhammaṃ upavicarati, domanassaṭṭhānīyaṃ dhammaṃ upavicarati, upekkhāṭṭhānīyaṃ dhammaṃ upavicarati. Iti cha somanassūpavicārā, cha domanassūpavicārā, cha upekkhūpavicārā, aṭṭhārasa manopavicārā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “十八の意の近行(十八意近行)を知るべきである”と、このように説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。眼で色を見て、喜の拠り所となる色を思考し、憂の拠り所となる色を思考し、捨の拠り所となる色を思考します。耳で音を聞き、……(中略)……鼻で香を嗅ぎ、舌で味を味わい、身で触れ、意で法を認識して、喜の拠り所となる法を思考し、憂の拠り所となる法を思考し、捨の拠り所となる法を思考します。このように、六つの喜の近行、六つの憂の近行、六つの捨の近行があり、“十八の意の近行を知るべきである”という言葉は、これら十八を縁として説かれたのです。 306. ‘‘‘Chattiṃsa [Pg.260] sattapadā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cha gehasitāni somanassāni, cha nekkhammasitāni somanassāni, cha gehasitāni domanassāni, cha nekkhammasitāni domanassāni, cha gehasitā upekkhā, cha nekkhammasitā upekkhā. Tattha katamāni cha gehasitāni somanassāni? Cakkhuviññeyyānaṃ rūpānaṃ iṭṭhānaṃ kantānaṃ manāpānaṃ manoramānaṃ lokāmisapaṭisaṃyuttānaṃ paṭilābhaṃ vā paṭilābhato samanupassato pubbe vā paṭiladdhapubbaṃ atītaṃ niruddhaṃ vipariṇataṃ samanussarato uppajjati somanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ somanassaṃ idaṃ vuccati gehasitaṃ somanassaṃ. Sotaviññeyyānaṃ saddānaṃ… ghānaviññeyyānaṃ gandhānaṃ… jivhāviññeyyānaṃ rasānaṃ… kāyaviññeyyānaṃ phoṭṭhabbānaṃ… manoviññeyyānaṃ dhammānaṃ iṭṭhānaṃ kantānaṃ manāpānaṃ…pe… somanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ somanassaṃ idaṃ vuccati gehasitaṃ somanassaṃ. Imāni cha gehasitāni somanassāni. 306. “三十六の有情の歩みを知るべきである”と、このように説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。六つの在家に基づいた喜、六つの出離に基づいた喜、六つの在家に基づいた憂、六つの出離に基づいた憂、六つの在家に基づいた捨、六つの出離に基づいた捨があります。そのうち、六つの在家に基づいた喜とは何でしょうか。眼で認識される、望ましく、好ましく、心に叶い、魅力的で、世俗の欲に関連する色を得ること、あるいは得たと見なすことによって、また、以前に得たことがあり、今は過ぎ去り、滅し、変質した過去のものを回想することによって、喜が生じます。このような喜を“在家に基づいた喜”と言います。耳で認識される音……鼻で認識される香……舌で認識される味……身で認識される触……意で認識される、望ましく、好ましく、心に叶う……(中略)……法によって生じる喜。このような喜を“在家に基づいた喜”と言います。これらが六つの在家に基づいた喜です。 ‘‘Tattha katamāni cha nekkhammasitāni somanassāni? Rūpānaṃtveva aniccataṃ viditvā vipariṇāmavirāganirodhaṃ, ‘pubbe ceva rūpā etarahi ca sabbe te rūpā aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passato uppajjati somanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ somanassaṃ idaṃ vuccati nekkhammasitaṃ somanassaṃ. Saddānaṃtveva… gandhānaṃtveva… rasānaṃtveva… phoṭṭhabbānaṃtveva… dhammānaṃtve aniccataṃ viditvā vipariṇāmavirāganirodhaṃ, ‘pubbe ceva dhammā etarahi ca sabbe te dhammā aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passato uppajjati somanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ somanassaṃ idaṃ vuccati nekkhammasitaṃ somanassaṃ. Imāni cha nekkhammasitāni somanassāni. そのうち、六つの出離に基づいた喜とは何でしょうか。色の無常、変質、離欲、滅を知り、“過去においても現在においても、これらすべての色は無常であり、苦であり、変質する性質のものである”と、このようにありのままに正しい智慧をもって見る者に、喜が生じます。このような喜を“出離に基づいた喜”と言います。音……香……味……触……法についても同様に、その無常、変質、離欲、滅を知り、“過去においても現在においても、これらすべての法は無常であり、苦であり、変質する性質のものである”と、このようにありのままに正しい智慧をもって見る者に、喜が生じます。このような喜を“出離に基づいた喜”と言います。これらが六つの出離に基づいた喜です。 307. ‘‘Tattha katamāni cha gehasitāni domanassāni? Cakkhuviññeyyānaṃ rūpānaṃ…pe… sotaviññeyyānaṃ saddānaṃ… ghānaviññeyyānaṃ gandhānaṃ… jivhāviññeyyānaṃ rasānaṃ… kāyaviññeyyānaṃ phoṭṭhabbānaṃ… manoviññeyyānaṃ dhammānaṃ iṭṭhānaṃ kantānaṃ manāpānaṃ manoramānaṃ lokāmisapaṭisaṃyuttānaṃ appaṭilābhaṃ vā appaṭilābhato samanupassato pubbe vā appaṭiladdhapubbaṃ atītaṃ niruddhaṃ vipariṇataṃ samanussarato uppajjati domanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ domanassaṃ [Pg.261] idaṃ vuccati gehasitaṃ domanassaṃ. Imāni cha gehasitāni domanassāni. 307. そのうち、六つの在家に基づいた憂とは何でしょうか。眼で認識される色……(中略)……耳で認識される音、鼻で認識される香、舌で認識される味、身で認識される触、意で認識される、望ましく、好ましく、心に叶い、魅力的で、世俗の欲に関連する法を得られないこと、あるいは得られないと見なすことによって、また、以前に得られなかった、今は過ぎ去り、滅し、変質した過去のものを回想することによって、憂が生じます。このような憂を“在家に基づいた憂”と言います。これらが六つの在家に基づいた憂です。 ‘‘Tattha katamāni cha nekkhammasitāni domanassāni? Rūpānaṃtveva aniccataṃ viditvā vipariṇāmavirāganirodhaṃ, ‘pubbe ceva rūpā etarahi ca sabbe te rūpā aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā anuttaresu vimokkhesu pihaṃ upaṭṭhāpeti – ‘kudāssu nāmāhaṃ tadāyatanaṃ upasampajja viharissāmi yadariyā etarahi āyatanaṃ upasampajja viharantī’ti iti anuttaresu vimokkhesu pihaṃ upaṭṭhāpayato uppajjati pihapaccayā domanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ domanassaṃ idaṃ vuccati nekkhammasitaṃ domanassaṃ. Saddānaṃtveva…pe… gandhānaṃtveva… rasānaṃtveva… phoṭṭhabbānaṃtveva… dhammānaṃtveva aniccataṃ viditvā vipariṇāmavirāganirodhaṃ, ‘pubbe ceva dhammā etarahi ca sabbe te dhammā aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā anuttaresu vimokkhesu pihaṃ upaṭṭhāpeti – ‘kudāssu nāmāhaṃ tadāyatanaṃ upasampajja viharissāmi yadariyā etarahi āyatanaṃ upasampajja viharantī’ti iti anuttaresu vimokkhesu pihaṃ upaṭṭhāpayato uppajjati pihapaccayā domanassaṃ. Yaṃ evarūpaṃ domanassaṃ idaṃ vuccati nekkhammasitaṃ domanassaṃ. Imāni cha nekkhammasitāni domanassāni. “そこにおいて、六つの出離に依る憂(ドマナッサ)とは何か。色の無常、変異、離欲、滅を知り、‘過去においても現在においても、これらすべての色は無常であり、苦であり、変異する性質のものである’と、このようにありのままに正しい智慧をもって見て、無上の解脱に対して渇望を生じさせる。‘聖者たちが今現在、到達して住しているその境地に、私はいつになったら到達して住することができるだろうか’と。このように無上の解脱に対して渇望を生じさせている者に、その渇望を縁として憂が生じる。このような憂が、出離に依る憂と呼ばれる。声……香……味……触……法についても同様に、無常、変異、離欲、滅を知り、‘過去においても現在においても、これらすべての法は無常であり、苦であり、変異する性質のものである’と、このようにありのままに正しい智慧をもって見て、無上の解脱に対して渇望を生じさせる。‘聖者たちが今現在、到達して住しているその境地に、私はいつになったら到達して住することができるだろうか’と。このように無上の解脱に対して渇望を生じさせている者に、その渇望を縁として憂が生じる。このような憂が、出離に依る憂と呼ばれる。これらが六つの出離に依る憂である。” 308. ‘‘Tattha katamā cha gehasitā upekkhā? Cakkhunā rūpaṃ disvā uppajjati upekkhā bālassa mūḷhassa ( ) puthujjanassa anodhijinassa avipākajinassa anādīnavadassāvino assutavato puthujjanassa. Yā evarūpā upekkhā, rūpaṃ sā nātivattati. Tasmā sā upekkhā ‘gehasitā’ti vuccati. Sotena saddaṃ sutvā… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya uppajjati upekkhā bālassa mūḷhassa puthujjanassa anodhijinassa avipākajinassa anādīnavadassāvino assutavato puthujjanassa. Yā evarūpā upekkhā, dhammaṃ sā nātivattati. Tasmā sā upekkhā ‘gehasitā’ti vuccati. Imā cha gehasitā upekkhā. 308. “そこにおいて、六つの在家に依る捨(ウペッカー)とは何か。眼で色を見て、愚かで、惑わされ、凡夫であり、煩悩の限界を克服しておらず、業報を克服しておらず、過患を見ることのない、教えを聞いていない凡夫に、捨が生じる。このような捨は、色を超越することはない。ゆえに、その捨は‘在家に依るもの’と呼ばれる。耳で声を聞き……鼻で香を嗅ぎ……舌で味を味わい……体で触に触れ……意で法を知って、愚かで、惑わされ、凡夫であり、煩悩の限界を克服しておらず、業報を克服しておらず、過患を見ることのない、教えを聞いていない凡夫に、捨が生じる。このような捨は、法を超越することはない。ゆえに、その捨は‘在家に依るもの’と呼ばれる。これらが六つの在家に依る捨である。” ‘‘Tattha katamā cha nekkhammasitā upekkhā? Rūpānaṃtveva aniccataṃ viditvā vipariṇāmavirāganirodhaṃ, ‘pubbe ceva rūpā etarahi ca sabbe te rūpā [Pg.262] aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passato uppajjati upekkhā. Yā evarūpā upekkhā, rūpaṃ sā ativattati. Tasmā sā upekkhā ‘nekkhammasitā’ti vuccati. Saddānaṃtveva… gandhānaṃtveva… rasānaṃtveva… phoṭṭhabbānaṃtveva… dhammānaṃtveva aniccataṃ viditvā vipariṇāmavirāganirodhaṃ, ‘pubbe ceva dhammā etarahi ca sabbe te dhammā aniccā dukkhā vipariṇāmadhammā’ti evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya passato uppajjati upekkhā. Yā evarūpā upekkhā, dhammaṃ sā ativattati. Tasmā sā upekkhā ‘nekkhammasitā’ti vuccati. Imā cha nekkhammasitā upekkhā. ‘Chattiṃsa sattapadā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “そこにおいて、六つの出離に依る捨(ウペッカー)とは何か。色の無常、変異、離欲、滅を知り、‘過去においても現在においても、これらすべての色は無常であり、苦であり、変異する性質のものである’と、このようにありのままに正しい智慧をもって見ている者に、捨が生じる。このような捨は、色を超越する。ゆえに、その捨は‘出離に依るもの’と呼ばれる。声……香……味……触……法についても同様に、無常、変異、離欲、滅を知り、‘過去においても現在においても、これらすべての法は無常であり、苦であり、変異する性質のものである’と、このようにありのままに正しい智慧をもって見ている者に、捨が生じる。このような捨は、法を超越する。ゆえに、その捨は‘出離に依るもの’と呼ばれる。これらが六つの出離に依る捨である。‘三十六の衆生の歩みを知るべきである’と説かれたのは、このことを指して説かれたのである。” 309. ‘‘Tatra idaṃ nissāya idaṃ pajahathā’’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ; kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Tatra, bhikkhave, yāni cha nekkhammasitāni somanassāni tāni nissāya tāni āgamma yāni cha gehasitāni somanassāni tāni pajahatha, tāni samatikkamatha. Evametesaṃ pahānaṃ hoti, evametesaṃ samatikkamo hoti. 309. “‘そこにおいて、これに依ってこれを捨てなさい’と説かれたが、それは何を指して説かれたのか。比丘たちよ、そこにおいて、六つの出離に依る喜(ソーマナッサ)があるが、それらに依って、それらを拠り所として、六つの在家に依る喜を捨てなさい、それらを超越しなさい。このようにして、それらの放棄があり、このようにして、それらの超越がある。” ‘‘Tatra, bhikkhave, yāni cha nekkhammasitāni domanassāni tāni nissāya tāni āgamma yāni cha gehasitāni domanassāni tāni pajahatha, tāni samatikkamatha. Evametesaṃ pahānaṃ hoti, evametesaṃ samatikkamo hoti. “比丘たちよ、そこにおいて、六つの出離に依る憂(ドマナッサ)があるが、それらに依って、それらを拠り所として、六つの在家に依る憂を捨てなさい、それらを超越しなさい。このようにして、それらの放棄があり、このようにして、それらの超越がある。” ‘‘Tatra, bhikkhave, yā cha nekkhammasitā upekkhā tā nissāya tā āgamma yā cha gehasitā upekkhā tā pajahatha, tā samatikkamatha. Evametāsaṃ pahānaṃ hoti, evametāsaṃ samatikkamo hoti. “比丘たちよ、そこにおいて、六つの出離に依る捨(ウペッカー)があるが、それらに依って、それらを拠り所として、六つの在家に依る捨を捨てなさい、それらを超越しなさい。このようにして、それらの放棄があり、このようにして、それらの超越がある。” ‘‘Tatra, bhikkhave, yāni cha nekkhammasitāni somanassāni tāni nissāya tāni āgamma yāni cha nekkhammasitāni domanassāni tāni pajahatha, tāni samatikkamatha. Evametesaṃ pahānaṃ hoti, evametesaṃ samatikkamo hoti. “比丘たちよ、そこにおいて、六つの出離に依る喜(ソーマナッサ)があるが、それらに依って、それらを拠り所として、六つの出離に依る憂(ドマナッサ)を捨てなさい、それらを超越しなさい。このようにして、それらの放棄があり、このようにして、それらの超越がある。” ‘‘Tatra, bhikkhave, yā cha nekkhammasitā upekkhā tā nissāya tā āgamma yāni cha nekkhammasitāni somanassāni tāni pajahatha, tāni samatikkamatha. Evametesaṃ pahānaṃ hoti, evametesaṃ samatikkamo hoti. “比丘たちよ、そこにおいて、六つの出離に依る捨(ウペッカー)があるが、それらに依って、それらを拠り所として、六つの出離に依る喜(ソーマナッサ)を捨てなさい、それらを超越しなさい。このようにして、それらの放棄があり、このようにして、それらの超越がある。” 310. ‘‘Atthi[Pg.263], bhikkhave, upekkhā nānattā nānattasitā, atthi upekkhā ekattā ekattasitā. Katamā ca, bhikkhave, upekkhā nānattā nānattasitā? Atthi, bhikkhave, upekkhā rūpesu, atthi saddesu, atthi gandhesu, atthi rasesu, atthi phoṭṭhabbesu – ayaṃ, bhikkhave, upekkhā nānattā nānattasitā. Katamā ca, bhikkhave, upekkhā ekattā ekattasitā? Atthi, bhikkhave, upekkhā ākāsānañcāyatananissitā, atthi viññāṇañcāyatananissitā, atthi ākiñcaññāyatananissitā, atthi nevasaññānāsaññāyatananissitā – ayaṃ, bhikkhave, upekkhā ekattā ekattasitā. 310. “比丘たちよ、多様性に基づき多様性に依存する捨(ウペッカー)があり、単一性に基づき単一性に依存する捨がある。比丘たちよ、どのようなものが多様性に基づき多様性に依存する捨であるか。比丘たちよ、色(形あるもの)に対する捨があり、声に対する捨があり、香に対する捨があり、味に対する捨があり、触に対する捨がある。比丘たちよ、これが多様性に基づき多様性に依存する捨である。比丘たちよ、どのようなものが単一性に基づき単一性に依存する捨であるか。比丘たちよ、空無辺処に依存する捨があり、識無辺処に依存する捨があり、無所有処に依存する捨があり、非想非非想処に依存する捨がある。比丘たちよ、これが単一性に基づき単一性に依存する捨である。” ‘‘Tatra, bhikkhave, yāyaṃ upekkhā ekattā ekattasitā taṃ nissāya taṃ āgamma yāyaṃ upekkhā nānattā nānattasitā taṃ pajahatha, taṃ samatikkamatha. Evametissā pahānaṃ hoti, evametissā samatikkamo hoti. “比丘たちよ、それらの中で、単一性に基づき単一性に依存する捨に依り、それに拠って、多様性に基づき多様性に依存する捨を捨てなさい、それを超越なさい。このようにして、これの放棄があり、このようにして、これの超越がある。” ‘‘Atammayataṃ, bhikkhave, nissāya atammayataṃ āgamma yāyaṃ upekkhā ekattā ekattasitā taṃ pajahatha, taṃ samatikkamatha. Evametissā pahānaṃ hoti, evametissā samatikkamo hoti. ‘Tatra idaṃ nissāya idaṃ pajahathā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “比丘たちよ、不執着(アタンマヤター)に依り、不執着に拠って、単一性に基づき単一性に依存する捨を捨てなさい、それを超越なさい。このようにして、これの放棄があり、このようにして、これの超越がある。‘そこで、これに依ってこれを捨てなさい’と説かれたことは、このことを指して説かれたのである。” 311. ‘‘‘Tayo satipaṭṭhānā yadariyo sevati, yadariyo sevamāno satthā gaṇamanusāsitumarahatī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ; kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Idha, bhikkhave, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa sāvakā na sussūsanti, na sotaṃ odahanti, na aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, vokkamma ca satthusāsanā vattanti. Tatra, bhikkhave, tathāgato na ceva anattamano hoti, na ca anattamanataṃ paṭisaṃvedeti, anavassuto ca viharati sato sampajāno. Idaṃ, bhikkhave, paṭhamaṃ satipaṭṭhānaṃ yadariyo sevati, yadariyo sevamāno satthā gaṇamanusāsitumarahati. 311. “‘聖者が修め、それを修めることによって師が衆生を教導するにふさわしくなる三つの念処(サティパッターナ)がある’と説かれたが、それは何を指して説かれたのか。比丘たちよ、ここに、憐れみ深く利益を求める師が、憐れみに基づいて弟子たちに‘これは汝らの利益のため、これは汝らの幸福のためである’と法を説く。しかし、彼の弟子たちは聴こうとせず、耳を傾けず、理解するために心を向けず、師の教えに背いて歩む。比丘たちよ、その場合でも、如来は不快になることはなく、不快さを感じることもない。煩悩に汚されることなく、正念・正知をもって住する。比丘たちよ、これが、聖者が修め、それを修めることによって師が衆生を教導するにふさわしくなる第一の念処である。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa ekacce sāvakā na sussūsanti, na sotaṃ odahanti, na aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, vokkamma ca satthusāsanā vattanti; ekacce sāvakā sussūsanti, sotaṃ odahanti, aññā cittaṃ upaṭṭhapenti, na ca vokkamma satthusāsanā vattanti[Pg.264]. Tatra, bhikkhave, tathāgato na ceva anattamano hoti, na ca anattamanataṃ paṭisaṃvedeti; na ca attamano hoti, na ca attamanataṃ paṭisaṃvedeti. Anattamanatā ca attamanatā ca – tadubhayaṃ abhinivajjetvā upekkhako viharati sato sampajāno. Idaṃ vuccati, bhikkhave, dutiyaṃ satipaṭṭhānaṃ yadariyo sevati, yadariyo sevamāno satthā gaṇamanusāsitumarahati. “比丘たちよ、さらにまた、師が弟子たちに憐れみに基づいて法を説く。彼の弟子たちのうち、ある者は聴こうとせず、耳を傾けず、理解するために心を向けず、師の教えに背いて歩む。しかし、ある弟子たちは聴き、耳を傾け、理解するために心を向け、師の教えに背かずに歩む。比丘たちよ、その場合でも、如来は不快になることはなく、不快さを感じることもない。また、喜ぶこともなく、喜びを感じることもない。不快さと喜びの両方を避け、捨(ウペッカー)を保ち、正念・正知をもって住する。比丘たちよ、これが、聖者が修め、それを修めることによって師が衆生を教導するにふさわしくなる第二の念処と呼ばれる。” ‘‘Puna caparaṃ, bhikkhave, satthā sāvakānaṃ dhammaṃ deseti anukampako hitesī anukampaṃ upādāya – ‘idaṃ vo hitāya, idaṃ vo sukhāyā’ti. Tassa sāvakā sussūsanti, sotaṃ odahanti, aññācittaṃ upaṭṭhapenti, na ca vokkamma satthusāsanā vattanti. Tatra, bhikkhave, tathāgato attamano ceva hoti, attamanatañca paṭisaṃvedeti, anavassuto ca viharati sato sampajāno. Idaṃ vuccati, bhikkhave, tatiyaṃ satipaṭṭhānaṃ yadariyo sevati, yadariyo sevamāno satthā gaṇamanusāsitumarahati. ‘Tayo satipaṭṭhānā yadariyo sevati, yadariyo sevamāno satthā gaṇamanusāsitumarahatī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “比丘たちよ、さらにまた、師が弟子たちに憐れみに基づいて法を説く。彼の弟子たちは聴き、耳を傾け、理解するために心を向け、師の教えに背かずに歩む。比丘たちよ、その場合、如来は喜び、喜びを感じる。煩悩に汚されることなく、正念・正知をもって住する。比丘たちよ、これが、聖者が修め、それを修めることによって師が衆生を教導するにふさわしくなる第三の念処と呼ばれる。‘聖者が修め、それを修めることによって師が衆生を教導するにふさわしくなる三つの念処がある’と説かれたことは、このことを指して説かれたのである。” 312. ‘‘‘So vuccati yoggācariyānaṃ anuttaro purisadammasārathī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Hatthidamakena, bhikkhave, hatthidammo sārito ekaṃyeva disaṃ dhāvati – puratthimaṃ vā pacchimaṃ vā uttaraṃ vā dakkhiṇaṃ vā. Assadamakena, bhikkhave, assadammo sārito ekaññeva disaṃ dhāvati – puratthimaṃ vā pacchimaṃ vā uttaraṃ vā dakkhiṇaṃ vā. Godamakena, bhikkhave, godammo sārito ekaṃyeva disaṃ dhāvati – puratthimaṃ vā pacchimaṃ vā uttaraṃ vā dakkhiṇaṃ vā. Tathāgatena hi, bhikkhave, arahatā sammāsambuddhena purisadammo sārito aṭṭha disā vidhāvati. Rūpī rūpāni passati – ayaṃ ekā disā; ajjhattaṃ arūpasaññī bahiddhā rūpāni passati – ayaṃ dutiyā disā; subhantveva adhimutto hoti – ayaṃ tatiyā disā; sabbaso rūpasaññānaṃ samatikkamā paṭighasaññānaṃ atthaṅgamā nānattasaññānaṃ amanasikārā ‘ananto ākāso’ti ākāsānañcāyatanaṃ upasampajja viharati – ayaṃ catutthī disā; sabbaso ākāsānañcāyatanaṃ samatikkamma ‘anantaṃ viññāṇa’nti viññāṇañcāyatanaṃ upasampajja viharati – ayaṃ pañcamī disā; sabbaso viññāṇañcāyatanaṃ samatikkamma ‘natthi kiñcī’ti ākiñcaññāyatanaṃ upasampajja [Pg.265] viharati – ayaṃ chaṭṭhī disā; sabbaso ākiñcaññāyatanaṃ samatikkamma nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasampajja viharati – ayaṃ sattamī disā; sabbaso nevasaññānāsaññāyatanaṃ samatikkamma saññāvedayitanirodhaṃ upasampajja viharati – ayaṃ aṭṭhamī disā. Tathāgatena, bhikkhave, arahatā sammāsambuddhena purisadammo sārito imā aṭṭha disā vidhāvati. ‘So vuccati yoggācariyānaṃ anuttaro purisadammasārathī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vutta’’nti. 312. “‘彼は、調教すべき人々を導く者たちの中で無上の調御丈夫(調御者)と呼ばれる’――このように説かれた。これは何を縁として説かれたのであろうか。比丘たちよ、象の調教師によって調教され、よく馴らされた象は、東、西、北、あるいは南といった、ただ一つの方向へと走る。比丘たちよ、馬の調教師によって調教され、よく馴らされた馬は、東、西、北、あるいは南といった、ただ一つの方向へと走る。比丘たちよ、牛の調教師によって調教され、よく馴らされた牛は、東、西、北、あるいは南といった、ただ一つの方向へと走る。比丘たちよ、阿羅漢であり正等覚者である如来によって調教され、よく馴らされた人は、八つの方向(八解脱)へと自在に走るのである。すなわち、形ある者として諸々の形(色)を見る。これが第一の方向である。内(自己)に形(色)がないという意識を持ちつつ、外の諸々の形(色)を見る。これが第二の方向である。‘浄(清浄)である’と確信している。これが第三の方向である。あらゆる点において形(色)の意識を越え、対立の意識を滅し、種々の意識を心に留めないことによって、‘空(空間)は無辺である’と空無辺処を具足して住む。これが第四の方向である。あらゆる点において空無辺処を越えて、‘識は無辺である’と識無辺処を具足して住む。これが第五の方向である。あらゆる点において識無辺処を越えて、‘何も無い’と無所有処を具足して住む。これが第六の方向である。あらゆる点において無所有処を越えて、非想非非想処を具足して住む。これが第七の方向である。あらゆる点において非想非非想処を越えて、想受滅(滅尽定)を具足して住む。これが第八の方向である。比丘たちよ、阿羅漢であり正等覚者である如来によって調教され、よく馴らされた人は、これら八つの方向へと自在に走るのである。‘彼は、調教すべき人々を導く者たちの中で無上の調御丈夫と呼ばれる’と説かれたのは、まさにこのことを縁として説かれたのである”と。 Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Saḷāyatanavibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ. 第七の“六処分別経”が終了した。 8. Uddesavibhaṅgasuttaṃ 8. 説示分別経(うっでーさ・びばんが・すった) 313. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘uddesavibhaṅgaṃ vo, bhikkhave, desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 313. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、アナータピンディカ園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“尊師(大徳)よ”と世尊に応答した。世尊は次のように言われた。“比丘たちよ、汝らに説示の分別(要約の解説)を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は語るであろう”。比丘たちは“はい、尊師”と世尊に応答した。世尊は次のように言われた。 ‘‘Tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu upaparikkheyya yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ, ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’’ti. Idamavoca bhagavā. Idaṃ vatvāna sugato uṭṭhāyāsanā vihāraṃ pāvisi. “比丘たちよ、比丘は、そのように観察している者の意識(識)が、外においては散乱せず、拡散せず、内においては固執せず、執着することなく、動揺(恐怖)することがないように、そのように観察すべきである。比丘たちよ、外において意識が散乱せず拡散せず、内において固執せず、執着することなく動揺しない者には、将来において、生・老・死という苦の集起(発生)は生じない”。世尊はこのように説かれた。善逝(スガタ)はこのように語ると、座から立ち上がり、精舎(僧房)へ入られた。 314. Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ, acirapakkantassa bhagavato, etadahosi – ‘‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘tathā tathā, bhikkhave[Pg.266], bhikkhu upaparikkheyya yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ, ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’ti. Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’’ti? Atha kho tesaṃ bhikkhūnaṃ etadahosi – ‘‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ; pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’’ti. 314. さて、世尊が去られて間もなく、それらの比丘たちに次のような思いが生じた。“友よ、世尊は我々に、この説示(要約)を簡略に示し、その詳細な意味を解説せずに、座から立ち上がって精舎へ入られた。‘比丘たちよ、比丘は、そのように観察している者の意識が、外においては散乱せず拡散せず、内においては固執せず、執着することなく動揺することがないように、そのように観察すべきである。比丘たちよ、外において意識が散乱せず拡散せず、内において固執せず、執着することなく動揺しない者には、将来において、生・老・死という苦の集起は生じない’と。世尊が簡略に示され、詳細に解説されなかったこの説示の意味を、一体誰が詳細に解説してくれるだろうか”。そこで、それらの比丘たちに次のような思いが生じた。“この尊者マハーカッチャーナ(大迦旃延)は、師(世尊)からも称賛され、智ある梵行者(修行仲間)たちからも尊敬されている。尊者マハーカッチャーナであれば、世尊が簡略に示され、詳細に解説されなかったこの説示の意味を、詳細に解説することができるだろう。いざ、我々は尊者マハーカッチャーナのところへ行き、この意味を問い尋ねようではないか”。 Atha kho te bhikkhū yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā āyasmatā mahākaccānena saddhiṃ sammodiṃsu. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etadavocuṃ – そこで、それらの比丘たちは尊者マハーカッチャーナのところへ赴いた。赴いてから、尊者マハーカッチャーナと親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えてから、一方に座った。一方に座った比丘たちは、尊者マハーカッチャーナに次のように言った。 ‘‘Idaṃ kho no, āvuso kaccāna, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu upaparikkheyya yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ, ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’ti. Tesaṃ no, āvuso kaccāna, amhākaṃ, acirapakkantassa bhagavato, etadahosi – ‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu upaparikkheyya, yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’ti. Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ [Pg.267] avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’’ti. ‘‘Tesaṃ no, āvuso kaccāna, amhākaṃ etadahosi – ‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito, sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ. Pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’ti – vibhajatāyasmā mahākaccāno’’ti. “友カッチャーナよ、世尊は私たちに、‘比丘たちよ、比丘は、考察するにつれて、その意識が外に散乱せず、拡散せず、内に停滞せず、執着することなく動揺しないように考察すべきである。比丘たちよ、意識が外に散乱せず拡散せず、内に停滞せず、執着することなく動揺しない者には、将来、生・老・死という苦の集起の発生はなくなる’という概説を簡略に示され、詳細にその意味を解説することなく、座から立ち上がって精舎へ入られました。友カッチャーナよ、世尊が去られて間もなく、私たちに次のような思いが浮かびました。‘世尊は概説を簡略に示され、詳細にその意味を解説することなく精舎へ入られた。世尊が簡略に示され、詳細に解説されなかったこの概説の意味を、誰が詳細に解説できるだろうか’と。友カッチャーナよ、そこで私たちはこう思いました。‘この尊者マハーカッチャーナは、師(世尊)からも称賛され、智ある同僚の修行者たちからも尊敬されている。尊者マハーカッチャーナであれば、世尊が簡略に示され、詳細に解説されなかったこの概説の意味を、詳細に解説することができるだろう。いざ、尊者マハーカッチャーナのところへ行き、この意味を問い尋ねよう’と。尊者マハーカッチャーナよ、どうか解説してください” 315. ‘‘‘Seyyathāpi, āvuso, puriso sāratthiko sāragavesī sārapariyesanaṃ caramāno mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato atikkammeva mūlaṃ atikkamma khandhaṃ sākhāpalāse sāraṃ pariyesitabbaṃ maññeyya, evaṃ sampadamidaṃ āyasmantānaṃ satthari sammukhībhūte taṃ bhagavantaṃ atisitvā amhe etamatthaṃ paṭipucchitabbaṃ maññatha. So hāvuso, bhagavā jānaṃ jānāti, passaṃ passati, cakkhubhūto ñāṇabhūto dhammabhūto brahmabhūto vattā pavattā atthassa ninnetā amatassa dātā dhammassāmī tathāgato. So ceva panetassa kālo ahosi yaṃ bhagavantaṃyeva etamatthaṃ paṭipuccheyyātha; yathā vo bhagavā byākareyya tathā naṃ dhāreyyāthā’’’ti. ‘Addhāvuso kaccāna, bhagavā jānaṃ jānāti, passaṃ passati, cakkhubhūto ñāṇabhūto dhammabhūto brahmabhūto vattā pavattā atthassa ninnetā amatassa dātā dhammassāmī tathāgato. So ceva panetassa kālo ahosi yaṃ bhagavantaṃyeva etamatthaṃ paṭipuccheyyāma; yathā no bhagavā byākareyya tathā naṃ dhāreyyāma. Api cāyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ. Pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Vibhajatāyasmā mahākaccāno agaruṃ karitvā’ti. ‘Tena hāvuso, suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’ti. ‘Evamāvuso’ti kho te bhikkhū āyasmato mahākaccānassa paccassosuṃ. Āyasmā mahākaccāno etadavoca – 315. “友よ、例えば、芯材を求め、芯材を探し、芯材を求めて歩き回っている人が、立派な芯材のある大樹の根を通り過ぎ、幹を通り過ぎて、枝葉の中に芯材を探すべきだと思うようなものです。尊者たちが、師(世尊)を目の前にしながら、その世尊を通り越して、私たちにこの意味を問うべきだと思うのは、それと同じことです。友よ、かの世尊は、知るべきことを知り、見るべきことを見られます。眼となり、智となり、法となり、梵となり、説き手であり、伝え手であり、意味を導き出す方であり、不死(甘露)を与える方であり、法の主であり、如来なのです。ですから、世尊ご自身にこの意味を問い尋ねるべき時だったのです。世尊があなた方に答えられた通りに、それを保持すべきでした”“友カッチャーナよ、確かに世尊は、知るべきことを知り、見るべきことを見られます。眼となり、智となり、法となり、梵となり、説き手であり、伝え手であり、意味を導き出す方であり、不死を与える方であり、法の主であり、如来です。確かに世尊ご自身にこの意味を問い尋ねるべき時でした。世尊が私たちに答えられた通りに、それを保持すべきでした。しかしながら、尊者マハーカッチャーナは、師からも称賛され、智ある同僚の修行者たちからも尊敬されています。尊者マハーカッチャーナであれば、世尊が簡略に示され、詳細に解説されなかったこの概説の意味を、詳細に解説することができます。尊者マハーカッチャーナよ、どうか重荷と思わず、解説してください”“友よ、それならば聞きなさい。注意深く心に留めなさい。説きましょう”“友よ、承知しました”と、それらの比丘たちは尊者マハーカッチャーナに答えました。尊者マハーカッチャーナは次のように言いました。 ‘Yaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu [Pg.268] upaparikkheyya, yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya, bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’ti. Imassa kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. “友よ、世尊が私たちに、‘比丘たちよ、比丘は、考察するにつれて、その意識が外に散乱せず、拡散せず、内に停滞せず、執着することなく動揺しないように考察すべきである。比丘たちよ、意識が外に散乱せず拡散せず、内に停滞せず、執着することなく動揺しない者には、将来、生・老・死という苦の集起の発生はなくなる’という概説を簡略に示され、詳細にその意味を解説することなく、座から立ち上がって精舎へ入られました。友よ、世尊が簡略に示され、詳細に解説されなかったこの概説の意味について、私はこのように詳細に理解しています” 316. ‘‘Kathañcāvuso, bahiddhā viññāṇaṃ vikkhittaṃ visaṭanti vuccati? Idhāvuso, bhikkhuno cakkhunā rūpaṃ disvā rūpanimittānusāri viññāṇaṃ hoti rūpanimittassādagadhitaṃ rūpanimittassādavinibandhaṃ rūpanimittassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ bahiddhā viññāṇaṃ vikkhittaṃ visaṭanti vuccati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya dhammanimittānusārī viññāṇaṃ hoti; dhammanimittassādagadhitaṃ dhammanimittassādavinibandhaṃ dhammanimittassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ bahiddhā viññāṇaṃ vikkhittaṃ visaṭanti vuccati. Evaṃ kho āvuso, bahiddhā viññāṇaṃ vikkhittaṃ visaṭanti vuccati. 316. “友よ、どのようにして、意識が外部に散乱し、拡散していると言われるのでしょうか。友よ、ここに、比丘が眼で色(形あるもの)を見て、その色の相(すがた)を追い、色の相の享受に執着し、色の相の享受に縛られ、色の相の享受という結(結びつき)に繋縛されている意識があるとき、意識は外部に散乱し、拡散していると言われます。耳で声を聞き……(中略)……鼻で香を嗅ぎ……舌で味を味わい……身で触れられるものに触れ……意で法(心の対象)を知って、その法の相を追い、法の相の享受に執着し、法の相の享受に縛られ、法の相の享受という結に繋縛されている意識があるとき、意識は外部に散乱し、拡散していると言われます。友よ、このようにして、意識が外部に散乱し、拡散していると言われるのです。” 317. ‘‘Kathañcāvuso, bahiddhā viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭanti vuccati? Idhāvuso, bhikkhuno cakkhunā rūpaṃ disvā na rūpanimittānusāri viññāṇaṃ hoti rūpanimittassādagadhitaṃ na rūpanimittassādavinibandhaṃ na rūpanimittassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ bahiddhā viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭanti vuccati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya na dhammanimittānusārī viññāṇaṃ hoti na dhammanimittassādagadhitaṃ na dhammanimittassādavinibandhaṃ na dhammanimittassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ bahiddhā viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭanti vuccati. Evaṃ kho, āvuso, bahiddhā viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭanti vuccati. 317. “友よ、どのようにして、意識が外部に散乱せず、拡散していないと言われるのでしょうか。友よ、ここに、比丘が眼で色を見て、その色の相を追わず、色の相の享受に執着せず、色の相の享受に縛られず、色の相の享受という結に繋縛されていない意識があるとき、意識は外部に散乱せず、拡散していないと言われます。耳で声を聞き……(中略)……鼻で香を嗅ぎ……舌で味を味わい……身で触れられるものに触れ……意で法を知って、その法の相を追わず、法の相の享受に執着せず、法の相の享受に縛られず、法の相の享受という結に繋縛されていない意識があるとき、意識は外部に散乱せず、拡散していないと言われます。友よ、このようにして、意識が外部に散乱せず、拡散していないと言われるのです。” 318. ‘‘Kathañcāvuso, ajjhattaṃ saṇṭhitanti vuccati? Idhāvuso, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa vivekajapītisukhānusāri viññāṇaṃ hoti vivekajapītisukhassādagadhitaṃ vivekajapītisukhassādavinibandhaṃ [Pg.269] vivekajapītisukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ saṇṭhitanti vuccati. 318. “友よ、どのようにして、心が内部に定まっていると言われるのでしょうか。友よ、ここに、比丘が諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて、尋(じん)があり、伺(し)があり、離より生じた喜と楽のある初禅を具足して住します。その比丘に、離より生じた喜と楽を追い、離より生じた喜と楽の享受に執着し、離より生じた喜と楽の享受に縛られ、離より生じた喜と楽の享受という結に繋縛されている意識があるとき、心は内部に定まっていると言われます。” ‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa samādhijapītisukhānusāri viññāṇaṃ hoti samādhijapītisukhassādagadhitaṃ samādhijapītisukhassādavinibandhaṃ samādhijapītisukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ saṇṭhitanti vuccati. “友よ、さらに次に、比丘が尋と伺が静止したことにより、内なる清浄があり、心の専一性があり、尋もなく伺もなく、三昧より生じた喜と楽のある第二禅を具足して住します。その比丘に、三昧より生じた喜と楽を追い、三昧より生じた喜と楽の享受に執着し、三昧より生じた喜と楽の享受に縛られ、三昧より生じた喜と楽の享受という結に繋縛されている意識があるとき、心は内部に定まっていると言われます。” ‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati sato ca sampajāno sukhañca kāyena paṭisaṃvedeti, yaṃ taṃ ariyā ācikkhanti – ‘upekkhako satimā sukhavihārī’ti tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa upekkhānusāri viññāṇaṃ hoti upekkhāsukhassādagadhitaṃ upekkhāsukhassādavinibandhaṃ upekkhāsukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ saṇṭhitanti vuccati. “友よ、さらに次に、比丘が喜からも離欲したことにより、捨(しゃ)として住し、正念・正知があり、身で楽を感受します。聖者たちが‘捨があり、正念があり、楽に住する’と称賛する第三禅を具足して住します。その比丘に、捨(の楽)を追い、捨の楽の享受に執着し、捨の楽の享受に縛られ、捨の楽の享受という結に繋縛されている意識があるとき、心は内部に定まっていると言われます。” ‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa adukkhamasukhānusāri viññāṇaṃ hoti adukkhamasukhassādagadhitaṃ adukkhamasukhassādavinibandhaṃ adukkhamasukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ saṇṭhitanti vuccati. Evaṃ kho, āvuso, ajjhattaṃ saṇṭhitanti vuccati. “友よ、さらに次に、比丘が楽を捨て、苦を捨て、あらかじめ喜悦と憂いとが消滅していることにより、不苦不楽であり、捨による念の清浄がある第四禅を具足して住します。その比丘に、不苦不楽を追い、不苦不楽の享受に執着し、不苦不楽の享受に縛られ、不苦不楽の享受という結に繋縛されている意識があるとき、心は内部に定まっていると言われます。友よ、このようにして、心が内部に定まっていると言われるのです。” 319. ‘‘Kathañcāvuso, ajjhattaṃ asaṇṭhitanti vuccati? Idhāvuso, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi…pe… paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa na vivekajapītisukhānusāri viññāṇaṃ hoti na vivekajapītisukhassādagadhitaṃ na vivekajapītisukhassādavinibandhaṃ na vivekajapītisukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ asaṇṭhitanti vuccati. 319. “友よ、どのようにして、心が内部に定まっていないと言われるのでしょうか。友よ、ここに、比丘が諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れて……(中略)……初禅を具足して住します。その比丘に、離より生じた喜と楽を追わず、離より生じた喜と楽の享受に執着せず、離より生じた喜と楽の享受に縛られず、離より生じた喜と楽の享受という結に繋縛されていない意識があるとき、心は内部に定まっていないと言われます。” ‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu vitakkavicārānaṃ vūpasamā…pe… dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa na samādhijapītisukhānusāri viññāṇaṃ hoti na samādhijapītisukhassādagadhitaṃ na samādhijapītisukhassādavinibandhaṃ na samādhijapītisukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ asaṇṭhitanti vuccati. “友よ、さらに次に、比丘が尋と伺が静止したことにより……(中略)……第二禅を具足して住します。その比丘に、三昧より生じた喜と楽を追わず、三昧より生じた喜と楽の享受に執着せず、三昧より生じた喜と楽の享受に縛られず、三昧より生じた喜と楽の享受という結に繋縛されていない意識があるとき、心は内部に定まっていないと言われます。” ‘‘Puna [Pg.270] caparaṃ, āvuso, bhikkhu pītiyā ca virāgā…pe… tatiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa na upekkhānusāri viññāṇaṃ hoti na upekkhāsukhassādagadhitaṃ na upekkhāsukhassādavinibandhaṃ na upekkhāsukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ asaṇṭhitanti vuccati. “友よ、さらに次に、比丘が喜からも離欲したことにより……(中略)……第三禅を具足して住します。その比丘に、捨(の楽)を追わず、捨の楽の享受に執着せず、捨の楽の享受に縛られず、捨の楽の享受という結に繋縛されていない意識があるとき、心は内部に定まっていないと言われます。” ‘‘Puna caparaṃ, āvuso, bhikkhu sukhassa ca pahānā dukkhassa ca pahānā pubbeva somanassadomanassānaṃ atthaṅgamā adukkhamasukhaṃ upekkhāsatipārisuddhiṃ catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Tassa na adukkhamasukhānusāri viññāṇaṃ hoti na adukkhamasukhassādagadhitaṃ na adukkhamasukhassādavinibandhaṃ na adukkhamasukhassādasaṃyojanasaṃyuttaṃ ajjhattaṃ cittaṃ asaṇṭhitanti vuccati. Evaṃ kho, āvuso, ajjhattaṃ asaṇṭhitanti vuccati. “友よ、さらにまた、比丘は楽を捨て、苦を捨て、あらかじめ喜悦と憂いとが滅したことにより、不苦不楽であり、捨による正念の清浄がある第四禅を具足して住します。その比丘には、不苦不楽に随行する意識がなく、不苦不楽の味わいに執着せず、不苦不楽の味わいに縛られず、不苦不楽の味わいという結びに相応しない意識があります。これを‘内に心が定着していない’と言います。友よ、このように‘内に心が定着していない’と言われるのです。” 320. ‘‘Kathañcāvuso, anupādā paritassanā hoti? Idhāvuso, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto rūpaṃ attato samanupassati rūpavantaṃ vā attānaṃ attani vā rūpaṃ rūpasmiṃ vā attānaṃ. Tassa taṃ rūpaṃ vipariṇamati, aññathā hoti. Tassa rūpavipariṇāmaññathābhāvā rūpavipariṇāmānuparivatti viññāṇaṃ hoti. Tassa rūpavipariṇāmānuparivattajā paritassanā dhammasamuppādā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti. Cetaso pariyādānā uttāsavā ca hoti vighātavā ca apekkhavā ca anupādāya ca paritassati. Vedanaṃ …pe… saññaṃ… saṅkhāre… viññāṇaṃ attato samanupassati viññāṇavantaṃ vā attānaṃ attani vā viññāṇaṃ viññāṇasmiṃ vā attānaṃ. Tassa taṃ viññāṇaṃ vipariṇamati, aññathā hoti. Tassa viññāṇavipariṇāmaññathābhāvā viññāṇavipariṇāmānuparivatti viññāṇaṃ hoti. Tassa viññāṇavipariṇāmānuparivattajā paritassanā dhammasamuppādā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti. Cetaso pariyādānā uttāsavā ca hoti vighātavā ca apekkhavā ca anupādāya ca paritassati. Evaṃ kho, āvuso, anupādā paritassanā hoti. 320. “友よ、どのようにして、執着がないのに動揺が生じるのでしょうか。友よ、ここに、聖なる教えを聞いたことがなく、聖者たちを見ることがなく、聖なる法に熟達せず、聖なる法に導かれていない、善き人々を見ることがなく、善き人々の法に熟達せず、善き人々の法に導かれていない愚かな凡夫がいます。彼は、色(物質的形態)を自己であると見なし、あるいは色を持つものを自己であると見なし、あるいは自己の中に色がある、あるいは色の中に自己があると見なします。彼のその色は変異し、変り果てます。色の変異と変り果てによって、色の変異に随行する意識が生じます。色の変異に随行することから生じる動揺と不善の法が、彼の心を圧倒してとどまります。心が圧倒されることによって、彼は恐怖し、苦悩し、執着を持ち、執着がないにもかかわらず動揺します。受、想、行、識についても同様に、それらを自己であると見なし……(中略)……彼のその意識は変異し、変り果てます。意識の変異と変り果てによって、意識の変異に随行する意識が生じます。意識の変異に随行することから生じる動揺と不善の法が、彼の心を圧倒してとどまります。心が圧倒されることによって、彼は恐怖し、苦悩し、執着を持ち、執着がないにもかかわらず動揺します。友よ、このようにして、執着がないのに動揺が生じるのです。” 321. ‘‘Kathañcāvuso, anupādānā aparitassanā hoti? Idhāvuso, sutavā ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme [Pg.271] suvinīto sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto na rūpaṃ attato samanupassati na rūpavantaṃ vā attānaṃ na attani vā rūpaṃ na rūpasmiṃ vā attānaṃ. Tassa taṃ rūpaṃ vipariṇamati, aññathā hoti. Tassa rūpavipariṇāmaññathābhāvā na ca rūpavipariṇāmānuparivatti viññāṇaṃ hoti. Tassa na rūpavipariṇāmānuparivattajā paritassanā dhammasamuppādā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti. Cetaso pariyādānā na cevuttāsavā hoti na ca vighātavā na ca apekkhavā anupādāya ca na paritassati. Na vedanaṃ… na saññaṃ… na saṅkhāre… na viññāṇaṃ attato samanupassati na viññāṇavantaṃ vā attānaṃ na attani vā viññāṇaṃ na viññāṇasmiṃ vā attānaṃ. Tassa taṃ viññāṇaṃ vipariṇamati, aññathā hoti. Tassa viññāṇavipariṇāmaññathābhāvā na ca viññāṇavipariṇāmānuparivatti viññāṇaṃ hoti. Tassa na viññāṇavipariṇāmānuparivattajā paritassanā dhammasamuppādā cittaṃ pariyādāya tiṭṭhanti. Cetaso pariyādānā na cevuttāsavā hoti na ca vighātavā na ca apekkhavā, anupādāya ca na paritassati. Evaṃ kho, āvuso, anupādā aparitassanā hoti. 321. “友よ、どのようにして、執着がなく動揺もしないのでしょうか。友よ、ここに、聖なる教えを聞いたことがあり、聖者たちを見ることがあり、聖なる法に熟達し、聖なる法によく導かれ、善き人々を見ることがあり、善き人々の法に熟達し、善き人々の法によく導かれている、よく聞いた聖なる弟子がいます。彼は、色を自己であると見なさず、色を持つものを自己であると見なさず、自己の中に色があるとも、色の中に自己があるとも見なしません。彼のその色は変異し、変り果てます。色の変異と変り果てがあっても、色の変異に随行する意識は生じません。色の変異に随行することから生じる動揺や不善の法が、彼の心を圧倒してとどまることはありません。心が圧倒されないので、彼は恐怖せず、苦悩せず、執着も持たず、執着することなく動揺もしません。受、想、行、識についても同様に、それらを自己であると見なさず……(中略)……彼のその意識は変異し、変り果てます。意識の変異と変り果てがあっても、意識の変異に随行する意識は生じません。意識の変異に随行することから生じる動揺や不善の法が、彼の心を圧倒してとどまることはありません。心が圧倒されないので、彼は恐怖せず、苦悩せず、執着も持たず、執着することなく動揺もしません。友よ、このようにして、執着がなく動揺もしないのです。” ‘‘Yaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu upaparikkheyya yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ, ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’ti. Imassa kho ahaṃ, āvuso, bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa evaṃ vitthārena atthaṃ ājānāmi. Ākaṅkhamānā ca pana tumhe āyasmanto bhagavantaṃyeva upasaṅkamitvā etamatthaṃ paṭipuccheyyātha; yathā vo bhagavā byākaroti tathā naṃ dhāreyyāthā’’ti. “友よ、世尊が私たちに、要点を簡潔に示され、詳細にその意味を解説せずに、座から立って精舎に入られたこと、すなわち‘比丘たちよ、比丘は、観察する者にとって、その意識が外に散乱せず、拡散せず、内に定着せず、執着することなく動揺しないように、そのように観察すべきである。比丘たちよ、意識が外に散乱せず拡散せず、内に定着せず、執着することなく動揺しない者には、将来、生・老・死という苦の集起の発生はなくなる’という教説について、友よ、私は、世尊が簡潔に示され、詳細に解説されなかったこの教説の意味を、このように詳細に理解しています。しかし、尊者たちが望むのであれば、世尊のもとに参じて、この意味を問い直すべきです。世尊があなた方に説明される通りに、その意味を保持してください。” 322. Atha kho te bhikkhū āyasmato mahākaccānassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – 322. “そこで、それらの比丘たちは、尊者マハーカッチャーナの説示を歓喜し、随喜して、座から立ち、世尊のおられるところへ向かいました。到着すると、世尊を礼拝して、一方に座りました。一方に座った比丘たちは、世尊に次のように申し上げました。” ‘‘Yaṃ [Pg.272] kho no, bhante, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – ‘tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu upaparikkheyya yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ, ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotī’’’ti. “世尊よ、世尊は私たちに、‘比丘たちよ、比丘は、そのように観察する者の意識(識)が、外に散乱せず、拡散せず、内に定着せず、執着することなく、動揺することがないように、そのように観察すべきである。比丘たちよ、意識が外に散乱せず、拡散せず、内に定着せず、執着することなく、動揺しない者には、将来、生・老・死という苦の集起の発生はなくなる’という要旨を簡潔に示され、詳細な意味を解説されることなく、座から立って精舎に入られました。” ‘‘Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ, acirapakkantassa bhagavato, etadahosi – ‘idaṃ kho no, āvuso, bhagavā saṃkhittena uddesaṃ uddisitvā vitthārena atthaṃ avibhajitvā uṭṭhāyāsanā vihāraṃ paviṭṭho – tathā tathā, bhikkhave, bhikkhu upaparikkheyya, yathā yathā upaparikkhato bahiddhā cassa viññāṇaṃ avikkhittaṃ avisaṭaṃ, ajjhattaṃ asaṇṭhitaṃ anupādāya na paritasseyya. Bahiddhā, bhikkhave, viññāṇe avikkhitte avisaṭe sati ajjhattaṃ asaṇṭhite anupādāya aparitassato āyatiṃ jātijarāmaraṇadukkhasamudayasambhavo na hotīti. Ko nu kho imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajeyyā’ti? Tesaṃ no, bhante, amhākaṃ etadahosi – ‘ayaṃ kho āyasmā mahākaccāno satthu ceva saṃvaṇṇito sambhāvito ca viññūnaṃ sabrahmacārīnaṃ. Pahoti cāyasmā mahākaccāno imassa bhagavatā saṃkhittena uddesassa uddiṭṭhassa vitthārena atthaṃ avibhattassa vitthārena atthaṃ vibhajituṃ. Yaṃnūna mayaṃ yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkameyyāma; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipuccheyyāmā’ti. “世尊よ、世尊が去られて間もなく、私たちにこのような考えが浮かびました。‘友よ、世尊は私たちに要旨を簡潔に示され、詳細な意味を解説されることなく、座から立って精舎に入られた。……(中略)……。世尊が簡潔に示され、詳細に解説されなかったこの要旨の意味を、誰が詳細に解説できるだろうか’と。世尊よ、そこで私たちにこのような考えが浮かびました。‘この尊者マハーカッチャーナは、師(仏陀)からも称賛され、智者である同修行者たちからも尊敬されている。尊者マハーカッチャーナであれば、世尊が簡潔に示されたこの要旨の意味を詳細に解説することができるだろう。いざ、私たちは尊者マハーカッチャーナのところへ行き、この意味を問い尋ねよう’と。” ‘‘Atha kho mayaṃ, bhante, yenāyasmā mahākaccāno tenupasaṅkamimha; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahākaccānaṃ etamatthaṃ paṭipucchimha. Tesaṃ no, bhante, āyasmatā mahākaccānena imehi ākārehi imehi padehi imehi byañjanehi attho vibhatto’’ti. “そこで世尊よ、私たちは尊者マハーカッチャーナのところへ行き、この意味を問い尋ねました。世尊よ、尊者マハーカッチャーナは、これらの方法、これらの言葉、これらの表現によって、その意味を詳細に解説してくれました。” ‘‘Paṇḍito, bhikkhave, mahākaccāno; mahāpañño, bhikkhave, mahākaccāno. Maṃ cepi tumhe, bhikkhave, etamatthaṃ paṭipuccheyyātha, ahampi evamevaṃ byākareyyaṃ [Pg.273] yathā taṃ mahākaccānena byākataṃ. Eso cevetassa attho. Evañca naṃ dhāreyyāthā’’ti. “比丘たちよ、マハーカッチャーナは賢者である。比丘たちよ、マハーカッチャーナは大いなる智慧の持ち主である。比丘たちよ、もしお前たちが私にその意味を問うたとしても、私もまた、マハーカッチャーナが説いたのと全く同じように説いたであろう。これこそがその意味である。そのように覚えなさい。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは、世尊の説法を歓喜し、称賛した。 Uddesavibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ. 第八、要旨分別経(ウッデーサ・ヴィバンガ・スッタ)終わる。 9. Araṇavibhaṅgasuttaṃ 9. 無諍分別経(アラナ・ヴィバンガ・スッタ) 323. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘araṇavibhaṅgaṃ vo, bhikkhave, desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 323. このように私は聞いた。ある時、世尊はサッヴァッティーのジェータ林、アナータピンディカ園(祇園精舎)に滞在しておられた。そこで世尊は“比丘たちよ”と比丘たちに呼びかけられた。比丘たちは“尊者よ”と世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。“比丘たちよ、お前たちに無諍分別(あらな・ヴィバンガ)を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。説くことにしよう”。“はい、世尊よ”と比丘たちは世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。 ‘‘Na kāmasukhamanuyuñjeyya hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, na ca attakilamathānuyogamanuyuñjeyya dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ. Ete kho, bhikkhave, ubho ante anupagamma majjhimā paṭipadā tathāgatena abhisambuddhā, cakkhukaraṇī ñāṇakaraṇī upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati. Ussādanañca jaññā, apasādanañca jaññā; ussādanañca ñatvā apasādanañca ñatvā nevussādeyya, na apasādeyya, dhammameva deseyya. Sukhavinicchayaṃ jaññā; sukhavinicchayaṃ ñatvā ajjhattaṃ sukhamanuyuñjeyya. Rahovādaṃ na bhāseyya, sammukhā na khīṇaṃ bhaṇe. Ataramānova bhāseyya, no taramāno. Janapadaniruttiṃ nābhiniveseyya, samaññaṃ nātidhāveyyāti – ayamuddeso araṇavibhaṅgassa. “下劣で、村俗の、凡夫の、聖者ならざる、無益な、欲楽の快楽にふけるべきではない。また、苦痛で、聖者ならざる、無益な、自己を苦しめる修行にふけるべきではない。比丘たちよ、これら両極端に近づくことなく、如来によって悟られた中道は、眼を開き、知を生じ、静止、直知、正覚、涅槃のために資するものである。称賛を知り、非難を知るべきである。称賛を知り、非難を知った上で、称賛もせず、非難もせず、ただ法(真理)のみを説くべきである。幸福の判定を知るべきである。幸福の判定を知った上で、内なる幸福を修めるべきである。隠れた場所で(陰口を)言うべきではなく、面と向かって激しい言葉を口にすべきではない。急がずに話すべきであり、急いで話すべきではない。地方の言葉に固執すべきではなく、世俗の呼称(慣習的な表現)を逸脱すべきではない。――これが無諍分別の要旨である。” 324. ‘‘‘Na kāmasukhamanuyuñjeyya hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, na ca attakilamathānuyogamanuyuñjeyya dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhita’nti [Pg.274] – iti kho panetaṃ vuttaṃ; kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Yo kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogo hīno gammo pothujjaniko anariyo anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Yo kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogaṃ ananuyogo hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Yo attakilamathānuyogo dukkho anariyo anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Yo attakilamathānuyogaṃ ananuyogo dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. ‘Na kāmasukhamanuyuñjeyya hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, na ca attakilamathānuyogaṃ anuyuñjeyya dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhita’nti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 324. “下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益な欲楽の耽溺を追い求めるべきではない。また、苦しく、聖ならざる、無益な自己の苦行を追い求めるべきではない”と言われましたが、これは何を指して言われたのでしょうか。欲楽の結びつきによる幸福を追い求めることは、下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益なものであり、この法は苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴うものであり、邪道です。欲楽の結びつきによる幸福を追い求めないことは、下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益なものではなく、この法は苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴わず、正道です。自己の苦行を追い求めることは、苦しく、聖ならざる、無益なものであり、この法は苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴うものであり、邪道です。自己の苦行を追い求めないことは、苦しく、聖ならざる、無益なものではなく、この法は苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴わず、正道です。“下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益な欲楽の耽溺を追い求めるべきではない。また、苦しく、聖ならざる、無益な自己の苦行を追い求めるべきではない”と言われたのは、このことを指して言われたのです。 325. ‘‘‘Ete kho ubho ante anupagamma majjhimā paṭipadā tathāgatena abhisambuddhā, cakkhukaraṇī ñāṇakaraṇī upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattatī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Ayameva ariyo aṭṭhaṅgiko maggo, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāsaṅkappo, sammāvācā, sammākammanto, sammāājīvo, sammāvāyāmo, sammāsati, sammāsamādhi. ‘Ete kho ubho ante anupagamma majjhimā paṭipadā tathāgatena abhisambuddhā, cakkhukaraṇī ñāṇakaraṇī upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattatī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 325. “これら両極端に近づくことなく、如来によって悟られた中道は、眼を開き、知を生じ、静止、直知、正覚、涅槃のために資するものである”と言われましたが、これは何を指して言われたのでしょうか。それは、この聖なる八支聖道、すなわち、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定のことです。“これら両極端に近づくことなく、如来によって悟られた中道は、眼を開き、知を生じ、静止、直知、正覚、涅槃のために資するものである”と言われたのは、このことを指して言われたのです。 326. ‘‘‘Ussādanañca jaññā, apasādanañca jaññā; ussādanañca ñatvā apasādanañca ñatvā nevussādeyya, na apasādeyya, dhammameva deseyyā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Kathañca, bhikkhave, ussādanā ca hoti apasādanā ca, no ca dhammadesanā? ‘Ye kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogaṃ anuyuttā hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te sadukkhā saupaghātā saupāyāsā sapariḷāhā micchāpaṭipannā’ti – iti vadaṃ ittheke apasādeti. 326. “称賛を知るべきであり、非難を知るべきである。称賛を知り、非難を知った上で、称賛もせず、非難もせず、ただ法のみを説くべきである”と言われましたが、これは何を指して言われたのでしょうか。比丘たちよ、どのようにして称賛と非難があり、法の説示ではないことがあるのでしょうか。“欲楽の結びつきによる幸福を追い求め、下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益なことに耽溺している者たちは、皆、苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴い、邪道に陥っている”と言って、ある人々を非難することです。 ‘‘‘Ye [Pg.275] kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogaṃ ananuyuttā hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te adukkhā anupaghātā anupāyāsā apariḷāhā sammāpaṭipannā’ti – iti vadaṃ ittheke ussādeti. “欲楽の結びつきによる幸福を追い求めず、下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益なことに耽溺していない者たちは、皆、苦しみもなく、悩みもなく、絶望もなく、熱悩もなく、正道にある”と言って、ある人々を称賛することです。 ‘‘‘Ye attakilamathānuyogaṃ anuyuttā dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te sadukkhā saupaghātā saupāyāsā sapariḷāhā micchāpaṭipannā’ti – iti vadaṃ ittheke apasādeti. “自己の苦行を追い求め、苦しく、聖ならざる、無益なことに耽溺している者たちは、皆、苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴い、邪道に陥っている”と言って、ある人々を非難することです。 ‘‘‘Ye attakilamathānuyogaṃ ananuyuttā dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te adukkhā anupaghātā anupāyāsā apariḷāhā sammāpaṭipannā’ti – iti vadaṃ ittheke ussādeti. “自己の苦行を追い求めず、苦しく、聖ならざる、無益なことに耽溺していない者たちは、皆、苦しみもなく、悩みもなく、絶望もなく、熱悩もなく、正道にある”と言って、ある人々を称賛することです。 ‘‘‘Yesaṃ kesañci bhavasaṃyojanaṃ appahīnaṃ, sabbe te sadukkhā saupaghātā saupāyāsā sapariḷāhā micchāpaṭipannā’ti – iti vadaṃ ittheke apasādeti. “いかなる者であれ、生存の結びつきが断たれていない者は、皆、苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴い、邪道に陥っている”と言って、ある人々を非難することです。 ‘‘‘Yesaṃ kesañci bhavasaṃyojanaṃ pahīnaṃ, sabbe te adukkhā anupaghātā anupāyāsā apariḷāhā sammāpaṭipannā’ti – iti vadaṃ ittheke ussādeti. Evaṃ kho, bhikkhave, ussādanā ca hoti apasādanā ca, no ca dhammadesanā. “いかなる者であれ、生存の結びつきが断たれている者は、皆、苦しみもなく、悩みもなく、絶望もなく、熱悩もなく、正道にある”と言って、ある人々を称賛することです。比丘たちよ、このようにして称賛と非難があり、法の説示ではないことがあるのです。 327. ‘‘Kathañca, bhikkhave, nevussādanā hoti na apasādanā, dhammadesanā ca ? ‘Ye kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogaṃ anuyuttā hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te sadukkhā saupaghātā saupāyāsā sapariḷāhā micchāpaṭipannā’ti – na evamāha. ‘Anuyogo ca kho, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā’ti – iti vadaṃ dhammameva deseti. 327. 比丘たちよ、どのようにして称賛も非難もなく、法の説示があるのでしょうか。“欲楽の結びつきによる幸福を追い求め、下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益なことに耽溺している者たちは、皆、苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴い、邪道に陥っている”とは言いません。ただ、“耽溺することは、苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴う法であり、邪道である”と言って、法のみを説くのです。 ‘‘‘Ye kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogaṃ ananuyuttā hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te adukkhā anupaghātā anupāyāsā apariḷāhā sammāpaṭipannā’ti – na evamāha. ‘Ananuyogo ca kho, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā’ti – iti vadaṃ dhammameva deseti. “欲楽の結びつきによる幸福を追い求めず、下劣で、村俗の、凡夫の、聖ならざる、無益なことに耽溺していない者たちは、皆、苦しみもなく、悩みもなく、絶望もなく、熱悩もなく、正道にある”とは言いません。ただ、“耽溺しないことは、苦しみのない法であり、悩みも絶望も熱悩もなく、正道である”と言って、法のみを説くのです。 ‘‘‘Ye [Pg.276] attakilamathānuyogaṃ anuyuttā dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te sadukkhā saupaghātā saupāyāsā sapariḷāhā micchāpaṭipannā’ti – na evamāha. ‘Anuyogo ca kho, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā’ti – iti vadaṃ dhammameva deseti. “自己の苦行を追い求め、苦しく、聖ならざる、無益なことに耽溺している者たちは、皆、苦しみ、悩み、絶望、熱悩を伴い、邪道に陥っている”とは言いません。ただ、“耽溺することは、苦しみのある法であり、悩み、絶望、熱悩を伴い、邪道である”と言って、法のみを説くのです。 ‘‘‘Ye attakilamathānuyogaṃ ananuyuttā dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, sabbe te adukkhā anupaghātā anupāyāsā apariḷāhā sammāpaṭipannā’ti – na evamāha. ‘Ananuyogo ca kho, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā’ti – iti vadaṃ dhammameva deseti. “‘苦しく、卑しく、無益な自己を苦しめる専念に従事しない者はすべて、苦しみなく、害なく、悩みなく、熱悩なく、正しく実践している者である’とは、そのようには説かない。‘(自己を苦しめることへの)不専念こそが、苦しみなく、害なく、悩みなく、熱悩のない法であり、正しい実践である’と、このように説くことで、法のみを説示するのである。” ‘‘‘Yesaṃ kesañci bhavasaṃyojanaṃ appahīnaṃ, sabbe te sadukkhā saupaghātā saupāyāsā sapariḷāhā micchāpaṭipannā’ti – na evamāha. ‘Bhavasaṃyojane ca kho appahīne bhavopi appahīno hotī’ti – iti vadaṃ dhammameva deseti. “‘誰であれ、存在の結びつき(有結)を捨てていない者はすべて、苦しみがあり、害があり、悩みがあり、熱悩があり、誤って実践している者である’とは、そのようには説かない。‘存在の結びつきが捨てられていないとき、存在(有)もまた捨てられていないのである’と、このように説くことで、法のみを説示するのである。” ‘‘‘Yesaṃ kesañci bhavasaṃyojanaṃ pahīnaṃ, sabbe te adukkhā anupaghātā anupāyāsā apariḷāhā sammāpaṭipannā’ti – na evamāha. ‘Bhavasaṃyojane ca kho pahīne bhavopi pahīno hotī’ti – iti vadaṃ dhammameva deseti. Evaṃ kho, bhikkhave, nevussādanā hoti na apasādanā, dhammadesanā ca. ‘Ussādanañca jaññā, apasādanañca jaññā; ussādanañca ñatvā apasādanañca ñatvā nevussādeyya, na apasādeyya, dhammameva deseyyā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. “‘誰であれ、存在の結びつきを捨てた者はすべて、苦しみなく、害なく、悩みなく、熱悩なく、正しく実践している者である’とは、そのようには説かない。‘存在の結びつきが捨てられたとき、存在もまた捨てられたのである’と、このように説くことで、法のみを説示するのである。比丘たちよ、このようにして、称賛(高めること)もなく、非難(貶めること)もなく、法の説示があるのである。‘称賛を知るべきであり、非難を知るべきである。称賛を知り、非難を知った上で、称賛せず、非難せず、法のみを説くべきである’と説かれたのは、このことを縁として説かれたのである。” 328. ‘‘‘Sukhavinicchayaṃ jaññā; sukhavinicchayaṃ ñatvā ajjhattaṃ sukhamanuyuñjeyyā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Pañcime, bhikkhave, kāmaguṇā. Katame pañca? Cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā, sotaviññeyyā saddā… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā – ime kho, bhikkhave, pañca kāmaguṇā. Yaṃ kho, bhikkhave, ime pañca kāmaguṇe paṭicca uppajjati sukhaṃ somanassaṃ idaṃ vuccati kāmasukhaṃ mīḷhasukhaṃ puthujjanasukhaṃ anariyasukhaṃ. ‘Na āsevitabbaṃ, na bhāvetabbaṃ, na bahulīkātabbaṃ, bhāyitabbaṃ etassa sukhassā’ti – vadāmi. Idha[Pg.277], bhikkhave, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… catutthaṃ jhānaṃ upasampajja viharati. Idaṃ vuccati nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhisukhaṃ. ‘Āsevitabbaṃ, bhāvetabbaṃ, bahulīkātabbaṃ, na bhāyitabbaṃ etassa sukhassā’ti – vadāmi. ‘Sukhavinicchayaṃ jaññā; sukhavinicchayaṃ ñatvā ajjhattaṃ sukhamanuyuñjeyyā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 328. “‘幸福の決定(判別)を知るべきである。幸福の決定を知って、内なる幸福に専念すべきである’と説かれたが、これは何を縁として説かれたのか。比丘たちよ、これら五つの欲の綱(五欲)がある。いかなる五つか。眼で認識される、好ましく、喜ばしく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、情欲を誘う色(形あるもの)がある。耳で認識される声、鼻で認識される香、舌で認識される味、身で認識される、好ましく、喜ばしく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、情欲を誘う触れられるものがある。比丘たちよ、これらが五つの欲の綱である。比丘たちよ、これら五つの欲の綱を縁として生じる幸福や喜び、これが‘欲の幸福’‘不浄な幸福’‘凡夫の幸福’‘聖者ならざる者の幸福’と呼ばれる。この幸福は‘親しむべきではなく、修習すべきではなく、多作すべきではなく、恐れるべきである’と私は説く。比丘たちよ、ここに比丘が、諸々の欲から離れ、諸々の不善法から離れ、尋(思考)があり、伺(考察)があり、離より生じた喜と楽のある初禅を具足して住する。尋と伺が静まることにより、内なる清浄と心の統一があり、尋もなく伺もなく、三昧より生じた喜と楽のある第二禅を具足して住する。喜が消えることにより、平静(捨)をもって住し……(中略)……第三禅、第四禅を具足して住する。これが‘出離の幸福’‘遠離の幸福’‘寂静の幸福’‘等覚の幸福’と呼ばれる。この幸福は‘親しむべきであり、修習すべきであり、多作すべきであり、恐れるべきではない’と私は説く。‘幸福の決定を知るべきである。幸福の決定を知って、内なる幸福に専念すべきである’と説かれたのは、このことを縁として説かれたのである。” 329. ‘‘‘Rahovādaṃ na bhāseyya, sammukhā na khīṇaṃ bhaṇe’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Tatra, bhikkhave, yaṃ jaññā rahovādaṃ abhūtaṃ atacchaṃ anatthasaṃhitaṃ sasakkaṃ taṃ rahovādaṃ na bhāseyya. Yampi jaññā rahovādaṃ bhūtaṃ tacchaṃ anatthasaṃhitaṃ tassapi sikkheyya avacanāya. Yañca kho jaññā rahovādaṃ bhūtaṃ tacchaṃ atthasaṃhitaṃ tatra kālaññū assa tassa rahovādassa vacanāya. Tatra, bhikkhave, yaṃ jaññā sammukhā khīṇavādaṃ abhūtaṃ atacchaṃ anatthasaṃhitaṃ sasakkaṃ taṃ sammukhā khīṇavādaṃ na bhāseyya. Yampi jaññā sammukhā khīṇavādaṃ bhūtaṃ tacchaṃ anatthasaṃhitaṃ tassapi sikkheyya avacanāya. Yañca kho jaññā sammukhā khīṇavādaṃ bhūtaṃ tacchaṃ atthasaṃhitaṃ tatra kālaññū assa tassa sammukhā khīṇavādassa vacanāya. ‘Rahovādaṃ na bhāseyya, sammukhā na khīṇaṃ bhaṇe’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 329. “‘陰口を言うべきではなく、面と向かって激しい言葉(非難)を口にすべきではない’と説かれたが、これは何を縁として説かれたのか。比丘たちよ、そこで、もしその陰口が事実ではなく、真実ではなく、無益であると知るならば、決してその陰口を言うべきではない。また、もしその陰口が事実であり、真実であっても、無益であると知るならば、それも口にしないように努めるべきである。しかし、もしその陰口が事実であり、真実であり、有益であると知るならば、その陰口を言うべき適切な時を知る者であるべきである。比丘たちよ、そこで、もし面と向かっての非難が事実ではなく、真実ではなく、無益であると知るならば、決して面と向かってその非難を言うべきではない。また、もし面と向かっての非難が事実であり、真実であっても、無益であると知るならば、それも口にしないように努めるべきである。しかし、もし面と向かっての非難が事実であり、真実であり、有益であると知るならば、その面と向かっての非難を言うべき適切な時を知る者であるべきである。‘陰口を言うべきではなく、面と向かって激しい言葉を口にすべきではない’と説かれたのは、このことを縁として説かれたのである。” 330. ‘‘‘Ataramānova bhāseyya no taramāno’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Tatra, bhikkhave, taramānassa bhāsato kāyopi kilamati, cittampi upahaññati, saropi upahaññati, kaṇṭhopi āturīyati, avisaṭṭhampi hoti aviññeyyaṃ taramānassa bhāsitaṃ. Tatra, bhikkhave, ataramānassa bhāsato kāyopi na kilamati, cittampi na upahaññati, saropi na upahaññati, kaṇṭhopi na āturīyati, visaṭṭhampi hoti viññeyyaṃ ataramānassa bhāsitaṃ. ‘Ataramānova bhāseyya, no taramāno’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 330. “‘急がずに話すべきであり、急いで話すべきではない’と説かれたが、これは何を縁として説かれたのか。比丘たちよ、急いで話す者においては、体も疲れ、心も害され、声も損なわれ、喉も痛み、言葉も不明瞭になり、急いで話されたことは理解しがたい。比丘たちよ、急がずに話す者においては、体も疲れず、心も害されず、声も損なわれず、喉も痛まず、言葉も明瞭になり、急がずに話されたことは理解しやすい。‘急がずに話すべきであり、急いで話すべきではない’と説かれたのは、このことを縁として説かれたのである。” 331. ‘‘‘Janapadaniruttiṃ [Pg.278] nābhiniveseyya, samaññaṃ nātidhāveyyā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Kathañca, bhikkhave, janapadaniruttiyā ca abhiniveso hoti samaññāya ca atisāro? Idha, bhikkhave, tadevekaccesu janapadesu ‘pātī’ti sañjānanti, ‘patta’nti sañjānanti, ‘vitta’nti sañjānanti, ‘sarāva’nti sañjānanti ‘dhāropa’nti sañjānanti, ‘poṇa’nti sañjānanti, ‘pisīlava’nti sañjānanti. Iti yathā yathā naṃ tesu tesu janapadesu sañjānanti tathā tathā thāmasā parāmāsā abhinivissa voharati – ‘idameva saccaṃ, moghamañña’nti. Evaṃ kho, bhikkhave, janapadaniruttiyā ca abhiniveso hoti samaññāya ca atisāro. 331. “地方の言葉に固執してはならず、世間の通称を逸脱してはならない”と。このように説かれたが、これは何を縁として説かれたのか。比丘たちよ、どのようにして地方の言葉への固執があり、世間の通称の逸脱があるのか。比丘たちよ、ここに、ある地方では同じ一つの器を“パーティ”と知り、ある地方では“パッタ”と知り、“ヴィッタ”と知り、“サラーヴァ”と知り、“ダーローパ”と知り、“ポーナ”と知り、“ピシーラヴァ”と知る。このように、それぞれの地方で知られている通りに、執着し、誤って把握し、固執して“これのみが真実であり、他は虚妄である”と言って語る。比丘たちよ、このようにして地方の言葉への固執があり、世間の通称の逸脱がある。 332. ‘‘Kathañca, bhikkhave, janapadaniruttiyā ca anabhiniveso hoti samaññāya ca anatisāro? Idha, bhikkhave, tadevekaccesu janapadesu ‘pātī’ti sañjānanti, ‘patta’nti sañjānanti, ‘vitta’nti sañjānanti, ‘sarāva’nti sañjānanti, ‘dhāropa’nti sañjānanti, ‘poṇa’nti sañjānanti, ‘pisīlava’nti sañjānanti. Iti yathā yathā naṃ tesu tesu janapadesu sañjānanti ‘idaṃ kira me āyasmanto sandhāya voharantī’ti tathā tathā voharati aparāmasaṃ. Evaṃ kho, bhikkhave, janapadaniruttiyā ca anabhiniveso hoti, samaññāya ca anatisāro. ‘Janapadaniruttiṃ nābhiniveseyya samaññaṃ nātidhāveyyā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 332. 比丘たちよ、では、どのようにして地方の言葉への固執がなく、世間の通称の逸脱がないのか。比丘たちよ、ここに、ある地方では同じ一つの器を“パーティ”と知り、“パッタ”と知り、“ヴィッタ”と知り、“サラーヴァ”と知り、“ダーローパ”と知り、“ポーナ”と知り、“ピシーラヴァ”と知る。このように、それぞれの地方で知られている通りに、“この尊者たちは、これを指して語っているのだ”と心に留めて、執着することなく、その通りに語る。比丘たちよ、このようにして地方の言葉への固執がなく、世間の通称の逸脱がない。“地方の言葉に固執してはならず、世間の通称を逸脱してはならない”と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。 333. ‘‘Tatra, bhikkhave, yo kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogo hīno gammo pothujjaniko anariyo anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yo kāmapaṭisandhisukhino somanassānuyogaṃ ananuyogo hīnaṃ gammaṃ pothujjanikaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 333. 比丘たちよ、それらの中で、欲の結合による快楽にふけること、すなわち卑しく、世俗的で、凡夫の、聖ならざる、無益な喜悦の追求があるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵(煩悩)を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、欲の結合による快楽にふけること、すなわち卑しく、世俗的で、凡夫の、聖ならざる、無益な喜悦の追求をしないならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 334. ‘‘Tatra, bhikkhave, yo attakilamathānuyogo dukkho anariyo anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso [Pg.279] sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yo attakilamathānuyogaṃ ananuyogo dukkhaṃ anariyaṃ anatthasaṃhitaṃ, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 334. 比丘たちよ、それらの中で、自己を苦しめることにふけること、すなわち苦しく、聖ならざる、無益な修行があるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、自己を苦しめることにふけることをしないならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 335. ‘‘Tatra, bhikkhave, yāyaṃ majjhimā paṭipadā tathāgatena abhisambuddhā, cakkhukaraṇī ñāṇakaraṇī upasamāya abhiññāya sambodhāya nibbānāya saṃvattati, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 335. 比丘たちよ、それらの中で、如来によって悟られた中道、すなわち眼を開き、知見を生じさせ、静止、直知、正覚、涅槃のために資する修行があるならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 336. ‘‘Tatra, bhikkhave, yāyaṃ ussādanā ca apasādanā ca no ca dhammadesanā, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yāyaṃ nevussādanā ca na apasādanā ca dhammadesanā ca, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 336. 比丘たちよ、それらの中で、称賛することと、蔑むことがあり、法の教示がないならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、称賛することもなく、蔑むこともなく、ただ法の教示があるならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 337. ‘‘Tatra, bhikkhave, yamidaṃ kāmasukhaṃ mīḷhasukhaṃ pothujjanasukhaṃ anariyasukhaṃ, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yamidaṃ nekkhammasukhaṃ pavivekasukhaṃ upasamasukhaṃ sambodhisukhaṃ, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 337. 比丘たちよ、それらの中で、欲の快楽、不浄な快楽、凡夫の快楽、聖ならざる快楽があるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、出離の快楽、遠離の快楽、静止の快楽、正覚の快楽があるならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 338. ‘‘Tatra, bhikkhave, yvāyaṃ rahovādo abhūto ataccho anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yvāyaṃ rahovādo bhūto taccho anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yvāyaṃ rahovādo bhūto taccho atthasaṃhito, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 338. 比丘たちよ、それらの中で、人目につかない所での語りが、事実でなく、真実でなく、無益であるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、人目につかない所での語りが、事実であり、真実であっても、無益であるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、人目につかない所での語りが、事実であり、真実であり、有益であるならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 339. ‘‘Tatra[Pg.280], bhikkhave, yvāyaṃ sammukhā khīṇavādo abhūto ataccho anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yvāyaṃ sammukhā khīṇavādo bhūto taccho anatthasaṃhito, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yvāyaṃ sammukhā khīṇavādo bhūto taccho atthasaṃhito, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 339. 比丘たちよ、それらの中で、面と向かっての非難の言葉が、事実でなく、真実でなく、無益であるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、面と向かっての非難ের言葉が、事実であり、真実であっても、無益であるならば、その法は苦を伴い、害を伴い、悩みを伴い、熱悩を伴うものであり、誤った修行である。ゆえに、その法は塵を伴うものである。比丘たちよ、それらの中で、面と向かっての非難の言葉が、事実であり、真実であり、有益であるならば、その法は苦がなく、害がなく、悩みがなく、熱悩がなく、正しい修行である。ゆえに、その法は塵なきものである。 340. ‘‘Tatra, bhikkhave, yamidaṃ taramānassa bhāsitaṃ, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra, bhikkhave, yamidaṃ ataramānassa bhāsitaṃ, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 340. “比丘たちよ、その中で、急いで話す者の言葉は、苦しみがあり、害があり、絶望があり、熱悩がある。それは誤った実践である。ゆえに、この法は塵(煩悩)を伴うものである。比丘たちよ、その中で、急がずに話す者の言葉は、苦しみがなく、害がなく、絶望がなく、熱悩がない。それは正しい実践である。ゆえに、この法は無塵(煩悩のないもの)である。” 341. ‘‘Tatra, bhikkhave, yvāyaṃ janapadaniruttiyā ca abhiniveso samaññāya ca atisāro, sadukkho eso dhammo saupaghāto saupāyāso sapariḷāho; micchāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo saraṇo. Tatra bhikkhave, yvāyaṃ janapadaniruttiyā ca anabhiniveso samaññāya ca anatisāro, adukkho eso dhammo anupaghāto anupāyāso apariḷāho; sammāpaṭipadā. Tasmā eso dhammo araṇo. 341. “比丘たちよ、その中で、地方の言葉に固執し、世俗の呼称を逸脱することは、苦しみがあり、害があり、絶望があり、熱悩がある。それは誤った実践である。ゆえに、この法は塵を伴うものである。比丘たちよ、その中で、地方の言葉に固執せず、世俗の呼称を逸脱しないことは、苦しみがなく、害がなく、絶望がなく、熱悩がない。それは正しい実践である。ゆえに、この法は無塵である。” ‘‘Tasmātiha, bhikkhave, ‘saraṇañca dhammaṃ jānissāma, araṇañca dhammaṃ jānissāma; saraṇañca dhammaṃ ñatvā araṇañca dhammaṃ ñatvā araṇapaṭipadaṃ paṭipajjissāmā’ti evañhi vo, bhikkhave, sikkhitabbaṃ. Subhūti ca pana, bhikkhave, kulaputto araṇapaṭipadaṃ paṭipanno’’ti. “比丘たちよ、それゆえに、ここでは‘塵を伴う法を知り、無塵の法を知ろう。塵を伴う法を知り、無塵の法を知った上で、無塵の実践を歩もう’と、比丘たちよ、このように汝らは学ぶべきである。比丘たちよ、そして良家の息子スブーティは、無塵の実践を歩んでいるのである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. “世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜し、世尊の説法を喜んだ。” Araṇavibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ. “第九、無塵分別経(アラナ・ヴィバンガ・スッタ)が終わった。” 10. Dhātuvibhaṅgasuttaṃ 10. “界分別経(ダートゥ・ヴィバンガ・スッタ)” 342. Evaṃ [Pg.281] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā magadhesu cārikaṃ caramāno yena rājagahaṃ tadavasari; yena bhaggavo kumbhakāro tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhaggavaṃ kumbhakāraṃ etadavoca – ‘‘sace te, bhaggava, agaru viharemu āvesane ekaratta’’nti. ‘‘Na kho me, bhante, garu. Atthi cettha pabbajito paṭhamaṃ vāsūpagato. Sace so anujānāti, viharatha, bhante, yathāsukha’’nti. 342. “このように私は聞いた。ある時、世尊はマガダ国を遊行し、ラージャガハ(王舎城)に到着された。そして、陶工バッガヴァのところへ行き、陶工バッガヴァにこう言われた。‘バッガヴァよ、もし汝に差し支えなければ、一晩、陶工の作業場に泊めてもらいたい。’‘尊師よ、私には差し支えありません。しかし、そこには一人の出家者が先に滞在しております。もし彼が許すならば、尊師よ、どうぞお好きなようにお過ごしください。’ Tena kho pana samayena pukkusāti nāma kulaputto bhagavantaṃ uddissa saddhāya agārasmā anagāriyaṃ pabbajito. So tasmiṃ kumbhakārāvesane paṭhamaṃ vāsūpagato hoti. Atha kho bhagavā yenāyasmā pukkusāti tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ pukkusātiṃ etadavoca – ‘‘sace te, bhikkhu, agaru viharemu āvesane ekaratta’’nti. ‘‘Urundaṃ, āvuso, kumbhakārāvesanaṃ. Viharatāyasmā yathāsukha’’nti. “その時、プックサーティという名の良家の息子が、世尊を慕って信仰により家を出て、家なき身として出家していた。彼はその陶工の作業場に先に滞在していた。そこで世尊は、尊者プックサーティのところへ行き、尊者プックサーティにこう言われた。‘比丘よ、もし汝に差し支えなければ、一晩、作業場に泊めてもらいたい。’‘友よ、陶工の作業場は広いです。尊者はどうぞお好きなようにお過ごしください。’ Atha kho bhagavā kumbhakārāvesanaṃ pavisitvā ekamantaṃ tiṇasanthārakaṃ paññāpetvā nisīdi pallaṅkaṃ ābhujitvā ujuṃ kāyaṃ paṇidhāya parimukhaṃ satiṃ upaṭṭhapetvā. Atha kho bhagavā bahudeva rattiṃ nisajjāya vītināmesi. Āyasmāpi kho pukkusāti bahudeva rattiṃ nisajjāya vītināmesi. “そこで世尊は陶工の作業場に入り、片隅に草の敷物を敷き、結跏趺坐し、身を真っ直ぐに立て、目の前に正念を確立して座られた。そして世尊は、夜の多くの時間を座禅して過ごされた。尊者プックサーティもまた、夜の多くの時間を座禅して過ごした。” Atha kho bhagavato etadahosi – ‘‘pāsādikaṃ kho ayaṃ kulaputto iriyati. Yaṃnūnāhaṃ puccheyya’’nti. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ pukkusātiṃ etadavoca – ‘‘kaṃsi tvaṃ, bhikkhu, uddissa pabbajito? Ko vā te satthā? Kassa vā tvaṃ dhammaṃ rocesī’’ti? ‘‘Atthāvuso, samaṇo gotamo sakyaputto sakyakulā pabbajito. Taṃ kho pana bhagavantaṃ gotamaṃ evaṃ kalyāṇo kittisaddo abbhuggato – ‘itipi so bhagavā arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā’ti[Pg.282]. Tāhaṃ bhagavantaṃ uddissa pabbajito. So ca me bhagavā satthā. Tassa cāhaṃ bhagavato dhammaṃ rocemī’’ti. ‘‘Kahaṃ pana, bhikkhu, etarahi so bhagavā viharati arahaṃ sammāsambuddho’’ti. ‘‘Atthāvuso, uttaresu janapadesu sāvatthi nāma nagaraṃ. Tattha so bhagavā etarahi viharati arahaṃ sammāsambuddho’’ti. ‘‘Diṭṭhapubbo pana te, bhikkhu, so bhagavā; disvā ca pana jāneyyāsī’’ti? ‘‘Na kho me, āvuso, diṭṭhapubbo so bhagavā; disvā cāhaṃ na jāneyya’’nti. “その時、世尊にこのような思いが浮かんだ。‘この良家の息子は、清らかな立ち居振る舞いをしている。私が彼に尋ねてみるのはどうだろうか。’そこで世尊は尊者プックサーティにこう言われた。‘比丘よ、汝は誰を慕って出家したのか。汝の師は誰か。汝は誰の教えを好むのか。’‘友よ、釈迦族の息子で、釈迦族から出家した沙門ゴータマという方がおられます。その世尊ゴータマについては、このような良い評判が広まっています。“かの世尊は、阿羅漢であり、正等覚者であり、明行足であり、善逝であり、世間解であり、無上士・調御丈夫であり、天人師であり、仏陀であり、世尊である”と。私はその世尊を慕って出家しました。その世尊こそが私の師であり、私はその世尊の教えを好みます。’‘比丘よ、では、その阿羅漢であり正等覚者である世尊は、今どこにおられるのか。’‘友よ、北方の地方にサーヴァッティーという名の町があります。今、その阿羅漢であり正等覚者である世尊は、そこにおられます。’‘比丘よ、汝はその世尊に会ったことがあるか。また、会えばその方だと分かるか。’‘友よ、私はその世尊に会ったことがありません。ですから、会ってもその方だとは分からないでしょう。’ Atha kho bhagavato etadahosi – ‘‘mamañca khvāyaṃ kulaputto uddissa pabbajito. Yaṃnūnassāhaṃ dhammaṃ deseyya’’nti. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ pukkusātiṃ āmantesi – ‘‘dhammaṃ te, bhikkhu, desessāmi. Taṃ suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā pukkusāti bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – “その時、世尊にこのような思いが浮かんだ。‘この良家の息子は、私を慕って出家したのだ。私が彼に法を説くのはどうだろうか。’そこで世尊は尊者プックサーティに呼びかけられた。‘比丘よ、汝に法を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。説くことにしよう。’‘友よ、承知いたしました’と、尊者プックサーティは世尊に応答した。世尊はこう言われた。” 343. ‘‘‘Chadhāturo ayaṃ, bhikkhu, puriso chaphassāyatano aṭṭhārasamanopavicāro caturādhiṭṭhāno; yattha ṭhitaṃ maññassavā nappavattanti, maññassave kho pana nappavattamāne muni santoti vuccati. Paññaṃ nappamajjeyya, saccamanurakkheyya, cāgamanubrūheyya, santimeva so sikkheyyā’ti – ayamuddeso dhātuvibhaṅgassa. 343. “‘比丘よ、この人間は六界(六つの要素)から成り、六触処(六つの接触の場)があり、十八意近行(十八の心の動き)があり、四つの立脚点がある。そこに立つ者には、慢心による妄想が生じない。慢心による妄想が生じないとき、その者は“静穏なる聖者(ムニ)”と呼ばれる。智慧を怠らず、真実を守り、捨離を増進し、静寂を学ぶべきである。これが界分別の要綱である。’ 344. ‘‘‘Chadhāturo ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? (Chayimā, bhikkhu, dhātuyo) – pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu, ākāsadhātu, viññāṇadhātu. ‘Chadhāturo ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 344. “‘“比丘よ、この人間は六界から成る”と、このように説かれた。それは何を縁として説かれたのか。比丘よ、これら六つの界がある。地界、水界、火界、風界、空界、識界である。“比丘よ、この人間は六界から成る”と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。’ 345. ‘‘‘Chaphassāyatano ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhusamphassāyatanaṃ, sotasamphassāyatanaṃ, ghānasamphassāyatanaṃ, jivhāsamphassāyatanaṃ, kāyasamphassāyatanaṃ, manosamphassāyatanaṃ. ‘Chaphassāyatano ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 345. “比丘よ、‘この人は六つの触処(そくしょ)を持つ’と説かれたが、それは何を縁として説かれたのか。眼触処、耳触処、鼻触処、舌触処、身触処、意触処である。‘比丘よ、この人は六つの触処を持つ’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。” 346. ‘‘‘Aṭṭhārasamanopavicāro [Pg.283] ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhunā rūpaṃ disvā somanassaṭṭhānīyaṃ rūpaṃ upavicarati, domanassaṭṭhānīyaṃ rūpaṃ upavicarati, upekkhāṭṭhānīyaṃ rūpaṃ upavicarati; sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya somanassaṭṭhānīyaṃ dhammaṃ upavicarati, domanassaṭṭhānīyaṃ dhammaṃ upavicarati, upekkhāṭṭhānīyaṃ dhammaṃ upavicarati – iti cha somanassupavicārā, cha domanassupavicārā, cha upekkhupavicārā. ‘Aṭṭhārasamanopavicāro ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 346. “比丘よ、‘この人は十八の意の近行(きんぎょう)を持つ’と説かれたが、それは何を縁として説かれたのか。眼で色を見て、喜悦(きえつ)の場所となる色を詳しく調べ、不快の場所となる色を詳しく調べ、等持(とうじ)の場所となる色を詳しく調べる。耳で声を聞いて……(中略)……鼻で香を嗅いで……舌で味を味わって……身で触れて……意で法を認知して、喜悦の場所となる法を詳しく調べ、不快の場所となる法を詳しく調べ、等持の場所となる法を詳しく調べる。このように、六つの喜悦の近行、六つの不快の近行、六つの等持の近行がある。‘比丘よ、この人は十八の意の近行を持つ’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。” 347. ‘‘‘Caturādhiṭṭhāno ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Paññādhiṭṭhāno, saccādhiṭṭhāno, cāgādhiṭṭhāno, upasamādhiṭṭhāno. ‘Caturādhiṭṭhāno ayaṃ, bhikkhu, puriso’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 347. “比丘よ、‘この人は四つの拠所(こしょ)を持つ’と説かれたが、それは何を縁として説かれたのか。智慧の拠所、真実の拠所、捨離(しゃり)の拠所、寂静(じゃくじょう)の拠所である。‘比丘よ、この人は四つの拠所を持つ’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。” 348. ‘‘‘Paññaṃ nappamajjeyya, saccamanurakkheyya, cāgamanubrūheyya, santimeva so sikkheyyā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Kathañca, bhikkhu, paññaṃ nappamajjati? Chayimā, bhikkhu, dhātuyo – pathavīdhātu, āpodhātu, tejodhātu, vāyodhātu, ākāsadhātu, viññāṇadhātu. 348. “‘智慧を怠らず、真実を守り、捨離を増進し、寂静をこそ学ぶべきである’と説かれたが、それは何を縁として説かれたのか。比丘よ、どのようにして智慧を怠らないのか。比丘よ、これら六つの界(かい)がある。地界、水界、火界、風界、空界、識界である。” 349. ‘‘Katamā ca, bhikkhu, pathavīdhātu? Pathavīdhātu siyā ajjhattikā siyā bāhirā. Katamā ca, bhikkhu, ajjhattikā pathavīdhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ kakkhaḷaṃ kharigataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – kesā lomā nakhā dantā taco maṃsaṃ nhāru aṭṭhi aṭṭhimiñjaṃ vakkaṃ hadayaṃ yakanaṃ kilomakaṃ pihakaṃ papphāsaṃ antaṃ antaguṇaṃ udariyaṃ karīsaṃ, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ kakkhaḷaṃ kharigataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, bhikkhu, ajjhattikā pathavīdhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā pathavīdhātu yā ca bāhirā pathavīdhātu pathavīdhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama nesohamasmi na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā pathavīdhātuyā nibbindati, pathavīdhātuyā cittaṃ virājeti. 349. “比丘よ、地界(ちかい)とは何か。地界には内なるものと外なるものがある。比丘よ、内なる地界とは何か。内にあり、個々人に備わり、堅く、粗く、執受(しゅうじゅ)されたものである。例えば、髪、毛、爪、歯、皮、肉、筋、骨、骨髄、腎臓、心臓、肝臓、肋膜、脾臓、肺、大腸、小腸、胃の中の物、糞、あるいはその他、内にあり、個々人に備わり、堅く、粗く、執受されたものである。比丘よ、これを内なる地界という。内なる地界も外なる地界も、ともに地界にすぎない。それを‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我(が)ではない’と、このようにあるがままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにあるがままに正しい智慧をもって見て、地界を厭離(おんり)し、地界に対して心を離欲させるのである。” 350. ‘‘Katamā [Pg.284] ca, bhikkhu, āpodhātu? Āpodhātu siyā ajjhattikā siyā bāhirā. Katamā ca, bhikkhu, ajjhattikā āpodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ āpo āpogataṃ upādinnaṃ seyyathidaṃ – pittaṃ semhaṃ pubbo lohitaṃ sedo medo assu vasā kheḷo siṅghāṇikā lasikā muttaṃ, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ āpo āpogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, bhikkhu, ajjhattikā āpodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā āpodhātu yā ca bāhirā āpodhātu āpodhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā āpodhātuyā nibbindati, āpodhātuyā cittaṃ virājeti. 350. “比丘よ、水界(すいかい)とは何か。水界には内なるものと外なるものがある。比丘よ、内なる水界とは何か。内にあり、個々人に備わり、水状で、流動的で、執受されたものである。例えば、胆汁、痰、膿、血液、汗、脂肪、涙、皮脂、唾液、鼻汁、関節液、尿、あるいはその他、内にあり、個々人に備わり、水状で、流動的で、執受されたものである。比丘よ、これを内なる水界という。内なる水界も外なる水界も、ともに水界にすぎない。それを‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と、このようにあるがままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにあるがままに正しい智慧をもって見て、水界を厭離し、水界に対して心を離欲させるのである。” 351. ‘‘Katamā ca, bhikkhu, tejodhātu? Tejodhātu siyā ajjhattikā siyā bāhirā. Katamā ca, bhikkhu, ajjhattikā tejodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ tejo tejogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – yena ca santappati, yena ca jīrīyati, yena ca pariḍayhati, yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ sammā pariṇāmaṃ gacchati, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ tejo tejogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, bhikkhu, ajjhattikā tejodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā tejodhātu yā ca bāhirā tejodhātu tejodhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā tejodhātuyā nibbindati, tejodhātuyā cittaṃ virājeti. 351. “比丘よ、火界(かかい)とは何か。火界には内なるものと外なるものがある。比丘よ、内なる火界とは何か。内にあり、個々人に備わり、熱性を持ち、熱の状態にあり、執受されたものである。例えば、それによって(体が)温まり、それによって老い、それによって燃え上がり、それによって食べたもの、飲んだもの、噛んだもの、味わったものが正しく消化されるもの、あるいはその他、内にあり、個々人に備わり、熱性を持ち、熱の状態にあり、執受されたものである。比丘よ、これを内なる火界という。内なる火界も外なる火界も、ともに火界にすぎない。それを‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と、このようにあるがままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにあるがままに正しい智慧をもって見て、火界を厭離し、火界に対して心を離欲させるのである。” 352. ‘‘Katamā ca, bhikkhu, vāyodhātu? Vāyodhātu siyā ajjhattikā siyā bāhirā. Katamā ca, bhikkhu, ajjhattikā vāyodhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – uddhaṅgamā vātā adhogamā vātā kucchisayā vātā koṭṭhāsayā vātā aṅgamaṅgānusārino vātā assāso passāso iti, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ vāyo vāyogataṃ upādinnaṃ – ayaṃ vuccati, bhikkhu, ajjhattikā vāyodhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā vāyodhātu yā ca bāhirā vāyodhātu vāyodhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi[Pg.285], na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā vāyodhātuyā nibbindati, vāyodhātuyā cittaṃ virājeti. 352. “比丘よ、風界(風の要素)とは何か。風界には内的なものと外的なものがある。比丘よ、内的な風界とは何か。内側にあり、個々人に属し、風の状態にあり、執受された(業によって生じた)ものである。すなわち、上に向かう風、下に向かう風、腹中の風、腸内の風、肢体を巡る風、入息と出息、あるいはその他、内側にあり、個々人に属し、風の状態にあり、執受されたいかなるものでも、比丘よ、これを内的な風界と呼ぶ。内的な風界も外的な風界も、すべてはただ風界である。‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我(アートマン)ではない’と、このようにあるがままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにあるがままに正しい智慧をもって見て、風界を厭離し、風界への執着を離れる。” 353. ‘‘Katamā ca, bhikkhu, ākāsadhātu? Ākāsadhātu siyā ajjhattikā siyā bāhirā. Katamā ca, bhikkhu, ajjhattikā ākāsadhātu? Yaṃ ajjhattaṃ paccattaṃ ākāsaṃ ākāsagataṃ upādinnaṃ, seyyathidaṃ – kaṇṇacchiddaṃ nāsacchiddaṃ mukhadvāraṃ yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ ajjhoharati, yattha ca asitapītakhāyitasāyitaṃ santiṭṭhati, yena ca asitapītakhāyitasāyitaṃ adhobhāgaṃ nikkhamati, yaṃ vā panaññampi kiñci ajjhattaṃ paccattaṃ ākāsaṃ ākāsagataṃ aghaṃ aghagataṃ vivaraṃ vivaragataṃ asamphuṭṭhaṃ maṃsalohitehi upādinnaṃ – ayaṃ vuccati bhikkhu ajjhattikā ākāsadhātu. Yā ceva kho pana ajjhattikā ākāsadhātu yā ca bāhirā ākāsadhātu ākāsadhāturevesā. ‘Taṃ netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti – evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya daṭṭhabbaṃ. Evametaṃ yathābhūtaṃ sammappaññāya disvā ākāsadhātuyā nibbindati, ākāsadhātuyā cittaṃ virājeti. 353. “比丘よ、虚空界(空間の要素)とは何か。虚空界には内的なものと外的なものがある。比丘よ、内的な虚空界とは何か。内側にあり、個々人に属し、空間の状態にあり、執受されたものである。すなわち、耳の穴、鼻の穴、口の門、それによって食べたもの、飲んだもの、噛んだもの、味わったものを飲み込み、それによって食べたもの、飲んだもの、噛んだもの、味わったものが留まり、それによって食べたもの、飲んだもの、噛んだもの、味わったものが下部から排出される空間、あるいはその他、内側にあり、個々人に属し、空間の状態にあり、空隙であり、肉や血に触れられていない、執受されたいかなるものでも、比丘よ、これを内的な虚空界と呼ぶ。内的な虚空界も外的な虚空界も、すべてはただ虚空界である。‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と、このようにあるがままに正しい智慧をもって見るべきである。このようにあるがままに正しい智慧をもって見て、虚空界を厭離し、虚空界への執着を離れる。” 354. ‘‘Athāparaṃ viññāṇaṃyeva avasissati parisuddhaṃ pariyodātaṃ. Tena ca viññāṇena kiṃ vijānāti? ‘Sukha’ntipi vijānāti, ‘dukkha’ntipi vijānāti, ‘adukkhamasukha’ntipi vijānāti. Sukhavedaniyaṃ, bhikkhu, phassaṃ paṭicca uppajjati sukhā vedanā. So sukhaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘sukhaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti. ‘Tasseva sukhavedaniyassa phassassa nirodhā yaṃ tajjaṃ vedayitaṃ sukhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppannā sukhā vedanā sā nirujjhati, sā vūpasammatī’ti pajānāti. 354. “さらにその後に、清浄で遍白な(輝く)識だけが残る。その識によって何を知るのか。‘楽である’とも知り、‘苦である’とも知り、‘不苦不楽である’とも知る。比丘よ、楽をもたらす接触(楽受されるべき触)に縁って、楽の感受(楽受)が生じる。彼は楽の感受を経験しているとき、‘私は楽の感受を経験している’と如実に知る。その楽をもたらす接触が滅することによって、その接触に対応して生じた、楽をもたらす接触に縁って生じた楽の感受は滅し、静まると如実に知る。” 355. ‘‘Dukkhavedaniyaṃ, bhikkhu, phassaṃ paṭicca uppajjati dukkhā vedanā. So dukkhaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘dukkhaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti. ‘Tasseva dukkhavedaniyassa phassassa nirodhā yaṃ tajjaṃ vedayitaṃ dukkhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppannā dukkhā vedanā sā nirujjhati, sā vūpasammatī’ti pajānāti. 355. “比丘よ、苦をもたらす接触に縁って、苦の感受(苦受)が生じる。彼は苦の感受を経験しているとき、‘私は苦の感受を経験している’と如実に知る。その苦をもたらす接触が滅することによって、その接触に対応して生じた、苦をもたらす接触に縁って生じた苦の感受は滅し、静まると如実に知る。” 356. ‘‘Adukkhamasukhavedaniyaṃ, bhikkhu, phassaṃ paṭicca uppajjati adukkhamasukhā vedanā. So adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti [Pg.286] pajānāti. ‘Tasseva adukkhamasukhavedaniyassa phassassa nirodhā yaṃ tajjaṃ vedayitaṃ adukkhamasukhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppannā adukkhamasukhā vedanā sā nirujjhati, sā vūpasammatī’ti pajānāti. 356. “比丘よ、不苦不楽をもたらす接触に縁って、不苦不楽の感受(不苦不楽受)が生じる。彼は不苦不楽の感受を経験しているとき、‘私は不苦不楽の感受を経験している’と如実に知る。その不苦不楽をもたらす接触が滅することによって、その接触に対応して生じた、不苦不楽をもたらす接触に縁って生じた不苦不楽の感受は滅し、静まると如実に知る。” 357. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhu, dvinnaṃ kaṭṭhānaṃ saṅghaṭṭā samodhānā usmā jāyati, tejo abhinibbattati, tesaṃyeva dvinnaṃ kaṭṭhānaṃ nānābhāvā vikkhepā yā tajjā usmā sā nirujjhati, sā vūpasammati; evameva kho, bhikkhu, sukhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppajjati sukhā vedanā. So sukhaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘sukhaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti. ‘Tasseva sukhavedaniyassa phassassa nirodhā yaṃ tajjaṃ vedayitaṃ sukhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppannā sukhā vedanā sā nirujjhati, sā vūpasammatī’ti pajānāti. 357. “比丘よ、例えば、二本の木をこすり合わせ、合わせることによって熱が生じ、火が発生するが、その二本の木を離し、別々にすることによって、その摩擦に対応して生じた熱が滅し、静まるようなものである。比丘よ、それと同じように、楽をもたらす接触に縁って、楽の感受が生じる。彼は楽の感受を経験しているとき、‘私は楽の感受を経験している’と如実に知る。その楽をもたらす接触が滅することによって、その接触に対応して生じた、楽をもたらす接触に縁って生じた楽の感受は滅し、静まると如実に知る。” 358. ‘‘Dukkhavedaniyaṃ, bhikkhu, phassaṃ paṭicca uppajjati dukkhā vedanā. So dukkhaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘dukkhaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti. ‘Tasseva dukkhavedaniyassa phassassa nirodhā yaṃ tajjaṃ vedayitaṃ dukkhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppannā dukkhā vedanā sā nirujjhati, sā vūpasammatī’ti pajānāti. 358. “比丘よ、苦をもたらす接触に縁って、苦の感受が生じる。彼は苦の感受を経験しているとき、‘私は苦の感受を経験している’と如実に知る。その苦をもたらす接触が滅することによって、その接触に対応して生じた、苦をもたらす接触に縁って生じた苦の感受は滅し、静まると如実に知る。” 359. ‘‘Adukkhamasukhavedaniyaṃ, bhikkhu, phassaṃ paṭicca uppajjati adukkhamasukhā vedanā. So adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘adukkhamasukhaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti. ‘Tasseva adukkhamasukhavedaniyassa phassassa nirodhā yaṃ tajjaṃ vedayitaṃ adukkhamasukhavedaniyaṃ phassaṃ paṭicca uppannā adukkhamasukhā vedanā sā nirujjhati, sā vūpasammatī’ti pajānāti. 359. “比丘よ、不苦不楽をもたらす接触に縁って、不苦不楽の感受が生じる。彼は不苦不楽の感受を経験しているとき、‘私は不苦不楽の感受を経験している’と如実に知る。その不苦不楽をもたらす接触が滅することによって、その接触に対応して生じた、不苦不楽をもたらす接触に縁って生じた不苦不楽の感受は滅し、静まると如実に知る。” 360. ‘‘Athāparaṃ upekkhāyeva avasissati parisuddhā pariyodātā mudu ca kammaññā ca pabhassarā ca. Seyyathāpi, bhikkhu, dakkho suvaṇṇakāro vā suvaṇṇakārantevāsī vā ukkaṃ bandheyya, ukkaṃ bandhitvā ukkāmukhaṃ ālimpeyya, ukkāmukhaṃ ālimpetvā saṇḍāsena jātarūpaṃ gahetvā ukkāmukhe pakkhipeyya, tamenaṃ kālena kālaṃ abhidhameyya, kālena kālaṃ udakena paripphoseyya, kālena kālaṃ ajjhupekkheyya, taṃ hoti jātarūpaṃ sudhantaṃ niddhantaṃ nīhaṭaṃ ninnītakasāvaṃ mudu ca kammaññañca pabhassarañca, yassā yassā ca piḷandhanavikatiyā ākaṅkhati – yadi paṭṭikāya yadi [Pg.287] kuṇḍalāya yadi gīveyyakāya yadi suvaṇṇamālāya tañcassa atthaṃ anubhoti; evameva kho, bhikkhu, athāparaṃ upekkhāyeva avasissati parisuddhā pariyodātā mudu ca kammaññā ca pabhassarā ca. 360. “さらにその後に、清浄で、極めて白く、柔軟で、適業であり、輝きのある捨(ウペッカー)のみが残ります。比丘よ、例えば、熟練した金細工師、あるいは金細工師の弟子が、炉を築き、炉を築いてから炉口を塗り、炉口を塗ってから、やっとこで金を掴んで炉口に入れ、それを時々吹き、時々水をふりかけ、時々見守るようなものです。その金は、よく精錬され、不純物が除かれ、汚れが取り除かれ、不純な色が消えて、柔軟で、適業であり、輝きのあるものとなります。彼が望むどのような装身具の種類であっても、――それが平打ちの紐であれ、耳飾りであれ、首飾りであれ、金の華鬘であれ――その目的を達します。比丘よ、それと同じように、さらにその後に、清浄で、極めて白く、柔軟で、適業であり、輝きのある捨のみが残ります。” 361. ‘‘So evaṃ pajānāti – ‘imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ ākāsānañcāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ. Evaṃ me ayaṃ upekkhā taṃnissitā tadupādānā ciraṃ dīghamaddhānaṃ tiṭṭheyya. Imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ viññāṇañcāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ. Evaṃ me ayaṃ upekkhā taṃnissitā tadupādānā ciraṃ dīghamaddhānaṃ tiṭṭheyya. Imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ ākiñcaññāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ. Evaṃ me ayaṃ upekkhā taṃnissitā tadupādānā ciraṃ dīghamaddhānaṃ tiṭṭheyya. Imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ. Evaṃ me ayaṃ upekkhā taṃnissitā tadupādānā ciraṃ dīghamaddhānaṃ tiṭṭheyyā’’’ti. 361. “彼は次のように知ります。‘もし私が、このように清浄で、このように極めて白いこの捨を、空無辺処へと導き、それに随順する心を修習するならば、私のこの捨は、それに依存し、それを執受して、長い間、長い期間にわたって留まるであろう。もし私が、この捨を識無辺処へと導き、それに随順する心を修習するならば、私のこの捨は、それに依存し、それを執受して、長い間、長い期間にわたって留まるであろう。もし私が、この捨を無所有処へと導き、それに随順する心を修習するならば、私のこの捨は、それに依存し、それを執受して、長い間、長い期間にわたって留まるであろう。もし私が、この捨を非想非非想処へと導き、それに随順する心を修習するならば、私のこの捨は、それに依存し、それを執受して、長い間、長い期間にわたって留まるであろう’と。” 362. ‘‘So evaṃ pajānāti – ‘imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ ākāsānañcāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ; saṅkhatametaṃ. Imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ viññāṇañcāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ; saṅkhatametaṃ. Imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ ākiñcaññāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ; saṅkhatametaṃ. Imañce ahaṃ upekkhaṃ evaṃ parisuddhaṃ evaṃ pariyodātaṃ nevasaññānāsaññāyatanaṃ upasaṃhareyyaṃ, tadanudhammañca cittaṃ bhāveyyaṃ; saṅkhatameta’’’nti. 362. “彼は次のように知ります。‘もし私が、このように清浄で、このように極めて白いこの捨を、空無辺処へと導き、それに随順する心を修習したとしても、それは作られたもの(有為)である。もし私が、この捨を識無辺処へと導き、それに随順する心を修習したとしても、それは作られたもの(有為)である。もし私が、この捨を無所有処へと導き、それに随順する心を修習したとしても、それは作られたもの(有為)である。もし私が、この捨を非想非非想処へと導き、それに随順する心を修習したとしても、それは作られたもの(有為)である’と。” ‘‘So neva taṃ abhisaṅkharoti, na abhisañcetayati bhavāya vā vibhavāya vā. So anabhisaṅkharonto anabhisañcetayanto bhavāya vā vibhavāya vā na kiñci loke upādiyati, anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaṃyeva parinibbāyati. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. “彼は、生存(有)のためにも非生存(無有)のためにも、それを形成せず、意図することもありません。彼は、生存のためにも非生存のためにも形成せず、意図することなく、世の中の何ものにも執着しません。執着しないので、渇望することがありません。渇望しないので、自ら完全に涅槃に入ります。‘生は尽きた。梵行は完成した。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪回)に戻ることはない’と知ります。” 363. ‘‘So sukhañce vedanaṃ vedeti, ‘sā aniccā’ti pajānāti, ‘anajjhositā’ti pajānāti, ‘anabhinanditā’ti pajānāti. Dukkhañce vedanaṃ vedeti[Pg.288], ‘sā aniccā’ti pajānāti, ‘anajjhositā’ti pajānāti, ‘anabhinanditā’ti pajānāti. Adukkhamasukhañce vedanaṃ vedeti, ‘sā aniccā’ti pajānāti, ‘anajjhositā’ti pajānāti, ‘anabhinanditā’ti pajānāti. 363. “彼は、もし楽受を感じるならば、‘それは無常である’と知り、‘それに執着していない’と知り、‘それを喜んでいない’と知ります。苦受を感じるならば、‘それは無常である’と知り、‘それに執着していない’と知り、‘それを喜んでいない’と知ります。不苦不楽受を感じるならば、‘それは無常である’と知り、‘それに執着していない’と知り、‘それを喜んでいない’と知ります。” 364. ‘‘So sukhañce vedanaṃ vedeti, visaṃyutto naṃ vedeti; dukkhañce vedanaṃ vedeti, visaṃyutto naṃ vedeti; adukkhamasukhañce vedanaṃ vedeti, visaṃyutto naṃ vedeti. So kāyapariyantikaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘kāyapariyantikaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti, jīvitapariyantikaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘jīvitapariyantikaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti, ‘kāyassa bhedā paraṃ maraṇā uddhaṃ jīvitapariyādānā idheva sabbavedayitāni anabhinanditāni sītībhavissantī’ti pajānāti. 364. “彼は、もし楽受を感じるならば、それから離れて(離繋して)それを感じます。苦受を感じるならば、それから離れてそれを感じます。不苦不楽受を感じるならば、それから離れてそれを感じます。彼は、身体を限界とする感受を感じながら、‘身体を限界とする感受を感じている’と知ります。命を限界とする感受を感じながら、‘命を限界とする感受を感じている’と知ります。‘身体が崩壊し、死んだ後、命が尽きたならば、この世において、すべての感じられるものは喜ばれることなく、冷たくなって消えるであろう’と知ります。” 365. ‘‘Seyyathāpi, bhikkhu, telañca paṭicca vaṭṭiñca paṭicca telappadīpo jhāyati; tasseva telassa ca vaṭṭiyā ca pariyādānā aññassa ca anupahārā anāhāro nibbāyati; evameva kho, bhikkhu, kāyapariyantikaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘kāyapariyantikaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti, jīvitapariyantikaṃ vedanaṃ vedayamāno ‘jīvitapariyantikaṃ vedanaṃ vedayāmī’ti pajānāti, ‘kāyassa bhedā paraṃ maraṇā uddhaṃ jīvitapariyādānā idheva sabbavedayitāni anabhinanditāni sītībhavissantī’ti pajānāti. Tasmā evaṃ samannāgato bhikkhu iminā paramena paññādhiṭṭhānena samannāgato hoti. Esā hi, bhikkhu, paramā ariyā paññā yadidaṃ – sabbadukkhakkhaye ñāṇaṃ. 365. “比丘よ、例えば、油と芯に縁って油灯がともり、その油と芯が尽き、新たな補給がないために、燃料がなくなって消えるようなものです。比丘よ、それと同じように、身体を限界とする感受を感じながら、‘身体を限界とする感受を感じている’と知り、命を限界とする感受を感じながら、‘命を限界とする感受を感じている’と知ります。‘身体が崩壊し、死んだ後、命が尽きたならば、この世において、すべての感じられるものは喜ばれることなく、冷たくなって消えるであろう’と知ります。それゆえ、このように具足した比丘は、この至高の智慧の確立(智慧の依処)を具足した者となります。比丘よ、これこそが至高で聖なる智慧、すなわち‘一切の苦の滅尽に関する知’なのです。” 366. ‘‘Tassa sā vimutti sacce ṭhitā akuppā hoti. Tañhi, bhikkhu, musā yaṃ mosadhammaṃ, taṃ saccaṃ yaṃ amosadhammaṃ nibbānaṃ. Tasmā evaṃ samannāgato bhikkhu iminā paramena saccādhiṭṭhānena samannāgato hoti. Etañhi, bhikkhu, paramaṃ ariyasaccaṃ yadidaṃ – amosadhammaṃ nibbānaṃ. 366. その比丘の解脱は真理(涅槃)に立脚しており、揺るぎないものである。比丘よ、滅びゆく性質のものは虚偽であり、滅びることのない性質のものは真実、すなわち涅槃である。それゆえ、このように具足した比丘は、この至高の真実の決意(真実住)を具足している。比丘よ、滅びることのない性質である涅槃こそが、至高の聖なる真理である。 367. ‘‘Tasseva kho pana pubbe aviddasuno upadhī honti samattā samādinnā. Tyāssa pahīnā honti ucchinnamūlā tālāvatthukatā anabhāvaṃkatā āyatiṃ anuppādadhammā. Tasmā evaṃ samannāgato bhikkhu [Pg.289] iminā paramena cāgādhiṭṭhānena samannāgato hoti. Eso hi, bhikkhu, paramo ariyo cāgo yadidaṃ – sabbūpadhipaṭinissaggo. 367. かつて無明の中にあった彼には、完全に執着された生存の基盤(依、ウパディ)があった。しかし今、それらは捨て去られ、根絶され、多羅樹の切り株のようにされ、跡形もなくなり、将来二度と生じないものとなった。それゆえ、このように具足した比丘は、この至高の捨離の決意(捨離住)を具足している。比丘よ、あらゆる生存の基盤を投げ捨てることこそが、至高の聖なる捨離である。 368. ‘‘Tasseva kho pana pubbe aviddasuno abhijjhā hoti chando sārāgo. Svāssa pahīno hoti ucchinnamūlo tālāvatthukato anabhāvaṃkato āyatiṃ anuppādadhammo. Tasseva kho pana pubbe aviddasuno āghāto hoti byāpādo sampadoso. Svāssa pahīno hoti ucchinnamūlo tālāvatthukato anabhāvaṃkato āyatiṃ anuppādadhammo. Tasseva kho pana pubbe aviddasuno avijjā hoti sammoho. Svāssa pahīno hoti ucchinnamūlo tālāvatthukato anabhāvaṃkato āyatiṃ anuppādadhammo. Tasmā evaṃ samannāgato bhikkhu iminā paramena upasamādhiṭṭhānena samannāgato hoti. Eso hi, bhikkhu, paramo ariyo upasamo yadidaṃ – rāgadosamohānaṃ upasamo. ‘Paññaṃ nappamajjeyya, saccamanurakkheyya, cāgamanubrūheyya, santimeva so sikkheyyā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. 368. かつて無明の中にあった彼には、貪欲、欲求、強い愛着があったが、それらは捨て去られ、根絶され、将来二度と生じないものとなった。また、かつて彼には怨恨、悪意、怒りがあったが、それらも捨て去られ、根絶された。また、かつて彼には無明と迷妄があったが、それらも捨て去られ、根絶された。それゆえ、このように具足した比丘は、この至高の静寂の決意(静寂住)を具足している。比丘よ、貪・瞋・痴の鎮まりこそが、至高の聖なる静寂である。“智慧を怠らず、真実を守り、捨離を増進し、静寂を学ぶべし”と説かれたのは、このことを指して説かれたのである。 369. ‘‘‘Yattha ṭhitaṃ maññassavā nappavattanti, maññassave kho pana nappavattamāne muni santoti vuccatī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? ‘Asmī’ti, bhikkhu, maññitametaṃ, ‘ayamahamasmī’ti maññitametaṃ, ‘bhavissa’nti maññitametaṃ, ‘na bhavissa’nti maññitametaṃ, ‘rūpī bhavissa’nti maññitametaṃ, ‘arūpī bhavissa’nti maññitametaṃ, ‘saññī bhavissa’nti maññitametaṃ, ‘asaññī bhavissa’nti maññitametaṃ, ‘nevasaññīnāsaññī bhavissa’nti maññitametaṃ. Maññitaṃ, bhikkhu, rogo maññitaṃ gaṇḍo maññitaṃ sallaṃ. Sabbamaññitānaṃ tveva, bhikkhu, samatikkamā muni santoti vuccati. Muni kho pana, bhikkhu, santo na jāyati, na jīyati, na mīyati, na kuppati, na piheti. Tañhissa, bhikkhu, natthi yena jāyetha, ajāyamāno kiṃ jīyissati, ajīyamāno kiṃ mīyissati, amīyamāno kiṃ kuppissati, akuppamāno kissa pihessati? ‘Yattha ṭhitaṃ maññassavā nappavattanti, maññassave kho pana nappavattamāne muni santoti vuccatī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Imaṃ kho me tvaṃ, bhikkhu, saṃkhittena chadhātuvibhaṅgaṃ dhārehī’’ti. 369. “そこに立つ者には思量という漏れが生じず、思量が生じないとき、聖者は静かなる者と呼ばれる”と説かれたが、それは何を指して説かれたのか。“我あり”“これは我である”“我は有るであろう”“我は無いであろう”といったあらゆる思量は、病であり、腫物であり、刺である。比丘よ、あらゆる思量を完全に超越したからこそ、聖者は“静かなる者”と呼ばれる。比丘よ、静かなる聖者は、生まれず、老いず、死なず、動揺せず、渇望しない。彼には、再生の原因となる業が存在しないからである。生まれることがなければ、どうして老い、死に、動揺し、渇望することがあろうか。“そこに立つ者には思量が生じず、聖者は静かなる者と呼ばれる”と説かれたのは、このためである。比丘よ、私が簡潔に説いたこの六界分別経を心に留めなさい。 370. Atha [Pg.290] kho āyasmā pukkusāti – ‘‘satthā kira me anuppatto, sugato kira me anuppatto sammāsambuddho kira me anuppatto’’ti uṭṭhāyāsanā ekaṃsaṃ cīvaraṃ katvā bhagavato pādesu sirasā nipatitvā bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘accayo maṃ, bhante, accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yohaṃ bhagavantaṃ āvusovādena samudācaritabbaṃ amaññissaṃ. Tassa me, bhante, bhagavā accayaṃ accayato paṭiggaṇhātu āyatiṃ saṃvarāyā’’ti. ‘‘Taggha tvaṃ, bhikkhu, accayo accagamā yathābālaṃ yathāmūḷhaṃ yathāakusalaṃ, yaṃ maṃ tvaṃ āvusovādena samudācaritabbaṃ amaññittha. Yato ca kho tvaṃ, bhikkhu, accayaṃ accayato disvā yathādhammaṃ paṭikarosi, taṃ te mayaṃ paṭiggaṇhāma. Vuddhihesā, bhikkhu, ariyassa vinaye yo accayaṃ accayato disvā yathādhammaṃ paṭikaroti, āyatiṃ saṃvaraṃ āpajjatī’’ti. ‘‘Labheyyāhaṃ, bhante, bhagavato santike upasampada’’nti. ‘‘Paripuṇṇaṃ pana te, bhikkhu, pattacīvara’’nti? ‘‘Na kho me, bhante, paripuṇṇaṃ pattacīvara’’nti. ‘‘Na kho, bhikkhu, tathāgatā aparipuṇṇapattacīvaraṃ upasampādentī’’ti. 370. その時、尊者プックサーティは“私の師、善逝、正等覚者が来られたのだ”と悟り、座から立ち上がって礼拝し、次のように申し上げた。“世尊よ、私は愚かさゆえに、世尊を‘友よ’と呼ぶ過ちを犯してしまいました。どうかこの過ちを許し、将来の慎みのためにお受け入れください”。世尊は“比丘よ、確かにお前は過ちを犯したが、それを過ちと認めて法に従って悔い改めるならば、私はそれを受け入れよう。過ちを認めて悔い改め、将来慎むことは、聖者の規律における成長である”と答えられた。プックサーティが出家を願うと、世尊は“鉢と衣は揃っているか”と尋ねられ、揃っていない者には授戒しないと告げられた。 Atha kho āyasmā pukkusāti bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā pattacīvarapariyesanaṃ pakkāmi. Atha kho āyasmantaṃ pukkusātiṃ pattacīvarapariyesanaṃ carantaṃ vibbhantā gāvī jīvitā voropesi. Atha kho sambahulā bhikkhū yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘yo so, bhante, pukkusāti nāma kulaputto bhagavatā saṃkhittena ovādena ovadito so kālaṅkato. Tassa kā gati, ko abhisamparāyo’’ti? ‘‘Paṇḍito, bhikkhave, pukkusāti kulaputto paccapādi dhammassānudhammaṃ, na ca maṃ dhammādhikaraṇaṃ vihesesi. Pukkusāti, bhikkhave, kulaputto pañcannaṃ orambhāgiyānaṃ saṃyojanānaṃ parikkhayā opapātiko tattha parinibbāyī anāvattidhammo tasmā lokā’’ti. その時、尊者プックサーティは世尊の説法を歓喜し、随喜して、座から立ち上がり、世尊に礼拝し、右繞して、鉢と衣を求めて立ち去った。その後、鉢と衣を求めて歩いていた尊者プックサーティを、狂った一頭の雌牛が襲い、その命を奪った。その後、多くの比丘たちが世尊のもとへ行き、世尊に礼拝して、一方に座った。一方に座った比丘たちは世尊にこう申し上げた。“世尊よ、世尊から簡潔な教えを授かったプックサーティという名の良家の息子が亡くなりました。彼の行先はどこでしょうか。来世はどうなるのでしょうか”。“比丘たちよ、プックサーティという良家の息子は賢者であり、法に従って法を実践し、法に関して私を煩わせることはなかった。比丘たちよ、プックサーティという良家の息子は、五下分結を滅尽したことにより、化生(の者)となり、そこで(浄居天で)涅槃に入り、その世界から再び戻ることのない者となったのである”。 Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。比丘たちは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。 Dhātuvibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ. 界分別経(だーとぅ・びばんが・すった)第十、完結。 11. Saccavibhaṅgasuttaṃ 11. 諦分別経(さっちゃ・びばんが・すった) 371. Evaṃ [Pg.291] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā bārāṇasiyaṃ viharati isipatane migadāye. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 371. このように私は聞いた。ある時、世尊はバーラーナシーのイシパタナにあるミガダーヤ(鹿野苑)に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに“比丘たちよ”と呼びかけられた。比丘たちは“世尊よ”と世尊に応答した。世尊は次のように説かれた。 ‘‘Tathāgatena, bhikkhave, arahatā sammāsambuddhena bārāṇasiyaṃ isipatane migadāye anuttaraṃ dhammacakkaṃ pavattitaṃ appaṭivattiyaṃ samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ, yadidaṃ – catunnaṃ ariyasaccānaṃ ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ. Katamesaṃ catunnaṃ? Dukkhassa ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ, dukkhasamudayassa ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ, dukkhanirodhassa ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ. Tathāgatena, bhikkhave, arahatā sammāsambuddhena bārāṇasiyaṃ isipatane migadāye anuttaraṃ dhammacakkaṃ pavattitaṃ appaṭivattiyaṃ samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ, yadidaṃ – imesaṃ catunnaṃ ariyasaccānaṃ ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ. “比丘たちよ、如来、阿羅漢、正等覚者によって、バーラーナシーのイシパタナにあるミガダーヤにおいて、沙門、婆羅門、天、魔、梵天、あるいは世のいかなる者によっても転じられることのない、無上の法輪が転じられた。すなわち、四聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰することである。いかなる四つか。苦聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰すること。苦集聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰すること。苦滅聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰すること。苦滅道聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰することである。比丘たちよ、如来、阿羅漢、正等覚者によって、バーラーナシーのイシパタナにあるミガダーヤにおいて、沙門、婆羅門、天、魔、梵天、あるいは世のいかなる者によっても転じられることのない、無上の法輪が転じられた。すなわち、これら四聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰することである”。 ‘‘Sevatha, bhikkhave, sāriputtamoggallāne; bhajatha, bhikkhave, sāriputtamoggallāne. Paṇḍitā bhikkhū anuggāhakā sabrahmacārīnaṃ. Seyyathāpi, bhikkhave, janetā, evaṃ sāriputto; seyyathāpi jātassa āpādetā, evaṃ moggallāno. Sāriputto, bhikkhave, sotāpattiphale vineti, moggallāno uttamatthe. Sāriputto, bhikkhave, pahoti cattāri ariyasaccāni vitthārena ācikkhituṃ desetuṃ paññāpetuṃ paṭṭhapetuṃ vivarituṃ vibhajituṃ uttānīkātu’’nti. Idamavoca bhagavā. Idaṃ vatvāna sugato uṭṭhāyāsanā vihāraṃ pāvisi. “比丘たちよ、サーリプッタとモッガッラーナに親しみ、比丘たちよ、サーリプッタとモッガッラーナに近づきなさい。彼らは賢明な比丘であり、梵行を共にする者たちを助ける者である。比丘たちよ、例えば産みの母のように、サーリプッタはある。例えば生まれた子を育てる者のように、モッガッラーナはある。比丘たちよ、サーリプッタは預流果へと導き、モッガッラーナは最高の目的(阿羅漢果)へと導く。比丘たちよ、サーリプッタは四聖諦を詳細に教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰することができる”。世尊はこのように説かれた。善逝(世尊)はこのように語ると、座から立ち上がり、精舎へと入られた。 372. Tatra kho āyasmā sāriputto acirapakkantassa bhagavato bhikkhū āmantesi – ‘‘āvuso, bhikkhave’’ti. ‘‘Āvuso’’ti kho te bhikkhū [Pg.292] āyasmato sāriputtassa paccassosuṃ. Āyasmā sāriputto etadavoca – 372. そこで尊者サーリプッタは、世尊が去られて間もなく、比丘たちに“友なる比丘たちよ”と呼びかけた。比丘たちは“友よ”と尊者サーリプッタに応答した。尊者サーリプッタは次のように説いた。 ‘‘Tathāgatena, āvuso, arahatā sammāsambuddhena bārāṇasiyaṃ isipatane migadāye anuttaraṃ dhammacakkaṃ pavattitaṃ appaṭivattiyaṃ samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ, yadidaṃ – catunnaṃ ariyasaccānaṃ ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ. Katamesaṃ catunnaṃ? Dukkhassa ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ, dukkhasamudayassa ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ, dukkhanirodhassa ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya ariyasaccassa ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkammaṃ. “友よ、如来、阿羅漢、正等覚者によって、バーラーナシーのイシパタナにあるミガダーヤにおいて、沙門、婆羅門、天、魔、梵天、あるいは世のいかなる者によっても転じられることのない、無上の法輪が転じられた。すなわち、四聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰することである。いかなる四つか。苦聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰すること。苦集聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰すること。苦滅聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰すること。苦滅道聖諦を教え、説き、示し、確立し、開示し、分別し、顕彰することである”。 373. ‘‘Katamañcāvuso, dukkhaṃ ariyasaccaṃ? Jātipi dukkhā, jarāpi dukkhā, maraṇampi dukkhaṃ, sokaparidevadukkhadomanassupāyāsāpi dukkhā, yampicchaṃ na labhati tampi dukkhaṃ; saṃkhittena pañcupādānakkhandhā dukkhā. 373. “友よ、苦聖諦とは何か。生も苦であり、老も苦であり、死も苦である。愁・悲・苦・憂・悩も苦である。求めて得られないことも苦である。要約すれば、五取蘊は苦である”。 ‘‘Katamā cāvuso, jāti? Yā tesaṃ tesaṃ sattānaṃ tamhi tamhi sattanikāye jāti sañjāti okkanti abhinibbatti khandhānaṃ pātubhāvo āyatanānaṃ paṭilābho, ayaṃ vuccatāvuso – ‘jāti’’’. 友よ、生(しょう)とは何か。それぞれの生きとし生けるものの、それぞれの種類における、誕生、出生、入胎、新生、諸蘊の出現、諸処の獲得、これを友よ、生という。 ‘‘Katamā cāvuso, jarā? Yā tesaṃ tesaṃ sattānaṃ tamhi tamhi sattanikāye jarā jīraṇatā khaṇḍiccaṃ pāliccaṃ valittacatā āyuno saṃhāni indriyānaṃ paripāko, ayaṃ vuccatāvuso – ‘jarā’’’. 友よ、老(ろう)とは何か。それぞれの生きとし生けるものの、それぞれの種類における、老い、朽ちること、歯が欠けること、髪が白くなること、皮膚が弛むこと、寿命の衰え、諸根の成熟、これを友よ、老という。 ‘‘Katamañcāvuso, maraṇaṃ? Yā tesaṃ tesaṃ sattānaṃ tamhā tamhā sattanikāyā cuti cavanatā bhedo antaradhānaṃ maccu maraṇaṃ kālaṃkiriyā khandhānaṃ bhedo kaḷevarassa nikkhepo jīvitindriyassupacchedo, idaṃ vuccatāvuso – ‘maraṇaṃ’’’. 友よ、死(し)とは何か。それぞれの生きとし生けるものの、それぞれの種類からの、移り変わり、消滅、崩壊、消失、死、絶命、臨終、諸蘊の崩壊、死体の放棄、命根の断絶、これを友よ、死という。 ‘‘Katamo cāvuso, soko? Yo kho, āvuso, aññataraññatarena byasanena samannāgatassa aññataraññatarena dukkhadhammena phuṭṭhassa soko socanā socitattaṃ antosoko antoparisoko, ayaṃ vuccatāvuso – ‘soko’’’. 友よ、愁(しゅう)とは何か。友よ、何らかの不幸に見舞われ、何らかの苦しみの法に触れた者の、愁い、愁うこと、愁いの状態、内なる愁い、内なる激しい愁い、これを友よ、愁という。 ‘‘Katamo [Pg.293] cāvuso, paridevo? Yo kho, āvuso, aññataraññatarena byasanena samannāgatassa aññataraññatarena dukkhadhammena phuṭṭhassa ādevo paridevo ādevanā paridevanā ādevitattaṃ paridevitattaṃ, ayaṃ vuccatāvuso – ‘paridevo’’’. 友よ、悲(ひ)とは何か。友よ、何らかの不幸に見舞われ、何らかの苦しみの法に触れた者の、嘆き、悲しみ、嘆くこと、悲しむこと、嘆きの状態、悲しみの状態、これを友よ、悲という。 ‘‘Katamañcāvuso, dukkhaṃ? Yaṃ kho, āvuso, kāyikaṃ dukkhaṃ kāyikaṃ asātaṃ kāyasamphassajaṃ dukkhaṃ asātaṃ vedayitaṃ, idaṃ vuccatāvuso – ‘dukkhaṃ’’’. 友よ、苦(く)とは何か。友よ、身体的な苦しみ、身体的な不快、身体の接触から生じた苦しく不快な感受、これを友よ、苦という。 ‘‘Katamañcāvuso, domanassaṃ? Yaṃ kho, āvuso, cetasikaṃ dukkhaṃ cetasikaṃ asātaṃ manosamphassajaṃ dukkhaṃ asātaṃ vedayitaṃ, idaṃ vuccatāvuso – ‘domanassaṃ’’’. 友よ、憂(う)とは何か。友よ、精神的な苦しみ、精神的な不快、心の接触から生じた苦しく不快な感受、これを友よ、憂という。 ‘‘Katamo cāvuso, upāyāso? Yo kho, āvuso, aññataraññatarena byasanena samannāgatassa aññataraññatarena dukkhadhammena phuṭṭhassa āyāso upāyāso āyāsitattaṃ upāyāsitattaṃ, ayaṃ vuccatāvuso – ‘upāyāso’’’. 友よ、悩(のう)とは何か。友よ、何らかの不幸に見舞われ、何らかの苦しみの法に触れた者の、苦悩、悶え、苦悩の状態、悶えの状態、これを友よ、悩という。 ‘‘Katamañcāvuso, yampicchaṃ na labhati tampi dukkhaṃ? Jātidhammānaṃ, āvuso, sattānaṃ evaṃ icchā uppajjati – ‘aho vata, mayaṃ na jātidhammā assāma; na ca, vata, no jāti āgaccheyyā’ti. Na kho panetaṃ icchāya pattabbaṃ. Idampi – ‘yampicchaṃ na labhati tampi dukkhaṃ’. Jarādhammānaṃ, āvuso, sattānaṃ…pe… byādhidhammānaṃ, āvuso, sattānaṃ… maraṇadhammānaṃ, āvuso, sattānaṃ… sokaparidevadukkhadomanassupāyāsadhammānaṃ, āvuso, sattānaṃ evaṃ icchā uppajjati – ‘aho vata, mayaṃ na sokaparidevadukkhadomanassupāyāsadhammā assāma; na ca, vata, no sokaparidevadukkhadomanassupāyāsā āgaccheyyu’nti. Na kho panetaṃ icchāya pattabbaṃ. Idampi – ‘yampicchaṃ na labhati tampi dukkhaṃ’’’. 友よ、“求めて得られないことも苦である”とは何か。友よ、生を免れない生きとし生けるものに、次のような願いが生じる。“ああ、願わくは、我らが生まれるという性質を持たぬように。願わくは、我らに生がやって来ないように”と。しかし、これは願うことによって得られるものではない。これもまた“求めて得られないことも苦である”ということである。友よ、老を免れない生きとし生けるものに……(中略)……病を免れない生きとし生けるものに……死を免れない生きとし生けるものに……愁・悲・苦・憂・悩を免れない生きとし生けるものに、次のような願いが生じる。“ああ、願わくは、我らが愁・悲・苦・憂・悩という性質を持たぬように。願わくは、我らに愁・悲・苦・憂・悩がやって来ないように”と。しかし、これは願うことによって得られるものではない。これもまた“求めて得られないことも苦である”ということである。 ‘‘Katame cāvuso, saṃkhittena pañcupādānakkhandhā dukkhā? Seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho. Ime vuccantāvuso – ‘saṃkhittena pañcupādānakkhandhā dukkhā’. Idaṃ vuccatāvuso – ‘dukkhaṃ ariyasaccaṃ’’’. 友よ、要約すれば“五取蘊(ごしゅおん)は苦である”とは何か。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊である。友よ、これらを要約して“五取蘊は苦である”という。友よ、これを“苦聖諦(くしょうたい)”という。 374. ‘‘Katamañcāvuso, dukkhasamudayaṃ ariyasaccaṃ? Yāyaṃ taṇhā ponobbhavikā nandīrāgasahagatā tatratatrābhinandinī, seyyathidaṃ – kāmataṇhā [Pg.294] bhavataṇhā vibhavataṇhā, idaṃ vuccatāvuso – ‘dukkhasamudayaṃ ariyasaccaṃ’’’. 374. 友よ、“苦集聖諦(くじゅうしょうたい)”とは何か。それは、再びの生をもたらし、歓喜と貪欲を伴い、あちこちで歓喜する渇愛(かつあい)である。すなわち、欲愛、有愛、無有愛である。友よ、これを“苦集聖諦”という。 ‘‘Katamañcāvuso, dukkhanirodhaṃ ariyasaccaṃ? Yo tassāyeva taṇhāya asesavirāganirodho cāgo paṭinissaggo mutti anālayo, idaṃ vuccatāvuso – ‘dukkhanirodhaṃ ariyasaccaṃ’’’. 友よ、“苦滅聖諦(くめつしょうたい)”とは何か。それは、まさにその渇愛を余すところなく離欲し、滅尽し、捨て去り、放棄し、解脱し、執着しないことである。友よ、これを“苦滅聖諦”という。 375. ‘‘Katamañcāvuso, dukkhanirodhagāminī paṭipadā ariyasaccaṃ? Ayameva ariyo aṭṭhaṅgiko maggo, seyyathidaṃ – sammādiṭṭhi, sammāsaṅkappo, sammāvācā, sammākammanto, sammāājīvo, sammāvāyāmo, sammāsati, sammāsamādhi. 375. 友よ、“苦滅道聖諦(くめつどうしょうたい)”とは何か。それは、まさにこの聖なる八支聖道(はっししょうどう)である。すなわち、正見、正思惟、正語、正業、正命、正精進、正念、正定である。 ‘‘Katamācāvuso, sammādiṭṭhi? Yaṃ kho, āvuso, dukkhe ñāṇaṃ, dukkhasamudaye ñāṇaṃ, dukkhanirodhe ñāṇaṃ, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya ñāṇaṃ, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammādiṭṭhi’’’. 友よ、正見(しょうけん)とは何か。友よ、苦についての知、苦の集起についての知、苦の滅尽についての知、苦の滅尽に至る道についての知、これを友よ、正見という。 ‘‘Katamo cāvuso, sammāsaṅkappo? Nekkhammasaṅkappo, abyāpādasaṅkappo, avihiṃsāsaṅkappo, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammāsaṅkappo’’’. 友よ、正思惟(しょうしゆい)とは何か。出離の思惟、無瞋の思惟、無害の思惟、これを友よ、正思惟という。 ‘‘Katamā cāvuso, sammāvācā? Musāvādā veramaṇī, pisuṇāya vācāya veramaṇī, pharusāya vācāya veramaṇī, samphappalāpā veramaṇī, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammāvācā’’’. 友よ、正語(しょうご)とは何か。嘘をつくことから離れること、中傷する言葉から離れること、粗暴な言葉から離れること、無益な無駄話から離れること、これを友よ、正語という。 ‘‘Katamo cāvuso, sammākammantī? Pāṇātipātā veramaṇī, adinnādānā veramaṇī, kāmesumicchācārā veramaṇī, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammākammanto’’’. 友よ、正業(しょうごう)とは何か。殺生から離れること、盗みから離れること、不適切な性行為から離れること、これを友よ、正業という。 ‘‘Katamo cāvuso, sammāājīvo? Idhāvuso, ariyasāvako micchāājīvaṃ pahāya sammāājīvena jīvikaṃ kappeti, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammāājīvo’’’. 友よ、正命(しょうみょう)とは何か。友よ、ここに聖なる弟子が、誤った生活手段を捨てて、正しい生活手段によって命を営むこと、これを友よ、正命という。 ‘‘Katamo cāvuso, sammāvāyāmo? Idhāvuso, bhikkhu anuppannānaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ anuppādāya chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati, uppannānaṃ pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati, anuppannānaṃ kusalānaṃ dhammānaṃ uppādāya chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati, uppannānaṃ kusalānaṃ dhammānaṃ ṭhitiyā [Pg.295] asammosāya bhiyyobhāvāya vepullāya bhāvanāya pāripūriyā chandaṃ janeti vāyamati vīriyaṃ ārabhati cittaṃ paggaṇhāti padahati, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammāvāyāmo’’’. “友よ、正精進(正しい努力)とは何でしょうか。友よ、ここに比丘が、まだ生じていない悪しき不善の諸法を生じさせないために、意欲を生じさせ、精進し、活力を起こし、心を奮い立たせ、励みます。すでに生じている悪しき不善の諸法を捨断するために、意欲を生じさせ、精進し、活力を起こし、心を奮い立たせ、励みます。まだ生じていない善なる諸法を生じさせるために、意欲を生じさせ、精進し、活力を起こし、心を奮い立たせ、励みます。すでに生じている善なる諸法を維持し、忘失させず、増大させ、広大にし、修習によって完成させるために、意欲を生じさせ、精進し、活力を起こし、心を奮い立たせ、励みます。友よ、これを正精進と呼びます。” ‘‘Katamā cāvuso, sammāsati? Idhāvuso, bhikkhu kāye kāyānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ. Vedanāsu vedanānupassī viharati…pe… citte cittānupassī viharati… dhammesu dhammānupassī viharati ātāpī sampajāno satimā vineyya loke abhijjhādomanassaṃ, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammāsati’’’. “友よ、正念(正しい気づき)とは何でしょうか。友よ、ここに比丘が、身において身を観じ、熱心に、正知をもち、念(気づき)を確立し、世における貪欲と憂いを除いて住みます。受において受を観じ……(中略)……心において心を観じ……法において法を観じ、熱心に、正知をもち、念を確立し、世における貪欲と憂いを除いて住みます。友よ、これを正念と呼びます。” ‘‘Katamo cāvuso, sammāsamādhi? Idhāvuso, bhikkhu vivicceva kāmehi vivicca akusalehi dhammehi savitakkaṃ savicāraṃ vivekajaṃ pītisukhaṃ paṭhamaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, vitakkavicārānaṃ vūpasamā ajjhattaṃ sampasādanaṃ cetaso ekodibhāvaṃ avitakkaṃ avicāraṃ samādhijaṃ pītisukhaṃ dutiyaṃ jhānaṃ upasampajja viharati, pītiyā ca virāgā upekkhako ca viharati…pe… tatiyaṃ jhānaṃ… viharati, ayaṃ vuccatāvuso – ‘sammāsamādhi’. Idaṃ vuccatāvuso – ‘dukkhanirodhagāminī paṭipadā ariyasaccaṃ’’’. “友よ、正定(正しい集中)とは何でしょうか。友よ、ここに比丘が、諸々の欲から離れ、不善の諸法から離れ、尋(思考)があり、伺(熟考)があり、離より生じた喜と楽のある初禅を具足して住みます。尋と伺が静止したことにより、内なる清浄と心の一境性があり、尋もなく伺もなく、三昧(定)より生じた喜と楽のある第二禅を具足して住みます。喜が消えたことにより、捨(平静)をもって住み……(中略)……第三禅……第四禅を具足して住みます。友よ、これを正定と呼びます。友よ、これを苦滅道聖諦(苦の滅尽に至る道の聖なる真理)と呼びます。” ‘‘Tathāgatenāvuso, arahatā sammāsambuddhena bārāṇasiyaṃ isipatane migadāye anuttaraṃ dhammacakkaṃ pavattitaṃ appaṭivattiyaṃ samaṇena vā brāhmaṇena vā devena vā mārena vā brahmunā vā kenaci vā lokasmiṃ, yadidaṃ – imesaṃ catunnaṃ ariyasaccānaṃ ācikkhanā desanā paññāpanā paṭṭhapanā vivaraṇā vibhajanā uttānīkamma’’nti. “友よ、如来、応供、正等覚者によって、ベナレスの仙人堕処の鹿野苑において、沙門、婆羅門、天、魔、梵天、あるいは世の中の誰によっても転じられることのない、無上の法輪が転じられました。すなわち、これら四つの聖諦を告げ、示し、施設し、確立し、開示し、分別し、明白にすることです。” Idamavoca āyasmā sāriputto. Attamanā te bhikkhū āyasmato sāriputtassa bhāsitaṃ abhinandunti. 尊者サーリプッタはこのように語りました。それらの比丘たちは、尊者サーリプッタの説法を歓喜し、随喜しました。 Saccavibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ ekādasamaṃ. 第十一、諦分別経(サッチャヴィバンガ・スッタ)終わる。 12. Dakkhiṇāvibhaṅgasuttaṃ 12. 布施分別経(ダッキナーヴィバンガ・スッタ) 376. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sakkesu viharati kapilavatthusmiṃ nigrodhārāme. Atha kho mahāpajāpati gotamī navaṃ dussayugaṃ ādāya yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā [Pg.296] ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnā kho mahāpajāpati gotamī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idaṃ me, bhante, navaṃ dussayugaṃ bhagavantaṃ uddissa sāmaṃ kantaṃ sāmaṃ vāyitaṃ. Taṃ me, bhante, bhagavā paṭiggaṇhātu anukampaṃ upādāyā’’ti. Evaṃ vutte, bhagavā mahāpajāpatiṃ gotamiṃ etadavoca – ‘‘saṅghe, gotami, dehi. Saṅghe te dinne ahañceva pūjito bhavissāmi saṅgho cā’’ti. Dutiyampi kho mahāpajāpati gotamī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idaṃ me, bhante, navaṃ dussayugaṃ bhagavantaṃ uddissa sāmaṃ kantaṃ sāmaṃ vāyitaṃ. Taṃ me, bhante, bhagavā paṭiggaṇhātu anukampaṃ upādāyā’’ti. Dutiyampi kho bhagavā mahāpajāpatiṃ gotamiṃ etadavoca – ‘‘saṅghe, gotami, dehi. Saṅghe te dinne ahañceva pūjito bhavissāmi saṅgho cā’’ti. Tatiyampi kho mahāpajāpati gotamī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘idaṃ me, bhante, navaṃ dussayugaṃ bhagavantaṃ uddissa sāmaṃ kantaṃ sāmaṃ vāyitaṃ. Taṃ me, bhante, bhagavā paṭiggaṇhātu anukampaṃ upādāyā’’ti. Tatiyampi kho bhagavā mahāpajāpatiṃ gotamiṃ etadavoca – ‘‘saṅghe, gotami, dehi. Saṅghe te dinne ahañceva pūjito bhavissāmi saṅgho cā’’ti. 376. このように私は聞きました。ある時、世尊は釈迦国のカピラヴァットゥにあるニグローダ園に住んでおられました。その時、摩訶波闍波提・瞿曇弥が、新しい一対の布を携えて世尊のもとへ行き、世尊を礼拝して、一方の端に座りました。一方の端に座った摩訶波闍波提・瞿曇弥は、世尊に次のように申し上げました。“世尊よ、この新しい一対の布は、私が世尊のために自ら紡ぎ、自ら織ったものです。世尊よ、どうか私への慈しみをもって、これをお受け取りください。”このように申し上げると、世尊は摩訶波闍波提・瞿曇弥に次のように仰せられました。“ゴータミーよ、僧伽に施しなさい。あなたが僧伽に施せば、私を供養したことにもなり、僧伽を供養したことにもなるのです。”二度目も、摩訶波闍波提・瞿曇弥は世尊に申し上げました。“世尊よ、この新しい一対の布は、私が世尊のために自ら紡ぎ、自ら織ったものです。世尊よ、どうか私への慈しみをもって、これをお受け取りください。”二度目も、世尊は摩訶波闍波提・瞿曇弥に次のように仰せられました。“ゴータミーよ、僧伽に施しなさい。あなたが僧伽に施せば、私を供養したことにもなり、僧伽を供養したことにもなるのです。”三度目も、摩訶波闍波提・瞿曇弥は世尊に申し上げました。“世尊よ、この新しい一対の布は、私が世尊のために自ら紡ぎ、自ら織ったものです。世尊よ、どうか私への慈しみをもって、これをお受け取りください。”三度目も、世尊は摩訶波闍波提・瞿曇弥に次のように仰せられました。“ゴータミーよ、僧伽に施しなさい。あなたが僧伽に施せば、私を供養したことにもなり、僧伽を供養したことにもなるのです。” 377. Evaṃ vutte, āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘paṭiggaṇhātu, bhante, bhagavā mahāpajāpatiyā gotamiyā navaṃ dussayugaṃ. Bahūpakārā, bhante, mahāpajāpati gotamī bhagavato mātucchā āpādikā posikā khīrassa dāyikā; bhagavantaṃ janettiyā kālaṅkatāya thaññaṃ pāyesi. Bhagavāpi, bhante, bahūpakāro mahāpajāpatiyā gotamiyā. Bhagavantaṃ, bhante, āgamma mahāpajāpati gotamī buddhaṃ saraṇaṃ gatā, dhammaṃ saraṇaṃ gatā, saṅghaṃ saraṇaṃ gatā. Bhagavantaṃ, bhante, āgamma mahāpajāpati gotamī pāṇātipātā paṭiviratā adinnādānā paṭiviratā kāmesumicchācārā paṭiviratā musāvādā paṭiviratā surāmerayamajjapamādaṭṭhānā paṭiviratā. Bhagavantaṃ, bhante, āgamma mahāpajāpati gotamī buddhe aveccappasādena samannāgatā, dhamme aveccappasādena samannāgatā, saṅghe aveccappasādena samannāgatā ariyakantehi sīlehi samannāgatā. Bhagavantaṃ, bhante, āgamma mahāpajāpati gotamī dukkhe nikkaṅkhā, dukkhasamudaye nikkaṅkhā, dukkhanirodhe nikkaṅkhā, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya nikkaṅkhā. Bhagavāpi, bhante, bahūpakāro mahāpajāpatiyā gotamiyā’’ti. 377. このように言われたとき、尊者アーナンダは世尊に次のように申し上げた。“世尊よ、世尊はマハープジャーパティー・ゴータミーによる新しい一対の衣をお受け取りください。世尊よ、マハープジャーパティー・ゴータミーは世尊にとって多大な恩人です。叔母であり、養育者であり、育ての親であり、乳を与えた者です。実母が亡くなった後、世尊に乳を飲ませました。世尊よ、世尊もまたマハープジャーパティー・ゴータミーにとって多大な恩人です。世尊よ、世尊に依って、マハープジャーパティー・ゴータミーは仏に帰依し、法に帰依し、僧に帰依しました。世尊よ、世尊に依って、マハープジャーパティー・ゴータミーは殺生を離れ、盗みを離れ、不道徳な性関係を離れ、嘘を離れ、放逸の原因となる酒類を離れました。世尊よ、世尊に依って、マハープジャーパティー・ゴータミーは仏への不壊の信、法への不壊の信、僧への不壊の信、そして聖者に愛される戒を具足しました。世尊よ、世尊に依って、マハープジャーパティー・ゴータミーは、苦について疑いがなく、苦の集起について疑いがなく、苦の滅尽について疑いがなく、苦の滅尽に至る道について疑いがありません。世尊よ、世尊もまたマハープジャーパティー・ゴータミーにとって多大な恩人なのです。” 378. ‘‘Evametaṃ[Pg.297], ānanda. Yaṃ hānanda, puggalo puggalaṃ āgamma buddhaṃ saraṇaṃ gato hoti, dhammaṃ saraṇaṃ gato hoti, saṅghaṃ saraṇaṃ gato hoti, imassānanda, puggalassa iminā puggalena na suppatikāraṃ vadāmi, yadidaṃ – abhivādana-paccuṭṭhāna-añjalikamma sāmīcikammacīvarapiṇḍapātasenāsanagilā- nappaccayabhesajjaparikkhārānuppadānena. 378. “アーナンダよ、その通りである。アーナンダよ、ある人が別の人に依って、仏に帰依し、法に帰依し、僧に帰依したならば、アーナンダよ、この(恩を受けた)人による、その(恩を与えた)人への、礼拝、起立、合掌、敬意、および衣・供養・坐臥・病人のための薬や必需品の提供によって、十分に報いることができるとは私は言わない。” ‘‘Yaṃ hānanda, puggalo puggalaṃ āgamma pāṇātipātā paṭivirato hoti, adinnādānā paṭivirato hoti, kāmesumicchācārā paṭivirato hoti, musāvādā paṭivirato hoti, surāmerayamajjapamādaṭṭhānā paṭivirato hoti, imassānanda, puggalassa iminā puggalena na suppatikāraṃ vadāmi, yadidaṃ – abhivādana-paccuṭṭhāna-añjalikamma-sāmīcikammacīvarapiṇḍapātasenāsanagilā- nappaccayabhesajjaparikkhārānuppadānena. “アーナンダよ、ある人が別の人に依って、殺生を離れ、盗みを離れ、不道徳な性関係を離れ、嘘を離れ、放逸の原因となる酒類を離れたならば、アーナンダよ、この人による、その人への、礼拝、起立、合掌、敬意、および衣・供養・坐臥・病人のための薬や必需品の提供によって、十分に報いることができるとは私は言わない。” ‘‘Yaṃ hānanda, puggalo puggalaṃ āgamma buddhe aveccappasādena samannāgato hoti, dhamme… saṅghe… ariyakantehi sīlehi samannāgato hoti, imassānanda, puggalassa iminā puggalena na suppatikāraṃ vadāmi, yadidaṃ – abhivādana-paccuṭṭhāna-añjalikamma-sāmīcikammacīvarapiṇḍapātasenāsanagilā- nappaccayabhesajjaparikkhārānuppadānena. “アーナンダよ、ある人が別の人に依って、仏への不壊の信を具足し、法への……僧への……聖者に愛される戒を具足したならば、アーナンダよ、この人による、その人への、礼拝、起立、合掌、敬意、および衣・供養・坐臥・病人のための薬や必需品の提供によって、十分に報いることができるとは私は言わない。” ‘‘Yaṃ hānanda, puggalo puggalaṃ āgamma dukkhe nikkaṅkho hoti, dukkhasamudaye nikkaṅkho hoti, dukkhanirodhe nikkaṅkho hoti, dukkhanirodhagāminiyā paṭipadāya nikkaṅkho hoti, imassānanda, puggalassa iminā puggalena na suppatikāraṃ vadāmi, yadidaṃ – abhivādana-paccuṭṭhānaañjalikamma-sāmīcikamma-cīvarapiṇḍapātasenāsanagilā- nappaccayabhesajjaparikkhārānuppadānena. “アーナンダよ、ある人が別の人に依って、苦について疑いがなくなり、苦の集起について疑いがなくなり、苦の滅尽について疑いがなくなり、苦の滅尽に至る道について疑いがなくなったならば、アーナンダよ、この人による、その人への、礼拝、起立、合掌、敬意、および衣・供養・坐臥・病人のための薬や必需品の提供によって、十分に報いることができるとは私は言わない。” 379. ‘‘Cuddasa kho panimānanda, pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Katamā cuddasa? Tathāgate arahante sammāsambuddhe dānaṃ deti – ayaṃ paṭhamā pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Paccekasambuddhe dānaṃ deti – ayaṃ dutiyā pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Tathāgatasāvake arahante dānaṃ deti – ayaṃ tatiyā pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Arahattaphalasacchikiriyāya paṭipanne dānaṃ deti – ayaṃ catutthī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Anāgāmissa dānaṃ deti – ayaṃ pañcamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Anāgāmiphalasacchikiriyāya paṭipanne dānaṃ deti – ayaṃ chaṭṭhī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Sakadāgāmissa dānaṃ deti – ayaṃ sattamī pāṭipuggalikā [Pg.298] dakkhiṇā. Sakadāgāmiphalasacchikiriyāya paṭipanne dānaṃ deti – ayaṃ aṭṭhamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Sotāpanne dānaṃ deti – ayaṃ navamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Sotāpattiphalasacchikiriyāya paṭipanne dānaṃ deti – ayaṃ dasamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Bāhirake kāmesu vītarāge dānaṃ deti – ayaṃ ekādasamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Puthujjanasīlavante dānaṃ deti – ayaṃ dvādasamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Puthujjanadussīle dānaṃ deti – ayaṃ terasamī pāṭipuggalikā dakkhiṇā. Tiracchānagate dānaṃ deti – ayaṃ cuddasamī pāṭipuggalikā dakkhiṇāti. 379. “アーナンダよ、個人的な布施には十四の種類がある。どのような十四か。如来、応供、正等覚者に布施を与えること、これが第一の個人的な布施である。独覚者に布施を与えること、これが第二の個人的な布施である。如来の弟子である阿羅漢に布施を与えること、これが第三の個人的な布施である。阿羅漢果を現証するために実践している者に布施を与えること、これが第四の個人的な布施である。不還者に布施を与えること、これが第五の個人的な布施である。不還果を現証するために実践している者に布施を与えること、これが第六の個人的な布施である。一来者に布施を与えること、これが第七の個人的な布施である。一来果を現証するために実践している者に布施を与えること、これが第八の個人的な布施である。預流者に布施を与えること、これが第九の個人的な布施である。預流果を現証するために実践している者に布施を与えること、これが第十の個人的な布施である。外道で諸々の欲から離欲した者に布施を与えること、これが第十一の個人的な布施である。戒ある凡夫に布施を与えること、これが第十二の個人的な布施である。不道徳な凡夫に布施を与えること、これが第十三の個人的な布施である。動物に布施を与えること、これが第十四の個人的な布施である。” ‘‘Tatrānanda, tiracchānagate dānaṃ datvā sataguṇā dakkhiṇā pāṭikaṅkhitabbā, puthujjanadussīle dānaṃ datvā sahassaguṇā dakkhiṇā pāṭikaṅkhitabbā, puthujjanasīlavante dānaṃ datvā satasahassaguṇā dakkhiṇā pāṭikaṅkhitabbā, bāhirake kāmesu vītarāge dānaṃ datvā koṭisatasahassaguṇā dakkhiṇā pāṭikaṅkhitabbā, sotāpattiphalasacchikiriyāya paṭipanne dānaṃ datvā asaṅkheyyā appameyyā dakkhiṇā pāṭikaṅkhitabbā, ko pana vādo sotāpanne, ko pana vādo sakadāgāmiphalasacchikiriyāya paṭipanne, ko pana vādo sakadāgāmissa, ko pana vādo anāgāmiphalasacchikiriyāya paṭipanne, ko pana vādo anāgāmissa, ko pana vādo arahattaphalasacchikiriyāya paṭipanne, ko pana vādo arahante, ko pana vādo paccekasambuddhe, ko pana vādo tathāgate arahante sammāsambuddhe! “アーナンダよ、その中で、畜生に施しを与えれば、百倍の報いが期待されるべきである。戒を欠いた凡夫に施しを与えれば、千倍の報いが期待されるべきである。戒ある凡夫に施しを与えれば、十万倍の報いが期待されるべきである。外道の、欲から離れた者に施しを与えれば、百千億倍の報いが期待されるべきである。預流果を現証するために実践している者に施しを与えれば、計り知れない、無量の報いが期待されるべきである。預流者については言うまでもない。一来果を現証するために実践している者については言うまでもない。一来者については言うまでもない。不還果を現証するために実践している者については言うまでもない。不還者については言うまでもない。阿羅漢果を現証するために実践している者については言うまでもない。阿羅漢については言うまでもない。独覚については言うまでもない。如来、応供、正等覚者については言うまでもない。” 380. ‘‘Satta kho panimānanda, saṅghagatā dakkhiṇā. Katamā satta? Buddhappamukhe ubhatosaṅghe dānaṃ deti – ayaṃ paṭhamā saṅghagatā dakkhiṇā. Tathāgate parinibbute ubhatosaṅghe dānaṃ deti – ayaṃ dutiyā saṅghagatā dakkhiṇā. Bhikkhusaṅghe dānaṃ deti – ayaṃ tatiyā saṅghagatā dakkhiṇā. Bhikkhunisaṅghe dānaṃ deti – ayaṃ catutthī saṅghagatā dakkhiṇā. ‘Ettakā me bhikkhū ca bhikkhuniyo ca saṅghato uddissathā’ti dānaṃ deti – ayaṃ pañcamī saṅghagatā dakkhiṇā. ‘Ettakā me bhikkhū saṅghato uddissathā’ti dānaṃ deti – ayaṃ chaṭṭhī saṅghagatā dakkhiṇā. ‘Ettakā me bhikkhuniyo saṅghato uddissathā’ti dānaṃ deti – ayaṃ sattamī saṅghagatā dakkhiṇā. 380. “アーナンダよ、僧伽に捧げられる施しには、この七種類がある。どのような七種類か。仏陀を首座とする比丘・比丘尼の両座の僧伽に施しを与えること、これが第一の僧伽への施しである。如来の滅後、両座の僧伽に施しを与えること、これが第二の僧伽への施しである。比丘僧伽に施しを与えること、これが第三の僧伽への施しである。比丘尼僧伽に施しを与えること、これが第四の僧伽への施しである。‘これだけの比丘と比丘尼を僧伽から指名してください’と言って施しを与えること、これが第五の僧伽への施しである。‘これだけの比丘を僧伽から指名してください’と言って施しを与えること、これが第六の僧伽への施しである。‘これだけの比丘尼を僧伽から指名してください’と言って施しを与えること、これが第七の僧伽への施しである。” ‘‘Bhavissanti [Pg.299] kho panānanda, anāgatamaddhānaṃ gotrabhuno kāsāvakaṇṭhā dussīlā pāpadhammā. Tesu dussīlesu saṅghaṃ uddissa dānaṃ dassanti. Tadāpāhaṃ, ānanda, saṅghagataṃ dakkhiṇaṃ asaṅkheyyaṃ appameyyaṃ vadāmi. Na tvevāhaṃ, ānanda, kenaci pariyāyena saṅghagatāya dakkhiṇāya pāṭipuggalikaṃ dānaṃ mahapphalataraṃ vadāmi. “アーナンダよ、未来の時代において、僧侶の血統のみを継ぎ、首に黄衣をかけ、戒を欠き、悪しき法を持つ者たちが現れるだろう。人々は、それら戒を欠いた者たちに対して、僧伽を念じて施しを与えるだろう。アーナンダよ、その時であっても、私は僧伽への施しは計り知れない、無量の報いがあると言う。アーナンダよ、私はどのような理由があっても、僧伽への施しよりも、個人への施しの方が大きな果報があるとは決して言わない。” 381. ‘‘Catasso kho imā, ānanda, dakkhiṇā visuddhiyo. Katamā catasso? Atthānanda, dakkhiṇā dāyakato visujjhati no paṭiggāhakato. Atthānanda, dakkhiṇā paṭiggāhakato visujjhati no dāyakato. Atthānanda, dakkhiṇā neva dāyakato visujjhati no paṭiggāhakato. Atthānanda, dakkhiṇā dāyakato ceva visujjhati paṭiggāhakato ca. 381. “アーナンダよ、施しの清浄には、この四種類がある。どのような四種類か。アーナンダよ、施し主によって清められ、受け手によっては清められない施しがある。アーナンダよ、受け手によって清められ、施し主によっては清められない施しがある。アーナンダよ、施し主によっても清められず、受け手によっても清められない施しがある。アーナンダよ、施し主によっても清められ、受け手によっても清められる施しがある。” ‘‘Kathañcānanda, dakkhiṇā dāyakato visujjhati no paṭiggāhakato? Idhānanda, dāyako hoti sīlavā kalyāṇadhammo, paṭiggāhakā honti dussīlā pāpadhammā – evaṃ kho, ānanda, dakkhiṇā dāyakato visujjhati no paṭiggāhakato. “アーナンダよ、どのようにして施しが施し主によって清められ、受け手によっては清められないのか。アーナンダよ、ここに、施し主は戒があり、善き法を持つ者であるが、受け手は戒を欠き、悪しき法を持つ者たちである場合、アーナンダよ、このようにして施しは施し主によって清められ、受け手によっては清められないのである。” ‘‘Kathañcānanda, dakkhiṇā paṭiggāhakato visujjhati no dāyakato? Idhānanda, dāyako hoti dussīlo pāpadhammo, paṭiggāhakā honti sīlavanto kalyāṇadhammā – evaṃ kho, ānanda, dakkhiṇā paṭiggāhakato visujjhati no dāyakato. “アーナンダよ、どのようにして施しが受け手によって清められ、施し主によっては清められないのか。アーナンダよ、ここに、施し主は戒を欠き、悪しき法を持つ者であるが、受け手は戒があり、善き法を持つ者たちである場合、アーナンダよ、このようにして施しは受け手によって清められ、施し主によっては清められないのである。” ‘‘Kathañcānanda, dakkhiṇā neva dāyakato visujjhati no paṭiggāhakato? Idhānanda, dāyako ca hoti dussīlo pāpadhammo, paṭiggāhakā ca honti dussīlā pāpadhammā – evaṃ kho, ānanda, dakkhiṇā neva dāyakato visujjhati no paṭiggāhakato. “アーナンダよ、どのようにして施しが施し主によっても清められず、受け手によっても清められないのか。アーナンダよ、ここに、施し主も戒を欠き、悪しき法を持つ者であり、受け手たちもまた戒を欠き、悪しき法を持つ者たちである場合、アーナンダよ、このようにして施しは施し主によっても清められず、受け手によっても清められないのである。” ‘‘Kathañcānanda, dakkhiṇā dāyakato ceva visujjhati paṭiggāhakato ca? Idhānanda, dāyako ca hoti sīlavā kalyāṇadhammo, paṭiggāhakā ca honti sīlavanto kalyāṇadhammā – evaṃ kho, ānanda, dakkhiṇā dāyakato ceva visujjhati paṭiggāhakato ca. Imā kho, ānanda, catasso dakkhiṇā visuddhiyo’’ti. “アーナンダよ、どのようにして施しが施し主によっても清められ、受け手によっても清められるのか。アーナンダよ、ここに、施し主も戒があり、善き法を持つ者であり、受け手たちもまた戒があり、善き法を持つ者たちである場合、アーナンダよ、このようにして施しは施し主によっても清められ、受け手によっても清められるのである。アーナンダよ、これらが四種類の施しの清浄である。” Idamavoca bhagavā. Idaṃ vatvāna sugato athāparaṃ etadavoca satthā – 世尊はこのように説かれた。幸せな方(善逝)である師は、このように説いてから、さらに続けて次のように仰せられた。 382. 382. ‘‘Yo [Pg.300] sīlavā dussīlesu dadāti dānaṃ,Dhammena laddhaṃ supasannacitto; Abhisaddahaṃ kammaphalaṃ uḷāraṃ,Sā dakkhiṇā dāyakato visujjhati. “戒ある者が、戒なき者たちに、正当に得たものを、清らかな心で、業の偉大なる果報を深く信じて施しを与えるなら、その施しは施し主によって清められる。” ‘‘Yo dussīlo sīlavantesu dadāti dānaṃ,Adhammena laddhaṃ appasannacitto; Anabhisaddahaṃ kammaphalaṃ uḷāraṃ,Sā dakkhiṇā paṭiggāhakato visujjhati. “戒なき者が、戒ある者たちに、不当に得たものを、清らかでない心で、業の偉大なる果報を信じずに施しを与えるなら、その施しは受け手によって清められる。” ‘‘Yo dussīlo dussīlesu dadāti dānaṃ,Adhammena laddhaṃ appasannacitto; Anabhisaddahaṃ kammaphalaṃ uḷāraṃ,Na taṃ dānaṃ vipulapphalanti brūmi. “戒なき者が、戒なき者たちに、不当に得たものを、清らかでない心で、業の偉大なる果報を信じずに施しを与えるなら、その施しは大きな果報をもたらすとは私は言わない。” ‘‘Yo sīlavā sīlavantesu dadāti dānaṃ,Dhammena laddhaṃ supasannacitto; Abhisaddahaṃ kammaphalaṃ uḷāraṃ,Taṃ ve dānaṃ vipulapphalanti brūmi. “戒ある者が、戒ある者たちに、正当に得たものを、清らかな心で、業の偉大なる果報を深く信じて施しを与えるなら、その施しは実に大きな果報をもたらすと私は言う。” ‘‘Yo vītarāgo vītarāgesu dadāti dānaṃ,Dhammena laddhaṃ supasannacitto; Abhisaddahaṃ kammaphalaṃ uḷāraṃ,Taṃ ve dānaṃ āmisadānānamagga’’ nti. “離欲の者が、離欲の者たちに、正当に得たものを、清らかな心で、業の偉大なる果報を深く信じて施しを与えるなら、その施しは実に、物質的な施しの中で最高のものであると私は言う。” Dakkhiṇāvibhaṅgasuttaṃ niṭṭhitaṃ dvādasamaṃ. 第十二の布施分別経が終わった。 Vibhaṅgavaggo niṭṭhito catuttho. 第四の分別品が終わった。 Tassuddānaṃ –Bhaddekānandakaccāna, lomasakaṅgiyāsubho; Mahākammasaḷāyatanavibhaṅgā, uddesaaraṇā dhātu saccaṃ. その摂頌は、賢善、アーナンダ、カッチャーナ、ローマサカンギヤ、スバ、大業、六処分別、総説、無諍、界、諦、布施分別である。 Dakkhiṇāvibhaṅgasuttanti. 布施分別経。 5. Saḷāyatanavaggo 5. 六処品 1. Anāthapiṇḍikovādasuttaṃ 1. 給孤独長者教誡経 383. Evaṃ [Pg.301] me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena anāthapiṇḍiko gahapati ābādhiko hoti dukkhito bāḷhagilāno. Atha kho anāthapiṇḍiko gahapati aññataraṃ purisaṃ āmantesi – ‘‘ehi tvaṃ, ambho purisa, yena bhagavā tenupasaṅkama; upasaṅkamitvā mama vacanena bhagavato pāde sirasā vandāhi – ‘anāthapiṇḍiko, bhante, gahapati ābādhiko dukkhito bāḷhagilāno. So bhagavato pāde sirasā vandatī’ti. Yena cāyasmā sāriputto tenupasaṅkama; upasaṅkamitvā mama vacanena āyasmato sāriputtassa pāde sirasā vandāhi – ‘anāthapiṇḍiko, bhante, gahapati ābādhiko dukkhito bāḷhagilāno. So āyasmato sāriputtassa pāde sirasā vandatī’ti. Evañca vadehi – ‘sādhu kira, bhante, āyasmā sāriputto yena anāthapiṇḍikassa gahapatissa nivesanaṃ tenupasaṅkamatu anukampaṃ upādāyā’’’ti. 383. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独長者の園におられた。その時、給孤独長者は病に伏し、苦しみ、重病であった。そこで給孤独長者は一人の男を呼び、こう言った。“これへ来なさい、男よ。世尊のもとへ行き、私の言葉として世尊の御足に頭を下げて礼拝しなさい。‘世尊よ、給孤独長者は病に伏し、苦しみ、重病であります。彼は世尊の御足に頭を下げて礼拝しております’と。また、尊者サーリプッタのもとへも行き、私の言葉として尊者サーリプッタの御足に頭を下げて礼拝しなさい。‘尊者よ、給孤独長者は病に伏し、苦しみ、重病であります。彼は尊者サーリプッタの御足に頭を下げて礼拝しております’と。そして、このように言いなさい。‘尊者サーリプッタよ、願わくは、慈悲をもって給孤独長者の屋敷へお越しください’と。” ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho so puriso anāthapiṇḍikassa gahapatissa paṭissutvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho so puriso bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘anāthapiṇḍiko, bhante, gahapati ābādhiko dukkhito bāḷhagilāno. So bhagavato pāde sirasā vandatī’’ti. Yena cāyasmā sāriputto tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ sāriputtaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho so puriso āyasmantaṃ sāriputtaṃ etadavoca – ‘‘anāthapiṇḍiko, bhante, gahapati ābādhiko dukkhito bāḷhagilāno. So āyasmato sāriputtassa pāde sirasā vandati; evañca vadeti – ‘sādhu kira, bhante, āyasmā sāriputto yena anāthapiṇḍikassa gahapatissa nivesanaṃ tenupasaṅkamatu anukampaṃ [Pg.302] upādāyā’’’ti. Adhivāsesi kho āyasmā sāriputto tuṇhībhāvena. “承知いたしました、長者さま”とその男は給孤独長者に答え、世尊のもとへ向かった。到着すると、世尊に敬礼して一方に座った。一方に座ったその男は、世尊にこう申し上げた。“世尊よ、給孤独長者は病に伏し、苦しみ、重病であります。彼は世尊の御足に頭を下げて礼拝しております。”また、尊者サーリプッタのもとへも向かった。到着すると、尊者サーリプッタに敬礼して一方に座った。一方に座ったその男は、尊者サーリプッタにこう申し上げた。“尊者よ、給孤独長者は病に伏し、苦しみ、重病であります。彼は尊者サーリプッタの御足に頭を下げて礼拝しております。そして、このように申しております。‘尊者サーリプッタよ、願わくは、慈悲をもって給孤独長者の屋敷へお越しください’と。”尊者サーリプッタは沈黙によってこれを受け入れた。 384. Atha kho āyasmā sāriputto nivāsetvā pattacīvaramādāya āyasmatā ānandena pacchāsamaṇena yena anāthapiṇḍikassa gahapatissa nivesanaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho āyasmā sāriputto anāthapiṇḍikaṃ gahapatiṃ etadavoca – ‘‘kacci te, gahapati, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ? Kacci te dukkhā vedanā paṭikkamanti, no abhikkamanti; paṭikkamosānaṃ paññāyati, no abhikkamo’’ti? 384. そこで尊者サーリプッタは、身なりを整え、鉢と衣を携え、尊者アーナンダを随行者として、給孤独長者の屋敷へ向かった。到着すると、用意された座に座った。座った尊者サーリプッタは、給孤独長者にこう尋ねた。“長者よ、具合はいかがか。堪え忍ぶことができるか。命を繋ぐことができるか。苦痛の感受は退いているか、増してはいないか。退いていく兆しが見え、増していく兆しは見えないか。” ‘‘Na me, bhante sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, bhante sāriputta, balavā puriso tiṇhena sikharena muddhani abhimattheyya ; evameva kho me, bhante sāriputta, adhimattā vātā muddhani ūhananti. Na me, bhante sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, bhante sāriputta, balavā puriso daḷhena varattakhaṇḍena sīse sīsaveṭhaṃ dadeyya; evameva kho me, bhante sāriputta, adhimattā sīse sīsavedanā. Na me, bhante sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, bhante sāriputta, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā tiṇhena govikantanena kucchiṃ parikanteyya; evameva kho me, bhante sāriputta, adhimattā vātā kucchiṃ parikantanti. Na me, bhante sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, bhante sāriputta, dve balavanto purisā dubbalataraṃ purisaṃ nānābāhāsu gahetvā aṅgārakāsuyā santāpeyyuṃ, samparitāpeyyuṃ; evameva kho me, bhante sāriputta, adhimatto kāyasmiṃ ḍāho. Na me, bhante sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā [Pg.303] abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo’’ti. “尊者サーリプッタよ、堪え忍ぶことも、命を繋ぐこともできません。激しい苦痛が増しており、退くことはありません。増していく兆しが見え、退いていく兆しは見えません。尊者サーリプッタよ、例えば、力強い男が鋭い錐で頭を突き刺すかのように、尊者サーリプッタよ、そのように激しい風が私の頭を突き刺します。尊者サーリプッタよ、堪え忍ぶことも、命を繋ぐこともできません。激しい苦痛が増しており、退くことはありません。増していく兆しが見え、退いていく兆しは見えません。尊者サーリプッタよ、例えば、力強い男が丈夫な革紐で頭を締め付けるかのように、尊者サーリプッタよ、そのように激しい頭痛が私の頭にあります。尊者サーリプッタよ、堪え忍ぶことも、命を繋ぐこともできません。激しい苦痛が増しており、退くことはありません。増していく兆しが見え、退いていく兆しは見えません。尊者サーリプッタよ、例えば、熟練した屠殺者、あるいはその弟子が、鋭い肉切り包丁で腹を切り裂くかのように、尊者サーリプッタよ、そのように激しい風が私の腹を切り裂きます。尊者サーリプッタよ、堪え忍ぶことも、命を繋ぐこともできません。激しい苦痛が増しており、退くことはありません。増していく兆しが見え、退いていく兆しは見えません。尊者サーリプッタよ、例えば、二人の力強い男が、より非力な男の両腕を掴んで、炭火の穴の上で焼き、激しく焼くかのように、尊者サーリプッタよ、そのように私の体には激しい灼熱感があります。尊者サーリプッタよ、堪え忍ぶことも、命を繋ぐこともできません。激しい苦痛が増しており、退くことはありません。増していく兆しが見え、退いていく兆しは見えません。” 385. ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na cakkhuṃ upādiyissāmi, na ca me cakkhunissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. 385. “それゆえ、長者よ、あなたはこのように学ぶべきである。‘私は眼を執着しない。私の眼に依存する意識も生じないであろう’と。長者よ、このように学ぶべきである。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na sotaṃ upādiyissāmi, na ca me sotanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ghānaṃ upādiyissāmi, na ca me ghānanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na jivhaṃ upādiyissāmi, na ca me jivhānissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na kāyaṃ upādiyissāmi, na ca me kāyanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na manaṃ upādiyissāmi, na ca me manonissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は耳に執着しない。私には耳に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は鼻に執着しない。私には鼻に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は舌に執着しない。私には舌に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は体に執着しない。私には体に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は意(心)に執着しない。私には意に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na rūpaṃ upādiyissāmi, na ca me rūpanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na saddaṃ upādiyissāmi…pe… na gandhaṃ upādiyissāmi… na rasaṃ upādiyissāmi… na phoṭṭhabbaṃ upādiyissāmi… na dhammaṃ upādiyissāmi na ca me dhammanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は色(形あるもの)に執着しない。私には色に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は声に執着しない。……私は香に執着しない。……私は味に執着しない。……私は触(触れられるもの)に執着しない。……私は法(心の対象)に執着しない。私には法に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na cakkhuviññāṇaṃ upādiyissāmi, na ca me cakkhuviññāṇanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na sotaviññāṇaṃ upādiyissāmi… na ghānaviññāṇaṃ upādiyissāmi… na jivhāviññāṇaṃ upādiyissāmi… na kāyaviññāṇaṃ upādiyissāmi… na manoviññāṇaṃ upādiyissāmi na ca me manoviññāṇanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は眼識に執着しない。私には眼識に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は耳識に執着しない。……私は鼻識に執着しない。……私は舌識に執着しない。……私は身識に執着しない。……私は意識に執着しない。私には意識に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha [Pg.304] te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na cakkhusamphassaṃ upādiyissāmi, na ca me cakkhusamphassanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na sotasamphassaṃ upādiyissāmi… na ghānasamphassaṃ upādiyissāmi… na jivhāsamphassaṃ upādiyissāmi… na kāyasamphassaṃ upādiyissāmi… na manosamphassaṃ upādiyissāmi, na ca me manosamphassanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は眼触に執着しない。私には眼触に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は耳触に執着しない。……私は鼻触に執着しない。……私は舌触に執着しない。……私は身触に執着しない。……私は意触に執着しない。私には意触に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na cakkhusamphassajaṃ vedanaṃ upādiyissāmi, na ca me cakkhusamphassajāvedanānissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na sotasamphassajaṃ vedanaṃ upādiyissāmi… na ghānasamphassajaṃ vedanaṃ upādiyissāmi… na jivhāsamphassajaṃ vedanaṃ upādiyissāmi… na kāyasamphassajaṃ vedanaṃ upādiyissāmi… na manosamphassajaṃ vedanaṃ upādiyissāmi, na ca me manosamphassajāvedanānissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は眼触から生じる受に執着しない。私には眼触から生じる受に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は耳触から生じる受に執着しない。……私は鼻触から生じる受に執着しない。……私は舌触から生じる受に執着しない。……私は身触から生じる受に執着しない。……私は意触から生じる受に執着しない。私には意触から生じる受に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” 386. ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na pathavīdhātuṃ upādiyissāmi, na ca me pathavīdhātunissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na āpodhātuṃ upādiyissāmi… na tejodhātuṃ upādiyissāmi… na vāyodhātuṃ upādiyissāmi… na ākāsadhātuṃ upādiyissāmi… na viññāṇadhātuṃ upādiyissāmi, na ca me viññāṇadhātunissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. 386. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は地界に執着しない。私には地界に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は水界に執着しない。……私は火界に執着しない。……私は風界に執着しない。……私は空界に執着しない。……私は識界に執着しない。私には識界に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na rūpaṃ upādiyissāmi, na ca me rūpanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na vedanaṃ upādiyissāmi… na saññaṃ upādiyissāmi… na saṅkhāre upādiyissāmi… na viññāṇaṃ upādiyissāmi, na ca me viññāṇanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は色(物質的現象)に執着しない。私には色に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は受に執着しない。……私は想に執着しない。……私は行に執着しない。……私は識に執着しない。私には識に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na ākāsānañcāyatanaṃ upādiyissāmi, na ca me ākāsānañcāyatananissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti[Pg.305]. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na viññāṇañcāyatanaṃ upādiyissāmi… na ākiñcaññāyatanaṃ upādiyissāmi… na nevasaññānāsaññāyatanaṃ upādiyissāmi na ca me nevasaññānāsaññāyatananissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. “長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は空無辺処に執着しない。私には空無辺処に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。長者よ、それゆえに、あなたは次のように学ぶべきです。‘私は識無辺処に執着しない。……私は無所有処に執着しない。……私は非想非非想処に執着しない。私には非想非非想処に依存する識が生じることはない’と。長者よ、このように学ぶべきです。” ‘‘Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na idhalokaṃ upādiyissāmi, na ca me idhalokanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘na paralokaṃ upādiyissāmi, na ca me paralokanissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabbaṃ. Tasmātiha te, gahapati, evaṃ sikkhitabbaṃ – ‘yampi me diṭṭhaṃ sutaṃ mutaṃ viññātaṃ pattaṃ pariyesitaṃ anupariyesitaṃ anucaritaṃ manasā tampi na upādiyissāmi, na ca me taṃnissitaṃ viññāṇaṃ bhavissatī’ti. Evañhi te, gahapati, sikkhitabba’’nti. “長者よ、それゆえに、あなたはこのように修習すべきである。‘私はこの世(現世)に執着しない。私の意識はこの世に依存することはない’と。長者よ、このように修習すべきである。長者よ、それゆえに、あなたはこのように修習すべきである。‘私は他世(来世)に執着しない。私の意識は他世に依存することはない’と。長者よ、このように修習すべきである。長者よ、それゆえに、あなたはこのように修習すべきである。‘見られたもの、聞かれたもの、覚ぜられたもの、知られたもの、到達されたもの、探求されたもの、意(こころ)によって考察されたもの、それらに対しても私は執着しない。私の意識はそれらに依存することはない’と。長者よ、このように修習すべきである”と。 387. Evaṃ vutte, anāthapiṇḍiko gahapati parodi, assūni pavattesi. Atha kho āyasmā ānando anāthapiṇḍikaṃ gahapatiṃ etadavoca – ‘‘olīyasi kho tvaṃ, gahapati, saṃsīdasi kho tvaṃ, gahapatī’’ti? ‘‘Nāhaṃ, bhante ānanda, olīyāmi, napi saṃsīdāmi; api ca me dīgharattaṃ satthā payirupāsito manobhāvanīyā ca bhikkhū; na ca me evarūpī dhammī kathā sutapubbā’’ti. ‘‘Na kho, gahapati, gihīnaṃ odātavasanānaṃ evarūpī dhammī kathā paṭibhāti; pabbajitānaṃ kho, gahapati, evarūpī dhammī kathā paṭibhātī’’ti. ‘‘Tena hi, bhante sāriputta, gihīnampi odātavasanānaṃ evarūpī dhammī kathā paṭibhātu. Santi hi, bhante, kulaputtā apparajakkhajātikā, assavanatā dhammassa parihāyanti; bhavissanti dhammassa aññātāro’’ti. 387. このように言われたとき、給孤独(アナータピンディカ)長者は泣き、涙を流した。そこで、尊者アーナンダは給孤独長者にこう言った。“長者よ、あなたは(死を恐れて)沈んでいるのですか。長者よ、あなたは(善法から)退いているのですか”。“尊者アーナンダよ、私は沈んでいるのでも、退いているのでもありません。しかし、私は長きにわたって世尊に仕え、修行に励む比丘たちにも仕えてきましたが、このような法話を聞いたことは一度もありませんでした”。“長者よ、白衣の在家人には、このような法話は説かれない(現れない)のである。長者よ、出家者にこそ、このような法話は説かれるのである”。“尊者サーリプッタよ、それならば、白衣の在家人にもこのような法話を説いてください。尊者よ、眼に塵の少ない(煩悩の少ない)良家の息子たちがおります。法を聞かないために衰退していますが、法を聞けば悟る者たちが現れるでしょう”。 Atha kho āyasmā ca sāriputto āyasmā ca ānando anāthapiṇḍikaṃ gahapatiṃ iminā ovādena ovaditvā uṭṭhāyāsanā pakkamiṃsu. Atha kho anāthapiṇḍiko gahapati, acirapakkante āyasmante ca sāriputte āyasmante ca ānande, kālamakāsi tusitaṃ kāyaṃ upapajji. Atha kho anāthapiṇḍiko devaputto abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇo kevalakappaṃ jetavanaṃ obhāsetvā yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ [Pg.306] ṭhito kho anāthapiṇḍiko devaputto bhagavantaṃ gāthāhi ajjhabhāsi – その後、尊者サーリプッタと尊者アーナンダは、給孤独長者にこの教誡を与えて、席から立ち去った。その後、給孤独長者は、尊者サーリプッタと尊者アーナンダが去って間もなく亡くなり、兜率天(トシタ)に生まれた。その後、天子となったアナータピンディカは、夜が更けた頃、類まれな輝きを放ってジェータ林(祇園精舎)の全体を照らし、世尊のおられる所へ近づいた。近づいて世尊を礼拝し、一方に立った。一方に立った天子アナータピンディカは、世尊に詩(ガーター)をもって語りかけた。 ‘‘Idañhi taṃ jetavanaṃ, isisaṅghanisevitaṃ; Āvutthaṃ dhammarājena, pītisañjananaṃ mama. “このジェータ林は、聖者たちの集い(比丘サンガ)が常に住まう所。法王(仏陀)によって住まわれ、私に歓喜を生じさせます。 ‘‘Kammaṃ vijjā ca dhammo ca, sīlaṃ jīvitamuttamaṃ; Etena maccā sujjhanti, na gottena dhanena vā. 業(聖道の意志)と明(智慧)と法(定)、そして戒と至高の生。これらによって、生きとし生けるものは清められる。家柄や富によってではない。 ‘‘Tasmā hi paṇḍito poso, sampassaṃ atthamattano; Yoniso vicine dhammaṃ, evaṃ tattha visujjhati. それゆえに、賢明な人は、自らの利益を見極めて、如理(正しい方法)をもって法を考察すべきである。そうすれば、その(聖道において)清められる。 ‘‘Sāriputtova paññāya, sīlena upasamena; Yopi pāraṅgato bhikkhu, etāvaparamo siyā’’ti. サーリプッタこそは、智慧と戒と静寂において(卓越している)。彼岸(涅槃)に到達した比丘がいたとしても、彼(サーリプッタ)こそが最高である”と。 Idamavoca anāthapiṇḍiko devaputto. Samanuñño satthā ahosi. Atha kho anāthapiṇḍiko devaputto – ‘‘samanuñño me satthā’’ti bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tatthevantaradhāyi. 天子アナータピンディカはこのように申し上げた。師(世尊)はそれを承認された。そこで、天子アナータピンディカは“師は私を承認された”と知り、世尊を礼拝し、右繞(右回りに回る礼法)して、その場で姿を消した。 388. Atha kho bhagavā tassā rattiyā accayena bhikkhū āmantesi – ‘‘imaṃ, bhikkhave, rattiṃ aññataro devaputto abhikkantāya rattiyā abhikkantavaṇṇo kevalakappaṃ jetavanaṃ obhāsetvā yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā maṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho so devaputto maṃ gāthāhi ajjhabhāsi – 388. その後、世尊は夜が明けると、比丘たちに告げられた。“比丘たちよ、昨夜、ある天子が、夜が更けた頃、類まれな輝きを放ってジェータ林の全体を照らし、私の所へ近づいた。近づいて私を礼拝し、一方に立った。一方に立ったその天子は、私に詩をもってこう語りかけた。 ‘‘Idañhi taṃ jetavanaṃ, isisaṅghanisevitaṃ; Āvutthaṃ dhammarājena, pītisañjananaṃ mama. ‘このジェータ林は、聖者たちの集いが常に住まう所。法王によって住まわれ、私に歓喜を生じさせます。 ‘‘Kammaṃ vijjā ca dhammo ca, sīlaṃ jīvitamuttamaṃ; Etena maccā sujjhanti, na gottena dhanena vā. 業と明と法、そして戒と至高の生。これらによって、生きとし生けるものは清められる。家柄や富によってではない。 ‘‘Tasmā hi paṇḍito poso, sampassaṃ atthamattano; Yoniso vicine dhammaṃ, evaṃ tattha visujjhati. それゆえに、賢明な人は、自らの利益を見極めて、如理をもって法を考察すべきである。そうすれば、その(聖道において)清められる。 ‘‘Sāriputtova paññāya, sīlena upasamena; Yopi pāraṅgato bhikkhu, etāvaparamo siyā’’ti. サーリプッタこそは、智慧と戒と静寂において(卓越している)。彼岸に到達した比丘がいたとしても、彼こそが最高である’と。 ‘‘Idamavoca, bhikkhave, so devaputto. ‘Samanuñño me satthā’ti maṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tatthevantaradhāyī’’ti. “比丘たちよ、その天子はこのように言った。‘師は私を承認された’と私を礼拝し、右繞して、その場で姿を消したのだ”と。 Evaṃ [Pg.307] vutte, āyasmā ānando bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘so hi nūna so, bhante, anāthapiṇḍiko devaputto bhavissati. Anāthapiṇḍiko, bhante, gahapati āyasmante sāriputte abhippasanno ahosī’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, ānanda! Yāvatakaṃ kho, ānanda, takkāya pattabbaṃ, anuppattaṃ taṃ tayā. Anāthapiṇḍiko so, ānanda, devaputto’’ti. このように言われたとき、尊者アーナンダは世尊にこう申し上げた。“世尊よ、その天子は、まさしく給孤独(アナータピンディカ)天子であったに違いありません。世尊よ、給孤独長者は、尊者サーリプッタに対して深い信頼を寄せておりました”。“善いかな、善いかな、アーナンダよ。アーナンダよ、推論によって到達しうる限りのことを、あなたは達成した。アーナンダよ、その天子は給孤独天子である”。 Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者アーナンダは歓喜し、世尊の説法を喜んだ。 Anāthapiṇḍikovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ paṭhamaṃ. 第一、給孤独教誡経(アナータピンディコーワーダ・スッタ)が終了した。 2. Channovādasuttaṃ 2. 闡陀教誡経(チャンノーワーダ・スッタ) 389. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Tena kho pana samayena āyasmā ca sāriputto āyasmā ca mahācundo āyasmā ca channo gijjhakūṭe pabbate viharanti. Tena kho pana samayena āyasmā channo ābādhiko hoti dukkhito bāḷhagilāno. Atha kho āyasmā sāriputto sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenāyasmā mahācundo tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahācundaṃ etadavoca – ‘‘āyāmāvuso cunda, yenāyasmā channo tenupasaṅkamissāma gilānapucchakā’’ti. ‘‘Evamāvuso’’ti kho āyasmā mahācundo āyasmato sāriputtassa paccassosi. 389. このように私は聞きました。ある時、世尊は王舎城の竹林、カランダカニヴァーパ(栗鼠の飼育地)に滞在しておられました。その時、尊者サーリプッタと尊者マハチュンダと尊者チャンナは、グリドラクータ山(霊鷲山)に滞在していました。その時、尊者チャンナは病にかかり、苦しみ、重病でした。そこで尊者サーリプッタは、夕刻に独坐(瞑想)から立ち上がり、尊者マハチュンダのところへ行き、尊者マハチュンダにこう言いました。“友よ、チュンダよ、行きましょう。尊者チャンナのところへ見舞いに行きましょう”。尊者マハチュンダは尊者サーリプッタに“友よ、承知しました”と答えました。 Atha kho āyasmā ca sāriputto āyasmā ca mahācundo yenāyasmā channo tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā āyasmatā channena saddhiṃ sammodiṃsu. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā sāriputto āyasmantaṃ channaṃ etadavoca – ‘‘kacci te, āvuso channa, khamanīyaṃ, kacci yāpanīyaṃ? Kacci te dukkhā vedanā paṭikkamanti, no abhikkamanti; paṭikkamosānaṃ paññāyati, no abhikkamo’’ti? そこで、尊者サーリプッタと尊者マハチュンダは、尊者チャンナのところへ行きました。到着すると、尊者チャンナと親しく挨拶を交わしました。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えて、一方に座りました。一方に座った尊者サーリプッタは、尊者チャンナにこう言いました。“友よ、チャンナよ、耐えられますか。持ちこたえられますか。苦痛の感受(苦受)は退いていますか、増していませんか。退いていくことが分かり、増していくことはありませんか”。 ‘‘Na me, āvuso sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, āvuso sāriputta, balavā puriso [Pg.308] tiṇhena sikharena muddhani abhimattheyya; evameva kho me, āvuso sāriputta, adhimattā vātā muddhani ūhananti. Na me, āvuso sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati no paṭikkamo. Seyyathāpi, āvuso sāriputta, balavā puriso daḷhena varattakkhaṇḍena sīse sīsaveṭhaṃ dadeyya; evameva kho me, āvuso sāriputta, adhimattā sīse sīsavedanā. Na me, āvuso sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, āvuso sāriputta, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā tiṇhena govikantanena kucchiṃ parikanteyya; evameva kho me, āvuso sāriputta, adhimattā vātā kucchiṃ parikantanti. Na me, āvuso sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Seyyathāpi, āvuso sāriputta, dve balavanto purisā dubbalataraṃ purisaṃ nānābāhāsu gahetvā aṅgārakāsuyā santāpeyyuṃ samparitāpeyyuṃ; evameva kho me, āvuso sāriputta, adhimatto kāyasmiṃ ḍāho. Na me, āvuso sāriputta, khamanīyaṃ na yāpanīyaṃ. Bāḷhā me dukkhā vedanā abhikkamanti, no paṭikkamanti; abhikkamosānaṃ paññāyati, no paṭikkamo. Satthaṃ, āvuso sāriputta, āharissāmi, nāvakaṅkhāmi jīvita’’nti. “友よ、サーリプッタよ、私は耐えられず、持ちこたえることもできません。激しい苦痛が増すばかりで、退くことがありません。増していくことが分かり、退くことはありません。友よ、サーリプッタよ、例えば、力強い男が鋭い錐で頭を突き刺すように、それと同じように、激しい風(痛み)が私の頭を突き刺しています。友よ、サーリプッタよ、私は耐えられず、持ちこたえることもできません。激しい苦痛が増すばかりで、退くことがありません。増していくことが分かり、退くことはありません。友よ、サーリプッタよ、例えば、力強い男が丈夫な革紐で頭を締め付けるように、それと同じように、私の頭には激しい頭痛があります。友よ、サーリプッタよ、私は耐えられず、持ちこたえることもできません。激しい苦痛が増すばかりで、退くことがありません。増していくことが分かり、退くことはありません。友よ、サーリプッタよ、例えば、熟練した屠殺者やその弟子が、鋭い肉切り包丁で腹を切り裂くように、それと同じように、激しい風が私の腹を切り裂いています。友よ、サーリプッタよ、私は耐えられず、持ちこたえることもできません。激しい苦痛が増すばかりで、退くことがありません。増していくことが分かり、退くことはありません。友よ、サーリプッタよ、例えば、二人の力強い男たちが、非力な男の両腕を掴んで、炭火の穴の上で焼き、炙るように、それと同じように、私の体には激しい灼熱感があります。友よ、サーリプッタよ、私は耐えられず、持ちこたえることもできません。激しい苦痛が増すばかりで、退くことがありません。増していくことが分かり、退くことはありません。友よ、サーリプッタよ、私は刃物を手に取ります(自害します)。私は生きることを望みません”。 390. ‘‘Māyasmā channo satthaṃ āharesi. Yāpetāyasmā channo. Yāpentaṃ mayaṃ āyasmantaṃ channaṃ icchāma. Sace āyasmato channassa natthi sappāyāni bhojanāni, ahaṃ āyasmato channassa sappāyāni bhojanāni pariyesissāmi. Sace āyasmato channassa natthi sappāyāni bhesajjāni, ahaṃ āyasmato channassa sappāyāni bhesajjāni pariyesissāmi. Sace āyasmato channassa natthi patirūpā upaṭṭhākā, ahaṃ āyasmantaṃ channaṃ upaṭṭhahissāmi. Māyasmā channo satthaṃ āharesi. Yāpetāyasmā channo. Yāpentaṃ mayaṃ āyasmantaṃ channaṃ icchāmā’’ti. 390. “尊者チャンナよ、刃物を手に取らないでください。尊者チャンナよ、持ちこたえてください。私たちは尊者チャンナが持ちこたえてくださることを望んでいます。もし尊者チャンナに適切な食べ物がないのであれば、私が尊者チャンナのために適切な食べ物を探しましょう。もし尊者チャンナに適切な薬がないのであれば、私が尊者チャンナのために適切な薬を探しましょう。もし尊者チャンナに適切な世話人がいないのであれば、私が尊者チャンナをお世話しましょう。尊者チャンナよ、刃物を手に取らないでください。尊者チャンナよ、持ちこたえてください。私たちは尊者チャンナが持ちこたえてくださることを望んでいます”。 ‘‘Napi me, āvuso sāriputta, natthi sappāyāni bhojanāni; napi me natthi sappāyāni bhesajjāni; napi me natthi patirūpā upaṭṭhākā; api cāvuso sāriputta[Pg.309], pariciṇṇo me satthā dīgharattaṃ manāpeneva no amanāpena. Etañhi, āvuso sāriputta, sāvakassa patirūpaṃ yaṃ satthāraṃ paricareyya manāpeneva no amanāpena. ‘Anupavajjaṃ channo bhikkhu satthaṃ āharissatī’ti evametaṃ, āvuso sāriputta, dhārehī’’ti. ‘‘Puccheyyāma mayaṃ āyasmantaṃ channaṃ kañcideva desaṃ, sace āyasmā channo okāsaṃ karoti pañhassa veyyākaraṇāyā’’ti. ‘‘Pucchāvuso sāriputta, sutvā vedissāmī’’ti. “友よ、サーリプッタよ、私に適切な食べ物がないわけではありません。適切な薬がないわけでもありません。適切な世話人がいないわけでもありません。しかし、友よ、サーリプッタよ、私は長い間、師(世尊)に、嫌々ながらではなく、喜びをもって仕えてきました。師に嫌々ながらではなく、喜びをもって仕えることこそ、弟子にふさわしいことです。友よ、サーリプッタよ、‘比丘チャンナは、非難されることなく(執着なく)刃物を手に取るであろう’と、そのように心得てください”。“尊者チャンナよ、もし尊者チャンナが質問に答える機会をくださるなら、私たちは尊者チャンナにある事柄についてお尋ねしたいのですが”。“友よ、サーリプッタよ、尋ねてください。聞いて答えましょう”。 391. ‘‘Cakkhuṃ, āvuso channa, cakkhuviññāṇaṃ cakkhuviññāṇaviññātabbe dhamme ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassasi? Sotaṃ, āvuso channa, sotaviññāṇaṃ…pe… ghānaṃ, āvuso channa, ghānaviññāṇaṃ… jivhaṃ, āvuso channa, jivhāviññāṇaṃ … kāyaṃ, āvuso channa, kāyaviññāṇaṃ… manaṃ, āvuso channa, manoviññāṇaṃ manoviññāṇaviññātabbe dhamme ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassasī’’ti? 391. “友よ、チャンナよ、眼、眼識、および眼識によって知られる諸現象(法)について、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の自己である’と観察しますか。友よ、チャンナよ、耳、耳識……(中略)……鼻、鼻識……舌、舌識……身、身識……友よ、チャンナよ、意(心)、意識、および意識によって知られる諸現象について、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の自己である’と観察しますか”。 ‘‘Cakkhuṃ, āvuso sāriputta, cakkhuviññāṇaṃ cakkhuviññāṇaviññātabbe dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassāmi. Sotaṃ, āvuso sāriputta…pe… ghānaṃ, āvuso sāriputta… jivhaṃ, āvuso sāriputta… kāyaṃ, āvuso sāriputta… manaṃ, āvuso sāriputta, manoviññāṇaṃ manoviññāṇaviññātabbe dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassāmī’’ti. “友サーリプッタよ、私は、眼、眼識、および眼識によって知られるべき諸法について、‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我(アートマン)ではない’と正しく観察しています。耳……鼻……舌……身……友サーリプッタよ、意(心)、意識、および意識によって知られるべき諸法について、‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と正しく観察しています。” 392. ‘‘Cakkhusmiṃ, āvuso channa, cakkhuviññāṇe cakkhuviññāṇaviññātabbesu dhammesu kiṃ disvā kiṃ abhiññāya cakkhuṃ cakkhuviññāṇaṃ cakkhuviññāṇaviññātabbe dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassasi? Sotasmiṃ, āvuso channa, sotaviññāṇe … ghānasmiṃ, āvuso channa, ghānaviññāṇe… jivhāya, āvuso channa, jivhāviññāṇe… kāyasmiṃ, āvuso channa, kāyaviññāṇe… manasmiṃ, āvuso channa, manoviññāṇe manoviññāṇaviññātabbesu dhammesu kiṃ disvā kiṃ abhiññāya manaṃ manoviññāṇaṃ manoviññāṇaviññātabbe dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassasī’’ti? 392. “友チャンナよ、眼、眼識、および眼識によって知られるべき諸法において、何を見、何を知って、眼、眼識、および眼識によって知られるべき諸法を、‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と正しく観察しているのですか。耳……鼻……舌……身……友チャンナよ、意、意識、および意識によって知られるべき諸法において、何を見、何を知って、意、意識、および意識によって知られるべき諸法を、‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と正しく観察しているのですか。” ‘‘Cakkhusmiṃ[Pg.310], āvuso sāriputta, cakkhuviññāṇe cakkhuviññāṇaviññātabbesu dhammesu nirodhaṃ disvā nirodhaṃ abhiññāya cakkhuṃ cakkhuviññāṇaṃ cakkhuviññāṇaviññātabbe dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassāmi. Sotasmiṃ, āvuso sāriputta, sotaviññāṇe… ghānasmiṃ, āvuso sāriputta, ghānaviññāṇe… jivhāya, āvuso sāriputta, jivhāviññāṇe… kāyasmiṃ, āvuso sāriputta, kāyaviññāṇe… manasmiṃ, āvuso sāriputta, manoviññāṇe manoviññāṇaviññātabbesu dhammesu nirodhaṃ disvā nirodhaṃ abhiññā manaṃ manoviññāṇaṃ manoviññāṇaviññātabbe dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassāmī’’ti. “友サーリプッタよ、眼、眼識、および眼識によって知られるべき諸法において、滅(滅尽)を見、滅を知って、眼、眼識、および眼識によって知られるべき諸法を、‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と正しく観察しています。耳……鼻……舌……身……友サーリプッタよ、意、意識、および意識によって知られるべき諸法において、滅を見、滅を知って、意、意識、および意識によって知られるべき諸法を、‘これは私のものではない、これは私ではない、これは私の我ではない’と正しく観察しています。” 393. Evaṃ vutte, āyasmā mahācundo āyasmantaṃ channaṃ etadavoca – ‘‘tasmātiha, āvuso channa, idampi tassa bhagavato sāsanaṃ, niccakappaṃ manasi kātabbaṃ – ‘nissitassa calitaṃ, anissitassa calitaṃ natthi. Calite asati passaddhi, passaddhiyā sati nati na hoti. Natiyā asati āgatigati na hoti. Āgatigatiyā asati cutūpapāto na hoti. Cutūpapāte asati nevidha na huraṃ na ubhayamantarena. Esevanto dukkhassā’’’ti. Atha kho āyasmā ca sāriputto āyasmā ca mahācundo āyasmantaṃ channaṃ iminā ovādena ovaditvā uṭṭhāyāsanā pakkamiṃsu. 393. このように言われたとき、尊者マハーチュンダは尊者チャンナに次のように言った。“それゆえ、友チャンナよ、かの世尊のこの教えをも、常に心に留めておくべきです。‘執着(依止)がある者には動揺があり、執着がない者には動揺がない。動揺がないとき、静止(軽安)がある。静止があるとき、偏向(傾き)がない。偏向がないとき、来ることと行くことがない。来ることと行くことがないとき、死と生がない。死と生がないとき、今世もなく、来世もなく、その中間もない。これこそが苦しみの終焉である’と。”その後、尊者サーリプッタと尊者マハーチュンダは、尊者チャンナにこの教誡を与えて、座から立ち、去って行った。” 394. Atha kho āyasmā channo acirapakkante āyasmante ca sāriputte āyasmante ca mahācunde satthaṃ āharesi. Atha kho āyasmā sāriputto yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā sāriputto bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘āyasmatā, bhante, channena satthaṃ āharitaṃ. Tassa kā gati, ko abhisamparāyo’’ti? ‘‘Nanu te, sāriputta, channena bhikkhunā sammukhāyeva anupavajjatā byākatā’’ti? ‘‘Atthi, bhante, pubbajiraṃ nāma vajjigāmo. Tatthāyasmato channassa mittakulāni suhajjakulāni upavajjakulānī’’ti. ‘‘Honti hete, sāriputta, channassa bhikkhuno mittakulāni suhajjakulāni upavajjakulāni. Nāhaṃ, sāriputta, ettāvatā [Pg.311] ‘saupavajjo’ti vadāmi. Yo kho, sāriputta, imañca kāyaṃ nikkhipati aññañca kāyaṃ upādiyati tamahaṃ ‘saupavajjo’ti vadāmi. Taṃ channassa bhikkhuno natthi. ‘Anupavajjo channo bhikkhu satthaṃ āharesī’ti evametaṃ, sāriputta, dhārehī’’ti. 394. その後、尊者チャンナは、尊者サーリプッタと尊者マハーチュンダが去って間もなく、刃物を用いた(自害した)。そこで尊者サーリプッタは世尊のもとへ行き、世尊を礼拝して、一方に座った。一方に座った尊者サーリプッタは世尊にこう申し上げた。“世尊よ、尊者チャンナが刃物を用いました。彼の行方はどこでしょうか、来世はどうなるのでしょうか。”“サーリプッタよ、チャンナ比丘は、お前の目の前で、執着(過失)のないことを自ら明かしたではないか。”“世尊よ、パッバジラという名のヴァッジ族の村があります。そこには尊者チャンナの親しい家々、親交のある家々、出入りする家々があります。”“サーリプッタよ、チャンナ比丘には確かにそれらの親しい家々があるだろう。しかし、サーリプッタよ、私はそれだけで‘執着(過失)がある’とは言わない。サーリプッタよ、この体を捨てて別の体を受け取る者、その者を私は‘執着(過失)がある’と言う。チャンナ比丘にはそれがない。チャンナ比丘は執着なく刃物を用いたのである。サーリプッタよ、そのように心得なさい。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā sāriputto bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように仰った。尊者サーリプッタは世尊の説法を歓喜し、称賛した。 Channovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ. 第二、チャンノーヴァーダ・スッタ(チャンナ教誡経)終わる。 3. Puṇṇovādasuttaṃ 3. プンノーヴァーダ・スッタ(プンナ教誡経) 395. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho āyasmā puṇṇo sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā puṇṇo bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘sādhu maṃ, bhante, bhagavā saṃkhittena ovādena ovadatu, yamahaṃ bhagavato dhammaṃ sutvā eko vūpakaṭṭho appamatto ātāpī pahitatto vihareyya’’nti. ‘‘Tena hi, puṇṇa, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā puṇṇo bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – 395. このように私は聞いた。ある時、世尊はサーヴァッティーのジェータ林、アナータピンディカ園に滞在しておられた。その時、尊者プンナは夕刻に瞑想から立ち、世尊のもとへ行った。行って世尊を礼拝し、一方に座った。一方に座った尊者プンナは世尊にこう申し上げた。“世尊よ、願わくは世尊が私に簡潔な教誡をもって教えを説いてくださいますように。私は世尊の法を聞いて、独り、離れて、怠らず、精進し、身を捧げて住みたいと思います。”“それならば、プンナよ、聞きなさい。よく心に留めなさい。説くことにしよう。”“はい、世尊よ”と尊者プンナは世尊に応答した。世尊は次のように仰った。 ‘‘Santi kho, puṇṇa, cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā. Taṃ ce bhikkhu abhinandati abhivadati ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ abhinandato abhivadato ajjhosāya tiṭṭhato uppajjati nandī. ‘Nandīsamudayā dukkhasamudayo, puṇṇā’ti vadāmi. “プンナよ、眼で認識されるべき、望ましく、好ましく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、情欲を誘う色(形あるもの)がある。もし比丘がそれを歓喜し、称賛し、執着してとどまるならば、それを歓喜し、称賛し、執着してとどまる彼に、喜悦(ナンディー)が生じる。‘喜悦の生起によって苦が生起する、プンナよ’と私は説く。” ‘‘Santi kho, puṇṇa, sotaviññeyyā saddā… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā… manoviññeyyā dhammā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā. Taṃ ce bhikkhu abhinandati abhivadati ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ abhinandato abhivadato ajjhosāya tiṭṭhato uppajjati nandī. ‘Nandīsamudayā dukkhasamudayo, puṇṇā’ti vadāmi. “プンナよ、耳で認識されるべき声、……鼻で認識されるべき香、……舌で認識されるべき味、……体で認識されるべき触、……意(こころ)で認識されるべき法(対象)があり、それらは望ましく、好ましく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、情欲を誘うものである。もし比丘がそれを喜び、歓迎し、執着してとどまるならば、それを喜び、歓迎し、執着してとどまる彼に、歓喜(渇愛)が生じる。‘歓喜の生起により、苦が生起する’と、プンナよ、私は説く。” ‘‘Santi [Pg.312] ca kho, puṇṇa, cakkhuviññeyyā rūpā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā. Taṃ ce bhikkhu nābhinandati nābhivadati nājjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ anabhinandato anabhivadato anajjhosāya tiṭṭhato nandī nirujjhati. ‘Nandīnirodhā dukkhanirodho, puṇṇā’ti vadāmi. “プンナよ、また、眼で認識されるべき色(かたち)があり、それらは望ましく、好ましく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、情欲を誘うものである。もし比丘がそれを喜ばず、歓迎せず、執着してとどまらないならば、それを喜ばず、歓迎せず、執着してとどまらない彼において、歓喜は滅する。‘歓喜の滅尽により、苦が滅尽する’と、プンナよ、私は説く。” ‘‘Santi ca kho, puṇṇa, sotaviññeyyā saddā… ghānaviññeyyā gandhā… jivhāviññeyyā rasā… kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā… manoviññeyyā dhammā iṭṭhā kantā manāpā piyarūpā kāmūpasaṃhitā rajanīyā. Taṃ ce bhikkhu nābhinandati nābhivadati nājjhosāya tiṭṭhati. Tassa taṃ anabhinandato anabhivadato anajjhosāya tiṭṭhato nandī nirujjhati. ‘Nandīnirodhā dukkhanirodho, puṇṇā’ti vadāmi. “プンナよ、また、耳で認識されるべき声、……鼻で認識されるべき香、……舌で認識されるべき味、……体で認識されるべき触、……意で認識されるべき法があり、それらは望ましく、好ましく、心に叶い、愛すべき姿をもち、欲を伴い、情欲を誘うものである。もし比丘がそれを喜ばず、歓迎せず、執着してとどまらないならば、それを喜ばず、歓迎せず、執着してとどまらない彼において、歓喜は滅する。‘歓喜の滅尽により、苦が滅尽する’と、プンナよ、私は説く。” ‘‘Iminā ca tvaṃ puṇṇa, mayā saṃkhittena ovādena ovadito katarasmiṃ janapade viharissasī’’ti? ‘‘Imināhaṃ, bhante, bhagavatā saṃkhittena ovādena ovadito, atthi sunāparanto nāma janapado, tatthāhaṃ viharissāmī’’ti. “プンナよ、私のこの簡潔な教えによって教え諭されたおまえは、どの地方に住むつもりか。”“世尊よ、私は世尊からこの簡潔な教えによって教え諭されました。スナーパランタという地方があります。私はそこに住むつもりです。” 396. ‘‘Caṇḍā kho, puṇṇa, sunāparantakā manussā; pharusā kho, puṇṇa, sunāparantakā manussā. Sace taṃ, puṇṇa, sunāparantakā manussā akkosissanti paribhāsissanti, tattha te, puṇṇa, kinti bhavissatī’’ti? ‘‘Sace maṃ, bhante, sunāparantakā manussā akkosissanti paribhāsissanti, tattha me evaṃ bhavissati – ‘bhaddakā vatime sunāparantakā manussā, subhaddakā vatime sunāparantakā manussā, yaṃ me nayime pāṇinā pahāraṃ dentī’ti. Evamettha, bhagavā, bhavissati; evamettha, sugata, bhavissatī’’ti. 396. “プンナよ、スナーパランタの人々は荒々しく、プンナよ、スナーパランタの人々は粗暴である。プンナよ、もしスナーパランタの人々がおまえを罵り、辱めるならば、そのとき、プンナよ、おまえはどう思うか。”“世尊よ、もしスナーパランタの人々が私を罵り、辱めるならば、そのとき、私はこう思います。‘このスナーパランタの人々は実に善良である。このスナーパランタの人々は実に極めて善良である。なぜなら、彼らは手で私を打たないからだ’と。世尊よ、そのとき私はこのように思います。善逝よ、そのとき私はこのように思います。” ‘‘Sace pana te, puṇṇa, sunāparantakā manussā pāṇinā pahāraṃ dassanti, tattha pana te, puṇṇa, kinti bhavissatī’’ti? ‘‘Sace me, bhante, sunāparantakā manussā pāṇinā pahāraṃ dassanti, tattha me evaṃ bhavissati – ‘bhaddakā vatime sunāparantakā manussā, subhaddakā vatime sunāparantakā manussā, yaṃ me nayime leḍḍunā pahāraṃ dentī’ti. Evamettha, bhagavā, bhavissati; evamettha, sugata, bhavissatī’’ti. “しかし、プンナよ、もしスナーパランタの人々が手でおまえを打つならば、そのとき、プンナよ、おまえはどう思うか。”“世尊よ、もしスナーパランタの人々が手で私を打つならば、そのとき、私はこう思います。‘このスナーパランタの人々は実に善良である。このスナーパランタの人々は実に極めて善良である。なぜなら、彼らは土塊(つちくれ)で私を打たないからだ’と。世尊よ、そのとき私はこのように思います。善逝よ、そのとき私はこのように思います。” ‘‘Sace pana te, puṇṇa, sunāparantakā manussā leḍḍunā pahāraṃ dassanti, tattha pana te, puṇṇa, kinti bhavissatī’’ti? ‘‘Sace me, bhante, sunāparantakā manussā [Pg.313] leḍḍunā pahāraṃ dassanti, tattha me evaṃ bhavissati – ‘bhaddakā vatime sunāparantakā manussā, subhaddakā vatime sunāparantakā manussā, yaṃ me nayime daṇḍena pahāraṃ dentī’ti. Evamettha, bhagavā, bhavissati; evamettha, sugata, bhavissatī’’ti. “しかし、プンナよ、もしスナーパランタの人々が土塊でおまえを打つならば、そのとき、プンナよ、おまえはどう思うか。”“世尊よ、もしスナーパランタの人々が土塊で私を打つならば、そのとき、私はこう思います。‘このスナーパランタの人々は実に善良である。このスナーパランタの人々は実に極めて善良である。なぜなら、彼らは杖で私を打たないからだ’と。世尊よ、そのとき私はこのように思います。善逝よ、そのとき私はこのように思います。” ‘‘Sace pana te, puṇṇa, sunāparantakā manussā daṇḍena pahāraṃ dassanti, tattha pana te, puṇṇa, kinti bhavissatī’’ti? ‘‘Sace me, bhante, sunāparantakā manussā daṇḍena pahāraṃ dassanti, tattha me evaṃ bhavissati – ‘bhaddakā vatime sunāparantakā manussā, subhaddakā vatime sunāparantakā manussā, yaṃ me nayime satthena pahāraṃ dentī’ti. Evamettha, bhagavā, bhavissati; evamettha, sugata, bhavissatī’’ti. “しかし、プンナよ、もしスナーパランタの人々が杖でおまえを打つならば、そのとき、プンナよ、おまえはどう思うか。”“世尊よ、もしスナーパランタの人々が杖で私を打つならば、そのとき、私はこう思います。‘このスナーパランタの人々は実に善良である。このスナーパランタの人々は実に極めて善良である。なぜなら、彼らは武器(刀剣)で私を打たないからだ’と。世尊よ、そのとき私はこのように思います。善逝よ、そのとき私はこのように思います。” ‘‘Sace pana te, puṇṇa, sunāparantakā manussā satthena pahāraṃ dassanti, tattha pana te, puṇṇa, kinti bhavissatī’’ti? ‘‘Sace me, bhante, sunāparantakā manussā satthena pahāraṃ dassanti, tattha me evaṃ bhavissati – ‘bhaddakā vatime sunāparantakā manussā, subhaddakā vatime sunāparantakā manussā, yaṃ maṃ nayime tiṇhena satthena jīvitā voropentī’ti. Evamettha, bhagavā, bhavissati; evamettha, sugata, bhavissatī’’ti. “しかし、プンナよ、もしスナーパランタの人々が武器でおまえを打つならば、そのとき、プンナよ、おまえはどう思うか。”“世尊よ、もしスナーパランタの人々が武器で私を打つならば、そのとき、私はこう思います。‘このスナーパランタの人々は実に善良である。このスナーパランタの人々は実に極めて善良である。なぜなら、彼らは鋭い武器で私の命を奪わないからだ’と。世尊よ、そのとき私はこのように思います。善逝よ、そのとき私はこのように思います。” ‘‘Sace pana taṃ, puṇṇa, sunāparantakā manussā tiṇhena satthena jīvitā voropessanti, tattha pana te, puṇṇa, kinti bhavissatī’’ti? ‘‘Sace maṃ, bhante, sunāparantakā manussā tiṇhena satthena jīvitā voropessanti, tattha me evaṃ bhavissati – ‘santi kho bhagavato sāvakā kāye ca jīvite ca aṭṭīyamānā harāyamānā jigucchamānā satthahārakaṃ pariyesanti. Taṃ me idaṃ apariyiṭṭhaṃyeva satthahārakaṃ laddha’nti. Evamettha, bhagavā, bhavissati; evamettha, sugata, bhavissatī’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, puṇṇa! Sakkhissasi kho tvaṃ, puṇṇa, iminā damūpasamena samannāgato sunāparantasmiṃ janapade viharituṃ. Yassadāni tvaṃ, puṇṇa, kālaṃ maññasī’’ti. “しかし、プンナよ、もしスナーパランタの人々が鋭い武器でおまえの命を奪うならば、そのとき、プンナよ、おまえはどう思うか。”“世尊よ、もしスナーパランタの人々が鋭い武器で私の命を奪うならば、そのとき、私はこう思います。‘世尊の弟子たちの中には、肉体と命を悩み、恥じ、嫌悪して、自ら命を絶つための武器を探し求める者たちがいる。私はそれを探すことなく、この命を絶つ武器を得ることができた’と。世尊よ、そのとき私はこのように思います。善逝よ、そのとき私はこのように思います。”“よろしい、よろしい、プンナよ。プンナよ、おまえはこのように制御され静まりを備えているので、スナーパランタの地方で住むことができるだろう。プンナよ、今や、おまえが適当と思う時のままにするがよい。” 397. Atha kho āyasmā puṇṇo bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā senāsanaṃ saṃsāmetvā pattacīvaramādāya yena sunāparanto janapado tena [Pg.314] cārikaṃ pakkāmi. Anupubbena cārikaṃ caramāno yena sunāparanto janapado tadavasari. Tatra sudaṃ āyasmā puṇṇo sunāparantasmiṃ janapade viharati. Atha kho āyasmā puṇṇo tenevantaravassena pañcamattāni upāsakasatāni paṭivedesi, tenevantaravassena pañcamattāni upāsikasatāni paṭivedesi, tenevantaravassena tisso vijjā sacchākāsi. Atha kho āyasmā puṇṇo aparena samayena parinibbāyi. 397. その時、尊者プンナは世尊の説かれたことを歓喜し、随喜して、座から立ち上がり、世尊に礼拝し、右繞(うにょう)して、住処を片付け、鉢と衣を持って、スナーパランタ国へと旅立った。順次に旅を続けて、スナーパランタ国に到着した。そこで尊者プンナはスナーパランタ国に住んだ。そして尊者プンナは、まさにその安居の期間中に、五百人ほどの在家信男(ウパーサカ)を(真理に)導き、同じ安居の期間中に、五百人ほどの在家信女(ウパーシカー)を(真理に)導き、同じ安居の期間中に、三明(さんみょう)を自証した。その後、尊者プンナは(無余)涅槃に入った。 Atha kho sambahulā bhikkhū yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho te bhikkhū bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘yo so, bhante, puṇṇo nāma kulaputto bhagavatā saṃkhittena ovādena ovadito so kālaṅkato. Tassa kā gati, ko abhisamparāyo’’ti? ‘‘Paṇḍito, bhikkhave, puṇṇo kulaputto paccapādi dhammassānudhammaṃ, na ca maṃ dhammādhikaraṇaṃ viheṭhesi. Parinibbuto, bhikkhave, puṇṇo kulaputto’’ti. その時、多くの比丘たちが世尊のもとへ近づき、近づいて世尊に礼拝し、一方に座った。一方に座った比丘たちは世尊にこのように申し上げた。“世尊よ、世尊から簡潔な教誡を授けられたプンナという名の良家の息子は亡くなりました。彼の行方はどこでしょうか。来世はどうなるのでしょうか”。“比丘たちよ、良家の息子プンナは賢者であった。彼は法に従って法を実践し、法に関して私を煩わせることはなかった。比丘たちよ、良家の息子プンナは(無余)涅槃に入ったのである”。 Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは世尊の説かれたことに歓喜し、喜んだ。 Puṇṇovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ tatiyaṃ. 第三のプンノーワーダ・スッタ(プンナへの教誡経)が終わった。 4. Nandakovādasuttaṃ 4. ナンダコーワーダ・スッタ(ナンダカへの教誡経) 398. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho mahāpajāpatigotamī pañcamattehi bhikkhunisatehi saddhiṃ yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhitā kho mahāpajāpatigotamī bhagavantaṃ etadavoca – ‘‘ovadatu, bhante, bhagavā bhikkhuniyo; anusāsatu, bhante, bhagavā bhikkhuniyo; karotu, bhante, bhagavā bhikkhunīnaṃ dhammiṃ katha’’nti. 398. このように私は聞いた。ある時、世尊はサッヴァッティーのジェータ林にあるアナータピンディカ園(祇園精舎)に滞在しておられた。その時、マハーパージャーパティ・ゴータミーが五百人ほどの比丘尼たちと共に世尊のもとへ近づき、近づいて世尊に礼拝し、一方に立った。一方に立ったマハーパージャーパティ・ゴータミーは世尊にこのように申し上げた。“世尊よ、世尊は比丘尼たちを教誡してください。世尊よ、世尊は比丘尼たちを教導してください。世尊よ、世尊は比丘尼たちのために法話をしてください”。 Tena kho pana samayena therā bhikkhū bhikkhuniyo ovadanti pariyāyena. Āyasmā nandako na icchati bhikkhuniyo ovadituṃ pariyāyena. Atha [Pg.315] kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘kassa nu kho, ānanda, ajja pariyāyo bhikkhuniyo ovadituṃ pariyāyenā’’ti? ‘‘Sabbeheva, bhante, kato pariyāyo bhikkhuniyo ovadituṃ pariyāyena. Ayaṃ, bhante, āyasmā nandako na icchati bhikkhuniyo ovadituṃ pariyāyenā’’ti. その時、長老の比丘たちは交代で比丘尼たちを教誡していた。しかし、尊者ナンダカは交代で比丘尼たちを教誡することを望まなかった。そこで世尊は尊者アーナンダに呼びかけられた。“アーナンダよ、今日、交代で比丘尼たちを教誡する番は誰か”。“世尊よ、すべての(長老)たちによって交代での教誡の番は一巡しました。世尊よ、この尊者ナンダカだけは、交代で比丘尼たちを教誡することを望んでおりません”。 Atha kho bhagavā āyasmantaṃ nandakaṃ āmantesi – ‘‘ovada, nandaka, bhikkhuniyo; anusāsa, nandaka, bhikkhuniyo; karohi tvaṃ, brāhmaṇa, bhikkhunīnaṃ dhammiṃ katha’’nti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā nandako bhagavato paṭissutvā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisi. Sāvatthiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto attadutiyo yena rājakārāmo tenupasaṅkami. Addasaṃsu kho tā bhikkhuniyo āyasmantaṃ nandakaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna āsanaṃ paññāpesuṃ, udakañca pādānaṃ upaṭṭhapesuṃ. Nisīdi kho āyasmā nandako paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Tāpi kho bhikkhuniyo āyasmantaṃ nandakaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho tā bhikkhuniyo āyasmā nandako etadavoca – ‘‘paṭipucchakathā kho, bhaginiyo, bhavissati. Tattha ājānantīhi – ‘ājānāmā’ tissa vacanīyaṃ, na ājānantīhi – ‘na ājānāmā’ tissa vacanīyaṃ. Yassā vā panassa kaṅkhā vā vimati vā ahameva tattha paṭipucchitabbo – ‘idaṃ, bhante, kathaṃ; imassa kvattho’’’ti? ‘‘Ettakenapi mayaṃ, bhante, ayyassa nandakassa attamanā abhiraddhā yaṃ no ayyo nandako pavāretī’’ti. そこで世尊は尊者ナンダカに呼びかけられた。“ナンダカよ、比丘尼たちを教誡しなさい。ナンダカよ、比丘尼たちを教導しなさい。バラモン(清浄行者)よ、汝が比丘尼たちのために法話をなしなさい”。“世尊よ、承知いたしました”と尊者ナンダカは世尊に応答し、午前の時間に(下衣を)整え、鉢と衣を持ってサッヴァッティーへ托鉢に入った。サッヴァッティーで托鉢して歩き、食後に托鉢から戻ると、同行者と共にラージャカーラーマ(王の園)へと向かった。比丘尼たちは、尊者ナンダカが遠くからやって来るのを見た。見てから、座を用意し、足を洗うための水も準備した。尊者ナンダカは用意された座に座った。座ってから足を洗った。比丘尼たちもまた、尊者ナンダカに礼拝して一方に座った。一方に座った比丘尼たちに、尊者ナンダカは次のように言った。“姉妹たちよ、これから問答形式の説法を行います。そこで、理解できたなら‘理解できました’と言うべきであり、理解できなかったなら‘理解できません’と言うべきです。もし誰かに疑念や迷いが生じたなら、まさにその場で私に問い直すべきです。‘尊者よ、これはどういうことでしょうか。この意味は何でしょうか’と”。“尊者よ、尊者ナンダカ様がそのように私たちに(質問を)許してくださる、そのことだけでも、私たちは尊者ナンダカ様に対して満足し、喜んでおります”。 399. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, cakkhu niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, sotaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante…pe… ghānaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’… ‘‘jivhā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’… ‘‘kāyo nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante’’… ‘‘mano nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ [Pg.316] nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Pubbeva no etaṃ, bhante, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ – ‘itipime cha ajjhattikā āyatanā aniccā’’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 399. “姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。眼は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦ですか、それとも楽ですか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。耳は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。……(中略)……鼻は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“舌は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“体は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“意は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦ですか、それとも楽ですか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“それはなぜですか。”“尊師、私たちは以前からすでに、これら六つの内なる処(六内入処)は無常であると、ありのままに正しい智慧によってよく見ていたからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧によって見ている聖なる弟子にとっては、そのようになるのです。” 400. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, rūpā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, saddā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante…pe… gandhā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’… ‘‘rasā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’… ‘‘phoṭṭhabbā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’… ‘‘dhammā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Pubbeva no etaṃ, bhante, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ – ‘itipime cha bāhirā āyatanā aniccā’’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 400. “姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。色(形あるもの)は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦ですか、それとも楽ですか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。声は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。……(中略)……香は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“味は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“触(触れられるもの)は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“法(心の対象)は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦ですか、それとも楽ですか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“それはなぜですか。”“尊師、私たちは以前からすでに、これら六つの外なる処(六外入処)は無常であると、ありのままに正しい智慧によってよく見ていたからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧によって見ている聖なる弟子にとっては、そのようになるのです。” 401. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, cakkhuviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, sotaviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante…pe… ghānaviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’… ‘‘jivhāviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’… ‘‘kāyaviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’… ‘‘manoviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vāti’’? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Pubbeva no etaṃ, bhante, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ – ‘itipime cha viññāṇakāyā aniccā’’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 401. “姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。眼識は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦ですか、それとも楽ですか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。耳識は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。……(中略)……鼻識は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“舌識は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“身識は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”……“意識は常住ですか、それとも無常ですか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦ですか、それとも楽ですか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“それはなぜですか。”“尊師、私たちは以前からすでに、これら六つの識の集まり(六識身)は無常であると、ありのままに正しい智慧によってよく見ていたからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧によって見ている聖なる弟子にとっては、そのようになるのです。” 402. ‘‘Seyyathāpi[Pg.317], bhaginiyo, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā, ābhāpi aniccā vipariṇāmadhammā. Yo nu kho, bhaginiyo, evaṃ vadeyya – ‘amussa telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā; yā ca khvāssa ābhā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amussa hi, bhante, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā; pagevassa ābhā aniccā vipariṇāmadhammā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṃ vadeyya – ‘cha khome ajjhattikā āyatanā aniccā ; yañca kho cha ajjhattike āyatane paṭicca paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā taṃ niccaṃ dhuvaṃ sassataṃ avipariṇāmadhamma’nti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Tajjaṃ tajjaṃ, bhante, paccayaṃ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti. Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 402. “姉妹たちよ、たとえば、燃えている油灯において、油も無常であり変易する性質のものであり、芯も無常であり変易する性質のものであり、火炎も無常であり変易する性質のものであり、光も無常であり変易する性質のものです。姉妹たちよ、もし誰かが次のように言うとしたらどうでしょうか。‘燃えているあの油灯において、油も無常であり変易する性質のものであり、芯も無常であり変易する性質のものであり、火炎も無常であり変易する性質のものです。しかし、その光だけは、常住であり、不変であり、永遠であり、変易しない性質のものです’と。姉妹たちよ、そのように言う人は、正しく言っていることになるでしょうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜでしょうか。”“尊師よ、燃えているあの油灯において、油も無常であり変易する性質のものであり、芯も無常であり変易する性質のものであり、火炎も無常であり変易する性質のものです。その光はなおさらのこと、無常であり変易する性質のものだからです。”“姉妹たちよ、それと同じように、もし誰かが次のように言うとしたらどうでしょうか。‘これら六つの内処は無常である。しかし、六つの内処を縁として生じる楽受、あるいは苦受、あるいは不苦不楽受、それらは常住であり、不変であり、永遠であり、変易しない性質のものである’と。姉妹たちよ、そのように言う人は、正しく言っていることになるでしょうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜでしょうか。”“尊師よ、それぞれの縁に応じて、それぞれの感受が生じるからです。それぞれの縁が滅することによって、それぞれの感受も滅するからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧をもって見ている聖なる弟子にとっては、そのようになるのです。” 403. ‘‘Seyyathāpi, bhaginiyo, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, chāyāpi aniccā vipariṇāmadhammā. Yo nu kho, bhaginiyo, evaṃ vadeyya – ‘amussa mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, yā ca khvāssa chāyā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amussa hi, bhante, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ; pagevassa chāyā aniccā vipariṇāmadhammā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṃ vadeyya – ‘cha khome bāhirā āyatanā [Pg.318] aniccā. Yañca kho cha bāhire āyatane paṭicca paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā taṃ niccaṃ dhuvaṃ sassataṃ avipariṇāmadhamma’nti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Tajjaṃ tajjaṃ, bhante, paccayaṃ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti. Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 403. “姉妹たちよ、たとえば、大きく、直立し、芯のある樹木において、根も無常であり変易する性質のものであり、幹も無常であり変易する性質のものであり、枝葉も無常であり変易する性質のものであり、影も無常であり変易する性質のものです。姉妹たちよ、もし誰かが次のように言うとしたらどうでしょうか。‘大きく、直立し、芯のあるあの樹木において、根も無常であり変易する性質のものであり、幹も無常であり変易する性質のものであり、枝葉も無常であり変易する性質のものです。しかし、その樹木の影だけは、常住であり、不変であり、永遠であり、変易しない性質のものです’と。姉妹たちよ、そのように言う人は、正しく言っていることになるでしょうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜでしょうか。”“尊師よ、大きく、直立し、芯のあるあの樹木において、根も無常であり変易する性質のものであり、幹も無常であり変易する性質のものであり、枝葉も無常であり変易する性質のものです。その影はなおさらのこと、無常であり変易する性質のものだからです。”“姉妹たちよ、それと同じように、もし誰かが次のように言うとしたらどうでしょうか。‘これら六つの外処は無常である。しかし、六つの外処を縁として生じる楽受、あるいは苦受、あるいは不苦不楽受、それらは常住であり、不変であり、永遠であり、変易しない性質のものである’と。姉妹たちよ、そのように言う人は、正しく言っていることになるでしょうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜでしょうか。”“尊師よ、それぞれの縁に応じて、それぞれの感受が生じるからです。それぞれの縁が滅することによって、それぞれの感受も滅するからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧をもって見ている聖なる弟子にとっては、そのようになるのです。” 404. ‘‘Seyyathāpi, bhaginiyo, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṃ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṃ saṅkanteyya anupahacca antaraṃ maṃsakāyaṃ anupahacca bāhiraṃ cammakāyaṃ. Yaṃ yadeva tattha antarā vilimaṃsaṃ antarā nhāru antarā bandhanaṃ taṃ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya. Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṃ cammakāyaṃ teneva cammena taṃ gāviṃ paṭicchādetvā evaṃ vadeyya – ‘tathevāyaṃ gāvī saṃyuttā imināva cammenā’ti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amu hi, bhante, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṃ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṃ saṅkanteyya anupahacca antaraṃ maṃsakāyaṃ anupahacca bāhiraṃ cammakāyaṃ. Yaṃ yadeva tattha antarā vilimaṃsaṃ antarā nhāru antarā bandhanaṃ taṃ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya. Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṃ cammakāyaṃ teneva cammena taṃ gāviṃ paṭicchādetvā kiñcāpi so evaṃ vadeyya – ‘tathevāyaṃ gāvī saṃyuttā imināva cammenā’ti; atha kho sā gāvī visaṃyuttā teneva cammenā’’ti. 404. “姉妹たちよ、たとえば、熟練した屠殺者、あるいは屠殺者の弟子が、牛を屠り、鋭い肉切り包丁で、内側の肉身を傷つけず、外側の皮身を傷つけることなく、牛を切り分けるとします。そこにある、肉と皮の間の付着した肉、間の腱、間の結合組織を、その都度、鋭い肉切り包丁で切り離し、切り刻み、切り裂き、周囲を切り払います。切り離し、切り刻み、切り裂き、周囲を切り払い、取り除いた後、外側の皮身を、その同じ皮でその牛を覆い、次のように言うとします。‘この牛は、以前と同じように、この皮と結合している’と。姉妹たちよ、そのように言う人は、正しく言っていることになるでしょうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜでしょうか。”“尊師よ、あの熟練した屠殺者、あるいは屠殺者の弟子が、牛を屠り、鋭い肉切り包丁で、内側の肉身を傷つけず、外側の皮身を傷つけることなく、牛を切り分け、そこにある、肉と皮の間の付着した肉、間の腱、間の結合組織を、その都度、鋭い肉切り包丁で切り離し、切り刻み、切り裂き、周囲を切り払い、取り除いた後、外側の皮身を、その同じ皮でその牛を覆い、たとえ彼が‘この牛は、以前と同じように、この皮と結合している’と言ったとしても、実際にはその牛はその皮から切り離されているからです。” ‘‘Upamā kho me ayaṃ, bhaginiyo, katā atthassa viññāpanāya. Ayamevettha attho; ‘antarā maṃsakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṃ ajjhattikānaṃ āyatanānaṃ adhivacanaṃ; ‘bāhiro cammakāyo’ti kho bhaginiyo, channetaṃ bāhirānaṃ āyatanānaṃ adhivacanaṃ; ‘antarā vilimaṃsaṃ, antarā nhāru, antarā bandhana’nti kho, bhaginiyo, nandīrāgassetaṃ adhivacanaṃ; ‘tiṇhaṃ [Pg.319] govikantana’nti kho, bhaginiyo, ariyāyetaṃ paññāya adhivacanaṃ; yāyaṃ ariyā paññā antarā kilesaṃ antarā saṃyojanaṃ antarā bandhanaṃ sañchindati saṅkantati sampakantati samparikantati. “姉妹たちよ、意味を分かりやすくするために、私はこの比喩を作った。ここでの意味は次の通りである。姉妹たちよ、‘内なる肉の体’という名称は、六つの内なる感官(内処)の別名である。姉妹たちよ、‘外なる皮の体’という名称は、六つの外なる対象(外処)の別名である。姉妹たちよ、‘内なる膜、内なる腱、内なる結合’という名称は、歓喜と貪欲(喜貪)の別名である。姉妹たちよ、‘鋭い肉切り包丁’という名称は、聖なる智慧の別名である。この聖なる智慧は、内なる煩悩、内なる結縛(結)、内なる結合を断ち切り、切り裂き、切り刻み、徹底的に切り刻むのである。” 405. ‘‘Satta kho panime, bhaginiyo, bojjhaṅgā, yesaṃ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Katame satta? Idha, bhaginiyo, bhikkhu satisambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ, dhammavicayasambojjhaṅgaṃ bhāveti…pe… vīriyasambojjhaṅgaṃ bhāveti… pītisambojjhaṅgaṃ bhāveti… passaddhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… samādhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… upekkhāsambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Ime kho, bhaginiyo, satta bojjhaṅgā, yesaṃ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharatī’’ti. 405. “姉妹たちよ、これら七つの覚支(悟りの構成要素)がある。これらを修習し、多作することによって、比丘は諸々の漏(煩悩)が尽き、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら卓越した知恵をもって悟り、証得して住むのである。その七つとは何か。姉妹たちよ、ここに比丘は、遠離に依り、離欲に依り、滅尽に依り、捨離へと向かう念覚支を修習する。……(中略)……択法覚支を修習し、精進覚支を修習し、喜覚支を修習し、軽安覚支を修習し、定覚支を修習し、遠離に依り、離欲に依り、滅尽に依り、捨離へと向かう捨覚支を修習する。姉妹たちよ、これら七つの覚支を修習し、多作することによって、比丘は諸々の漏が尽き、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら卓越した知恵をもって悟り、証得して住むのである。” 406. Atha kho āyasmā nandako tā bhikkhuniyo iminā ovādena ovaditvā uyyojesi – ‘‘gacchatha, bhaginiyo; kālo’’ti. Atha kho tā bhikkhuniyo āyasmato nandakassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā āyasmantaṃ nandakaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhaṃsu. Ekamantaṃ ṭhitā kho tā bhikkhuniyo bhagavā etadavoca – ‘‘gacchatha, bhikkhuniyo; kālo’’ti. Atha kho tā bhikkhuniyo bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā pakkamiṃsu. Atha kho bhagavā acirapakkantīsu tāsu bhikkhunīsu bhikkhū āmantesi – ‘‘seyyathāpi, bhikkhave, tadahuposathe cātuddase na hoti bahunojanassa kaṅkhā vā vimati vā – ‘ūno nu kho cando, puṇṇo nu kho cando’ti, atha kho ūno candotveva hoti. Evameva kho, bhikkhave, tā bhikkhuniyo nandakassa dhammadesanāya attamanā honti no ca kho paripuṇṇasaṅkappā’’ti. 406. その時、尊者ナンダカは、これらの教誡をもって比丘尼たちを諭し、“姉妹たちよ、行きなさい。時が来た”と言って送り出した。そこで比丘尼たちは、尊者ナンダカの説法を歓喜し、随喜して、座から立ち上がり、尊者ナンダカに礼拝し、右繞して、世尊のおられる所へと向かった。近づいて世尊に礼拝し、一方に立った。一方に立った比丘尼たちに、世尊はこう言われた。“比丘尼たちよ、行きなさい。時が来た。”そこで比丘尼たちは、世尊に礼拝し、右繞して去って行った。比丘尼たちが去って間もなく、世尊は比丘たちに呼びかけられた。“比丘たちよ、例えば、十四日の布薩の日に、多くの人々が‘月は欠けているのか、満ちているのか’と疑念や迷いを抱くことはない。実際には月は欠けているのである。比丘たちよ、それと同じように、あの比丘尼たちはナンダカの説法に満足しているが、その志(悟りへの決意)はまだ完全には満たされていないのである。” 407. Atha kho bhagavā āyasmantaṃ nandakaṃ āmantesi – ‘‘tena hi tvaṃ, nandaka, svepi tā bhikkhuniyo tenevovādena ovadeyyāsī’’ti. ‘‘Evaṃ[Pg.320], bhante’’ti kho āyasmā nandako bhagavato paccassosi. Atha kho āyasmā nandako tassā rattiyā accayena pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisi. Sāvatthiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto attadutiyo yena rājakārāmo tenupasaṅkami. Addasaṃsu kho tā bhikkhuniyo āyasmantaṃ nandakaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna āsanaṃ paññāpesuṃ, udakañca pādānaṃ upaṭṭhapesuṃ. Nisīdi kho āyasmā nandako paññatte āsane. Nisajja pāde pakkhālesi. Tāpi kho bhikkhuniyo āyasmantaṃ nandakaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinnā kho tā bhikkhuniyo āyasmā nandako etadavoca – ‘‘paṭipucchakathā kho, bhaginiyo, bhavissati. Tattha ājānantīhi ‘ājānāmā’ tissa vacanīyaṃ, na ājānantīhi ‘na ājānāmā’ tissa vacanīyaṃ. Yassā vā panassa kaṅkhā vā vimati vā, ahameva tattha paṭipucchitabbo – ‘idaṃ, bhante, kathaṃ; imassa kvattho’’’ti. ‘‘Ettakenapi mayaṃ, bhante, ayyassa nandakassa attamanā abhiraddhā yaṃ no ayyo nandako pavāretī’’ti. 407. その後、世尊は尊者ナンダカに呼びかけられた。“それならば、ナンダカよ、明日もまた、それらの比丘尼たちを同じ教誡をもって諭すがよい。”尊者ナンダカは“承知いたしました、世尊”と世尊に答えた。そして尊者ナンダカは、その夜が明けた後、午前の時間に下衣を整え、鉢と衣を持ってサーヴァッティーへ托鉢に入った。サーヴァッティーで托鉢をして回り、食後に托鉢から戻ると、同行者と共にラージャカーラーマ(王の園)へと向かった。比丘尼たちは、尊者ナンダカが遠くからやって来るのを見た。見てから、座席を用意し、足を洗うための水も準備した。尊者ナンダカは用意された座席に座った。座ってから足を洗った。比丘尼たちもまた、尊者ナンダカに礼拝して一方に座った。一方に座った比丘尼たちに、尊者ナンダカはこう言った。“姉妹たちよ、問い返しの対話を行うことにしよう。そこで、理解したならば‘理解しました’と言うべきであり、理解できないならば‘理解できません’と言うべきである。あるいは、もし疑念や迷いがあるならば、私に問いなさい。‘大徳よ、これはどういうことですか。この意味は何ですか’と。”比丘尼たちは答えた。“大徳よ、尊者ナンダカがそのように私たちを誘ってくださる、そのことだけでも、私たちは満足し、喜んでおります。” 408. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, cakkhu niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, sotaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante…pe… ghānaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante… jivhā… kāyo… mano nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Pubbeva no etaṃ, bhante, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ – ‘itipime cha ajjhattikā āyatanā aniccā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 408. “姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。眼は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦でしょうか、それとも楽でしょうか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のもの、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。耳は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。……鼻は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。……舌は……体は……意は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦でしょうか、それとも楽でしょうか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のもの、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“それはなぜですか。”“尊師、私たちは以前からすでに、‘このように、これら六つの内入処は無常である’と、あるがままに正しい智慧によってよく見ていたからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、あるがままに正しい智慧によって見る聖なる弟子にとっては、まさにそのようになるのです。” 409. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, rūpā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso [Pg.321] me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, saddā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante…pe… gandhā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante… rasā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante… phoṭṭhabbā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante… dhammā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Pubbeva no etaṃ, bhante, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ – ‘itipime cha bāhirā āyatanā aniccā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 409. “姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。色は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦でしょうか、それとも楽でしょうか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のもの、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。声は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。……香は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。……味は……触は……法は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦でしょうか、それとも楽でしょうか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のもの、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“それはなぜですか。”“尊師、私たちは以前からすでに、‘このように、これら六つの外入処は無常である’と、あるがままに正しい智慧によってよく見ていたからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、あるがままに正しい智慧によって見る聖なる弟子にとっては、まさにそのようになるのです。” 410. ‘‘Taṃ kiṃ maññatha, bhaginiyo, cakkhuviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante…pe… sotaviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante… ghānaviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante… jivhāviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante… kāyaviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante… manoviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Pubbeva no etaṃ, bhante, yathābhūtaṃ sammappaññāya sudiṭṭhaṃ – ‘itipime cha viññāṇakāyā aniccā’’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 410. “姉妹たちよ、あなた方はどう思いますか。眼識は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。……耳識は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。……鼻識は……舌識は……身識は……意識は常でしょうか、それとも無常でしょうか。”“無常です、尊師。”“では、無常であるものは、苦でしょうか、それとも楽でしょうか。”“苦です、尊師。”“では、無常であり、苦であり、変易する性質のものであるものを、‘これは私のもの、これは私である、これは私の我である’と見なすのは適当でしょうか。”“いいえ、そうではありません、尊師。”“それはなぜですか。”“尊師、私たちは以前からすでに、‘このように、これら六つの識身は無常である’と、あるがままに正しい智慧によってよく見ていたからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、あるがままに正しい智慧によって見る聖なる弟子にとっては、まさにそのようになるのです。” 411. ‘‘Seyyathāpi, bhaginiyo, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā, ābhāpi aniccā vipariṇāmadhammā. Yo nu kho, bhaginiyo, evaṃ vadeyya – ‘amussa telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā; yā ca khvāssa ābhā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amussa hi, bhante, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā[Pg.322]; pagevassa ābhā aniccā vipariṇāmadhammā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṃ vadeyya – ‘cha khome ajjhattikā āyatanā aniccā. Yañca kho cha ajjhattike āyatane paṭicca paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā taṃ niccaṃ dhuvaṃ sassataṃ avipariṇāmadhamma’nti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Tajjaṃ tajjaṃ, bhante, paccayaṃ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti. Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 411. “姉妹たちよ、例えば、燃えている油灯において、油も無常であり変りゆく性質のものであり、芯も無常であり変りゆく性質のものであり、炎も無常であり変りゆく性質のものであり、光も無常であり変りゆく性質のものである。姉妹たちよ、もし誰かが次のように言ったとしたらどうだろうか。‘この燃えている油灯において、油も無常であり変りゆく性質のものであり、芯も無常であり変りゆく性質のものであり、炎も無常であり変りゆく性質のものであるが、その光だけは、常住であり、不変であり、永遠であり、変りゆく性質のないものである’と。姉妹たちよ、そのように言う者は、正しく言っていると言えるだろうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜか。”“尊師よ、燃えているその油灯において、油も無常であり変りゆく性質のものであり、芯も無常であり変りゆく性質のものであり、炎も無常であり変りゆく性質のものであるならば、その光が無常であり変りゆく性質のものであることは、言うまでもありません。”“姉妹たちよ、それと同じように、もし誰かが次のように言ったとしたらどうだろうか。‘これら六つの内なる感官(内入処)は無常である。しかし、六つの内なる感官を縁として生じる楽、苦、あるいは不苦不楽の受は、常住であり、不変であり、永遠であり、変りゆく性質のないものである’と。姉妹たちよ、そのように言う者は、正しく言っていると言えるだろうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜか。”“尊師よ、対応するそれぞれの条件を縁として、対応するそれぞれの受が生じるからです。対応するそれぞれの条件が滅することによって、対応するそれぞれの受も滅するからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧をもって見ている聖なる弟子にとっては、その通りなのである。” 412. ‘‘Seyyathāpi, bhaginiyo, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, chāyāpi aniccā vipariṇāmadhammā. Yo nu kho, bhaginiyo, evaṃ vadeyya – ‘amussa mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ; yā ca khvāssa chāyā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti; sammā nu kho so bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amussa hi, bhante, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṃ vipariṇāmadhammaṃ; pagevassa chāyā aniccā vipariṇāmadhammā’’ti. ‘‘Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṃ vadeyya – ‘cha khome bāhirā āyatanā aniccā. Yañca kho bāhire āyatane paṭicca paṭisaṃvedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā taṃ niccaṃ dhuvaṃ sassataṃ avipariṇāmadhamma’nti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Tajjaṃ tajjaṃ, bhante, paccayaṃ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti. Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī’’ti. ‘‘Sādhu sādhu, bhaginiyo! Evañhetaṃ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṃ sammappaññāya passato’’. 412. “姉妹たちよ、例えば、大きく、直立し、芯のある大樹において、根も無常であり変りゆく性質のものであり、幹も無常であり変りゆく性質のものであり、枝葉も無常であり変りゆく性質のものであり、影も無常であり変りゆく性質のものである。姉妹たちよ、もし誰かが次のように言ったとしたらどうだろうか。‘この大きく、直立し、芯のある大樹において、根も無常であり変りゆく性質のものであり、幹も無常であり変りゆく性質のものであり、枝葉も無常であり変りゆく性質のものであるが、その影だけは、常住であり、不変であり、永遠であり、変りゆく性質のないものである’と。姉妹たちよ、そのように言う者は、正しく言っていると言えるだろうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜか。”“尊師よ、大きく、直立し、芯のあるその大樹において、根も無常であり変りゆく性質のものであり、幹も無常であり変りゆく性質のものであり、枝葉も無常であり変りゆく性質のものであるならば、その影が無常であり変りゆく性質のものであることは、言うまでもありません。”“姉妹たちよ、それと同じように、もし誰かが次のように言ったとしたらどうだろうか。‘これら六つの外なる対象(外入処)は無常である。しかし、六つの外なる対象を縁として生じる楽、苦、あるいは不苦不楽の受は、常住であり、不変であり、永遠であり、変りゆく性質のないものである’と。姉妹たちよ、そのように言う者は、正しく言っていると言えるだろうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜか。”“尊師よ、対応するそれぞれの条件を縁として、対応するそれぞれの受が生じるからです。対応するそれぞれの条件が滅することによって、対応するそれぞれの受も滅するからです。”“善いかな、善いかな、姉妹たちよ。姉妹たちよ、ありのままに正しい智慧をもって見ている聖なる弟子にとっては、その通りなのである。” 413. ‘‘Seyyathāpi, bhaginiyo, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṃ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṃ saṅkanteyya anupahacca [Pg.323] antaraṃ maṃsakāyaṃ anupahacca bāhiraṃ cammakāyaṃ. Yaṃ yadeva tattha antarā vilimaṃsaṃ antarā nhāru antarā bandhanaṃ taṃ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya. Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṃ cammakāyaṃ teneva cammena taṃ gāviṃ paṭicchādetvā evaṃ vadeyya – ‘tathevāyaṃ gāvī saṃyuttā imināva cammenā’ti; sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kissa hetu’’? ‘‘Amu hi, bhante, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṃ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṃ saṅkanteyya anupahacca antaraṃ maṃsakāyaṃ anupahacca bāhiraṃ cammakāyaṃ. Yaṃ yadeva tattha antarā vilimaṃsaṃ antarā nhāru antarā bandhanaṃ taṃ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya. Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṃ cammakāyaṃ teneva cammena taṃ gāviṃ paṭicchādetvā kiñcāpi so evaṃ vadeyya – ‘tathevāyaṃ gāvī saṃyuttā imināva cammenā’ti; atha kho sā gāvī visaṃyuttā teneva cammenā’’ti. 413. “姉妹たちよ、例えば、熟練した屠牛者、あるいは屠牛者の弟子が、牛を屠り、鋭い肉切り包丁で、内側の肉身を傷つけず、外側の皮身も傷つけずに、牛を切り分けるとしよう。その際、内側にある付着した肉や、腱や、結合部分を、鋭い肉切り包丁でことごとく切り離し、切り刻み、切り裂き、切り分ける。そうして切り離し、切り刻み、切り裂き、切り分け、取り除いた後、外側の皮身を再びその皮でその牛を覆い、次のように言うとしよう。‘この牛は、以前と同じように、この皮と結合している’と。姉妹たちよ、そのように言う者は、正しく言っていると言えるだろうか。”“いいえ、尊師よ、そうではありません。”“それはなぜか。”“尊師よ、熟練した屠牛者、あるいは屠牛者の弟子が、牛を屠り、鋭い肉切り包丁で、内側の肉身を傷つけず、外側の皮身も傷つけずに、牛を切り分け、その内側にある付着した肉や、腱や、結合部分を、鋭い肉切り包丁でことごとく切り離し、切り刻み、切り裂き、切り分け、取り除いた後、外側の皮身を再びその皮でその牛を覆い、たとえ彼が‘この牛は、以前と同じように、この皮と結合している’と言ったとしても、実際には、その牛はその皮とは切り離されているからです。” ‘‘Upamā kho me ayaṃ, bhaginiyo, katā atthassa viññāpanāya ayamevettha attho. ‘Antarā maṃsakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṃ ajjhattikānaṃ āyatanānaṃ adhivacanaṃ; ‘bāhiro cammakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṃ bāhirānaṃ āyatanānaṃ adhivacanaṃ; ‘antarā vilimaṃsaṃ antarā nhāru antarā bandhana’nti kho, bhaginiyo, nandīrāgassetaṃ adhivacanaṃ; ‘tiṇhaṃ govikantana’nti kho, bhaginiyo, ariyāyetaṃ paññāya adhivacanaṃ; yāyaṃ ariyā paññā antarā kilesaṃ antarā saṃyojanaṃ antarā bandhanaṃ sañchindati saṅkantati sampakantati samparikantati. “姉妹たちよ、意味を理解させるために、私はこの比喩を用いたのである。ここでの意味は次の通りである。‘内なる肉の塊’とは、姉妹たちよ、六つの内なる感官(内処)の名称である。‘外なる皮の塊’とは、姉妹たちよ、六つの外なる対象(外処)の名称である。‘内なる薄肉、内なる腱、内なる結合’とは、姉妹たちよ、歓喜と貪欲(喜貪)の名称である。‘鋭い屠殺刀’とは、姉妹たちよ、聖なる智慧の名称である。この聖なる智慧によって、内なる煩悩、内なる結縛(結)、内なる結合を断ち切り、切り裂き、切り刻み、切り離すのである。” 414. ‘‘Satta kho panime, bhaginiyo, bojjhaṅgā, yesaṃ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Katame satta? Idha, bhaginiyo, bhikkhu satisambojjhaṅgaṃ bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Dhammavicayasambojjhaṅgaṃ bhāveti…pe… vīriyasambojjhaṅgaṃ bhāveti… pītisambojjhaṅgaṃ bhāveti… passaddhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… samādhisambojjhaṅgaṃ bhāveti… upekkhāsambojjhaṅgaṃ [Pg.324] bhāveti vivekanissitaṃ virāganissitaṃ nirodhanissitaṃ vossaggapariṇāmiṃ. Ime kho, bhaginiyo, satta bojjhaṅgā yesaṃ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṃ khayā anāsavaṃ cetovimuttiṃ paññāvimuttiṃ diṭṭheva dhamme sayaṃ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharatī’’ti. 414. “姉妹たちよ、これら七つの覚支(七覚支)がある。これらを修習し、多作することによって、比丘は諸々の漏(煩悩)を滅尽し、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら直知し、現証し、具足して住むのである。その七つとは何か。姉妹たちよ、ここに比丘は、遠離に依り、離欲に依り、滅尽に依り、捨離へと向かう念覚支を修習する。択法覚支を修習し、……(中略)……精進覚支を修習し、……喜覚支を修習し、……軽安覚支を修習し、……定覚支を修習し、……遠離に依り、離欲に依り、滅尽に依り、捨離へと向かう捨覚支を修習する。姉妹たちよ、これら七つの覚支を修習し、多作することによって、比丘は諸々の漏を滅尽し、漏のない心解脱と慧解脱を、現世において自ら直知し、現証し、具足して住むのである。” 415. Atha kho āyasmā nandako tā bhikkhuniyo iminā ovādena ovaditvā uyyojesi – ‘‘gacchatha, bhaginiyo; kālo’’ti. Atha kho tā bhikkhuniyo āyasmato nandakassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā āyasmantaṃ nandakaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhaṃsu. Ekamantaṃ ṭhitā kho tā bhikkhuniyo bhagavā etadavoca –‘‘gacchatha, bhikkhuniyo; kālo’’ti. Atha kho tā bhikkhuniyo bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā pakkamiṃsu. Atha kho bhagavā acirapakkantīsu tāsu bhikkhunīsu bhikkhū āmantesi – ‘‘seyyathāpi, bhikkhave, tadahuposathe pannarase na hoti bahuno janassa kaṅkhā vā vimati vā – ‘ūno nu kho cando, puṇṇo nu kho cando’ti, atha kho puṇṇo candotveva hoti; evameva kho, bhikkhave, tā bhikkhuniyo nandakassa dhammadesanāya attamanā ceva paripuṇṇasaṅkappā ca. Tāsaṃ, bhikkhave, pañcannaṃ bhikkhunisatānaṃ yā pacchimitā bhikkhunī sā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyanā’’ti. 415. そこで、尊者ナンダカは、これらの教誡をもって比丘尼たちを諭し、“姉妹たちよ、行きなさい。時が来た”と言って送り出した。すると、それら比丘尼たちは尊者ナンダカの説法を歓喜し、随喜して、座から立ち上がり、尊者ナンダカに礼拝し、右繞して、世尊のおられる所へと向かった。近づいて世尊に礼拝し、一方に立った。一方に立った比丘尼たちに、世尊はこう言われた。“比丘尼たちよ、行きなさい。時が来た。”そこで、比丘尼たちは世尊に礼拝し、右繞して去って行った。比丘尼たちが去って間もなく、世尊は比丘たちに呼びかけられた。“比丘たちよ、例えば、十五日の布薩の日には、多くの人々に‘月は欠けているだろうか、満ちているだろうか’という疑いや迷いは生じず、ただ‘月は満ちている’とだけ思うようなものである。比丘たちよ、それと同じように、それら比丘尼たちはナンダカの説法によって、満足し、その志(願い)を満たしたのである。比丘たちよ、これら五百人の比丘尼たちのうち、最も劣る比丘尼であっても、彼女は預流者(預流果を得た者)であり、悪道に堕ちることのない決まった者であり、悟り(正覚)を至上の目的とする者である。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。 Nandakovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ catutthaṃ. 第四のナンダカ教誡経、終わる。 5. Cūḷarāhulovādasuttaṃ 5. 小ラーフラ教誡経 416. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Atha kho bhagavato rahogatassa paṭisallīnassa evaṃ cetaso parivitakko udapādi – ‘‘paripakkā kho [Pg.325] rāhulassa vimuttiparipācanīyā dhammā. Yaṃnūnāhaṃ rāhulaṃ uttariṃ āsavānaṃ khaye vineyya’’nti. Atha kho bhagavā pubbaṇhasamayaṃ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṃ piṇḍāya pāvisi. Sāvatthiyaṃ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṃ piṇḍapātapaṭikkanto āyasmantaṃ rāhulaṃ āmantesi – ‘‘gaṇhāhi, rāhula, nisīdanaṃ; yena andhavanaṃ tenupasaṅkamissāma divāvihārāyā’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā rāhulo bhagavato paṭissutvā nisīdanaṃ ādāya bhagavantaṃ piṭṭhito piṭṭhito anubandhi. 416. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、アナータピンディカ園(祇園精舎)に住しておられた。その時、独りで静座しておられた世尊の心に、このような考えが生じた。“ラーフラの解脱を熟させる諸々の法(解脱成熟法)は、すでに熟している。私はラーフラを、さらに諸々の漏の滅尽へと導くべきではないだろうか。”そこで世尊は、午前の時間に身なりを整え、鉢と衣を持って舎衛城へ托鉢に入られた。舎衛城で托鉢をして歩き、食後に托鉢から戻られると、尊者ラーフラに呼びかけられた。“ラーフラよ、坐具を持ちなさい。昼の休息のためにアンダ林へ行こう。”尊者ラーフラは“承知いたしました、世尊”と世尊に答え、坐具を持って世尊の後ろからついて行った。 Tena kho pana samayena anekāni devatāsahassāni bhagavantaṃ anubandhāni honti – ‘‘ajja bhagavā āyasmantaṃ rāhulaṃ uttariṃ āsavānaṃ khaye vinessatī’’ti. Atha kho bhagavā andhavanaṃ ajjhogāhetvā aññatarasmiṃ rukkhamūle paññatte āsane nisīdi. Āyasmāpi kho rāhulo bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ rāhulaṃ bhagavā etadavoca – その時、数千の神々が、“今日、世尊は尊者ラーフラを、さらに諸々の漏の滅尽へと導かれるだろう”と考えて、世尊の後について行った。そこで世尊はアンダ林に入り、ある木の下の用意された座に座られた。尊者ラーフラもまた、世尊に礼拝して一方に座った。一方に座った尊者ラーフラに、世尊はこう言われた。” 417. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, cakkhu niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante ’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, rūpā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, cakkhuviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, cakkhusamphasso nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, yamidaṃ cakkhusamphassapaccayā uppajjati vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ tampi niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti[Pg.326]? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. 417. “ラーフラよ、どう思うか。眼(まなこ)は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我(アートマン)である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。色(いろ・かたち)は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。眼識は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。眼触(がんそく)は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。眼触を縁として生じる、受・想・行・識の集まり、それもまた常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。” 418. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi rāhula, sotaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante…pe… ghānaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante…pe… jivhā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante…pe… kāyo nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante…pe… mano nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ –‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi rāhula, dhammā niccā vā aniccā vā’’ti? ‘‘Aniccā, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi rāhula, manoviññāṇaṃ niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi rāhula, manosamphasso nicco vā anicco vā’’ti? ‘‘Anicco, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ, kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. ‘‘Taṃ kiṃ maññasi, rāhula, yamidaṃ manosamphassapaccayā uppajjati vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ, tampi niccaṃ vā aniccaṃ vā’’ti? ‘‘Aniccaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ, dukkhaṃ vā taṃ sukhaṃ vā’’ti? ‘‘Dukkhaṃ, bhante’’. ‘‘Yaṃ panāniccaṃ dukkhaṃ vipariṇāmadhammaṃ kallaṃ nu taṃ samanupassituṃ – ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’’’ti? ‘‘No hetaṃ, bhante’’. 418. “ラーフラよ、どう思うか。耳は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”(中略)“鼻は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”(中略)“舌は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”(中略)“身は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”(中略)“意(こころ)は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。法(心の対象)は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。意識は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。意触(いそく)は常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。”“ラーフラよ、どう思うか。意触を縁として生じる、受・想・行・識の集まり、それもまた常であるか、それとも無常であるか。”“無常です、世尊。”“では、無常であるものは、苦であるか、それとも楽であるか。”“苦です、世尊。”“では、無常であり、苦であり、変壊する性質のものであるそれを、‘これは私のものだ、これは私である、これは私の我である’と観察することは適当であろうか。”“いいえ、そうではありません、世尊。” 419. ‘‘Evaṃ passaṃ, rāhula, sutavā ariyasāvako cakkhusmiṃ nibbindati, rūpesu nibbindati, cakkhuviññāṇe nibbindati, cakkhusamphasse nibbindati, yamidaṃ cakkhusamphassapaccayā uppajjati vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ tasmimpi nibbindati. Sotasmiṃ nibbindati, saddesu nibbindati…pe…[Pg.327], ghānasmiṃ nibbindati, gandhesu nibbindati… jivhāya nibbindati, rasesu nibbindati… kāyasmiṃ nibbindati, phoṭṭhabbesu nibbindati… manasmiṃ nibbindati, dhammesu nibbindati, manoviññāṇe nibbindati, manosamphasse nibbindati, yamidaṃ manosamphassapaccayā uppajjati vedanāgataṃ saññāgataṃ saṅkhāragataṃ viññāṇagataṃ tasmimpi nibbindati. Nibbindaṃ virajjati, virāgā vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānātī’’ti. 419. “ラーフラよ、このように見る、よく学んだ聖なる弟子は、眼を厭離し、色を厭離し、眼識を厭離し、眼触を厭離する。眼触を縁として生じる受・想・行・識をも厭離する。耳を厭離し、声を厭離し……鼻を厭離し、香を厭離し……舌を厭離し、味を厭離し……身を厭離し、触を厭離し……意を厭離し、法を厭離し、意識を厭離し、意触を厭離する。意触を縁として生じる受・想・行・識をも厭離する。厭離すれば離欲し、離欲によって解脱する。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じる。‘生は尽きた。梵行は完成した。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはない’と知るのである。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā rāhulo bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. Imasmiñca pana veyyākaraṇasmiṃ bhaññamāne āyasmato rāhulassa anupādāya āsavehi cittaṃ vimucci. Tāsañca anekānaṃ devatāsahassānaṃ virajaṃ vītamalaṃ dhammacakkhuṃ udapādi – ‘yaṃ kiñci samudayadhammaṃ sabbaṃ taṃ nirodhadhamma’’nti. 世尊はこのように説かれた。尊者ラーフラは歓喜して、世尊の説法を喜んだ。また、この詳細な解説が説かれている間に、尊者ラーフラの心は、執着することなく諸々の漏(けがれ)から解脱した。また、数千の多くの神々には、塵なく汚れなき法眼が生じた。“生じる性質のものは、すべて滅する性質のものである”と。 Cūḷarāhulovādasuttaṃ niṭṭhitaṃ pañcamaṃ. 第五の小ラーフラ教誡経、終わる。 6. Chachakkasuttaṃ 6. 六六経(ろくろくきょう) 420. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘dhammaṃ vo, bhikkhave, desessāmi ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ, kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāsessāmi, yadidaṃ – cha chakkāni. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 420. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城のジェータ林、給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は“比丘たちよ”と比丘たちに呼びかけられた。比丘たちは“尊師(大徳)よ”と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。“比丘たちよ、汝らに、初めも良く、中ほども良く、終わりも良く、意味も言葉も整い、完全に満たされ清浄な梵行を明らかにする法を説こう。すなわち、六つの六(六六)である。それを聞き、よく心に留めなさい。説くであろう”と。比丘たちは“はい、世尊よ”と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。 ‘‘Cha ajjhattikāni āyatanāni veditabbāni, cha bāhirāni āyatanāni veditabbāni, cha viññāṇakāyā veditabbā, cha phassakāyā veditabbā, cha vedanākāyā veditabbā, cha taṇhākāyā veditabbā. “六つの内なる処(十二処の内六処)が知られるべきであり、六つの外なる処が知られるべきであり、六つの識の身(集まり)が知られるべきであり、六つの触の身が知られるべきであり、六つの受の身が知られるべきであり、六つの渇愛の身が知られるべきである。” 421. ‘‘‘Cha ajjhattikāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhāyatanaṃ, sotāyatanaṃ, ghānāyatanaṃ, jivhāyatanaṃ[Pg.328], kāyāyatanaṃ, manāyatanaṃ. ‘Cha ajjhattikāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Idaṃ paṭhamaṃ chakkaṃ. 421. “‘六つの内なる処が知られるべきである’と、このように説かれた。これは何を縁として説かれたのか。眼処、耳処、鼻処、舌処、身処、意処である。‘六つの内なる処が知られるべきである’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。これが第一の六(六六の第一組)である。” ‘‘‘Cha bāhirāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Rūpāyatanaṃ, saddāyatanaṃ, gandhāyatanaṃ, rasāyatanaṃ, phoṭṭhabbāyatanaṃ, dhammāyatanaṃ. ‘Cha bāhirāni āyatanāni veditabbānī’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Idaṃ dutiyaṃ chakkaṃ. “‘六つの外なる処が知られるべきである’と、このように説かれた。これは何を縁として説かれたのか。色処、声処、香処、味処、触処、法処である。‘六つの外なる処が知られるべきである’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。これが第二の六である。” ‘‘‘Cha viññāṇakāyā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, sotañca paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ, ghānañca paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ, jivhañca paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ, kāyañca paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ, manañca paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ. ‘Cha viññāṇakāyā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Idaṃ tatiyaṃ chakkaṃ. “‘六つの識の身が知られるべきである’と、このように説かれた。これは何を縁として説かれたのか。眼と色とを縁として眼識が生じ、耳と声とを縁として耳識が生じ、鼻と香とを縁として鼻識が生じ、舌と味とを縁として舌識が生じ、身と触とを縁として身識が生じ、意と法とを縁として意識が生じる。‘六つの識の身が知られるべきである’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。これが第三の六である。” ‘‘‘Cha phassakāyā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso; sotañca paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso; ghānañca paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso; jivhañca paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso; kāyañca paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso; manañca paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso. ‘Cha phassakāyā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Idaṃ catutthaṃ chakkaṃ. “‘六つの触の身が知られるべきである’と、このように説かれた。これは何を縁として説かれたのか。眼と色とを縁として眼識が生じ、これら三つの和合が触である。耳と声とを縁として耳識が生じ、これら三つの和合が触である。鼻と香とを縁として鼻識が生じ、これら三つの和合が触である。舌と味とを縁として舌識が生じ、これら三つの和合が触である。身と触とを縁として身識が生じ、これら三つの和合が触である。意と法とを縁として意識が生じ、これら三つの和合が触である。‘六つの触の身が知られるべきである’と説かれたのは、これを縁として説かれたのである。これが第四の六である。” ‘‘‘Cha vedanākāyā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā; sotañca paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā; ghānañca paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā; jivhañca paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā; kāyañca paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā [Pg.329] vedanā; manañca paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā. ‘Cha vedanākāyā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Idaṃ pañcamaṃ chakkaṃ. “六つの受の身(受の集まり)は知られるべきである”と、このように説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。眼と色を縁として眼識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じます。耳と声を縁として耳識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じます。鼻と香を縁として鼻識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じます。舌と味を縁として舌識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じます。身と触(触れられるもの)を縁として身識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じます。意と法を縁として意識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じます。“六つの受の身は知られるべきである”と説かれたのは、これを縁として説かれたのです。これが第五の六(六群)です。 ‘‘‘Cha taṇhākāyā veditabbā’ti – iti kho panetaṃ vuttaṃ. Kiñcetaṃ paṭicca vuttaṃ? Cakkhuñca paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā; sotañca paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ…pe… ghānañca paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ… jivhañca paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ… kāyañca paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ… manañca paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā vedanā, vedanāpaccayā taṇhā. ‘Cha taṇhākāyā veditabbā’ti – iti yaṃ taṃ vuttaṃ, idametaṃ paṭicca vuttaṃ. Idaṃ chaṭṭhaṃ chakkaṃ. “六つの渇愛の身(渇愛の集まり)は知られるべきである”と、このように説かれました。これは何を縁として説かれたのでしょうか。眼と色を縁として眼識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じ、受を条件として渇愛が生じます。耳と声を縁として耳識が生じ……(中略)……鼻と香を縁として鼻識が生じ……舌と味を縁として舌識が生じ……身と触を縁として身識が生じ……意と法を縁として意識が生じ、三つの和合が触であり、触を条件として受が生じ、受を条件として渇愛が生じます。“六つの渇愛の身は知られるべきである”と説かれたのは、これを縁として説かれたのです。これが第六の六(六群)です。 422. ‘‘‘Cakkhu attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Cakkhussa uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘cakkhu attā’ti yo vadeyya. Iti cakkhu anattā. 422. “眼は我(アートマン)である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。なぜなら、眼の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“眼は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、眼は無我(非我)です。 ‘‘‘Rūpā attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Rūpānaṃ uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘rūpā attā’ti yo vadeyya. Iti cakkhu anattā, rūpā anattā. “諸々の色は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。色の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“諸々の色は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、眼は無我であり、諸々の色は無我です。 ‘‘‘Cakkhuviññāṇaṃ attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Cakkhuviññāṇassa uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘cakkhuviññāṇaṃ attā’ti yo vadeyya. Iti cakkhu anattā, rūpā anattā, cakkhuviññāṇaṃ anattā. “眼識は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。眼識の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“眼識は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、眼は無我であり、諸々の色は無我であり、眼識は無我です。 ‘‘‘Cakkhusamphasso attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Cakkhusamphassassa uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘cakkhusamphasso attā’ti yo [Pg.330] vadeyya. Iti cakkhu anattā, rūpā anattā, cakkhuviññāṇaṃ anattā, cakkhusamphasso anattā. “眼触は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。眼触の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“眼触は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、眼は無我であり、諸々の色は無我であり、眼識は無我であり、眼触は無我です。 ‘‘‘Vedanā attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Vedanāya uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘vedanā attā’ti yo vadeyya. Iti cakkhu anattā, rūpā anattā, cakkhuviññāṇaṃ anattā, cakkhusamphasso anattā, vedanā anattā. “受は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。受の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“受は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、眼は無我であり、諸々の色は無我であり、眼識は無我であり、眼触は無我であり、受は無我です。 ‘‘‘Taṇhā attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Taṇhāya uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘taṇhā attā’ti yo vadeyya. Iti cakkhu anattā, rūpā anattā, cakkhuviññāṇaṃ anattā, cakkhusamphasso anattā, vedanā anattā, taṇhā anattā. “渇愛は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。渇愛の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“渇愛は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、眼は無我であり、諸々の色は無我であり、眼識は無我であり、眼触は無我であり、受は無我であり、渇愛は無我です。 423. ‘‘‘Sotaṃ attā’ti yo vadeyya…pe… ‘ghānaṃ attā’ti yo vadeyya… ‘jivhā attā’ti yo vadeyya… ‘kāyo attā’ti yo vadeyya… ‘mano attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Manassa uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘mano attā’ti yo vadeyya. Iti mano anattā. 423. “耳は我である”……(中略)……“鼻は我である”……“舌は我である”……“身は我である”……“意は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。意の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“意は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、意は無我です。 ‘‘‘Dhammā attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Dhammānaṃ uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘dhammā attā’ti yo vadeyya. Iti mano anattā, dhammā anattā. “諸々の法は我である”と言う者がいるならば、それは妥当ではありません。諸々の法の生起と滅尽が認められるからです。生起と滅尽が認められるものに対して、“私の我は生じ、また滅する”という結論に至ることになるからです。それゆえ、“諸々の法は我である”と言うことは妥当ではありません。したがって、意は無我であり、諸々の法は無我です。 ‘‘‘Manoviññāṇaṃ attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Manoviññāṇassa uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘manoviññāṇaṃ attā’ti [Pg.331] yo vadeyya. Iti mano anattā, dhammā anattā, manoviññāṇaṃ anattā. “‘意意識は我である’と言う者がいるならば、それは妥当ではない。意意識の生起も滅尽も認められるからである。生起も滅尽も認められるものについて、‘私の我は生じ、かつ滅する’という結論に至ってしまうからである。それゆえ、‘意意識は我である’と言うことは妥当ではない。このように、意は無我であり、法は無我であり、意意識は無我である。” ‘‘‘Manosamphasso attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Manosamphassassa uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘manosamphasso attā’ti yo vadeyya. Iti mano anattā, dhammā anattā, manoviññāṇaṃ anattā, manosamphasso anattā. “‘意触は我である’と言う者がいるならば、それは妥当ではない。意触の生起も滅尽も認められるからである。生起も滅尽も認められるものについて、‘私の我は生じ、かつ滅する’という結論に至ってしまうからである。それゆえ、‘意触は我である’と言うことは妥当ではない。このように、意は無我であり、法は無我であり、意意識は無我であり、意触は無我である。” ‘‘‘Vedanā attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Vedanāya uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘vedanā attā’ti yo vadeyya. Iti mano anattā, dhammā anattā, manoviññāṇaṃ anattā, manosamphasso anattā, vedanā anattā. “‘受は我である’と言う者がいるならば、それは妥当ではない。受の生起も滅尽も認められるからである。生起も滅尽も認められるものについて、‘私の我は生じ、かつ滅する’という結論に至ってしまうからである。それゆえ、‘受は我である’と言うことは妥当ではない。このように、意は無我であり、法は無我であり、意意識は無我であり、意触は無我であり、受は無我である。” ‘‘‘Taṇhā attā’ti yo vadeyya taṃ na upapajjati. Taṇhāya uppādopi vayopi paññāyati. Yassa kho pana uppādopi vayopi paññāyati, ‘attā me uppajjati ca veti cā’ti iccassa evamāgataṃ hoti. Tasmā taṃ na upapajjati – ‘taṇhā attā’ti yo vadeyya. Iti mano anattā, dhammā anattā, manoviññāṇaṃ anattā, manosamphasso anattā, vedanā anattā, taṇhā anattā. “‘渇愛は我である’と言う者がいるならば、それは妥当ではない。渇愛の生起も滅尽も認められるからである。生起も滅尽も認められるものについて、‘私の我は生じ、かつ滅する’という結論に至ってしまうからである。それゆえ、‘渇愛は我である’と言うことは妥当ではない。このように、意は無我であり、法は無我であり、意意識は無我であり、意触は無我であり、受は無我であり、渇愛は無我である。” 424. ‘‘Ayaṃ kho pana, bhikkhave, sakkāyasamudayagāminī paṭipadā – cakkhuṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; rūpe ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; cakkhuviññāṇaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; cakkhusamphassaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; vedanaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; taṇhaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati; sotaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati…pe… ghānaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati…pe… jivhaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti [Pg.332] samanupassati…pe… kāyaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati…pe… manaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati, dhamme ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati, manoviññāṇaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati, manosamphassaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati, vedanaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati, taṇhaṃ ‘etaṃ mama, esohamasmi, eso me attā’ti samanupassati. 424. “比丘たちよ、これこそが有身の生起に至る道である。眼を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観する。色を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観する。眼識を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観する。眼触を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観する。受を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観する。渇愛を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観する。耳を……(中略)……鼻を……(中略)……舌を……(中略)……身を……(中略)……意を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観し、法を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観し、意意識を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観し、意触を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観し、受を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観し、渇愛を‘これは私のもの、これは私、これは私の我である’と随観するのである。” ‘‘Ayaṃ kho pana, bhikkhave, sakkāyanirodhagāminī paṭipadā – cakkhuṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Rūpe ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Cakkhuviññāṇaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Cakkhusamphassaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Vedanaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Taṇhaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Sotaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati…pe… ghānaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati… jivhaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati… kāyaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati… manaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Dhamme ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Manoviññāṇaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Manosamphassaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Vedanaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. Taṇhaṃ ‘netaṃ mama, nesohamasmi, na meso attā’ti samanupassati. “比丘たちよ、これこそが有身の滅尽に至る道である。眼を‘これは私のもの(愛)ではなく、これは私(慢)ではなく、これは私の我(見)ではない’と随観する。色を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観する。眼識を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観する。眼触を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観する。受を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観する。渇愛を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観する。耳を……(中略)……鼻を……舌を……身を……意を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観し、法を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観し、意意識を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観し、意触を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観し、受を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観し、渇愛を‘これは私のもの、これは私、これは私の我ではない’と随観するのである。” 425. ‘‘Cakkhuñca, bhikkhave, paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno abhinandati abhivadati ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa rāgānusayo anuseti. Dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno socati kilamati paridevati urattāḷiṃ [Pg.333] kandati sammohaṃ āpajjati. Tassa paṭighānusayo anuseti. Adukkhamasukhāya vedanāya phuṭṭho samāno tassā vedanāya samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa avijjānusayo anuseti. So vata, bhikkhave, sukhāya vedanāya rāgānusayaṃ appahāya dukkhāya vedanāya paṭighānusayaṃ appaṭivinodetvā adukkhamasukhāya vedanāya avijjānusayaṃ asamūhanitvā avijjaṃ appahāya vijjaṃ anuppādetvā diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro bhavissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. 425. “比丘たちよ、眼と色に縁って眼識が生じる。三つの集まりが触である。触を条件として、楽、あるいは苦、あるいは不苦不楽として感じられるものが生じる。彼は楽受に触れられると、歓喜し、歓迎し、執着してとどまる。彼には貪の随眠が随増する。苦受に触れられると、憂い、悩み、嘆き、胸を叩いて泣き叫び、困惑に陥る。彼には瞋の随眠が随増する。不苦不楽受に触れられると、その受の生起と滅尽と、甘味と過患と、離脱とをありのままに知ることがない。彼には無明の随眠が随増する。比丘たちよ、彼が楽受に対する貪の随眠を捨てず、苦受に対する瞋の随眠を払拭せず、不苦不楽受に対する無明の随眠を根絶せず、無明を捨てず、明を生じさせることなく、現世において苦の終焉をもたらすということは、あり得ないことである。” ‘‘Sotañca, bhikkhave, paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ…pe… ghānañca, bhikkhave, paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ…pe… jivhañca, bhikkhave, paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ…pe… kāyañca, bhikkhave, paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ…pe… manañca, bhikkhave, paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno abhinandati abhivadati ajjhosāya tiṭṭhati. Tassa rāgānusayo anuseti. Dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno socati kilamati paridevati urattāḷiṃ kandati sammohaṃ āpajjati. Tassa paṭighānusayo anuseti. Adukkhamasukhāya vedanāya phuṭṭho samāno tassā vedanāya samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ nappajānāti. Tassa avijjānusayo anuseti. So vata, bhikkhave, sukhāya vedanāya rāgānusayaṃ appahāya dukkhāya vedanāya paṭighānusayaṃ appaṭivinodetvā adukkhamasukhāya vedanāya avijjānusayaṃ asamūhanitvā avijjaṃ appahāya vijjaṃ anuppādetvā diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro bhavissatīti – netaṃ ṭhānaṃ vijjati. “比丘たちよ、耳と声に縁って耳識が生じ……(中略)……鼻と香に縁って鼻識が生じ……(中略)……舌と味に縁って舌識が生じ……(中略)……身と触に縁って身識が生じ……(中略)……比丘たちよ、意と法に縁って意識が生じる。三つの集まりが触である。触を条件として、楽、あるいは苦、あるいは不苦不楽として感じられるものが生じる。彼は楽受に触れられると、歓喜し、歓迎し、執着してとどまる。彼には貪の随眠が随増する。苦受に触れられると、憂い、悩み、嘆き、胸を叩いて泣き叫び、困惑に陥る。彼には瞋の随眠が随増する。不苦不楽受に触れられると、その受の生起と滅尽と、甘味と過患と、離脱とをありのままに知ることがない。彼には無明の随眠が随増する。比丘たちよ、彼が楽受に対する貪の随眠を捨てず、苦受に対する瞋の随眠を払拭せず、不苦不楽受に対する無明の随眠を根絶せず、無明を捨てず、明を生じさせることなく、現世において苦の終焉をもたらすということは、あり得ないことである。” 426. ‘‘Cakkhuñca, bhikkhave, paṭicca rūpe ca uppajjati cakkhuviññāṇaṃ, tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno nābhinandati nābhivadati nājjhosāya tiṭṭhati. Tassa rāgānusayo nānuseti. Dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno na socati na kilamati paridevati na urattāḷiṃ kandati na sammohaṃ āpajjati. Tassa paṭighānusayo nānuseti. Adukkhamasukhāya vedanāya phuṭṭho samāno tassā [Pg.334] vedanāya samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa avijjānusayo nānuseti. So vata, bhikkhave, sukhāya vedanāya rāgānusayaṃ pahāya dukkhāya vedanāya paṭighānusayaṃ paṭivinodetvā adukkhamasukhāya vedanāya avijjānusayaṃ samūhanitvā avijjaṃ pahāya vijjaṃ uppādetvā diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro bhavissatīti – ṭhānametaṃ vijjati. 426. “比丘たちよ、眼と色に縁って眼識が生じる。三つの集まりが触である。触を条件として、楽、あるいは苦、あるいは不苦不楽として感じられるものが生じる。彼は楽受に触れられても、歓喜せず、歓迎せず、執着してとどまることがない。彼には貪の随眠が随増しない。苦受に触れられても、憂えず、悩まず、嘆かず、胸を叩いて泣き叫ぶこともなく、困惑に陥ることもない。彼には瞋の随眠が随増しない。不苦不楽受に触れられると、その受の生起と滅尽と、甘味と過患と、離脱とをありのままに知る。彼には無明の随眠が随増しない。比丘たちよ、彼が楽受に対する貪の随眠を捨て、苦受に対する瞋の随眠を払拭し、不苦不楽受に対する無明の随眠を根絶し、無明を捨て、明を生じさせて、現世において苦の終焉をもたらすということは、あり得ることである。” ‘‘Sotañca, bhikkhave, paṭicca sadde ca uppajjati sotaviññāṇaṃ…pe…. “比丘たちよ、耳と声に縁って耳識が生じ……(中略)。” ‘‘Ghānañca, bhikkhave, paṭicca gandhe ca uppajjati ghānaviññāṇaṃ…pe…. “比丘たちよ、鼻と香に縁って鼻識が生じ……(中略)。” ‘‘Jivhañca, bhikkhave, paṭicca rase ca uppajjati jivhāviññāṇaṃ…pe…. “比丘たちよ、舌と味に縁って舌識が生じ……(中略)。” ‘‘Kāyañca, bhikkhave, paṭicca phoṭṭhabbe ca uppajjati kāyaviññāṇaṃ…pe…. “比丘たちよ、身と触に縁って身識が生じ……(中略)。” ‘‘Manañca, bhikkhave, paṭicca dhamme ca uppajjati manoviññāṇaṃ tiṇṇaṃ saṅgati phasso, phassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So sukhāya vedanāya phuṭṭho samāno nābhinandati nābhivadati nājjhosāya tiṭṭhati. Tassa rāgānusayo nānuseti. Dukkhāya vedanāya phuṭṭho samāno na socati na kilamati na paridevati na urattāḷiṃ kandati na sammohaṃ āpajjati. Tassa paṭighānusayo nānuseti. Adukkhamasukhāya vedanāya phuṭṭho samāno tassā vedanāya samudayañca atthaṅgamañca assādañca ādīnavañca nissaraṇañca yathābhūtaṃ pajānāti. Tassa avijjānusayo nānuseti. So vata, bhikkhave, sukhāya vedanāya rāgānusayaṃ pahāya dukkhāya vedanāya paṭighānusayaṃ paṭivinodetvā adukkhamasukhāya vedanāya avijjānusayaṃ samūhanitvā avijjaṃ pahāya vijjaṃ uppādetvā diṭṭheva dhamme dukkhassantakaro bhavissatīti – ṭhānametaṃ vijjati. “比丘たちよ、意と法に縁って意識が生じる。三つの集まりが触である。触を条件として、楽、あるいは苦、あるいは不苦不楽として感じられるものが生じる。彼は楽受に触れられても、歓喜せず、歓迎せず、執着してとどまることがない。彼には貪の随眠が随増しない。苦受に触れられても、憂えず、悩まず、嘆かず、胸を叩いて泣き叫ぶこともなく、困惑に陥ることもない。彼には瞋の随眠が随増しない。不苦不楽受に触れられると、その受の生起と滅尽と、甘味と過患と、離脱とをありのままに知る。彼には無明の随眠が随増しない。比丘たちよ、彼が楽受に対する貪の随眠を捨て、苦受に対する瞋の随眠を払拭し、不苦不楽受に対する無明の随眠を根絶し、無明を捨て、明を生じさせて、現世において苦の終焉をもたらすということは、あり得ることである。” 427. ‘‘Evaṃ passaṃ, bhikkhave, sutavā ariyasāvako cakkhusmiṃ nibbindati, rūpesu nibbindati, cakkhuviññāṇe nibbindati, cakkhusamphasse nibbindati, vedanāya nibbindati, taṇhāya nibbindati. Sotasmiṃ nibbindati, saddesu nibbindati…pe… ghānasmiṃ nibbindati, gandhesu nibbindati… jivhāya nibbindati, rasesu nibbindati… kāyasmiṃ nibbindati, phoṭṭhabbesu nibbindati… manasmiṃ nibbindati, dhammesu nibbindati, manoviññāṇe nibbindati, manosamphasse nibbindati, vedanāya nibbindati, taṇhāya nibbindati. Nibbindaṃ virajjati, virāgā vimuccati. Vimuttasmiṃ vimuttamiti ñāṇaṃ [Pg.335] hoti. ‘Khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānātī’’ti. 427. “比丘たちよ、このように見る、よく学んだ聖なる弟子は、眼を厭離し、色を厭離し、眼識を厭離し、眼触を厭離し、受を厭離し、渇愛を厭離する。耳を厭離し、声を厭離し……(中略)……鼻を厭離し、香を厭離し……舌を厭離し、味を厭離し……身を厭離し、触を厭離し……意を厭離し、法を厭離し、意識を厭離し、意触を厭離し、受を厭離し、渇愛を厭離する。厭離することによって離欲し、離欲することによって解脱する。解脱したとき、‘解脱した’という知が生じる。‘生は尽きた。梵行は完成した。なすべきことはなされた。もはやこのような状態(輪廻)に戻ることはない’と知るのである。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. Imasmiṃ kho pana veyyākaraṇasmiṃ bhaññamāne saṭṭhimattānaṃ bhikkhūnaṃ anupādāya āsavehi cittāni vimucciṃsūti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは、世尊の説法を歓喜し、随喜した。この詳細な解説が説かれている間に、約六十人の比丘たちの心は、執着することなく、諸々の漏(煩悩)から解脱した。 Chachakkasuttaṃ niṭṭhitaṃ chaṭṭhaṃ. 六六経、第六が終了した。 7. Mahāsaḷāyatanikasuttaṃ 7. 大六処経 428. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tatra kho bhagavā bhikkhū āmantesi – ‘‘bhikkhavo’’ti. ‘‘Bhadante’’ti te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – ‘‘mahāsaḷāyatanikaṃ vo, bhikkhave, desessāmi. Taṃ suṇātha, sādhukaṃ manasi karotha; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho te bhikkhū bhagavato paccassosuṃ. Bhagavā etadavoca – 428. このように私は聞いた。ある時、世尊は舎衛城の、ジェータ林にある給孤独園に滞在しておられた。そこで世尊は比丘たちに‘比丘たちよ’と呼びかけられた。比丘たちは‘大徳よ’と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。‘比丘たちよ、汝らに大六処経を説こう。それを聞き、よく心に留めなさい。私は語るであろう’。比丘たちは‘はい、大徳よ’と世尊に応答した。世尊はこのように説かれた。 429. ‘‘Cakkhuṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, rūpe ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, cakkhuviññāṇaṃ ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, cakkhusamphassaṃ ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, yamidaṃ cakkhusamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tampi ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, cakkhusmiṃ sārajjati, rūpesu sārajjati, cakkhuviññāṇe sārajjati, cakkhusamphasse sārajjati, yamidaṃ cakkhusamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tasmimpi sārajjati. 429. “比丘たちよ、眼をありのままに知らず、見ず、色をありのままに知らず、見ず、眼識をありのままに知らず、見ず、眼触をありのままに知らず、見ず、眼触を縁として生じる楽受、苦受、あるいは不苦不楽受をもありのままに知らず、見ない者は、眼に執着し、色に執着し、眼識に執着し、眼触に執着し、眼触を縁として生じる楽受、苦受、あるいは不苦不楽受にも執着する。” ‘‘Tassa sārattassa saṃyuttassa sammūḷhassa assādānupassino viharato āyatiṃ pañcupādānakkhandhā upacayaṃ gacchanti. Taṇhā cassa ponobbhavikā nandīrāgasahagatā tatratatrābhinandinī, sā cassa pavaḍḍhati. Tassa kāyikāpi darathā pavaḍḍhanti, cetasikāpi darathā pavaḍḍhanti; kāyikāpi santāpā pavaḍḍhanti, cetasikāpi santāpā pavaḍḍhanti; kāyikāpi pariḷāhā pavaḍḍhanti, cetasikāpi pariḷāhā pavaḍḍhanti. So kāyadukkhampi cetodukkhampi paṭisaṃvedeti. “執着し、束縛され、惑わされ、甘味(味わい)を観察して住む者にとって、未来において五取蘊が増大する。そして、再誕生をもたらし、喜貪を伴い、あちこちで歓喜する彼の渇愛が増大する。彼の身体的な苦悩が増大し、精神的な苦悩が増大する。身体的な熱悩が増大し、精神的な熱悩が増大する。身体的な燃焼が増大し、精神的な燃焼が増大する。彼は身体的な苦しみと精神的な苦しみを経験するのである。” ‘‘Sotaṃ[Pg.336], bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ…pe… ghānaṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ…pe… jivhaṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ…pe… kāyaṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ…pe… manaṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, dhamme, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, manoviññāṇaṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, manosamphassaṃ, bhikkhave, ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, yamidaṃ manosamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tampi ajānaṃ apassaṃ yathābhūtaṃ, manasmiṃ sārajjati, dhammesu sārajjati, manoviññāṇe sārajjati, manosamphasse sārajjati, yamidaṃ manosamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tasmimpi sārajjati. “比丘たちよ、耳をありのままに知らず、見ず……(中略)……鼻をありのままに知らず、見ず……舌をありのままに知らず、見ず……身をありのままに知らず、見ず……意をありのままに知らず、見ず、法をありのままに知らず、見ず、意識をありのままに知らず、見ず、意触をありのままに知らず、見ず、意触を縁として生じる楽受、苦受、あるいは不苦不楽受をも、ありのままに知らず、見ない者は、意に執着し、法に執着し、意識に執着し、意触に執着し、意触を縁として生じる楽受、苦受、あるいは不苦不楽受にも執着する。” ‘‘Tassa sārattassa saṃyuttassa sammūḷhassa assādānupassino viharato āyatiṃ pañcupādānakkhandhā upacayaṃ gacchanti. Taṇhā cassa ponobbhavikā nandīrāgasahagatā tatratatrābhinandinī, sā cassa pavaḍḍhati. Tassa kāyikāpi darathā pavaḍḍhanti, cetasikāpi darathā pavaḍḍhanti; kāyikāpi santāpā pavaḍḍhanti, cetasikāpi santāpā pavaḍḍhanti; kāyikāpi pariḷāhā pavaḍḍhanti, cetasikāpi pariḷāhā pavaḍḍhanti. So kāyadukkhampi cetodukkhampi paṭisaṃvedeti. “執着し、束縛され、惑わされ、甘味(味わい)を観察して住む者にとって、未来において五取蘊が増大する。そして、再誕生をもたらし、喜貪を伴い、あちこちで歓喜する彼の渇愛が増大する。彼の身体的な苦悩が増大し、精神的な苦悩が増大する。身体的な熱悩が増大し、精神的な熱悩が増大する。身体的な燃焼が増大し、精神的な燃焼が増大する。彼は身体的な苦しみと精神的な苦しみを経験するのである。” 430. ‘‘Cakkhuñca kho, bhikkhave, jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, rūpe jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, cakkhuviññāṇaṃ jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, cakkhusamphassaṃ jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, yamidaṃ cakkhusamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tampi jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, cakkhusmiṃ na sārajjati, rūpesu na sārajjati, cakkhuviññāṇe na sārajjati, cakkhusamphasse na sārajjati, yamidaṃ cakkhusamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tasmimpi na sārajjati. 430. “しかしながら比丘たちよ、眼をありのままに知り、見、色をありのままに知り、見、眼識をありのままに知り、見、眼触をありのままに知り、見、眼触を縁として生じる楽受、苦受、あるいは不苦不楽受をもありのままに知り、見る者は、眼に執着せず、色に執着せず、眼識に執着せず、眼触に執着せず、眼触を縁として生じる楽受、苦受、あるいは不苦不楽受にも執着しない。” ‘‘Tassa asārattassa asaṃyuttassa asammūḷhassa ādīnavānupassino viharato āyatiṃ pañcupādānakkhandhā apacayaṃ gacchanti. Taṇhā cassa ponobbhavikā nandīrāgasahagatā tatratatrābhinandinī, sā cassa pahīyati. Tassa kāyikāpi darathā pahīyanti, cetasikāpi darathā pahīyanti; kāyikāpi santāpā pahīyanti, cetasikāpi santāpā pahīyanti; kāyikāpi pariḷāhā pahīyanti, cetasikāpi pariḷāhā pahīyanti. So kāyasukhampi cetosukhampi paṭisaṃvedeti. “執着せず、結びつかず、惑わされず、過患(わざわい)を観察して住むその者にとって、将来、五取蘊は減少へと向かう。また、再再生をもたらし、喜貪を伴い、あちこちで喜ぶ彼の渇愛は捨てられる。彼の身体的な苦悩も捨てられ、精神的な苦悩も捨てられる。身体的な熱悩も捨てられ、精神的な熱悩も捨てられる。身体的な悶絶も捨てられ、精神的な悶絶も捨てられる。彼は身体的な楽と精神的な楽を経験する。” 431. ‘‘Yā [Pg.337] tathābhūtassa diṭṭhi sāssa hoti sammādiṭṭhi; yo tathābhūtassa saṅkappo svāssa hoti sammāsaṅkappo; yo tathābhūtassa vāyāmo svāssa hoti sammāvāyāmo; yā tathābhūtassa sati sāssa hoti sammāsati; yo tathābhūtassa samādhi svāssa hoti sammāsamādhi. Pubbeva kho panassa kāyakammaṃ vacīkammaṃ ājīvo suparisuddho hoti. Evamassāyaṃ ariyo aṭṭhaṅgiko maggo bhāvanāpāripūriṃ gacchati. 431. “そのように(あるがままに)なった者の見解は、彼にとって正見となる。そのようになった者の思考は、彼にとって正思惟となる。そのようになった者の努力は、彼にとって正精進となる。そのようになった者の念(おもい)は、彼にとって正念となる。そのようになった者の三昧は、彼にとって正定となる。そして、彼の身業、語業、正命は、あらかじめ極めて清浄である。このようにして、この聖なる八支聖道は、修習の完成へと至るのである。” ‘‘Tassa evaṃ imaṃ ariyaṃ aṭṭhaṅgikaṃ maggaṃ bhāvayato cattāropi satipaṭṭhānā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, cattāropi sammappadhānā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, cattāropi iddhipādā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, pañcapi indriyāni bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, pañcapi balāni bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, sattapi bojjhaṅgā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti. “このようにこの聖なる八支聖道を修習する彼にとって、四念処もまた修習の完成へと至り、四正勤もまた修習の完成へと至り、四神足もまた修習の完成へと至り、五根もまた修習の完成へと至り、五力もまた修習の完成へと至り、七覚支もまた修習の完成へと至る。” ‘‘Tassime dve dhammā yuganandhā vattanti – samatho ca vipassanā ca. So ye dhammā abhiññā pariññeyyā te dhamme abhiññā parijānāti. Ye dhammā abhiññā pahātabbā te dhamme abhiññā pajahati. Ye dhammā abhiññā bhāvetabbā te dhamme abhiññā bhāveti. Ye dhammā abhiññā sacchikātabbā te dhamme abhiññā sacchikaroti. “彼にとって、止(サマタ)と観(ヴィパッサナー)というこれら二つの法が、一対となって進む。彼は、直知(証知)によって遍知すべき諸法を、直知によって遍知する。直知によって断じるべき諸法を、直知によって断じる。直知によって修習すべき諸法を、直知によって修習する。直知によって現証すべき諸法を、直知によって現証する。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā pariññeyyā? ‘Pañcupādānakkhandhā’ tissa vacanīyaṃ, seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho. Ime dhammā abhiññā pariññeyyā. “比丘たちよ、直知によって遍知すべき諸法とは何か。それは‘五取蘊’であると言うべきである。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊である。これらが、直知によって遍知すべき諸法である。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā pahātabbā? Avijjā ca bhavataṇhā ca – ime dhammā abhiññā pahātabbā. “比丘たちよ、直知によって断じるべき諸法とは何か。無明と有愛(生存への渇愛)である。これらが、直知によって断じるべき諸法である。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā bhāvetabbā? Samatho ca vipassanā ca – ime dhammā abhiññā bhāvetabbā. “比丘たちよ、直知によって修習すべき諸法とは何か。止(サマタ)と観(ヴィパッサナー)である。これらが、直知によって修習すべき諸法である。” ‘‘Katame, bhikkhave, dhammā abhiññā sacchikātabbā? Vijjā ca vimutti ca – ime dhammā abhiññā sacchikātabbā. “比丘たちよ、直知によって現証すべき諸法とは何か。明(智)と解脱である。これらが、直知によって現証すべき諸法である。” 432. ‘‘Sotaṃ[Pg.338], bhikkhave, jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ…pe… ghānaṃ bhikkhave, jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ…pe… jivhaṃ, bhikkhave, jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ… kāyaṃ, bhikkhave, jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ… manaṃ, bhikkhave, jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, dhamme jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, manoviññāṇaṃ jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, manosamphassaṃ jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, yamidaṃ manosamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tampi jānaṃ passaṃ yathābhūtaṃ, manasmiṃ na sārajjati, dhammesu na sārajjati, manoviññāṇe na sārajjati, manosamphasse na sārajjati, yamidaṃ manosamphassapaccayā uppajjati vedayitaṃ sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā tasmimpi na sārajjati. 432. “比丘たちよ、耳をあるがままに知り、見…(中略)…鼻をあるがままに知り、見…(中略)…舌をあるがままに知り、見…身をあるがままに知り、見…意(こころ)をあるがままに知り、見、法(対象)をあるがままに知り、見、意識をあるがままに知り、見、意触をあるがままに知り、見、意触を縁として生じる楽、あるいは苦、あるいは不苦不楽の受をもあるがままに知り、見る者は、意に執着せず、法に執着せず、意識に執着せず、意触に執着せず、意触を縁として生じる楽、あるいは苦、あるいは不苦不楽の受にも執着しない。” ‘‘Tassa asārattassa asaṃyuttassa asammūḷhassa ādīnavānupassino viharato āyatiṃ pañcupādānakkhandhā apacayaṃ gacchanti. Taṇhā cassa ponobbhavikā nandīrāgasahagatā tatratatrābhinandinī, sā cassa pahīyati. Tassa kāyikāpi darathā pahīyanti, cetasikāpi darathā pahīyanti; kāyikāpi santāpā pahīyanti, cetasikāpi santāpā pahīyanti; kāyikāpi pariḷāhā pahīyanti, cetasikāpi pariḷāhā pahīyanti. So kāyasukhampi cetosukhampi paṭisaṃvedeti. “執着せず、結びつかず、惑わされず、過患を観察して住むその者にとって、将来、五取蘊は減少へと向かう。また、再再生をもたらし、喜貪を伴い、あちこちで喜ぶ彼の渇愛は捨てられる。彼の身体的な苦悩も捨てられ、精神的な苦悩も捨てられる。身体的な熱悩も捨てられ、精神的な熱悩も捨てられる。身体的な悶絶も捨てられ、精神的な悶絶も捨てられる。彼は身体的な楽と精神的な楽を経験する。” 433. ‘‘Yā tathābhūtassa diṭṭhi sāssa hoti sammādiṭṭhi; yo tathābhūtassa saṅkappo svāssa hoti sammāsaṅkappo; yo tathābhūtassa vāyāmo svāssa hoti sammāvāyāmo; yā tathābhūtassa sati sāssa hoti sammāsati; yo tathābhūtassa samādhi svāssa hoti sammāsamādhi. Pubbeva kho panassa kāyakammaṃ vacīkammaṃ ājīvo suparisuddho hoti. Evamassāyaṃ ariyo aṭṭhaṅgiko maggo bhāvanāpāripūriṃ gacchati. 433. “そのようになった者の見解は、彼にとって正見となる。そのようになった者の思考は、彼にとって正思惟となる。そのようになった者の努力は、彼にとって正精進となる。そのようになった者の念は、彼にとって正念となる。そのようになった者の三昧は、彼にとって正定となる。そして、彼の身業、語業、正命は、あらかじめ極めて清浄である。このようにして、この聖なる八支聖道は、修習の完成へと至るのである。” ‘‘Tassa evaṃ imaṃ ariyaṃ aṭṭhaṅgikaṃ maggaṃ bhāvayato cattāropi satipaṭṭhānā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, cattāropi sammappadhānā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, cattāropi iddhipādā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, pañcapi indriyāni bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, pañcapi balāni bhāvanāpāripūriṃ gacchanti, sattapi bojjhaṅgā bhāvanāpāripūriṃ gacchanti. “このようにこの聖なる八支聖道を修習する彼にとって、四念処もまた修習の完成へと至り、四正勤もまた修習の完成へと至り、四神足もまた修習の完成へと至り、五根もまた修習の完成へと至り、五力もまた修習の完成へと至り、七覚支もまた修習の完成へと至る。” ‘‘Tassime dve dhammā yuganandhā vattanti – samatho ca vipassanā ca. So ye dhammā abhiññā pariññeyyā te dhamme abhiññā parijānāti. Ye [Pg.339] dhammā abhiññā pahātabbā te dhamme abhiññā pajahati. Ye dhammā abhiññā bhāvetabbā te dhamme abhiññā bhāveti. Ye dhammā abhiññā sacchikātabbā te dhamme abhiññā sacchikaroti. “その者には、止(サマタ)と観(ヴィパッサナー)というこれら二つの法が、対となって生じる。彼は、卓越した知(証知)によって遍知されるべき諸々の法を、卓越した知によって遍知する。卓越した知によって捨てられるべき諸々の法を、卓越した知によって捨てる。卓越した知によって修習されるべき諸々の法を、卓越した知によって修習する。卓越した知によって現証されるべき諸々の法を、卓越した知によって現証する。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā pariññeyyā? ‘Pañcupādānakkhandhā’ tissa vacanīyaṃ, seyyathidaṃ – rūpupādānakkhandho, vedanupādānakkhandho, saññupādānakkhandho, saṅkhārupādānakkhandho, viññāṇupādānakkhandho. Ime dhammā abhiññā pariññeyyā. “比丘たちよ、卓越した知によって遍知されるべき諸々の法とは何か。それは‘五取蘊’であると言うべきである。すなわち、色取蘊、受取蘊、想取蘊、行取蘊、識取蘊である。これらが、卓越した知によって遍知されるべき諸々の法である。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā pahātabbā? Avijjā ca bhavataṇhā ca – ime dhammā abhiññā pahātabbā. “比丘たちよ、卓越した知によって捨てられるべき諸々の法とは何か。無明と有愛である。これらが、卓越した知によって捨てられるべき諸々の法である。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā bhāvetabbā? Samatho ca vipassanā ca – ime dhammā abhiññā bhāvetabbā. “比丘たちよ、卓越した知によって修習されるべき諸々の法とは何か。止(サマタ)と観(ヴィパッサナー)である。これらが、卓越した知によって修習されるべき諸々の法である。” ‘‘Katame ca, bhikkhave, dhammā abhiññā sacchikātabbā? Vijjā ca vimutti ca – ime dhammā abhiññā sacchikātabbā’’ti. “比丘たちよ、卓越した知によって現証されるべき諸々の法とは何か。明(ヴィッジャー)と解脱(ヴィムッティ)である。これらが、卓越した知によって現証されるべき諸々の法である。” Idamavoca bhagavā. Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṃ abhinandunti. 世尊はこのように説かれた。それらの比丘たちは、世尊の説かれたことに歓喜し、喜んだ。 Mahāsaḷāyatanikasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ. 第七、大六処経が終了した。 8. Nagaravindeyyasuttaṃ 8. ナガラヴィンデーヤ経(ナガラヴィンダの村人たちの経) 434. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā kosalesu cārikaṃ caramāno mahatā bhikkhusaṅghena saddhiṃ yena nagaravindaṃ nāma kosalānaṃ brāhmaṇānaṃ gāmo tadavasari. Assosuṃ kho nagaravindeyyakā brāhmaṇagahapatikā – ‘‘samaṇo khalu, bho, gotamo sakyaputto sakyakulā pabbajito kosalesu cārikaṃ caramāno mahatā bhikkhusaṅghena saddhiṃ nagaravindaṃ anuppatto. Taṃ kho pana bhavantaṃ gotamaṃ evaṃ kalyāṇo kittisaddo abbhuggato – ‘itipi so bhagavā arahaṃ sammāsambuddho vijjācaraṇasampanno sugato lokavidū anuttaro purisadammasārathi satthā devamanussānaṃ buddho bhagavā’ti. So [Pg.340] imaṃ lokaṃ sadevakaṃ samārakaṃ sabrahmakaṃ sassamaṇabrāhmaṇiṃ pajaṃ sadevamanussaṃ sayaṃ abhiññā sacchikatvā pavedeti. So dhammaṃ deseti ādikalyāṇaṃ majjhekalyāṇaṃ pariyosānakalyāṇaṃ sātthaṃ sabyañjanaṃ, kevalaparipuṇṇaṃ parisuddhaṃ brahmacariyaṃ pakāseti. Sādhu kho pana tathārūpānaṃ arahataṃ dassanaṃ hotī’’ti. 434. このように私は聞いた。ある時、世尊は多くの比丘衆とともにコーサラ国を遊行しており、ナガラヴィンダという名のコーサラ国のバラモンたちの村に到着された。ナガラヴィンダのバラモンや家主たちは次のように聞いた。“諸君、釈迦族から出家した釈迦族の息子である沙門ゴータマが、多くの比丘衆とともにコーサラ国を遊行し、ナガラヴィンダに到着されたそうだ。その尊師ゴータマについては、次のような輝かしい名声が広まっている。‘かの世尊は、阿羅漢であり、正自覚者であり、明行足であり、善逝であり、世間解であり、無上士・調御丈夫であり、天人師であり、仏陀であり、世尊である’と。彼は、天界、魔界、梵天界を含むこの世界、沙門・バラモン、天・人を含む生きとし生けるものに対して、自ら卓越した知によって現証し、それを説き示される。彼は、初めも良く、中ほども良く、終わりも良く、意味と文彩を具え、純一無雑に円満し清浄な梵行(清浄な歩み)を説き明かされる。そのような阿羅漢たちにお目にかかることは、実に素晴らしいことである”と。 Atha kho nagaravindeyyakā brāhmaṇagahapatikā yena bhagavā tenupasaṅkamiṃsu; upasaṅkamitvā appekacce bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Appekacce bhagavatā saddhiṃ sammodiṃsu; sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Appekacce yena bhagavā tenañjaliṃ paṇāmetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Appekacce bhagavato santike nāmagottaṃ sāvetvā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Appekacce tuṇhībhūtā ekamantaṃ nisīdiṃsu. Ekamantaṃ nisinne kho nagaravindeyyake brāhmaṇagahapatike bhagavā etadavoca – そこで、ナガラヴィンダのバラモンや家主たちは、世尊のおられるところへ赴いた。赴いてから、ある人々は世尊を礼拝して一方に座った。ある人々は世尊と親しく挨拶を交わし、喜ばしく記憶に留めるべき会話を終えてから一方に座った。ある人々は世尊に向かって合掌して一方に座った。ある人々は世尊の御前で自らの名と姓を告げてから一方に座った。ある人々は黙然として一方に座った。一方に座ったナガラヴィンダのバラモンや家主たちに、世尊は次のように言われた。 435. ‘‘Sace vo, gahapatayo, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ puccheyyuṃ – ‘kathaṃbhūtā, gahapatayo, samaṇabrāhmaṇā na sakkātabbā na garukātabbā na mānetabbā na pūjetabbā’ti? Evaṃ puṭṭhā tumhe, gahapatayo, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ evaṃ byākareyyātha – ‘ye te samaṇabrāhmaṇā cakkhuviññeyyesu rūpesu avītarāgā avītadosā avītamohā, ajjhattaṃ avūpasantacittā, samavisamaṃ caranti kāyena vācāya manasā, evarūpā samaṇabrāhmaṇā na sakkātabbā na garukātabbā na mānetabbā na pūjetabbā. Taṃ kissa hetu? Mayampi hi cakkhuviññeyyesu rūpesu avītarāgā avītadosā avītamohā, ajjhattaṃ avūpasantacittā, samavisamaṃ carāma kāyena vācāya manasā, tesaṃ no samacariyampi hetaṃ uttari apassataṃ. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā na sakkātabbā na garukātabbā na mānetabbā na pūjetabbā. Ye te samaṇabrāhmaṇā sotaviññeyyesu saddesu… ghānaviññeyyesu gandhesu… jivhāviññeyyesu rasesu… kāyaviññeyyesu phoṭṭhabbesu… manoviññeyyesu dhammesu avītarāgā avītadosā avītamohā, ajjhattaṃ avūpasantacittā, samavisamaṃ caranti kāyena vācāya manasā, evarūpā samaṇabrāhmaṇā na sakkātabbā na garukātabbā na mānetabbā na pūjetabbā. Taṃ kissa hetu? Mayampi hi manoviññeyyesu dhammesu avītarāgā avītadosā avītamohā[Pg.341], ajjhattaṃ avūpasantacittā, samavisamaṃ carāma kāyena vācāya manasā, tesaṃ no samacariyampi hetaṃ uttari apassataṃ. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā na sakkātabbā na garukātabbā na mānetabbā na pūjetabbā’ti. Evaṃ puṭṭhā tumhe, gahapatayo, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ evaṃ byākareyyātha. 435. “家主たちよ、もし他教の遍歴行者たちが、あなた方に次のように問うたなら――‘家主たちよ、どのような状態にある沙門やバラモンが、敬われず、重んじられず、尊ばれず、供養されるべきではないのですか’と。家主たちよ、そのように問われたなら、あなた方はそれら他教の遍歴行者たちに次のように答えるべきである。‘眼で認識されるべき諸々の色(かたち)に対して、貪欲を離れず、瞋恚を離れず、愚痴を離れず、内面において心が静まっておらず、身と口と意によって、正しい行いと正しくない行いを混じえて行っている(不均衡な行いをしている)ような、そのような沙門やバラモンは、敬われず、重んじられず、尊ばれず、供養されるべきではありません。それはなぜでしょうか。なぜなら、私たち自身もまた、眼で認識されるべき諸々の色に対して、貪欲を離れず、瞋恚を離れず、愚痴を離れず、内面において心が静まっておらず、身と口と意によって、正しい行いと正しくない行いを混じえて行っているからです。私たちは、彼らの中に、私たちのその行いを超える優れたものを見ていないからです。それゆえ、それら沙門やバラモンの方々は、敬われず、重んじられず、尊ばれず、供養されるべきではないのです。耳で認識されるべき諸々の音……鼻で認識されるべき諸々の香……舌で認識されるべき諸々の味……体で認識されるべき諸々の触……意(こころ)で認識されるべき諸々の法(対象)に対して、貪欲を離れず、瞋恚を離れず、愚痴を離れず、内面において心が静まっておらず、身と口と意によって、正しい行いと正しくない行いを混じえて行っているような、そのような沙門やバラモンは、敬われず、重んじられず、尊ばれず、供養されるべきではありません。それはなぜでしょうか。なぜなら、私たち自身もまた、意で認識されるべき諸々の法に対して、貪欲を離れず、瞋恚を離れず、愚痴を離れず、内面において心が静まっておらず、身と口と意によって、正しい行いと正しくない行いを混じえて行っているからです。私たちは、彼らの中に、私たちのその行いを超える優れたものを見ていないからです。それゆえ、それら沙門やバラモンの方々は、敬われず、重んじられず、尊ばれず、供養されるべきではないのです’と。家主たちよ、そのように問われたなら、あなた方はそれら他教の遍歴行者たちに、このように答えるべきである。” 436. ‘‘Sace pana vo, gahapatayo, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ puccheyyuṃ – ‘kathaṃbhūtā, gahapatayo, samaṇabrāhmaṇā sakkātabbā garukātabbā mānetabbā pūjetabbā’ti? Evaṃ puṭṭhā tumhe, gahapatayo, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ evaṃ byākareyyātha – ‘ye te samaṇabrāhmaṇā cakkhuviññeyyesu rūpesu vītarāgā vītadosā vītamohā, ajjhattaṃ vūpasantacittā, samacariyaṃ caranti kāyena vācāya manasā, evarūpā samaṇabrāhmaṇā sakkātabbā garukātabbā mānetabbā pūjetabbā. Taṃ kissa hetu? Mayampi hi cakkhuviññeyyesu rūpesu avītarāgā avītadosā avītamohā, ajjhattaṃ avūpasantacittā, samavisamaṃ carāma kāyena vācāya manasā, tesaṃ no samacariyampi hetaṃ uttari passataṃ. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā sakkātabbā garukātabbā mānetabbā pūjetabbā. Ye te samaṇabrāhmaṇā sotaviññeyyesu saddesu… ghānaviññeyyesu gandhesu… jivhāviññeyyesu rasesu… kāyaviññeyyesu phoṭṭhabbesu… manoviññeyyesu dhammesu vītarāgā vītadosā vītamohā, ajjhattaṃ vūpasantacittā, samacariyaṃ caranti kāyena vācāya manasā, evarūpā samaṇabrāhmaṇā sakkātabbā garukātabbā mānetabbā pūjetabbā. Taṃ kissa hetu? Mayampi hi manoviññeyyesu dhammesu avītarāgā avītadosā avītamohā ajjhattaṃ avūpasantacittā, samavisamaṃ carāma kāyena vācāya manasā, tesaṃ no samacariyampi hetaṃ uttari passataṃ. Tasmā te bhonto samaṇabrāhmaṇā sakkātabbā garukātabbā mānetabbā pūjetabbā’ti. Evaṃ puṭṭhā tumhe, gahapatayo, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ evaṃ byākareyyātha. 436. “長者たちよ、もし他教の遊行者たちがあなた方にこのように問うならば――‘長者たちよ、どのような沙門やバラモンが、敬われ、重んじられ、尊ばれ、供養されるべきなのですか’と。長者たちよ、そのように問われたなら、あなた方はそれら他教の遊行者たちに、このように答えるべきです――‘眼で認識されるべき色(かたち)に対して、貪欲を離れ、瞋恚を離れ、愚痴を離れ、内面において心が静まり、身と口と意によって正しい行い(等行)を実践している沙門やバラモン、そのような沙門やバラモンこそが、敬われ、重んじられ、尊ばれ、供養されるべきです。それはなぜでしょうか。なぜなら、私たち自身もまた、眼で認識されるべき色に対して、貪欲を離れず、瞋恚を離れず、愚痴を離れず、内面において心が静まらず、身と口と意によって不均衡な行い(不等行)をしていますが、彼らは、私たちのその行いよりも優れた正しい行いを実践しているのが見えるからです。それゆえ、それら尊い沙門やバラモンは、敬われ、重んじられ、尊ばれ、供養されるべきなのです。耳で認識されるべき声……鼻で認識されるべき香……舌で認識されるべき味……身で認識されるべき触……意で認識されるべき法(心の対象)に対して、貪欲を離れ、瞋恚を離れ、愚痴を離れ、内面において心が静まり、身と口と意によって正しい行いを実践している沙門やバラモン、そのような沙門やバラモンこそが、敬われ、重んじられ、尊ばれ、供養されるべきです。それはなぜでしょうか。なぜなら、私たち自身もまた、意で認識されるべき法に対して、貪欲を離れず、瞋恚を離れず、愚痴を離れず、内面において心が静まらず、身と口と意によって不均衡な行いをしていますが、彼らは、私たちのその行いよりも優れた正しい行いを実践しているのが見えるからです。それゆえ、それら尊い沙門やバラモンは、敬われ、重んじられ、尊ばれ、供養されるべきなのです’と。長者たちよ、そのように問われたなら、あなた方はそれら他教の遊行者たちに、このように答えるべきです。” 437. ‘‘Sace pana vo, gahapatayo, aññatitthiyā paribbājakā evaṃ puccheyyuṃ – ‘ke panāyasmantānaṃ ākārā, ke anvayā, yena tumhe āyasmanto [Pg.342] evaṃ vadetha? Addhā te āyasmanto vītarāgā vā rāgavinayāya vā paṭipannā, vītadosā vā dosavinayāya vā paṭipannā, vītamohā vā mohavinayāya vā paṭipannā’ti? Evaṃ puṭṭhā tumhe, gahapatayo, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ evaṃ byākareyyātha – ‘tathā hi te āyasmanto araññavanapatthāni pantāni senāsanāni paṭisevanti. Natthi kho pana tattha tathārūpā cakkhuviññeyyā rūpā ye disvā disvā abhirameyyuṃ, natthi kho pana tattha tathārūpā sotaviññeyyā saddā ye sutvā sutvā abhirameyyuṃ, natthi kho pana tattha tathārūpā ghānaviññeyyā gandhā ye ghāyitvā ghāyitvā abhirameyyuṃ, natthi kho pana tattha tathārūpā jivhāviññeyyā rasā ye sāyitvā sāyitvā abhirameyyuṃ, natthi kho pana tattha tathārūpā kāyaviññeyyā phoṭṭhabbā ye phusitvā phusitvā abhirameyyuṃ. Ime kho no, āvuso, ākārā, ime anvayā, yena mayaṃ evaṃ vadema – addhā te āyasmanto vītarāgā vā rāgavinayāya vā paṭipannā, vītadosā vā dosavinayāya vā paṭipannā, vītamohā vā mohavinayāya vā paṭipannā’ti. Evaṃ puṭṭhā tumhe, gahapatayo, tesaṃ aññatitthiyānaṃ paribbājakānaṃ evaṃ byākareyyāthā’’ti. 437. “長者たちよ、もし他教の遊行者たちがあなた方にこのように問うならば――‘長者たちよ、あなた方が“確かに、それら尊者たちは貪欲を離れているか、あるいは貪欲を調伏するために修行しており、瞋恚を離れているか、あるいは瞋恚を調伏するために修行しており、愚痴を離れているか、あるいは愚痴を調伏するために修行している”と言う、その根拠は何ですか、その理由は(何に)基づくものですか’と。長者たちよ、そのように問われたなら、あなた方はそれら他教の遊行者たちに、このように答えるべきです――‘実に、それら尊者たちは、人里離れた森の奥深くの静かな坐臥所(修行場所)を拠り所としています。そこには、眼で認識されるべき色(かたち)であって、それを繰り返し見て楽しむような対象は存在しません。そこには、耳で認識されるべき声であって、それを繰り返し聞いて楽しむような対象は存在しません。そこには、鼻で認識されるべき香であって、それを繰り返し嗅いで楽しむような対象は存在しません。そこには、舌で認識されるべき味であって、それを繰り返し味わって楽しむような対象は存在しません。そこには、身で認識されるべき触であって、それを繰り返し触れて楽しむような対象は存在しません。友よ、これらが私たちの根拠であり、これらが理由であって、それによって私たちは“確かに、それら尊者たちは貪欲を離れているか、あるいは貪欲を調伏するために修行しており、瞋恚を離れているか、あるいは瞋恚を調伏するために修行しており、愚痴を離れているか、あるいは愚痴を調伏するために修行している”と言うのです’と。長者たちよ、そのように問われたなら、あなた方はそれら他教の遊行者たちに、このように答えるべきです。” Evaṃ vutte, nagaravindeyyakā brāhmaṇagahapatikā bhagavantaṃ etadavocuṃ – ‘‘abhikkantaṃ, bho gotama, abhikkantaṃ, bho gotama! Seyyathāpi, bho gotama, nikkujjitaṃ vā ukkujjeyya, paṭicchannaṃ vā vivareyya, mūḷhassa vā maggaṃ ācikkheyya, andhakāre vā telapajjotaṃ dhāreyya – ‘cakkhumanto rūpāni dakkhantī’ti; evamevaṃ bhotā gotamena anekapariyāyena dhammo pakāsito. Ete mayaṃ bhavantaṃ gotamaṃ saraṇaṃ gacchāma dhammañca bhikkhusaṅghañca. Upāsake no bhavaṃ gotamo dhāretu ajjatagge pāṇupete saraṇaṃ gate’’ti. このように言われたとき、ナガラヴィンダのバラモンや長者たちは、世尊にこのように申し上げた。“素晴らしいことです、尊師ゴータマよ、素晴らしいことです、尊師ゴータマよ。尊師ゴータマよ、例えるなら、倒れたものを起こすように、隠されたものを開示するように、道に迷った者に道を教えるように、あるいは‘眼ある者は色(かたち)を見るだろう’と暗闇の中で灯火を掲げるように、そのように尊師ゴータマによって、さまざまな方法で法が明らかにされました。私たちは、尊師ゴータマと法と比丘僧伽に帰依いたします。尊師ゴータマよ、私たちを、今日より命ある限り帰依した在家信者(ウパーサカ)として受け入れてください”と。 Nagaravindeyyasuttaṃ niṭṭhitaṃ aṭṭhamaṃ. 第八、ナガラヴィンダ経が終了した。 9. Piṇḍapātapārisuddhisuttaṃ 9. 托鉢清浄経(ピンダパータ・パーリスッディ・スッタ) 438. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā rājagahe viharati veḷuvane kalandakanivāpe. Atha kho āyasmā sāriputto sāyanhasamayaṃ paṭisallānā [Pg.343] vuṭṭhito yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho āyasmantaṃ sāriputtaṃ bhagavā etadavoca – 438. このように私は聞きました。ある時、世尊は王舎城(ラージャガハ)のカランダカニヴァーパ(栗鼠の餌場)にある竹林(ヴェーリヴァナ)に滞在しておられました。その時、尊者サーリプッタは、夕刻に瞑想(宴坐)から立ち上がり、世尊のおられる場所へと近づきました。近づいて世尊を礼拝し、一方に座りました。一方に座った尊者サーリプッタに、世尊は次のように仰いました。 ‘‘Vippasannāni kho te, sāriputta, indriyāni, parisuddho chavivaṇṇo pariyodāto. Katamena kho tvaṃ, sāriputta, vihārena etarahi bahulaṃ viharasī’’ti? ‘‘Suññatāvihārena kho ahaṃ, bhante, etarahi bahulaṃ viharāmī’’ti. ‘‘Sādhu, sādhu, sāriputta! Mahāpurisavihārena kira tvaṃ, sāriputta, etarahi bahulaṃ viharasi. Mahāpurisavihāro eso, sāriputta, yadidaṃ – suññatā. Tasmātiha, sāriputta, bhikkhu sace ākaṅkheyya – ‘suññatāvihārena bahulaṃ vihareyya’nti, tena, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘yena cāhaṃ maggena gāmaṃ piṇḍāya pāvisiṃ, yasmiñca padese piṇḍāya acariṃ, yena ca maggena gāmato piṇḍāya paṭikkamiṃ, atthi nu kho me tattha cakkhuviññeyyesu rūpesu chando vā rāgo vā doso vā moho vā paṭighaṃ vāpi cetaso’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘yena cāhaṃ maggena gāmaṃ piṇḍāya pāvisiṃ, yasmiñca padese piṇḍāya acariṃ, yena ca maggena gāmato piṇḍāya paṭikkamiṃ, atthi me tattha cakkhuviññeyyesu rūpesu chando vā rāgo vā doso vā moho vā paṭighaṃ vāpi cetaso’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘yena cāhaṃ maggena gāmaṃ piṇḍāya pāvisiṃ, yasmiñca padese piṇḍāya acariṃ, yena ca maggena gāmato piṇḍāya paṭikkamiṃ, natthi me tattha cakkhuviññeyyesu rūpesu chando vā rāgo vā doso vā moho vā paṭighaṃ vāpi cetaso’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. “サーリプッタよ、あなたの諸根は極めて清らかであり、肌の色は清浄で輝いています。サーリプッタよ、あなたは今、どのような境地(安住)で多くを過ごしているのですか?”“世尊よ、私は今、空の境地(空住)で多くを過ごしています”“善いかな、善いかな、サーリプッタよ。サーリプッタよ、あなたは今、大人の境地(大士住)で多くを過ごしているのですね。サーリプッタよ、この‘空’こそが、大人の境地なのです。それゆえ、サーリプッタよ、もし比丘が‘空の境地で多くを過ごしたい’と望むなら、サーリプッタよ、その比丘はこのように省察すべきです。‘私が村へ托鉢に入った道において、また托鉢に歩いた場所において、また村から托鉢を終えて戻った道において、眼で認識される諸々の色(かたち)に対して、私に欲、貪り、怒り、愚かさ、あるいは心の反発があっただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して次のように知るなら、‘...私に...心の反発があった’と。サーリプッタよ、その比丘は、それら邪悪で不善な諸法を捨断するために努力すべきです。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して次のように知るなら、‘...私に...心の反発はなかった’と。サーリプッタよ、その比丘は、その喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を修習しつつ住むべきです” 439. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘yena cāhaṃ maggena gāmaṃ piṇḍāya pāvisiṃ, yasmiñca padese piṇḍāya acariṃ, yena ca maggena gāmato piṇḍāya paṭikkamiṃ, atthi nu kho me tattha sotaviññeyyesu saddesu…pe… ghānaviññeyyesu gandhesu… jivhāviññeyyesu rasesu [Pg.344]… kāyaviññeyyesu phoṭṭhabbesu… manoviññeyyesu dhammesu chando vā rāgo vā doso vā moho vā paṭighaṃ vāpi cetaso’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘yena cāhaṃ maggena gāmaṃ piṇḍāya pāvisiṃ, yasmiñca padese piṇḍāya acariṃ, yena ca maggena gāmato piṇḍāya paṭikkamiṃ, atthi me tattha manoviññeyyesu dhammesu chando vā rāgo vā doso vā moho vā paṭighaṃ vāpi cetaso’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā tesaṃyeva pāpakānaṃ akusalānaṃ dhammānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘yena cāhaṃ maggena gāmaṃ piṇḍāya pāvisiṃ, yasmiñca padese piṇḍāya acariṃ, yena ca maggena gāmato piṇḍāya paṭikkamiṃ, natthi me tattha manoviññeyyesu dhammesu chando vā rāgo vā doso vā moho vā paṭighaṃ vāpi cetaso’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 439. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきです。‘私が村へ托鉢に入った道において、また托鉢に歩いた場所において、また村から托鉢を終えて戻った道において、耳で認識される音、...鼻で認識される香、...舌で認識される味、...体で認識される触、...意(こころ)で認識される法(対象)に対して、私に欲、貪り、怒り、愚かさ、あるいは心の反発があっただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して次のように知るなら、‘...意で認識される法に対して、私に...心の反発があった’と。サーリプッタよ、その比丘は、それら邪悪で不善な諸法を捨断するために努力すべきです。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して次のように知るなら、‘...意で認識される法に対して、私に...心の反発はなかった’と。サーリプッタよ、その比丘は、その喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を修習しつつ住むべきです” 440. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘pahīnā nu kho me pañca kāmaguṇā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘appahīnā kho me pañca kāmaguṇā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā pañcannaṃ kāmaguṇānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘pahīnā kho me pañca kāmaguṇā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 440. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきです。‘私において五つの欲徳(五欲)は捨てられただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して‘私において五つの欲徳はまだ捨てられていない’と知るなら、サーリプッタよ、その比丘は五つの欲徳を捨てるために努力すべきです。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して‘私において五つの欲徳は捨てられた’と知るなら、サーリプッタよ、その比丘は、その喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を修習しつつ住むべきです” 441. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘pahīnā nu kho me pañca nīvaraṇā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘appahīnā kho me pañca nīvaraṇā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā pañcannaṃ nīvaraṇānaṃ pahānāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘pahīnā kho me pañca nīvaraṇā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 441. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきです。‘私において五つの蓋(五蓋)は捨てられただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して‘私において五つの蓋はまだ捨てられていない’と知るなら、サーリプッタよ、その比丘は五つの蓋を捨てるために努力すべきです。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して‘私において五つの蓋は捨てられた’と知るなら、サーリプッタよ、その比丘は、その喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を修習しつつ住むべきです” 442. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘pariññātā nu kho me pañcupādānakkhandhā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘apariññātā kho me pañcupādānakkhandhā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā [Pg.345] pañcannaṃ upādānakkhandhānaṃ pariññāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘pariññātā kho me pañcupādānakkhandhā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 442. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきです。‘私において五つの取蘊(五取蘊)は遍知されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して‘私において五つの取蘊はまだ遍知されていない’と知るなら、サーリプッタよ、その比丘は五つの取蘊を遍知するために努力すべきです。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して‘私において五つの取蘊は遍知された’と知るなら、サーリプッタよ、その比丘は、その喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を修習しつつ住むべきです” 443. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitā nu kho me cattāro satipaṭṭhānā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitā kho me cattāro satipaṭṭhānā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā catunnaṃ satipaṭṭhānānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvitā kho me cattāro satipaṭṭhānā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 443. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって四念処(四つの正念の確立)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって四念処は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は四念処を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって四念処は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 444. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitā nu kho me cattāro sammappadhānā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitā kho me cattāro sammappadhānā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā catunnaṃ sammappadhānānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvitā kho me cattāro sammappadhānā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 444. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって四正勤(四つの正しい努力)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって四正勤は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は四正勤を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって四正勤は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 445. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitā nu kho me cattāro iddhipādā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitā kho me cattāro iddhipādā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā catunnaṃ iddhipādānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvitā kho me cattāro iddhipādā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 445. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって四神足(四つの霊妙な力の足場)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって四神足は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は四神足を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって四神足は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 446. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitāni nu kho me pañcindriyānī’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitāni kho me pañcindriyānī’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā pañcannaṃ indriyānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno [Pg.346] evaṃ jānāti – ‘bhāvitāni kho me pañcindriyānī’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 446. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって五根(五つの能力)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって五根は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は五根を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって五根は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 447. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitāni nu kho me pañca balānī’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitāni kho me pañca balānī’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā pañcannaṃ balānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvitāni kho me pañca balānī’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 447. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって五力(五つの力)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって五力は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は五力を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって五力は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 448. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitā nu kho me satta bojjhaṅgā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitā kho me satta bojjhaṅgā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā sattannaṃ bojjhaṅgānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvitā kho me satta bojjhaṅgā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 448. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって七覚支(七つの悟りの要因)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって七覚支は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は七覚支を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって七覚支は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 449. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvito nu kho me ariyo aṭṭhaṅgiko maggo’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvito kho me ariyo aṭṭhaṅgiko maggo’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā ariyassa aṭṭhaṅgikassa maggassa bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvito kho me ariyo aṭṭhaṅgiko maggo’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 449. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって聖なる八支正道(八つの正しい道)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって聖なる八支正道は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は聖なる八支正道を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって聖なる八支正道は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 450. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘bhāvitā nu kho me samatho ca vipassanā cā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘abhāvitā kho me samatho ca vipassanā cā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā samathavipassanānaṃ bhāvanāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘bhāvitā kho [Pg.347] me samatho ca vipassanā cā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 450. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私によって止(サマタ)と観(ヴィパッサナー)は修習されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって止と観は修習されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は止と観を修習するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が省察して、‘私によって止と観は修習された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと歓喜をもって、昼夜にわたって善法を学び続けながら住むべきである。” 451. ‘‘Puna caparaṃ, sāriputta, bhikkhunā iti paṭisañcikkhitabbaṃ – ‘sacchikatā nu kho me vijjā ca vimutti cā’ti? Sace, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘asacchikatā kho me vijjā ca vimutti cā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā vijjāya vimuttiyā sacchikiriyāya vāyamitabbaṃ. Sace pana, sāriputta, bhikkhu paccavekkhamāno evaṃ jānāti – ‘sacchikatā kho me vijjā ca vimutti cā’ti, tena, sāriputta, bhikkhunā teneva pītipāmojjena vihātabbaṃ ahorattānusikkhinā kusalesu dhammesu. 451. “さらにまた、サーリプッタよ、比丘はこのように省察すべきである。‘私には明(明知)と解脱が実現されただろうか’と。サーリプッタよ、もし比丘が観察して、‘私には明と解脱がまだ実現されていない’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘は明と解脱を実現するために精進すべきである。しかし、サーリプッタよ、もし比丘が観察して、‘私には明と解脱が実現された’と知るならば、サーリプッタよ、その比丘はその喜びと悦び(喜悦)をもって、昼夜にわたって善法を学びつつ住むべきである。” 452. ‘‘Ye hi keci, sāriputta, atītamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā piṇḍapātaṃ parisodhesuṃ, sabbe te evameva paccavekkhitvā paccavekkhitvā piṇḍapātaṃ parisodhesuṃ. Yepi hi keci, sāriputta, anāgatamaddhānaṃ samaṇā vā brāhmaṇā vā piṇḍapātaṃ parisodhessanti, sabbe te evameva paccavekkhitvā paccavekkhitvā piṇḍapātaṃ parisodhessanti. Yepi hi keci, sāriputta, etarahi samaṇā vā brāhmaṇā vā piṇḍapātaṃ parisodhenti, sabbe te evameva paccavekkhitvā paccavekkhitvā piṇḍapātaṃ parisodhenti. Tasmātiha, sāriputta, ‘paccavekkhitvā paccavekkhitvā piṇḍapātaṃ parisodhessāmā’ti – evañhi vo, sāriputta, sikkhitabba’’nti. 452. “サーリプッタよ、過去において、どのような沙門やバラモンであれ、托鉢(の食)を清浄にした者は、すべてこのように繰り返し省察して、托鉢を清浄にしたのである。サーリプッタよ、未来において、どのような沙門やバラモンであれ、托鉢を清浄にするであろう者も、すべてこのように繰り返し省察して、托鉢を清浄にするであろう。サーリプッタよ、現在において、どのような沙門やバラモンであれ、托鉢を清浄にしている者も、すべてこのように繰り返し省察して、托鉢を清浄にしているのである。それゆえ、サーリプッタよ、‘私たちは繰り返し省察して、托鉢を清浄にしよう’と、このように汝らは学ぶべきである。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā sāriputto bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。尊者サーリプッタは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Piṇḍapātapārisuddhisuttaṃ niṭṭhitaṃ navamaṃ. 第九 托鉢清浄経(ピンダパータパーリスッディ・スッタ) 完。 10. Indriyabhāvanāsuttaṃ 10. 一〇 根修習経(インドリヤバーヴァナー・スッタ) 453. Evaṃ me sutaṃ – ekaṃ samayaṃ bhagavā gajaṅgalāyaṃ viharati suveḷuvane. Atha kho uttaro māṇavo pārāsiviyantevāsī yena bhagavā [Pg.348] tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavatā saddhiṃ sammodi. Sammodanīyaṃ kathaṃ sāraṇīyaṃ vītisāretvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho uttaraṃ māṇavaṃ pārāsiviyantevāsiṃ bhagavā etadavoca – ‘‘deseti, uttara, pārāsiviyo brāhmaṇo sāvakānaṃ indriyabhāvana’’nti? ‘‘Deseti, bho gotama, pārāsiviyo brāhmaṇo sāvakānaṃ indriyabhāvana’’nti. ‘‘Yathā kathaṃ pana, uttara, deseti pārāsiviyo brāhmaṇo sāvakānaṃ indriyabhāvana’’nti? ‘‘Idha, bho gotama, cakkhunā rūpaṃ na passati, sotena saddaṃ na suṇāti – evaṃ kho, bho gotama, deseti pārāsiviyo brāhmaṇo sāvakānaṃ indriyabhāvana’’nti. ‘‘Evaṃ sante kho, uttara, andho bhāvitindriyo bhavissati, badhiro bhāvitindriyo bhavissati; yathā pārāsiviyassa brāhmaṇassa vacanaṃ. Andho hi, uttara, cakkhunā rūpaṃ na passati, badhiro sotena saddaṃ na suṇātī’’ti. Evaṃ vutte, uttaro māṇavo pārāsiviyantevāsī tuṇhībhūto maṅkubhūto pattakkhandho adhomukho pajjhāyanto appaṭibhāno nisīdi. 453. このように私は聞いた。ある時、世尊はガジャンガラーのスヴェール林に住しておられた。その時、パーラーシヴィヤ(婆羅門)の弟子であるウッタラ青年が、世尊のおられる所に近づいた。近づいて、世尊と親しく挨拶を交わした。喜ばしく記憶に留めるべき挨拶を終えて、一方に座った。一方に座ったパーラーシヴィヤの弟子ウッタラ青年に、世尊はこのように仰せられた。‘ウッタラよ、パーラーシヴィヤ・バラモンは弟子たちに根(インドリヤ)の修習を説いているか’。‘尊師ゴータマよ、パーラーシヴィヤ・バラモンは弟子たちに根の修習を説いています’。‘ウッタラよ、では、パーラーシヴィヤ・バラモンはどのように弟子たちに根の修習を説いているのか’。‘尊師ゴータマよ、ここでは、眼で色(形あるもの)を見ず、耳で声を聞きません。尊師ゴータマよ、このようにパーラーシヴィヤ・バラモンは弟子たちに根の修習を説いています’。‘ウッタラよ、もしそうであるならば、パーラーシヴィヤ・バラモンの言葉に従えば、盲人は根を修習した者となり、聾者も根を修習した者となるであろう。ウッタラよ、実に盲人は眼で色を見ず、聾者は耳で声を聞かないからである’。このように説かれた時、パーラーシヴィヤの弟子ウッタラ青年は、黙り込み、困惑し、肩を落とし、うつむいて、物思いに沈み、言葉を失って座っていた。 Atha kho bhagavā uttaraṃ māṇavaṃ pārāsiviyantevāsiṃ tuṇhībhūtaṃ maṅkubhūtaṃ pattakkhandhaṃ adhomukhaṃ pajjhāyantaṃ appaṭibhānaṃ viditvā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi – ‘‘aññathā kho, ānanda, deseti pārāsiviyo brāhmaṇo sāvakānaṃ indriyabhāvanaṃ, aññathā ca panānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā hotī’’ti. ‘‘Etassa, bhagavā, kālo; etassa, sugata, kālo yaṃ bhagavā ariyassa vinaye anuttaraṃ indriyabhāvanaṃ deseyya. Bhagavato sutvā bhikkhū dhāressantī’’ti. ‘‘Tenahānanda, suṇāhi, sādhukaṃ manasi karohi; bhāsissāmī’’ti. ‘‘Evaṃ, bhante’’ti kho āyasmā ānando bhagavato paccassosi. Bhagavā etadavoca – そこで世尊は、パーラーシヴィヤの弟子ウッタラ青年が黙り込み、困惑し、肩を落とし、うつむいて、物思いに沈み、言葉を失っているのを知って、尊者アーナンダに告げられた。‘アーナンダよ、パーラーシヴィヤ・バラモンは弟子たちに別のやり方で根の修習を説いているが、アーナンダよ、聖者の律(教え)における無上の根の修習は、それとは別のものである’。‘世尊よ、今こそその時です。善逝よ、今こそ世尊が聖者の律における無上の根の修習を説かれるべき時です。世尊から聞いて、比丘たちはそれを保持するでしょう’。‘アーナンダよ、それならば聞きなさい。よく注意して心に留めなさい。私は説こう’。‘はい、世尊’と、尊者アーナンダは世尊に応答した。世尊はこのように仰せられた。 454. ‘‘Kathañcānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā hoti? Idhānanda, bhikkhuno cakkhunā rūpaṃ disvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So evaṃ pajānāti – ‘uppannaṃ kho me idaṃ manāpaṃ, uppannaṃ amanāpaṃ, uppannaṃ manāpāmanāpaṃ. Tañca kho saṅkhataṃ oḷārikaṃ paṭiccasamuppannaṃ. Etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – upekkhā’ti. Tassa taṃ uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati; upekkhā saṇṭhāti. Seyyathāpi, ānanda, cakkhumā puriso ummīletvā vā nimīleyya, nimīletvā vā ummīleyya; evameva kho, ānanda, yassa kassaci evaṃsīghaṃ evaṃtuvaṭaṃ [Pg.349] evaṃappakasirena uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati, upekkhā saṇṭhāti – ayaṃ vuccatānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā cakkhuviññeyyesu rūpesu. 454. “アーナンダよ、では、どのようにして聖者の律における無上の根の修習があるのか。アーナンダよ、ここに比丘が眼で色を見て、好ましいものが生じ、好ましくないものが生じ、好ましくもあり好ましくもないものが生じる。彼はこのように知る。‘私にこの好ましいものが生じた、好ましくないものが生じた、好ましくもあり好ましくもないものが生じた。しかし、それは作られたもの(有為)であり、粗雑なものであり、縁によって生じたものである。これこそが静止であり、これこそが勝妙である、すなわち捨(ウペッカー)である’と。彼において、その生じた好ましいもの、生じた好ましくないもの、生じた好ましくもあり好ましくもないものは滅し、捨が確立する。アーナンダよ、例えば、眼のある人が、目を開けて閉じるように、あるいは閉じて開けるように。アーナンダよ、そのように、誰であれ、このように速やかに、このように迅速に、このように苦もなく、生じた好ましいもの、生じた好ましくないもの、生じた好ましくもあり好ましくもないものが滅し、捨が確立する。アーナンダよ、これが聖者の律において、眼によって認識されるべき色(形あるもの)に関する無上の根の修習であると言われる。” 455. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno sotena saddaṃ sutvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So evaṃ pajānāti – ‘uppannaṃ kho me idaṃ manāpaṃ, uppannaṃ amanāpaṃ, uppannaṃ manāpāmanāpaṃ. Tañca kho saṅkhataṃ oḷārikaṃ paṭiccasamuppannaṃ. Etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – upekkhā’ti. Tassa taṃ uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati; upekkhā saṇṭhāti. Seyyathāpi, ānanda, balavā puriso appakasireneva accharaṃ pahareyya; evameva kho, ānanda, yassa kassaci evaṃsīghaṃ evaṃtuvaṭaṃ evaṃappakasirena uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati, upekkhā saṇṭhāti – ayaṃ vuccatānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā sotaviññeyyesu saddesu. 455. “アーナンダよ、さらにまた、比丘が耳で音を聞いて、喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じます。彼は次のように知ります。‘私にこの喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じた。しかし、それは形成されたものであり、粗雑なものであり、縁起したものである。これこそが静寂であり、これこそが妙なるものである、すなわち捨(ウペッカー)である’と。彼に生じたその喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、例えば、力のある男が、苦もなく指を弾くようなものです。アーナンダよ、そのように速やかに、そのように迅速に、そのように苦もなく、生じた喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、これが聖者の戒律において、耳で認識されるべき音に関する無上の根の修習と呼ばれます。” 456. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno ghānena gandhaṃ ghāyitvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So evaṃ pajānāti – ‘uppannaṃ kho me idaṃ manāpaṃ, uppannaṃ amanāpaṃ, uppannaṃ manāpāmanāpaṃ. Tañca kho saṅkhataṃ oḷārikaṃ paṭiccasamuppannaṃ. Etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – upekkhā’ti. Tassa taṃ uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati; upekkhā saṇṭhāti. Seyyathāpi, ānanda, īsakaṃpoṇe padumapalāse udakaphusitāni pavattanti, na saṇṭhanti; evameva kho, ānanda, yassa kassaci evaṃsīghaṃ evaṃtuvaṭaṃ evaṃappakasirena uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati, upekkhā saṇṭhāti – ayaṃ vuccatānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā ghānaviññeyyesu gandhesu. 456. “アーナンダよ、さらにまた、比丘が鼻で香を嗅いで、喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じます。彼は次のように知ります。‘私にこの喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じた。しかし、それは形成されたものであり、粗雑なものであり、縁起したものである。これこそが静寂であり、これこそが妙なるものである、すなわち捨である’と。彼に生じたその喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、例えば、わずかに傾いた蓮の葉の上で、水滴が転がり落ちて、留まらないようなものです。アーナンダよ、そのように速やかに、そのように迅速に、そのように苦もなく、生じた喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、これが聖者の戒律において、鼻で認識されるべき香に関する無上の根の修習と呼ばれます。” 457. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno jivhāya rasaṃ sāyitvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So evaṃ pajānāti – ‘uppannaṃ kho me idaṃ manāpaṃ, uppannaṃ amanāpaṃ, uppannaṃ manāpāmanāpaṃ. Tañca kho saṅkhataṃ oḷārikaṃ paṭiccasamuppannaṃ. Etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – upekkhā’ti. Tassa taṃ uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati; upekkhā saṇṭhāti[Pg.350]. Seyyathāpi, ānanda, balavā puriso jivhagge kheḷapiṇḍaṃ saṃyūhitvā appakasirena vameyya ; evameva kho, ānanda, yassa kassaci evaṃsīghaṃ evaṃtuvaṭaṃ evaṃappakasirena uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati, upekkhā saṇṭhāti – ayaṃ vuccatānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā jivhāviññeyyesu rasesu. 457. “アーナンダよ、さらにまた、比丘が舌で味を味わって、喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じます。彼は次のように知ります。‘私にこの喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じた。しかし、それは形成されたものであり、粗雑なものであり、縁起したものである。これこそが静寂であり、これこそが妙なるものである、すなわち捨である’と。彼に生じたその喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、例えば、力のある男が、舌の先に溜まった唾の塊を、苦もなく吐き出すようなものです。アーナンダよ、そのように速やかに、そのように迅速に、そのように苦もなく、生じた喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、これが聖者の戒律において、舌で認識されるべき味に関する無上の根の修習と呼ばれます。” 458. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So evaṃ pajānāti – ‘uppannaṃ kho me idaṃ manāpaṃ, uppannaṃ amanāpaṃ, uppannaṃ manāpāmanāpaṃ. Tañca kho saṅkhataṃ oḷārikaṃ paṭiccasamuppannaṃ. Etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – upekkhā’ti. Tassa taṃ uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati; upekkhā saṇṭhāti. Seyyathāpi, ānanda, balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya; evameva kho, ānanda, yassa kassaci evaṃsīghaṃ evaṃtuvaṭaṃ evaṃappakasirena uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati, upekkhā saṇṭhāti – ayaṃ vuccatānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā kāyaviññeyyesu phoṭṭhabbesu. 458. “アーナンダよ、さらにまた、比丘が体で触れるものに触れて、喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じます。彼は次のように知ります。‘私にこの喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じた。しかし、それは形成されたものであり、粗雑なものであり、縁起したものである。これこそが静寂であり、これこそが妙なるものである、すなわち捨である’と。彼に生じたその喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、例えば、力のある男が、曲げた腕を伸ばし、あるいは伸ばした腕を曲げるようなものです。アーナンダよ、そのように速やかに、そのように迅速に、そのように苦もなく、生じた喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、これが聖者の戒律において、体で認識されるべき触れるものに関する無上の根の修習と呼ばれます。” 459. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno manasā dhammaṃ viññāya uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So evaṃ pajānāti – ‘uppannaṃ kho me idaṃ manāpaṃ, uppannaṃ amanāpaṃ, uppannaṃ manāpāmanāpaṃ. Tañca kho saṅkhataṃ oḷārikaṃ paṭiccasamuppannaṃ. Etaṃ santaṃ etaṃ paṇītaṃ yadidaṃ – upekkhā’ti. Tassa taṃ uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati; upekkhā saṇṭhāti. Seyyathāpi, ānanda, balavā puriso divasaṃsantatte ayokaṭāhe dve vā tīṇi vā udakaphusitāni nipāteyya. Dandho, ānanda, udakaphusitānaṃ nipāto, atha kho naṃ khippameva parikkhayaṃ pariyādānaṃ gaccheyya; evameva kho, ānanda, yassa kassaci evaṃsīghaṃ evaṃtuvaṭaṃ evaṃappakasirena uppannaṃ manāpaṃ uppannaṃ amanāpaṃ uppannaṃ manāpāmanāpaṃ nirujjhati, upekkhā saṇṭhāti – ayaṃ vuccatānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā manoviññeyyesu dhammesu. Evaṃ kho, ānanda, ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā hoti. 459. “アーナンダよ、さらにまた、比丘が意(こころ)で法(対象)を認識して、喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じます。彼は次のように知ります。‘私にこの喜ばしいものが生じ、喜ばしくないものが生じ、喜ばしくもあり喜ばしくもないものが生じた。しかし、それは形成されたものであり、粗雑なものであり、縁起したものである。これこそが静寂であり、これこそが妙なるものである、すなわち捨である’と。彼に生じたその喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、例えば、力のある男が、一日中熱せられた鉄鍋に、二、三滴の水滴を落としたようなものです。アーナンダよ、水滴が落ちるのは遅いかもしれませんが、それはたちまちのうちに消滅し、干上がってしまいます。アーナンダよ、そのように速やかに、そのように迅速に、そのように苦もなく、生じた喜ばしいもの、生じた喜ばしくないもの、生じた喜ばしくもあり喜ばしくもないものは滅し、捨が確立します。アーナンダよ、これが聖者の戒律において、意で認識されるべき法に関する無上の根の修習と呼ばれます。アーナンダよ、このようにして、聖者の戒律における無上の根の修習があるのです。” 460. ‘‘Kathañcānanda, sekho hoti pāṭipado? Idhānanda, bhikkhuno cakkhunā rūpaṃ disvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So [Pg.351] tena uppannena manāpena uppannena amanāpena uppannena manāpāmanāpena aṭṭīyati harāyati jigucchati. Sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā…, jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So tena uppannena manāpena uppannena amanāpena uppannena manāpāmanāpena aṭṭīyati harāyati jigucchati. Evaṃ kho, ānanda, sekho hoti pāṭipado. 460. “アーナンダよ、どのようにして有学(うがく)の者は実践者となるのか。アーナンダよ、ここに比丘が眼で色を見て、好ましいものが生じ、好ましくないものが生じ、好ましくも好ましくないものも生じる。彼は、その生じた好ましいもの、生じた好ましくないもの、生じた好ましくも好ましくないものによって、悩み、恥じ、嫌悪する。耳で声を聞いて……鼻で香を嗅いで……舌で味を味わって……体で触れて……意で法を認識して、好ましいものが生じ、好ましくないものが生じ、好ましくも好ましくないものも生じる。彼は、その生じた好ましいもの、生じた好ましくないもの、生じた好ましくも好ましくないものによって、悩み、恥じ、嫌悪する。アーナンダよ、このようにして有学の者は実践者となるのである。” 461. ‘‘Kathañcānanda, ariyo hoti bhāvitindriyo? Idhānanda, bhikkhuno cakkhunā rūpaṃ disvā uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So sace ākaṅkhati – ‘paṭikūle appaṭikūlasaññī vihareyya’nti, appaṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘appaṭikūle paṭikūlasaññī vihareyya’nti, paṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘paṭikūle ca appaṭikūle ca appaṭikūlasaññī vihareyya’nti, appaṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘appaṭikūle ca paṭikūle ca paṭikūlasaññī vihareyya’nti, paṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘paṭikūlañca appaṭikūlañca tadubhayaṃ abhinivajjetvā upekkhako vihareyyaṃ sato sampajāno’ti, upekkhako tattha viharati sato sampajāno. 461. “アーナンダよ、どのようにして聖者は根(こん)を修めた者となるのか。アーナンダよ、ここに比丘が眼で色を見て、好ましいものが生じ、好ましくないものが生じ、好ましくも好ましくないものも生じる。もし彼が‘厭(いと)うべきものに対して、厭うべきでないという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきでないという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきでないものに対して、厭うべきであるという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきであるという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきものと厭うべきでないものの両方に対して、厭うべきでないという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきでないという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきでないものと厭うべきものの両方に対して、厭うべきであるという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきであるという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきものと厭うべきでないものの両方を避け、正念・正知(しょうねん・しょうち)にして、捨(しゃ)をもって住そう’と望むなら、そこで正念・正知にして、捨をもって住す。” 462. ‘‘Puna caparaṃ, ānanda, bhikkhuno sotena saddaṃ sutvā…pe… ghānena gandhaṃ ghāyitvā… jivhāya rasaṃ sāyitvā… kāyena phoṭṭhabbaṃ phusitvā… manasā dhammaṃ viññāya uppajjati manāpaṃ, uppajjati amanāpaṃ, uppajjati manāpāmanāpaṃ. So sace ākaṅkhati – ‘paṭikūle appaṭikūlasaññī vihareyya’nti, appaṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘appaṭikūle paṭikūlasaññī vihareyya’nti, paṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘paṭikūle ca appaṭikūle ca appaṭikūlasaññī vihareyya’nti, appaṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘appaṭikūle ca paṭikūle ca paṭikūlasaññī vihareyya’nti, paṭikūlasaññī tattha viharati. Sace ākaṅkhati – ‘paṭikūlañca appaṭikūlañca tadubhayampi abhinivajjetvā upekkhako vihareyyaṃ sato sampajāno’ti, upekkhako tattha viharati sato sampajāno. Evaṃ kho, ānanda, ariyo hoti bhāvitindriyo. 462. “さらにまた、アーナンダよ、比丘が耳で声を聞いて……鼻で香を嗅いで……舌で味を味わって……体で触れて……意で法を認識して、好ましいものが生じ、好ましくないものが生じ、好ましくも好ましくないものも生じる。もし彼が‘厭うべきものに対して、厭うべきでないという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきでないという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきでないものに対して、厭うべきであるという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきであるという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきものと厭うべきでないものの両方に対して、厭うべきでないという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきでないという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきでないものと厭うべきものの両方に対して、厭うべきであるという知覚をもって住そう’と望むなら、そこで厭うべきであるという知覚をもって住す。もし彼が‘厭うべきものと厭うべきでないものの両方を避け、正念・正知にして、捨をもって住そう’と望むなら、そこで正念・正知にして、捨をもって住す。アーナンダよ、このようにして聖者は根を修めた者となるのである。” 463. ‘‘Iti [Pg.352] kho, ānanda, desitā mayā ariyassa vinaye anuttarā indriyabhāvanā, desito sekho pāṭipado, desito ariyo bhāvitindriyo. Yaṃ kho, ānanda, satthārā karaṇīyaṃ sāvakānaṃ hitesinā anukampakena anukampaṃ upādāya, kataṃ vo taṃ mayā. Etāni, ānanda, rukkhamūlāni, etāni suññāgārāni, jhāyathānanda, mā pamādattha, mā pacchā vippaṭisārino ahuvattha. Ayaṃ vo amhākaṃ anusāsanī’’ti. 463. “このように、アーナンダよ、聖者の律における無上の根の修養が私によって説かれた。実践者である有学の者が説かれ、根を修めた聖者が説かれた。アーナンダよ、弟子の利益を願い、憐れみをもつ師が、憐れみをもってなすべきことは、私によってあなた方になされた。アーナンダよ、あそこに樹下があり、あそこに空き家がある。アーナンダよ、瞑想しなさい。怠慢であってはならない。後で悔いてはならない。これがあなた方への私たちの教誡である。” Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 世尊はこのように説かれた。長老アーナンダは歓喜して、世尊の説かれたことを喜んだ。 Indriyabhāvanāsuttaṃ niṭṭhitaṃ dasamaṃ. 根修養経、第十が終了した。 Saḷāyatanavaggo niṭṭhito pañcamo. 六処篇、第五が終了した。 Tassuddānaṃ – その要目(摂頌)は以下の通りである。 Anāthapiṇḍiko channo, puṇṇo nandakarāhulā; Chachakkaṃ saḷāyatanikaṃ, nagaravindeyyasuddhikā; Indriyabhāvanā cāpi, vaggo ovādapañcamoti. 給孤独、チャンナ、プンナ、ナンダカとラーフラ、六六、六処、ナガラヴィンダ、浄、そして根修養。これが教誡を主とする第五の篇である。 Idaṃ vaggānamuddānaṃ – これは諸篇の要目である。 Devadahonupado ca, suññato ca vibhaṅgako; Saḷāyatanoti vaggā, uparipaṇṇāsake ṭhitāti. デーヴァダハ、アヌパダ、空、分別、六処。これらの篇が‘後分五十経篇’に収められている。 Uparipaṇṇāsakaṃ samattaṃ. ‘後分五十経篇’が完了した。 Tīhi paṇṇāsakehi paṭimaṇḍito sakalo 三つの五十経篇によって飾られた、全…… Majjhimanikāyo samatto. ‘中部(マジマ・ニカーヤ)’が完了した。 | |||
| 한국인 | |||
| Pali Canon | Commentaries | Sub-commentaries | Other |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| Español | |||
| Pali Canon | Commentaries | Sub-commentaries | Other |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| แบบไทย | |||
| บาลีแคน | ข้อคิดเห็น | คำอธิบายย่อย | อื่น |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Vinaya) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-1 1202 Pārājikakaṇḍa Aṭṭhakathā-2 1203 Pācittiya Aṭṭhakathā 1204 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Vinaya) 1205 Cūḷavagga Aṭṭhakathā 1206 Parivāra Aṭṭhakathā | 1301 Sāratthadīpanī Ṭīkā-1 1302 Sāratthadīpanī Ṭīkā-2 1303 Sāratthadīpanī Ṭīkā-3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Vinayasaṅgaha Aṭṭhakathā 1403 Vajirabuddhi Ṭīkā 1404 Vimativinodanī Ṭīkā-1 1405 Vimativinodanī Ṭīkā-2 1406 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-1 1407 Vinayālaṅkāra Ṭīkā-2 1408 Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa Ṭīkā 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Vinayavinicchaya Ṭīkā-1 1411 Vinayavinicchaya Ṭīkā-2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Visuddhimagga-1 8402 Visuddhimagga-2 8403 Visuddhimagga-mahāṭīkā-1 8404 Visuddhimagga-mahāṭīkā-2 8405 Visuddhimagga nidānakathā 8406 Dīghanikāya (pu-vi) 8407 Majjhimanikāya (pu-vi) 8408 Saṃyuttanikāya (pu-vi) 8409 Aṅguttaranikāya (pu-vi) 8410 Vinayapiṭaka (pu-vi) 8411 Abhidhammapiṭaka (pu-vi) 8412 Aṭṭhakathā (pu-vi) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Namakkāraṭīkā 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Abhidhānappadīpikāṭīkā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Subodhālaṅkāraṭīkā 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8445 Dhammanīti 8444 Mahārahanīti 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8450 Cāṇakyanīti 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Milidaṭīkā 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Dīgha) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Sīlakkhandhavagga Aṭṭhakathā 2202 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Dīgha) 2203 Pāthikavagga Aṭṭhakathā | 2301 Sīlakkhandhavagga Ṭīkā 2302 Mahāvagga Ṭīkā (Dīgha) 2303 Pāthikavagga Ṭīkā 2304 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-1 2305 Sīlakkhandhavagga-abhinavaṭīkā-2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-1 3202 Mūlapaṇṇāsa Aṭṭhakathā-2 3203 Majjhimapaṇṇāsa Aṭṭhakathā 3204 Uparipaṇṇāsa Aṭṭhakathā | 3301 Mūlapaṇṇāsa Ṭīkā 3302 Majjhimapaṇṇāsa Ṭīkā 3303 Uparipaṇṇāsa Ṭīkā | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Saṃyutta) | 4201 Sagāthāvagga Aṭṭhakathā 4202 Nidānavagga Aṭṭhakathā 4203 Khandhavagga Aṭṭhakathā 4204 Saḷāyatanavagga Aṭṭhakathā 4205 Mahāvagga Aṭṭhakathā (Saṃyutta) | 4301 Sagāthāvagga Ṭīkā 4302 Nidānavagga Ṭīkā 4303 Khandhavagga Ṭīkā 4304 Saḷāyatanavagga Ṭīkā 4305 Mahāvagga Ṭīkā (Saṃyutta) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Ekakanipāta Aṭṭhakathā 5202 Duka-tika-catukkanipāta Aṭṭhakathā 5203 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Aṭṭhakathā 5204 Aṭṭhakādinipāta Aṭṭhakathā | 5301 Ekakanipāta Ṭīkā 5302 Duka-tika-catukkanipāta Ṭīkā 5303 Pañcaka-chakka-sattakanipāta Ṭīkā 5304 Aṭṭhakādinipāta Ṭīkā | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi-1 6111 Apadāna Pāḷi-2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi-1 6115 Jātaka Pāḷi-2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Khuddakapāṭha Aṭṭhakathā 6202 Dhammapada Aṭṭhakathā-1 6203 Dhammapada Aṭṭhakathā-2 6204 Udāna Aṭṭhakathā 6205 Itivuttaka Aṭṭhakathā 6206 Suttanipāta Aṭṭhakathā-1 6207 Suttanipāta Aṭṭhakathā-2 6208 Vimānavatthu Aṭṭhakathā 6209 Petavatthu Aṭṭhakathā 6210 Theragāthā Aṭṭhakathā-1 6211 Theragāthā Aṭṭhakathā-2 6212 Therīgāthā Aṭṭhakathā 6213 Apadāna Aṭṭhakathā-1 6214 Apadāna Aṭṭhakathā-2 6215 Buddhavaṃsa Aṭṭhakathā 6216 Cariyāpiṭaka Aṭṭhakathā 6217 Jātaka Aṭṭhakathā-1 6218 Jātaka Aṭṭhakathā-2 6219 Jātaka Aṭṭhakathā-3 6220 Jātaka Aṭṭhakathā-4 6221 Jātaka Aṭṭhakathā-5 6222 Jātaka Aṭṭhakathā-6 6223 Jātaka Aṭṭhakathā-7 6224 Mahāniddesa Aṭṭhakathā 6225 Cūḷaniddesa Aṭṭhakathā 6226 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-1 6227 Paṭisambhidāmagga Aṭṭhakathā-2 6228 Nettippakaraṇa Aṭṭhakathā | 6301 Nettippakaraṇa Ṭīkā 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi-1 7107 Yamaka Pāḷi-2 7108 Yamaka Pāḷi-3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi-1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi-2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi-3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi-4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi-5 | 7201 Dhammasaṅgaṇi Aṭṭhakathā 7202 Sammohavinodanī Aṭṭhakathā 7203 Pañcapakaraṇa Aṭṭhakathā | 7301 Dhammasaṅgaṇī-mūlaṭīkā 7302 Vibhaṅga-mūlaṭīkā 7303 Pañcapakaraṇa-mūlaṭīkā 7304 Dhammasaṅgaṇī-anuṭīkā 7305 Pañcapakaraṇa-anuṭīkā 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Abhidhammāvatāra-purāṇaṭīkā 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |
| Tiếng Việt | |||
| Kinh điển Pali | Chú giải | Phụ chú giải | Khác |
| 1101 Pārājika Pāḷi 1102 Pācittiya Pāḷi 1103 Mahāvagga Pāḷi (Tạng Luật) 1104 Cūḷavagga Pāḷi 1105 Parivāra Pāḷi | 1201 Chú Giải Pārājikakaṇḍa - 1 1202 Chú Giải Pārājikakaṇḍa - 2 1203 Chú Giải Pācittiya 1204 Chú Giải Mahāvagga (Tạng Luật) 1205 Chú Giải Cūḷavagga 1206 Chú Giải Parivāra | 1301 Phụ Chú Giải Sāratthadīpanī - 1 1302 Phụ Chú Giải Sāratthadīpanī - 2 1303 Phụ Chú Giải Sāratthadīpanī - 3 | 1401 Dvemātikāpāḷi 1402 Chú Giải Vinayasaṅgaha 1403 Phụ Chú Giải Vajirabuddhi 1404 Phụ Chú Giải Vimativinodanī - 1 1405 Phụ Chú Giải Vimativinodanī - 2 1406 Phụ Chú Giải Vinayālaṅkāra - 1 1407 Phụ Chú Giải Vinayālaṅkāra - 2 1408 Phụ Chú Giải Kaṅkhāvitaraṇīpurāṇa 1409 Vinayavinicchaya-uttaravinicchaya 1410 Phụ Chú Giải Vinayavinicchaya - 1 1411 Phụ Chú Giải Vinayavinicchaya - 2 1412 Pācityādiyojanāpāḷi 1413 Khuddasikkhā-mūlasikkhā 8401 Thanh Tịnh Đạo - 1 8402 Thanh Tịnh Đạo - 2 8403 Đại Phụ Chú Giải Thanh Tịnh Đạo - 1 8404 Đại Phụ Chú Giải Thanh Tịnh Đạo - 2 8405 Lời Tựa Thanh Tịnh Đạo 8406 Trường Bộ Kinh (Vấn Đáp) 8407 Trung Bộ Kinh (Vấn Đáp) 8408 Tương Ưng Bộ Kinh (Vấn Đáp) 8409 Tăng Chi Bộ Kinh (Vấn Đáp) 8410 Tạng Luật (Vấn Đáp) 8411 Tạng Vi Diệu Pháp (Vấn Đáp) 8412 Chú Giải (Vấn Đáp) 8413 Niruttidīpanī 8414 Paramatthadīpanī Saṅgahamahāṭīkāpāṭha 8415 Anudīpanīpāṭha 8416 Paṭṭhānuddesa dīpanīpāṭha 8417 Phụ Chú Giải Namakkāra 8418 Mahāpaṇāmapāṭha 8419 Lakkhaṇāto buddhathomanāgāthā 8420 Sutavandanā 8421 Kamalāñjali 8422 Jinālaṅkāra 8423 Pajjamadhu 8424 Buddhaguṇagāthāvalī 8425 Cūḷaganthavaṃsa 8426 Mahāvaṃsa 8427 Sāsanavaṃsa 8428 Kaccāyanabyākaraṇaṃ 8429 Moggallānabyākaraṇaṃ 8430 Saddanītippakaraṇaṃ (padamālā) 8431 Saddanītippakaraṇaṃ (dhātumālā) 8432 Padarūpasiddhi 8433 Mogallānapañcikā 8434 Payogasiddhipāṭha 8435 Vuttodayapāṭha 8436 Abhidhānappadīpikāpāṭha 8437 Phụ Chú Giải Abhidhānappadīpikā 8438 Subodhālaṅkārapāṭha 8439 Phụ Chú Giải Subodhālaṅkāra 8440 Bālāvatāra gaṇṭhipadatthavinicchayasāra 8441 Lokanīti 8442 Suttantanīti 8443 Sūrassatinīti 8444 Mahārahanīti 8445 Dhammanīti 8446 Kavidappaṇanīti 8447 Nītimañjarī 8448 Naradakkhadīpanī 8449 Caturārakkhadīpanī 8450 Cāṇakyanīti 8451 Rasavāhinī 8452 Sīmavisodhanīpāṭha 8453 Vessantaragīti 8454 Moggallāna vuttivivaraṇapañcikā 8455 Thūpavaṃsa 8456 Dāṭhāvaṃsa 8457 Dhātupāṭhavilāsiniyā 8458 Dhātuvaṃsa 8459 Hatthavanagallavihāravaṃsa 8460 Jinacaritaya 8461 Jinavaṃsadīpaṃ 8462 Telakaṭāhagāthā 8463 Phụ Chú Giải Milinda 8464 Padamañjarī 8465 Padasādhanaṃ 8466 Saddabindupakaraṇaṃ 8467 Kaccāyanadhātumañjusā 8468 Sāmantakūṭavaṇṇanā |
| 2101 Sīlakkhandhavagga Pāḷi 2102 Mahāvagga Pāḷi (Trường Bộ) 2103 Pāthikavagga Pāḷi | 2201 Chú Giải Sīlakkhandhavagga 2202 Chú Giải Mahāvagga (Trường Bộ) 2203 Chú Giải Pāthikavagga | 2301 Phụ Chú Giải Sīlakkhandhavagga 2302 Phụ Chú Giải Mahāvagga (Trường Bộ) 2303 Phụ Chú Giải Pāthikavagga 2304 Phụ Chú Giải Mới Sīlakkhandhavagga - 1 2305 Phụ Chú Giải Mới Sīlakkhandhavagga - 2 | |
| 3101 Mūlapaṇṇāsa Pāḷi 3102 Majjhimapaṇṇāsa Pāḷi 3103 Uparipaṇṇāsa Pāḷi | 3201 Chú Giải Mūlapaṇṇāsa - 1 3202 Chú Giải Mūlapaṇṇāsa - 2 3203 Chú Giải Majjhimapaṇṇāsa 3204 Chú Giải Uparipaṇṇāsa | 3301 Phụ Chú Giải Mūlapaṇṇāsa 3302 Phụ Chú Giải Majjhimapaṇṇāsa 3303 Phụ Chú Giải Uparipaṇṇāsa | |
| 4101 Sagāthāvagga Pāḷi 4102 Nidānavagga Pāḷi 4103 Khandhavagga Pāḷi 4104 Saḷāyatanavagga Pāḷi 4105 Mahāvagga Pāḷi (Tương Ưng Bộ) | 4201 Chú Giải Sagāthāvagga 4202 Chú Giải Nidānavagga 4203 Chú Giải Khandhavagga 4204 Chú Giải Saḷāyatanavagga 4205 Chú Giải Mahāvagga (Tương Ưng Bộ) | 4301 Phụ Chú Giải Sagāthāvagga 4302 Phụ Chú Giải Nidānavagga 4303 Phụ Chú Giải Khandhavagga 4304 Phụ Chú Giải Saḷāyatanavagga 4305 Phụ Chú Giải Mahāvagga (Tương Ưng Bộ) | |
| 5101 Ekakanipāta Pāḷi 5102 Dukanipāta Pāḷi 5103 Tikanipāta Pāḷi 5104 Catukkanipāta Pāḷi 5105 Pañcakanipāta Pāḷi 5106 Chakkanipāta Pāḷi 5107 Sattakanipāta Pāḷi 5108 Aṭṭhakādinipāta Pāḷi 5109 Navakanipāta Pāḷi 5110 Dasakanipāta Pāḷi 5111 Ekādasakanipāta Pāḷi | 5201 Chú Giải Ekakanipāta 5202 Chú Giải Duka-tika-catukkanipāta 5203 Chú Giải Pañcaka-chakka-sattakanipāta 5204 Chú Giải Aṭṭhakādinipāta | 5301 Phụ Chú Giải Ekakanipāta 5302 Phụ Chú Giải Duka-tika-catukkanipāta 5303 Phụ Chú Giải Pañcaka-chakka-sattakanipāta 5304 Phụ Chú Giải Aṭṭhakādinipāta | |
| 6101 Khuddakapāṭha Pāḷi 6102 Dhammapada Pāḷi 6103 Udāna Pāḷi 6104 Itivuttaka Pāḷi 6105 Suttanipāta Pāḷi 6106 Vimānavatthu Pāḷi 6107 Petavatthu Pāḷi 6108 Theragāthā Pāḷi 6109 Therīgāthā Pāḷi 6110 Apadāna Pāḷi - 1 6111 Apadāna Pāḷi - 2 6112 Buddhavaṃsa Pāḷi 6113 Cariyāpiṭaka Pāḷi 6114 Jātaka Pāḷi - 1 6115 Jātaka Pāḷi - 2 6116 Mahāniddesa Pāḷi 6117 Cūḷaniddesa Pāḷi 6118 Paṭisambhidāmagga Pāḷi 6119 Nettippakaraṇa Pāḷi 6120 Milindapañha Pāḷi 6121 Peṭakopadesa Pāḷi | 6201 Chú Giải Khuddakapāṭha 6202 Chú Giải Dhammapada - 1 6203 Chú Giải Dhammapada - 2 6204 Chú Giải Udāna 6205 Chú Giải Itivuttaka 6206 Chú Giải Suttanipāta - 1 6207 Chú Giải Suttanipāta - 2 6208 Chú Giải Vimānavatthu 6209 Chú Giải Petavatthu 6210 Chú Giải Theragāthā - 1 6211 Chú Giải Theragāthā - 2 6212 Chú Giải Therīgāthā 6213 Chú Giải Apadāna - 1 6214 Chú Giải Apadāna - 2 6215 Chú Giải Buddhavaṃsa 6216 Chú Giải Cariyāpiṭaka 6217 Chú Giải Jātaka - 1 6218 Chú Giải Jātaka - 2 6219 Chú Giải Jātaka - 3 6220 Chú Giải Jātaka - 4 6221 Chú Giải Jātaka - 5 6222 Chú Giải Jātaka - 6 6223 Chú Giải Jātaka - 7 6224 Chú Giải Mahāniddesa 6225 Chú Giải Cūḷaniddesa 6226 Chú Giải Paṭisambhidāmagga - 1 6227 Chú Giải Paṭisambhidāmagga - 2 6228 Chú Giải Nettippakaraṇa | 6301 Phụ Chú Giải Nettippakaraṇa 6302 Nettivibhāvinī | |
| 7101 Dhammasaṅgaṇī Pāḷi 7102 Vibhaṅga Pāḷi 7103 Dhātukathā Pāḷi 7104 Puggalapaññatti Pāḷi 7105 Kathāvatthu Pāḷi 7106 Yamaka Pāḷi - 1 7107 Yamaka Pāḷi - 2 7108 Yamaka Pāḷi - 3 7109 Paṭṭhāna Pāḷi - 1 7110 Paṭṭhāna Pāḷi - 2 7111 Paṭṭhāna Pāḷi - 3 7112 Paṭṭhāna Pāḷi - 4 7113 Paṭṭhāna Pāḷi - 5 | 7201 Chú Giải Dhammasaṅgaṇi 7202 Chú Giải Sammohavinodanī 7203 Chú Giải Pañcapakaraṇa | 7301 Phụ Chú Giải Gốc Dhammasaṅgaṇī 7302 Phụ Chú Giải Gốc Vibhaṅga 7303 Phụ Chú Giải Gốc Pañcapakaraṇa 7304 Phụ Chú Giải Tiếp Theo Dhammasaṅgaṇī 7305 Phụ Chú Giải Tiếp Theo Pañcapakaraṇa 7306 Abhidhammāvatāro-nāmarūpaparicchedo 7307 Abhidhammatthasaṅgaho 7308 Phụ Chú Giải Cổ Điển Abhidhammāvatāra 7309 Abhidhammamātikāpāḷi | |